Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cob/15/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Q. C., O. XXX, K., IČO: XX XXX XXX zastúpeného JUDr. Mária Kozáková, advokátka, Odborárska 7, Košice, proti žalovanému: Prvá banská s.r.o. Za Hornádom 8/13, Spišská Nová Ves, IČO: 36 766 933, zastúpenému JUDr. Zuzana Kollárová, advokátka, Zimná 59, Spišská Nová Ves, o zaplatenie 63.997,88 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 10Cb/27/2013-265 zo dňa 19.10.2017 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie. II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie o sumu 1.876,00 eur zastavil (výrok I); žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.895,50 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 14.7.2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo právoplatnosti rozsudku (výrok II); v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III) a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 50% (výrok IV).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 63.997,88 eur s prísl. Návrh odôvodnil tým, že žalovaný si objednávkou zo 17.11.2009 objednal vykonanie prác spojených s realizáciou územného rozhodnutia na dobývanie ložísk banského horninového odvalu, umiestneného na pozemku č. KN-C-XXX/X v kat. úz. G., zapísaného na LV č. XXXX. Platnosť objednávky bola dohodnutá až do vydobytia zásob ložiska nevyhradenom nerastu, najdlhšie však do 31.12.2014. Žalobca uviedol, že v roku 2009 a 2010 bolo natriedených 53 127 ton, čo vyplýva z denníka váženia. Priemer 53 127 ton x 6,00 eur = 318.762,00 eur, z toho 10% predstavuje 31.876,00 eur. Túto obrovskú haldu - Frakciu 0/16, predal p. M. a p. P. firme ARPROG (ktorú sprostredkoval žalobca) a dodnes za ňu nezaplatili. Položku tvorí suma na základe objednávky firmou DUFONEV R.C. a.s., kde bolo uvedených 50 000 ton a ďalších 3 127 ton za suma 31.876,00 eur. Na odoberanie materiálu žalobca sprostredkoval viacero firiem (napr. MURANSKÁ spol. s r.o., J. Lapdavský, Deštrukprojekt ENERGIA PRO s.r.o., UNISTAV JOVICE, Predanóci Rožňava atď.), ktoré odoberali materiál, ktorý bol odobratý z haldy, čo približne činí 25 377,3 ton a pri cene 6,00 eur za tonu to predstavuje sumu 152.263,80 eur, z toho 10% je 15.226,38 eur. Odbyt na piesok v roku 2009 a 2010, ktorý zabezpečil taktiež žalobca bol 20 000 ton x 5,00 eur = 100.000,00 eur, z toho 10% je 10.000,00 eur, teda spolu 25.226,38 eur. Sprostredkovaný odber sa týkal frakcií, piesku a jaloviny. Natriedené bolo toľko materiálu, že žalovaný z neho dokázal predávať ešte aj v roku 2011 (konkrétne frakcie 0/16, kde bolo natriedené obrovské množstvo, z ktorého odoberala prevažne firma ARPROG Poprad. Ďalej žalobca uviedol, že sprostredkovanie kúpy nakladača trvalo od januára 2010, čo vyplýva zo zmluvy o krátkodobom prenájme a zmluvy o kúpe stroja zo 6.4.2010. Nakladač CAT 444E žalobca

sprostredkoval od firmy Phoenix Zeppelin v Šaci za cenu 68.95500 eur bez DPH, z toho 10% predstavuje sumu 6.895,50 eur. Následne bola žalovanému faktúrou č. 05/2010 z 29.6.2010, splatnou 13.7.2010 vyfakturovaná suma 63.997,88 eur za sprostredkovanie firmy Dufonev - za triedenie materiálu, a to na päť frakcií z odkaliska umiestneného na vyššie uvedenom pozemku, za čas strávený od začiatku do konca prác, sprostredkovanie odpredaja týchto frakcií, ako aj fyzického naloženia a evidovania, sprostredkovanie nákupu nakladača CT 444 E, ktorý fyzicky vykonával nakládku všetkého materiálu na odkalisku. Žalovaný uvedenú sumu doposiaľ nezaplatil, povinnosť si nesplnil ani len čiastočne, a preto si žalobca uplatnil svoje právo na súde.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že žalobcom vystavené viaceré faktúry sú fiktívne a práce v nich popisované neboli nikdy uskutočnené. Navyše žalobca nemá žiadne oprávnenie na vykonávanie prác a faktúry vystavil na základe Zmluvy o dielo zo 17.11.2009.

4. Súd prvej inštancie skorším rozsudkom č.k. 10Cb/27/2013-129 z 15.3.2016 žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 63.997,88 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 14.7.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 4.356,83 eur, ako aj zaplatiť súdny poplatok z návrhu vo výške 3.839,50 eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z dôvodu podaného odvolania žalovaným Krajský súd v Košiciach, ako odvolací súd uznesením č.k. 3Cob/61/2016-149 z 31.1.2017 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým,, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude dôsledne sa vyporiadať s námietkami uvedenými v odvolaní, doplniť dokazovanie podľa návrhov žalobcu na preukázanie jeho tvrdení a len potom rozhodnúť.

5. Konštatoval prvoinštančný súd, že likvidátor štátneho podniku Bane š.p. v likvidácii M.. P P., v dôsledku likvidácie podniku odpredal na verejnej dražbe dňa 5.10.2006 nehnuteľnosť v kat. úz. G. p.č. XXX/X o výmere 28.364 m2 za cenu stanovenú znalcom. Vzhľadom na stanovenú cenu bola na znalca a likvidátora podaná obžaloba, o ktorej sa rozhoduje v konaní vedenom pod sp.zn.. 2T/83/2014. Nehnuteľnosť vydražil B. L. a v súčasnej dobe je jeho vlastníkom žalovaný, Ďalej súd konštatoval, že žalobca podniká na základe Osvedčenia o zápise do evidencie samostatne hospodáriaceho roľníka z 24.9.2004 a že Obvodný banský úrad v Spišskej Novej Vsi rozhodnutím z 30.10.2009 povolil žalovanému dobývanie ložiska.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie (písomnými a ústnymi prednesmi strán sporu, Zmluvou o dielo, Komisionárskou zmluvou, faktúrou, objednávkou č.6/2009 zo 17.11.2009, krycím listom rozpočtu, špecifikáciou dlžnej sumy, vyjadrením O. A., Záznamom z valného zhromaždenia, zameraním haldy z 25.5.2017, Technickou správou, plánom využívania ložiska, správou komisionára, Zmluvou o dodávke zariadenia CA 444E, odovzdávajúcim protokolom, cenníkom, ponukovým listom, faktúrami spoločnosti DUFONEV .r.o., faktúrami žalovaného za obdobie od 10/2010 do 4/2011, príjmovým a výdavkovým dokladom o platbách za vykonané práce žalobcom v roku 2008, výpoveďou svedkyne (O. J., pripojeným spisom súdu prvej inštancie sp.zn. 15Cb/58/2012) a mal za preukázané, že predmetom Zmluva o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným bolo dielo „Dobývanie ložísk nevyhradeného nerastu - halda Rožňava - Nadabula a že podľa tejto zmluvy mal zhotoviteľ zabezpečiť ťažbu suroviny, zemné práce na dobývanie ložiska, skrývku ornice, odstránenie dreveného porastu a krov, vyhotovenie, úpravu a údržbu prístupových komunikácii zabezpečiť opatrenia na elimináciu negatívneho vplyvu na okolie a ďalšie činnosti. Cena mala byť stanovená podľa predbežného výkazu výmer. Žalovaný si objednávkou č. 6/2009 objednal všetky práce spojené s územným rozhodnutím na dobývanie ložiska na pozemku par.č. KN-C XXX/X, k.ú. G., LV č. XXXX a súdu predložil prehľad rozpočtových nákladov a rekapituláciu rozpočtu na sumu 350.896,56 eur, ktorý bol vypracovaný dodatočne po vystavení faktúr 10.11.2010. Z predloženej kópie listu z Knihy prijatých faktúr k 16.5.2013 vyplýva, že všetky faktúry boli zaúčtované v roku 2010 a následne boli vyradené z evidencie bez toho, aby boli vrátené žalobcovi alebo boli práce reklamované. Vystavené faktúry sú predmetom iného konania. O dvoch faktúrach bolo rozhodnuté v konaní 10Cb/25/2013, ktorý spis je spojený s vecou 15Cb/58/2012, kde žalovaný podal odvolanie a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. Medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená aj druhá zmluva - Komisionárska na dobu určitú do 31.12.2014, ktorá je predmetom tohto sporu. Predmetom tejto zmluvy bol záväzok komisionára (žalobcu), že bude na účet komitenta (žalovaného) vyvíjať činnosť na obstaranie dodávateľa na triedenie materiálu na päť frakcií z odkaliska umiestneného na p.č. KN- C-XXX/X v k.ú. G.; vyvíjať činnosť na dojednanie odpredaja týchto frakcií, ich evidencie i nakladania; vyvíjať činnosť na obstaranie možnosti kúpy nakladača CAT 444E od predávajúceho za najvýhodnejších možných podmienok; aktívne vyhľadávanie zákazníkov, vypracovávanie ponuky na čo najefektívnejší

predaj produktu komitenta - neupravenej a upravenej horniny z haldy Rožňava - Nadabula. V čl. III zmluvy si zmluvné strany dohodli, že komisionárovi vzniká nárok na odplatu vo výške 10% z celkovej hodnoty dojednaného obchodu, na existencii ktorého sa príčinne podieľal činnosťou uvedenou v zmluve. Z objednávky č. 05/2009 z 11.11.2009 (zo spisu 10Cb/25/2013) súd zistil, že žalovaný si objednal u spoločnosti DUFONEV R.C. a.s., triedenie banskej hlušiny na 5 frakcií od 12.11. do 20.12.2009 v množstve 50 000 t, v cene 1,60 eur/t. Súdu boli predložené dva protokoly. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí natriedeného materiálu z 30.11.2009 vyplýva, že uvedenou spoločnosťou bol natriedený materiál v množstve 12 100 t a vystavená faktúra č. 209024 zo 7.12.2009 na sumu 23.038,40 eur za drvenie kameniva v uvedenom množstve. Faktúrou č. 209027 z 5.1.2010 na sumu 8.167,78 eur fakturoval žalovanému triedenie kameniva v množstve 4.289,80 ton. Spolu na sumu 31.206,18 eur za množstvo 16.389,8 ton. Obidve faktúry sú zaevidované v knihe faktúr, čiastočne boli uhradené, suma 15.667,40 eur uhradená nebola, spoločnosť DUFONEV R.C. a.s. podala žalobu a Okresným súdom Spišská Nová Ves bol vydaný platobný rozkaz č.k. 15Rob/27/2013-17 z 15.2.2013, ktorým zaviazal žalovaného uvedenú dlžnú sumu uhradiť. Ďalšie práce preukázané neboli. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí natriedeného materiálu z 31.10.2010 súd prvej inštancie zistil, že bol natriedený aj materiál v množstve 3 127 ton, tento sa však netýka vystavenej faktúry, nakoľko je až z nasledujúceho obdobia, teda po vystavení faktúry, ktorá je predmetom sporu. Z predloženej zmluvy o dodávke zariadenia z 2.2:2010 a preberacieho protokolu zo 6.4.2010 mal súd preukázané obstaranie nakladača CAT 444E v hodnote 68.955,00 eur.

7. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že z predloženého záznamu spísaného na VZ 15.4.2011 vyplýva, že na pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalovaného sa vykonáva podnikateľská činnosť spôsobom triedenia a predaja sutiny, že za týmto účelom bol zabezpečený nakladač formou nájmu prostredníctvom leasingovej spoločnosti, že bola zabezpečená spoločnosť Dufonev s.r.o., ktorá vykonávala triedenie tejto sutiny, že bol uskutočnený predaj netriedeného i triedeného materiálu z tohto pozemku, že činnosť bagristu a zabezpečenie pozemku na triedenie a odvoz sutiny zabezpečoval p. Q. C., ktorý si za túto činnosť fakturoval svoju odmenu, že túto činnosť vykonával na základe poverenia p. O. J., v tom čase konateľky, že p. J. predložila aktívne objednávky odberateľov voči spoločnosti a následne splnomocnenci spoločníkov a konateľky vyjadrili vôľu po analýze jednotlivých objednávok ďalej splnomocniť p. C. na ich realizáciu.

8. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov - p. O. A., ktorý v roku 2009 pracoval vo firme DUFONEV RC a.s. Brno a p. O. J., výsluchom konateľa žalovaného M.. O. P., pričom poukázal aj na jeho výpoveď v konaní vedenom pod sp.zn 15Cb/26/2013.

9. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval skutočnosť, či došlo k platnému uzavretiu komisionárskej zmluvy alebo zmluvy o sprostredkovaní a s poukazom na ust. § 642, § 644, § 645, § 577 a § 587 Obchodného zákonníka uviedol, že Zmluva o sprostredkovaní patrí do skupiny obstarávateľských zmlúv a je odvodená od mandátnej zmluvy. Ide o odplatnú zmluvu uzatváranú medzi záujemcom a sprostredkovateľom, vzťahuje sa na jednorazovú (prípadne opakovanú) činnosť. Zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ podľa základného ustanovenia zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu (sprostredkúvanú zmluvu) s treťou osobou, pričom záujemca sa za toto sprostredkovanie zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu). Pri uzavieraní zmluvy o sprostredkovaní je rozhodujúce presné vymedzenie predmetu sprostredkovania. Z dikcie základného ustanovenia vyplýva, že záväzkom sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní je jeho činnosť smerujúca k obstaraniu „príležitosti“ na uzavretie sprostredkúvanej zmluvy. Na platnosť zmluvy o sprostredkovaní sa nevyžaduje písomná forma. Na základe komisionárskej zmluvy uzavretej medzi komisionárom a komitentom vzniká záväzok, podľa ktorého sa komisionár zaväzuje, že pre komitenta zariadi vo vlastnom mene na jeho účet určitú obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.

10. Pre právne posúdenie, aká zmluva bola uzavretá nie je rozhodujúci názor zmluvy, ale jej obsah. Z predloženej zmluvy vyplýva, že aj keď je označená ako „komisionárska zmluva“, ide o „zmluvu o sprostredkovaní“, čo vyplýva z jej obsahu, keďže sa ňou žalobca zaviazal, že bude vyvíjať na účet žalovaného činnosť na obstaranie dodávateľa na triedenie materiálu na päť frakcií, na dojednanie odpredaja týchto frakcií, vyhľadávať zákazníkov, vypracovávať ponuky na najefektívnejší predaj produktu. Tieto činnosti spolu súvisia a nie je možné brať ich ako samostatné dohody o sprostredkovaní, pretože až ich výsledok vedie k uzavretiu obchodu. V čl. III Komisionárskej zmluvy si zmluvné strany

dohodli, že komisionárovi vzniká nárok na odplatu vo výške 10% z celkovej hodnoty dojednaného obchodu na existencii ktorého sa príčinne podieľal činnosťou uvedenou v tejto zmluve. Čiže ide o dohodnutý obchod na účet žalovaného, nie iba o objednávku, obchod mohol vzniknúť až odpredajom frakcií a faktúra za sprostredkovanie obchodu mala vychádzať z ceny predaného tovaru vo výške 10% z celkovej hodnoty, ktorý získal žalovaný. Nemôže vychádzať z priemerovanej ceny z predloženého ponukového listu a z ceny predpokladaného predaja v budúcnosti. Tieto skutočnosti mali byť zrejmé z predloženej faktúry.

11. Žalobca pri výpočte fakturovanej sumy vychádza z objednávky na triedenie materiálu v množstve 50 000 ton, o ktorom tvrdil, že bol aj natriedený a tiež z protokolu o odovzdaní a prevzatí natriedeného materiálu z 31.10.2010 v množstve 3 127 ton, spolu 53 127 ton. Na pojednávaní uznal, že 3 127 ton nemohlo byť predmetom faktúry, pretože v tom čase uvedené množstvo natriedeného materiálu nebolo, preto v tejto časti zobral žalobu späť, a to o sumu 1.876,00 eur, s čím žalovaný súhlasil, a preto súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil. Predmetom sporu teda zostala suma 62.121,88 eur.

12. V súvislosti s tretím bodom predmetu zmluvy o sprostredkovaní t.j. vyvíjať činnosť na obstaranie možnosti kúpy nakladača CAT 444E, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca zabezpečil pre žalovaného nákup tohto nakladača, čo vyplýva zo Zmluvy o dodávke zariadenia z 2.2.2010, z odovzdávacieho protokolu zo 6.4.2010 ako aj z výpovede konateľky p. O. J., ktorá bola zmluvu osobne podpísať na žiadosť dodávateľa, a preto žalobcovi priznal sumu 6.895,50 eur, čo predstavuje 10% v zmysle čl. III Komisionárskej zmluvy z celkovej ceny nakladača 68.955,00 eur, ktorý žalobca sprostredkoval od firmy Phoenix Zeppelin spol. s r.o..

13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

14. Citujúc ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 dospel súd k záveru, že úrok z omeškania plní zabezpečovaciu (preventívnu) funkciu, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinností, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou, a preto súd priznal žalobcovi aj požadované zákonné úroky z omeškania z priznanej sumy tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

15. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 a úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 50% v zmysle § 257 z dôvodu, že žalovaný sa pojednávaní bez ospravedlnenia nezúčastňoval, nepredkladal požadované doklady ani na urgencie.

16. Žalobca bol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov, súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp.zn. 15Cb/58/2012 opätovne preveroval majetkové pomery žalobcu a keďže zmenu nezistil, nezaviazal žalobcu k plateniu súdneho poplatku z návrhu.

17. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaný.

18. Žalobca podal odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III) a výroku, ktorým priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50% (výrok IV). Navrhol, aby súd po zistení skutkového a právneho stavu nárok žalobcu v celej výške potvrdil a priznal žalobcovi trovy doterajších konaní. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.f/ t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm.g/ t.j. že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

19. Uviedol, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opísal tvrdenia žalovaného a vyvodil právny záver, že sa jedná o sprostredkovaciu zmluvu. Citujúc ust.§ 646 Obchodného zákonníka uzavrel, že konateľ Mgr. P. nepopieral dohodu, potvrdil pravosť objednávky na 50 000 ton a teda bolo preukázané, že objednávka bola vystavená ďalšou osobou a nie konateľkou. Takýto záver súdu je jednostranný a poškodzujúci žalobcu.

20. Žalobca má za to, že preukázateľne sprostredkoval obchod na 50 000 ton, no žalovaný ho sabotoval, čo korešponduje so záverom súdu, keď konštatoval, že tretia osoba prestala plniť, lebo záujemca

- v tomto prípade žalovaný prestal platiť (viď. konanie 15Cb/26/2013). Navyše konateľ žalovaného spochybňuje aj cenu i cenníky, ktoré žalobca predložil. Namieta cenu 6,00 eur, ale neuvádza, za ktorú frakciu. Odmietanie žalovaného je neodborné a prezentuje neznalosť problému. Žalovaný dodnes nemá predstavu a nepozná pojmológiu výstupov prác na halde. V tom čase nepoznal rozdiel ani vo frakciách a už vôbec nevedel zadefinovať rozsah prác a ich postup. Hovorí všeobecne o cene aj to bez znalosti jej výšky, pričom svoje tvrdenie mohol podložiť iným v tom čase aktuálnym cenníkom, ale neurobil tak. Zdôraznil, že žalovaný si protirečí, keď 15.5.2017 predložil súpis faktúr, z ktorých vyplýva, že spoločnosť reálne predávala niektoré frakcie za 6,00 eur, ale právo žalobcu na províziu popiera. Súd aj napriek uvedenému sa priklonil k nepodloženým tvrdeniam žalovaného a podložené dôkazy žalobcu odmietol.

21. Konateľ žalovaného tvrdí, že mohol predávať to, čo natriedil DUFONEV a.s.. To nie je pravda, pretože žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že sám pokračoval v práci DUFONEVA, čo žalovaný nespochybnil. Napriek tomu súd prvej inštancie vyhodnotil tvrdenia žalovaného ako preukázané a v rozpore s vlastným záverom, keď nezisťoval a nemal preukázané, prečo nemohol DUFONEV ťažiť v súlade s objednávkou. Žalobca dohodol obchod, no žalovaný prekazil plnenie tretej osoby. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že materiálu bolo natriedeného dosť a bolo čo predávať, takže obchod v prospech záujemcu žalobca riadne uzavrel.

22. Žalobca je toho názoru, že obstaral firmu na triedenie, ktorej prácu znemožnil záujemca (viď. spisový materiál sp.zn. 15Cb/26/2013); dojednal odpredaj, čiže získal objednávky od konkrétnych objednávateľov (obchod reálne bežal o čom svedčili vážne lístky od konca roka 2009), no napriek tomu súd si prevzal pochybnosti žalovaného ohľadne ceny, pričom sám žalovaný predložil súdu faktúry, z ktorých vyplýva, že natriedený materiál predával tretím osobám (ktoré vyhľadal žalobca) za 6,00 eur/ton. V tejto súvislosti žalobca poukázal na skutočnosť, že konateľ a všetci spoločníci žalovaného okrem p. Zavatzkej žijú mimo Rožňavy a nikoho nepoznali. Čiže ide o kontakty žalobcu, cena je taktiež v poriadku, keďže spoločnosť žalovaného naďalej predávala podľa cenníka. Napriek neochote žalovaného pripustiť prácu žalobcu, v závere ju podľa žalobcu žalovaný pripustil a uznal.

23. Vzhľadom na uvedené žalobca nevidí dôvod, aby súd predložené dôkazy nevyhodnotil v prospech žalobcu. Na základe faktúr predložených žalovaným po žalobcom fakturovanom období je preukázané, že žalobcovi vznikol nárok aj v zmysle § 651 Obchodného zákonníka, ale to nie je predmetom žalovanej faktúry. Preto záver o zamietnutí nároku žalobcu nemá oporu v zistených skutočnostiach.

24. Predmetom súdneho konania je nezaplatená faktúra, ktorá mala lehotu na reklamáciu, ďalej bola lehota na písomné informovanie veriteľa, teda žalobcu, že faktúry spoločnosť odmieta. Tým, že tak žalovaný neurobil, uznal pohľadávku žalobcu. Až po začatí súdneho konania, začal žalovaný negovať všetku snahu žalobcu, aj keď jediný žalobca činnosti žalovaného rozumel a mal kontakty v Rožňave.

25. Všetky námietky žalovaného sú nepodložené a premlčané, no toto právo je žalobcovi súdom upierané. Terajší konateľ absolútne neguje rozhodnutia vtedy právoplatnej konateľky, pričom sám po nástupe do funkcie zanedbal zákonné úkony ktorými mohol predísť tomuto konaniu (zákonnou formou vrátiť faktúry a uplatniť v zmysle zákona reklamáciu).

26. Napriek vyššie uvedenému súd pripustil v neprospech žalobcu dôkazy, ktoré už existovali v prvom dokazovaní, pričom vtedy ho viedli k iným záverom. Na základe tých istých dôkazov súd zmenil svoje doterajšie zistenia v prvom rozsudku, na základe ktorých priznal žalobcovi nárok. V predchádzajúcom rozsudku súd pripustil, že žalobca pre žalovaného vykonával práce, no v terajšom rozhodnutí zrazu dospel k záveru, že žalobca nič nedokladoval a tak nemá nárok. Ak porušenie zákona a vyvodenie dôsledkov v tomto vzťahu platí pre jedného, tak by malo platiť aj voči žalovanému. Žalovaný by mal niesť následky, že v primeranej lehote nereklamoval nedostatky faktúry a túto oficiálne v súlade so zákonom nevrátil.

27. Takýto postup poškodzuje právo žalobcu na spravodlivé konanie, právo na istotu a rovnaké zaobchádzanie strán pred súdom. Súd pripustil listiny staré a na ich základe žalovaný v celom rozsahu vyhral. Žalobca bol zaviazaný k trovám konania i keď preukázal, že kontakty získané z nepriznaného obchodu žalobcovi, žalovaný naďalej používa a z nich profituje (viď. jej tendenčne predložené len časti faktúr z obdobia, ktoré jej vyhovujú). Pre objektívnosť, žalovaný mal predložiť všetky aj následné obchody, ale tie utajuje. Veď spoločnosť dodnes nemá bankový účet a nevyužíva virtuálnu pokladňu. Na liste vlastníctva spoločnosti sa hromadia exekúcie. Žalovaný svojim chovaním zapríčinil predĺženie celého súdneho konania.

28. Po preskúmaní právneho stavu a na základe skutočností, že vnútorné rozkoly v spoločnosti mali a majú dopad na priebeh obchodovania, za ktoré prevzal zodpovednosť žalobca, nemôže súd pripísať v žalobcov neprospech. Doložením faktúr žalovaným je preukázané, že i keď nemal zamestnancov, ani iných dodávateľov, tak ťažil a predával žalobcom spracovaný materiál a zo získaných kontaktov aj v budúcnosti - po fakturácii prosperoval.

29. Žalovaný podal odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.895,50 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 17.4.2010 do zaplatenia (výrok II) a výroku, ktorým súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 50% (výrok IV). Uviedol, že súd prvej inštancie sa v danej veci dôsledne neriadil pokynom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení sp.zn. 3Cob/61/2016, v zmysle ktorého súd nemal ani tento nárok žalobcu za preukázaný. V následnom konaní, po vrátení veci, neboli podľa názoru žalovaného prezentované také dôkazy, ktoré by ento nárok žalobcu odôvodnili. Žalobca svoj nárok odôvodňoval z titulu komisionárskej zmluvy v zmysle § 577 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd však rozhodol o odmene za sprostredkovanie, na čo neexistuje žiadny zmluvný podklad a ani samotný žalobca netvrdil, že by predmetnú činnosť mal vykonať na základe zmluvy o sprostredkovaní, či už v ústnej alebo písomnej forme.

30. Žalovaný opätovne zdôraznil, že žalobca na predmetnú činnosť nemal príslušné podnikateľské oprávnenie, ak podnikal výlučne ako samostatne hospodáriaci roľník. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa touto námietkou dôsledne nezaoberal ani v prvom svojom rozsudku a ani odôvodnenie druhého napadnutého rozsudku neobsahuje riadne vysporiadanie sa s touto námietkou. Rovnako neobsahuje vysporiadanie sa s okolnosťou, že odplata uplatňovaná žalobcom bola primeraná. Túto skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. V zmysle ust. § 584 až § 587 Obchodného zákonníka vznikne žalobcovi nárok na odmenu až podaním správy s tam špecifikovanými náležitosťami. Takúto správu žalobca nikdy žalovanému nedoručil. Pokiaľ žalobca predložil takúto správu až v konaní po vrátení veci, túto správu považuje žalovaný za antidatovanú. Vyplýva to z toho, že správa obsahuje aj vyťažené 3 127 ton materiálu, ktoré podľa vážneho denníka mali byť vyťažené až neskôr, ako bola daná správa datovaná. Žalobcovi tak ani teoreticky nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie žalovanej sumy.

31. Čo sa týka trov konania, k tomu žalovaný uviedol, že v konaní bol úspešný v rozsahu 89,22% a neúspešný v rozsahu 10,78%. Napriek tomu mu súd priznal náhradu trov konania „iba“ v rozsahu 50%. Toto svoje rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil iba všeobecným konštatovaním, že s poukazom na ust. § 257 a z dôvodu, že „žalovaný sa pojednávaní bez ospravedlnenia nezúčastňoval, nepredkladal požadované doklady ani na urgencie“. Takýto postup považuje žalovaný za nesprávne právne posúdenie veci a za odňatie práva konať pred súdom, vzhľadom na arbitrárnosť odôvodnenia.

Z odôvodnenia napadnutého výroku nie je jasné, aké konkrétne procesné povinnosti mal žalovaný porušiť, ktorých dôsledkom je krátenie nároku na náhradu trov konania. Tiež nie je absolútne zrejmé, akým spôsobom sa toto údajné konanie žalovaného malo negatívne premietnuť do práv žalobcu, aby tak mohol mať z neho prospech. Odôvodnenie napadnutého výroku je tak nepreskúmateľné a teda nezákonné. Žalovaný bol v konaní právne zastúpený, právny zástupca sa pojednávaní zúčastňoval. Pokiaľ sa týka údajného nepredkladania dokladov ani na urgencie, potom táto skutočnosť mala byť v rozhodnutí detailne špecifikovaná. Dôkazná situácia a žalovaným prekladané dôkazy zodpovedajú dôkazom, ktoré v konaní produkoval žalobca, ako dominus litis, ktorý nesie dôkazné bremeno v zmysle podanej žaloby. Preto aj prípadné nepredloženie dokladov v zmysle urgencie súdu, nemôže byť dôvodom na krátenie nároku na náhradu trov právneho zastupovania. Krátenie náhrady trov konania v žiadnom prípade nemôže mať povahu sankcie voči strane sporu, čím by bola zvýhodnená v konaní neúspešná strana v spore. Navyše v zmysle § 257 môže súd náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Okrem toho, že v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa neexistujú, neboli ani riadne pomenované, z tohto ustanovenia vyplýva, že súd môže náhradu trov konania nepriznal. Teda nevyplýva z neho, aby súd mohol náhradu trov konania krátiť. Preto napadnutý výrok o trovách konania nemá oporu v zákone.

32. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok II, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.895,5é eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 17.4.2010 do zaplatenia tak, že žalobu v tejto časti zamietne a výrok IV o trovách konania tak, že zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

33. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného opätovne zdôraznil, že žalovaný pokračuje v negácii jeho práce aj keď jej speňaženie prišlo spoločnosti vhod, čo bolo preukázané v konaní tým, že spoločnosť nemala žiadneho vlastného ani externého pracovníka. Žalovaný sa odmieta vyjadriť ku konkrétnym dôkazom žalobcu a dookola opakuje svoje ničím podložené tvrdenia. Je zrejmé, že terajší konateľ Mgr. P. nepopieral dohodu, potvrdil pravosť objednávky na 50 000 ton podpísanú Ing. M., tak prečo popiera nárok. Svoj nárok neplniť odvíja od správy, pre ktorú však nikde nevyplýva písomná forma. Rovnako nemôže dôjsť k popretiu úkonov vtedajšej konateľky, ktorá denne chodila na „haldu“ kontrolovať práce, o čom svedčia vážne lístky.

34. Predmetom je konkrétna faktúra a na nakladanie s ňou platia zákonné pravidlá. Preto ju žalovaný svojvoľne nemohol vyradiť, ale bol povinný ju riadne a obratom vrátiť, lebo o jej neplatnosti môže rozhodnúť len súd. Tým, že faktúru nevrátil, došlo k uznaniu dlhu. Žalobca je presvedčený, že preukázal uskutočnenie fakturovaných prác. Ak žalovaný tvrdí, že postráda správu, tú mu žalobca dodal okrem predchádzajúcich aj ako prílohu na výzvu súdu počas konania. Protistrana aj túto prílohu odignorovala. Takže správa existuje, obsahuje dostatočnú informáciu o odvedenej práce žalobcom. Preto preplatenie faktúry je opodstatnené najneskôr v termíne predloženia príloh na výzvu súdu. Toto môže ovplyvniť len otázku úrokov od kedy sa dostal žalovaný do omeškania, ale nie základ nároku žalobcu.

35. Žalobca naďalej zotrval na svojom odvolaní aj čo sa týka trov konania. Navrhol, aby súd v zmysle § 257 neuložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania. Pasivitou, odmietaním vyjadrovať sa k predkladaným listinám žalobcu spôsoboval žalovaný prieťahy v konaní. Ba naopak, v odvolacom konaní doložil žalovaný doklady, ktoré existovali aj v čase prvotného rozhodovania súdu. Odignoroval poučenie, že na doklady po ukončení dokazovania sa neprihliada. Aj táto zákonná povinnosť bola vyhodnotená v neprospech žalobcu, keď súd pripustil doloženie listín existujúcich už pred odvolaním.

36. V závere vyjadrenia žalobca poukázal na skutočnosť, že v úmysle žalovaného je viesť spor do stratena, pretože žalovaný prešustroval v súdnom spore na Okresnom súde Rožňava vlastnícke právo k „halde“. Na liste vlastníctva sú 4 exekučné konania, svedčiace o tom, že konateľ odmietal platiť napr. aj miestne dane, pritom na čierno ťažil a predával. Konateľ žalovaného bol na prvom stupni odsúdený na 7 rokov, takže všetky finančné prostriedky potrebuje pre právnikov. Na základe takéhoto nezodpovedného chovania žalovaného, sa žalobca dostal do druhotnej platobnej neschopnosti, pričom

žalovaný preukázateľne profitoval z práce žalobcu (až na záver doložil faktúry, kde cena zrazu bola primeraná, keď prijímal platby vo výške cca 6,00 eur/tona).

37. Navyše, súd prvej inštancie pri oslobodení od súdnych poplatkov preveroval sociálne pomery žalobcu, a preto je žalobca toho názoru, že spadá do kategórie sociálneho aspektu, a uhradiť trovy žalovaného vo výške 100%, či 50% by bolo pre žalobcu likvidačné.

38. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol v danej časti rozsudok zmeniť tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

39. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobcu a žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného nie sú dôvodné.

40. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 31.7.2018 o 10.30 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 212/2 poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 25.7.2018 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3, § 378 ods. 1 C.s.p..

41. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

42. Súd prvej inštancie sa v konaní po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku dôsledne vyporiadal so všetkými námietkami tak zo strany žalobcu, ako aj žalovaného.

43. Obe strany sporu v odvolacom konaní len opakujú svoje tvrdenia, ktoré uviedli v konaní a s ktorými súd prvej inštancie sa správne vyporiadal a odvolací súd s jeho stanoviskom bezvýhradne súhlasí.

44. Správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania a je v súlade s ust. § 255 a nasl. CSP.

45. Odvolací súd z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

46. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že stranám sporu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože v odvolacom konaní neboli úspešní, preto nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).