Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27CoPr/2/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne U.. Z.. B. O., bytom E. B., S. D.. E. XX/XX, zastúpenej JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátom so sídlom Bratislava, Nezábudková 22 proti žalovanému Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, so sídlom Trenčín, Študentská 2, IČO: 31 118 259, zastúpenému JUDr. Martinom Bartkom, advokátom a JUDr. Silviou Bartkovou, advokátkou, obaja so sídlom Trenčín, Piaristická 6667, o určenie, že pracovný pomer je na dobu neurčitú, na odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. septembra 2016 č. k. 27Cpr/1/2013

- 171 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom zo dňa 30. septembra 2016 č. k. 27Cpr/1/2013 - 171 súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala určenia, že pracovný pomer medzi stranami je pracovným pomerom na dobu neurčitú. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že zistil, že medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer, založený pracovnou zmluvou č. 60/2005, uzavretý na určitú dobu, do 28.02.2010, ktorého trvanie bolo dohodou strán zo dňa 26.02.1010 predĺžené do 28.02.2011. Označil ako nedôvodnú argumentáciu žalobkyne ohľadne nedoručenia písomnosti (pričom žalobkyňa ani nešpecifikovala, o akú písomnosť by sa podľa nej malo jednať) o skončení pracovného pomeru uzatvoreného na určitú dobu do vlastných rúk podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce. Žalovaný v tomto prípade postupoval nad rozsah svojich povinností a žalobkyni listom zo dňa 28.02.2011 (dátum uplynutia doby, na ktorú bol pracovný pomer dojednaný) dokonca oznámil, že nastala právna udalosť, s ktorou sa spája zánik pracovného pomeru uzatvoreného na určitú dobu - uplynutie času a požiadal ju, aby si vysporiadala pracovnoprávne vzťahy na mzdovom oddelení. Na zánik pracovného pomeru žalobkyne uzatvoreného na určitú dobu nemala - vzhľadom na vyššie popísaný právny záver ohľadne podmienok zániku pracovného pomeru uzatvoreného na určitú dobu - vplyv skutočnosť, že toto oznámenie žalovaného jej bolo doručené až dňa 04.03.2011. V danej veci žalobkyňa tvrdila, že po uplynutí dohodnutej doby trvania pracovného pomeru (28.02.2011) pokračovala riadne v práci s vedomím zamestnávateľa - žalovaného, a to až do dňa 14.03.2011, kedy sa stala práceneschopnou. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 02.03.2011, doručenou žalovanému dňa 03.03.2011, oznámila žalovanému, že chodí naďalej do práce a svoju prítomnosť zapisuje do knihy dochádzky rektorátu, pretože podľa jej názoru pracovný pomer stále trvá a zmenil sa na pracovný pomer, uzatvorený na dobu neurčitú, pričom požiadala žalovaného o prideľovanie práce. Taktiež dňa 08.03.2011 z mailovej adresy Ing. K. oznámila dekanovi fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, že sa nachádza v kancelárii Ing. K., kde na základe

právoplatných súdnych rozhodnutí ďalej vykonáva prácu. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal síce vedomosť o tom, že žalobkyňa sa po uplynutí doby, na ktorú bol dojednaný pracovný pomer, nachádza v budove žalovaného, a to v kancelárii tretej osoby, nie na svojom pôvodnom pracovisku, avšak jednoznačne prejavil vôľu nepokračovať v pracovnoprávnom vzťahu so žalobkyňou (list zo dňa 28.02.2016, zabránenie zapisovania sa do knihy dochádzky jednak na pracovisku, kde bola žalovaná zaradená pred 28.02.2016 a jednak na inom pracovisku formou vyčiarkovania jej záznamov). V konaní bolo zistené, že žalovaný prostredníctvom oprávnených osôb, ktorými sú podľa § 9 Zákonníka práce štatutárny orgán, vedúci zamestnanci a ďalší zamestnanci, ktorí sú poverení vedením na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa a iní zamestnanci, ktorí sú zamestnávateľom písomne poverení, so žalobkyňou vôbec nekomunikoval, neprideľoval jej prácu, nevytvoril jej priestor, kde by mala prácu vykonávať (kanceláriu alebo iné priestory), neprideľoval jej pracovné úlohy ani pracovné prostriedky. Žalobkyňa sama uviedla, že jej žalovaný bránil vo využití odbornej kvalifikácie, nekontaktoval sa s ňou a prácu jej nikto neprideľoval. Nie je ani zrejmé a žalobkyňa nepreukázala, akú konkrétnu prácu pre žalovaného mala od 01.03.2011 do 14.03.2011, kedy sa stala práceneschopnou, vykonávať a v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie. Konanie žalobkyne v období po 28.02.2011 nevykazuje znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce - osobný výkon práce podľa pokynov žalovaného - zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady žalovaného, jeho výrobnými prostriedkami a na jeho zodpovednosť. Ak žalovaná prichádzala do budovy žalovaného a zotrvávala tam po uplynutí dohodnutej doby napriek zjavnému nesúhlasu žalovaného, k zmene pracovného pomeru nemohlo dôjsť, a to bez ohľadu na to, že ju žalovaný z budovy fyzicky nevyviedol, resp. fyzicky nebránil jej vstupu do budovy. V konaní žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala ňou tvrdenú existenciu ústnej dohody ohľadne transformácie jej pracovného pomeru, uzavretého na dobu určitú na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Žalobkyňa v tomto smere nepredložila súdu žiaden listinný dôkaz a svoje tvrdenia opierala výlučne o svedecké výpovede. Svedok Ing. PhD. Milan Vanc, predseda odborovej organizácie žalovaného, potvrdil, že bol osobne prítomný toho, keď v čase odchodu rektora doc. Ing. Mečára, CSc. a vedením univerzity bol poverený prof. Ing. Ivan Kneppo, DrSc., t.j. v roku 2010 (podľa dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 25.02.2010, a nie v roku 2011, ako uvádzal svedok), pri odovzdávaní a preberaní agendy rektorov doc. Ing. Mečár, CSc. oznámil prof. Ing. Kneppovi, DrSc., že žalobkyňa má pracovný pomer na dobu určitú, že keď sa upokoja vášne na univerzite, skončia sa reštriktívne opatrenia, že sa jej predĺži na dobu neurčitú, s čím prof. Ing. Kneppo, DrSc. súhlasil. Svedok Ing. PhD. Milan Vanc v tom čase (február 2010), ale ani ku dňu 28.02.2011 (dátum skončenia pracovného pomeru žalobkyne uzavretého na dobu určitú) nebol štatutárnym orgánom žalovaného (rektor, resp. prorektor či dekan fakulty podľa zákona o vysokých školách), nebol vedúcim zamestnancom žalobkyne ani písomne povereným zamestnancom (§ 9 Zákonníka práce, § 10 ods. 1, 10, § 28 ods. 1,§ 23 ods. 1 písm. d/ zákona o vysokých školách), a teda nebol oprávnený vystupovať vo vzťahu k žalobkyni v pracovnoprávnych vzťahoch za žalovaného. Svedok doc. Ing. Miroslav Mečár, CSc. uviedol, že sa so žalobkyňou ako rektor v roku 2010 dohodol, že jej dočasne skráti pracovný úväzok, a keď sa doriešia finančné otázky, znova sa vráti na celý pracovný úväzok. Vo februári a marci 2011 už u žalovaného nepôsobil. Svedok prof. Ing. Ivan Kneppo, DrSc. uviedol, že osobne so žalobkyňou neuzatváral pracovnú ani inú zmluvu, v čase, keď bol rektorom, nesľúbil žalobkyni ani nikomu inému, že so žalobkyňou uzatvorí pracovný pomer na dobu neurčitú. Od 01.03.2011 ako rektor neprideľoval žalobkyni prácu, ani nepoveril žiadneho zamestnanca, aby žalobkyni prideľoval prácu; nemal vedomosť o tom, že by jej niekto prideľoval prácu. Od 01.03.2011 jej ako rektor neprideľoval kanceláriu, počítač alebo iné pracovné pomôcky, nepoveril týmto žiadneho zamestnanca. On osobne ako rektor nepoveril žalobkyňu ani nepoveril iného zamestnanca, aby tento poveril žalobkyňu, aby viedla konzultácie so študentmi. Ani podľa výpovede svedka Ing. PhD. Vanca však žalobkyňa odovzdávania a preberania agendy rektorov v roku 2010 prítomná nebola, a teda nemohla byť ani stranou akejkoľvek prípadnej dohody. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že by ku dňu skončenia pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú 28.02.2011 uzavrela písomnú či inú zmluvu ohľadne transformácie jej pracovného pomeru, uzavretého na dobu určitú na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas so štatutárnym orgánom žalovaného (rektor, resp. prorektor či dekan fakulty podľa zákona o vysokých školách), vedúcim zamestnancom alebo iným zamestnancom, ktorému by také oprávnenie vyplývalo z jeho pracovného zaradenia alebo písomne povereným zamestnancom (§ 9 Zákonníka práce, § 10 ods. 1, 10, § 28 ods. 1, § 23 ods. 1 písm. d/ zákona o vysokých školách). Pre úplnosť súd uvádza, že podľa § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých školách sa obsadzovanie pracovných miest vysokoškolských učiteľov uskutočňuje výberovým konaním, pričom pracovný pomer na miesto vysokoškolského učiteľa so zamestnancom, ktorý nemá vedecko-pedagogický titul "profesor" ani "docent" (ako je to u žalobkyne), možno uzavrieť na základe jedného výberového konania najdlhšie

na päť rokov. Ak by teda u žalobkyne aj došlo k transformácii jej pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer na dobu neurčitú podľa § 71 ods. 1, 2 Zákonníka práce, bolo by to v rozpore s ustanoveniami § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých školách, a takýto právny úkon by bol neplatný pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie eventuálne zmenil rozsudok tak, že žalobe sa vyhovuje v celom rozsahu. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa riadne nevysporiadal so všetkými navrhovanými dôkazmi zo strany žalobkyne, pričom pri právnej úvahe samotného rozhodnutia vo veci samej absentuje vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Uviedla, že konanie pred súdom prvej inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Je toho názoru, že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá, pričom poukazuje na znenie ustanovenia § 71 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že, ak zamestnanec pokračuje po uplynutí dohodnutej doby s vedomím zamestnávateľa ďalej vo výkone práce, platí, že sa tento pracovný pomer zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas. Žalobkyňa sa odo dňa 25.02.2011 hlásila u žalovaného ako zvyčajne a vykonávala svoju prácu ešte po ďalších 14 dní s vedomím, že má pracovný pomer na dobu neurčitú, vzhľadom na ústnu dohodu. Žalobkyňa sa sústavne zapisovala do knihy dochádzok a pracovný deň prebiehal normálne, žalovaný ju žiadnym spôsobom vo vykonávaní práce neobmedzoval. Do 28.02.2011 neobdržala od žalovaného žiadne písomné oznámenie v súlade s ustanovením § 38 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce. Žalobkyni bolo doručené oznámenie od žalovaného až dňa 04.03.2011, pričom na poštovú prepravu bolo podané dňa 01.03.2011, teda až po 28.02.2011.

3. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil. Uviedol, že sa s tvrdeniami žalobkyne v predmetnom odvolaní nestotožňuje, tieto považuje za účelové a tendenčné. Odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje po právnej i procesnej stránke za bezchybný a zároveň precízny, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočne a logicky vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi a jeho rozhodnutie je preto správne a zákonné a navrhuje ho potvrdiť v celom rozsahu a žalobkyňu zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania. Žalobkyňa po 28.02.2011 nevykonávala prácu pre žalovaného s vedomím žalovaného. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne skončil uplynutím doby určitej dňa 28.02.2011. Po tomto dátume, teda od 01.03.2011, nikto zo štatutárov žalovaného, resp. nadriadený žalobkyne, žiadnu prácu žalobkyni neprideľoval, nepridelil jej ani kanceláriu, počítač, ani iné pracovné prostriedky. Žalobkyňa sa dostala do budovy žalovaného, lebo ju poznali na vrátnici a umožnil jej to iný zamestnanec Ing. Vanc, ktorý však v tom čase (ani v žiadnom inom čase) nebol štatutárom žalovaného, povereným zamestnancom, ani nadriadeným žalobkyne. Žalobkyni bolo fyzicky znemožnené zapisovať sa do knihy dochádzky Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, na ktorej bola pracovne zaradená do 28.02.2011 a jej následné zápisy do knihy dochádzky po 01.03.2011 boli prečiarknuté s poznámkou, že žalobkyňa nie je zamestnancom rektorátu žalovaného. Zapísanie sa do knihy dochádzky samo osebe nepreukazuje výkon závislej práce žalobkyne pre žalovaného. Žalobkyňa nemala žiadne návrhy na doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie, čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 30.09.2016..

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľka prezentovala už počas konania pred súdom prvej inštancie.

6. Z obsahu odvolania je zrejmé, že odvolateľka namieta predovšetkým skutkové vady rozhodnutia, vytýka súdu prvej inštancie nesprávne vytvorený skutkový základ z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov.

7. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli sudcu. Preto na účel zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 220 ods. 2 C.s.p., aby súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

8. Súd prvej inštancie sa uvedeným zákonným príkazom riadil, v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal svoj myšlienkový pochod a úvahy, ktoré ho viedli ku skutkovým záverom. Odvolací súd nezistil v jeho úvahách žiaden nedostatok.

9. Z napadnutého rozsudku a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie pre skutkové zistenia vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov, že žiadne skutočnosti, ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo a ktoré súčasne boli významné pre vec, neopomenul a že v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov, nie je z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti logický rozpor.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienky podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce pre transformáciu pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, a to výkon práce pre žalovaného s vedomím žalovaného a nepreukázala ani existenciu ústnej dohody o zmene pracovnej zmluvy. Bolo bez pochybností zistené, že žalovaný žalobkyni po uplynutí doby dohodnutého pracovného pomeru znemožnil zapisovať sa do knihy dochádzky Fakulty sociálno-ekonomických vzťahov, na ktorej bola zaradená, a to z listu žalobkyne rektorovi zo dňa 02.03.2011, v ktorom túto skutočnosť sama uviedla. Už z tohto konania žalovaného je zrejmé, že žalovaný nechcel a nemienil pokračovať v pracovnom pomere so žalobkyňou po uplynutí doby trvania jej platného pracovného pomeru. Zo žiadneho z dôkazov označených žalobkyňou nevyplynul nespochybniteľný opak.

11. Rozhodujúce je však podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 77 ods. 1, 2 zákona o vysokých školách, ktoré za účelom výberu vhodných uchádzačov na zabezpečenie fungovania vysokého školstva a naplnenia požiadavky trvalej aktivity vysokoškolských učiteľov ustanovuje povinné výberové konanie pri obsadzovaní miest a ustanovovaní do funkcií profesorov a docentov a uzatváranie pracovného pomeru na obdobie maximálne piatich rokov. Žalobkyňou požadovaný výrok rozsudku súdu určujúci, že pracovný pomer medzi stranami je pracovným pomerom na dobu neurčitú, je tak v rozpore s citovanou právnou úpravou obsadzovania pracovných miest v oblasti vysokého školstva. Preto aj v prípade unesenia dôkazného bremena žalobkyňou o ňou tvrdených skutočnostiach podľa § 71 ods. 2 Zákonníka práce by z uvedeného dôvodu nebolo možné žalobe v požadovanom znení vyhovieť.

12. Žalobkyňou uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

13. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

14. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

15. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. ( § 262 ods. 2 C.s.p.)

17. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .