Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/125/2017

Rozhodnutie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu J.. Q. H., nar. X.X.XXXX, bytom K., Q. 4, proti žalovanému: Správcovské bytové družstvo IV, so sídlom Košice, Levočská 3, IČO: 00216666, zast. JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Fejova 4, o zaplatenie 81,97 € a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 39C 91/2015-73 z 26.10.2015 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že Predpis nájomného zo dňa 23.6.2014 v časti položky Fond prevádzky, údržby a opráv (ďalej „FPÚO“) s účinnosťou od 1.8.2014 je neplatný, ako aj uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 81,97 € predstavujúcu zvýšenie príspevku do FPÚO za 7 mesiacov (7 x 11,71 €) na tom skutkovom základe, že je vlastníkom bytu č. 26 so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach domu vo vchode č. X na ul. Q., zapísaného na LV č. XXXXX v kat. území B., Y. K. - Q., žalovaný je správcom v zmysle ust. § 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a predmetom sporu je výška mesačných úhrad do FPÚO v zmysle § 10 zák. č. 182/1993 Z.z. Žalobca dôvodil, že hlasovaním zo dňa 7.1.2014 vlastníci bytov za vchody na Jánošíkovej č. 3 a 4 odsúhlasili zmenu výšky príspevku do FPÚO na sumu 31,24 €, t.j. oproti predchádzajúcemu stavu viac o 11,71 € a takéto hlasovanie pre stanovenie výšky úhrady do FPÚO pre dom - vchod Jánošíkova 4 pre účely zákona č. 182/1993 Z.z. je neprípustné, lebo rozhodnúť podľa tohto zákona môžu jedine vlastníci bytov uznesením členskej schôdze za vchod Jánošíkova 4, ktorý je bytovým domom (vchod Jánošíkova 4), pričom žalobca a minimálne ďalších 10 vlastníkov bytov vo vchode Jánošíkova 4 sa takého hlasovania nezúčastnili a zápisnica doposiaľ nebola vo vchode zverejnená v zmysle ust. § 14 zákona č. 182/1993 Z.z., a z týchto dôvodov nový predpis vydaný žalovaným SBD IV Košice dňa 23.6.2014 ako právny úkon v časti položky Fond prevádzky, údržby a opráv je neplatný, lebo bol vydaný bez právneho titulu, akým môže byť len hlasovanie vlastníkov bytov uskutočnené v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. v znení neskorších predpisov a uznesenie schôdze vlastníkov bytov v dome na Jánošíkovej 4, a nie doručenie predpisu úhrad správcom (žalovaným).

3. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 2, 4 a 5, § 10 ods. 1 a 3, § 14 ods. 6 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „cit. zákon“ alebo zák. č. 182/1993 Z.z.), uviedol, že podľa § 10 ods. 1 cit. zákona vlastníci bytov a nebytových priestorov vykonávajú úhrady do FPÚO podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, že v

zmysle cit. zákona pre účely posudzovania, použitia a tvorby FPÚO je rozhodujúce, či ide o spoločné časti a zariadenia domu, ktoré sú v spoluvlastníctve, pričom z výpisu katastra nehnuteľností je možné presne zistiť veľkosť spoluvlastníckeho podielu každého vlastníka a pri spočítaní spoluvlastníckych podielov vlastníkov bytov v jednotlivých vchodoch bytového domu na ul. Jánošíkovej je zrejmé, že v každom vchode je 50 % podiel (50 000 zo 100 000) na spoločných častiach a zariadeniach domu. Z uvedeného súdu vyplynulo, že bytový dom tvoria obidva vchody Jánošíkova č. 3 a 4, tento bytový dom má spoločné základy, obvodové múry, či strechu, a evidencia podielu v katastri nehnuteľností je preto správna a opodstatnená, na základe uvedeného má bytový dom Jánošíkova 3 a 4 vedený aj účet v banke, majiteľmi ktorého sú vlastníci bytov z oboch vchodov. Súd po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že ak by rozhodol o neplatnosti predpisu úhrad účinného od 1.8.2014, rozhodnutie vlastníkov prijaté hlasovaním by zostalo v platnosti a správca by nemohol vydať iný predpis úhrad. Na zmenu tohto stavu, resp. vo veci zvýšenia príspevku do FPÚO by žalobca musel podať žalobu o určenie neplatnosti hlasovania vlastníkov - uznesení prijatých vlastníkmi, avšak túto možnosť v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote nevyužil a ako prehlasovaný vlastník nepodal žalobu o neplatnosť hlasovania vlastníkov, prijatých uznesení, preto mu toto právo zaniklo. Súd záverom poukázal na to, že pri písomnom hlasovaní hlasovala za zvýšenie príspevku nadpolovičná väčšina vlastníkov bytov nielen v dome, ale aj vo vchode Jánošíkova 4, a na základe uvedených skutočností žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p. si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Rozsudok napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), d) a písm. f) O.s.p., lebo mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne posúdil po právnej stránke, absolútne nesprávne sa vysporiadal s predloženými dôkazmi, s podstatou a predmetom sporu a s rozhodujúcimi skutočnosťami a údajmi, ktoré určovali petit žaloby. Uviedol, že pojem „dom“ je jediným sporným momentom v tomto konaní a pokiaľ on v žalobe tvrdí a dokazuje, že v budove súp. č. 2347 nachádzajúcej sa v Košiciach na Jánošíkovej č. 3 a 4, je každý z vchodov, t.j. Jánošíkova 3 a Jánošíkova 4 domom v zmysle § 2 zákona č. 182/1993 Z.z., žalovaný (len v tomto prípade) tvrdí, že domom v tom istom zmysle je celá budova, t.j. obidva vchody spolu. Toto žalovaný tvrdí účelovo, pretože bytový dom podľa § 44 stavebného zákona č. 532/2002 Z.z. je niečo úplne iné, tento rozdiel je aj podstatou predmetu žaloby. Všetko ostatné sa odvíja od tohto rozhodnutia, pretože zákon č. 182/1993 Z.z. v celom svojom rozsahu používa len pojem dom bez ďalšej špecifikácie. Poukázal na to, že dňa 18.5.2015 doručil súdu dokumentáciu budovy aj s komentárom, ktorá bola podkladom k zmluve o prevode vlastníctva, ako aj pre zápis vlastníckych a iných vecných práv na list vlastníctva. Podľa žalobcu už len na základe tohto dôkazu bolo možné rozhodnúť a súd musí akceptovať zápis vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam na LV č. 11252, ktorý dokladoval k žalobe. Z listu vlastníctva v časti B vyplýva, že evidencia vlastníckych vzťahov je vykonaná za každý vchod samostatne a oddelene, t.j. vchod č. 3 a vchod č. 4. Poukázal na ust. § 13 ods. l zák. č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru je nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných časti domu a spoločných zariadení domu. Žalovaný vo svojom vyjadrení odčlenil z tohto nerozlučne spojeného vlastníctva účelovo na samostatné riešenie spoluvlastnícke podiely pod rúškom ich veľkosti tak, aby ich vzťahovo pričlenil k budove ako majetkovej podstate, a nie ku každému vchodu samostatne. Tuto obštrukciu súd prvej inštancie nepostrehol a prevzal ju do odôvodnenia rozsudku. Čo sa týka petitu žaloby, žalobca mal za to, že vydaním „Predpisu za účet Nájomné“ (ktorý vydal žalovaný) vznikol záväzkový právny vzťah medzi stranami sporu podľa § 488 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 495 žalovaný je povinný preukázať dôvod plnenia, ktorý podľa § 493 nie je možné meniť bez súhlasu oboch strán, jedná sa teda o právny akt, ktorý žalovaný ako veriteľ uskutočnil v rozpore so zákonom, a to konkrétne v tom, že nepreukázal právny dôvod, ktorým mohlo byť jedine uznesenie členskej schôdze schválené nadpolovičnou väčšinou všetkých vlastníkov bytov v dome, t.j. v danom prípade vo vchode č. 4. Taká schôdza sa nekonala a nebolo tak uskutočnené ani hlasovanie a ani písomné hlasovanie, preto navrhol súdu vyhlásiť „Predpis za účet Nájomné“ vyhotovený dňa 23.6.2014 za neplatný. Žalobca ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že absolútne nezobral do úvahy dôkaz č. 16 k žalobe o tom, že žalovaný ako správca v zmysle ust. § 8b ods. l zák. č. 182/1993 Z.z. je pasívne legitimovaný a v tejto súvislosti poukázal na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co 19/2011, ktoré si zaslúži rešpekt, avšak súd naň neprihliadal. Uviedol, že žalovaný si v spore vymyslel ďalší zavádzajúci argument, a to, že žiadnu platbu od žalobcu nedostal a tiež, že ak nesúhlasí s daným právnym stavom, tak sa mohol súdiť o neplatnosť hlasovania podľa ust. § 14 zákona č. 182/1993 Z.z. Podľa žalobcu uvedené ale so žalobou nemá nič spoločné a absolútne nechápe, prečo to súd riešil namiesto toho, aby prihliadal na právoplatné rozhodnutie krajského súdu. Mal za to, že tento nezákonný stav môže žalovaný

vysporiadať zvolaním členskej schôdze za dom hocikedy a nechá si schváliť potrebné uznesenie. Vyčítal súdu, že ani v jednom prípade sa v odôvodnení rozsudku nezmienil o tom, ako vyhodnotil množstvo dôkazov o tom, že žalovaný už od r. 1993 až doteraz akceptoval skutočnosť, že vchod Jánošíkova č. 4 je podľa ust. § 2 zák. č. 182/1993 Z.z. samostatný dom v zmysle právnom aj vecnom tak, ako to je v žalobe uvedené. V tomto zmysle sa konali aj schôdze vlastníkov bytov (dôkazy v žalobe), kde v zápisoch je priamo uvedené, že pod pojmom dom sa rozumie vchod, taktiež mali samostatný účet a pod. Rozhodne to mali byť zistenia právne významné pre rozhodnutie o zákonnosti a tieto skutočnosti mal prvostupňový súd dostatočne preukázané. Mal tiež za to, že na pojednávaní dňa 26.10.2015 došlo k procesnej vade v zmysle § 221 ods. l písm. f) O.s.p. v tom, že proces nebol kontradiktórny a zo strany súdu mu nebolo preukázané právne posúdenie veci. Tiež nemal možnosť na záver pojednávania vyjadriť sa k právnej stránke, k dokazovaniu a tak zhrnúť svoj návrh, pričom v súvislosti s touto námietkou poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Cdo 140/2008. Nesúhlasil tiež s výrokom o trovách konania, keďže v tomto konaní sa nejedná ani o prípad zložitý (ide o drobný spor), čo sa týka počtu účastníkov a nárokov. Na základe uvedených skutočností navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vyhovieť žalobe, v ktorej je dostatočne vymedzený predmet konania a určovací petit je konkrétny, a to vyslovenie (deklarovanie) neplatnosti predpisu úhrad nájomného vydaného žalovaným dňa 23.6.2014, konkrétne v časti položky fond prevádzky, opráv a údržby. Taktiež kumuláciu povinnosti vrátiť plnenie žalobca považoval za oprávnenú.

5. V doplňujúcich podaniach zo dňa 22.6.2016 a 20.11.2017, doručených Okresnému súdu Košice II dňa 22.6.2016 (č.l. 89) a 20.11.2017 (č.l. 103) žalobca uviedol, že zo zápisnice z domovej schôdze konanej dňa 22.1.2015 (príloha č. 1) logicky vyplýva, že každý vchod má svojho zástupcu v zmysle ust. § 8a ods. 4 zák. č. 182/1993 Z.z., každý vchod spláca úver samostatne podľa skutočne vykonaných prác v danom vchode a tiež objem výšky úverov je rozdielny podľa vchodov. Žalovaný je preto povinný v zmysle § 8 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. v nadväznosti na ust. § 10 ods. 4 cit. zákona viesť účtovníctvo a prostriedky vo fonde samostatne pre každý vchod (zákon to nazýva dom). Taktiež je povinný vykonávať práva k majetku vlastníkov v zmysle § 8b cit. zákona len v rozsahu ich rozhodnutia. Podľa žalobcu žalovaný cit. ustanovenia zákona nedodržiava a účelovo zavádza zámenou pojmov dom, ktorý je iný podľa stavebného zákona, ako v prípade zákona o vlastníctve bytov. Opätovne poukázal na to, že vchod Jánošíkova 4 ako dom v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. je samostatnou účtovnou a hospodáriacou jednotkou, čo jednoznačne preukazuje tiež dodatok č. 1 z 29.6.2004 k zmluve o výkone správy (vrátane zoznamu vlastníkov bytov č. 025-048 vo vchode Jánošíkova 4), v zmysle ktorej je žalovaný povinný postupovať aj pri stanovení výšky úhrad do fondu opráv a údržby.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 . Z ust. § 470 ods. 2 veta prvá vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostávajú zachované.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 v súlade s cit. prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta posúdil podmienky prípustnosti a dôvody podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, teda v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie a podania odvolania žalobcom (11.12.2015), prejednal odvolanie ako podané včas a oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), d) a f) O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 a dňa 25.7.2018 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času vykonania tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 odvolací súd verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 potvrdil ako vecne správny.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok obsiahnutých v odvolaní dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie podané žalobcom je neopodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a úplne zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. § 132 a nasl. O.s.p. účinného do 30.6.2016, t.j. v čase vyhlásenia rozsudku, pri svojom rozhodovaní sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami posudzovaného prípadu, ktoré majú pre rozhodnutie právny význam, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, vyplynuli z prednesov strán alebo v konaní vyšli najavo a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, spor správne právne posúdil pri primeranej aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, ktoré aj správne vyložil a vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil pochybenia ani v procesnom postupe súdu porušujúce procesné práva strán (žalobcu) alebo právo na spravodlivý proces, odnímajúce stranám sporu možnosť konať pred súdom, ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie.

11. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia i s právnymi závermi súdu prvej inštancie a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 konštatuje aj správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

12. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobca uvádza v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku a nespochybňujú správnosť skutkových záverov (skutkových zistení) súdu prvej inštancie, procesného postupu súdu v konaní, ním vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov alebo spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci vrátane záveru, ku ktorému súd dospel o nedôvodnosti podanej žaloby a pokiaľ po vykonaní dokazovania právne uzavrel, že žalovaný pri predpise spornej (zvýšenej) úhrady príspevkov do FPÚO s účinnosťou od 1.8.2014 postupoval v súlade so zmluvou o výkone správy a realizoval právoplatné rozhodnutie vlastníkov bytov a nebytových priestorov, prijaté písomným hlasovaním vlastníkov bytov bytového domu Q. 3 a 4 v K., ktoré sa uskutočnilo dňa 7.1.2014. Súd v dôvodoch svojho rozhodnutia celkom správne argumentoval tým, že pokiaľ žalobca ako prehlasovaný vlastník nesúhlasil s týmto rozhodnutím, spôsobilým právnym prostriedkom ochrany jeho práv je (bola) žaloba podaná na súde v zmysle ust. § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorú však žalobca v zákonom stanovenej lehote nepodal, a preto toto jeho právo zaniklo.

13. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd poznamenáva, že uznesenia (rozhodnutia) vlastníkov bytov alebo nebytových priestorov prijaté na schôdzi vlastníkov, príp. písomným hlasovaním v zmysle ust. § 14 cit. zákona, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a správca je povinný právoplatné rozhodnutie vlastníkov bytov prijaté formou uznesenia vykonať (napr. uskutočnením určitého právneho úkonu), inak by mohol byť zodpovedný za prípadné škody spôsobené všetkým vlastníkom bytov nesplnením tejto povinnosti.

14. Súd prvej inštancie v súlade so zákonom posúdil aj predbežnú otázku vymedzenia bytového domu riešenú v danom spore, pokiaľ za bytový dom v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. považoval obidva vchody Jánošíkova 3 a 4 tvoriace bytový dom. Správnosť uvedeného posúdenia (záveru) potvrdzuje i zápis v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXXX v k. ú. Skladná, Obec Košice - Juh, v časti A: Majetková podstata, na ktorom je zapísaná stavba súp. č. XXXX ležiaca na parcele č. XXXX/ XX, popis stavby: dom Jánošíkova 3, 4. Na doplnenie právneho posúdenia súdom prvej inštancie týkajúceho sa pojmu bytového domu a zdôraznenie vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia, aj v kontexte odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pre účely zákona č. 182/1993 Z.z. nie je rozhodujúce vymedzenie bytového domu v stavebných či iných právnych predpisoch, eventuálne aj v technických normách. S ohľadom na zásadu špeciality zákona č. 182/1993 Z.z. voči iným právnym predpisom bude na účely cit. zákona rozhodujúce vždy vymedzenie bytového domu obsiahnuté v ust. § 2 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého bytovým domom sa rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve

jednotlivých vlastníkov a spoločné časti a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Treba však uviesť, že pri panelákových domoch, ktoré sú charakteristické viacerými vstupmi z verejnej komunikácie, niekedy nie je dobre možné úplne negovať stavebno-technické hľadiská. Preto sa napr. pod takýmto stavebno-technickým celkom v zmysle právnych predpisov považuje za bytový dom súbor bytov a vchodov oddelených od ostatných dilatačnou škárou; v praxi ide spravidla o 2 až 4 vchody tvoriace bytový dom.

15. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posúdil spornú predbežnú otázku v zmysle vyššie uvedenej definície bytového domu obsiahnutej v ust. § 2 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. a celkom správne za bytový dom považoval stavbu Jánošíkova 3 a 4, t.j. obidva vchody tvoriace bytový dom, správne akcentujúc tiež skutočnosť, že podľa osobitného zákona č. 182/1993 Z.z. bytový dom charakterizuje najmä existencia spoločných častí a spoločných zariadení, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov bytov a nebytových priestorov; v posudzovanom prípade jednoznačne spoločné časti a spoločné zariadenia bytového domu sú v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov obidvoch vchodov, t.j. Jánošíkova 3 a 4 (teda nie iba vchodu Q. 4 v K., ako sa mylne domnieva žalobca), ktorými bolo právoplatne rozhodnuté o žalobcom namietanej výške preddavkov do FPÚO. Na správnosti tohto záveru nič nemení ani obsah žalobcom predložených listinných dôkazov, dodatku č. 1 z 29.6.2004 podpísaného žalobcom, a dodatku zo 14.11.2008 k zmluve o výkone správy s prílohou, ktoré sa týkajú podmienok rozúčtovania nákladov na vykurovanie uvedených v prílohe, úpravy výšky príspevku za výkon správy za poskytovanie štandardných služieb v zmysle zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a spoplatňovania nadštandardných služieb s účinnosťou od 1.1.2009.

16. Žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť tiež postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa mal dopustiť tým, že mu neumožnil predniesť záverečnú reč, zhrnúť svoj návrh, vyjadriť sa k dokazovaniu a právnej stránke veci. Týmto postupom podľa názoru žalobcu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a došlo k procesnej vade v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

17. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. [od 1.7.2016 odvolací dôvod upravený v ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP] ide vtedy, ak súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu procesným predpisom, a to najmä právo byť vypočutý, právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, navrhovať dôkazy a vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu klásť v rámci výsluchu účastníkom (svedkom) otázky a tiež právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 1 a 4, § 123, § 126 ods. 3, § 131 O.s.p.). Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces a naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 1239 a 1302).

18. Zo spisu nevyplýva, že by žalobcovi postupom súdu prvej inštancie boli odňaté ním namietané procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Námietka žalobcu, že nemal možnosť na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, predložiť návrhy na dokazovanie či vyjadriť sa k právnej stránke veci, nie je dôvodne uplatnená, lebo z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie zo dňa 26.10.2015 (č.l. 68 - 71) podľa zistenia odvolacieho súdu je zrejmé, že súd prvej inštancie aj keď formálne nevyzval strany na prednesenie záverečných rečí, stranám sporu (i žalobcovi) však pred skončením pojednávania poskytol priestor na to, aby sa vyjadrili k vykonaným dôkazom, zhrnuli svoje návrhy, príp. navrhli ďalšie dôkazy. Žalobca sa vyjadril k vykonaným dôkazom a k rozhodným skutočnostiam, mal možnosť zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k výsledkom dokazovania a aj k právnej argumentácii, opakovane ním prezentovanej počas celého konania pred súdom prvej inštancie (i v odvolaní), a keďže strany sporu ďalšie návrhy na dokazovanie nemali, súd uznesením správnym procesným postupom v súlade s ust. § 118 ods. 4 O.s.p. na záver vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci vyhlásil rozsudok.

19. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže žalobcom podané odvolanie z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je neopodstatnené, odvolací súd poukazujúc na dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje, potvrdil napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny. Odvolací súd zdôrazňuje, že základom tohto potvrdzujúceho rozhodnutia je právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 (prevzatá úprava z ust. § 219 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016) v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez ust. § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom (preskúmavanom) rozsudku, príp. môže odvolací súd doplniť na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nemal v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu trov a úspešnému žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd nárok na náhradu trov stranám sporu nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 , podáva sa v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 .