Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-105-2017.pdf
PDF · 124.33 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/105/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., D. XXXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Ivanovič, Bratislava, Grösslingova 45, proti žalovanej: Ing. Q. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., F. N. X, zastúpená advokátom: JUDr. Eva Bušová, Bratislava, Tobrucká 6, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 4C/407/2008-320 zo dňa 10.01.2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej 100% trov konania žalovanej. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 460 Občianskeho zákonníka a § 78 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a vecne tým, žalobca sa pôvodným návrhom voči pôvodným žalovaným 1/ K.V.S., a.s., so sídlom vo Zvolene, Tehelná 189, IČO: 36 009 14 a 2/ Ing. Q. A. (žalovaná) domáhal, aby súd určil, že spoluvlastnícky podiel žalovaného v prvom rade na nehnuteľnostiach - pozemku s parcelným číslom 6484 o výmere 540 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavby, súpisné číslo XXXX na pozemku s parcelným číslom 6484, evidovaných na liste vlastníctva číslo XXXX v katastrálnom území W. vo výške 55/100 patrí do majetku po poručiteľovi neb. Z. M., naposledy bytom A., T. XX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX; že spoluvlastnícky podiel žalovanej v druhom rade na nehnuteľnostiach - pozemku s parcelným číslom 6484 o výmere 540 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavby, súpisné číslo XXXX na pozemku s parcelným číslom 6484 evidovaný na liste vlastníctva číslo XXXX v katastrálnom území W. vo výške 45/100 patrí do majetku po poručiteľovi po nebohom Z. M., naposledy bytom A., T. XX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX.
2. Uznesením zo dňa 31. mája 2012 pod číslom konania 4C/407/2008-180 súd pripustil zmenu návrhu, podľa ktorého ďalej rozhodoval o návrhu, v zmysle ktorého mal určiť, že nehnuteľnosti - pozemok parcela registra „C“ s parcelným číslom 6484 zastavané plochy a nádvoria o výmere 540 m2 a dom so súpisným číslom XXXX postavený na pozemku parcela registra „C“ s parcelným číslom 6484 zastavané plochy a nádvoria o výmere 540 m2, zapísané v katastri nehnuteľnosti vedenom Katastrálnym úradom v C., Správou katastra W., na liste vlastníctva číslo XXXX, okres W., obec W. a katastrálne územie W., sú ku dňu smrti, t.j. k XX.XX.XXXX vo vlastníctve nebohého Z. M., nar. XX.XX.XXXX, rodné číslo XXXXXX/ XXX, posledne bytom T. XX, A..
3. Uznesením zo dňa 31. júla 2012, č.k. 4C/407/2008-228 súd konanie voči žalovanému v prvom rade zastavil.
4. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 19.02.2010, v ktorom uviedla, že tvrdenia žalobcu, že je jediným dedičom po Z. M. a jediným dedičom po M. M. sú nepravdivé. Okrem žalobcu zrejme existujú i ďalší dedičia po nebohom Z. M. a nebohej M. M., ktorí dedičstvo neodmietli a títo by mali byť účastníkmi predmetného konania. Ďalej poukázala, že absentuje u žalobcu naliehavý právny záujem na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. Pokiaľ ide o podiel po nebohej V. M., tuto žalovaná vzniesla námietku premlčania s poukazom na ustanovenia § 557 a § 558 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. V závere poukazuje, že ak by sa aj žalobcovi teoreticky podarilo preukázať, že štát vedel o tom, že spoluvlastnícke podiely na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol nezákonne, všetci ďalší vlastníci týchto nehnuteľnosti ich od roku 1992 držali ako oprávnení držitelia a došlo k vydržaniu predmetných nehnuteľností najneskôr v roku 2002.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listu vlastníctva číslo XXXX pre katastrálne územie W., Osvedčenia o dedičstve spísaného notárkou JUDr. Annou Nagyovou v Nových Zámkoch zo dňa 04.03.2003 spisová značka D 1560/2002, Dnot 225/2002, Osvedčenia o dedičstve spísanom JUDr. Tatianou Schweighofferovou, notárkou so sídlom v Bratislave zo dňa 24.02.2004 spisová značka 1D/161/2003, Dnot 82/03, kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1985, uznesenia Štátneho notárstva Bratislava
- mesto zo dňa 19.01.1962, Čd 1540/62, D 112/61 a ďalšieho spisovného materiálu, pričom zistil tento skutkový stav:
6. Uznesením Štátneho notárstva Bratislava - mesto zo dňa 19.01.1962, Čd 1540/62, D 112/61 bolo rozhodnuté, že celé dedičstvo po poručiteľke V. M., ktoré okrem iného pozostáva z nehnuteľnosti v katastrálnom území W., vložka číslo XXXX, parcela číslo 1838, dom dľa A., XX v jednej polovice sa odovzdáva ako odúmrť Československému štátu zastúpenom Mestským národným výborom, finančným odborom Bratislava, Mestským národným výborom, finančným výborom W., nakoľko poručiteľka zomrela bez závetu a jediným zákonným dedičom sa stal syn, ktorý ako bezdetný dedičstvo odmietol.
7. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 22.08.1985, ktorá mala byť uzatvorená medzi Z. M., nar. XX.XX.XXXX a jeho manželkou M. M., rodenou C., nar. XX.XX.XXXX ako predávajúcim a Československým štátom zastúpeným Okresným bytovým podnikom v C. ako kupujúcim došlo k prevodu vlastníckeho práva k 1/2 obytnoprevádzkového domu v W. na ulici W. XXXX/XX ako aj k pozemku k domu prislúchajúcemu, teda k 1/2 parcele číslo 1838.
8. Z výpisu z listu vlastníctva číslo XXXX, katastrálne územie W. súd zistil, že vlastníčkou parcely číslo 6484 vo výmere 540 m2 a domu na parcele číslo 6484 so súpisným číslom XXXX je žalovaná.
9. Z Osvedčenia o dedičstve, vydaného JUDr. Tatianou Schweighofferovou zo dňa 24.02.2004 spisová značka 1D/161/2003, Dnot 82/03 súd zistil, že po poručiteľovi Z. M. v druhej dedičskej skupine bola jeho manželka M. M. jedinou dedičkou a po M. M. sa v tretej dedičskej skupine dedičmi stali R. C., Q. S. a P. A..
10. Z Osvedčenia o dedičstve zo dňa 04.03.2003, vydaného JUDr. Annou Nagyovou, spisová značka D 1560/2002, Dnot 225/2002 súd zistil, že dedičmi po poručiteľke M. M. sú R. C., Q. S. a P. A., ktorí v rámci dedičského konania uzatvorili dedičskú dohodu, podľa ktorej celé dedičstvo prevzal žalobca voči ustupujúcim spoludedičkám bezodplatne.
11. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní odvodzuje z údajného postavenia ako jediného dediča prichádzajúceho do úvahy po poručiteľoch V. M., Z. M. a M. M. odvolávajúc sa na skutočnosť, že jediným dedičom po V. M. bol jej syn Z. M.. Dedičom po Z. M. v druhej dedičskej skupine bola jeho manželka M. M. a v dedičskom konaní po M. M. (D 1560/2002, Dnot 225/2002) sa stal žalobca jediným dedičom pozostalosti, ktorá bola predmetom tohto dedičského konania. Z uvedeného osvedčenia však jednoznačne vyplýva, že v tretej dedičskej skupine spolu so žalobcom pripadali do úvahy ako dedičia aj R. C. a P. A., ktoré predmetný majetok poručiteľky nezdedili len z toho dôvodu, že so žalobcom uzatvorili dohodu, v zmysle ktorej celé dedičstvo prevzal žalobca bez potreby výplaty ustupujúcim spoludedičkám.
12. Ak poručiteľ zanechal viac dedičov do právoplatného rozhodnutia súdu sú považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva všetci dedičia (nútené procesné spoločenstvo). Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol určitý majetok známy (teda nebol predmetom dedičstva), a teda
nebol v dedičskom konaní prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci. Preto určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, respektíve, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom veci, môže uplatňovať len ten, koho práva a povinnosti sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom (pozri bližšie napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.03.2011, sp. zn. 3 Cdo 222/2010).
13. O nútené procesné spoločenstve ide vtedy, keď priamo zo zákona alebo z povahy veci je z hľadiska vecnej legitimácie nevyhnutné, aby v konaní vystupovalo spoločenstvo. Inak povedané, existencia spoločenstva je v tomto prípade vynútená hmotnoprávnou úpravou. (pozri Števček a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, C.H. Beck, 2016).
14. V danom prípade mal súd za preukázané, že dedičmi po M. M. okrem žalobcu sú aj iné osoby a to R. C. a P. A. - sestra žalobcu. Žalovaná počas konania žiadala súd, aby pripojeným dedičských spisov súd skúmal, či nejestvujú ďalší dedičia po právnych predchodcoch žalobcu, pričom zároveň spochybňovala vecnú legitimáciu žalobcu ako jediného dediča. V danom prípade však nebolo úlohou žalovanej preukazovať, že okruh účastníkov konania je zo strany žalobcov určený nesprávne, naopak, bolo na žalobcovi, aby preukázal, že okruh účastníkov konania je určený správne, a teda, že neexistujú ďalšie osoby, ktoré by mohli byť rozhodnutím súdu v danej veci dotknuté na svojich právach a oprávnených záujmoch. Preto súd návrhy žalovanej na doplnenie dokazovania pripojením ďalších dedičských spisov ako bezpredmetné zamietol.
15. Súd zamietol aj návrhy na vykonanie dokazovania znaleckým dokazovaním, ktorým mala byť osvedčená pravosť, resp. nepravosť podpisov Z. M. a M. M. na vyššie uvedenej kúpnej zmluve, nakoľko takéto dokazovanie by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
16. Keďže z vykonaného dokazovania bolo zistené, že v čase podania žaloby existovali ďalší dedičia, ktorí však nevystupovali v konaní ako strany sporu v procesnom postavení buď žalobcov alebo žalovaných, súd žalobu zamietol z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie. Účastníkmi konania totiž musia byť všetci dedičia, nakoľko rozhodnutie o vlastníckom práve ich právnych predchodcov by sa dotýkalo ich práv a oprávnených záujmov ako dedičov. Samotná skutočnosť, že žalobca zdedil časť pozostalosti po M. M. neznamená, že on sa stal jediným dedičom po poručiteľke aj ohľadne ďalšieho novoobjaveného majetku po poručiteľke. Ohľadne ďalšieho majetku spadajúceho do dedičstva sú dedičmi naďalej aj ostatní príbuzní. Sám žalobca predložil súdu dôkazy, z ktorých vyplýva, že ako dedičia po M. M. prichádzajú do úvahy minimálne ďalšie dve osoby a to R. C. a jeho sestra P. A.. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že nie je splnená podmienka vyplývajúca z § 78 Civilného sporového poriadku, a preto súd žalobu zamietol.
17. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
18. Keďže žalovaná v konaní mala plný úspech patrí jej náhrada trov konania v plnom rozsahu.
19. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu majúc za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. h), písm. g) a písm. d) Civilného sporového poriadku). Zdôraznil, že žaloba bola podaná 26.05.2006 a následne došlo k úprave petitu s tým, že predmetom konania sa stalo určenie, že nehnuteľnosti označené v návrhu boli ku dňu smrti, t.j. 19.04.1987 vo vlastníctve neb. Z. M., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom T. XX, A.. Po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom, súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 10.01.2017 žalobu zamietol a to z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie. Poukázal na znenie § 78 ods. 1 CSP s tým, že má za to, že z hmotnoprávnych predpisov nevyplýva, že predmet konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. že ku dňu smrti je určitá vec vo vlastníctve poručiteľa, nemôže byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči ktorémukoľvek zo spoločníkov prípadných neskorších dedičov samostatne. Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou. Konanie o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, resp. že určitá vec je ku dňu smrti v jeho
vlastníctve nie je sporom vyvolaným dedičským konaním a jeho výsledok nepredurčuje okruh účastníkov dedičského konania a preto táto skutočnosť nevylučuje a nemôže vylučovať pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov na strane prípadných dedičov. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.06.2011 sp. zn. 32 Cdo 1675/2011, v zmysle ktorého ak z hmotnoprávnych predpisov ani zo zmluvy nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný voči každému zo žalovaných samostatne, ide na ich strane o spoločenstvo samostatné podľa ustanovení § 91 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc z charakteru procesného spoločenstva v prípadoch solidárnych záväzkov podľa hmotného práva sa domnieva, že spravidla pri solidárnych záväzkoch pôjde o samostatné spoločenstvo. V prípade, že hmotnoprávne „spoločne a nerozdielne“, je vždy v procesnej rovine samostatné procesné spoločenstvo, tak potom prirodzene vo vzťahu k tretím osobám pri žalobe, že do dedičstva patrí, resp. že ku dňu smrti je poručiteľ vlastníkom určitej veci netvoria dedičia nerozlučné procesné spoločenstvo. Tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 2375/2012. Právo podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom majetku má jednotlivo každý potencionálny dedič. Predmetné konanie smerovalo k určeniu, že právna predchodkyňa žalobcu bola ku dňu smrti vlastníkom dotknutého majetku. K takejto žalobe je oprávnený ktorýkoľvek z potencionálych dedičov samostatne, pretože ide iba o fázu predchádzajúcu dodatočnému prejednaniu dedičstva po poručiteľovi a výsledok tohto sporu nijak nepredchádza postavenie žalobcu v rámci dedičského konania, ak bude ohľadom spornej nehnuteľnosti následne vedené. V tomto smere sa teda o nerozlučné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 OSP nejedná. V ďalšom namietal strohé a neúplné odôvodnenie napadnutého rozsudku, pretože súd sa obmedzil na strohé a nedostatočné odôvodnené konštatovanie a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie je z tohto hľadiska nepreskúmateľné, arbitrárne, pričom judikatúra Najvyššieho súdu SR považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom v tejto súvislosti neobstojí ani zistený skutkový stav. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd v súlade s ust. § 390 Civilného sporového poriadku sám vo veci rozhodol tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu.
20. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu sa vyjadrila prostredníctvom svojej právnej zástupkyni a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobca sa žalobou domáha určenia, že nehnuteľnosti pozemok parcela registra C s parcelným číslom 6484 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 540 m2 a dom so súpisným číslom XXXX postavený na pozemku parcela registra C s parcelným číslom 6484 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 540 m2, zapísané v Katastri nehnuteľnosti vedenom Katastrálnym úradom v C., B. katastra W. na liste vlastníctva číslo XXXX, okres W., obec W. a katastrálne územie W., sú ku dňu smrti, t.j. k XX.XX.XXXX vo vlastníctve neb. Z. M., nar. XX.XX.XXXX, posledne bytom T. XX, A.. Žalobu zdôvodňuje tým, že vlastníctvo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam prešlo na Československý štát v rozpore so zákonnými ustanoveniami. Žalovaná zotrváva na tom, že vlastníctvo na Československý štát prešlo nasledovne:
- Z vlastníčky V. M., ktorá vlastnila 1/2 nehnuteľnosti prešlo ako odúmrť v roku 1962 na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - mesto D 1112/61 zo dňa 19.01.1962.
- Z vlastníka Z. M., ktorý vlastnil 1/4 nehnuteľnosti, (nadobudnutú kúpnopredajnou zmluvou z 27. augusta 1933) kúpnou zmluvou z 25.07.1985, schválenou Okresným národným výborom v Trnave.
- Z vlastníčky M. M., ktorá vlastnila 1/4 nehnuteľnosti (nadobudnutú kúpnopredajnou zmluvou z 27. augusta 1933) kúpnou zmluvou z 25.07.1985 schválenou Okresným národným výborom v Trnave). Žalobca preukazuje, že dedičom po V. M. bol jej syn Z. M., po ktorom dedila manželka M. M. a po M. M. ako dedičia nastupujú jej bratia Y. C. a W. C.. Uvádza, že jeho otec W. C. zomrel a dedičom po ňom je on a sestra P. A.. Y. C. zomrel tiež a ako dedičku označuje len R. C.. Žalovaná vo svojich podaniach poukazovala nato, že žalobca nepreukázal, že prechod vlastníckeho práva na štát sa uskutočnil v rozpore so zákonnými ustanoveniami a ako vo svojom podaní zo dňa 09.01.2017 uviedla, kým žalobca nepreukáže opak, nemôže sa vychádzať z jeho tvrdenia, že obsah listín, na základe ktorých vlastníctvo prešlo je nepravdivý. V tejto súvislosti žalovaná považuje za potrebné poukázať i na nasledovné skutočnosti: Prevod vlastníckeho práva na štát sa uskutočnil v roku 1962 a v roku 1985, teda v období od 25.02.1948 do 01.01.1990 a ako žalobca v žalobe uvádza, „vlastnícke právo k nehnuteľnostiam bolo jeho predkom odňaté v rozpore s právnymi predpismi platnými v čase vykonania úkonov ako dôsledok represívnych opatrení vtedajšieho režimu". Po roku 1990 zákonodarca akceptoval, že v minulosti dochádzalo k prevzatiu veci štátom v rozpore so zákonom a v zákone č. 87/1991 Zb. určil, ako sa
má postupovať pri zmiernení následkov majetkových a iných krívd spôsobných občianskoprávnymi úkonmi, správnymi aktami alebo inými protiprávnymi postupmi, ku ktorým došlo vo vyššie uvedenom období, ktoré oprávnené osoby a v akých lehotách si svoje nároky môžu uplatniť. Žalobca ako dieťa W. C., súrodenca M. M. bol oprávnenou osobou. Ak žalobca nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov v lehote, ktorú zákon určoval, právo zaniklo a preto sa nemôže domáhať vlastníckeho práva touto žalobou. Otázkou uplatnenia práva sa zaoberali súdy vo svojich viacerých rozhodnutiach so záverom, že nevyužitím možnosti domáhať sa práva v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva. V tejto súvislosti poukazuje žalovaná na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013 a jeho odôvodnenie ako i na to, že odlišné rozhodovanie by znamenalo nenaplnenie princípu právnej istoty. Zdôrazňuje, že súd prvej inštancie rozsudkom z 10.01.2017 žalobu zamietol z dôvodu, že nebola splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa § 78 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Je nesporné, že dedičmi po M. M. sú viaceré osoby. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 45/2008 a 3 Cdo 222/2010, v spojení s ktorými považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto ho navrhla v plnom rozsahu potvrdiť.
21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario, (§ 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 Civilného sporového poriadku.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
22. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
23. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je v súlade so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na základnú podstatnú otázku sporu z hľadiska procesného posúdenia účastníctva, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
27. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).
28. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.
29. Žalobca preukazuje, že dedičom po V. M. bol jej syn Z. M., po ktorom dedila manželka M. M. a po M. M. ako dedičia nastupujú jej bratia Y. C. a W. C.. Uvádza, že jeho otec W. C. zomrel a dedičom po ňom je on a sestra P. A.. Y. C. zomrel tiež a ako dedičku označuje len R. C., pričom okrem seba do konania žiadnu z uvedených osôb do konania nezahrnul.
30. Podľa § 77 ods. 1 CSP, nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných.
31. Podľa § 78 CSP ods. 1 Nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.
32. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru týkajúcu sa spoločenstva účastníkov a to aj v konaniach, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Otázka, potreby účasti všetkých dedičov v konaní, bola už v minulosti Najvyšším súdom Slovenskej republiky riešená. V uznesení z 28. septembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 178/2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva. V právnej vete k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2000 sp. zn. 3 Cdo 131/99, ktorý bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky publikovaný ako R 65/2003, sa uvádza, že pre sporové konanie v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p. treba považovať všetkých účastníkov konania v dedičstve za nerozlučných spoločníkov v zmysle ustanovenia § 91 ods. 2 O.s.p., a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Na rovnakých právnych záveroch spočívajú tiež ďalšie rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozsudky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 120/2009 a z 30. mája 2011 sp. zn. 1 Cdo 183/2009).
33. Otázka vecnej legitimácie vyplýva z hmotného práva. Nesprávne určenie okruhu účastníkov v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť v zmysle § 5 O.s.p., resp. § 160 CSP. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať lebo súd je povinný poskytnúť účastníkovi iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva účastníkom konania; také poučenie by ale presiahlo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 197/2010).
34. Pokiaľ sa v konaní o dedičstve vyskytne rozpor o tom, čo patrí do dedičstva po poručiteľovi, procesným nástrojom na jeho odstránenie je žaloba na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi. O takejto žalobe rozhodne súd v sporovom konaní, tak ako je to v prejednávanom spore. Účastníkmi takéhoto konania (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva (obdobný právny názor zaujal už Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp. zn. 3 Cdo 178/2006). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 O.s.p. (pozri. tiež R 49/82 alebo R 65/2003) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2011, sp. zn. 1 Cdo 183/2009)
35. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 45/2008 zo dňa 31.09.2009, spor či súčasťou dedičstva po poručiteľovi je určitá vec sa v občianskom súdnom konaní prejednáva žalobou dedičov, o určenie, že poručiteľ bol v deň smrti vlastníkom veci. Ak poručiteľ zanechal viac dedičov, a ak nebolo dedičstvo medzi nimi vyporiadané ohľadom veci, o ktorú v občianskom súdnom konaní vedenom s osobou, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov a z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne. V konaní, v ktorom ide o túto vec, majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (§ 91 ods. 2 OSP, resp. § 77 CSP). Konania o takejto žalobe sa musia zúčastniť (navrhovatelia alebo ako odporcovia) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie.
36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
37. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
38. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
39. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).