Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/344/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej (sudca spravodajca), v spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, U.: XX 807 598, proti žalovanému: Igor K., nar. 11. XX. XXXX, trvale bytom S. XX, XXX XX S., o zaplatenie 1 298,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10Csp/7/2016-61 zo dňa 07. 06. 2017 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 10Csp/7/2016-61 zo dňa 07. 06. 2017 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Veľký Krtíš žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 02.08.2008 do zaplatenia (prvý výrok). Vo zvyšku okresný súd žalobu zamietol (druhý výrok). Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania nepriznal (tretí výrok) a povolil žalovanému splácať dlžnú sumu spolu s úrokom z omeškania v splátkach po 50 Eur mesačne, vždy k poslednému dňu v mesiaci, počínajúc mesiacom nasledujúcom po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudol právoplatnosť stratou výhody splátok (štvrtý výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že považuje za preukázané, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi je zmluvou spotrebiteľskou. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný je fyzickou osobou, ale v uzatvorenej zmluve je uvedené, že bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Z výsluchu žalovaného a predmetu činnosti, ktorú žalovaný v tom čase vykonával (murár) považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný nečerpal úver na podnikateľské účely. Žalobca v zmluve uviedol u dlžníka všetky osobné údaje a zároveň aj údaje fyzickej osoby podnikateľa, čo súd prvej inštancie považoval za zavádzajúce. Je nesporné, že žalovaný v tom čase bol SZČO ale finančné prostriedky nepotreboval na podnikanie, ale pre potreby domácnosti. Žalobca pri uzatváraní zmluvy využil tú skutočnosť, že žalovaný je osobou vykonávajúcou živnosť a pokúsil sa v zmluve navodiť stav, že ide o zmluvný vzťah, ktorý by mal byť posudzovaný podľa predpisov obchodného a nie občianskeho práva. Súd prvej inštalácie sa s takým názorom nestotožnil. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činností, alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovaný za spotrebiteľa a tým aj ním uzavretá zmluva o úvere so žalobcom za zmluvu spotrebiteľskú. Na základe uvedeného sa právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným posudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a nie podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

3. Súd prvej inštancie ďalej posúdil súlad predloženej zmluvy s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. platným a účinným v čase uzatvorenia zmluvy a zistil, že predložená zmluva neobsahuje hodnotu RPMN a hodnotu priemernej RPMN. Ďalej zistil, že zmluva neobsahuje ani uvedenie ročnej úrokovej sadzby. Odkaz na všeobecné podmienky, že tretina poplatku predstavuje úrok je podľa súdu prvej inštancie zavádzajúca. Všeobecné podmienky nie sú podpísané, žalobca nepreukázal, či s nimi žalovaného oboznámil. Súd prvej inštancie mal tak preukázané, že zmluva napriek chýbajúcim náležitostiam je ako celok platná, pretože na jej základe došlo k čerpaniu úveru, ale v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. je úver bezúročný a bez poplatkov, pretože zmluva o úvere neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. h), j). a l) zákona č. 258/2001 Z. z. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ďalším dôvodom, pre ktorý by žalobcovi odplatu nepriznal je jej rozpor s dobrými mravmi. Svoju pozornosť zameral na platnosť zmluvy, respektíve jej časti. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že zmluva ako celok je platná, ale podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie zmluvy v časti upravujúcej odplatu je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Celková odplata predstavuje 95,60 % z poskytnutého úveru. Žalobca podľa okresného súdu nepreukázal a nešpecifikoval výšku nákladov na vyhotovenie zmluvy, podľa ktorých by súd mohol posúdiť ich primeranosť. Pokiaľ by tretina z dohodnutého poplatku pripadala podľa vyjadrenia žalobcu na úroky, potom tretina z poplatku je vo výške 211,56 euro, čo zodpovedá ročnej úrokovej sadzbe vo výške 31,87 % a taká výška sadzby je v rozpore s dobrými mravmi.

4. Súd prvej inštancie ďalej považoval za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 663,88 Eur. Žalovaný nepreukázal, že časť úveru uhradil, nepreukázal to v prebiehajúcom konaní ani v trestnom konaní vedenom pred Okresným súdom Veľký Krtíš pod číslom XT/XX/XXXX. Súd prvej inštalácie preto považoval za preukázané, že žalovaný žalobcovi nič neuhradil a žalobca má nárok na vyplatenie celej sumy, ktorú žalovanému poskytol. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú a preto zaviazal žalovaného k úhrade sumy 663,88 Eur. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol.

5. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“). Nakoľko žalobcovi zo žiadanej sumy 1.298,52 Eur priznal len 663,88 Eur, mal žalobca pomerný úspech 51,13 % a neúspech 48,87 % (úspech žalovaného). Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že pretože bol pomer úspechu a neúspechu u strán sporu vyrovnaný, rozhodol tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti uvedenému rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vade uvedenej v ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Eventuálne požadoval rozhodnutie zmeniť tak, aby žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1298,52 Eur s príslušenstvom a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Ako dôvod uviedol, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný v zmluve uviedol svoje obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania. Uvedené má za následok, že zmluvu nie je možné považovať za spotrebiteľskú. V prípade postavenia žalobcu je treba akcentovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa. Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Dodatočne sa nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme sám svojím konaním žalovaný vyvolal a inicioval. Právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalobca ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

7. Žalobca ďalej uviedol, že zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Žalovaný uzatvoril zmluvu so žalobcom slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojím podpisom. Dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku, ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na čo ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hlavným predmetom zmluvy je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany veriteľa dlžníkovi, pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí žalobcovi od vzniku úverového vzťahu, resp. od poskytnutia finančných prostriedkov a to až do doby, kedy budú poskytnuté finančné prostriedky vrátené veriteľovi. Úrok ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov. Žalobca mal za to, že v predmetnom konaní nie je vhodné poskytovať zvýšenú ochranu strane sporu, ktorá svojím konaním porušila nie len ustanovenia zmluvy, ale aj zásadu dobrých mravov, predpisy Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a dokonca sa dopustila trestného činu, ktorým spôsobila žalobcovi škodu. Opačný postup by mal podľa názoru žalobcu za následok porušenie princípov všeobecnej spravodlivosti, porušenie princípov na ktorých je postavený a výsledkom tohto postupu by nebolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúcich stav a poznatky právnej náuky.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

9. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. V danej veci odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že okresný súd správne postupoval, keď rozhodol v zmysle enunciátu. Dôvody, pre ktoré tak urobil, okresný súd správne a podrobne rozobral v odôvodnení svojho rozsudku. S týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje.

13. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 až § 194 alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

14. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. h) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávneho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade je treba konštatovať, že súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis čo znamená, že v tejto časti rozhodnutia nebola namietaná vada zistená.

15. K posúdeniu zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej odvolací súd ďalej uvádza:

16. Podľa § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Dňa 06.06.2008 uzavrel žalobca so žalovaným zmluvu o úvere č. 6710266, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 Eur). Spolu mal vrátiť žalobcovi sumu 39.120,- Sk (1.298,55 Eur). V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi stranami sporu založený predmetnou zmluvou o úvere pod č. XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je vzťahom spotrebiteľským. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by poskytol žalovanému úver za účelom podnikania. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy, tak ako je tomu v danom prípade, keď v zmluve je uvedené identifikačné číslo, má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Žalovaný poprel, aby jej bol úver poskytnutý za účelom podnikania. Z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní konanom dňa 07.06.2017 vyplynulo, že poskytnutý úver použil výlučne na jeho osobné potreby, konkrétne pre potreby domácnosti (č. l. 58 spisu). Odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie o tom nemá pochybnosť, pretože sú mu známe praktiky žalobcu, ktorými z obyčajných spotrebiteľov, dôchodcov, nezamestnaných, invalidov alebo bežných zamestnancov robí podnikateľov alebo im poskytnutie úvery na povolanie a zamestnanie. Nie je tajomstvom, že obchodní zástupcovia žalobcu sú inštruovaní, aby všetkým spotrebiteľom, bez rozdielu krížikovali taký účel, aby sa obišiel Zákon o spotrebiteľských úveroch, aj celá právna úprava na ochranu spotrebiteľa aby sa dosiahlo neposkytnutie právnej ochrany zo strany súdov. I odvolací súd má za to zhodne s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvu o úvere (zmluva o absolútnom obchode v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, napriek tomu je nutné predmetnú zmluvu považovať okrem toho, že ide o zmluvu o úvere, aj za zmluvu spotrebiteľskú) je treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko v zmluve o úvere absentuje hodnota RPMN (§ 4 ods. 2 písm. j) z. č. 258/2001 Z. z.), hodnota priemernej RPMN (§ 4 ods. 2 písm. k) z. č. XXX/ XXXX Z. z.) a ročná úroková sadzba (§ 4 ods. 2 písm. h) z. č. 258/2001 Z. z.), čo má za následok v zmysle § 4 ods. 3 z. č. 258/2001 Z. z. bezúročnosť a bez poplatkovosť predmetného úveru. Žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 663,88 Eur, pričom nepreukázal, že časť úveru uhradil. V tejto časti teda považoval aj odvolací súd žalobu za dôvodnú.

18. Keďže nie sú splnené náležitosti zmluvy, ktoré majú za následok aj každá osobitne, to, že uver je bezúročný a bez poplatkov, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Pre vecnú správnosť

rozhodnutia, postačuje ak súd zistí, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Uvedené nespochybňuje ani odvolateľ. Vzhľadom na uvedené odvolací súd sa už ďalšími námietkami uvedenými v odvolaní nezaoberal, keďže tieto nemajú vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.

19. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože si žalovaný žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu vznik žiadnych trov odvolacieho konania na jeho strane nevyplýva, odvolací súd mu ich nepriznal.

21. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .