Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/319/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne E.. A.. Y. Y., J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom F. I., XXX XX L. L., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou ŠKODA LEGAL s.r.o., so sídlom Dolná 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 244 259, proti žalovanému H.. H. L., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Z. XXX/XX, XXX XX Y. F., právne zastúpenému Mgr. Gabrielou Novákovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Mierové námestie 452, 991 28 Vinica, o zaplatenie 10.000 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 11C/434/2015-142 zo dňa 11. 04. 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000 Eur s presne špecifikovaným úrokom z omeškania a s presne špecifikovanou zmluvnou pokutou (prvý výrok) p o t v r d z u j e, a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) mení tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 11. 04. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 10.000 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 10.000 Eur za dobu omeškania od 01. 09. 2012 až do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % zo sumy 10.000 Eur za každý deň omeškania za dobu omeškania 01. 09. 2012 až do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Zároveň rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 25. 08. 2015 domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 10.000 Eur ako istinu zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 spolu s príslušenstvom pozostávajúcim zo zákonného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy za obdobie od 01. 09. 2012 až do zaplatenia, spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,05 % zo žalovanej sumy a to za každý deň omeškania počnúc od 01. 09. 2012 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že žalovaný ako dlžník uzatvoril dňa 11. 05. 2012 Zmluvu o pôžičke s veriteľom A.. Y.N.. Veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku v celkovej výške 10.000 Eur, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť do 31. 08. 2012. Pre prípad omeškania so splnením dlhu si zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej sumy a to za každý deň omeškania. Žalovaný si nesplnil v dohodnutej dobe svoj zmluvný záväzok, preto veriteľ postúpil pohľadávku zo zmluvy dňa 04. 09. 2012 na žalobkyňu. Záväzok žalovaného ku dňu doručenia žaloby na súd existuje, pričom žalovaný neprejavil vôľu záväzok uhradiť.

1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledujúci skutkový stav: „Dňa 11. 05. 2012 bola uzatvorená Zmluva o pôžičke podľa ustanovenia § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi A.. Y.N. ako veriteľom a žalovaným, ktorý mal postavenie dlžníka. V Čl. I. zmluvy o pôžičky si zmluvné strany vymedzili predmet, ktorým bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažnú sumu titulom pôžičky vo výške 10.000 Eur, ktoré prevzatie žalovaný potvrdil svojim podpisom v hotovosti ku dňu podpísania zmluvy, t.j. dňa 11. 05. 2012. Zmluvné strany v obsahu zmluvy deklarovali, že si nevystavujú žiadny osobitný doklad ako potvrdenie o prevzatí požičanej sumy. Podľa bodu 3, Čl. I. zmluvy o pôžičke sa žalovaný zaviazal poskytnutú sumu pôžičky prevziať a splatiť ju na účet určený veriteľom, resp. v hotovosti k rukám veriteľa v termíne splatnosti najneskôr do 31.08.2012. Pôžička podľa zmluvy bola dohodnutá ako bezúročná a pre prípad včasného a riadneho vrátenia pôžičky veriteľ bol povinný vydať dlžníkovi písomné potvrdenie na jeho žiadosť, že pôžička alebo jej časť bola riadne vrátená a to včas a v plnej výške vrátane príslušenstva. Podľa Čl. II., bod 3. Zmluvy o pôžičke si zmluvné strany pre prípad omeškania dlžníka s vrátením pôžičky alebo jej časti dohodli zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z dlžnej sumy a to za každý deň omeškania až do úplného splnenia dlhu a vrátenia peňažnej pôžičky, resp. jej časti. Dlžník je v omeškaní, ak pôžičku nesplnil včas (v deň jej splatnosti) a riadne (vo výške požičanej peňažnej sumy pôžičky a za podmienok uvedených v zmluve). Zmluvné strany sa dohodli, že v deň splatnosti suma musí byť pripísaná v prospech účtu veriteľa alebo odovzdaná v hotovosti do rúk veriteľa. V záverečných ustanoveniach (Čl. III.) strany vyjadrili nonsens, že zmluva nadobúda účinnosť dňom podpísania zmluvnými stranami a jej zmeny sú možné len podľa písomnej dohody zmluvných strán. Žalovaný si nesplnil záväzok zo zmluvy o pôžičke v dohodnutej dobe splatnosti, finančné prostriedky veriteľovi nevrátil, preto sa veriteľ obrátil na žalobkyňu, ktorá bola v tom čase partnerkou žalovaného a informoval ju o svojom stanovisku, že pohľadávku zo zmluvy o pôžičke odpredá tretej osobe z dôvodu zabezpečenia návratnosti poskytnutých peňažných prostriedkov. Žalobkyňa koncom mesiaca august 2012 deklarovala záujem na nadobudnutí pohľadávky z uzatvorenej zmluvy o pôžičke. Z tohto dôvodu dňa 04.09.2012 bola medzi postupcom A.. Y.N. (pôvodným veriteľom) a žalobkyňou ako postupníkom (nový veriteľ) uzatvorená Zmluva o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom bolo odplatné postúpenie pohľadávky vo výške 10.000 Eur zo zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 11. 05. 2012 medzi postupcom a žalovaným, podľa ktorej žalovaný mal povinnosť postupcovi zaplatiť pohľadávku najneskôr do 31. 08. 2012. Žalobkyňa v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky sa dohodla s postupcom na odplate za postúpenie pohľadávky špecifikovanej v Čl. I., bol 1 vo výške 10.000 Eur. Predmetom Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 ďalej bol záväzok postupníka postupovanú pohľadávku prevziať a zaplatiť za ňu postupcovi odplatu. S postupovanou pohľadávkou prešlo príslušenstvo pohľadávky a všetky práva s ňou spojené, čo vyplýva z Čl. 2, bod 2 zmluvy. Zmluvné strany sa podľa Čl. III. Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 dohodli na odplate za postúpenie vo výške 10.000 Eur, ktorá bola splatná v hotovosti k rukám postupcu pri podpísaní zmluvy. Postupca potvrdil svojím podpisom v obsahu zmluvy prevzatie odplaty za postúpenie pohľadávky od postupníka vo výške 10.000 Eur ku dňu podpísania zmluvy. Zároveň sa postupca zaviazal, písomne oznámiť dlžníkovi (žalovanému) postúpenie pohľadávky na postupníka. Zmluva o postúpení pohľadávky bola podpísaná zmluvnými stranami t.j. A.. Y.N. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom. Postupca sa dňa 04. 09. 2012 dostavil do advokátskej kancelárie žalobkyne a zamestnancom žalobkyne mu bol predložený písomný doklad - Potvrdenie o vrátení pôžičky, ktoré podpísal, potom ako mu žalobkyňa vyplatila v hotovosti odplatu za postúpenie pohľadávky vo výške 10.000 Eur. Obsah potvrdenia z právneho hľadiska bližšie neskúmal, pretože rozhodujúci bol pre neho fakt, že mu boli finančné prostriedky zo zmluvy o pôžičke týmto spôsobom vrátené, čo vyplývalo z vystaveného potvrdenia. Postupca dňa 04. 09. 2012 spolu s potvrdením o vrátení pôžičky podpísal Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012. Dňa 04. 09. 2012 bolo vyhotovené oznámenie o postúpení pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Podľa obsahu potvrdenia postupca (A.. Y.N.) oznámil žalovanému, že ku dňu 04. 09. 2012 svoju pohľadávku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 spolu s príslušenstvom a všetkými s ňou spojenými právami postúpil na postupníka (žalobkyňu). Dňa 25. 08. 2015 žalobkyňa ako postupník zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 si uplatnila nárok zo zmluvy na tunajšom súde, pretože žalovaný si nesplnil svoj zmluvný záväzok. Predmetom sporu je nárok na zaplatenie istiny pôžičky vo výške 10.000 Eur spolu s príslušenstvom pozostávajúcim zo zákonného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy istiny počnúc od 01. 09. 2012 až do zaplatenia a nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % zo sumy istiny 10.000 Eur za každý deň omeškania počnúc od 01. 09. 2012 až do zaplatenia. Žalobkyňa si nárokuje tiež zaplatenie príslušenstva v zmysle § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a s poukazom na Čl. II. Bod 3. Zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012.“ 1. 4. Po uvedení zákonných znení ustanovení § 657, § 544 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2 a § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) prvoinštančný súd konštatoval: „Súd vyššie citované ustanovenia zákona aplikoval na skutkový stav zistený v spore. Právna úprava vyjadrená v ust. § 524 a nasl. umožňuje na základe písomnej zmluvy postúpenie pohľadávky veriteľa bez súhlasu dlžníka na tretiu osobu. Týmto dochádza ku zmene v osobe veriteľa, pretože do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ. Pohľadávka prechádza na nového veriteľa v stave, v akom existuje v čase postúpenia vrátane príslušenstva. Zmena v osobe veriteľa sa nedotýka práv a povinnosti dlžníka zo záväzkového času, pretože miesto, čas, predmet plnenia a ďalšie podmienky zostávajú nezmenené. Povinnosť dlžníka sa zmení len oznámením postúpenia postupcom alebo postupníkom (ust. § 526 a to v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi má dlžník povinnosť splniť dlh postupníkovi.“ 1. 5. Následne v súvislosti s predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávky uviedol: „Žalobkyňa si proti žalovanému nárokovala plnenie právnym titulom postúpenia pohľadávky. Žalobný nárok preukazovala Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012, ktorým titulom vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným ako nový veriteľ pohľadávky zo Zmluvy o pôžičke uzavretej dňa 11. 05. 2012. Pre spornosť skutkových tvrdení súd zameral pozornosť na to, aby si dokazovaním ujasnil, či zmluva o postúpení pohľadávky je platná, alebo či strany týmto spôsobom zastreli iný právny úkon. Zmluva o postúpení pohľadávky má svoje zákonné vyjadrenie v ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a vyžaduje písomnú formu (§ 40 ods. 1 . Písomná forma zmluvy je dodržaná vtedy, ak text právneho úkonu podpíše konajúca osoba, pričom podpisy zmluvných strán v prípade zmluvy o postúpení pohľadávky nemusia byť na rovnakej listine. Súd v prvom rade preveril formálnu stránku zmluvy o postúpení pohľadávky a zistil, že do obsahu zmluvy bol premietnutý celý text právneho úkonu v súlade s ust. 524 ods. 1 OZ. Zároveň text zmluvy bol podpísaný postupcom aj postupníkom, čo účastníci zmluvy potvrdili v ústnych prednesoch na pojednávaní dňa 27. 01. 2017 a 10. 03. 2007. Z tohto možno konštatovať záver, že písomná forma zmluvy dodržaná bola. Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 subsumuje všetky podstatné náležitosti obsahu podľa ust. § 524 a nasl. OZ. Zo zmluvy je zistiteľné, že označenie účastníkov menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom, identifikuje konkrétnu a existujúcu pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia nebola z postúpenia vylúčená. Predmet zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 bol vyjadrený jednoznačným spôsobom v článku I a II zmluvy tak, že špecifikuje konkrétnu pohľadávku veriteľa vo výške 10.000 Eur, osobu dlžníka zo zmluvy o pôžičke medzi zo dňa 11. 05. 2012 (právny dôvod existencie pohľadávky). Súd sa ďalej zaoberal tým, či obsah zmluvy zodpovedá aj všeobecným náležitostiam právneho úkonu, ktoré sú vyjadrené v ust. § 37 OZ. Podľa právnej teórie a ustálenej súdnej praxe právny úkon je urobený vážne vtedy, keď vôľa účastníkov smerovala skutočne k realizácii tohto právneho úkonu. Naopak právny úkon nie je vážny, ak z okolnosti veci vyplýva, že konajúci svojím prejavom vôle nechceli spôsobiť právne účinky, ktoré s ich prejavom vôle spájajú normy občianskeho práva. Existenciu vážnej vôle možno zisťovať len z objektívnych skutočnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Podstatné pre záver súdu, či je alebo nie je daná vážna vôľa účastníkov právneho úkonu zo dňa 04.09.2012 a či táto vôľa smerovala skutočne k uzatvoreniu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012, bolo vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, za ktorých došlo ku vzniku právneho úkonu. Vážnosť vôle, ktorá smerovala k postúpeniu pohľadávky, ako náležitosť právneho úkonu zo dňa 04. 09. 2012 žalovaný spochybňoval. Tvrdil, že zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje simulovaný a neplatný právny úkon, nakoľko žalobkyňa pristúpila k záväzku dlžníka a žalovaný jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 10.000 Eur, ktoré žalobkyňa veriteľovi vrátila. Je tu podľa žalovaného iný právny dôvod na splnenie dlhu ako zmluva o postúpení. Súd na margo týchto tvrdení konštatuje, že sú nepodložené a žalovaný ich pravdivosť nepreukázal. K stanovisku v spore žalovaný produkoval len jediný dôkaz na pojednávaní konanom dňa 27. 01. 2017, kde predložil listinu «potvrdenie o vrátení pôžičky» zo dňa 04. 09. 2012. Obsah listiny (č. l. 107) odkazuje na dohodu o pristúpení k záväzku v zmysle § 533 OZ. Z potvrdenia konkrétne vyplýva, že doklad bol vystavený a podpísaný dňa 04. 09. 2012 a to osobou A.. Y.N. ako veriteľom, ktorý vyhlásil, že: « ...v súlade so zmluvou o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 mu bola uhradená celá suma pôžičky 10.000 Eur za dlžníka .... na základe dohody o pristúpení k záväzku za dlžníka splnila dlh zo zmluvy o pôžičke v plnej výške E.. A.. Y.F., J...». Svedok A.. Y.N. bol vypočutý na pojednávaní dňa 10. 03. 2017 a vysvetlil, že obsah listiny vnímal odlišne ako si jej význam vysvetlil žalovaný. Svedok sa podrobne vyjadril ku ostatným skutkovým okolnostiam sporu a výslovne uviedol, že doklad, ktorý podpísal posudzoval ako «...potvrdenie o vrátení peňazí...». Rozpor v právnom dôvode uvedenom vo vystavenom potvrdení nepostrehol, ale táto okolnosť

nebola rozhodujúca, pretože pre veriteľa rozhodovala návratnosť finančných prostriedkov. Ďalej treba zdôrazniť, že svedok bol súdom poučený v zmysle ust. § 196 ods. 2 Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP") o povinnosti vypovedať pravdu a potvrdil, že zákonnému poučeniu porozumel. Výpoveď svedka preto súd považoval za vierohodnú a nemal žiadny zákonný dôvod ju spochybňovať. Pokiaľ svedok nebol prítomný a nebol vypočutý na pojednávaní nariadenom dňa 27. 01. 2017 z tejto okolnosti nemožno vyvodzovať žiadne závery k vierohodnosti svedka. Svedok bol vypočutý na pojednávaní vykonanom dňa 10. 03. 2017 a vypovedal ucelene, podrobne, pričom vysvetlil všetky relevantné okolnosti obsahu písomného potvrdenia zo dňa 04. 09. 2012. Svedok uviedol, že s potvrdením o vrátení pôžičky dňa 04. 09. 2012 podpísal súčasne aj zmluvu o postúpení pohľadávky. Ďalej opísal podrobne všetky skutkové okolnosti vzniku a realizácie záväzkového vzťahu podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012. Napokon jednoznačne potvrdil, že právnym titulom na základe ktorého dňa 04. 09. 2012 prijal od žalobkyne v hotovosti plnenie vo výške 10.000 Eur bola zmluva o postúpení pohľadávky. V kontexte tejto svedeckej výpovede A.. Y.N. potom vyhodnotil súd ako dôkaz listinu - potvrdenie o vrátení pôžičky zo dňa 04. 09. 2012. Možno uzavrieť, že listinný doklad preukazuje uhradenie celej dlžnej sumy pôžičky vo výške 10.000 Eur veriteľovi žalobkyňou. Pravdivosť informácie, že žalobkyňa splnila dlh za dlžníka z právneho dôvodu dohody o pristúpení k záväzku však preukázaná nebola. Potvrdenie o vrátení pôžičky zo dňa 04. 09. 2012 je v rozpore s ostatnými dôkazmi a bolo vystavené zamestnancom žalobkyne, ktorého žalobkyňa sama usmernila telefonicky k vypracovaniu dokladu ako «potvrdenia o vrátení prostriedkov». Za spôsob, obsah správnosť vyhotovenia dokumentu zodpovedá poverený zamestnanec. Bolo preukázané, že žalobkyňa nedisponovala zmluvnou dokumentáciou, ktorú si vyžiadala až následne od pôvodného veriteľa, pretože došlo k jej odcudzeniu z advokátskej kancelárie žalobkyne. Žalobkyňa preto nemala reálnu možnosť revidovať bezprostredne nedostatok vo vyhotovení listiny zo 04. 09. 2012. Súd preto sporný dôkaz vyhodnotil ako nespôsobilý na to, aby ovplyvnil záver súdu, či náležitosť vôle (vážnosť) právneho úkonu - Zmluvy o pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 bola dodržaná. Žalovaný súdu nepredložil Dohodu o pristúpení k záväzku, hoci tvrdil, že práve dohoda je skutočný titul a že existuje ako zastretý právny úkon. Rovnako nepredložil a neoznačil dôkazy, ktorá by existenciu tohto právneho titulu preukazovali. Ďalej je potrebné uviesť, že tvrdenia žalovaného neobstoja aj z iných dôvodov. Ak simulovaným právnym úkonom (zmluva o postúpení pohľadávky) mal byť zastretý iný právny úkon (Dohoda o pristúpení k záväzku), potom by platil tento zastretý právny úkon (disimulovaný), avšak len za podmienky, že úkon zodpovedá vôli účastníkov úkonu a sú naplnené všetky náležitosti vyžadované zákonom pre jeho platnosť. Z hľadiska ustanovenia § 533 sa vyžaduje písomná forma dohody, ktorej obsahom je záväzok tretej osoby splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi. Súd konštatuje, že žalovaný v súdnom konaní nepredložil písomnú dohodu o pristúpení žalobkyne k záväzku dlžníka. Potvrdenie o vrátení pôžičky zo dňa 04. 09. 2012 je jednostranný právny úkon, ktorý nemá náležitosti v zmysle § 533 OZ, pretože nevyjadruje záväzok žalobkyne splniť dlh za dlžníka tretej osobe a nebola dodržaná písomná forma takéhoto právneho úkonu, pretože listina bola podpísaná veriteľom a žalobkyňa dokument nepodpísala. Neobstoja tým tvrdenia žalovaného o nedostatku vôle (vážnosti) právneho úkonu - Zmluvy o postúpení pohľadávky, pretože daným úkonom účastníci nemohli simulovať iný právny úkon, ktorý je bez zákonných náležitostí. Výsledkom by bol vždy len neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ. Za danej dôkaznej situácie nie je možné prijať iný záver súdu ako je ten, že vôľa účastníkov právneho úkonu bola daná, bola slobodná a bola vážna a dňa 04. 09. 2012 smerovala k vzniku právneho úkonu Zmluvy o postúpení pohľadávky. Dôkazy a tvrdenia strán súd zhodnotil jednotlivo a v intenciách článku 15 Civilný sporový poriadok (ďalej len „ ") na základe svojej vlastnej úvahy a podľa zásad, na ktorých spočíva procesný poriadok. Na danom základe súd konštatuje záver, že Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 04.09. 2012 z formálnej a aj obsahovej stránky má všetky náležitosti platného právneho úkonu v zmysle § 524 a nasl. a jej obsah zodpovedá všeobecným náležitostiam právneho úkonu podľa § 37 OZ. Z tohto právneho úkonu ako právne spôsobilého základu pre rozhodnutie o žalobe vychádzal. Súd následne vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôvodnú a účelovú. Žalovaný okrem toho, že vôbec nepreukázal právny titul Dohodu o pristúpení k záväzku, nepreukázal ani to, že finančné prostriedky žalobkyni skutočne odovzdal, tak ako to v spore tvrdil. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 záväzkom postupcu bolo, aby písomne oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky na postupníka (článok IV bod 3). Pri postúpení pohľadávky dochádza k zmene na strane veriteľa, ktorá sa právneho postavenia dlžníka priamo netýka a nemá žiadny vplyv na rozsah a trvanie povinnosti dlžníka splniť dlh. Vo vzťahu k dlžníkovi z prípadného porušenia tejto notifikačnej povinnosti postupcom nevyplývajú žiadne právne následky. Žalovaný zo skutočnosti, že nebol včas informovaný o postúpení pohľadávky nemohol získať žiadnu výhodu. Otázku, či pohľadávka bola postúpená a či postúpenie je

platné alebo nie, je možné riešiť len vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom. Doručenie písomného oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému je podstatné len z hľadiska toho, komu mal žalovaný dlh plniť. Pokiaľ mu oznámenie nebolo doručené mohol si uvedenú povinnosť splniť voči postupcovi. Skutočnosť, že zmluvné strany do obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky premietli dojednanie, ktorým postupca potvrdil prevzatie odplaty vo výške 10.000 Eur od postupníka (žalobkyňa) momentom podpísania zmluvy, je vecou dojednania zmluvných strán. Z opätovného vyhotovenia dokladu, ktorý túto skutočnosť potvrdzoval nemožno vyvodzovať žiadne závery o platnosti zmluvy.“ 1. 6. Priamo v súvislosti s rozhodovaním o uplatňovanom nároku žalobkyne prvoinštančný súd uviedol: „Platnými uzatvorenými zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 v zmysle § 524 a nasl. došlo k postúpeniu pohľadávky a nastala trvalá zmenou v osobe veriteľa pohľadávky. Novým veriteľom sa stala žalobkyňa bez toho, aby sa zmenil obsah dovtedajšieho záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012. Spolu s postupovanou pohľadávkou prešlo na žalobkyňu aj príslušenstvo a všetky práva spojené s pohľadávkou, vrátame akcesorických vzťahov vyplývajúcich zo zabezpečenia pohľadávky. Žalobkyňa z dôvodu cesie pohľadávky má právo žiadať, aby si žalovaný splnil zmluvný záväzok, ktorý ku dňu doručenia žaloby existuje. Žalovaný si nesplnil zmluvnú povinnosť do dohodnutej doby splatnosti t. j. do 31. 08. 2012 a nevrátil veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 10.000 Eur. Dostal sa tým do omeškania počnúc od 01. 09. 2012. Žalobkyni patrí nárok na príslušenstvo pohľadávky, pozostávajúce zo zákonného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo žalovanej sumy 10.000 Eur, počnúc od 01. 09. 2012 až do zaplatenia. Výšku zákonného úroku z omeškania súd priznal žalobkyni v súlade sa § 517 ods. 1, 2 v spojení sa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Súd ďalej vyhovel žalobe aj v rozsahu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že zmluvné strany si dohodli pre prípad omeškania dlžníka s vrátením peňažnej pôžičky aj zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania až do úplného zaplatenia. Uvedené bolo dohodnuté v súlade so zákonom v zmysle ust. § 544 OZ. Vzhľadom na postúpenie pohľadávky, s ktorou prechádza príslušenstvo a všetky práva s pohľadávkou spojené, žalobkyňa si opodstatnene nárokovala zaplatenie zmluvnej pokuty. Súd na danom základe žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 10.000 Eur, ktorá zodpovedá istine pôžičky a na zaplatenie príslušenstva vo výške tak ako bolo uvedené vo výroku rozsudku.“ 1. 7. V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania prvoinštančný súd uviedol, že na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 a keďže žalobkyňa mala v spore plný úspech, vznikol jej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Zároveň konštatoval, že „stranu sporu, ktorá je advokátom nie je možné sankcionovať tým, že jej nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohla v konaní brániť sama. Aj advokát, ktorý sa v súdnom konaní domáha svojho nároku zo súkromnoprávneho vzťahu, resp. ktorý vystupuje v takýchto vzťahoch na strane žalovaného, má právo dať sa v konaní zastúpiť zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. 10. 2013, sp. zn. 3 MCdo 30/2012).“

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil (mienené pravdepodobne - zmenil - poznámka odvolacieho súdu), žalobu žalobkyne zamietol a priznal mu náhradu trov celého, teda prvoinštančného i odvolacieho konania. 2. 2. V odôvodnení odvolania poukázal na okolnosti uzatvorenia predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012. Ďalej poukázal na vzájomný vzťah so žalobkyňou v predmetnom období, keď so žalobkyňou boli partnermi, žili vo vzťahu druh - družka v spoločnej domácnosti. Finančné prostriedky v uvedenom období potrebovali spoločne, tak ako to bolo uvedené na pojednávaní. Nie je preto pravdou tvrdenie žalobkyne, že v období splatnosti záväzku z predmetnej zmluve o pôžičke bol nekontaktný. V príkrom rozpore s dobrými mravmi by však bolo konanie žalobkyne, keby už v tom čase pristúpila na inštitút postúpenia pohľadávky. Žena, ktorá je tehotná a žije v harmonickom vzťahu so svojím partnerom nemá dôvod využívať daný inštitút, iba ak z vypočítavosti. Preto tvrdí, že dňa 04. 09. 2012 bolo pre veriteľa vystavené iba potvrdenie o vrátení pôžičky (ktoré ako jediný dokument má k dispozícií, keďže ho obdržal od žalobkyne ako dôkaz o tom, že dlh bol splnený), prípade dohoda o pristúpení k záväzku a všetky ostatné dokumenty boli vzhľadom k súdnemu konaniu vystavené antidatovane. O tom, že zo strany žalobkyne ide o osobnú pomstu svedčí aj skutočnosť, že ako veriteľ pohľadávky túto až do času podania žaloby nijakým spôsobom nežiadala uhradiť (on bol jej zamestnancom), a ani nevyvinula žiadnu aktivitu, ktorá by súvisela s vrátením dlhu. Tvrdenie o tom, že mu bolo doručené oznámenie o postúpení pohľadávky sa nezakladá na pravde. Ďalej sa žalovaný v odôvodnení odvolania vyjadril k predmetnému potvrdeniu o vrátení pôžičky a taktiež poukázal na to, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky mu nebola doručená. Okrem toho spochybňoval svedeckú výpoveď svedka - pôvodného

veriteľa A.. H.. Žalovaný ďalej v odôvodnení odvolania uviedol, že skutočnosť, či dohoda o pristúpení k záväzku existuje alebo nie, nie je podstatná. Dôležité je skutočnosť, že veriteľ vystavil potvrdenie o vrátení pôžičky, kde zakotvuje, že v súlade s predmetnou zmluvou o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 mu bola celá suma pôžičky vo výške 10.000 Eur uhradená za dlžníka žalobkyňou. To, na základe akého titulu nie je podstatné. Neplatnosť titulu (dohody o pristúpení k záväzku) nemôže mať predsa vplyv na to, že dlh bol splatený. Pokiaľ by tomu tak malo byť, tak by bol dlžník v neustálej v právnej neistote, kedy i napriek tomu, že veriteľ finančné prostriedky obdržal, len z dôvodu neplatnosti právneho úkonu, ktorým dlh zanikol, by musel opakovane dlh uhrádzať. Veriteľ finančné prostriedky prevzal a bola mu uhradená celá suma vo výške 10.000 Eur. Tým dlh v súlade s § 559 ods. 1 zanikol a zaniknutý dlh nie je možné postúpiť. Z toho vyplýva, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný právny úkon, pretože neexistujúca pohľadávka nie je spôsobilá na postúpenie. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaný uviedol úvahy ohľadom dôkazného bremena a poukázal na „zmätočnosť vo výpovediach žalobkyne a svedka - pôvodného veriteľa“. 2. 3. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaný prezentoval svoje „právne stanovisko“ k prejednávanému sporu, kde uviedol, že má za to, že dňa 04. 09. 2012 bol predmetný dlh splnený a zanikol. Tým, že za dlžníka plnila iná osoba (osoba žalobkyne) v prípade, že išlo o splnenie dlhu na základe dohody o pristúpení k záväzku, by bola táto osoba (žalobkyňa) oprávnená na vrátenie dlhu vo výške 50 %, nakoľko pristúpila k dlhu bez vedomia dlžníka a v prípade, že takýto dokument neexistuje, tak ako to tvrdí žalobkyňa, ide o jeho bezdôvodné obohatenie, ktoré sa premlčí v subjektívnej lehote dvoch rokov. V tomto prípade je teda právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčané. Pokiaľ bol dlh splnený, pohľadávka veriteľa zanikla. Pre platnosť postúpenia pohľadávky je nutné, aby pohľadávka v čase postúpenia existovala a mohla byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je preto predmetná zmluva o postúpení pohľadávky absolútne neplatným právnym úkonom. Táto zmluva bola spísaná ex post, nakoľko žalobkyni pravdepodobne unikla vedomosť o tom, že on má v držbe potvrdenie o vrátení pôžičky. S touto skutočnosťou bola konfrontovaná až na pojednávaní a preto procesný útok žalobkyne je postavený do iného uhla ako samotná žaloba. 2. 4. Žalovaný ďalej namietal že žalobkyni boli okrem istiny priznané aj úroky z omeškania a zmluvná pokuta, pričom v predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky je uvedené, že s postúpenou pohľadávku prechádza na postupníka aj jej prípadné príslušenstvo a všetky s ňou spojené práva. Zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, ale je samostatnou sankciou, ktorú je potrebné do zmluvy o postúpení pohľadávky zakotviť. Zakotvenie zmluvnej pokuty v zmluve o postúpení pohľadávky absentuje a preto nie je možné ju súdom priznať. 2. 5. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný namietal záver prvoinštančného súdu, ktorým odôvodnil priznanie žalobkyni nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu, poukazujúc na ním citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že citované uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nerieši zhodný prípad s prejednávaným sporom. V uvedenom prípade sa dala zastupovať advokátka iným advokátom, čo je pochopiteľné, ale v prejednávanom spore zastupovala žalobkyňu - advokátku jej vlastná advokátska kancelária, pričom ju nezastupoval iný advokát, ale jej advokátsky koncipient. Z nahrávky pojednávania vyplýva okrem iného aj skutočnosť, ako prvoinštančný súd napomínal žalobkyňu (advokátku), aby nenašepkávala svojmu koncipientovi čo má robiť, lebo ruší pojednávanie. Účasť koncipienta sa v danom svetle javí ako absolútne zbytočná.

3. 1. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdil. 3. 2. V súvislosti s argumentmi žalovaného uvedenými v odvolaní uviedla, že s jeho argumentáciou v žiadnom prípade nesúhlasí. Jeho odvolanie je účelové a nepodložené žiadnymi relevantnými dôkazmi. V súvislosti s jeho argumentáciou týkajúcou sa okolností uzatvorenia zmluvy o pôžičke (bod 2 odvolania) uviedla, že tieto jeho vyjadrenia sú prekrútené a účelové, a pre rozhodnutie vo veci úplne irelevantné. Samotná existencia zmluvy o pôžičke je v konaní nesporná a okolnosti uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej dôležité a relevantné boli v konaní dostatočne preukázané. Taktiež nepovažuje za potrebné vyjadrovať sa k vyjadreniam žalovaného ohľadom ich vzájomného vzťahu v predmetnom období (bod 3 odvolania), nakoľko tieto skutočnosti nijakým spôsobom nesúvisia s oprávnenosťou jej nároku, ktorý voči žalovanému eviduje. Navyše sa jedná o nepravdivé vyjadrenia žalovaného. Nie je pravda ani to, že by žalovanému odovzdala potvrdenie o vrátení pôžičky. Toto potvrdenie (ako uviedla už na pojednávaní dňa 10. 03. 2017), bolo odcudzené z jej advokátskej kancelárie. Nie je dôvod, prečo by mal žalovaný mať tento dokument u seba. V súvislosti argumentáciou žalovaného, že informáciu o postúpení pohľadávky získal až zo súdneho spisu (bod 4 odvolania)

uviedla, že v prípade, ak mu aj nebolo oznámenie o postúpení pohľadávky doručené, neznamená to zánik jeho dlhu, tento by však žalovaný musel plniť pôvodnému veriteľovi, čo sa nestalo. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňoval svedeckú výpoveď svedka - pôvodného veriteľa A.. H. (bod 5 odvolania) uviedla, že i tieto vyjadrenia žalovaného považuje za irelevantné a sú len snahou vyhnúť sa zaplateniu žalovanej sumy. V tejto súvislosti uviedla, že nesúhlasí s jeho vyjadrením, že uvedenému svedkovi boli kladené kapciózne a sugestívne otázky, pretože žalovaný a ani jeho právna zástupkyňa na pojednávaní túto výhradu nevzniesli a teda jedná sa len o účelovú obranu žalovaného a o diskreditáciu svedka. Žalovaný prítomnom nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by výslovne výpoveď svedka vyvracal. Absolútne nesúhlasí ani s vyjadreniami žalovaného poukazujúcimi na potvrdenie o vrátení pôžičky (bod 6 odvolania) v ktorom uvádza, že nie je podstatné, z akého titulu boli finančné prostriedky veriteľovi vrátené. V tejto súvislosti uviedla, že počas celého konania sa žalovaný bránil tým, že medzi ňou a pôvodným veriteľom existovala zmluva o pristúpení k záväzku, čo však v konaní vyvrátila. Zároveň preukázala, že medzi ňou a pôvodným veriteľom existovala zmluva o postúpení pohľadávky. Tvrdenia žalovaného uvedené v tejto časti odôvodnenia odvolania sú nelogické, čo musí vedieť aj samotný žalovaný, nakoľko sám má právnické vzdelanie. Keďže od pôvodného veriteľa odkúpila jeho pohľadávku voči žalovanému, táto logicky nezanikla, ale došlo k jej cesii. Prejavy vôle oboch zmluvných strán, teda jej i pôvodného veriteľa postúpiť pohľadávku voči žalovanému boli v konaní jednoznačne preukázané. Okrem toho žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný spochybňuje všetky dokumenty okrem potvrdenia o vrátení pôžičky, nakoľko k ich podpisu postačovali len dve strany, teda ona a pôvodný veriteľ. Je zaujímavé, že potvrdenie o vrátení pôžičky sa mu javí ako dokument, pri ktorom nie je pochýb kedy bol podpísaný, keďže na tomto dokumente sa nachádzal len podpis veriteľa - A.. H.. Nakoľko finančné prostriedky menovanému vracala ona, neexistuje dôvod, pre ktorý by mal žalovaný k dispozícii aj tento dokument. Uvedené tvrdenie žalovaného je len dôkazom účelovosti jeho obrany, nakoľko si z dôkazov vyberal len tie, ktoré sa mu momentálne hodina a všetky ostatné dôkazy a tvrdenia spochybňuje.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nesúhlasil s jej tvrdením, že predmetné potvrdenie o vrátení pôžičky mu neodovzdala, a že ho spolu s ostatnou dokumentáciou odcudzil z jej kancelárie. Uviedol, že uvedený doklad o úhrade obdržal od žalobkyne. Má právo disponovať s uvedením dokladom, keďže bol sám dlžníkom z titulu zmluvy o pôžičke. Pokiaľ by od žalobkyne neobdržal žiaden doklad o úhrade, určite by sa dopytoval, ako to je s vrátením pôžičky. Doklad o úhrade ktorý mu bol odovzdaný bol pre neho dostatočným dôkazom toho, že záväzok zo zmluvy o pôžičke bol splnený. Z tohto dokladu mu vyplýval aj titul, ktorý ale nepotreboval riešiť, nakoľko so žalobkyňou žili v partnerskom zväzku. Práve tento doklad „spoznal“ svedok ako prvý, pričom ho žalobkyňa do spisu nedoložila. Z tohto dôvodu preto argumentoval práve týmto dokladom a titulom, keďže mal vedomosť len o jeho existencii. Ako už uviedol, až po doručení žaloby zistil, že malo dôjsť k údajnému postúpeniu pohľadávky. Žalovaný sa vyjadril i k tvrdeniu svedka že nebol kontaktný od začiatku augusta (2012). Podľa jeho názoru, toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, a ani nie je podstatné, nakoľko v mesiaci august (2012) ešte nebol v omeškaní. Okrem toho žalovaný zopakoval, že z výpovede svedka A.. H. na pojednávaní jasne vyplýva, že ako prvý spoznal ním do spisu založený dokument - potvrdenie o vrátení pôžičky, dokonca ho pomenoval predtým, ako ho vidiel. Potom tvrdil, že iné dokumenty nepodpísal a až na otázky právneho zástupcu žalobkyne „spoznával“ ostatné dokumenty. V závere vyjadrenia zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní, že pohľadávka z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke bola riadne uhradená, čím zanikla a nebola schopná postúpenia. Doklad o úhrade dlhu podpísal veriteľ, pričom tento doklad mal byť vystavený v advokátskej kancelárii žalobkyne. Jemu bol odovzdaný ako potvrdenie o splnení záväzku, nakoľko ho bol z titulu predmetnej zmluvy o pôžičke povinný plniť. Ako vyplynulo z dokazovania, nebolo mu doručené žiadne oznámenie o postúpení pohľadávky a ani nemal vedomosť o žiadnej zmluve o postúpení pohľadávky a to i napriek tomu, že žalobkyňa v žalobe uvádza, že mu táto zmluva bola doručená.

5. Žalobkyňa sa k uvedenému vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len „CSP“), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej (prvý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil, a vo výroku o trovách konania (druhý výrok) podľa § 388 zmenil, z nasledujúcich dôvodov:

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že toto rozhodnutie vo výroku vo veci samej je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením tejto časti jeho rozhodnutia, ktoré je podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní týkajúcom sa rozhodnutia prvoinštančného súdu vo veci samej neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal.

10. Odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej vykonal náležité dokazovanie, z neho získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 a na základe toho ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

11. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo veci samej (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty prejednávaného sporu.

12. Po oboznámení sa z obsahom spisu a prvoinštančným súdom vykonaným dokazovaním odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že žalovaný uzatvoril dňa 11. 05. 2012 s A.. Y.N. predmetnú zmluvu o pôžičke, na základe, ktorej mu uvedený veriteľ poskytol pôžičku vo výške 10.000 Eur, s tým, že žalovaný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky vrátiť najneskôr do 31. 08. 2012. Taktiež je nesporné, že žalovaný dohodnutú splatnosť pôžičky nedodržal a požičané finančné prostriedky veriteľovi nevrátil. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že z uvedeného dôvodu veriteľ - A.. Y.N. kontaktoval žalobkyňu a na základe ich vzájomnej dohody došlo dňa 04. 09. 9012 k uzatvoreniu písomnej zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej pôvodný veriteľ pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 A.. Y.N. postúpil túto pohľadávku (ako postupca) na žalobkyňu (ako postupník) a v súlade s obsahom tejto zmluvy žalobkyňa (ako postupník) zaplatila pri podpise tejto zmluvy pôvodnému veriteľovi (postupcovi) dohodnutú odplatu vo výške 10.000 Eur. V dôsledku tohto právneho úkonu sa stala žalobkyňa aktuálnou vlastníčkou predmetnej pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu. Prvoinštančný súd na základe námietok žalovaného podrobil predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky náležitému prieskumu a dospel k správnemu záveru, že táto zmluva spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti a zhoduje sa so skutočnou vôľou zmluvných strán (v tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné a náležité odôvodnenie prvoinštančného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje) a preto je táto zmluva o postúpení pohľadávky platná a účinná. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní (a de facto prezentovanou i v priebehu prvoinštančného konania) odvolací súd konštatuje, že v konaní nebolo vierohodným spôsobom preukázané tvrdenie žalovaného, že zo strany žalobkyne došlo k úhrade predmetnej sumy 10.000 Eur A.. Y.N. na základe iného právneho úkonu, a to konkrétne na základe ním tvrdenej dohody o pristúpení k záväzku. Žalovaný toto svoje tvrdenie o existencii dohody o pristúpení k záväzku v konaní žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal. Rozhodne takýmto vierohodným spôsobom preukázania existencie dohody o pristúpení k záväzku nie je samotná skutočnosť, že v potvrdení o vrátení pôžičky zo dňa 04. 09. 2012 (ktoré osobne podpísal veriteľ z predmetnej zmluvy po pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 A.. Y.N.) je uvedené, že predmetná suma mu bola vrátená žalobkyňou „na základe dohody o pristúpení k záväzku“, pretože v konaní bolo dostatočným spôsobom vierohodne preukázané, že k uvedenej formulácii došlo v dôsledku nedôslednosti pracovníka kancelárie žalobkyne. I v tomto smere odvolací súd poukazuje na náležité odôvodnenie prvoinštančného

súdu. Preto sa nemožno stotožniť s právnym názorom žalovaného, že k platnému uzavretiu dohody o postúpení pohľadávky nemohlo dôjsť, pretože k uspokojeniu predmetnej pohľadávky došlo na základe dohody o pristúpení k záväzku a teda z dôvodu absencie predmetu (pohľadávky) už nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu dohody o postúpení pohľadávky.

13. To, že dňa 04. 09. 2012 nedošlo k uzatvoreniu predmetnej dohody o postúpení pohľadávky (ako to tvrdí žalovaný) nepreukazuje ani skutočnosť, že sa v spore nepodarilo preukázať, že by žalovanému pred začatím tohto sporu ktoroukoľvek zo strán tohto zmluvného vzťahu bolo oznámené, že došlo k uzavretiu takejto zmluvy, resp., že by mu bola táto zmluva doručená. Ako správne poukázal prvoinštančný súd, porušenie tejto notifikačnej povinnosti nemá žiadny vplyv na platnosť dohody o postúpení pohľadávky a z hľadiska právneho postavenia dlžníka vo vzťahu k jeho subjektívnej povinnosti plniť dlh má len ten význam, že v prípade, ak mu nebolo riadne doručené oznámenie o postúpení pohľadávky, zostáva mu povinnosť plniť dlh pôvodnému veriteľovi.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje ani odvolacou námietkou žalovaného, týkajúcou sa priznanej zmluvnej pokuty. Z predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 jasne vyplýva, že predmetná pôžička bola dohodnutá ako bezúročná (Čl. II bod 1), avšak v prípade, ak sa dlžník dostane do omeškania s vrátením peňažnej pôžičky, resp. jej jednotlivej časti, bola zmluvnými stranami dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky, a to za každý deň omeškania až do úplného splnenia a vrátenia peňažnej pôžičky, resp. jej jednotlivej časti (Čl. II bod 3). V predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 04. 09. 2012 bolo (v čl. II ods. 2) explicitne dohodnuté, že „s postúpenou pohľadávku prechádza na postupníka aj jej prípadné príslušenstvo a všetky s ňou spojené práva. Z toho jasne vyplýva, že na základe tejto zmluvy prechádzajú na postupníka i všetky subjektívne práva viažuce sa na predmetnú pohľadávku, teda nesporne i subjektívne právo na jasným a určitým spôsobom dohodnutú zmluvnú pokutu.

15. Keďže v spore bolo preukázané platné uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky z predmetnej zmluvy o pôžičke zo dňa 11. 05. 2012 z pôvodného veriteľa A.. Y.N. na žalobkyňu a žalovaný nepreukázal, že by túto pohľadávku uhradil či už pôvodnému veriteľovi alebo aktuálnemu veriteľovi, t.j. žalobkyni, prvoinštančný súd rozhodol vecne správne, keď žalobe žalobkyne vyhovel. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku vo veci samej podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

16. Odvolací súd sa však nestotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu o trovách konania (druhý výrok) a s odôvodnením tejto časti rozhodnutia. Je nesporné, že žalobkyňa bola v spore v rámci prvoinštančného konania plne úspešná a preto jej podľa ustanovenia § 255 ods. 1 skutočne vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, avšak toto sa týka len nároku na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného konania. V zásade možno súhlasiť s názorom prvoinštančného súdu (ktorý oprel o presne špecifikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky), že stranu sporu, ktorá je advokátom, nie je možné sankcionovať tým, že v prípade jej úspechu v spore jej nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohla v konaní brániť sama. To sa však týka situácie, keď strana sporu - advokát sa v spore nechá zastúpiť iným advokátom. V prejednávanom prípade však o takúto situáciu nejde, pretože žalobkyňa udelila plnomocenstvo na zastupovanie advokátskej kancelárii - právnickej osobe (obchodnej spoločnosti), v ktorej je jedinou spoločníčkou a jediným štatutárnym zástupcom. V rámci pojednávaní na prvoinštančnom súde ju síce formálne zastupoval jej zamestnanec - advokátsky koncipient, avšak z obsahu žaloby, podaní žalobkyne a i z priebehu samotných pojednávaní je zrejmé, že všetky z hľadiska sporu zásadné skutkové a právne okolnosti a argumenty prezentovala priamo žalobkyňa. Účasť zamestnanca jej advokátskej kancelárie (advokátskeho koncipienta) v tomto spore preto nemožno považovať za účelnú, a z toho dôvodu logicky nemožno považovať za účelné ani trovy konania (trovy právneho zastúpenia) spojené s týmto zastúpením. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o trovách konania (druhý výrok) zmenil tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, pričom ide o všetky účelne vynaložené trovy konania (napr. trovy vzniknuté zaplatením súdneho poplatku a pod.), okrem trov vyššie uvedeného právneho zastúpenia.

17. Odvolací súd vychádzal z vyššie uvedeného názoru i pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní vo veci samej úspešná a preto podľa § 396 ods. 1 s

použitím § 255 ods. 1 by mala (potenciálny) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd však (vychádzajúc z vyššie uvedeného názoru) nemal preukázanú existenciu žiadnych účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalobkyne (vyjadrenie k odvolaniu žalovaného je podpísané samotnou žalobkyňou) a preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .