Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4C/134/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok so sídlom v Pezinku rozhodol sudkyňou JUDr. Ingrid Daxner v právnej veci žalobcu: WM Consulting & Communication, s.r.o., IČO: 34 127 798, so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, zast. JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o, so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: Róbert Babulík, nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v Modre. U. XXXX/XX, štátny občan SR, o zaplatenie 2 294,71 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 294,71,- eur s 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.6.2011 do zaplatenia, s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.7.2011 do zaplatenia, s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.8.2011 do zaplatenia, s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.9.2011 do zaplatenia, s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.10.2011 do zaplatenia, s 9,25% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.11.2011 do zaplatenia, s 9,0% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.12.2011 do zaplatenia, s 9,0% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.1.2012 do zaplatenia, s 9,0% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.2.2012 do zaplatenia, s 9,0% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.3.2012 do zaplatenia, s 9,0% úrokom z omeškania ročne zo sumy 208,61, Eur od 21.4.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd žalobu vo zvyšku zamieta. Súd priznáva žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania, o ktorej výške nároku rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 8.6.2015, doručenou súdu dňa 9.6.2015, sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 294,71 eur a 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.6.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.6.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.7.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.7.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.8.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.8.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.9.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.9.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.10.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.10.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.11.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.11.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.12.2011 do zaplatenia, 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.12.2011 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.1.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.1.2012 do zaplatenia,

17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.2.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.2.2012 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.3.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.3.2012 do zaplatenia, 17,60 % ročný úrok zo sumy 208,61 € od 20.4.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročný úrok z omeškania zo sumy 208,61 € od 20.4.2012 do zaplatenia,, ako aj nahradiť mu trovy konania a právneho zastúpenia. 2. Žalobu stručne skutkovo odôvodnil tvrdením, že na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.10.2009 poskytol jeho právny predchodca Slovenská sporiteľňa a.s. žalovanému úver vo výške 5 000,-eur s dohodnutou pevnou ročnou úrokovou sadzbou vo výške17,60%. Podpísaním zmluvy o úvere v zmysle časti I. čl. I. bod 1. zmluvy o úvere sa žalovaný zaviazal poskytnutý úver splatiť, platiť úroky a poplatky, všetko v pravidelných mesačných splátkach od prvého čerpania do 31.10.2009 vo výške 28,88 eur mesačne, splatných k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a od 20.11.2009 vo výške 208,61 eur mesačne, splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca, do konečnej splatnosti dňa 20.4.2012. Dňa 19.2.2015 bola pohľadávka Slovenskej sporiteľne a.s. voči žalovanému postúpená zmluvou o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE na žalobcu. Oznámením zo dňa 7.10.2014 predchodca Slovenská sporiteľňa a.s. upovedomila žalovaného o postúpení pohľadávky. Žalobou si uplatňuje právo na zaplatenie splatných a nezaplatených splátok úveru od 20.6.2011 do 20.4.2012 v sume 2 294,71 eur /11 x 208,61 eur/ so zmluvným úrokom 17,6% ročne /podľa čl.I.bod1. zmluvy o úvere a úrokom z omeškania v zákonnej výške. Právne žalobu odôvodnil ust. §§ 497, 261 ods. 3 písm. d/, 365 veta prvá, 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a §§ 517 ods. 2, 526 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. 3. V žalobe za prostriedky procesného útoku žalobca označil a k žalobe pripojilzmluva o splátkovom úvere, Všeobecné obchdné podmineky Slovenskej sporiteľne a.s., oznámenie o postúpení pohľadávky 4. Žalovanému bola žaloba s prílohami účinne doručená až dňa 24.5.2018 postupom podľa § 116 ods. 2 C.s.p. /vyvesením na úradnej tabuli súdu a webovom sídle súdu/. K žalobe sa žalovaný nevyjadril, vo veci zostal nečinný. 5. Na pojednávaní dňa 31.7.2018 súd vykonal vo veci dokazovanie v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu oboznámením listinných dôkazov žalobcu, pripojených k žalobe a v neprítomnosti žalovaného / predvolanie mu bolo doručované postupom podľa § 106 ods. 1 aj ods. 3 C.s.p./ podľa § 180 C.s.p. a zistil nasledovný skutkový stav: 6. Dňa 21.10.2009 Slovenská sporiteľňa a.s., ako veriteľ a žalovaný, ako dlžník, uzavreli písomnú zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý jednorazovo bezhotovostne spotrebný úver /na čokoľvek/ vo výške 5 000,-eur. Žalovaný v zmysle časti I. čl. I. bod 1. zmluvy o úvere sa zaviazal poskytnutý úver splatiť, platiť úroky v dohodnutej výške 17,60% ročne a poplatky / spracovateľský poplatok 122,78 eur jednorazovo pri uzavretí zmluvy; 1,99 eur mesačne za správu úveru/, všetko v pravidelných mesačných splátkach od prvého čerpania do 31.10.2009 vo výške 28,88 eur mesačne, splatných k poslednému dňu kalendárneho mesiaca a od 20.11.2009 vo výške 208,61 eur mesačne, splatných k 20. dňu kalendárneho mesiaca, do konečnej splatnosti dňa 20.4.2012. Náklady spotrebiteľa, spojené s úverom boli v zmluve uvedené vo výške 1 409,10 eur, RPMN vo výške 22,94%, priemerná hodnota RPMN 21,67% ročne. 7. Výpis z úverového účtu o čerpaní a splácaní úveru nebol žalobcom v konaní súdu predložený 8.Písomným oznámením zo dňa 7.10.2014 Slovenská sporiteľňa a.s. oznamovala žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE, uzatvorenej dňa 25.9.2014, postúpila na žalobcu v tomto konaní pohľadávku voči žalovanému vo výške 6 399,97 eur s príslušenstvom. Postupovaná pohľadávka bola v oznámení identifikovaná označením zmluvy „spotrebný úver na čokoľvek“, dátumom jej uzavretia „21.10.2009“ 9. Doručenie tohto oznámenia žalovanému nebolo žalobcom v konaní tvrdené, ani preukazované. 10. Z hľadiska predvídateľnosti budúceho súdneho rozhodnutia v tejto veci súd pred prvým pojednávaním vo veci upozornil žalobcu na aktuálnu prax najvyšších súdnych autorít z hľadiska posudzovania spotrebiteľských úverových zmlúv podľa občianskoprávnej úpravy, pre spotrebiteľa výhodnejšej /s odkazom o.i. aj na nálezy ÚS SR I. ÚS 402/2013, I. ÚS 101/2016/, pričom žalobca zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu. 11 Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Zák. NS SR č. 513/1991 Zb. /Obch. zák./, touto časťou zákona sa spravujú, bez ohľadu na povahu účastníkov, záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere. 12. Podľa § 497 Obch. zák., zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžníka sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 13. Podľa § 503 ods. 2, 3 Obch. zák., ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky. Dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky v dojednanej lehote inak do jedného mesiaca, odo dňa keď o ich vrátenie veriteľ požiadal. 14. Podľa § 273 ods. 1 Obch. zák., časť zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky, vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe, alebo k návrhu priložené. 15. Podľa § 2 písm. a/ Zákona NR SR č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení nesk. predpisov, s použ. § 25 ods. 1 Zákona NR SR č. 129/2010 z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. 16. Podľa § 4 ods. 1 Zákona NR SR č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení nesk. predpisov, s použ. § 25 ods. 1 Zákona NR SR č. 129/2010 z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. 17. Podľa § 53 ods. 1, 2 Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia. 18. Podľa § 54 ods. 1, 2 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 19. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania; ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 20. Podľa § 3 ods. 1 Nar. vlády SR č. 87/1995 v znení Nar. vlády č. 586/2008 Z. z. a Nar. vlády č. 281/2010 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 21. V danom prípade súd na základe vykonaného dokazovania a pri procesnej pasivite žalovaného, dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len v časti a to z dôvodov nasledovných: 22. Z výpisu z obchodného registra právneho predchodcu žalobcu vyplýva, že je bankou, s premetom činnosti poskytovanie úverov. Z uvedeného je nutné vyvodiť záver, že podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. bol právny predchodca žalobcu dodávateľom. Žalovaný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba

- občan, teda ide o spotrebiteľa, ako to vyplýva z § 52 ods.3 Obč. zák. tak aj z ust. § 3 ods. 4 zák. NR SR č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Táto okolnosť z úverovej zmluvy nevyplýva a žalobca opak tohto postavenia žalovaného ani netvrdil. Ak ide o vzťah dodávateľ a spotrebiteľ, ide o vzťah spotrebiteľský, zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zák., vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. K tomuto záveru dospel súd vyhodnotením obsahu úverovej zmluvy a obsahu všeobecných obchodných podmienok, z ktorých vyplýva, že právny predchodca žalobcu, ako veriteľ požičal žalovanému finančné prostriedky bezúčelovo, vo výške 5 000,-eur a žalovaný sa ich zaviazal v dohodnutej dobe a dohodnutým spôsobom /v splátkach za zmluvne dohodnutý úrok/ aj vrátiť. Ide teda o dočasné poskytnutie finančných prostriedkov za odplatu. Z tohto, spolu s okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a občana - spotrebiteľa, je potom nutné vyvodiť záver, že ide o vzťah, podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. Obchodného zákonníka, ale najmä zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a v prípade, že je to pre spotrebiteľa priaznivejšie, aj z ustanovení Občianskeho zákonníka. 23. Právny predchodca žalobcu žalovanému podľa zmluvy zo dňa 21.10.2009 poskytol spotrebiteľský bezúčelový úver vo výške 5 000,-eur. Čerpanie úveru žalovaným žalobca v konaní síce nepreukázal, ale žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu nepoprel. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný nesplácal úver riadne a včas, prinajmenšom od splátky splatnej dňa 20.6.2011. Či a kedy právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky na žalobcu úver predčasne zosplatnil nie je súdu známe, avšak zmluvou zo dňa 25.9.2014 mal na žalobcu, ako postupníka, postúpiť celkovú sumu 6 399,97 eur s prísl. z čoho táto suma mala pozostávať žalobca tiež v žalobe ani na pojednávaní nešpecifikoval. V prípade, ak by

k predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo, by súd musel konštatovať ex offo neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor s §-om 92 ods. 8 Zákona NR SR č. 483/2001 Z.z. o bankách /viď rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 26/2017 zo dňa 28.3.2018/. S poukazom na ust. § 151 ods. 1 C.s.p. tak súd, keďže žalovaný existenciu dlhu na úvere v zmysle skutkových tvrdení žalobcu / splatné neuhradené splátky v počte 11 x 208,61 eur za obdobie 20.6.2011 - 20.4.2012/ nesporoval, súd žalovaného zaviazal na ich zaplatenie a to aj spolu so zákonným úrokom z omeškania z každej splatnej splátky úveru odo dňa, nasledujúceho po splatnosti tej ktorej splátky v zmysle úverovej zmluvy až do ich zaplatenia. 24. Pokiaľ sa ale žalobca žalobou domáhal zaplatenia aj zmluvne dohodnutého úroku vo výške 17,6% ročne z každej splatnej nezaplatenej splátky do jej zaplatenia, v tejto časti súd žalobe nevyhovel a žalobu zamietol ako nedôvodnú, nemajúcu oporu v platných právnych predpisoch, ani aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov SR, keďže mu nárok v dôsledku omeškania žalovaného vznikol v súlade s občianskoprávnou úpravou len na zaplatenie zákonných úrokov z omeškania odo dňa omeškania s tou ktorou splátkou úveru. 25. Na podporu svojho právneho názoru súd poukazuje na časovo aktuálny právny názor KS v Bratislave vo veci sp. zn. 4Co 40/2017: „Aj keď ust. § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka vyslovene uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu a účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu obchodnoprávnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom / ako dodávateľom/ a spotrebiteľom a podľa ktorého i na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aj podľa súdnej praxe sa použije právna úprava, chrániaca spotrebiteľa, ktorá je v určitej konkrétnej situácii. Za stabilizovaný je v tejto spojitosti potrebné považovať záver aplikačnej praxe, v zmysle ktorého bola ochrana spotrebiteľovi poskytovaná aj v období pred 1.1.2008 a to jednak prostredníctvom generálnej klauzuly § 53 ods. 1 Obč. zák., ako aj prostredníctvom typovej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992Zb. o ochrane spotrebiteľa. Nie je preto podstatné, či predmetná zmluva bola označená ako zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka, rozhodujúcim je, že sa svojim charakterom jednalo o spotrebiteľskú zmluvu, z čoho vyplýva ochrana povinného v celej škále spotrebiteľsko-právnej ochrany. Závery rozhodovacej činnosti súdov SR /rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015/, sa napokon prejavili i v explicitnom znení Občianskeho zákonníka /§ 52 ods. 2 veta posledná/ a podľa ktorých je aplikácia Obchodného zákonníka vylúčená v prípade spotrebiteľského sporu. Danou problematikou sa zaoberal aj Ústavný súd vo svojom Uznesení sp. zn. II. ÚS 329/2013-15, kde konštatuje, že už z dôvodovej správy k návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch, konkrétne z doložky zlučiteľnosti tohto zákona s právom Európskej únie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou dôvodovej správy /pozri čl. 7 ods. 2 uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky č. 19/1997 Z.z. k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov/, ako aj z Tabuľky zhody návrhu zákona s právom Európskej únie, ktorá je tiež súčasťou dôvodovej správy vyplýva, že aj napriek skutočnosti, že Slovenská republika sa stala plnohodnotným členom Európskej únie /ďalej aj "EÚ"/ až od 1. mája 2004, tak už v rámci prístupového procesu do EÚ došlo pri kreovaní textu zákona o spotrebiteľských úveroch. Zo spomínanej doložky zlučiteľnosti zákona o spotrebiteľských úveroch s právom Európskej únie vyplýva, že kompatibilita tohto zákona "so smernicou 87/102/EHS v znení smerníc 90/88/EHS a 98/7/EHS - úplná". pre vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch. To, že úverovú zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj zo samotného obsahu smernice Rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje ako "spotrebiteľa", a tiež o prepojení smernice Rady 87/102/ EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno usúdiť aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s.r.o., proti I. K.. V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane prízvukuje, že smernica Rady nie je v praxi členského štátu EÚ bezprostredne aplikovateľná, ale vyžaduje sa jej aproximácia do vnútroštátneho poriadku toho ktorého členského štátu EÚ, pre ktorý je smernica EÚ záväzná, len pokiaľ ide o cieľ ňou sledovaný /v danom prípade ochrana spotrebiteľa pri spotrebiteľských úverových zmluvách, pozn./, pričom výber legislatívnych prostriedkov, ktorými má členský štát EÚ dosiahnutie tohto cieľa zabezpečiť, je ponechaný plne v kompetencii členského štátu EÚ, preto aj v danom prípade je v prílohe smernice uvedený výpočet náležitostí, ktoré členské štáty pre spotrebiteľských úverových zmluvách "môžu požadovať" /čl. 4 ods. 3 smernice rady, pozn./, pričom ale pre vnútroštátnu prax je v konečnom dôsledku záväzný text zákona, do ktorého bola konkrétna smernica rady aproximovaná, ktorým je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch aplikovaný

krajským súdom. Vzhľadom na uvedené v časti, ktorou nebol súdmi priznaný nárok na zaplatenie úrokov z úveru, považoval za plne ústavne súladné, nie svojvoľné a nepopierajúce podstatu a zmysel aplikovanej právnej normy. K námietke, že na daný prípad mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva uzavretá, ústavný súd nepopieral, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento záväzok zakladá a ktorý má znaky "spotrebiteľskej" zmluvy /t.j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn./, bolo podľa neho potrebné tento záväzkovo-právny vzťah posudzovať aj podľa špeciálnej právnej úpravy / lex specialis/ spotrebiteľského práva, ktorá je obsiahnutá v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v §52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že problematika spotrebiteľského práva je pre jej obšírnosť predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov, sa ústavný súd nemôže stotožniť s názorom sťažovateľky, podľa ktorého z dôvodu, že v čase uzatvorenia spornej úverovej zmluvy 15. augusta 2005 úverová zmluva ako taká nebola v zmysle v tom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, preto ju podľa jej názoru nemožno ani za spotrebiteľskú zmluvu považovať. Ústavný súd totiž v tejto súvislosti uvádza, že je síce nepochybné, že podľa v rozhodnom čase účinného § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola za spotrebiteľskú zmluvu považovaná "... kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy", t. j. v tomto výpočte spotrebiteľských zmlúv nebolo možné nájsť úverovú zmluvu ako to tvrdí aj sťažovateľka /na margo sa pre úplnosť žiada podotknúť, že definícia spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v citovanom § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola zmenená s účinnosťou od 1. januára 2008 zákonnou novelou č. 568/2007 Z.z./, avšak súčasne nemožno pozabudnúť, že v tomto rozhodnom čase bolo už od 25. novembra 2004 účinné ustanovenie § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa /zavedené zákonnou novelou č. 616/2004 Z.z., pozn./, podľa ktorého "Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje". Vzhľadom na uvedené tak bolo možné aj na spotrebiteľskú zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom však je potrebné mať na zreteli, že súčasne už v tomto rozhodnom čase účinné ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sledovalo záujem spotrebiteľa, a preto ustanovovalo, že "Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa". Zosplatnením úveru, ako už zo samotného pomenovania danej právnej skutočnosti vyplýva, nastáva predčasne splatnosť úveru, dochádza teda k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Po zosplatnení úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Na tento účinok/následok zosplatnenia nemá žiadny vplyv odvolateľom hypoteticky prezentovaný záver o zvýhodnení dlžníka /z dôvodu, že nemusí platiť úrok/, odhliadnuc od okolnosti, že dlžníka zaťažuje povinnosť platiť úrok z omeškania. Výklad o zvýhodnení dlžníka by znamenal dvojnásobné úrokové zaťaženie spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje aj na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci. Ústavný súd SR v danej veci odmietol sťažnosť, smerujúcu proti záverom všeobecných súdov /identických ako v posudzovanej veci/, v zmysle ktorých má veriteľ nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba "do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka"/pozri tiež R 59/1998, z právnej vety ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania/.“

26. K tomuto súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co 190/2014 zo dňa 30.6.2015, v ktorom odvolací súd riešil odvolanie banky, týkajúce sa o.i. aj úrokov za omeškania nad rámec občianskoprávnej úpravy, z ktorého súd poukazuje na nasledovné: „Tak značný nárast dlhu spôsobili najmä dve zmluvné dojednania a to klauzula o pravidelnom mesačnom pripisovaní úrokov k istine a ich následné ďalšie úročenie (úroky z úrokov, tzv. anatocizmus) a tým druhým sú úroky aj po zosplatnení úveru. Súdnej kontrole /ex offo/ možno podrobiť zmluvnú podmienku o povinnosti platiť úroky aj po zosplatnení popri úrokoch z omeškania či iných sankciách, keďže

ich priznania sa žalobca domáha. Aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Najvyšší súd konštatoval cit.,, . Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu /jeho splátok/. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania /§ 369 Obch. zák. /uznesenie NS SR vo veci 4 Obo 143/98/. V rozsudkoch súdov sa zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z omeškania označilo za obchádzanie zákonného pravidla zakotveného v § 517 ods.2 Obč. zák. o administratívnom strope úrokov z omeškania /napr. rozsudok KS v Prešove vo veci 6Co 182/2011/. Nemali by byť pochybnosti, že za úver možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov / úverové obdobie/. Zákon teda umožňuje dodávateľovi na určitú dobu /do splatnosti/ podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov /napr. nesplácanie úveru/ má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných prostriedkov sankcie či už zákonné /úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom/ alebo zmluvné /napr. zmluvná pokuta/. Uvedenej ponuky zákona /dispozície/ sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody / úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách/. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky popri úrokoch z omeškania, či iných sankciách, je v neprospech žalovaného. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky. Preto práve cena za úver za úverové obdobie do splatnosti úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru ale inštitúty rôznych sankcii za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním. Odvolací súd sa stotožňuje s tou časťou odôvodnenia NS ČR vo veci 33Odo 657/2005, v ktorej argumentuje, že úroky predstavujú odmenu /cenu/ za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia, či už pôvodne dohodnutého, alebo predčasne skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých bude spotrebiteľ kontrahovať. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku a to až do času zmeny /obsahu/ záväzku, ktorá predstavuje prekonanie dojednaných podmienok postupného splácania záväzku. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Naviac sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením § 3a Nar. vlády SR č..87/1995 Zz.“ . 27. Lehota na plnenie je 3 dni /§ 232 ods. 3 veta prvá C.s.p./ odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 28. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v konaní vo veci samej v celom rozsahu úspešný.

29. Úspech žalobcu v tomto konaní predstavuje celá suma istiny. Požadované príslušenstvo nebolo v žalobe vyčíslené pevnou sumou, teda nemá vplyv na výšku nároku na náhradu trov. „Pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, ak príslušenstvo /úrok z omeškania/ navrhovateľ nevyčíslil vo svojej žalobe“ /uznesenie NS SR 6Obo 243/2007 zo dňa 27.11.2008/. 30. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník /§ 262 ods. 2 C.s.p./.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Pezinok. Podľa § 127 C.s.p., ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podľa § 363 C.s.p., v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak /§ 232 ods. 2 C.s.p./. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.