Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_64Cb-106-2017.pdf
PDF · 94.62 KB
Case nature
Area
Subarea
64Cb/106/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica konajúc sudkyňou Mgr. Miriam Kamenskou v právnej veci žalobcu Crossdefault Management Group, k.s., so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, IČO: 45 462 801, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a. s. „v konkurze", so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, právne zast. +ULTRA Legal s. r. o., advokátní kancelář, so sídlom Sokolovská 270/201, 190 00 Praha 9, Česká republika, IČ: 02 894 742, v ktorej mene poskytuje právne služby na území Slovenskej republiky organizačná zložka +ULTRA Legal s. r. o., advokátní kancelář, organizačná zložka, so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 255 480, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Baštic, advokát/vedúci organizačnej zložky, proti žalovanému Benteler ČR s. r. o., so sídlom Školní 713, 463 31 Chrastava, Česká republika, IČ: 63 145 936, právne zast. Jarabica, s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, IČO: 47 454 831, v mene ktorej koná konateľ - advokát JUDr. Martin Jarabica, o zaplatenie 7 152,-- Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca si žalobou zo dňa 29. 05. 2017 uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie sumy 7 152,-- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 10. 08. 2012 do zaplatenia. Uviedol, že zo správcovi dostupnej účtovnej evidencie úpadcu správca zistil, že úpadca eviduje voči žalovanému splatné peňažné pohľadávky za dodanie tovaru celkovo v sume 70 009,65 Eur. Správca listom zo dňa 12. 06. 2014 vyzval žalovaného na úhradu dlhu v celkovej výške 70 009,65 Eur. Dňa 27. 06. 2014 bola správcovi od žalovaného doručená odpoveď, v rámci ktorej žalovaný uviedol, že voči úpadcovi eviduje iba dve neuhradené faktúry, a to faktúru č. 21200130 na sumu 7 152,-- Eur splatnú 09. 08. 2012 a faktúru č. 31300202 na sumu 1 430,-- Eur splatnú dňa 29. 06. 2013. Zároveň správcovi oznámil, že na základe výzvy správcu dňa 27. 06. 2014 uhradil časť dlhu vo výške 1 430,-- Eur. Na základe uvedených skutočností a § 323 ods. 2 a § 407 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka možno konštatovať, že žalovaný čiastočným splnením svojho záväzku voči úpadcovi zo dňa 27. 06. 2014 zároveň uznal zvyšok svojho záväzku vo výške 7 152,-- Eur. Žalovaný sa počnúc dňom 10. 08. 2012 dostal do omeškania so zaplatením kúpnej ceny za dodaný tovar v celkovej výške 7 152,-- Eur, preto si žalobca uplatnil právo na úrok z omeškania v zákonnej výške.
2. Podaním zo dňa 27. 11. 2017, ktoré bolo vyjadrením k žalobe (§ 167 ods. 1, 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), žalovaný navrhol, aby žaloba bola v plnom rozsahu zamietnutá. Uviedol, že nárok zo strany žalobcu v žiadnom prípade neuznáva a robí ho úplne sporným. Predovšetkým žalovaný namieta, že z jeho strany nemohlo dôjsť k fikcii uznania žalovaného nároku
čiastočnou úhradou záväzku, lebo pokiaľ žalovaný v predchádzajúcej dobe plnil úpadcovi, robil tak na základe dojednaného zmluvného vzťahu a platby poukazoval vždy len voči oprávneným a splatným pohľadávkam úpadcu. Zo strany žalovaného teda nedošlo k čiastočnej úhrade práve žalovaných faktúr č. 201200130 a č. 31300202. Nemohlo dôjsť k fikcii uznania záväzku len tým, že žalovaný v minulosti hradil faktúry iné. Faktúry, ktoré sú predmetom žalobného nároku, neboli totiž zo strany úpadcu vystavené po práve a plne v súlade s uzavretým zmluvným vzťahom. Z hľadiska úpadcu totiž nedošlo k splneniu dojednaných povinností z jeho strany, na základe ktorých by bol, v prípade ich riadneho splnenia, oprávnený nárokovať žalovaný nárok. Žalovaný namieta, že žalobný návrh nespĺňa ani základnú náležitosť požadovanú procesnými predpismi, keď neobsahuje opis všetkých podstatných a rozhodujúcich skutočností, napríklad tvrdenie o tom, čo bolo obsahom faktúr, keď len samotná faktúra nepreukazuje uzavretie nejakého zmluvného vzťahu. Žalobcom nie je ani tvrdené, čo bolo obsahom zmluvného vzťahu a z čoho žalovaný nárok pochádza, čo je titulom pre daný nárok. S ohľadom na zásadu dispozitívnosti konania žalovaný nemôže nahradzovať povinnosť tvrdenia a dôkaznú, ktorú má žalobca, lebo by dochádzalo k neprípustnému prenášaniu bremena tvrdenia a dôkazného, teda k porušeniu princípu rovnosti strán, kedy každý z účastníkov má preukazovať svoje vlastné tvrdenia. Takéto tvrdenia zo strany žalobcu však v podanej žalobe absentujú. Nad rámec uvedeného si žalovaný dovoľuje tvrdiť, že žalobou uplatnený nárok nie je splatný. Sám úpadca sa totiž dostal so splnením svojich povinností do omeškania, na ktoré bol opakovane zo strany žalovaného písomne upozorňovaný. Zmluvný vzťah žalovaného a úpadcu bol založený na potvrdenej objednávke, keď súčasťou zmluvných podmienok boli aj skutočnosti z potvrdených protokolov z jednania a nominačného dopisu. Z takto dojednaných platobných podmienok možno usudzovať na to, že úpadca mal po prípadnom splnení dodávky nárok na platbu doposiaľ nezaplatenej časti (20 %) dojednanej ceny po úspešnom prevedení programu „300“. Pretože nebola splnená jedna zo základných povinností zo strany úpadcu, nenastala ani splatnosť žalovaného nároku. Z dôvodu právnej istoty a procesnej opatrnosti potom žalovaný tiež vnáša námietku premlčania žalovaného nároku, keď i samotnou žalobou je tvrdené, že omeškanie nároku malo nastať už 10. 08. 2012 a žaloba bola podaná 31. 05. 2017.
3. Podaním zo dňa 06. 04. 2018 (§ 167 ods. 3 CSP) žalobca uviedol, že predmetom vymáhania v tomto súdnom konaní, tak ako to jasne vyplýva z podanej žaloby, je len pohľadávka vyúčtovaná faktúrou č. 2120013 vo výške 7 125,-- Eur. Ďalej si žalobca dovoľuje poznamenať, že tak z odpovede žalovaného na výzvu správcu, ako aj z listinných dôkazov predložených žalovaným v rámci jeho vyjadrenia, vyplýva existencia zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, na základe ktorého úpadca vystavil žalovanému jednotlivé faktúry, medzi nimi aj faktúru č. 2120013. Možno preto konštatovať, že suma fakturovaná touto faktúrou predstavuje iba časť celkového peňažného záväzku žalovaného voči úpadcovi z titulu tohto zmluvného vzťahu. Zvyšná časť bola žalovaným úpadcovi už uhradená, naposledy poukázaním sumy vo výške 1 430,-- Eur dňa 27. 06. 2014 na účet úpadcu. Podľa názoru žalobcu podaná žaloba spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, vrátane tvrdenia o právnom titule uplatneného nároku, ktorým je nárok na úhradu kúpnej ceny za dodanie tovaru na základe existujúceho zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným. Žalobca v rámci príloh k podanej žalobe priložil súdu vzájomnú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplýva, že sám žalovaný uznáva tak existenciu zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, ako aj potvrdzuje evidenciu jednotlivých faktúr vystavených úpadcom na podklade tohto zmluvného vzťahu, vrátane žalovanej faktúry. V tejto súvislosti si tiež dovoľuje žalobca poznamenať, že predmetom dokazovania v sporovom konaní sú len medzi stranami sporné skutočnosti. Okrem už žalobcom predloženej komunikácie medzi stranami preukazujú existenciu a obsah zmluvného vzťahu, ktorý je právnym titulom žalovanej pohľadávky, aj listinné dôkazy predložené žalovaným, a to objednávka, nominačný dopis a protokol z jednania. V zmysle objednávky a protokolu z jednania bola medzi úpadcom a žalovaným dohodnutá cena za dodanie nástrojov, a to konkrétne LIS. Sériový nástroj pro díl Halter Brs vo výške 29 800,-- Eur bez DPH, t. j. cena 35 760,-- Eur s DPH, pričom splatnosť tejto ceny bola zmluvnými stranami dohodnutá nasledovne: 80 % z ceny po ovzorovaní prvých dielov a zvyšných 20 % z ceny, ktorá predstavuje konkrétne sumu 7 152,-- Eur, t. j. zodpovedá výške žalovanej pohľadávky, mala byť podľa dohody strán splatná po úspešnom prevedení programu „300“ (Dvoudenní produkce). S poukazom na § 46 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu je aj zosplatnenie pohľadávok úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu. Vychádzajúc z tvrdenia žalovaného, že pohľadávka úpadcu na úhradu zostatku dojednanej ceny nenadobudla splatnosť v zmysle zmluvne dohodnutých podmienok splatnosti, je možné konštatovať, že táto pohľadávka sa stala priamo zo zákona splatnou vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, t. j. ku dňu 14. 02. 2014. Námietka premlčania žalovanej pohľadávky nie je dôvodná, a to s
ohľadom na skutočnosť, že pohľadávka nadobudla splatnosť vyhlásením konkurzu dňa 14. 02. 2014 a žaloba bola podaná dňa 29. 05. 2017, t. j. v rámci štvorročnej premlčacej doby.
4. Podaním zo dňa 04. 05. 2018 (§ 167 ods. 4 CSP) žalovaný uviedol, že faktúra č. 31300202 bola zo strany žalovaného uhradená nie k výzve žalobcu, ale preto, že bola vystavená oprávnene a nárok touto faktúrou fakturovaný bol po práve. Touto faktúrou totiž dodávateľ fakturoval nie dodávku lisovacieho stroja, ale dodávku dielov, čo vyplýva tak z predmetnej faktúry, z dodacieho listu a prepravného listu. Nejedná sa teda o dielčie plnenie nejakého kontraktu, či fikciu uznania záväzku z dôvodu čiastočného plnenia. Samotná faktúra nepreukazuje sama o sebe uzavretie zmluvného vzťahu. Žalovaný ďalej činí sporným to, že by zo strany žalujúcej strany došlo k akémukoľvek plneniu, ktoré je predmetom žalovanej faktúry, t. j. napríklad prevedenie programu „300“. V rámci konkurzu nie je možné zamienať splatnosť oprávnenej pohľadávky, so splatnosťou pohľadávky, ktorá neexistuje, z dôvodu toho, že napríklad ani nebolo plnené. Výklad žalobcu o tom, že všetky nesplatné pohľadávky sa stávajú splatnými vyhlásením konkurzu by ad absurdum znamenal, že by sa takto mali stať splatnými všetky faktúry, ktoré úpadca vydal, napriek tomu, že by v súlade s touto fakturáciou neposkytol riadne plnenie. Žalobca nepreukázal, že by faktúrou č. 2012013 fakturoval zostatok dojednanej ceny stroja a že by tak robil (fakturoval) oprávnene.
5. Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 27. 07. 2018, na ktorý sa strany sporu (právni zástupcovia) dostavili.
6. Z dôkazov žalobcu označených a priložených k žalobe súd považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že dňa 12. 06. 2014 žalovaného vyzýval aj na úhradu peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 21200130 na sumu 7 152,-- Eur a faktúry č. 31300202 na sumu 1 430,-- Eur a považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že v odpovedi zo dňa 27. 06. 2014 žalobca žalovanému oznámil, že faktúru 313000202 na sumu 1 430,-- Eur zaplatil 27. 06. 2014.
7. Následne z dôkazov žalovaného pripojených k vyjadreniu k žalobe súd považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný dňa 13. 08. 2012 vystavil objednávku na lis sériový nástroj v cene 29 800,-- Eur bez DPH s tým, že objednávka bola vystavená na základe potvrdených Protokolov z jednania a Nominačného dopisu zo dňa 17. 02. 2012 a považoval za preukázané tvrdenie, že celková dohodnutá cena nástrojov predstavovala 29 800,-- Eur a platobné podmienky na nástroje boli, že 80 % po ovzorovaní prvých dielov zo sériového nástroja bez pripomienky zo strany objednávateľa a 20 % po úspešnom prevedení programu „300“ (dvojdenná produkcia).
8. Ďalej z dôkazov žalovaného súd považoval za preukázané tvrdenie žalovaného, že daňovým dokladom - faktúrou č. 31300202 úpadca fakturoval žalovanému sumu 1 430,-- Eur za dodávku špecifikovaných dielov a dopravu.
9. Tak ako uviedol žalovaný vo vyjadrení k žalobe, aj súd konštatuje, že žalobca v podanej žalobe neuviedol všetky podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa jeho nároku a rovnako žalobca v žalobe neoznačil, a teda ani nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku, pričom nie je možné prenášať zo žalobcu na žalovaného povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, ktorú má žalobca vo vzťahu k ním uplatnenému nároku, a nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že úpadca so žalobcom ako správcom nespolupracuje. Žalobca v žalobe poukázal len na existenciu faktúry č. 21200130, ktorú však v konaní ako dôkaz neoznačil, teda ani nepredložil, poukázal v žalobe na účinky uznania uplatneného nároku z dôvodu poskytnutia čiastočného plnenia žalovaným a ako dôkazy žalobca v žalobe označil a k žalobe pripojil výzvu žalobcu zo dňa 12. 06. 2014 a odpoveď žalovaného na výzvu žalobcu spolu s výpisom z účtu žalovaného. Súd pritom poukazuje aj na skutočnosť, že faktúra sama o sebe nie je dôkazom spôsobilým preukázať existenciu nároku v súdnom konaní, keďže faktúre nemožno pripisovať viac účinkov ako má, faktúra je totiž len účtovným, resp. daňovým dokladom. Hoci, ak dlžník čiastočne plní svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu (§ 407 ods. 3 Obchodného zákonníka), účinky uznania môžu nastať len vo vzťahu ku konkrétnemu záväzku dlžníka, na ktorý dlžník plnil, nie vo vzťahu aj k inému záväzku dlžníka voči veriteľovi. Bolo preto na žalobcovi, aby preukázal, že plnením dňa 27. 06. 2014 vo výške 1 430,-- Eur žalovaný ako dlžník čiastočne plnil ten istý záväzok, úhrada zostatku ktorého mala byť predmetom tohto súdneho konania. Žalobca však na tieto svoje tvrdenia žiadne relevantné dôkazy neoznačil, a teda ani nepredložil. Naopak, žalovaný preukázal, že daňovým dokladom - faktúrou č. 31300202 úpadca fakturoval žalovanému cenu v sume
1 430,-- Eur za špecifikované diely, a teda žalovaný preukázal, že plnenie žalovaným dňa 27. 06. 2014 v sume 1 430,-- Eur predstavovalo samostatný nárok, keď žalovaný aj v odpovedi k faktúre č. 21200013 na sumu 7 152,-- Eur uviedol, že je dosiaľ neuhradená, pretože dodávateľ, t. j. úpadca, nesplnil dvojdennú produkciu. Úhrada plnenia podľa faktúry č. 31300202 teda nemohla predstavovať čiastočné plnenie k nároku uplatnenému žalobcom v tomto konaní. Keďže žalobca nepreukázal vznik účinkov uznania záväzku, a teda v danom prípade nedošlo k vzniku vyvratiteľnej právnej domnienky existencie záväzku (§ 323 ods. 1 Obchodného zákonníka), čím dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku sa neprenieslo na žalovaného, ale naďalej zostala v konaní zachovaná povinnosť žalobcu preukázať existenciu uplatneného nároku.
10. Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť plniť záväzok (§ 488 Občianskeho zákonníka), pričom záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočnosti uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Záväzkové vzťahy sú pritom založené na vzájomnosti plnení, teda aby veriteľovi vznikla pohľadávka, musel veriteľ poskytnúť dlžníkovi plnenie, úhrada ceny ktorého predstavuje práve pohľadávku veriteľa. Bolo preto povinnosťou tvrdenia a následne aj dôkaznou povinnosťou žalobcu v tomto civilnom sporovom konaní uviesť a preukázať z akého konkrétneho vzťahu a s akým konkrétnym obsahom si svoj nárok uplatňuje, teda uviesť a preukázať, že úpadca poskytol žalovanému plnenie, za ktoré vznikla úpadcovi pohľadávka v žalovanej sume, a teda žalovanému vznikol záväzok v žalovanej sume. Žalobca však netvrdil, a teda ani nepreukázal, kedy a aké konkrétne plnenie úpadca žalovanému poskytol, a najmä žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal, že úpadca poskytol žalovanému plnenie spočívajúce v úspešnom prevedení programu "300", teda v dvojdennej produkcii. Ak úpadca žalovanému plnenie neposkytol, nemohla vzniknúť pohľadávka úpadcu proti žalovanému. Úspešné uskutočnenie programu „300“ (dvojdenná produkcia), teda nepredstavovalo podmienku splatnosti pohľadávky úpadcu tak, ako to tvrdil žalobca, ale predstavovalo plnenie, ktoré mal úpadca žalovanému poskytnúť, a až po poskytnutí takéhoto plnenia mohol vzniknúť nárok úpadcu na úhradu ceny. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, existenciu pohľadávky úpadcu proti žalovanému.
11. Následne žalobca v konaní tvrdil, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sa stala splatná zostávajúca časť ceny v rozsahu 20%, t. j. v žalovanej sume 7 152,-- Eur a žalovaný sa bránil tvrdením, že v rámci konkurzu nie je možné zamieňať splatnosť oprávnenej pohľadávky, so splatnosťou pohľadávky, ktorá neexistuje.
12. Je pravda, že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné (§ 46 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii). Čas plnenia, teda splatnosti pohľadávky, však môže nastať len pri existujúcej pohľadávke, pretože čas plnenia a vznik pohľadávky, nie sú totožné inštitúty. Nesplatná pohľadávka preto neznamená, že veriteľ nebol povinný splniť svoju povinnosť, ale znamená, že veriteľ svoju povinnosť splnil, teda že pohľadávka vznikla, len ešte nenastal čas jej splatnosti. Preto, ak v danom prípade pohľadávka úpadcu proti žalovanému nevznikla, nemohla vyhlásením konkurzu nastať jej splatnosť.
13. Žalobca teda v tomto súdnom konaní nepreukázal, že došlo k účinkom uznania zvyšku dlhu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom v tomto súdnom konaní a rovnako žalobca v tomto súdnom konaní nepreukázal existenciu pohľadávky úpadcu proti žalovanému.
14. Vychádzajúc z konštatovaných skutočností, súd žalobu žalobcu zamietol.
15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 1 CSP súd v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o nároku na náhradu trov konania a v zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia na Okresnom súde Banská Bystrica vo vyhotovení dvojmo.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedené vady, ak tieto vady mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok; sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu; má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.