Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_21Csp-4-2018.pdf
PDF · 147.17 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/4/2018
Rozhodnutie
Okresný súd Liptovský Mikuláš sudcom JUDr. Danielom Marciánom v spore žalobcu Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35831154, zastúpeným JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava proti žalovanému F. Ž., nar. XX. X. XXXX, s trvalým pobytom H. XXX, N. Q.Á., o zaplatenie 657,97 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 94,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.194,94 eur od 1. 4. 2015 do 17. 12. 2015, úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.164,94 eur od 18. 12. 2015 do 19. 1. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.124,94 eur od 20. 1. 2016 do 15. 2. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.074,94 eur od 16. 2. 2016 do 14. 3. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.024,94 eur od 15. 3. 2016 do 18. 4. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 974,94 eur od 19. 4. 2016 do 16. 5. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 924,94 eur od 17. 5. 2016 do 16. 6. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 874,94 eur od 17. 6. 2016 do 18. 7. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 824,94 eur od 19. 7. 2016 do 16. 8. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 774,94 eur od 17. 8. 2016 do 16. 9. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 724,94 eur od 17. 9. 2016 do 14. 10. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 674,94 eur od 15. 10. 2016 do 16. 11. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 624,94 eur od 17. 11. 2016 do 15. 12. 2016, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 574,94 eur od 16. 12. 2016 do 16. 1. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 524,94 eur od 17. 1. 2017 do 16. 2. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 494,94 eur od 17. 2. 2017 do 15. 3. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 464,94 eur od 16. 3. 2017 do 24. 4. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 414,94 eur od 25. 4. 2017 do 16. 5. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 364,94 eur od 17. 5. 2017 do 19. 6. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 344,94 eur od 20. 6. 2017 do 18. 8. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 314,94 eur od 19. 8. 2017 do 18. 9. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 194,94 eur od 19. 9. 2017 do 16. 10. 2017, úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 144,94 eur od 17. 10. 2017 do 20. 11. 2017, a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 94,94 eur od 21. 11. 2017 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Vo zvyšnom rozsahu sa žaloba z a m i e t a .
III. Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou na tunajší súd 19. 1. 2018 sa právny predchodca žalobcu (Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155) domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 657,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 31. 3. 2015 do zaplatenia.
2. Uvedený žalobný návrh odôvodnil právny predchodca žalobcu nasledovnými skutkovými a právnymi tvrdeniami. Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili 17. 2. 2014 zmluvu o pôžičke ev. č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému pôžičku vo výške 1.500 eur. Podľa tejto zmluvy mal súčasne žalovaný splácať poskytnutú pôžičku v pravidelných 72 mesačných splátkach po 43,29 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 3.116,88 eur. K dátumu spísania žaloby (9. 1 .2018) žalovaný uhradil na splnenie záväzku vyplývajúceho z tejto zmluvy celkovo 1.405,06 eur. Vzhľadom na to, že žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. dohodnuté splátky riadne a včas, právny predchodca žalobcu listom z 27. 1. 2015 označeným ako „predžalobná upomienka“ vyzval žalovaného k úhrade dlžných splátok, a upozornil ho na možnosť vyhlásenia splatnosti celej dlžnej sumy. Nakoľko k úhrade dlžných splátok žalovaným ani v dodatočne určenej lehote nedošlo, právny predchodca žalobcu 19. 3. 2015 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom z 25. 3. 2015 označeným ako „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. K dátumu spísania žaloby žalovaný dlžné splátky neuhradil. Celkový dlh žalovaného ku dňu spísania žaloby predstavoval (podľa žalobcu) sumu 657,97 eur. Právny predchodca žalobcu si súčasne uplatnil nárok na zákonné úroky z omeškania z tejto sumy od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou. 3. Žalovaný sa k žalobe (napriek písomnej výzve súdu) písomne nijako nevyjadril. 4. Uznesením tunajšieho súdu z 28. 5. 2018, č.k.: 21Csp/4/2018 - 67 tunajší súd pripustil, aby do konania namiesto dovtedajšieho žalobcu - Všeobecnej úverovej banky, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155 (právny predchodca žalobcu) ako žalobca vstúpila spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35831154 (žalobca.) Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. 6. 2018. 5. Nakoľko hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur, pričom išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia, a nakoľko vzhľadom na absenciu vyjadrenia žalovaného možno skonštatovať, že skutkové vyjadrenia strán nie sú sporné, súd podľa § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) na prejednanie tohto sporu nenariadil pojednávanie. Dňa 6. 7. 2018 podľa § 219 ods. 3 CSP súd oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku na verejnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu. Rozsudok bol následne na tunajšom súde verejne vyhlásený 31. 7. 2018. 6. Súd na zistenie (pre rozhodnutie veci právne relevantného) skutkového stavu vykonal všetky dôkazy navrhnuté žalobcom (žalovaný žiadne dôkazy vykonať nenavrhoval.) 7. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženej) zmluvy o pôžičke č. uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 17. 2. 2014 súd zistil, že suma pôžičky, na ktorej poskytnutie sa právny predchodca žalobcu v zmluve žalovanému zaviazal, predstavovala 1.500 eur. Zmluva neobsahovala údaj o tom, koľko zo sumy jednotlivých splátok pripadá na istinu, koľko na úroky, a koľko na poplatky, pritom z časti VIII. - Zmluvné podmienky, bodu 2. - Definície (tejto zmluvy) vyplynulo, že súčasťou každej splátky je okrem istiny tiež (zmluvný) úrok a poistenie (poistenie schopnosti žalovaného splácať splátky pôžičky), ak bolo poistenie dojednané. Toto poistenie však v danom prípade výslovne nebolo dojednané. Zo zmluvy tiež vyplynulo, že výška splátok bola 43,29 eur, počet splátok bol 72. Termín konečnej splatnosti bol určený iba uvedením mesiaca a roku v podobe „2/2020“. Z časti VIII.
- Zmluvné podmienky, bodu 6. - Podmienky splácania (tejto zmluvy) súd zistil, že (pokiaľ nebolo v splátkovom kalendári určené inak, čo bol aj tento prípad, keďže právny predchodca žalobcu v tomto smere nič netvrdil) splátky boli splatné v pravidelných mesačných splátkach, a to vždy k 20. dňu v mesiaci, pričom prvá splátka bola splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy. Zo zmluvy tiež vyplynulo, že ročná percentuálne miera nákladov (RPMN) predstavovala 32%, priemerná RPMN bola 25,82%, (fixná) úroková sadzba 32% ročne, a celková čiastka, ktorú mal spotrebiteľ na základe tejto zmluvy zaplatiť suma 3.116,88 eur.
8. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženého) prehľadu splátok a úhrad žalovaného uskutočnených v prospech právneho predchodcu žalobcu vyhotoveného k 30. 11. 2017 mal súd preukázané, že celková žalovaným uhradená suma v prospech právneho predchodcu žalobcu na úhradu záväzkov z tejto zmluvy predstavovala spolu 1.405,06 eur. Pritom k 31. 3. 2015 (vyhláseniu mimoriadnej splatnosti) mal žalovaný uhradené 305,06 eur, a následne po tomto dátume uhradil 17. 12. 2015 sumu 30 eur, 19. 1. 2016 sumu 40 eur, 15. 2. 2016 50 eur, 14. 3. 2016 50 eur, 18. 4. 2016 50 eur, 16. 5. 2016 50 eur, 16. 6. 2016 50 eur, 18. 7. 2016 50 eur, 16. 8. 2016 50 eur, 16. 9. 2019 50 eur, 14. 10. 2016 50 eur, 16. 11. 2016 50 eur, 15. 12. 2016 50 eur, 16. 1. 2017 50 eur, 16. 2. 2017 50 eur, 15. 3. 2017 30 eur, 24. 4. 2017 50 eur, 16. 5. 2017 50 eur, 19. 6. 2017 20 eur, 18. 8. 2017 30 eur, 18. 9. 2017 50 eur, 16. 10. 2017 50 eur, a 20. 11. 2017 50 eur.
9. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženej) predžalobnej upomienky z 27. 1. 2015 (a k nej príslušnej ftk. poštovej obálky a č.l. 16 spisu) vyplynulo, že právny predchodca žalobcu upozornil žalovaného, že ak do 5. 3. 2015 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci november 2014 bude oprávnený úver zosplatniť, pričom túto upomienku doručil do dispozičnej sféry žalovaného 6. 2. 2015 (zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote.)
10. Z (právnym predchodcom žalobcu predloženého) oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru z 25. 3. 2015 mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu 25. 3. 2015 vyhotovil oznámenie pre žalovaného, v ktorom uvádzal, že mu oznamuje, že jeho dlh z vyššie uvedenej zmluvy sa stal splatným v celom rozsahu vo výške 1.652,28 eur, a súčasne požiadal žalovaného o úhradu celkového dlhu po doručení tohto oznámenia.
11. Skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu zo žaloby, že žalovanému skutočne poskytol sumu 1.500 eur ako pôžičku, na čo sa v uvedenej zmluve zaviazal, nebolo žalovaným popreté, a preto sa podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 290 až 300 CSP považuje za nesporné, a teda súd si ho osvojil ako zistené skutkové zistenie, bez potreby vykonávania dokazovania v tomto smere.
12. Spotrebiteľ ako žalovaný totiž síce nemá povinnosť tvrdenia vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, avšak zaťažuje ho ako každého iného žalovaného bremeno tvrdenia, resp. povinnosť popretia skutkových tvrdení žalobcu, vo vzťahu ku všetkým ostatným skutkovým okolnostiam (než je neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve), ako napríklad ku okolnosti poskytnutia úveru a jeho výške, ktorého neunesenie (bremena tvrdenia), resp. nesplnenie (povinnosti poprieť skutkové tvrdenia žalobcu) má pre žalovaného spotrebiteľa svoje následky (rovnako ako pri ostatných žalovaných), a to v podobe prehry sporu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia, resp. v podobe následkov vyplývajúcich z ustanovenia § 151 ods. 1 CSP (fikcie nespornosti nepopretých skutkových tvrdení žalobcu.) Súd síce podľa § 295 CSP môže (nie musí) vykonávať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol (ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie veci), avšak toto ustanovenie sa týka výlučne dokazovania, teda situácie, ak si žalovaný spotrebiteľ aspoň splnil povinnosť tvrdenia (a len neoznačil dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení), čo sa však danom prípade vôbec nestalo, pretože žalovaný neuviedol žiadne skutkové tvrdenia (ako už bolo uvedené, výnimku v takomto prípade predstavuje len prípad neprijateľnosti zmluvných podmienok, ohľadne ktorých sa nevyžaduje ani len skutkové tvrdenie žalovaného - spotrebiteľa, o čom však vo vzťahu ku otázke poskytnutia spotrebiteľského úveru a jeho výšky nemožno uvažovať.)
13. Žalobca (v žalobe) požadoval priznanie úrokov z omeškania za obdobie od 31. 3. 2015 ako 6. dňa nasledujúceho po oznámení (žalovanému) o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 25. 3. 2015 (do zaplatenia), nakoľko 5. dňom od podania obyčajnej zásielky (obsahujúcej toto oznámenie) na poštovú prepravu pre žalovaného sa táto zásielka považovala v zmysle čl. 11.2 zmluvných podmienok právneho predchodcu žalobcu za doručenú žalovanému. Z uvedeného teda vyplývalo aj skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o tom, že 30. 3. 2015 došlo k doručeniu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 25. 3. 2015 žalovanému. Žalovaný však skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o doručení oznámenia žalovanému 30. 3. 2015 nepoprel, čím sa podľa § 151 ods. 1 CSP považovalo za nesporné, a nebolo v tomto smere potrebné vykonávať dokazovanie (vo vzťahu k tomuto záveru obdobne platí vyššie uvedené odôvodnenie.)
14. Takto (dokazovaním a na základe fikcie nespornosti nepopretých skutkových tvrdení) zistený (pre rozhodnutie veci právne relevantný) skutkový stav súd následne podrobil svojmu právnemu posúdeniu, pričom aplikoval nasledovné hmotnoprávne ustanovenia.
15. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o pôžičke (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
16. Podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľský úveroch na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
17. Podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľský úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
18. Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
19. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html>, r) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html> a y) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20130610.html>.
20. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
21. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> musí obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
22. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
23. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
24. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
25. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
26. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
27. Podľa § 563 OZ ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
28. Podľa § 517 ods. 1 OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
29. Podľa § 517 ods. 2 OZ ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
30. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o vydaní Pôžičkovej karty Triangel, ďalej len „nariadenie“) výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba X. Z. F. platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
31. Predmetná zmluva o pôžičke uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným 17. 2. 2014 spĺňa definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko na jej základe došlo k dočasnému poskytnutiu peňažných prostriedkov vo forme úveru (spotrebiteľského úveru podľa § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch) poskytnutého právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako právnickou osobou, ktorá ponúka, resp. poskytuje spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovanému ako spotrebiteľovi podľa § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda ako fyzickej osobe, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania.
32. Z časti VIII. - Zmluvné podmienky, bodu 2. - Definície (tejto zmluvy) vyplynulo, že súčasťou každej splátky je okrem istiny tiež (zmluvný) úrok a poistenie (poistenie schopnosti žalovaného splácať splátky pôžičky), ak bolo poistenie dojednané. Toto poistenie však v danom prípade (výslovne) nebolo dojednané. V uvedenej zmluve však nie je obsiahnuté rozčlenenie, koľko zo splátky pripadá na istinu, a koľko na úroky, ktorú obsahovú náležitosť vyžaduje § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za následok právny záver o bezúročnosti tohto spotrebiteľského úveru, a to od počiatku (od uzavretia zmluvy.) Zo záveru o bezúročnosti spotrebiteľského úveru vyplýva, že žalobca nemá nárok na uplatnené (zmluvné) úroky.
33. Vzhľadom na ust. § 220 ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP), ako aj čl. 2 ods. 2 CSP, keďže sa vo vzťahu k tomuto dôvodu bezúročnosti spotrebiteľského úveru tunajší súd odkláňal od (novo) ustálenej rozhodovacej praxe založenej v súčasnosti (minimálne) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018, ktoré uznesenie zjavne reagovalo na legislatívnu úpravu zákona č. 129/2010 účinnú od 1. 5. 2018, ktorá úprava zase súvisela s rozsudkom Su´dneho dvora EÚ z 9. 11. 2016, vo veci C - 42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, a v zmysle ktorého uznesenia najvyššieho súdu eurokonformým výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 19/2010 Z.z, ktorý je v danom prípade potrebný, je podľa najvyššieho súdu správny len taký záver, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne na istinu, úrok a poplatky), a v ktorom sa tiež uvádza, že pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“, či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť iba k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje, a ktoré uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore s dovtedajšou ustálenou súdnou praxou okresných a krajských súdov, bol tunajší súd, aby neporušil vyššie uvedené ustanovenia CSP povinný dôkladne odôvodniť tento odklon od (novo) ustálenej súdnej praxe tejto súdnej autority v Slovenskej republike.
34. V tejto súvislosti sa tunajší súd (v ďalej uvedenom rozsahu) plne stotožňuje s názorom právnej vedy vysloveným v článku: „Právna analýza uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 3Cdo 146/2017“, autor: Anton Pavúk, na webovej stránke : O..W..L., ktorého obsah týmto preberá do odôvodnenia svojho rozhodnutia, a osvojuje si ho ako svoje vlastné odôvodnenie odklonu od najvyšším súdom (novo) ustálenej súdnej praxe, a to nasledovným spôsobom.
Smernica, ako súčasť únijného práva má jednak priamy účinok, v zmysle ktorého smernica zaväzuje jednotlivé štáty na transpozíciu obsahu smernice do vnútroštátneho práva, a jednak nepriamy účinok, ktorý sa prejavuje v potrebe eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva, teda výkladu vnútroštátneho ustanovenia v súlade so smernicou. Vychádzajúc z obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24. 1. 2012 vo veci C-282/2010 Dominquez, ktorého predmetom bolo posúdenie otázky, ako má postupovať vnútroštátny súd pri výklade vnútroštátneho právneho predpisu, ktorý sa odchýlil od európskej smernice, hoci samotná smernica nepovoľovala odklon od takéhoto svojho článku, a v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že je neprípustný taký eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, ktorým by nedošlo k zohľadneniu vnútroštátneho práva ako celku, a k uplatneniu všetkých výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, dospel tunajší súd k záveru, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/146/2017, z 22. 2. 2018 takto nepostupoval, keďže zvolil len jednu výkladovú metódu
vnútroštátneho poriadku, v ktorej našiel možnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne (jednalo sa o teleologický výklad, teda výklad z účelu predpisu), pričom aj túto výkladovú metódu použil nesprávne, a ostatnými výkladovými metódami sa ani nezaoberal. Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia pri uplatnenom teologickom výklade založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení toho, čo bolo účelom zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 129/2010 Z.z., a síce, že týmto účelom bolo transponovať smernicu v plnom rozsahu, a od tejto sa neodkláňať. Ďalej dodal, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby novopríjmané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, ktorú skutočnosť musí vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. na zreteľ. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. podľa najvyššieho súdu v žiadnom prípade nevyplývalo, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súbor, ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z účelu transponovaného predpisu, uvedeného v dôvodovej správe k zákonu č. 129/2010 Z.z. (na ktorý poukazoval najvyšší súd) však možno zistiť len to, či bolo alebo nebolo úmyslom zákonodarcu sa od smernice odchýliť. Ak sa však aj dospeje k záveru, že úmyslom zákonodarcu nebolo odchýliť sa od smernice, ešte stále nie je vyriešená otázka, či smernica bola v skutočnosti implementovaná do zákona č. 129/2010 Z.z. (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne) alebo nie, keďže mohlo dôjsť aj k vadnej implementácii (omylom.) Skutočnosť, či odchýlenie sa od smernice bol alebo nebol úmysel zákonodarcu, nie je však pre posúdenie prípustnosti nepriameho účinku smernice (eurokonformného výkladu zákona) relevantná. Relevantná je len otázka, či smernica v skutočnosti bola alebo nebolo vadne implementovaná (či už chybne alebo neúplne/nedostatočne.) V tomto konkrétnom prípade však bola smernica implementovaná vadne, a to z dvoch dôvodov: 1.) vzhľadom na odlišné jazykové vyjadrenie požiadavky smernice a predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., pričom toto odchylné jazykové vyjadrenie v zákone č. 129/2010 Z.z. celkom zjavne pochádza z pôvodnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov (zákon č. 258/2001 Z.z.), a 2.) v dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 Z.z., a to k zákonu č. 279/2017 Z.z., ktorou novelou zákonodarca zosúladil (s účinnosťou od 1. 5. 2018) sporné ustanovenie so smernicou, zákonodarca výslovne uvádza, že ak by ponechal predmetné ustanovenie v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou, čo najvyšší súd vo svojom uznesení už opomenul, spomenúť. Tiež treba vziať do úvahy, že predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. nebolo po prvýkrát zakomponované do nášho právneho poriadku zákonom č. 129/2010 Z.z., tak ako to nesprávne uvádza najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, a teda dané ustanovenie je potrebné podrobiť aj výkladu historickému (ku ktorému najvyšší súd nepristúpil.) Prvýkrát totiž bola v právnom poriadku Slovenskej republiky otázka uvedenia členenia splátok spotrebiteľského úveru zakotvená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. - o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého platilo, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä: „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je možné treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Práve v tomto prípade bolo uvedené sporné ustanovenie použité v slovenskej legislatíve po prvýkrát, z tohto dôvodu je v tomto právnom predpise potrebné nájsť odpoveď na to, aký bol skutočný úmysel zákonodarcu pri použití týchto slov, a v tomto kontexte je potrebné skúmať, či existuje vnútroštátna výkladová metóda, ktorá členenie splátok nepožaduje. Vyjadrením slov „sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ktoré boli po prvýkrát použité v roku 2001, pričom smernica 2008/48/ES, ktorú vykladal aj Súdny dvor EÚ, bola prijatá až v roku 2008, mal zákonodarca jednoznačne na mysli rozčlenenie jednotlivých položiek, čo vyplýva z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu ako aj logického výkladu zákona, pričom uvedené bolo potvrdené v mnohopočetnej a ustálenej judikatúre, ktorá bola aj v prípade výkladu zákona č. 258/2001 Z.z., teda nielen zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý transponoval smernicu 208/48/ES, potvrdená aj samotným najvyšším súdom. Vyššie uvedená povinnosť rozčlenenia jednotlivých platieb je podporená tiež vetou za bodkočiarkou, kde zákonodarca uviedol dodatočnú povinnosť pre veriteľa, a to povinnosť uviesť aj súčet týchto platieb, ak je to možné (čo pri bežnom spotrebiteľskom úvere je bezproblémovo možné). Na prvý pohľad sa môže zdať, že uvedením vety za bodkočiarkou nie je jasné, či mal zákonodarca na mysli súčet náležitostí splátky, alebo či mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky spojenej so spotrebiteľským úverom (teda výška úveru plus celkové náklady), za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Výklad, že zákonodarca mal na mysli uvedenie tzv. celkovej čiastky je potrebné celkom jednoznačne odmietnuť, a to z dôvodu uvedeného nižšie. Zákon č. 258/2001 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 písm. c) definoval, čo sa rozumie pod pojmom celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom. Následne ustanovením § 2 písm. d) definoval, čo sa rozumie pod pojmom ročná percentuálna miera nákladov, ktorou tento zákon rozumel sadzbu, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Následne, v ustanovení § 4 ods. 2 písm. g) zákonodarca ustanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak teda zákonodarca požadoval exaktné uvedenie RPMN (neuvedenie ktorej bolo v danom právnom vzťahu jedinou podmienkou pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru), ktoré muselo vychádzať z dvoch exaktných údajov (a to výška spotrebiteľského úveru a celkové náklady), výklad, ktorým by zákonodarca požadoval uvedenie takejto celkovej čiastky (teda súčtu týchto dvoch exaktných hodnôt), len za predpokladu, že je to možné, by bol nelogický a protirečiaci tomu, aby v zmluve bolo uvedené exaktné a presné RPMN. V takom prípade by totiž zákonodarca požadoval uvedenie presného RPMN tiež len za predpokladu, že toto uvedenie je možné. Vyššie uvedená požiadavka na členenie splátok vyplýva tiež z dôvodovej správy, v zmysle ktorej ustanovenie stanovuje povinné náležitosti zmluvy o úvere nad rámec všeobecných náležitostí, ktorými je ročná percentuálna miera nákladov, frekvencia, počet termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, výpočet celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon č. 258/2001 Z.z. prevzal smernicu Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 - o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. 2. 1990 a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. 2. 1998. V zmysle článku 15 tejto smernice: „táto smernica nezamedzuje členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov, konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy“. Uvedené potvrdil aj zákonodarca v dôvodovej správe k návrhu tohto zákona, keď uviedol že prijatím predmetného návrhu zákona bude zabezpečená požiadavka na zosúladenie nášho práva s právom Európskej únie v oblasti spotrebiteľských úverov konkrétne so smernicou 87/102/EEC zo dňa 12. 2. 1987 a doplňujúcim smernicami 90/88/EEC a 98/7/EC. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. bolo následne zákonom č. 568/2007 Z.z. novelizované, a to tak, že legislatívno-technicky bola predmetná záležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere presunutá z písmena a) do písmena i), v zmysle ktorého platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: výšku, počet, termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zákonodarca teda pôvodné ustanovenia § 4 ods. 2 a) zákona č. 258/2001 Z.z. novelizoval tak, že za i) legislatívno-technicky upravil dané ustanovenie, a to tak, že slovo „sumu“ nahradil slovom „výšku“, a vypustil požiadavku „uviesť aj súčet týchto platieb (ak je to možné) s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť“. Z dôvodovej správy (všeobecná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že cieľom navrhovanej úpravy je okrem iného posilniť postavenie spotrebiteľa pre uzatváranie spotrebiteľských zmlúv. Z dôvodovej správy (osobitná časť) k uvedenému zákonu vyplýva, že nakoľko cieľom novely zákona je najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov, bolo potrebné zlúčiť, zmeniť a doplniť § 4 ods. 2 a 3, ktoré upravujú náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ musí byť informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúcemu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok spotrebiteľského úveru, vypustil len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb a jeho cieľom nebolo zníženie ochrany spotrebiteľa, naopak jeho posilnenie. Najbližšia novelizácia predmetného ustanovenia prišla v dôsledku zrušenia zákona č. 258/2001 Z.z., a to prijatím zákona č. 229/2010 Z.z., ktorý implementoval okrem iného smernicu 2008/48. Ustanovenie o náležitostiach zmlúv o spotrebiteľskom úvere, pôvodne vyjadrené v ustanovení § 4 zákona č. 258/2001 Z.z., bolo presunuté do ustanovenia § 9 zákona č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého písmena l) ods. 2 platilo, že „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Následne slovenský zákonodarca pristúpil 12. 10. 2017 k novelizácii (okrem iného) predmetného ustanovenia zákona o členení splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, keď prijal zákon č. 279/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1. 5. 2018. Predmetnou novelou zákonodarca novelizoval zákon, a to tak, že zosúladil zákon so smernicou, keď zmenil zákonnú požiadavku na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) „zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia“. Z vyššie uvedeného historického výkladu, ako aj ostatných výkladov uvedených nižšie je zrejmé, že zákonodarca slovami „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mal na mysli členenie splátok spotrebiteľského úveru, a slovami „frekvencia splátok“ mal na mysli uvedenie len samotnej celkovej výšky splátky bez jednotlivého členenia. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ platí, že rozsah a medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje tak, že vnútroštátne ustanovenie je možné vykonávať eurokonformne, len za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (a všeobecných právnych zásad, najmä zásady právnej istoty a zákazu retroaktivity.) Použitím každej vnútroštátnej výkladovej metódy vrátane výkladu teleologického (súd nemá na mysli vytrhnuté skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z., ale skúmanie tiež dôvodovej správy č. 279/2010 Z.z., kde teleologickým výkladom dospejeme k záveru, že zákon išiel nad rámec smernice a dôvodovej správy zákona č. 258/2001 Z.z., kde bola táto norma použitá po prvýkrát, a berúc tiež do úvahy skutočnosť, že skúmanie len dôvodovej správy zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje možnosť neúmyselnej chybnej transpozície), dospeli k záveru že slová „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je nevyhnutné vykladať tak, že tieto požadujú členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Prebiť vnútroštátne právo nepriamym účinkom smerníc nie je možné, nakoľko eurokonformný výklad má limity vo vnútroštátnom práve. Takisto z jazykového (gramatického, verbálneho) výkladu zákona vyplýva výklad členenia splátok na splátky istiny, úrokov a poplatkov. Použitím logického výkladu daného ustanovenia zákona je potrebné prijať záver, že zákonodarca takisto požadoval členenie splátok na splátky istiny, úrokov a splátky iných poplatkov, pretože zákonodarca nepoužil rovnakú terminológiu ako smernica, ale v zákone špecifikoval splátky na splátky úrokov, istiny a poplatkov. Logicky teda chcel povedať niečo iné ako smernica. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah medze nepriameho účinku smerníc je vyjadrený aj zásadou, že nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada právnej istoty (a zákaz retroaktivity). Uznesenie najvyššieho súdu vnáša do výkladu právnych vzťahov medzi spotrebiteľom a dodávateľom výraznú právnu neistotu, vyššie uvedený záver sa opiera o skutočnosť, že slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ je potrebné v právnych vzťahoch do 1. 10. 2001 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z.) do 11. 6. 2010 (nadobudnutie účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že členenie splátok zákon vyžaduje, čo je potvrdené okrem skutočnosti, že zákon č. 258/2001 Z.z. neimplementoval smernicu, a teda nie je ho možné vykladať v súlade s danou smernicou roku 2008, a teda sa na neho ani nevzťahuje rozsudok C-42/15, aj masívnou legislatívou všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu. Tie isté slová, bez zmeny vnútroštátneho zákona alebo smernice, je potrebné podľa názoru najvyššieho súdu od 9. 11. 2016 (prijatie rozsudku Súdneho dvora EÚ) do 1. 5. 2018 (nadobudnutie účinnosti zákona č. 279/2017 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 129/2010 Z.z.) vykladať tak, že zákon členenie splátok nepožaduje. A zmenený text zákona, a to slová „výšku, počet, frekvenciu splátok“ je zase potrebné vykladať od 1. 5. 2018 rovnako ako predošlý text zákona, a to slová „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov“. Takýto chaos zakladá výraznú právnu neistotu. Naopak, ak by sa rovnaké slová vykladali rovnako (t.j. do 1. 5. 2018 sa vyžaduje členenie splátok, a od 1. 5. 2018 sa takéto členenie nevyžaduje v dôsledku zmeny legislatívy), zásada právnej istoty by bola zachovaná. Ak teda od roku 2001 do roku 2018 nedošlo k zmene vnútroštátnej právnej normy, pričom od roku 2018 (prijatie smernice 2008/48/ES) boli vnútroštátne súdy povinné ex offo brať do úvahy eurokonformný výklad, a tieto dospeli k záveru, že je potrebné tieto splátky členiť, len samotný výklad smernice (nie zákona) Súdnym dvorom EÚ nemôže mať za následok celkom opačný výklad, nakoľko dôvera občanov vo vnútroštátne právo a postup súdov je tak výrazne narušená, o to viac v kontexte toho, že zákonodarca pristúpil na zosúladenie zákonnej normy s právom EÚ k jej novelizácii. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej platí, že rozsah a medzi nepriameho účinku smerníc je vyjadrený nielen právom EÚ, ako aj právom vnútroštátnym a zásadou právnej istoty, ale aj zákazom retroaktivity. Ak zákonodarca zmenil zákon na zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom „vypustenie náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nevyhnutné z dôvodu záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ z 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 HomeCredit Slovakia, a. s. vs. Klára Bíróová, a ak by sme predmetné ustanovenie ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by šla nad rámec podmienok stanovených smernicou“, je jednoznačné, že eurokonformné vykonanie zákona v znení pred jeho novelizáciou účinnou od 1. 5. 2018 a prijatou práve v kontexte rozsudku C-42/15 porušuje zákaz retroaktivity. Na základe uvedeného tak jednoznačne vyplýva záver, že v smernici 2008/48/ES nie je možné priznať nepriamy účinok.
35. Navyše pokiaľ ide o uplatnené (zmluvné) úroky, na uvedenú zmluvu je potrebné subsidiárne vzťahovať aj všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 a nasl. OZ.
36. Predmetná zmluva je teda súčasne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 OZ, pretože bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom podľa § 52 ods. 3 OZ, teda osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a žalovaným ako spotrebiteľom podľa § 52 ods. 4 OZ, teda fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
37. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch ako lex specialis (ani jeho vykonávací predpis) účinný v čase uzatvorenia tejto zmluvy neobsahoval limit pre ročnú percentuálnu mieru nákladov (odplatu), bolo nutné v tomto smere aplikovať ako lex generalis všeobecnejšiu právnu úpravu týkajúcu sa limitu odplaty, a to ustanovenie § 53 ods. 6 OZ, ktoré pri zmluvách, ktorých predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov stanovuje, že odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa má prihliadať najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
38. V spotrebiteľskej zmluve dojednaný úrok vo výške 32% ročne však podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v zmysle § 53 ods. 6 OZ. Výklad ustanovenia § 53 ods. 6 OZ pritom podáva tunajší odvolací súd (rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 7Co/569/2015, z 9.2.2016), keď uvádza, že : „V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky.“ Priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov poskytnutých bankami s lehotou splatnosti nad 5 rokov (ako tomu bolo aj v tomto prípade, kde zmluva trvala viac ako 5 rokov) predstavovali vo februári 2014 (v čase uzatvorenia zmluvy) sadzbu 10,44% ročne (zdroj : O..W..L.), teda ak dojednaná úroková sadzba vo výške 32% ročne túto priemernú úrokovú mieru prevyšovala viac ako trikrát (konkrétne 3,07 krát), išlo o podstatné prevýšenie podľa § 53 ods. 6 OZ. Dojednanie takýchto úrokov v zmluve je preto v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 OZ), čím je (minimálne) toto dojednanie o úrokoch podľa § 39 OZ neplatné.
39. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzaného prípadu bezúročnosti spotrebiteľského úveru od počiatku podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch), súd nemohol žalobcom uplatnený nárok na (zmluvné) úroky priznať, a preto v tejto časti zamietol žalobu.
40. V zmluve tiež nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru vo forme konkrétneho dátumu, ktorú náležitosť zmluvy vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, čo takisto vedie k záveru súdu o bezúročnosti spotrebiteľského úveru od počiatku podľa §11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie mesiaca a roku konečnej splatnosti, súd totiž nepovažuje za splnenie si povinnosti uviesť „termín“ konečnej splatnosti, pretože mesiac ako určité dlhšie časové obdobie nenapĺňa význam slova „termín“.
41. Taktiež v zmluve nie je uvedená doba trvania zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, ale iba údaj o termíne konečnej splatnosti (navyše nedostatočným spôsobom ako už bolo uvedené.) Ak by zákonodarca považoval dobu trvania zmluvy a údaj o termíne konečnej splatnosti úveru za synonymá, výslovne a kumulatívne by v ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nepožadoval uvedenie oboch týchto údajov, preto súd mal za to, že tento nedostatok, takisto vedie k záveru súdu o bezúročnosti spotrebiteľského úveru od počiatku podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
42. Vzhľadom na uvedené (okrem vyššie uvádzaných dvoch dôvodov pre nemožnosť priznania zmluvného úroku žalobcovi - bezúročnosť podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a neplatnosť dojednania o úrokoch podľa § 39 OZ v spojení s § 53 ods. 6 OZ), súd nemohol žalobcom uplatnený nárok na (zmluvné) úroky priznať ani pre bezúročnosť podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto tiež v tejto časti zamietol žalobu.
43. Keďže súd dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na (zmluvné) úroky, v zásade tak má nárok len na žalovaným nevrátenú časť poskytnutej istiny spotrebiteľského úveru (žalobca si v žalobe iné nároky neuplatňoval, len istinu a úroky.)
44. Keďže žalobcom poskytnutá suma spotrebiteľského úveru vo forme pôžičky žalovanému predstavovala 1.500 eur, a žalovaný doteraz uhradil celkovo sumu 1.405,06 eur (nie je podstatné, na úhradu akých súm žalovaný túto sumu určil, či právny predchodca žalobcu použil), má tak žalobca nárok na vrátenie istiny úveru vo výške 94,94 eur, preto súd túto sumu istiny žalobcovi podľa § 2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch priznal.
45. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnené úroky z omeškania (z mimoriadne zosplatnenej dlžnej sumy), žalobca požadoval ich priznanie za obdobie od 31. 3. 2015 ako 6. dňa nasledujúceho po oznámení (žalovanému) o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 25. 3. 2015 (do zaplatenia), nakoľko 5. dňom od podania obyčajnej zásielky (obsahujúcej toto oznámenie) na poštovú prepravu pre žalovaného sa táto zásielka považovala v zmysle čl. 11.2 zmluvných podmienok právneho predchodcu žalobcu za doručenú žalovanému. Z uvedeného teda vyplýva aj skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o tom, že 30. 3. 2015 došlo k doručeniu oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 25. 3. 2015 žalovanému. Žalobca, resp. právny predchodca žalobcu síce predložil dôkaz o vydaní takéhoto oznámenia a jeho obsahu (predmetné oznámenie), avšak nepredložil aj dôkaz o doručení tohto oznámenia žalovanému, resp. dôkaz o tom, že toto oznámenie podal na poštovú prepravu pre žalovaného (ako to tvrdil.) Žalovaný však skutkové tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o doručení oznámenia žalovanému 30. 3. 2015 nepoprel, čím sa podľa § 151 ods. 1 CSP považovalo za nesporné, a nebolo v tomto smere potrebné vykonávať dokazovanie. V tomto oznámení bol žalovaný vyzvaný, aby uhradil mimoriadne zosplatnenú dlžnú sumu po doručení mu tohto oznámenia. Vzhľadom na to, že k doručeniu tohto oznámenia došlo 30.3. 2015, bol žalovaný povinný podľa § 563 OZ uhradiť túto mimoriadne zosplatnenú dlžnú sumu 31. 3. 2015, a preto až od nasledujúceho dňa, teda od 1. 4. 2015 bol žalovaný najskôr v omeškaní (z mimoriadne zosplatnenou dlžnou sumou), a až od tohto dňa súd mohol (najskôr) priznať žalobcovi nárok na úrok z omeškania (z mimoriadne zosplatnenej dlžnej sumy.) Pokiaľ ide o sumu, z ktorej požadoval žalobca priznať úrok z omeškania, súd nesúhlasil s uplatnenou sumou 657,97 eur, pretože táto suma evidentne zahŕňala aj sumu zmluvného úroku, na ktoré (ako už bolo uvedené) žalobca nemal od začiatku nárok. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania len z mimoriadne zosplatnenej dlžnej sumy nevrátenej istiny úveru. Žalovaný však priebežne realizoval úhrady tejto dlžnej sumy aj po 31. 3. 2015 (k 31. 3. 2015 mal žalovaný uhradených iba 305,06 eur, teda k tomuto dňu bol na istine úveru dlžný 1.194,94 eur, a následne po 31. 3. 2015 žalovaný uhradil 17. 12. 2015 sumu 30 eur, 19. 1. 2016 sumu 40 eur, 15. 2. 2016 50 eur, 14. 3. 2016 50 eur, 18. 4. 2016 50 eur, 16. 5. 2016 50 eur, 16. 6. 2016 50 eur, 18. 7. 2016 50 eur, 16. 8. 2016 50 eur, 16. 9. 2019 50 eur, 14. 10. 2016 50 eur, 16. 11. 2016 50 eur, 15. 12. 2016 50 eur, 16. 1. 2017 50 eur, 16. 2. 2017 50 eur, 15. 3. 2017 30 eur, 24. 4. 2017 50 eur, 16. 5. 2017 50 eur, 19. 6. 2017 20 eur, 18. 8. 2017 30 eur, 18. 9. 2017 50 eur, 16. 10. 2017 50 eur, a 20. 11. 2017 50 eur), a teda priznaný úrok z omeškania bolo potrebné (v období po 31. 3. 2015) vyčíslovať (pokiaľ ide o úrokovú sadzbu, obdobie, za ktoré sa priznáva, ako aj sumu, z ktorej sa priznáva) vždy s prihliadnutím na tieto jednotlivé čiastkové úhrady istiny úveru žalovaným (realizované po 31. 3.2015), a to spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia, teda v súlade s § 563 OZ, § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia.
46. Keďže si žalobca nárok na úroky z omeškania (z jednotlivých dlžných súm istiny úveru) za obdobie pred mimoriadnym zosplatnením neuplatňoval, súd podľa ust. 216 CSP (o viazanosti rozsahom žalobných návrhov) mu ich ani nemohol priznať.
47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Z porovnania žalobného petitu (657, 95 eur s príslušenstvom) a rozsudkom žalobcovi priznaného plnenia (94,94 eur s príslušenstvom) totiž vyplýva, že úspešnejším bol v tomto spore žalovaný, a preto by mal mať proti žalobcovi (po pomernom rozdelení náhrady trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP) nárok na náhradu trov konania (v príslušnom percentuálnom rozsahu), avšak keďže z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy konania (pre jeho absolútne ignorovanie tohto sporu, keďže nereagoval ani na písomnú výzvu súdu) nevznikli, súd podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak ako je uvedené vo výroku III. tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie na Krajský súd v Žiline v lehote 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Liptovský Mikuláš písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v znení neskorších predpisov.