Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-314-2017.pdf
PDF · 96.23 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/314/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu P. A., a.s., so sídlom v P., L. XXX/A, S. XX XXX XXX, zastúpeného D. kanceláriou J.. L. Q., Y.., s.r.o., so sídlom v P., R. XX proti žalovanej D. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., L. XXX/XX, o zaplatenie sumy 389,99 Eur s príslušenstvom , na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 01. júna 2017, č.k. 10Csp/82/2016-80, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 389,99 Eur s príslušenstvom. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 29.04.2013 Poštová banka, a.s. a žalovaná uzavreli zmluvu o úvere - dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver v sume 400 Eur, ktorý sa zaviazala splácať v 60-tich mesačných splátkach po 15,62 Eur, splatných k 18. dňu v mesiaci s tým, že prvá splátka bola splatná dňa 18.05.2013 a posledná splátka bola splatná dňa 18.04.2018. Zmluvný úrok predstavoval 29,50 % ročne. Celkom bola žalovaná povinná zaplatiť sumu 742,62 Eur, z ktorej celkové náklady úveru predstavovali sumu 342,62 Eur. RPMN predstavovala 33,84 % a priemerná RPMN 47,29 %. Z dôvodu riadneho nesplácania úveru žalovanou banka ku dňu 05.12.2013 úver predčasne zosplatnila, čo žalovanej oznámila listom zo dňa 05.12.2013. Po začatí súdneho konania uzavrela Poštová banka, a.s. a žalobca zmluvu o postúpení pohľadávky č. II/2017 dňa 09.02.2017, čo banka žalovanej oznámila dňa 10.02.2017. Z listinných dôkazov, predložených žalobcom, súd prvej inštancie zistil, že jeho právny predchodca Poštová banka, a.s. pred postúpením pohľadávky žalobcovi nedoručila žalovanej výzvu v súlade s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v platnom znení, o tom, že je v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, čo je predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky nebankovému subjektu, ktorým je aj žalobca. Oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 05.12.2013 nie je možné stotožňovať s výzvou podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., pretože výzva podľa citovaného zákonného ustanovenia musí predchádzať vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, a to z dôvodu, aby dlžník mohol reagovať na skutočnosti vo výzve uvedené, napríklad zaplatením omeškaných splátok, a tak predísť zosplatneniu úveru. V danom prípade takýto postup bankou zachovaný nebol. Z obsahu oznámenia o zosplatnení úveru zo dňa 05.12.2013 ani nevyplýva, akú dlhú dobu trvalo omeškanie žalovanej so splácaním úveru.
2. Súd prvej inštancie zdôraznil, že je povinný v každom súdnom konaní preskúmať vecnú legitimáciu strany sporu, či už aktívnu alebo pasívnu. V danej veci žalobca pohľadávku nadobudol postúpením
od banky. Bolo jeho povinnosťou preukázať splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky, čo je predpokladom preukázania aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca napriek výzve súdu zo dňa 15.05.2017 nepredložil výzvu adresovanú žalovanej podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v platnom znení. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal existenciu výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a jej doručenie žalovanej, súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu nedodržal postup vyplývajúci mu z citovaného ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej žalobcovi, na základe čoho je uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná pre rozpor so zákonom. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalobca nadobudol platne pohľadávku Poštovej banky, a.s. voči žalovanej zo zmluvy o úvere - dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.04.2013, súd prvej inštancie jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Poukázal na ustálenú súdnu prax a rozhodnutia odvolacích súdov. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 39, § 524 ods. 1, ods. 2, § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., o trovách konania rozhodol podľa § 255 a § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uplatnil všetky odvolacie dôvody, uvedené v ust. § 365 ods. 1 CSP (s výnimkou ust. § 365 ods. 1 písm. c) CSP). Predovšetkým vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a v tejto súvislosti poukázal na viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vytýkal súdu prvej inštancie aplikáciu ust. § 92 ods. 8 a mal za to, že týmto postupom mu odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko nemal možnosť sa procesne v konaní brániť, keď súd mu znemožnil účasť na konaní a bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudiciálnej otázky o neuzavretí zmluvy o úvere, žalobu o zaplatenie peňažnej sumy zamietol. Dôvodil, že pokiaľ mal súd prvej inštancie pochybnosti, týkajúce sa postúpenia uvedenej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na aktuálneho žalobcu, nie je jasné, prečo sa týmto nezaoberal už vo svojom rozhodnutí, ktorým pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu, a to uznesením zo dňa 27.03.2017, č.k. 10Csp/82/2016-60. Takýto postup súdu nie je v súlade so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, keď jedinou možnosťou jeho procesnej obrany je možnosť podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiadúce. Ďalej uviedol, že k predčasnej splatnosti úveru došlo dňa 05.12.2013, k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok č. II/2017 došlo dňa 09.02.2017, ktorá zmluva bola súdu doručená spolu s návrhom na zmenu žalobcu a súhlasil so vstupom do konania na strane žalobcu. Ustanovenie § 92 ods. 8 veta druhá zákona o bankách za bodkočiarkou znie tak, že v danom prípade banka nebola povinná zachovať postup v zmysle tohto zákonného ustanovenia, nakoľko žalovaný bol v omeškaní dlhšie ako jeden rok a k platnému postúpeniu pohľadávky sa nevyžadovala písomná výzva banky, učinená pred postúpením pohľadávky, ako to nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, a preto nesprávne citované ustanovenie aplikoval. Konštatoval, že ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti, nakoľko žalobca zmluvu uzavrel dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku (zrejme myslel žalovaný).
4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP) a dopĺňa nasledujúce:
6. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z pôvodného veriteľa - Poštová banka a.s. na žalobcu. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval postúpenie pohľadávky voči žalovanej za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
7. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). V spore o plnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo. Z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
8. Podľa § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“
9. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje i podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky, uvedené v tomto ustanovení, splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Ak je postupcom banka, je logické, že je povinná postupovať nielen v súlade so všeobecnými predpismi (napr. Občianskym zákonníkom), ale aj s osobitným predpisom, ktorý je určený práve bankám (zákon o bankách). Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je teda potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.
10. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na splnenie jej záväzku a výzvu jej doručila, resp. aspoň odoslala).
11. K žalobcom uvedeným odvolacím dôvodom nesplnenia procesných podmienok, inej vady rozhodnutia a nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie odvolací súd taktiež konštatuje, že odvolateľ nekonkretizoval, v čom konkrétne majú spočívať tieto pochybenia súdu prvej inštancie. Jediným konkrétnym odvolacím dôvodom (okrem právneho posúdenia, ktorým sa odvolací súd zaoberal vyššie) je žalobcom tvrdené nedostatočné odôvodnenie, a teda nepreskúmateľnosť rozsudku. K tomu odvolací súd uvádza, že z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 410/2006, II. ÚS 251/2004, III. ÚS 209/2004) i Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že nie je potrebné, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia dávalo odpoveď na každý argument strany, postačí špecifická odpoveď na také argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci významné. Nie je ani tak podstatné, či vyjadrenie strany (v tomto prípade žalobcu) je výslovne spomenuté v odôvodnení rozhodnutia alebo nie; podstatné je to, či sa súd vysporiadal s relevantnými argumentmi, ktoré strana vo svojom vyjadrení uviedla. K tomu odvolací súd uvádza, že „špecifická odpoveď súdu na rozhodujúce argumenty strany“ neznamená, že konajúci súd musí výslovne uviesť, že niektorou svojou úvahou vyvracia argumentáciu konkrétneho účastníka konania. Stačí, keď súd uvedie takú vlastnú právnu argumentáciu, popri ktorej argumentácia strany zjavne neobstojí. V tomto prípade súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol svoje právne posúdenie, podľa ktorého pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať okrem § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré vyžaduje pred postúpením pohľadávky písomnú výzvu banky klientovi a bez tejto výzvy nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky zo strany banky na žalobcu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takéto odôvodnenie je podľa názoru odvolacieho súdu postačujúce. Proti tejto argumentácii žalobcu uviedol súd prvej inštancie dostatočne jasne svoju vlastnú právnu argumentáciu (s ktorou sa odvolací súd, ako je uvedené vyššie, stotožnil). Súd prvej inštancie sa teda dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa jeho aktívnej vecnej legitimácie a platnosti postúpenia pohľadávky a na ďalšie argumenty, uvedené v podaní žalobcu, nebolo v tejto situácii potrebné odpovedať.
12. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Ak by časť druhej vety, začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“, mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.
13. Je pravdou, že súd prvej inštancie svojím uznesením zo dňa 27.03.2017, č.k. 10Csp/82/2016-60 pripustil zmenu na strane žalobcu, na základe ktorej do súdneho konania namiesto žalobcu Poštová banka, a.s., so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 4, IČO 31 340 890 vstúpila spoločnosť BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom v Bratislave, Vajnorská 100/A, IČO 47 967 692. Súd prvej inštancie v tomto prípade postupoval na základe návrhu žalobcu zo dňa 13.03.2017, ktorý posudzoval výlučne z procesného hľadiska a s poukazom na ust. § 80 ods. 2 CSP skúmal návrh na zmenu strany sporu - žalobcu a dôvod na zmenu žalobcu - zmluvu o postúpení pohľadávky. Skúmal preto len to, či zmluva o postúpení pohľadávky je skutočne prejavom vôle oboch zmluvných strán, teda, či z tejto zmluvy v spojení s návrhom na zmenu žalobcu vyplýva, že pôvodný žalobca chce z konania vystúpiť a namiesto neho chce do konania vstúpiť nový žalobca. To, či nastupujúci žalobca má (bude mať) aktívnu vecnú legitimáciu pre dané konanie, ktorá vyplýva vždy z hmotného práva, súd v štádiu rozhodovania o návrhu na zmenu žalobcu neskúma, a ani nemôže skúmať, nakoľko je vecou nastupujúceho žalobcu, do akého konania vstupuje (rovnako ako keby sám podal novú žalobu v tej istej veci). Posúdenie aktívnej legitimácie v konaní vždy vyplýva z hmotného práva, súd vecnú legitimáciu skúma až pri rozhodovaní vo veci samej (následkom jej nedostatku je zamietnutie žaloby, nikdy nie zastavenie konania) , a preto nie je možné pri v rozhodovaní súdu o procesnom návrhu na zmenu žalobcu, uplatňovať zásadu hospodárnosti a riešiť otázku aktívnej legitimácie, ako si mylne myslel žalobca. Uznesenie, ktorým súd pripúšťa zmenu žalobcu, nemôže mať za následok to, že nastupujúci žalobca je aktívne vecne legitimovaný.
14. K námietke žalobcu, že mu procesným postupom súdu bolo odňaté právo na spravodlivý proces, nakoľko mu súd prvej inštancie znemožnil účasť na konaní a bez toho, aby ho oboznámil o výsledku posúdenia prejudicálnej otázky o neuzavretí zmluvy o úvere, jeho žalobu zamietol, odvolací súd konštatuje , že táto námietka je obsolentná a evidentne sa netýka tohto súdneho konania. V danej veci súd prvej inštancie vytýčil pojednávanie na deň 01.06.2017, zástupkyňa žalobcu predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 19.05.2017. Žalobca, ani jeho zástupkyňa sa pojednávania súdu prvej inštancie nezúčastnili, svoju neúčasť neospravedlnili, nepožiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Pokiaľ súd prvej inštancie vo veci pojednával, postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a vo veci rozhodol, bol jeho procesný postup legitímny a nie je možné uzavrieť, že odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces. Naviac, z rozhodnutia súdu prvej inštancie vôbec nevyplynulo, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu je jeho právny záver, posúdenie prejudiciálnej otázky, „o neuzavretí zmluvy o úvere“, z ktorého dôvodu malo dôjsť k zamietnutiu žaloby súdom prvej inštancie, ako tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Dôvodom zamietnutia žaloby bol nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom k platnému postúpeniu pohľadávky voči žalovanej.
15. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol odvolateľom spochybnený.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli
17. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).