Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Co-361-2017.pdf
PDF · 106.94 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/361/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci navrhovateľa: Q. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. V. XX, XXX XX N., právne zastúpený JUDr. Danielou Lopézovou, advokátkou, so sídlom Ďatelinova 2, Bratislava, proti odporcovi: Q. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom M. XXX, právne zastúpený Jurovatý & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Štúrova 21, Nitra, o zaplatenie sumy 3500 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. mája 2017 č.k. 19C/285/2013-258, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3 046,78 eura s 5,5% ročným úrokom z omeškania od 11. 05. 2013 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 453,22 eura s 5,5% úrokom z omeškania ročne od 11. 05. 2013 do zaplatenia, vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že dňa 04. 10. 2003 sa v manželstve navrhovateľa a M. A. narodil maloletý A. A., za biologického otca sa zo zákona považoval manžel jeho matky, teda navrhovateľ. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 15C/141/2009-37 zo dňa 08. 09. 2009 bolo manželstvo navrhovateľa a M. A. rozvedené, maloletý A. bol zverený do osobnej starostlivosti matky a v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 02. 11. 2009 a rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 15C/141/2009-87 zo dňa 10. 06. 2010 bola navrhovateľovi určená vyživovacia povinnosť na maloletého A. vo výške 25,36 eura a zaostalé výživné za obdobie od 02. 11. 2009 do 30. 06. 2010 vo výške 202,03 eura bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 20. 08. 2010. Rozsudkom č.k. 15C/65/2010-22 zo dňa 29. 06. 2010 súd určil, že navrhovateľ (v uvedenom konaní odporca), nie je biologickým otcom maloletého A. A.. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2010. Rozsudkom 12C/251/2010-86 zo dňa 24. 10. 2011 súd určil, že odporca Q. B. je otcom maloletého A. A., maloletý bol zverený do osobnej starostlivosti matke M. A. a odporcovi bolo určené výživné vo výške 80 eur mesačne od 21. 07. 2010, zročné výživné za obdobie od 21. 07. 2010 do 31. 10. 2010 predstavovalo sumu 1225,80 eura mu bolo povolené splácať v splátkach po 200 eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03. 11. 2011. Q. B. od narodenia dieťaťa titulom výživného nezaplatil vôbec nič.
1.2.Navrhovateľ si v konaní uplatňoval od odporcu vrátenie zaplateného výživného za obdobie od 04. 10. 2003 (narodenie maloletého A.) do 01. 11. 2009 sumu 50 eur mesačne, čo za 73 mesiacov predstavovalo 3650 eur a od 02. 11. 2009 (kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva, pri ktorom bolo navrhovateľovi určené výživné vo výške 25,36 eur mesačne), do 21. 07. 2010 (kedy bolo právoplatne zapreté otcovstvo navrhovateľa), dokedy zaplatil na výživnom na maloletého A. sumu 227,39 eura, čo spolu so sumou 3650 eur predstavuje 3877,39 eura. V tomto konaní si však uplatňoval len sumu 3500 eur. Navrhovateľ žil až do februára 2009 v domnienke, že je biologickým otcom maloletého A., preto nemal dôvod si odkladať dôkazy o vynaložených nákladoch na A., pričom o A. sa staral ako o svojho, zabezpečoval všetky jeho potreby, čo napokon okrem navrhovateľa potvrdila aj svedkyňa M. A. a svedok V. A.. Navrhovateľ v konaní vyšpecifikoval výdavky spojené so starostlivosťou o A. nasledovne: V roku 2003 boli zo spoločných prostriedkov navrhovateľa a jeho vtedajšej manželky uhradené náklady spočívajúce v nákupe detského kočíka a celej výbavy pre dieťa, pričom mesačné náklady na maloleté dieťa navrhovateľ vyčíslil na sumu 115 eur, z ktorej sumy by mala na neho pripadať suma 57,50 eura. V roku 2006 vyčíslil mesačné náklady na 127 eur, z ktorej na neho pripadala suma 63,50 eura a ďalšie výdavky v uvedenom roku spočívali v zakúpení autosedačky a nábytkovej stoličky na neho pripadajúce, vyčíslil na 50 eur. V roku 2005 vyčíslil mesačné náklady na 128 eur a na neho pripadajúci podiel 64 eur mesačne a v roku 2006 na 66 eur mesačne. V roku 2007 vyčíslil na neho pripadajúce náklady mesačne vo výške 66,50 eura a v tomto roku boli tiež zakúpené veci pre mal. A. a to zariadenie detskej izby, kolobežka, korčule, ako aj hradená dovolenka a športové a rekreačné aktivity v hodnote 275 eur. V roku 2008 vyčíslil na neho pripadajúci podiel na potrebách dieťaťa sumou 72,50 eura mesačne a ďalšie výdavky spojené s dieťaťom vo výške 159,50 eura (snowboardová výstroj, bicykel, dovolenka a športové a rekreačné aktivity). V roku 2009 podiel pripadajúci na navrhovateľa v súvislosti so starostlivosťou o mal. A. predstavoval sumu 72,50 eura mesačne. Bývalá manželka navrhovateľa M. A. uviedla, že odporca titulom výživného na mal. A. od jeho narodenia nezaplatil vôbec nič. 1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 79 ods. 1 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), § 264 ods. 1, č. 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), § 101 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 52 Civilného mimosporového poriadku (zákon číslo 161/2015 Z.z., ďalej len „CMP“). 1.3. Konštatoval, že osobitným inštitútom rodinného práva je plnenie za iného. Podstatou tohto inštitútu je možnosť toho, kto celkom alebo sčasti splnil vyživovaciu povinnosť za iného napriek tomu, že mu táto povinnosť nevyplýva zo zákona, domáhať sa od tohto úhrady svojho plnenia. V tomto prípade nejde o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods. 1 OZ, ale o špeciálnu právnu úpravu, čo sa vzhľadom na nasledovný odsek prezumuje i na otázke premlčania práva z tohto inštitútu vyplývajúceho, kedy ustanovenie odkazuje na aplikáciu 101 OZ, teda na všeobecnú premlčaciu dobu v trvaní troch rokov odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a nie na § 107 ods.1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, vzťahujúci sa na premlčanie práv z bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie mal za nesporne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ za obdobie od 04. 10. 2003, teda od narodenia mal. A., do 21. 07. 2010, kedy bolo jeho otcovstvo právoplatne zapreté, plnil za odporcu vyživovaciu povinnosť voči A. a keďže nemohol predpokladať, že nie je jeho biologickým otcom, doklady o výdavkoch spojených so starostlivosťou o maloletého si neodkladal, avšak ním vyčíslené a v konaní uplatnené výdavky sú primerané. Súd prvej inštancie prihliadol na námietku premlčania, vznesenú právnym zástupcom odporcu, a keďže rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 12C/251/2010-86 zo dňa 24. 10. 2011, ktorým súd určil, že odporca Q. je otcom maloletého A., nadobudol právoplatnosť dňa 03. 11. 2011, od tohto dňa navrhovateľ vedel, voči komu si môže uplatniť sumu titulom vyživovacej povinnosti, ktorú platil za odporcu. Súd prvej inštancie považoval návrh navrhovateľa za premlčaný za obdobie od narodenia dieťaťa, teda od 04. 10. 2003 do 02. 11. 2008, vo výške 3046,78 eura za obdobie od 04. 10. 2003 do 02. 11. 2008. Následne preto priznal navrhovateľovi sumu 453,22 eura. K výpočtu sumy dospel nasledovne: za november 2008 od 03. 11. 2008 sumu 46,69 eura, za december 2008 sumu 50 eur, za január až október 2009 sumu 10x 50 eur = 500 eur, od novembra 2009 do 21. 07. 2010 sumu 227,39 eura, čo spolu predstavuje sumu 824,08 eura a keďže si navrhovateľ uplatňoval v konaní sumu 3 500 eur, od sumy 3500 eur súd odpočítal premlčanú sumu 3046,78 eura a navrhovateľovi priznal sumu 453,22 eura a vo zvyšku návrh zamietol. 1.4.Súd prvej inštancie priznal navrhovateľovi aj úroky z omeškania vo výške 5,5% odo dňa 11. 05. 2013 s poukazom na § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a s poukazom na nariadenie vlády číslo 87/1995 Z.z.. Nakoľko navrhovateľ vyzýval odporcu listom na plnenie do 10. 05. 2013, nasledujúcim dňom sa dostal odporca s plnením do omeškania. 1.5.O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním navrhovateľ namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil navrhovateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1. Dôvodil, že súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľ od narodenia maloletého A., do 21. 07. 2010, plnil za odporcu vyživovaciu povinnosť a že navrhovateľom vyčíslené a v konaní uplatnené výdavky sú primerané. Napriek tomu však návrh v časti o zaplatenie sumy 3 046,79 eura s úrokom z omeškania, s prihliadnutím na odporcom vznesenú námietku premlčania, zamietol, pričom trojročnú premlčaciu dobu počítal dozadu od rozhodného dňa, (odo dňa 03. 11. 2011), t.j. od 02. 11. 2011 do 02. 11. 2008. Stotožnil sa s určením rozhodujúceho okamihu pre začatie plynutia premlčacej doby, ktorým dňom je deň 03. 11. 2011, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o určení otcovstva žalovaného. Od tohto dňa navrhovateľ vedel, voči komu si môže uplatniť sumu titulom splnenej vyživovacej povinnosti, ktorú platil za odporcu. Súd prvej inštancie však nesprávne stanovil obdobie premlčacej doby, keď za jej posledný deň určil deň nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, t.j. deň 03. 11. 2011 a tri roky spätne určil začiatok plynutia premlčacej lehoty, t.j. 02. 11. 2008. Súd prvej inštancie však správne určil za začiatok plynutia premlčacej lehoty deň, nasledujúci po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení otcovstva k maloletému Borisovi, t.j. dňa 03. 11. 2011. Podľa vysloveného názoru súdu, by tak právo, ktoré ešte nebolo možné vykonať, bolo už premlčané. Právo navrhovateľa sa mohlo prvý krát vykonať dňa 04. 11. 2011, premlčacia doba troch rokov by uplynula dňa 04. 11. 2014. Nárok navrhovateľa preto premlčaný nemôže byť. 2.2. Súd prvej inštancie výpočtom zistil, že nárok navrhovateľa za obdobie od 03. 11. 2008 do 21. 07. 2010 nebol premlčaný, bol v sume 824,08 eura, avšak priznal navrhovateľovi iba nárok na náhradu 453,22 eura a vo zvyšku žalobu zamietol. Postup súdu na zistenie priznanej sumy 453,22 eura nepovažuje za správny, rozhodnutie je zmätočné, súd nepodal žiadny výklad odôvodňujúci takýto jeho postup a v napadnutom rozhodnutí absentuje riadne odôvodnenie rozhodnutia. 2.3. Odvolateľ odvolaním napadol i výrok o trovách konania dôvodiac jeho nepreskúmateľnosťou, keď tento výrok žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Vzhľadom na okolnosti prípadu je spravodlivé, aby súd priznal navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške a zaviazal odporcu na ich úhradu navrhovateľovi. 2.4. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi náhradu zaplateného výživného vo výške 3 500 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,5% ročne od 11. 05. 2013 do zaplatenia a zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi trovy konania v plnej výške, a to trovy prvostupňového konania, ako aj trovy odvolacieho konania, alebo aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods.1 CSP, § 380 ods.1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa v zamietajúcej časti je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, avšak v zamietajúcej časti vec nesprávne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že navrhovateľovi priznal voči odporcovi sumu 3 046,78 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne od 11. 05. 2013 do zaplatenia.
Zákonom č. 160/2015 z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01.07.2016 nový Civilný sporový poriadok.
Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Z tohto ustanovenia vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred účinnosťou zákona.
5. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcu voči žalovanému o zaplatenie sumy 3 500 eur z titulu plnenia vyživovacej povinnosti voči maloletému A.a odporcu. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, vyhodnotení dôkazov, dospel k záveru, že nárok navrhovateľa je za obdobie od XX. XX. XXXX (narodenie mal. A.) do dňa 02. 11. 2008 (dňa 03. 11. 2008 nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o určení otcovstva odporcu k maloletému A.), premlčaný v sume 3 046,78 eura a preto navrhovateľovi priznal iba nárok na zaplatenie sumy 453,22 eura od odporcu, za ktorého platil výživné. Vo zvyšnej časti nárok navrhovateľa zamietol. 5.1. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil navrhovateľ, a to v zamietajúcej časti a namietal, že ak rozhodným dňom je dátum 03. 11. 2008, t.j. právoplatnosť rozsudku o určení otcovstva odporcu, nárok navrhovateľa nemôže byť premlčaný, keďže prvý deň, kedy si navrhovateľ mohol uplatniť svoj nárok, bol deň 04. 11. 2008.
6.Podľa § 388 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Podľa § 79 ods. 1 Zákona o rodine (zákon číslo 36/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov), kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, toto právo sa premlčuje podľa osobitného predpisu (§ 101 Občianskeho zákonníka).
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
7. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil správny právny záver, spočívajúci v tom, že navrhovateľovi vznikol nárok na úhradu plnenia z titulu vyživovacej povinnosti voči maloletému A. ktorú plnil za odporcu a to od jeho narodenia až do rozhodnutia súdu o určení otcovstva odporcu k maloletému A. ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 11. 2011. Súd prvej inštancie aj správne aplikoval ustanovenia tak Zákona o rodine (§ 79), ako aj ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka o premlčaní. Nesprávne však toto ustanovenie o premlčaní v danej veci vyložil a aplikoval na predmetný spor. Súd prvej inštancie dokonca správne určil aj rozhodný deň pre plynutie premlčacej lehoty, ktorým dňom bol deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku súdu o určení otcovstva odporcovi (04. 11. 2011), kedy si navrhovateľ mohol prvý krát uplatniť svoje právo. 7.1.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, ako aj odvolania navrhovateľa, dospel k záveru o dôvodnosti a opodstatnenosti dôvodov odvolateľa, uvádzaných v podanom odvolaní. Vzhľadom k tomu, že v danej veci došlo iba k nesprávnemu právnemu posúdeniu plynutia premlčacej lehoty, odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť, ani zopakovať dokazovanie, keď sa stotožnil so skutkovým stavom zistenými súdom prvej inštancie. Na základe tohto konštatovania v danej veci rozhodol podľa § 385 ods. 1 CSP bez prejednania veci na odvolacom pojednávaní. Odvolací súd nepovažoval ani za potrebné upozorniť na zmenu právnej kvalifikácie, nakoľko k tejto zmene nedošlo, keď súd prvej inštancie aplikoval v danej veci aj správne právne ustanovenia predpisov, iba tieto nesprávne vyložil a na danú vec nesprávne vyhodnotil.
8. V danej veci nebolo sporné, že najskôr bolo rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 29. 06. 2010 sp.zn. 15C/65/2010 určené, že Q. A. nie je biologickým otcom maloletého A. A., nar. XX. XX. XXXX. Následne rozsudkom zo dňa 24. 10. 2011 č.k. 12C/251/2010-86 súd určil, že odporca Q. B. je otcom maloletého A. A., ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03. 11. 2011. Taktiež medzi účastníkmi konania nebolo sporná starostlivosť navrhovateľa o maloletého A. od jeho narodenia, až do rozvodu manželstva. Navrhovateľ si uplatnil za obdobie od 04. 10. 2003 do 01. 11. 2009 sumu 50 eur mesačne, ktorá suma predstavuje výšku výživného, ktoré platil za biologického otca, za odporcu. Za celé toto obdobie predstavuje suma 3650 eur. Ďalej si navrhovateľ uplatnil nárok na vrátenie zaplateného výživného aj za obdobie od 02. 11. 2009, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva,
ktorým bolo navrhovateľovi určené výživné na maloletého A. v sume 25,36 eura, do 21. 07. 2010, kedy bolo právoplatne zapreté jeho otcovstvo, v sume 227,39 eura, spolu 3 877,39 eura. Navrhovateľ si však v tomto konaní uplatnil nárok na vrátenie sumy 3 500 eur.
9. Podľa § 79 ods. 1 Zákona o rodine, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, toto právo sa premlčuje podľa osobitného predpisu (17/ § 101 Občianskeho zákonníka).
9.1. Ustanovenie § 79 Zákona o rodine reaguje na prípady, keď vyživovaciu povinnosť plnila za povinnú osobu, osoba, ktorej táto povinnosť nevyplýva z úpravy zákona o rodine. Aplikácia tohto ustanovenia najčastejšie prichádza do úvahy v prípade zapretia otcovstva. Pokiaľ súd vyhovie žalobe o určenie otcovstva k dieťaťu, ku ktorému manžel matky predtým úspešne zaprel otcovstvo, vznikol osobe, ktorá platila dovtedy výživné, resp. prispievala na výživu dieťaťa, ktorého nie je otcom, nárok na vrátenie plnenia, ktoré z titulu vyživovacej povinnosti plnil za biologického otca. Tento peňažný nárok podlieha premlčaniu. Ak niekto poskytol za iného plnenia predstavujúce vyživovaciu povinnosť a žiada o ich úhradu, ide o majetkové plnenia, odlišné od vyživovacej povinnosti, preto na ne nemožno vzťahovať ustanovenia o nepremlčateľnosti práva na výživné. Z dôvodu chýbajúcej špeciálnej úpravy v zákone o rodine, je potrebné pri posudzovaní premlčania vychádzať z úpravy premlčania obsiahnutej v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorej platí trojročná premlčacia doba, ktorej začiatok plynutia je vymedzený dňom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Určenie relevantného okamihu bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pri zapretí a určení otcovstva sa bude začiatok lehoty pre muža, ktorý úspešne zaprel otcovstvo, viazať na právoplatnosť rozsudku o určení otcovstva.
10. V prejednávanej veci je nesporné, že rozsudkom zo dňa 29. 06. 2010 bolo určené, že Q. A. nie je otcom maloletého A. A. a rozsudkom zo dňa 24. 10. 2011 bolo určené, že Q. B. (odporca) je otcom maloletého A. A., ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03. 11. 2011. Podľa vyššie uvedených záverov, premlčacia lehota, ktorá je trojročná, začala plynúť nepochybne nasledujúcim dňom po právoplatnosti rozsudku o určení otcovstva Q., t.j. dňom 04. 11. 2011. Keďže navrhovateľovi nepochybne nárok na úhradu plnenia, ktoré plnil za Q. z titulu vyživovacej povinnosti voči maloletému A. A., prináleží, mohol si prvý krát uplatniť svoje právo dňa 04. 11. 2011. Trojročná premlčacia lehota uplynula dňa 04. 11. 2014. Q. A. podal súdu prvej inštancie žalobu o vrátenie plnenia, ktoré plnil za Q. B. dňa 29. 10. 2013, teda svoje právo si uplatnil včas, v rámci plynutia premlčacej lehoty. Z tohto dôvodu preto nie je správny záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku navrhovateľa od 04. 10. 2003 do 02. 11. 2008.
9. Súd prvej inštancie vyhodnotil nárok žalobcu, ktorý si uplatnil za každý mesiac vrátenie plnenia z titulu vyživovacej povinnosti v sume 50 eur za mesiac, ako primeraný. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že navrhovateľ nespochybniteľne (odporca to nepopiera), plnil vyživovaciu povinnosť za odporcu, preto mu za žalované obdobie prináleží nárok na vrátenie plnenia, ktoré za neho poskytol. Na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, odvolací súd mal preukázané splnenie podmienok uvedených v ustanovení § 79 ods. 1 Zákona o rodine, t.j., že musí byť preukázané, že osoba plnila na základe zákona o rodine (navrhovateľ plnil vyživovaciu povinnosť do doby, kým nebolo určené, že nie je otcom maloletého A.), ten, komu sa plnilo, musí byť oprávneným v zmysle zákona o rodine (maloletý Boris bol nepochybne oprávneným na prijatie výživného v zmysle zákona o rodine) a aby tomu, za koho sa plnilo, vyplývala vyživovacia povinnosť či už zo zákona alebo z rozhodnutia súdu (odporcovi nepochybne po určení otcovstva vyplývala vyživovacia povinnosť tak zo zákona, ako aj na základe rozhodnutia súdu). Odvolací súd, stotožniac sa s výškou náhrady plnenia 50 eur za mesiac, ktorú zhodne so súdom prvej inštancie považoval za primeranú náhradu, v zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že odporcu zaviazal na zaplatenie rozdielu medzi sumou požadovanou navrhovateľom (ktorá bola preukázateľne nižšia, ako v skutočnosti zaplatil za odporcu) a sumou priznanou súdom prvej inštancie, t.j. 3 046,78 eura (rozdiel medzi sumou 3 500 eur, požadovanou navrhovateľom a sumou 453,22 eura, priznanou súdom prvej inštancie).
10. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, podľa § 388 CSP, nakoľko nezistil dôvody na jeho potvrdenie, ani na zrušenie.
11.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení s 255 ods. 1 CSP, tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov tak prvoinštančného konania (vzhľadom na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie) a tiež odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne podľa§ 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. Žalobca bol v konečnom dôsledku v plnom rozsahu v konaní úspešným, bol mu priznaný celý žalovaný nárok a keďže si náhradu trov konania uplatnil tak na súde prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní, odvolací súd mu nárok na náhradu trov konania voči žalovanému priznal v plnom rozsahu.
Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).