Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/39/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v právnej veci žalobcu: A Vita - Dom seniorov, n.o., „v likvidácii", so sídlom 976 73 Telgárt 150, IČO: 45 731 535, právne zast. Mgr. Peter Piatnik, advokát, so sídlom Nám. sv. Egídia 29/69, 058 01 Poprad, IČO: 42 090 903, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, IČO: 00 681 156, o zaplatenie 29.928,39 Eur s príslušenstvom, o nároku svedkyne M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. A., Z. O. XX na svedočné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/284/2013 - 238 zo dňa 5. októbra 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 63Cb/284/2013 - 238 zo dňa 5. októbra 2017 p o t v r dz u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalobcovi a svedkyni M. C. priznal svedočné vo výške 100% s tým, že náhradu svedočného súdu priznal svedkyni voči žalobcovi v prevyšujúcej časti oproti žalobcom zloženého preddavku na trovy tohto dôkazu v zmysle uznesenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica pod č. k. 63Cb/284/2013 - 184 zo dňa 02.01.2017.

2. Žalobca sa domáhal žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2013 od žalovaného, pôvodne označeného Banskobystrický samosprávny kraj, úhrady istiny 29.928,39 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že Banskobystrický samosprávny kraj svojím rozhodnutím č. X. zo dňa 10.03.2010, doručeným žalobcovi dňa 23.04.2010, zamietol žiadosť žalobcu o zápis do Registra poskytovateľov sociálnych služieb Banskobystrického samosprávneho kraja. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie na Krajský súd v Banskej Bystrici, pričom Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 9So/28/2011 zo dňa 14.12.2011 predmetné rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení rozsudku uviedol: „ pokiaľ odporca napriek uvedenému vo veci rozhodol už 10.03.2010 a neumožnil tým navrhovateľovi odstrániť vytýkané nedostatky v určenej lehote 30 dní, porušil zákon.“ Následne sa žalobca domáhal predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. z titulu náhrady škody, ktorú vyčíslil na sumu 29.928,39 Eur. Pôvodne označený žalovaný - Banskobystrický samosprávny kraj na žiadosť žalobcu o prerokovanie nároku reagoval listom č. X. zo dňa 05.09.2013 tak, že uplatnený nárok žalobcu neuznal.

3. V priebehu konania žalobca podaním doručeným súdu dňa 22.09.2015 podal návrh na rozšírenie žaloby o žalovaného 2/, Slovenskú republiku - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, o ktorom návrhu súd rozhodol uznesením č.k. 63Cb/284/2013 - 112 zo dňa 29.10.2015 a tento subjekt pripustil do konania ako žalovaného 2/. Žalovaný 2/ vzniesol vo svojom vyjadrení k žalobe námietku premlčania žalobcovho nároku, keďže bol do konania pripustený na základe návrhu žalobcu zo dňa 22.09.2015.

4. Pred zahájením pojednávania dňa 26.05.2016 vzal žalobca voči žalovanému 1/ - BBSK ako pôvodne žalovanému žalobu späť, o ktorom späťvzatí rozhodol súd uznesením č.k. 63Cb/284/2013 zo dňa 26.05.2016.

5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na ust. § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a mal za to, že nárok žalobcu je premlčaný. Posúdil, že subjektívna trojročná premlčacia lehota začala plynúť žalobcovi voči žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR dňom 27.01.2012, teda dňom po dni dátumu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/28/2011, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola. Táto mala spočívať po uplatnení nároku žalobcom o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaním žiadosti žalobcom na BBSK, doručenou dňa 11.04.2013, ktorá lehota spočívala až do 11.10.2013 a ďalej následne plynula až do dňa podania žaloby voči Slovenskej republike - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR - dňa 22.09.2015, kedy žalobca podal návrh na pripustenie tohto žalovaného do konania. Súd na základe námietky žalovaného mal za to, že premlčacia lehota nemohla spočívať dvakrát v zmysle ust. § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca si svoj nárok uplatnil voči žalovanému oneskorene, a preto žalobu zamietol. Súd konštatoval, že aj keby uvedená 6 mesačná premlčacia lehota spočívala v období od 11.02.2015, kedy žalobca doručil príslušnému orgánu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, táto by spočívala najviac do 11.08.2015 od začiatku jej plynutia dňom 27.01.2012 a aj v tomto prípade by bol tento nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému až dňom 22.09.2015 premlčaný. Súd sa stotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že bezodkladné nepostúpenie žiadosti žalobcu na predbežné prerokovanie nároku Banskobystrickým samosprávnym krajom vo vzťahu k žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR je právne irelevantné, pričom rovnako žalobca sa má možnosť za porušenie tejto administratívnej povinnosti domáhať ochrany svojho práva na príslušnom súde. Súd tiež konštatoval, že nepríslušný orgán, a to BBSK, informoval právneho zástupcu žalobcu o neuspokojení nároku žalobcu v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody dňom 05.09.2013, vyjadrenie pôvodného žalovaného BBSK, v ktorom vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie, bolo doručené súdu dňa 03.10.2014, následne doručené žalobcovi dňa 20.11.2014, kedy žalobca mal vedomosť o nesprávnom uplatnení nároku na náhradu škody voči nepríslušnému orgánu. Žalobca túto žiadosť podal na príslušnom orgáne, teda Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny až dňom 11.02.2015, v ktorom období sa nárok voči žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR voči tomuto subjektu už premlčal. Súd vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania žalovaným sa už nezaoberal ďalšími skutočnosťami ako je výška uplatňovaného nároku a žalobu zamietol.

6. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 tak, že žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci voči žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 vyšší súdny úradník.

7. V konaní žalobca navrhol výsluch svedkyne Márie Kučerovej, svedkyňa si uplatnila svedočné v súlade s ust. § 258 CSP, potom súd zaviazal žalobcu k náhrade trov svedočného ako neúspešnej strany sporu v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov obsiahnutých v ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď mal za to, že subjektívna premlčacia trojročná lehota spočívala po uplatnení nároku žalobcom o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podaním žiadosti žalobcom na BBSK, doručenej dňa 11.04.2013, až do 11.10.2013 a ďalej následne plynula a to až do podania žaloby voči Slovenskej republike - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR dňom 22.09.2015. Na podporu argumentu, že premlčacia lehota počas podania žiadosti na nepríslušnom orgáne spočívala, uviedol že to analogicky platí aj v prípadoch, kedy žalobca uplatní svoje právo žalobou na miestne a vecne nepríslušnom súde. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.05.2008, sp.zn. 33Odo/454/2006, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.1999, sp.zn. 4Cdo/16/1998. Vzhľadom

na právne závery citovanej judikatúry súdov možno tento záver analogicky aplikovať aj na prejednávaný prípad. Právny názor súdu, ktorý citovanú judikatúru nezobral do úvahy z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru v obidvoch daných prípadoch lehoty spočívania neboli ohraničené hmotnoprávne žiadnym maximom, tak ako to žiada žalobca v danom prípade podľa ust. § 112 Občianskeho zákonníka je v rozpore s gramatickým, systematickým, ako aj teleologickým výkladom ust. § 19 ods. 3, v spojitosti s § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2013 Z.z., z ktorých je potom zrejmé, že 6 mesačné ohraničenie spočívania premlčacej doby sa vzťahuje len na situáciu, kedy bola žiadosť podaná na príslušný orgán na predbežné prejednanie nárok, resp. na situáciu kedy bola žiadosť síce podaná na nepríslušnom orgáne, ale následne bola nepríslušným orgánom v súlade s ust. § 15 ods. 2 zákona postúpená príslušnému orgánu. Zákon nerieši situáciu, kedy nepríslušný orgán nielenže predmetnú žiadosť vôbec nepostúpi, ale sa ňou dokonca meritórne zaoberá ako keby bol orgánom príslušným na prejednanie nároku. Zákon zjavne favorizuje mimosúdne posúdenie a vysporiadanie nárokov týchto osôb, ktoré musí nutne predchádzať uplatneniu nárokov na náhradu škody na príslušnom súde, bez ktorého predbežného prerokovania by nemohol byť nárok následne uplatnený na súde. Žalobca preto nemal inú možnosť ako podať novú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku príslušného orgánu, čakať ďalších šesť mesiacov na jeho výsledok a až po uplynutí uvedenej lehoty podať na súd návrh na pripustenie žalovaného 2/ do konania. Bolo v rozpore so zmyslom a účelom zákona a v neposlednom rade aj princípom spravodlivosti, ak by právna úprava pripúšťala možnosť zmarenia uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v dôsledku nezákonného postupu orgánu verejnej moci, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie, od ktorého poškodený odvodzuje svoj nárok na náhradu škody.

9. Odvolateľ ďalej v odvolaní vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uviedol, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného možno považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, keď v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.04.2015, sp.zn. 7Cdo/507/2014. Z tohto dôvodu podľa názoru žalobcu nemal súd prvej inštancie na takúto námietku vôbec prihliadať.

10. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa ust. § 388 zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov konania vo výške 100%.

11. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní opätovne poukazuje na tie isté skutočnosti ako vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach a prednesoch. Žalovaný v žiadnom zo svojich vyjadrení nespochybňuje žalobcovu povinnosť predbežne prerokovať žalobcov nárok na náhradu škody na to, aby mohol žalobca uplatniť svoj nárok na náhradu škody na súde, ani spočívanie premlčacej doby počas predbežného prerokovania žalobcovej žiadosti po dobu 6 mesiacov u žalovaného. Spochybňuje duplicitné spočívanie premlčacej lehoty a nesúhlasí so žalobcovým výkladom § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý jasne definuje, že lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Zákon jednoznačne ohraničil maximálnu lehotu, počas ktorej premlčacia lehota neplynie. Žalovaný naďalej zastáva názor, že trojročná premlčacia lehota začala žalobcovi plynúť, keď sa dozvedel o škode, t.j. 27.01.2012 a keďže žalobca riadne uplatnil svoj nárok na náhradu škody voči pasívne vecne legitimovanému subjektu až dňom 22.09.2015, týmto dňom uplynula premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody voči žalovanému. Odo dňa 27.01.2012 do 27.01.2015 uplynuli 3 roky, od 28.01.2015 do 22.09.2015 uplynulo 7 mesiacov a 24 dní, pričom odpočítajúc 6 mesiacov, počas ktorých došlo k predbežnému prerokovaniu na náhradu škody u žalovaného, žalobca túto lehotu prekročil i tak o 1 mesiac a 24 dní.

12. K námietke žalobcu, že BBSK bezodkladne nepostúpil v zmysle § 15 ods. 2 zákona žalobcovu žiadosť príslušnému orgánu, ani ho o tom neupovedomil, ale sa ňou meritórne zaoberal, žalovaný uviedol, že nie je zodpovedný za konanie BBSK v merite veci ako i za omisu konania BBSK ohľadom nepostúpenia žalobcovej žiadosti orgánu príslušnému na konanie, t.j. žalovanému. Slovenská republika je samostatný subjekt práva, ktorý vstúpil do tohto konania dňom 22.09.2015, a preto žalovanému nemôže byť takéto konanie/nekonanie BBSK na ťarchu.

13. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutia, podľa ktorých spočívanie nepremlčacej doby začína podľa § 112 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak je právo uplatnené na vecne a miestne nepríslušnom súde, ktorý záver podľa jeho názoru možno analogicky vzťahovať aj na prejednávaný prípad, upozorňuje

žalovaný aj na nevyhnutnú aplikáciu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Cdo/9/1999, podľa ktorého „uplatnením práva na súde nenastane spočívanie plynutia premlčacej doby v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka, ak v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania dôjde k zastaveniu súdneho konania.“ Žalobca na pojednávaní dňa 26.05.2016 vzal žalobu voči žalovanému 1/ - BBSK v celom rozsahu späť, potom vyššie uvedená podmienka v prejednávanom prípade splnená nie je. Žalovaný má za to, že v zmysle vyššie uvedeného sa musí jednoznačne vyvodiť záver, že v dôsledku späťvzatia návrhu na začatie konania voči žalovanému 1/ k spočívaniu premlčacej lehoty nedošlo, čím premlčacia lehota žalobcu voči žalovanému dávno márne uplynula.

14. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, žalovaný uviedol, že žalovaná Slovenská republika sa žiadneho protiprávneho konania neodpustila, doposiaľ konala a koná v prejednávanej veci v súlade s dobrými mravmi a je vylúčené, aby jej konanie bolo spájané s konaním iného subjektu práva. Napokon samotný judikát Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/507/2014, na ktorý sa odvoláva aj žalobca, poukazuje na jednu zo základných zásad súkromného práva - právo patrí bdelým. Žalovaný odkazuje na bod 18 rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, podľa ktorého pôvodný žalovaný BBSK namietol svoju pasívnu legitimáciu vo vyjadrení doručenému súdu dňa 03.10.2014 a následne žalobcovi dňa 20.11.2014, kedy žalobca mohol mať vedomosť o nesprávnom uplatnení nároku na náhradu škody voči nepríslušnému orgánu, pričom žiadosť žalobca podal na príslušnom orgáne až dňa 11.02.2015, v ktorom období sa nárok voči žalovanému už premlčal. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica potvrdil.

15. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací podľa ust. § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. § 385 ods. 1 , pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 potvrdil.

16. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Podľa § 383 Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

19. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalobcovi a priznal svedkyni svedočné vo výške 100%. Základnou odvolacou námietkou žalobcu je tvrdenie, že žaloba bola voči žalovanému SR - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR podaná včas s poukazom na ust. § 19 ods. 3, v spojení s § 15ods. 1 a § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., táto spočívala podľa jeho názoru aj v dobe uplatnenia žiadosti na BBSK, teda u pôvodného žalovaného, ako aj u žalovaného Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a tiež namietol, že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného možno považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi.

20. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

21. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 18.12.2013 domáhal voči žalovanému označenému Banskobystrický samosprávny kraj

so sídlom Nám. SNP 23, Banská Bystrica zaplatenia sumy vo výške 29.928,39 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody z dôvodu, že na základe ústneho prísľubu M.. E. L., vedúcej odboru sociálnej starostlivosti žalovaného, podal žiadosť o registráciu do Registra poskytovateľov sociálnych služieb Banskobystrického kraja, zamestnal zamestnancov, ktorí mali poskytovať sociálne služby. Žalovaný svojím rozhodnutím č. X. zo dňa 10.03.2010, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 23.04.2010 žiadosť žalobcu zamietol. Žalobca predmetné rozhodnutie žalovaného napadol v zákonnej lehote na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozsudkom, sp.zn. 9So/28/2011 zo dňa 14.12.2011 rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca sa následne domáhal u žalovaného Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ zákon o zodpovednosti za škodu“) zo dňa 03.04.2013, aby mu žalovaný z titulu náhrady škody zaplatil sumu vo výške 29.928,39 Eur. Žalovaný na predmetnú Žiadosť o prerokovanie nároku reagoval listom zo dňa 05.09.2013 a uplatnený nárok žalobcu neuznal. Žalovaný tak ako ho označil žalobca v žalobe, t.j. Banskobystrický samosprávny kraj sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 03.10.2014, v ktorom vyjadrení okrem iného vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie vo veci. Súd zaslal právnemu zástupcovi žalobcu vyjadrenie žalovaného a vyzval ho, aby súdu oznámil, či na podanej žalobe trvá. Právny zástupca žalobcu mal vyjadrenie žalovaného doručené dňa 20.11.2014, písomným podaním zo dňa 28.11.2014, doručeným súdu dňa 05.12.2014 oznámil, že na podanej žalobe trvá. Vo vyjadrení zo dňa 06.02.2015, doručeným súdu dňa 11.02.2015, žalobca k námietke žalovaného ohľadne nedostatku pasívnej vecnej legitimácie uviedol, že žalovaný túto námietku vzniesol až v konaní pred súdom vo svojom vyjadrení k žalobe, túto mal možnosť uplatniť už skôr, keď sa vyjadroval k Žiadosti žalobcu o prerokovanie nároku zo dňa 03.04.2013. Poukázal na ust. § 15 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého bol povinný žiadosť postúpiť príslušnému orgánu, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne. Má za to, že predmetná námietka je čisto účelová, ale z dôvodu opatrnosti podal žalobca Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 06.02.2015 na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, aby sa vyjadrilo k uplatnenému nároku žalobcu. Zároveň k svojmu vyjadreniu citovanú žiadosť adresovanú Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR priložil a navrhol, aby súd prerušil konanie na dobu 6 mesiacov (resp. na dobu prerokovania predbežného nároku žalobcu).

22. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 63Cb/284/2013 - 105 zo dňa 29.05.2015 konanie až do skončenia predbežného prerokovania nároku žalobcu Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR na základe žiadosti zo dňa 06.02.2015 prerušil.

23. Podaním zo dňa 16.09.2015, doručeným súdu dňa 22.09.2015, navrhol žalobca do konania pripustiť podľa ust. § 92 ods. 1 OSP ako žalovaného 2/ Slovenskú republiku - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zároveň oznámil, že na žalobe zo dňa 10.12.2013 podanej proti Banskobystrickému samosprávnemu kraju trvá aj naďalej v celom rozsahu. Súčasťou tohto podania žalobcu bola informácia o výsledku predbežného prerokovania Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 10.08.2015, kedy právnemu zástupcovi žalobcu oznámilo, že pri posudzovaní žiadosti sa vychádzalo najmä so žalobcom predložených dokladov ako i z dokumentácie zaobstaranej ministerstvom od Banskobystrického samosprávneho kraja a na základe týchto podkladov Ministerstvo dospelo k záveru, že v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody nebude klient odškodnený.

24. Podaním z 25.02.2016 sa k žalobe vyjadrilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako žalovaný 2/, ktoré okrem iného uviedlo, že súhlasí so vznesenou námietkou BBSK ohľadom nedostatku pasívnej vecnej legitimácie BBSK s tým, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (t.j. aj orgánom územnej samosprávy pri výkone preneseného výkonu štátnej správy) zodpovedá štát. Uvedené vyplýva z § 3 ods. 1 v spojení s § 1 a § 2, vrátane § 5 zák. č. 514/2003 Z.z. Zároveň vzniesol voči nároku žalobcu námietku premlčania s tým, že trojročná premlčacia lehota voči žalobcovi začala plynúť momentom, keď sa nepochybne dozvedel o škode, t.j. dňom 27.01.2012 do 22.09.2015 - 3 roky a 8 mesiacov (deň po dni dátumu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 9So/28/2011). V období od podania žaloby, t.j. od 10.12.2013 do 22.09.2015 žaloba smerovala proti subjektu, ktorý za škodu podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá, a preto v tomto období trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku riadne plynula. Berúc do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas priebežného prerokovania nároku na náhradu škody Slovenskou republikou, v zastúpení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny ( spolu 6 mesiacov), žalobca uplatnil svoj nárok na súde prvého stupňa voči žalovanému dňom 22.09.2015

oneskorene ( in concreto o 2 mesiace neskôr). Na pojednávaní dňa 26.05.2016 vzal žalobca žalobu voči žalovanému 1/ - BBSK v celom rozsahu späť s tým, že svoj nárok uplatňuje len voči žalovanému 2/ Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, nakoľko má za to, že nárok nie je premlčaný. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č.k. 63Cb/284/2013 - 158 zo dňa 26.05.2016 konanie voči žalovanému 1/ Banskobystrický samosprávny kraj zastavil.

25. Podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

26. Podľa ust. § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

27. Podľa ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

28. Podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

29. Podľa ust. § 19 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

30. Podľa ust. § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

31. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného posúdil správne. Podľa vyššie citovaného ust. § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Zároveň podľa ods. 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov. Trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom 27.01.2012, teda v deň po dni nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9So/28/2011, ktorým rozsudkom Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.10.2010, č.k. 23Sp/9/2010 - 65, zmenil tak, že rozhodnutie Banskobystrického samosprávneho kraja č. X. zo dňa 10. marca 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Až z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sa poškodený, t.j. žalobca mohol dozvedieť o škode. Dátum 27.01.2012 nebol medzi stranami sporu sporný. Žalobca podal žalobu na Okresný súd Banská Bystrica voči vtedy označenému žalovanému Banskobystrický samosprávny kraj dňa 18.12.2013 a po následne vznesenej námietke pasívnej vecnej legitimácie tohto žalovaného požiadal súd o pripustenie žalovaného Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR do konania ako žalovaného 2/, a to podaním doručeným súdu dňa 22.09.2015. V zmysle § 19 ods. 3 premlčacia lehota spočívala po uplatnení žiadosti žalobcom o predbežné prerokovanie podaním žiadosti na Banskobystrický samosprávny kraj doručenou dňa 11.04.2013, t.j. do 11.10.2013 (6 mesiacov) a ďalej následne plynula až do podania žaloby voči Slovenskej republike - Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR dňom 22.09.2015. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, že v

zmysle § 19 ods. 3 zákona nemohla premlčacia lehota spočívať dvakrát, teda aj pri podaní žiadosti na Banskobystrický samosprávny kraj, ako aj pri podaní žiadosti na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje práve § 19 ods. 3, podľa ktorého lehota neplynie najdlhšie počas 6 mesiacov.

32. Trojročná premlčacia lehota podľa § 19 ods. 1 potom plynula od 27.01.2012 do 27.01.2015. Dňa 27.01.2015 teda uplynuli 3 roky odo dňa, kedy sa žalobca o škode dozvedel. Následne do 22.09.2015, kedy požiadal žalobca súd o pristúpenie žalovaného ako žalovaného 2/ do konania, uplynula lehota ďalších takmer 8 mesiacov. Ak by aj súd bral do úvahy lehotu 6 mesiacov, počas ktorých premlčacia lehota spočívala, aj v takom prípade požiadal žalobca o pristúpenie žalovaného do konania po uplynutí tejto stanovenej trojročnej premlčacej lehoty o takmer 2 mesiace. Ak zákon o zodpovednosti za škodu stanovuje, že lehota neplynie najdlhšie počas 6 mesiacov, nemohol potom súd dôjsť k záveru, ktorý si osvojil žalobca, teda že lehota spočívala minimálne 12 mesiacov, a to počas obdobia žiadosti doručovanej pôvodnému žalovanému BBSK, t.j. od 11.04.2013 až do jej vybavenia dňa 11.10.2013 a následne neplynula odo dňa 11.02.2015 do 11.08.2015, teda keď žalobca podal novú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku u žalovaného Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Už z dikcie ustanovenia § 19 ods. 3 vyplýva, že takýto výklad prezentovaný žalobcom nie je možný, pretože podľa jeho názoru by mohla táto lehota spočívať 12 mesiacov, prípadne i viac.

33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade síce došlo k pochybeniu BBSK, ktorý ako orgán štátnej správy, pokiaľ zistil, že nie je vecne pasívne legitimovaný, bol povinný žiadosť žalobcu na prerokovanie nároku na náhradu škody bez zbytočného odkladu postúpiť príslušnému orgánu. Pokiaľ tak neurobil nič to nemení na skutočnosti, že žalobca si svoj nárok síce uplatnil riadne a včas u BBSK, avšak nevznikla mu povinnosť na základe vznesenej námietky BBSK, že nie je v konaní vecne pasívne legitimovaný, opätovne podať novú žiadosť o prerokovanie svojho nároku na náhradu škody voči Slovenskej republike - Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Takýto postup zvolil nesprávne, obratom po vznesení námietky BBSK (žalobca mal doručené vyjadrenie BBSK, kde vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie 20.11.2014) mohol požiadať o pristúpenie do konania terajšieho žalovaného. Pokiaľ tak nekonal, týmto postupom si spôsobil následné premlčanie svojho nároku, na čom nič nemení ani skutočnosť, že BBSK nepostupoval v zmysle ust. § 15 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, z ktorého napokon vyplýva, že účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

34. Žalobca uviedol, že možno považovať vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

35. K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občiansko- súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.5.2005 sp. zn. 1Cdo/148/2004 publikovaný v ZSP 30/2005). Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu SR „podľa názoru Ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkov v občiansko-súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred

uplynutím premlčacej doby v tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 29.4.2001 sp. zn. II.ÚS 176/2011). Tiež konštatoval, „že uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi mal by v zásade tento rozpor uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať“ (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013).

36. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Českej republiky, ktorá rovnako nevylúčila námietku premlčania ako možný výkon práva odporujúci dobrým mravom „výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže vyť považovaný v rozpore s ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zák. len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o zneužitie tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli by naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.6.2000 sp. zn. 21 Cdo 992/1999, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.11.2001 sp. zn. 25 Cdo 2905/1999.

37. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi je preto potrebné skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zistený skutkový stav pri podaní návrhu na pristúpenie žalovaného do konania, dospel odvolací súd k záveru, že námietku premlčania vznesenú žalovaným nie je možné považovať za výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, námietka premlčania bola vznesená dôvodne.

39. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.

40. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 tak, že žalovaný ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia podľa ust. § 262 ods. 2 CSP.

42. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .