Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Co-193-2017.pdf
PDF · 110.45 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/193/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: 1/ J. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. J. č. XXX, XXX XX R. J., 2/ A. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. J. č. XXX, XXX XX R. J., zast. JUDr. Jaroslava Oravcová, advokátka, AK so sídlom Dobrianskeho 1651, 093 01 Vranov nad Topľou, o zaplatenie 4.469,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 26.05.2017, č. k. 3C/34/2014 -157, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. a IV.
II. Mení rozsudok vo výroku III. tak, že priznáva žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
III. Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 494,90 eur spolu s úrokom z omeškania v sume 110,61 eur a vo výške 8,5% ročne od 12.08.2013 do zaplatenia zo sumy 494,90 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, právnemu zástupcovi žalovaných 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných 1/ a 2/, Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 497, § 502 Obchodného zákonníka ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia § 52 ods. 2, § 53 ods. 1,4 písm. b), § 54 ods. 1 a 2, § 100, § 101, § 111, § 524 Občianskeho zákonníka, ustanovenia § 2 pís. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia § 2 ods. 2, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 20 ods. 1 a 9, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca a žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili dňa 06.12.2007 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytla
žalovaným 1/ a 2/ úver vo výške 3.319,39 eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 49,49 eur vždy k 20.dňu v kalendárnom mesiaci. Nakoľko podaním zo dňa 27.02.2017 zobral žalobca žalobcu späť v sume 494,90 eur spolu s úrokom z omeškania v sume 110,61 eur a vo výške 8,5% ročne zo sumy 494,90 eur od 12.08.2013 do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom právneho zástupcu vedľajšieho účastníka, že žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný úver poskytol, postúpenie pohľadávky bankou na žalobcu sa musí okrem § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, riadiť aj § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu ide o nadnárodnú inkasnú spoločnosť, jej aktivity nepodliehajú povoleniam NBS, a preto je na mieste obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Žalobca nedisponuje dostatočnou aktívnou vecnou legitimáciou v predmetnom konaní, nakoľko zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, keďže na žalobcu nemohla byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala, keďže žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov, na ktorú je podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách, potrebné bankové povolenie a zároveň neboli naplnené ani vyššie uvedené zákonné predpoklady § 92 ods. 8 zákona o bankách, postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobcu preukázané nebolo, preto nie je známy obsah takejto výzvy, a ak takáto výzva absentuje, taktiež ide o neplatné postúpenie pohľadávky. V tomto smere poukázal na judikatúru Krajského súdu v Prešove č. k. (4Co/145/2014, 19Co/177/2014, 6Co/203/2015). V danom prípade postúpenie pohľadávky znamenalo obídenie zákona o bankách, keď sa postúpil živý, ešte nesplatený úver, na žalobcu z neplatného postúpenia pohľadávky preto nesvedčí žalobcovi právo, ktorého sa domáha v žalobe. Žalobca nie je v danej veci aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu čo do zvyšku zamietol.
4. O trovách konania medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 Civilného sporového poriadku. Žalovaní boli v konaní v plnom rozsahu úspešní a súd im pri vyhlásení rozsudku priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dňa 16.03.2017 došlo na súd Oznámenie o prevzatí právneho zastupovania žalovaných 1/ a 2/. Na základe týchto skutočností prislúchala náhrada trov konania aj zástupcovi žalobcu, a to od času kedy vstúpil do konania na stranu žalovaných a za úkony, ktoré vykonal v rozsahu 100%.
5. Pokiaľ išlo trovy konania vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie konštatoval, že spotrebiteľské združenia vystupujú v zmysle § 93 O.s.p., účinného do 30.06.2016, v procesnom postavení vedľajšieho účastníka. Počnúc dňom 01.07.2016, spotrebiteľské združenia vystupujú v prebiehajúcich súdnych konaniach, v súlade s § 81 C.s.p naďalej, už pod novým procesným označením, intervenient. Nakoľko žalovaní boli v konaní úspešní na 100% a úspech intervenienta sa odvíja od ich úspechu, vznikol Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ nárok na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100%.
Obsah odvolania
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že došlo k postúpeniu nezosplatneho úveru. Zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu podaním zo dňa 20.05.2013, na základe ktorého došlo k vyhláseniu predčasnej splatnosti právnym predchodcom žalobcu ku dňu 17.05.2013. Žalobca zástava názor, že predmetné podanie spĺňa náležitosti výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Z predmetnej výzvy je zrejme, že žalovaní boli vyzvaní na úhradu dlžnej sumy vzniknutej titulom zmluvy o splátkovom úvere, a to v lehote 15 dní. Zároveň z prílohy k zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že žalovaní vykonali poslednú úhradu dňa 17.02.2012 v sume 50 eur. Žalovaní boli ku dňu postúpenia pohľadávky viac ako 90 dni nepretržite v omeškaní s úhradou dlžnej sumy, a to napriek tomu doručenia výzvy na úhradu. Podľa názoru žalobcu nevyplýva zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Podporne poukázal na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici zo dňa 25.01.2017, sp. zn. 16Co/73/2016.
Odvolateľ zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Podporne poukázal na rozhodnutie KS v Prešove zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 19Co/2/2017. Poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Dodal, že oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má vychádzať z tohto oznámenia bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01. Nesúhlasil tiež s rozhodnutím o trovách strán a osobitného subjektu. V ust. § 255 ods. 1 C.s.p. zákonodarca presne vymedzil subjekty, ktorým možno v civilnom sporovom konaní priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci - strany sporu. Zároveň C.s.p. v § 60 definuje strany sporu. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu, súd nebol oprávnený podľa § 255 ods. 1 C.s.p. priznať takémuto subjektu odlišnému od strán sporu nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v prvoinstančnom i odvolacom konaní.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní, ktorí zotrvali na svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch uvedených v konaní pred súdom prvej inštancie. Považovali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, pričom súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne právne posúdil. Navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
Hodnotenie odvolacieho súdu
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len ,,C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
9. Súd prvej inštancie žalobu na zaplatenie žalovanej sumy zamietol z dôvodu, že dospel k záveru o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v dôsledku nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným na žalobcu.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetný splátkový úver vo výške 3.319,39 eur (100.000,-Sk v čase uzavretia zmluvy) poskytla žalovaným v 1. a 2. rade Slovenská sporiteľňa a. s. na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 06.12.2007. Poskytnutý úver sa žalovaní v 1. a 2. rade zaviazali splácať v mesačných splátkach po 49,49 eur (1491,-Sk v čase uzavretia zmluvy) vždy k 20-temu dňu v mesiaci s tým, že splatnosť prvej splátky bola dohodnutá dňa 20.01.2008 a konečná splatnosť úveru 20.11.2017. Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 pohľadávku vo výške 4.797,66 eur z predmetnej úverovej zmluvy. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti zo strany dlžníka bola Slovenská sporiteľňa a. s. oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.
11. Zásadnou otázkou, ktorú bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť, je otázka, či boli splnené zákonné podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel
cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.
12. Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.- (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III. ÚS 266/201427).
13. Pre platné postúpenie pohľadávky banky platia predpoklady podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorých splnenie preukazuje v danom konaní žalobca. Jeho zaťažuje povinnosť preukázať, že je vo veci aktívne vecne legitimovaným subjektom, ktorý platne nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa žalovaných - Slovenskej sporiteľne, a.s.
14. Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je (1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
15. Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/119/2013,19Co/194/2015,4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.
16. Pre platnosť (možnosť) postúpenia pohľadávky banky na inú osobu podľa cit. ustanovenia sa teda vyžaduje splnenie podmienky: 1/ vykonania písomnej výzvy banky dlžníkovi (klientovi), 2/ nepretržitého omeškanie klienta so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Zo slovného spojenia „ak je napriek písomnej výzve....“ potom vyplýva, že predmetné nepretržité omeškanie klienta banky so splácaním úveru musí trvať po dobu najmenej 90 dní po doručení (napriek doručeniu) písomnej výzvy banky.
17. V danej veci uvedená zákonná podmienka pre možnosť postúpenia žalovaným pohľadávky splnená nebola. Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE vyplýva, že žalovaní vykonali poslednú úhradu vo výške 50 eur dňa 17.02.2012. Za jedinú výzvu právneho predchodcu žalobcu podľa ust. 92 ods. 8 zákona o bankách bolo tak možné považovať jeho oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 20.05.2013 (takýto názor zástava aj samotný žalobca v jeho odvolaní). Táto bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 30.05.2013 (č.l. 103) a žalovanej v 2. rade (čl. 105). Od tohto doručenia začala plynúť 90 dňová lehota, v ktorej mohli žalovaní svoj dlh ešte banke splatiť, pričom až po jej márnom uplynutí vzniklo banke (právnemu predchodcovi žalobcu) oprávnenie svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (žalobcovi), aj bez súhlasu klienta (žalovaných). 90 - dňová lehota v danom prípade uplynula dňom 28.08.2013. Právny predchodca žalobcu však žalovanú pohľadávku postúpil na žalobcu už dňa 27.06.2013, t.j. pred uplynutím 90 dňovej lehoty.
18. Z uvedeného je tak zrejmé, že právny predchodca žalobcu nesplnil zákonom vyžadované podmienky pre postúpenie pohľadávky v zmysle Zákona o bankách, v dôsledku čoho je potrebné postúpenie predmetnej pohľadávky posúdiť ako neplatné. Nakoľko pohľadávka právneho predchodcu žalobcu nebola na žalobcu platne postúpená, žalobca nie je v konaní, v ktorom si uplatňuje pohľadávku z neplatného postúpenia, aktívne vecne legitimovaný.
19. Žalobca vo svojom odvolaní namieta, že ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.
20. Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu, banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom na túto činnosť nie sú oprávnené.
21. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia ("...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku...postúpiť"), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie "Ochrana klientov a bankové tajomstvo". Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže.
22. Žalobca ďalej v konaní namietal, že podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách, podľa ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, došlo k odlišnej dohode medzi klientom a bankou týkajúcej sa postúpenia pohľadávky, a to v zmysle bodu 19.16 Všeobecných obchodných podmienok. Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že znenie bodu 19.16 VOP, ktoré umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v rozpore so zákonom a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ide preto o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Odvolací súd má za to, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť (porov. Rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co 109/2011).
23. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 299/2016 Z.z. zákonodarca pristúpil k ďalšiemu sprísneniu postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, a to k zúženiu okruhu subjektov, na ktoré je možné postúpiť bankovú pohľadávku (napr. splatenie vkladu do základného imania u postupníka najmenej 500.000 eur, vylúčenie obchodníkov s oprávnením poskytovať spotrebiteľské úvery do 10.000 eur a pod.). Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a nepodporujú záver o možnosti odklonu od pravidla cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (viď. tiež odkaz 72c v § 89 ods.1 ZoB).
24. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp.zn. 4Obo/210/2001, na ktorý sa žalobca odvoláva, odvolací súd poukazuje na odklon od uvedeného rozhodnutia, ktorý vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.
25. Vo vzťahu k namietanému priznaniu práva na náhradu trov konania Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, odvolací súd uvádza:
26. Podľa čl. 2 ods. 1 a 4 Základných princípov C.s.p. ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
27. Podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
28. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
29. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa ,,POS“ vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala (14.04.2014). Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo a účelne vynaložilo trovy (vo svojich vyjadreniach namietalo okrem iného nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, s čim sa súd v rozsudku stotožnil a z uvedeného dôvodu žalobu zamietol), na ktorých náhradu mu vznikol nárok, čo súd prvej inštancie správne zdôraznil v preskúmavanom rozhodnutí.
30. Odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 181/2015, s ktorými sa plne stotožňuje: „na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C. s. p. bez ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania, vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Okrem toho by takýmto výkladom nebol rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, pretože trvanie nadobudnutého statusu vedľajšieho účastníka by nebolo závislé na naplnení jeho zmyslu (ktorým je dosiahnutie víťazstva v spore tej strany, na strane ktorej vedľajší účastník vystupuje, a ktorý trvá až do právoplatného rozhodnutia vo veci), ale na náhodilosti, t. j. na tom, či konanie bolo k 1. júlu 2016 právoplatne skončené alebo neskončené“.
31. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998- I;uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
32. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. ods. 1 rozsudok vo výroku II. a IV. ako vecne správny potvrdil.
33. Odvolací súd zmenil súvisiaci výrok o trovách konania č. III., ktorým súd prvej inštancie priznal právnemu zástupcovi žalovaných v 1. a 2. rade proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % tak, že priznáva žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 263 ods. 1 C.s.p. súd prisúdi náhradu trov konania strane sporu a uvedie povinnosť zaplatiť ju advokátovi, ktorý stranu v spore zastupoval, ako prijímateľovi tejto náhrady. Z povahy veci vyplýva, že táto úprava sa vzťahuje iba na rozhodovanie o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
a netýka sa rozhodovania o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p., ako to bolo v tomto prípade.
34. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).