Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_16Cb-17-2015.pdf
PDF · 131.55 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cb/17/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v sporovej veci žalobcu: žalobcu: Partner in Pet Food SK, s.r.o., IČO: 46333037, Dunajský Klátov 141, zastúpeného: dr. jur. Ferenc Mazács, advokát v Dunajskej Strede, proti žalovanému: AC Institut s.r.o., IČO: 47044241, Rapovce 43, o 44.630,48 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 36.630,48 € s 8,05 %- ným ročným úrokom z omeškania od 25.04.2015 do zaplatenia.
II. Žaloba sa zamieta v časti o zaplatenie 8,75 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 36.630,48 € za obdobie od 12.01.2013 do 24.04.2015, ako aj 0,7 %-ného ročného úroku z omeškania zo sumy 36.630,48 € za obdobie od 25.04.2015 do zaplatenia.
III. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu 64,14 % trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou došlou tun. súdu 19.12.2014, neskôr rozšírenou na základe návrhu na zmenu žaloby pripustenej na pojednávaní 23.10.2015, sa žalobca voči domáhal žalovanému zaplatenia sumy 44.630,48 € a príslušenstva v podobe úrokov z omeškania a trov konania. Žalobca dňa XX.XX.XXXX uzavrel so žalovaným písomnú zmluvu o skladovaní, na základe ktorej uskladnil v sklade žalovaného v X. celkovo 669,98 t kŕmnej kukurice. Väčšiu časť z tejto kukurice neskôr vyzdvihol, v dôsledku zostalo v sklade žalovaného k 21.12.2012 celkovo 160,66 t kukurice, o čom svedčí písomný záznam o inventarizácii z tohto dňa. Žalovaný mu odmietol zostávajúcu kukuricu vydať a v sklade sa ani nenachádza. Z tohto dôvodu vznikla žalobcovi škoda, a to vo výške hodnoty nevydanej kukurice. Výška škody vychádza z jej nákupnej ceny za jednu tonu, ktorá v tom čase predstavovala 228 €. Navyše, svojím konaním žalovaný porušil čl. 5 ods. 2 zmluvy o skladovaní, ktorý mu ukladal povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokuta 50 € za tonu kukurice, ktorú si uplatnil v sume 8.000 €. V tejto časti však žalobca neskôr vzal svoju žalobu späť.
2. Žalovaný vo vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Namietol, že k naplneniu zmluvy o skladovaní nikdy nedošlo, pretože uskladnenie bolo dohodnuté v priestoroch žalovaného v Č. N.. Žalovaný však tieto priestory v danom čase nemal voľné, preto žalobcu odkázal na priestory iného subjektu v X.. K týmto priestorom žalovaný nemal žiadne práva a žalobca si uskladnenie dojednal priamo s inou osobou. V tejto veci (odcudzenie kukurice) sa viedlo aj trestné konanie a zo svedeckých výpovedí v ňom vyplýva, že žalovaný nemal k skladovým priestorom v X. žiaden vzťah. Inventarizáciu 21.12.2012 žalovaný určite nevykonal.
3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“, resp. § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ďalej len „CSP“), ktoré sa konalo 23.10.2015 za prítomnosti oboch strán, a 18.12.2015, 14.06.2018 a 31.07.2018 v prítomnosti žalobcu. Žalovaný sa na pojednávanie 18.12.2015 nedostavil, hoci ho vzal na vedomie, ani sa neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Preto súd toto pojednávanie vykonal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 OSP). Až následne žalovaný (osobne) podal súdu ťažko čitateľnú kópiu potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti svojho konateľa datované 17.12.2015, avšak bez akejkoľvek sprievodnej žiadosti alebo vysvetlenia. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP pritom výslovne vyžaduje, aby účastník požiadal o odročenie, teda aby urobil taký prejav, z ktorého je zrejmé, že nesúhlasí s prejednávaním veci v jeho neprítomnosti (porov. v tomto smere judikát R 120/1999). Žalovaný žiaden taký prejav neurobil, a zo samotného potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti nemožno ani na žiaden takýto prejav usudzovať. Preto súd na toto potvrdenie nebral v ďalšom konaní žiaden zreteľ. Keďže žalovaný sa napriek riadnemu a včasnému predvolaniu nedostavil ani na pojednávanie konané v dňoch 14.06.2018 a 31.07.2018 a svoju neprítomnosť nijako neospravedlnil, pojednávanie sa uskutočnilo v jeho neprítomnosti (§ 180 Civilného sporového poriadku).
A. Skutkový stav
4. Súd vykonal dokazovanie
- výsluchom strán, a to konateľa žalobcu G. D. (zápisnica o pojednávaní z 23.10.2015, č. l. 70) a konateľa žalovaného T. F. (zápisnica o pojednávaní z 23.10.2015, č. l. 70 rub a 71),
- výsluchom svedkov Z.. G. R. (zápisnica o pojednávaní z 18.12.2015, č. l. 84 rub a 85) a A. U. (zápisnica o pojednávaní zo 14.06.2018, č. l. 169) ako aj
- listinnými dôkazmi, a to: zmluva o skladovaní (č. l. 5 a 6), príjemky (č. l. 8 až 18, ako aj č. l. 32), vážne lístky (č. l. 19 až 22, ako aj č. l. 23 až 31), výzva (č. l. 33), výzva z 18.01.2013 (č. l. 34), faktúry spoločnosti P. W. Y..N..K.. (č. l. 36 až 38), ako aj obsahom pripojeného vyšetrovacieho spisu K. N. R. M. v D. Y. č. K.-XXX/OEK-D.-XXXX, a na základe nich v spojení so skutočnosťami známymi súdu v zmysle § 186 CSP a skutkovými tvrdeniami, ktoré sa považujú za nesporné (§ 151 CSP), ustálil tento skutkový stav.
5. Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorá vyrába krmivo pre psov a mačky a má výrobnú prevádzku aj v D. X. (výpoveď konateľa žalobcu, č. l. 70). Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá okrem iného prevádzkuje sklad v Č. N.. Konateľ žalovaného sa pred septembrom 2012 dlhšie poznal s Z. U.. Najneskôr v lete 2012 konateľ žalovaného vedel o tom, že v areáli bývalého družstva v X. sú voľné skladové priestory; uvažoval aj nad ich nájmom, nerealizoval ho však. (výpoveď konateľa žalovaného, č. l. 70 rub)
6. Žalobca si v auguste 2012 hľadal priestory na uskladnenie kukurice. Konateľ žalobcu poveril rokovaniami v tomto smere svedka Z.. R., ktorý oslovil konateľa žalovaného a ten mu ponúkol možnosť uskladniť ju vo svojich priestoroch v Č. N., ktoré sa mali v najbližších dňoch (do začiatku septembra 2012) vyprázdniť. Svedok Z.. R. priestory obhliadol a po zistení, že vyhovujú, a dohode o ďalších podrobnostiach z poverenia konateľa žalobca predložil žalovanému listinu označenú ako „Zmluva o skladovaní“ (č. l. 5 a 6) vypracovanú podľa štandardného vzoru používaného žalobcom podpísanú konateľom žalobcu. Konateľ žalovaného svoj podpis pod listinu pripojil 31.08.2012. (výpoveď konateľa žalobcu, č. l. 70, výpoveď konateľa žalovaného, č. l. 70 rub, výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84 rub)
7. Táto listina (č. l. 5 a 6) obsahuje okrem iného tieto ustanovenia:
„Článok II. Predmetom Zmluvy
1. Skladovateľ sa touto zmluvou zaväzuje od ukladateľa prebrať, resp. zabezpečiť dostatok miesta, a to výlučne v priestoroch skladu AGRO SZ-H s.r.o., v Čiližskej Radvani, tovar špecifikovaný v bode 2 tohto článku, aby ho uložil a opatroval. Ukladateľ sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu (skladné). 2. Predmetom skladovania sú: kukurica, v množstve 700 ton.
Článok III. Doba trvania zmluvy
1. Táto zmluva sa uzatvára na dobu určitú a to do 31.12.2012. Táto zmluva nadobúda platnosť dátumom… 3.9.2012… 2. V rámci tejto doby sa skladovateľ zaväzuje uskladňovať a vydávať množstvo skladovaného tovaru podľa požiadaviek ukladateľa…
Článok V. Podmienky skladovania…
…
2. Skladovateľ je povinný: …
- zabezpečiť váženie tovaru pri jeho uskladnení a vydávaní…
- postupovať s odbornou starostlivosťou…
- skladovateľ nemôže manipulovať tovarom bez… súhlasu ukladateľa… 3. Skladovateľ zodpovedá za uskladnené množstvo tovaru a aj za škodu na uskladnenom tovare, ktorá vznikla po jeho prevzatí a zaväzuje sa zaplatiť za chýbajúce množstvo v burzovej cene (EURONEXT) v čase tohto zistenia. 4. Skladovateľ zodpovedá za uskladnené množstvo tovaru. V prípade chýbajúceho množstva tovaru sa skladovateľ zaväzuje chýbajúce množstvo tovaru zaplatiť ukladateľovi v trhovej cene v čase toho zistenia…
Článok VII. Prechodné a záverečné ustanovenia
…
2. Túto zmluvu je možné meniť len formou písomných dodatkov podpísaných oboma zmluvnými stranami…“
8. Po podpísaní zmluvy o skladovaní, no pred 03.09.2012 (keď mal žalobca začať s navážaním kukurice do skladu žalovaného) konateľ žalovaného informoval svedka Z.. R., že sklad v Č. N. nie je prázdny. Zároveň mu však povedal, že žalovaný si „od D. R.“ iný sklad v X. (v areáli bývalého družstva; vlastníkom skladu bola spoločnosť DAN Slovakia, spol. s r.o.) a ponúkol mu možnosť uskladniť kukuricu tam. Konateľ žalovaného do tohto skladu chodieval a stretával sa tam aj so svedkom A. U. - skladníkom, ktorý mu na základe jeho pokynov umožňoval prístup do počítača a pravidelne mu odovzdával príjemky a výdajky a inventúrne listiny (výpoveď svedka U., zápisnica č. l. 169). Svedok Z.. R. prejavil o tento sklad záujem a konateľ žalovaného ho vzal na jeho obhliadku. Pritom sám konateľ vzal kľúče od skladu a svedkovi ho ukázal, pričom mu presne vysvetlil, kde kukurica žalobcu bude uskladnená. Súčasne voči svedkovi prejavil, že podmienky uskladnenia v tomto sklade budú rovnaké, aké sú v zmluve o skladovaní z 31.08.2012. V čase návštevy svedka konateľ žalovaného v areáli skladu v X.Ú. riadil vyskladňovanie skladovanej pšenice pre tretiu osobu, pričom tiež vydával inštrukcie šoférovi nakladača, ktorý tam pracoval. Nebolo zistené, že by pri rokovaniach bol prítomný aj Z. U. (výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84 rub a 85; zápisnica o výpovedi Z.. U.S. na č. l. 36 až 39 vyšetrovacieho spisu). Svedok Z.. R. prejavil s navrhnutou zmenou skladu súhlas, o čom informoval aj konateľa žalobcu, ktorý voči tomu nevzniesol žiadne výhrady. O obsahu tejto dohody však nebola spísaná a podpísaná žiadna listina (výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 70, výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84). Súd neuveril obrane žalovaného, ktorá bola založená na výpovedi konateľa žalovaného v tom zmysle, že náhradný sklad v X. nedohodol so zástupcom žalobcu, pretože k tomuto skladu nemal žiadne oprávnenie. Naopak, súd vyhodnotil ako pravdivé výpovede svedkov Z.. R. a konateľa žalobcu, pretože tieto sa v podstatných ohľadoch zhodovali a opisujú skutkový dej uveriteľným spôsobom. Podporuje ich aj výpoveď skladníka v X., svedka A. U.. Tento svedok potvrdil, že konateľ žalovaného a Z. U. si sklad v X. prenajímali spoločne. Konateľ žalovaného do X. pravidelne chodil, dával svedkovi inštrukcie a správal sa tam ako „vo svojom“. Tieto skutočnosti pritom žalovaný nijakým spôsobom nespochybnil. Súd takisto nepovažoval za logické, že by spoločnosť žalovaného, ktorá je súčasťou medzinárodnej obchodnej skupiny, bola napriek predchádzajúcej dohode so žalovaným ochotná uskladniť 670 t kukurice v hodnote 152.760 € v ten istý deň v sklade tretej osoby (Z. U.). Takýto postup by znamenal prevzatie zbytočného rizika, čo v kontexte tejto veci nedáva z obchodného hľadiska žiadny zmysel. To, že o novom sklade sa žiadna písomná zmluva ani dodatok nevyhotovovali, podľa názoru súdu svedčí práve o tom, že sprístupnenie skladu v X. zo strany žalovaného bolo práveže plnením zmluvy o skladovaní, a nie jej zrušením. Koniec koncov, z obsahu vážnych lístkov (č. l. 8 až 11) vyplýva, že s navážaním kukurice do skladu v X. sa začalo už 03.09.2012, teda v deň, kedy mal začať termín skladovania v pôvodne dohodnutom sklade v Č. N..
Okrem toho je však výpoveď svedka Z.. R. a konateľa žalovaného potvrdená aj výpoveďou svedka U.S. v trestnom konaní a tiež výpoveďou svedka U., voči ktorej žalovaný nenamietal. Pokiaľ ide o námietky žalovaného smerujúce v podstate proti tomu, že svedkovia U., R. a konateľ žalobcu vypovedajú tak, ako vypovedajú, preto, lebo chcú vykryť svoju stratu u solventnejšieho subjektu (žalovaný) než skutočného škodcu (U.), tieto námietky súd vyhodnotil ako nedôvodné. Len zo skutočnosti, že tri osoby vypovedajú v podstatných rysoch zhodne, nemožno takýto záver urobiť. Aj keď možno predpokladať, že svedok R. a konateľ žalobcu sa z titulu svojho zamestnania denne stýkajú, neboli v konaní zistené žiadne indície, kedy a ako mali skoordinovať svoju výpoveď voči žalovanému. Naopak, v podstate zhodná výpoveď všetkých troch je rovnako dobre dôkazom pravdivosti nimi opisovaného sledu udalostí. Ak potom proti nej stojí len výpoveď konateľa žalovaného nepodopretá žiadnym iným dôkazom, jeho obrana nemôže mať úspech.
9. V dňoch 3. až 18.09.2012 žalobca dal do skladu v areáli bývalého družstva X. naviezť celkovo 669,98 t kukurice, ktorú nadobudol od spoločnosti Equinox Trade s.r.o. za cenu 228 € za tonu (príjemky a vážne lístky č. l. 8 až 18 a 32, vážne lístky č. l. 19 až 22, faktúry č. l. 36 až 38). Počnúc 18.09.2012 až do 05.10.2012 žalobca z uskladnenej kukurice postupne odviezol 509,34 t, a to vozidlami svojho dopravcu. Jednotlivé príjemky a výdajky, resp. vážne lístky dosvedčujúce tieto operácie odovzdával svedkovi Z.. R. konateľ žalovaného osobne, ktorý si tieto doklady preberal od svedka U. (výpoveď svedka U., zápisnica č. l. 169) a bol niekoľkokrát tiež osobne prítomný pri odvážaní a tiež používal pečiatku s označením žalovaného odtlačenú na jednotlivých príjemkách a lístkoch. (vážne lístky č. l. 23 až 31, výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84 rub; zápisnica o výpovedi G. U. na č. l. 49 až 51 vyšetrovacieho spisu)
10. V decembri 2012, krátko pred Vianocami, sa svedok Z.. R. stretol v X. s konateľom žalovaného a Z.. U.. Konateľ žalovaného svedkovi Z.. R. odovzdal listinu označenú ako „Príjemka - prevodka - výdavka“ datovanú 21.12.2012 s textom „aktuálny zostatok na sklade z kukurice“ 160,66 t (č. l. 32), ktorej obsah pripravil svedok U. (výpoveď svedka U., zápisnica č. l. 169). Nebolo dokázané, čí podpis je na tejto listine, bola však vyhotovená na základe inventarizácie, pri ktorej bol osobne prítomný okrem iného skladník A. U. a tiež Z.. U. (výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84 rub; zápisnica o výpovedi G.. U. na č. l. 49 až 51 vyšetrovacieho spisu). Čo sa týka množstva kukurice, ktorý v sklade v X. zostával k 21.12.2012, toto vyplývalo jednak z jednoduchého matematického sčítania a odčítania žalobcom predložených príjemiek a vážnych lístkov, ako aj z obsahu listiny „príjemka - výdavka - prevodka“ z 21.12.2012. Aj keď podpis na nej sa nepodarilo identifikovať, správnosť jej obsahu potvrdil svedok U., ktorý ju pripravil (výpoveď svedka U., zápisnica č. l. 169). O tom istom svedčí aj číselná zhoda s výsledkami salda navezenej a odvezenej kukurice a tiež to, že ju žalobcovi odovzdal osobne konateľ žalovaného.
11. Keď žalobca chcel pokračovať vo vyskladnení kukurice aj v januári 2013 (po vianočnej odstávke výroby), svedok Z.. R. zistil, že kukurica žalobcu sa už v sklade v X. nenachádza, o čom informoval aj konateľa žalobcu. (výpoveď svedka Z.. R., zápisnica č. l. 84 rub; výpoveď konateľa žalobcu, č. l. 70 rub). Následne 11.01.2013 odovzdal Z. U. výzvu adresovanú žalovanému na vydanie 160,66 t kŕmnej kukurice (č. l. 33). Ďalším listom z 18.01.2013 (č. l. 34) právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného, aby zaslal písomné vyjadrenie k veci, a upozornil ho, že žalobcovi bola spôsobená škoda približne 40.000 €. Žalovaný list prevzal 22.01.2013 (doručenka č. l. 35).
12. Žalobca skladné za uskladnenie kukurice žalovanému nezaplatil, pretože žalovaný nevystavil žalobcovi faktúry, ktorými by skladné vyúčtoval (nesporná skutočnosť).
13. Súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy výsluchmi svedkov Z. U. a G. U..
14. Svedok U. bol viackrát predvolaný. Prvýkrát sa zásielka vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. Druhýkrát dožiadanie prostredníctvom Policajného zboru zostalo tiež neúspešné, pričom podľa správy Policajného zboru sa svedok na udaných adresách pobytu nezdržiava, čo potvrdil aj tretí pokus o doručenie, ktorý sa skončil s poznámkou pošty o tom, že adresát je neznámy. Z vyšetrovacieho spisu ČVS: K.-XXX/OEK-D.-XXXX súd zistil, že po svedkovi bolo na základe európskeho zatykača vyhlásené pátranie ešte koncom roku 2015 (č. l. 172). Keďže okrem adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky (§ 197 ods. 2 CSP) nebola známa iná adresa svedka, z ktorej by ho súd mohol predvolať, jeho prítomnosť na pojednávaní sa nepodarilo zabezpečiť. Z tohto dôvodu súd návrh na výsluch svedka uznesením vyhláseným na pojednávaní 31.07.2018 zamietol (§ 198 ods. 3 CSP). Namiesto jeho výsluchu bola koniec koncov oboznámená zápisnica o jeho výsluchu z trestného
spisu ORP-XXX/OEK-D.-XXXX. Aj v trestnom konaní bol svedok upozornený na trestnosť nepravdivej výpovede rovnako, aby bol upozornený v konaní občianskom (§ 196 ods. 2 CSP).
15. Svedok U. mal podľa žalovaného v podstate dosvedčiť svoju výpoveď z trestného konania, ktorú však žalovaný dezinterpretuje. Svedok v trestnom konaní neuviedol, že kukuricu neprevzal od žalovaného, uviedol len, že otvorenie brány, naloženie, váženie, vystavenie dokladov a zatvorenie brány zabezpečoval svedok U.Á., čo bolo v súlade aj s výpoveďou tohto svedka. V skutočnosti tak žalovaný navrhoval výsluch svedka U. na dosvedčenie skutočností, ktoré on sám nikdy neuviedol. Pravdivosť alebo nepravdivosť výpovede svedka U. pritom nie je relevantná, pretože sama okolnosť, že fyzicky nakládku zabezpečoval svedok U., nijako nevylučuje právny záver, že jeho konanie je konaním v mene žalovaného. Z tohto dôvodu považoval súd za dostatočné oboznámenie jeho výpovede z trestného konania.
B. Právny stav
16. Na pojednávaní 19.12.2015 vzal žalobca späť svoju žalobu v časti zaplatenia 8.000 € zmluvnej pokuty a žiadal konanie zastaviť. Keďže k späťvzatiu došlo po otvorení pojednávania, súd vyzval žalovaného, aby uviedol, či so späťvzatím súhlasí. Výzva bola žalovanému doručená 04.01.2016, v určenej lehote sa však nijako nevyjadril. Ustanovenie § 96 ods. 2 OSP účinné v danom čase pritom neustanovovalo, že žalovaný musel súhlasiť so späťvzatím, ale naopak, žalovaný musel prejaviť aktívny nesúhlas s uvedením vážnych dôvodov (podobne je to aj podľa súčasnej právnej úpravy - pozri § 146 ods. CSP). Pretože v prejednávanej veci žalovaný taký nesúhlas neprejavil, ani neuviedol žiadne vážne dôvody, kvôli ktorým by súd nemal späťvzatie pripustiť, súd výrokom I rozsudku z 26.01.2016, č. k. 16Cb/17/2015-99, rozhodol podľa § 96 ods. 1 OSP tak, že konanie v príslušnej časti zastavil.
17. Žalobca sa svojich nárokov domáha zo zmluvy o skladovaní z 31.08.2012 a jej následnej zmeny (ústnej dohody o zmene skladových priestorov). Z obsahu tejto zmluvy, najmä čl. II ods. 1, zreteľne (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že jej predmetom bol záväzok žalovaného ako skladovateľa prebrať od žalobcu ako ukladateľa dohodnutý tovar, uložiť ho v sklade v Č. N. a opatrovať ho. Pritom medzi stranami nie je sporné, že žalobca uzatváral túto zmluvu v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou (výrobou krmiva pre psov a mačky) a žalovaný tak robil tak isto (podľa jeho vlastnej výpovede skladuje plodiny vo svojich priestoroch pre mnoho subjektov). Právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným pri uzatváraní tejto zmluvy sa tak spravovali Obchodným zákonníkom v zmysle jeho § 261 ods. 1. Z vymedzenia predmetu zmluvy z 31.08.2012 v čl. II ods. 1, ako aj z jej názvu a nadpisu potom vyplýva, že táto obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o skladovaní podľa § 527 a nasl. Obch. zák.
18. Táto zmluva však okrem iného v čl. VII ods. 2 určovala, že ju je možné meniť len formou písomných dodatkov podpísaných oboma zmluvnými stranami. Z § 272 ods. 2 OBZvšak pre takýto prípad vyplýva, že takúto zmluvu možno meniť iba písomne. Ak teda písomne uzavretá zmluva obsahuje takéto ustanovenie, možno ju meniť len písomne. Akákoľvek jej ústna zmena by v takom prípade nebola urobená v náležitej forme a hrozila by neplatnosť tejto zmeny podľa § 40 ods. 1 v spojení s § 40a OZ. Ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda strán, právny úkon sa považuje za platný, ak sa ten, kto je takýmto úkonom dotknutý, neplatnosti nedovolá. Z citovanej právnej úpravy však vyplýva, že ak sa neskorší právny úkon uskutoční v rozpore so skoršou dohodou strán (o forme takéhoto úkonu), oprávnená strana môže namietať relatívnu neplatnosť neskoršieho právneho úkonu. Keďže s takýmto úkonom nie je automaticky spojená jeho neplatnosť (nejde o neplatnosť absolútnu), je zrejmé, že sa uprednostňuje zhodná vôľa strán, hoci prejavená v rozpore s ich skoršou dohodou. Ustanovenie § 267 ods. 1 OBZ pritom upravuje, kto sa môže dovolávať neplatnosti právneho úkonu, ak je takáto neplatnosť ustanovená len na ochranu niektorého účastníka. Zmena zmluvy vyžaduje návrh (ofertu) a jeho prijatie (akceptáciu). Na strane návrhu požíva ochranu akceptant a na strane akceptácie oferent. Zákon teda preferuje zachovanie účinkov právneho úkonu v prípade, že ten, kto je neplatnosťou právneho úkonu chránený a kto sa jej môže dovolať, urobený právny úkon považuje za vyhovujúci a prijateľný (pozri nález Ústavného súdu ČR z 12.07.2011, sp. zn. I. ÚS 1264/11).
19. Žalovaný v danej veci spochybňoval, že by bola dohodnutá zmena zmluvy z XX.XX.XXXX v otázke skladu (z Č. N. do X.), čo v sebe podľa názoru súdu (ako minor in maiore) zahŕňa aj námietku relatívnej neplatnosti takejto zmeny, ktorá bola voči žalobcovi uplatnená najneskôr doručením vyjadrenia
žalovaného žalobcovi 17.06.2015. Dohodu o zmene miesta skladovania tak nemožno považovať za platnú zmenu pôvodnej zmluvy. Skladovanie kukurice žalobcu v sklade v X. tak nemožno považovať za plnenie pôvodnej zmluvy o skladovaní z 31.08.2012. Pritom je potrebné brať zreteľ na to, že návrh zmluvy predkladal a formuloval žalobca, takže na jeho ťarchu je jej ustanovenia treba vykladať (§ 266 ods. 4 OBZ).
20. Podľa názoru súdu však tento záver ešte neznamená, že nárok žalobcu neobstojí. Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že zástupca žalobcu (svedok Z.. R.) a konateľ žalovaného sa na zmene miesta skladovania z Č. N. skutočne dohodli. O oprávnení Z.. R. v tomto smere niet pochýb, keďže bol podľa zisteného skutkového stavu poverený nájdením a rokovaním o otázkach skladovania kukurice, čo v sebe podľa § 15 ods. 1 OBZ zahŕňa aj oprávnenie robiť úkony, ktoré sú s tým spojené. K takýmto úkonom nepochybne patrí aj uzatváranie zmlúv, resp. dohôd o skladovaní. Ani prípadné prekročenie jeho oprávnenie v zmysle § 15 ods. 2 OBZ by v tomto smere nebolo relevantné, keďže žalobca ani žalovaný netvrdili, že by žalovaný musel o tomto prekročení vedieť. Okrem toho zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že svedok informoval konateľa žalobcu o existencii novej dohody o novom mieste uskladnenia ihneď po jej dosiahnutí a konateľ žalobcu proti tomu nijako nevystúpil, inak by sa ani nezačalo s navážaním kukurice o pár dní na to. Podľa § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré platí pre všetky typy zastúpenia na základe plnomocenstva (vrátane zákonného plnomocenstva z § 15 OBZ), by sa toto konanie svedka R. za každých okolností považovalo za schválené.
21. Dohoda svedka R. a konateľa žalovaného bola nesporne uzavretá len ústne. Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že žalovaný svedka informoval, že sklad v Č. N. nie je voľný, ukázal svedkovi priestory v X. a povedal mu, že ich má prenajaté na základe „od D. (teda od DAN Slovakia, spol. s r.o., ako to potvrdil svedok U.). Zo zisteného skutkového stavu tiež vyplynulo, že konateľ žalovaného dával pokyny skladníkovi (ktorého označil za „svojho“), mal prístup k inventúrnym listinám, príjemkám a výdavkám, ktoré mu skladník na základe jeho pokynov odovzdával a ktorého skladník považoval spolu s Z.. U. za „spolumajiteľa“ skladu. Konateľ žalovaného tiež prejavil, že ostatné podmienky skladovania ostanú nezmenené; žiadna zo strán pritom nežiadala spísať o novej dohode listinu, resp. potvrdiť ju písomne.
22. Všetky vyššie opísané úkony strán treba s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých sa udiali, podľa názoru súdu považovať v zmysle § 266 ods. 1 až 3 OBZ za prejav vôle spočívajúci v uzavretí novej ústnej zmluvy o skladovaní. Dôležité je, že strany mali v tom čase dohodnutú (písomnú) zmluvu o skladovaní a žalobca očakával, že žalovaný ju bude plniť. V krátkom časovom slede sa najprv ukázalo, že žalovaného sklad v X. je plný, vzápätí žalovaný ponúkol ďalší sklad, ktorý žalobcovi vyhovoval z kapacitných a logistických hľadísk (bol ešte bližšie pre žalobcu), strany sa presunuli do tohto skladu, kde sa žalovaného správal ako jeho prevádzkovateľ. Takéto správanie s prihliadnutím na všetky okolnosti (nedostupnosť pôvodného skladu napriek ubezpečeniam žalovaného, časová tieseň žalobcu, o ktorej žalovaný z rokovaní vedel) mohol a musel žalobca (konkrétne svedok R.) oprávnene chápať tak, že žalovaný má záujem ak nie pokračovať, tak aspoň poskytnúť žalobcovi náhradný priestor za ten, ktorý napriek jeho ubezpečeniu sa nevyprázdnil. Žalobca nemal z týchto prejavov žalobcu žiaden dôvod domnievať sa, že žalovaný sleduje len akési „nezáväzné“ odkázanie na tretiu osobu (konkrétne svedka U.), resp. že poskytuje len akési nezáväzné informácie o sklade v X.. Naopak, z uvedených okolností a z odkazu na podmienky, ktoré mali zostať rovnaké, bolo zrejmé, že žalobca mohol jeho prejav vôle chápať ako prejav pokračovať v právnom vzťahu z titulu skladovania v nových priestoroch za podmienok zhodných s pôvodnou zmluvou z XX.XX.XXXX. Pritom (ako už bolo uvedené) len z dôvodu formálnej neplatnosti nemožno túto dohodu kvalifikovať ako zmenu pôvodnej zmluvy z XX.XX.XXXX.
23. Z uvedeného tak treba uzavrieť, že na základe opísaných prejavov medzi žalobcom a žalovaným vznikla nová - ústna zmluva o skladovaní, ktorou sa žalovaný v sklade v X. (v areáli bývalého družstva) zaviazal prevziať a opatrovať pre žalobcu kukuricu. § 527 OBZ nevyžaduje, aby sa takáto zmluva uzavrela písomne. V tomto smere nie je opodstatnená obrana žalovaného, že on sám k týmto priestorom nemal žiadne oprávnenie. Z výsluchu svedka U. mal súd dostatočným spôsobom preukázané, že žalovaný mal oprávnenie vstupovať do skladu v X., dávať zamestnancom pokyny, oboznamovať sa s pohybom skladových zásob a voľne disponovať s listinami, ktorá tieto pohyby dokladovala. Konateľ žalovaného dával pokyny skladníkovi, chodil si pravidelne po inventarizáciu a sklad užíval spoločne s Z.. U.. Pokiaľ by žalovaný sklad v X. nemal k dispozícii, nebol by žiaden dôvod pre to, aby konateľ žalovaného chodil do skladu pre príjemky a výdajky a inventúrne listy. Taktiež by tamojší skladník nemal
dôvod vyhovieť jeho požiadavkám, umožňovať mu vstup do počítača a riadiť sa jeho pokynmi. Ako logické sa preto javí, že žalovaný využíval sklad v X. v rámci spolupráce s Z.. U. aj na svoje podnikateľské účely. Z tohto hľadiska súd nepovažoval za potrebné sa ďalšej zaoberať otázkou oprávnenia k dotknutým priestorom, pretože ju mal dostatočne ustálenú. Napokon, bolo potom na žalovanom, aby v tomto zmysle navrhol dokazovanie, ktoré by tieto závery vyvrátili. V civilnom kontradiktórnom konaní nie je úlohou súdu suplovať dôkaznú aktivitu strán v konaní. Ak teda zostal žalovaný pasívny, musí znášať s tým spojené procesné dôsledky, v tomto prípade spočívajúce v neunesení dôkazného bremena.
24. Pre úplnosť treba dodať, že zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by Z.. R. rokoval o skladovaní priamo so skladníkom alebo s inými osobami, z čoho potom plynie, že v dokazovaní nie je žiadna opora ani pre záver, že by došlo k uzatvoreniu zmluvy o skladovaní s iným subjektom, ktorý by z tohto úkonu mohol byť zaviazaný vo svojom vlastnom mene.
25. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný za uskladnenie kukurice žalobcovi nevystavil žiadnu faktúru (a žalobca mu preto nič nezaplatil), túto súd nepovažoval vzhľadom na zistený skutkový stav za rozhodujúcu. To, že tak žalovaný neurobil, môže byť nepriamym dôkazom toho, že sa necítil byť zmluvou viazaný. Na druhej strane je tiež pravda, že skladovateľ má právo na odmenu (v tomto prípade na mesačnej báze - pozri čl. IV ods. 3 zmluvy o skladovaní), no je len na ňom, či toto právo využije hneď po uplynutí dohodnutého obdobia. V danom prípade súd považoval okolnosti, ktoré sprevádzali uzavretie zmluvy, najmä správanie konateľa žalovaného, za natoľko jednoznačné, že otázka následnej fakturácie už nebola spôsobilá ich sama o sebe spochybniť.
26. Z uzavretej zmluvy o skladovaní vznikla teda priamo žalovanému povinnosť prevzatý tovar riadne opatrovať, pričom o jej prevzatí mal vystaviť písomné potvrdenie (§ 528 ods. 1 OBZ). V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že o navážaní kukurice do skladu v X. boli vystavené príjemky (výdajky), ktoré odovzdal žalobcovi konateľ žalovaného osobne. Z výsluchu svedka U., je zrejmé, že tieto doklady vyhotovoval on ako skladník a odovzdával ich konateľovi žalovaného na základe jeho pokynov, pretože žalovaného považoval za jedného zo spolumajiteľov skladu. Už z tohto dôvodu nie je vôbec potrebné zisťovať, čí podpis sa na nich reálne nachádza. Ak ich žalovaný osobne odovzdal, možno z toho s ohľadom na všetky okolnosti (porov. § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vyvodzovať, že ich obsah mu bol známy, resp. mu musel byť známy, a ako taký ho považoval za správny.
27. Aj v tomto smere je inak neodôvodnená obrana žalovaného o tom, že svedok U. alebo svedok U. neboli uňho v nijakom právnom vzťahu (svedok U. mal síce pracovnú zmluvu s treťou osobou, avšak ako šofér, nie ako skladník - pozn.). Ustanovenie § 15 ods. 1 OBZ totiž stanovuje, že kto bolo poverený určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku, je splnomocnený na všetky obvyklé úkony. Citované ustanovenie nevyžaduje existenciu žiadneho osobitného formálneho alebo právneho vzťahu medzi poverenou osobou a podnikateľom. Cieľom v týchto prípadoch je chrániť dobromyseľnosť tretích osôb, od ktorých nemožno vyžadovať, aby podrobne skúmali vzťahy medzi takto poverenou osobou a podnikateľom. Poverenou osobou tak môže byť nielen zamestnanec podnikateľa, osoba s iným právnym vzťahom k nemu, ale aj osoba stojaca mimo, ak je z okolností zrejmé, že bola podnikateľom poverená určitou činnosťou. Už z obsahu § 15 ods. 2 OBZ je pritom zrejmé, že aj pri určení rozsahu poverenia vo vzťahu k tretej osobe nie je podstatná faktická existencia a rozsah poverenia, ale to, ako je toto poverenie známe tretej osobe (inak povedané, podstatné je, čo o tomto poverení táto tretia osoba vie). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaný pred svedkom R. označil svedka U. za „svojho“ skladníka, ktorý potvrdil, že konateľ žalovaného sa v tomto sklade správal ako jeho prevádzkovateľ. Z toho je zrejmé, že svedok R. (ako osoba oprávnená v týchto veciach rokovať za žalobcu) sa mohol odôvodnene domnievať, že svedok U. bol poverený zo strany žalovaného úkonmi skladníka, keďže ho tak sám konateľ žalovaného označuje. Okrem toho, aj svedok U. potvrdil, že konal na základe príkazov konateľa žalovaného. Podstatné ale je, že konateľ žalovaného voči žalobcovi vydával svedka za svojho skladníka, a ten sa tak aj správal (bránu otváral a tovar vážil okrem iného aj na žiadosť svedka U., šoféra žalobcu). Preto pokiaľ kukuricu preberal do uskladnenia a vydával aj svedok U. ako skladník a vydával o tom potvrdenia, treba toto jeho konanie vo vzťahu k žalobcovi považovať za konanie samotného žalovaného na základe § 15 ods. 1 OBZ.
28. Zo zisteného skutkového stavu ďalej vyplýva, že po navezení a odvážaní kukurice jej v sklade v X. zostalo 160,66 ton a toto množstvo tam bolo ešte aj 21.12.2012. V tomto smere možno obsah listiny „príjemka - výdajka - prevodka“ (č. l. 32) považovať aj za opätovné potvrdenie o prevzatí tovaru v zmysle
§ 528 ods. 1 OBZ, ktoré žalobcovi opätovne odovzdal konateľ žalovaného, takže ho treba považovať za potvrdenie vystavené samotným žalovaným. Otázka, kto ho reálne podpísal, nie je v tomto smere relevantná, pretože potvrdenie ako také nie je právnym úkonom, takže podpis konajúcej osoby nie je jeho náležitosťou (§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Naopak, postačí, že potvrdenie je písomne vyhotovené a je odovzdané ukladateľovi. Koniec koncov však uvedené potvrdenie len odzrkadľovalo skutočný stav, ako vyplýval aj z listín o pohybe (navážaní a odvážaní) tovaru (príjemiek a vážnych lístkov) a výpovede svedka U., ktorý potvrdil, že je autorom obsahu tejto listiny, hoci ju sám nepodpísal.
29. Z ustanovenia § 533 ods. 1 OBZ vyplýva, že skladovateľ zodpovedá za škodu na skladovanej veci, ibaže ju nemohol odvrátiť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. A minori ad maius potom vyplýva, že skladovateľ musí o to viac zodpovedať za zmiznutie (stratu) skladovanej veci, keďže súčasťou záväzku vec opatrovať je nepochybne aj záväzok vec nestratiť, resp. vec vydať (§ 532 ods. 2 OBZ). Ide teda o prípady, keď skladovateľ za škodu nezodpovedá. Z formulácie citovaných ustanovení v spojení so všeobecným ustanovením o náhrade škody (§ 373 OBZ) vyplýva, že dôkazné bremeno o vynaložení odbornej starostlivosti zaťažuje skladovateľa. Naopak, ukladateľ nie je povinný dokázať porušenie povinnosti na strane skladovateľa, keďže zodpovednosť v § 533 OBZ je formulovaná ako zodpovednosť prísne objektívna za výsledok (objektívne vzniknutú škodu na veci) s ustanovenými výnimkami (porov. aj Ovečková, O., a kol: Obchodný zákonník. Komentár 2. Bratislava : IURA EDITION 2005, s. 368). Napkon, podobné ustanovenia boli obsiahnuté aj v čl. V ods. 3 a 4 zmluvy z 31.12.2012, ktorej obsah sa podľa toho, čo bolo vyššie uvedené, stal súčasťou novej ústnej zmluvy o uložení kukurice v X..
30. V prejednávanej veci je zo zisteného skutkového stavu zrejmé, že 160 ton kukurice, ktoré žalovaný prevzal na uloženie do skladu v X. a ktoré tam stále zostávali k 21.12.2012, nebol žalovaný po 31.12.2012 schopný vydať žalobcovi. Za takto stratený tovar zodpovedá žalovaný ako skladovateľ podľa už citovaného § 533 ods. 1 OBZ, ako aj v zmysle dohody zachytenej pôvodne čl. V ods. 3 a 4 zmluvy z 31.12.2012.
31. Už z týchto dôvodov sa nemožno stotožniť s obranou žalovaného, pokiaľ poukazoval na to, že trestné stíhanie pre podobný skutok bolo prerušené, resp. jeho obvinenie bolo v trestnom konaní zrušené. Trestnoprávna zodpovednosť a obchodnoprávna zodpovednosť za škodu sú totiž rozdielne inštitúty s rozdielnymi predpokladmi. Trestnoprávna zodpovednosť vyžaduje nájdenie individuálneho páchateľa a zavinené spáchanie trestného činu, kým obchodnoprávna zodpovednosť upravená v § 533 OBZ takéto zistenia nevyžaduje. Naopak, pre záver o zodpovednosti žalovaného za škodu postačí zistenie, že tovar odovzdaný mu na skladovanie zmizol, teda nie je schopný ho vrátiť ukladateľovi, a nie sú tu liberačné dôvody § 533 ods. 1 alebo 2 OBZ. Ako už bolo uvedené, tieto žalovaný v prejednávanej veci netvrdil ani nepreukázal.
32. Podľa § 379 OBZ sa nahrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V nadväznosti na to ústna zmluva o skladovaní medzi stranami (prebratím čl. V ods. 3 a 4 pôvodnej písomnej zmluvy z 31.08.2012) určovala, že skladovateľ je povinný nahradiť buďto burzovú cenu (čl. V ods. 3) alebo trhovú cenu (čl. V ods. 4) v čase zistenia rozdielu. Hoci sú tieto ustanovenia čiastočne protirečivé (raz hovoria o burzovej, raz o trhovej cene), podľa názoru súdu nejde o takú protirečivosť, ktorú by nebolo možné odstrániť výkladom. Pojem „burzová cena“ je totiž len inak vyjadrený pojem „trhová cena“, keďže komoditná burza je jednou z foriem organizovania trhu s plodinami. Preto oba tieto pojmy označujú v konečnom dôsledku to isté. Avšak aj keby táto nejasnosť viedla k neplatnosti tejto časti zmluvy (§ 41a Občianskeho zákonníka), uplatnilo by sa ustanovenie § 379 OBZ, ktoré v podstate predpokladá náhradu skutočnej škody, teda všeobecnej ceny veci v čase poškodenia.
33. V prerokúvanej veci žalobca tvrdil, že všeobecná a trhová cena uskladnenej kukurice bola 228 € za tonu, čo preukázal dodávateľskými faktúrami o jej nákupe. Žalovaný túto hodnotu nijako nepoprel, ani netvrdil, že by burzová alebo trhová cena bola nižšia. Pokiaľ strana (žalovaný) s výškou škody, vychádzajúcej z tvrdení protistrany podložených relevantnými dôkazmi (dodávateľské faktúry), nesúhlasí, je na ňom, aby uplatnil všetky prostriedky procesnej obrany (§ 149 a nasl. CSP), teda ho zaťažuje najmä povinnosť tvrdenia a s tým súvisiaca dôkazná povinnosť. Žalovaný však zostal pasívny, a preto súd považoval sumu 228 € za tonu kukuricu za jej trhovú (všeobecnú) cenu.
34. Na základe uvedeného tak má žalobca nárok na náhradu škody voči žalovaného za celých 160 ton zmiznutej kukurice po 228 € za tonu, teda celkovo 36.630,48 €. Nesplnením tohto záväzku sa
žalovaný dostal do omeškania. V prerokúvanej veci však splatnosť nároku na náhradu škody zjavne nebola určená, takže v zmysle § 340 ods. 2 OBZ bol dlžník povinný plniť bez zbytočného odkladu potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.
35. Žalobca si v žalobe uplatňoval úrok z omeškania podľa § 365 a § 369 ods. 1 OBZ (v znení účinnom do 31.01.2013, porov. § 768k ods. 2 OBZ) za obdobie od 12.01.2013 vychádzajúc z toho, že v dôsledku výzvy z 11.01. 2013, ktorú prevzal svedok U., sa žalovaný dostal do omeškania. Skutočnosťou však je, že z obsahu listu z 11.01.2013 (č. l. 33) nevyplýva výzva na zaplatenie náhrady škody, ale len výzva na vydanie kukurice in natura. To isté vyplýva aj z listu právneho zástupcu žalobcu z 18.01.2013 (č. l. 34). Tieto prejavy teda nemožno považovať za výzvu na zaplatenie škody v zmysle § 340 ods. 2 OBZ.
36. Súd tak v súlade s judikatúrou (porov. R 27/1977, bod 17) považoval za kvalifikovanú výzvu na plnenie až žalobu, ktorá bola žalovanému doručená do vlastných rúk 17.04.2015. Za primeranú lehotu na plnenie v zmysle § 340 ods. 2 OBZ súd považoval jeden týždeň, takže žalovaný bol povinný plniť do 24.04.2015. Dňom 25.04.2015 sa tak žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho záväzku. K tomuto dňu však predstavovala základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,05 %, takže výška úrokov z omeškania podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (v spojení s § 369 ods. 1 OBZ a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka) v znení účinnom do 31.01.2013 predstavuje 8,05 %, nie 8,75 % ako žiadal žalobca.
37. Zo všetkých týchto dôvodov súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 36.630,48 € s 8,05 %-ným ročným úrokom z omeškania od 25.04.2015 (výrok I). V prevyšujúcej časti ju zamietol (výrok II).
38. Pri rozhodovaní o trovách konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd jednak z toho, že žalobca v dôsledku späťvzatia žaloby zavinil zastavenie konania (o čom bolo rozhodnuté výrokom I rozsudku z 26.01.2016, č. k. 16Cb/17/2015-99, právoplatným 17.02.2016), no v zostávajúcej časti žaloby bol plne úspešný, a preto podľa pomeru celkového úspechu strán v konaní (36.630,48 : 8.000, t. j. 82,07 % : 17,93 %) rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 256 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu 64,14 % trov konania (výrok III).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca domáhať jej splnenia v exekúcii.