Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17Co-352-2017.pdf
PDF · 82.04 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/352/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu Z. H., a.s., so sídlom O. XXX/A, Z., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. O. N., PhD, s.r.o., so sídlom W. XX, Z., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému B. K., bytom B. XXX, o zaplatenie 114,34 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 01. augusta 2017, č.k. 5Csp/47/2017-40, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. náhradu trov konania žalovanému nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 114,34 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 114,34 eur od 14.01.2010 do zaplatenia. Súd sa oboznámil so žalobou a žalobcom predloženými dôkazmi, z ktorých zistil, že banka uzatvorila dňa 27.10.2008 so žalovaným zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru 331,94 eur bankou žalovanému. Dňa 14.01.2010 vyhotovila banka výzvu adresovanú žalovanému, podľa ktorej žalovaný porušil ustanovenia zmluvy o úvere podstatným spôsobom a úver sa ku dňu 14.01.2010 stáva predčasne splatným. Banka touto výzvou vyzvala žalovaného na úhradu celej sumy záväzku do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2014 postúpila spoločnosť B. H., s.r.o., spoločnosti Z. R., s.r.o., pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 tejto zmluvy. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2014 postúpila spoločnosť Z. R., s.r.o., spoločnosti Z. H., a.s., pohľadávky špecifikované v prílohe č. 1 tejto zmluvy. Súd po oboznámení sa so žalobou a s listinnými dôkazmi dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Uviedol, že banka uzatvorila so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere a na jej základe poskytla žalovanému spotrebiteľský úver. Žalobca tvrdil, že žalovaný úver nesplatil a pohľadávka voči nemu mu bola postúpená spoločnosťou Z. R., s.r.o., ktorej pohľadávku postúpila spoločnosť B. H., s.r.o. Spoločnosti B. H. s.r.o. mala pohľadávku postúpiť spoločnosť Z. R. Y., ktorej ju mala postúpiť banka. Na dôkaz svojej vecnej aktívnej legitimácie predložil žalobca súdu zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi spoločnosťou B. H. s.r.o. ako postupcom a spoločnosťou Z. R., s.r.o., ako postupníkom a spoločnosťou Z. R., s.r.o., ako postupcom a žalobcom ako postupníkom. Žalobca však nenavrhol a nepredložil žiaden relevantný dôkaz o postúpení pohľadávky z banky na spoločnosť Z. R. Y. a o postúpení pohľadávky touto spoločnosťou spoločnosti B. H. s.r.o. Súd tak nemal preukázané, že spoločnosť B. H., s.r.o., bola skutočným vlastníkom pohľadávky a mohla ju platne postúpiť ďalej. Z uvedených dôvodov tak žalobca nepreukázal vo veci svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a preto súd žalobu zamietol. Uviedol, že žalobca nebol veriteľom zo zmluvy o úvere, a preto by mu nárok na splatenie úveru mohol vyplývať z hmotného práva iba vtedy, ak by bolo preukázané, že mu bola platne postúpená pohľadávka zo zmluvy o úvere voči žalovanému. Súd skonštatoval, že žalobca túto okolnosť nepreukázal. Žiaden dôkaz nesvedčí tomu, že banka platne postúpila pohľadávku voči žalovanému, komu bola postúpená a že následne bola postúpená spoločnosti B. H., s.r.o. a následne ďalšími postúpeniami až žalobcovi. Obe zmluvy v otázke postupovaných pohľadávok odkazujú
na prílohu, ktorú žalobca nepredložil. Žiaden žalobcom predložený alebo označený dôkaz tak nesvedčí o tom, že žalobca platne nadobudol pohľadávku voči žalovanému, a preto nie je preukázaná vecná aktívna legitimácia žalobcu v spore. Keďže súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie, nezaoberal sa potom ďalej už okolnosťami splácania úveru žalovaným, výškou úveru a nesplatenou časťou úveru a ani otázkou možného premlčania práva. Ďalej uviedol, že keďže žalobu v celom rozsahu zamietol, patrila by žalovanému náhrada trov konania voči žalobcovi, no súd mu ju nepriznal, keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.
2. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalobca, pričom poukázal na to, že nemal možnosť procesne sa v konaní brániť. Súdu vyčítal, že ho nevyzval na vyjadrenie sa k otázke aktívnej vecnej legitimácie a nepostupoval v zmysle § 129 CSP, ďalej uviedol, že súd ho nevyzval ani podľa § 157 CSP, nevytýčil termín predbežného prejednania sporu podľa § 168 CSP a súd rovnako nevytýčil termín pojednávania podľa § 177 ods. 1 CSP. Súd mu týmto svojim procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom. Mal za to, že takýto postup nebol v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd odvolací, čo nie je žiaduce. Ďalej žalobca konštatoval, že pokiaľ ide o sled pôvodných postúpení, zo samotnej žaloby je zrejmé, že v konaní 6Er/160/2015 bolo na súde prvej inštancie vedené vo veci pohľadávky voči žalovanému exekučné konanie, v ktorom bolo najprv zamietnuté poverenie a neskôr zastavené exekučné konanie. Pristúpil v žalobe k odkazu na uvedený exekučný spis práve z dôvodu, že toto konanie o zaplatenie je pokračovaním exekučného konania vedeného pod sp. zn. 6Er/160/2015. Súdu z vlastnej činnosti z exekučného konania malo a mohlo byť zrejmé, že exekučné konanie bolo zastavené voči spoločnosti B. H. s.r.o., pričom súčasťou spisu bol aj exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydaný na veriteľa B. H. s.r.o. Súdu v rámci konania o zaplatenie bol teda preukázaný zvyšok postúpenia od spoločnosti B. H. s.r.o. až na aktuálneho veriteľa, ktorým je on. Následne sa žalobca vyjadril k premlčacej dobe, a skonštatoval, že od momentu, kedy začala plynúť prvýkrát, t.j. od dňa 31.01.2010 do podania žaloby na rozhodcovskom súde, t.j. do dňa 02.01.2012 vyčerpal zo zákonnej trojročnej premlčacej doby 1 rok 11 mesiacov a 2 dni. Upriamil ďalej pozornosť súdu na to, že právny predchodca žalobcu, B., poskytla žalovanému finančné prostriedky v dobrej viere, pričom žalovaný neuhradil ani len istinu z poskytnutého úveru. V ďalšom poukázal na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné, pričom toto tvrdenie podporil viacerými nálezmi Ústavného súdu SR i rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR. Vzhľadom na uvedené argumenty žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania.
3. K podanému odvolaniu sa písomne žalovaný nevyjadril.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal podľa § 379 a 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Podľa § 389 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
6. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a zahŕňa okrem iného právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia. O porušenie práva na spravodlivý proces pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
7. Žalobca v odvolaní poukázal na viacero oprávnení súdu prvej inštancie, avšak odvolací súd konštatuje, že v zmysle Civilného sporového poriadku tieto nie sú povinnosťami, ale fakultatívnymi možnosťami. Napriek tomu však možno konštatovať procesné pochybenia súdu prvej inštancie, keď sa po doručení žaloby nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami žalobcu, čím došlo nepochybne k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd totiž v zmysle § 191 ods. 1 CSP má povinnosť starostlivo prihliadať na
všetko, čo počas konania vyšlo najavo - pričom v tomto prípade vyšlo najavo (žalobca tvrdil v žalobe), že súčasnému žalobcovi bola pohľadávka postúpená viacerými postúpeniami z pôvodného veriteľa - banky
- a v žalobe uviedol genézu týchto postúpení s tým, že označil dôkaz na preukázanie týchto postúpení označený ako „zmluva o postúpení pohľadávok“ a k žalobe priložil dve zo štyroch zmlúv o postúpení predmetnej pohľadávky. Platí, že súd hodnotí všetky vykonané dôkazy, ako aj skutkové prednesy, či iné procesné úkony podľa svojej voľnej úvahy, ktoré limity sú jedine ústavnoprávne. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobca mal vedomosť o tom, že v konaní musí preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu, avšak, a nemožno predpokladať, že úmyselne, nepriložil k žalobe dve zo štyroch zmlúv o postúpení predmetnej pohľadávky.
8. Súd prvej inštancie mal pre vyriešenie tohto azda len omylu a nepozornosti žalobcu nariadiť buď predbežné prejednanie sporu v zmysle § 168 a nasl. CSP, v ktorom by sa táto nezrovnalosť mohla odstrániť, keďže predbežné prejednanie sporu má slúžiť na vyjasnenie predmetu sporu i otázok dôkazného práva i právneho posúdenia veci, alebo nariadiť vo veci pojednávanie. Vo fáze predbežného prejednania sporu v zmysle § 171 CSP je súdu obligatórne uložená povinnosť predniesť svoje predbežné právne posúdenie prejednávanej veci, pričom ide o základnú povinnosť súdu v rámci tzv. predvídateľnosti súdneho rozhodovania, v rámci ktorého súd určí, ako sa mu na základe priebehu konania javí doterajší priebeh. Cieľom § 297 písm. b) CSP je, aby pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať v zásade v takých sporoch, kde nie je potrebné dokazovanie a nie je nevyhnutné ústne pred súdom prejednať argumenty strán týkajúce sa právneho posúdenia veci.
9. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému účastník sa obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 O.s.p. (teraz čl. 17 CSP), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 O.s.p. (teraz § 157 CSP), podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 69/2011-25).
10. V prejednávanej veci teda súd prvej inštancie mal žalobcovi poskytnúť informáciu o tom, že ním uvedené skutkové tvrdenia o postúpení pohľadávky nie sú podložené potrebnými dôkazmi a dať mu možnosť tvrdené zmluvy o postúpení pohľadávok predložiť ( z príloh pripojených k odvolaniu je zrejmé, že žalobca ich mal k dispozícii). Bez toho, aby súd takto postupoval, potom nemožno dospieť k záveru, že boli splnené podmienky pre rozhodnutie veci bez pojednávania v zmysle ust. § 297 písm. b/ CSP, z ktorého vyplýva, že takouto formou (bez nariadenia pojednávania) môže súd (okrem splnenia iných podmienok) rozhodnúť iba v prípade, ak skutkové tvrdenia strán nie sú sporné. Súd prvej inštancie mal tiež dbať na princíp uvedený v čl. 17 CSP, v zmysle ktorého súd koná bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a rovnako tak hospodárne, a preto ak súd prvej inštancie nepodnikol kroky k odstráneniu rozporu spočívajúcom v nedoložení chýbajúcich zmlúv preukazujúcich aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, a žalobu zamietol, nevznikla týmto prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata), čím preto došlo k tomu, že žalobca by bol nútený podať opätovne žalobu. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že nedošlo k účinnej súdnej ochrane, čo zakladá dôvod na zrušeniu rozhodnutia v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolacím súdom.
11. Na základe vyššie uvedených argumentov odvolací súd zrušil rozhodnutie podľa § 389 písm. b) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať a rozhodnúť, pričom hore naznačené nariadenie pojednávania, resp. predbežného prejednania veci bude závisieť od úvahy súdu prvej inštancie, keďže žalobca k odvolaniu doložil i chýbajúce zmluvy. Odvolací súd však napadnutý rozsudok zrušil a sám nerozhodol vo veci samej, nakoľko podľa §§ 388 a 390 CSP neboli dané podmienky na zmenu rozhodnutia a rovnako tak preto, že by v prípade zmeny rozhodnutia odvolacím súdom bol narušený princíp dvojinštančnosti súdneho konania, keďže súd prvej inštancie vo veci vecne nerozhodoval.
13. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže podľa § 396 ods. 3 CSP rozhodne o náhrade trov konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).