Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12CoPr-4-2018.pdf
PDF · 107.03 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoPr/4/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne C.. C. V., s miestom podnikania J. T. XXXX/XX, XXX XX X., W. XX XXX XXX, zastúpenej splnomocneným zástupcom C.. C. T., s trvalým pobytom B. XXXX/X, XXX XX J., proti žalovanej W.. S. T., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. I. XXX/XX, XXX XX X., právne zastúpenej JUDr. Ľubomírom Messingerom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Skuteckého 13, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o zaplatenie 1 298,38 Eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13Cpr/6/2017-38 z 9. novembra 2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná m á voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 09. 11. 2017 zamietol žalobu žalobkyne (prvý výrok) a uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu mzdy vo výške 1 298,38 Eur brutto, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol tak, že žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu vo výške, ako bude rozhodnuté osobitným uznesením (druhý, štvrtý výrok). Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru vykonané žalovanou vo vzťahu k žalobkyni podľa ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,Zákonník práce“) listinou zo dňa 21. 04. 2016, je neplatné. Žalovaná sa vzájomnou žalobou domáhala voči žalobkyni náhrady mzdy vo výške 1298,38 Eur za výpovednú dvoch mesiacov Na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnávateľom (žalobkyňou) a zamestnancom (žalovanou) dňa 07. 01. 2014 žalovaná mala vykonávať druh práce S. A. s miestom výkonu práce D. C.T., J. T. XXXX/XX, X. od 07. 01. 2014. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 31. 08. 2014. Za vykonanú prácu patrila žalovanej dohodnutá mzda 534,- Eur brutto, splatná vo výplatných termínoch, do 28-teho dňa v nasledujúcom mesiaci. Následne bola medzi stranami uzavretá dohoda o zmene pracovných 31. 08. 2014, v zmysle ktorej s účinnosťou od 01. 09. 2014 sa zmenil pracovný pomer na dobu určitú do 31. 08. 2015 s dohodnutou hrubou mzdou vo výške 561,- Eur, s príplatkom za triednictvo 35,- Eur v hrubom, s príplatkom za riadenie 21,- Eur v hrubom. Stupeň náročnosti pracovného miesta bol 2.
Súd prvej inštancie zistil, že „Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce“ urobila žalovaná vo X., dňa 21. 04. 2016, je podpísaný žalovanou a adresovaný žalobkyni (ďalej aj ,,okamžité skončenie pracovného pomeru“). Okamžité skončenie pracovného pomeru prevzala žalobkyňa dňa 23. 04. 2016. „Výzvou na zaplatenie mzdy za mesiac apríl 2016 vo výške 607,80 Eur a náhrady mzdy vo výške 1 298,38 Eur“ zo dňa 03. 06. 2016 žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala žalobkyňu na doplatenie mzdy vo výške 607,80 Eur v čistom za mesiac apríl 2016 a sumy 1 298,38 Eur v hrubom z titulu náhrady mzdy. Prvoinštančný súd mal preukázané, že žaloba žalobkyne bola podaná v zákonnej lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce), pretože žaloba bola podaná na Okresný súd Bratislava I. dňa 14. 06. 2016 a pracovný pomer sa mal skončiť okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 23. 04. 2016. Súd prvej inštancie uviedol: ,,V zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti. V zmysle § 69 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. Zamestnanec môže okamžite skončiť pracovný pomer aj v prípade, ak mu zamestnávateľ nevyplatil v uvedenej lehote aj časť mzdy, alebo náhradu mzdy. Dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnanca vzniká vždy pri každej oneskorenej výplate mzdy, t.j. vždy po uplynutí 15 dní od termínu splatnosti každej jednotlivej platby. Ide o situácie, keď zamestnávateľ dlhšie zamestnancovi neplatí mzdu za vykonanú prácu, alebo náhradu mzdy. Povinnosť poskytovať odmenu za vykonanú prácu je základnou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá súčasne tvorí súčasť právnej povahy pracovného záväzku. V prípade neplnenia tejto základnej povinnosti zamestnávateľa sa poskytuje zamestnancovi možnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. V predmetnom prípade v pracovnej zmluve bol dohodnutý výplatný termín tak, že termín výplaty mzdy je do 28-teho dňa v nasledujúcom mesiaci. V predmetnom prípade teda výplatným termínom bol deň 28. 03. 2016, ako výplatný termín pre mzdu za mesiac február 2016. Následne nasledujúcim dňom od dohodnutého dňa splatnosti mzdy začala žalobkyni plynúť 15 dňová lehota po uplynutí ktorej mohla okamžite skončiť pracovný pomer a keďže pracovný pomer okamžite skončila písomným podaním zo dňa 21. 04. 2016, doručeným žalobkyni dňa 23. 04. 2016, žalovaná postupovala v zmysle zákonného ustanovenia § 69 ods. 1 písm. b) a tak isto bola zachovaná lehota jedného mesiaca v zmysle § 69 ods. 3 Zákonníka práce, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedela. Súd ďalej poukazuje na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené v súlade aj so zákonným ustanovením § 70 Zákonníka práce, to znamená bolo urobené písomne, je v ňom skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru a to nevyplatenie celej mzdy za mesiac február v čiastke 201,67 Eur. Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že predmetné okamžitého skončenie pracovného pomeru je v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce. Tak isto súd dospel k záveru, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru nie je v rozpore s dobrými mravmi tak, ako na to poukazovala žalobkyňa, nakoľko žalovaná sa uvedeným postupom rozhodla využiť len svoju zákonnú možnosť ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou formou okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nevyplatenie mzdy v plnej výške, pričom v konaní bolo preukázané, čo potvrdila aj žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu, že nevyplácanie mzdy pretrvávalo dlhšiu dobu od roku 2015 a teda podľa názoru súdu v konaní nebolo preukázané, že by žalovaná ťažila z postavenia žalobkyne a jej aktuálnej finančnej situácie a teda podľa názoru súdu, konanie žalovanej nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi tak, ako to tvrdila žalobkyňa, nakoľko žalovaná len využila svoju zákonnú možnosť ukončiť pracovný pomer vyššie uvedeným spôsobom. Teda podľa názoru súdu v žiadnom prípade nie je možné skonštatovať, žeby žalovaná týmto postupom porušila dobré mravy s poukazom na článok 2 a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne zamietol.“ Zároveň súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzájomná žaloba žalovanej ohľadne zaplatenia náhrady mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1 298,38 Eur je dôvodná v zmysle ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalovaná uniesla dôkazné bremeno ohľadne skutočností tvrdených v vzájomnej žalobe. V konaní bolo preukázané, že počas trvania pracovného pomeru u žalobkyni zo strany žalobkyni nedochádzalo k pravidelnej výplate mzdy v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy, t.j. mzda nebola vyplatená načas, alebo v plnej výške. Pretože mzda za mesiac február 2016 nebola vyplatená v termíne splatnosti v plnej výške, žalovaná doručila žalobkyni dňa 23. 04. 2016 okamžité skončenie pracovného pomeru.
V zmysle ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý okamžite skončil pracovný pomer, má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, preto súd prvej inštancie vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel. Okresný súd konštatoval, že vyčíslenie náhrady mzdy vo výške 1 298,38 Eur nebola rozporovaná ani právnym zástupcom žalobkyne, preto súd prvej inštancie z tejto sumy ako nespornej vychádzal a vzájomnej žalobe žalovanej vyhovel v celom rozsahu. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), a to osobitne v súvislosti so žalobou žalobkyne o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a so vzájomnou žalobou žalovanej. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná mala vo veci plný úspech, a preto jej prislúcha nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.
2. Proti rozsudku okresného súdu žalobkyňa podala včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia 365 ods. 1, písm. h/ CSP. Uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru považovala za akt porušujúci dobré mravy zo strany žalovanej v situácii, kedy bola zaťažená niekoľkými exekučnými konaniami, ktoré jej objektívne znemožňovali vyplatiť celú mzdu, hoci sa o to všetkými prostriedkami snažila. V situácii, kedy musela znášať náklady súvisiace s výkonom exekúcií, bojovať o ,,holú existenciu“, žalovaná riešila túto situáciu najmenej vhodným spôsobom (okamžité skončenie pracovného pomeru). Súd prvej inštancie tieto okolnosti vôbec nezohľadnil. O zlej situácii bola žalovaná ňou informovaná. S riešením formou zálohy a neskoršieho doplatku cca 200,- Eur vyjadrila ústny súhlas, ktorý následne porušila podaním okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru okresného súdu v posudzovanej veci sa nejednalo o porušenie dobrých mravov, pretože síce išlo o relatívne malú sumu (cca 200,- Eur), pričom z jej strany došlo k meškaniu s platením mzdy, resp. jej časti. Tento argument dokazuje len to, že žalovanej vždy bola doplatená meškajúca mzda, a teda aj v tomto prípade mala žalovaná istotu, že k tomu dôjde a nič ju nenútilo riešiť situáciu týmto spôsobom. Hoci došlo k omeškaniu, vždy to bolo spôsobené objektívnymi skutočnosťami, ktoré nemohla ovplyvniť (prebiehajúce exekučné konania, pozastavenie dotácie na mzdy mestom). Ak disponovala nejakými prostriedkami, vždy bola prioritne hradená mzda. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani okolnosti vzniku zamestnaneckého pomeru, keď žalovanú oslovila na základe dobrých susedských vzťahov, hoci bola nekvalifikovaná. Žalovanej umožnila doplniť si príslušnú kvalifikáciu, bola ochotná ,,znášať“ jej absencie súvisiace so štúdiom, poskytovať jej nadštandardnú mzdu. Podľa jej názoru tieto skutočnosti boli podstatné pre objektívne posúdenie veci. Žalovaná mala zvoliť korektný spôsob skončenia pracovného pomeru (napr. dohodu o skončení pracovného pomeru), ktorý by ju finančne nezaťažil. Keďže žalovanú o všetkých finančných ťažkostiach denne informovala, nemožno tento ,,čin“ žalovanej vyhodnotiť inak ako za účelový, snahu obohatiť sa na jej úkor, akt odporujúci dobrým mravom. Zdôraznila, že v danom prípade ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu (§ 39 Občianskeho zákonníka - ďalej aj ,,OZ“), ktorý nie je dovolený. O nedovolenosť a teda aj absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide aj v tom prípade, ak sa tento prieči dobrým mravom. Ide o prípady, keď strana koná v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými, spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi. Žalovaná volila takú formu skončenia pracovného pomeru, ktorú jej síce zákon dovoľuje, ale jej aplikáciou s ohľadom na jej finančnú situáciu a ostatné okolnosti zneužila výkon práv, resp. konala s nepoctivým zámerom, a teda konala rozpore s dobrými mravmi.
3. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť. Zdôraznila, že počas trvania pracovného pomeru zo strany žalobkyne nedochádzalo k pravidelnej výplate mzdy v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. Mzda jej nebola vyplatená načas alebo v plnej výške. Pravidelne vyzývala žalobkyňu na riadne plnenie si svojich povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, a to na riadne a včasné platenie mzdy. Pretože sa to ani po viacerých ústnych upozorneniach zo strany žalovanej nestalo a mzda za mesiac 2016 jej nebola vyplatená v plnej výške, doručila dňa 23. 04. 2014 okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 21. 04. 2016 a uplatnila si nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Tvrdenia žalobkyne o tom, že súhlasila s oneskoreným vyplácaním mzdy sú nepravdivé, pretože žalovaná počas trvania pracovného pomeru mala stále problém s tým, že mzda nebola vyplácaná riadne a včas. Keďže zo strany žalovanej nedochádzalo k žiadnej náprave, k zlepšeniu platobnej disciplíny, rozhodla sa využiť zákonnú možnosť ukončenia pracovného pomeru formou okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nikdy ,,neťažila“ z aktuálnej finančnej situácie
žalobkyne. Jej konanie nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi, len využila svoju zákonnú možnosť ukončiť pracovný pomer.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej považovala tvrdenia žalobkyne ohľadne jej výziev na riadne plnenie si povinností za lživé. Žalovanú vždy dopredu, z vlastnej iniciatívy a veľmi podrobne informovala o dôvode omeškania za účelom udržiavať dobré vzťahy so žalovanou. Žalovaná ju nikdy nevyzývala na doplatenie mzdy, s ktorou bola v omeškaní. Po celú dobu oneskoreného vyplácania mzdy bola o celej veci riadne a s predstihom informovaná, bol jej navrhnutý iný termín pre vyplatenie mzdy, ktorý žalovaná rešpektovala, čím vyjadrila súhlas s daným riešením vzniknutého problému. Meškajúca mzda jej bola následne vyplatená v plnej výške za príslušné obdobie. Podľa jej názoru k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo zo strany žalovanej len v dôsledku chvíľkového psychického zlyhania, nie v dôsledku omeškania mzdy, inak by tak žalovaná urobila oveľa skôr. Uplatnenie náhrady mzdy žalovanou považuje za úkon priečiaci sa dobrým mravom.
5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne opätovne uviedla, že tvrdenia žalobkyne o tom, že mala súhlasiť s oneskoreným vyplácaním jej mzdy, sú nepravdivé. Žalobkyňa mala vždy problém s vyplácaním mzdy riadne a včas. Pretože nedochádzalo k žiadnej náprave zo strany žalobkyne, k zlepšeniu jej platobnej disciplíny, rozhodla sa využiť zákonnú možnosť ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžite. Jej konanie nikdy nebolo v rozpore s dobrými mravmi.
6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
9. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne v odvolaní.
10. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobkyne odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.
11. Okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným a mimoriadnym spôsobom skončenia pracovného pomeru. Okamžitým skončením môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ ako aj zamestnanec. Pracovný pomer sa skončí dňom, keď zamestnanec alebo zamestnávateľ doručí zrušovací prejav druhému účastníkovi pracovného pomeru, teda bez toho, že by po doručení ešte plynula výpovedná doba. Účinky zrušovacieho prejavu nastávajú zo zákona (ex lege) dňom jeho doručenia. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru Zákonník práce stanovuje podmienky, ktorých dodržanie podmieňuje platnosť okamžitého skončenie pracovného pomeru. Okamžité skončenie
pracovného pomeru musí mať všetky náležitosti platného právneho úkonu v súlade s ustanoveniami o právnych úkonoch, t. j. musí byť urobený písomne a obsahovať skutkovo vymedzený jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, inak je okamžité skončenie neplatné. Uvedený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je možné dodatočne meniť. Písomné okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť doručené druhému účastníkovi, inak je neplatné. Okamžite skončiť pracovný pomer je možné z dôvodov taxatívne ustanovených v Zákonníku práce. Právna úprava týchto dôvodov má kogentný charakter, a preto účastníci pracovného pomeru ich nemôžu zmluvne meniť ani vylúčiť.
12. Dôvody, pre ktoré môže zamestnanec okamžite zrušiť pracovný pomer so zamestnávateľom, sú taxatívne ustanovené v ustanovení § 69 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zák. č. Zákonníka práce.
13. V prípade, ak zamestnávateľ nesplnil voči zamestnancovi jednu zo základných právnych povinností vyplývajúcu z pracovného pomeru, t.j ak zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť, a to do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť (§ 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce).
14. Odvolací súd (zhodne s právnym názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že jednostranný adresovaný právny úkon, na základe ktorého žalovaná (v pozícii zamestnanca) prejavila dňa 21. 04. 2016 výslovným spôsobom okamžite skončiť pracovný pomer bez ohľadu na vôľu žalobkyne (zamestnávateľa), bol urobený v súlade s ustanovením § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pretože žalobkyňa nevyplatila žalovanej časť splatnej mzdy za mesiac február 2016.
15. Odvolací súd zdôrazňuje, že základnou povinnosťou zamestnávateľa je zaplatiť mzdu zamestnancovi riadne a včas (vo výplatnom termíne) za vykonanú prácu. Poskytovanie mzdy za vykonávanú prácu je synalagmatickou povinnosťou zamestnávateľa, ktorá korešponduje základnej povinnosti zamestnanca, a to vykonávať prácu. Zákonník práce neumožňuje zamestnávateľovi, aby nezaplatil či i len časť mzdy za prácu vykonanú zamestnancom. Z uvedeného vyplýva, že ani vedenie exekučných konaní voči zamestnávateľovi neoprávňuje zamestnávateľa nevyplatiť mzdu, resp. časť mzdy zamestnancovi vo výplatnom termíne.
16. Pretože žalovaná skončila pracovný pomer okamžite, za splnenia zákonom ustanovených taxatívnych podmienok (nevyplatenie časti mzdy za mesiac február r. 2016 do 15 dní po uplynutí jej splatnosti), nie je možné považovať jednostranný právny úkon žalovanej (okamžité skončenie pracovného pomeru) za neplatný (§ 39 OZ).
17. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd na základe vzájomnej žaloby žalovanej správne právne posúdil i nárok žalovanej na náhradu mzdy. Zamestnanec, ktorý platne okamžite skončil pracovný pomer, má nárok náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu, tzn. za dobu dvoch mesiacov (§ 69 ods. 4 Zákonníka práce).
18. Keďže žalovaná platne okamžite skončila pracovný pomer so žalobkyňou, vznikol jej zákonný nárok na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, t.j. v sume 1298,38 Eur brutto.
19. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP) vrátane závislého výroku o trovách prvoinštančného konania (druhý, štvrtý výrok), pretože okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.
20. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).