Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Co/309/2017

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanej I. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX H., občianke SR, o zaplatenie 5.578,09 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/68/2016-80 zo dňa 06. 02. 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/68/2016-80 zo dňa 06. 02. 2017 v napadnutej časti druhého výroku, týkajúcej sa priznania úroku z omeškania odo dňa 17.03.2016, v tretom výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v štvrtom výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. (napadnutá časť druhého výroku, tretí výrok a štvrtý výrok).

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen konanie v časti istiny vo výške 80,- Eur a časti úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 40,- Eur od 20. 09. 2016 do zaplatenia a zo sumy 40,- Eur od 12. 10. 2016 do zaplatenia zastavil (prvý výrok). Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3.545,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne z uvedenej sumy od 17. 03. 2016 do zaplatenia a to do 15 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku (druhý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 30 % (štvrtý výrok).

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že z vykonaného dokazovania, z obsahu zmluvy o poskytnutí pôžičky nie je zrejmé, aká čiastka z mesačnej splátky 185,15 Eur pripadá na splátku istiny a aká časť na úroky, resp. iné poplatky. Potom v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie považoval predmetný spotrebiteľský úver uzavretý medzi účastníkmi sporu za úver ktorý bol žalobcom poskytnutý bezúročne a bez poplatkov; preto uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi len výšku predstavujúcu rozdiel z poskytnutého úveru (5.936,41 Eur) a celkovo uhradenej sumy žalovanou (2.391,20 Eur). Na takto vzniknutý rozdiel vo výške 3.545,21 Eur súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť uvedenú sumu žalobcovi.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že s poukazom na zákonné ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z; a vzhľadom k tomu, že žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5,75 % ročne od 17. 03. 2016 do zaplatenia a to do 15 dní od právoplatnosti odvolaním napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania odo dňa, kedy bol návrh na vydanie platobného rozkazu súdu doručený (prezenčná pečiatka súdu je zo dňa 17. 03. 2016), vzhľadom k tomu, že žalobca právne relevantným spôsobom súdu nepreukázal, že predžalobná

upomienka zo dňa 10. 04. 2013 sa reálne dostala aj do fyzickej dispozície žalovanej, vzhľadom k tomu, že zásielka v ktorej sa táto písomná upomienka nachádzala, sa vrátila odosielateľovi späť ako neprevzatá.

4. Na záver súd prvej inštancie konštatoval, že majúc za to, že úver bol poskytnutý bez poplatkov a bezúročne, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Podľa súdu prvej inštancie je pravdou, že v čase meritórneho rozhodovania vo veci bolo vydané rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09. 11. 2016 zn. C-42/15. K tomuto okresný súd uviedol, že rozhodoval v zmysle platných právnych predpisov vydaných v legislatívnom procese zákonodarného orgánu Slovenskej republiky (týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv). Súdny dvor Európskej únie vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad vnútroštátneho práva, čoho dôsledkom je skutočnosť, že nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Výklad vnútroštátneho práva poskytujú výlučne a len vnútroštátne súdy členských štátov Európskeho spoločenstva. Ďalej s poukazom na § 144 a § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte len ,,CSP“) súd prvej inštancie o zastavení konania v žalobcom dotknutej čiastke 80,- Eur a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 40,- Eur od 20. 09. 2016 do zaplatenia a zo sumy 40,- Eur od 12. 10. 2016 o zaplatenia rozhodol zastavujúcim výrokom v prvom odstavci napadnutého rozsudku. Vzhľadom na výrok súdneho rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol úspešný vo výške 65 %, žalovaná bola úspešná vo výške 35 % a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanej vo výške 30 % (65 % - 35% = 30 %).

5. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) a navrhol zmeniť rozsudok tak, že zaviaže žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu 1952,88 Eur s úrokom z omeškania 8,75 % p.a. zo sumy 5578,09 Eur od 16. apríla 2013 do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa žalobcu názor súdu prvej inštancie čo do posúdenia bezúročnosti úveru je nesprávny. V odvolaní žalobca poukázal na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku C-42/2015 rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch je v rozpore so smernicou 2008/48 a vylúčil oprávnenosť sankcie straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverové splátky na časť istiny, a časť úrokov a časť poplatkov, a podľa vnútroštátneho práva, keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle smernice, a tak ani o takú náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Podľa žalobcu predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórií právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora Európskej únie je tak právne záväzný aj pre všeobecné súdy Slovenskej republiky. Podľa žalobcu sú aj nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadne vzniku omeškania žalovanej s uhradením záväzku tak, že žalobca nepreukázal, že predžalobná upomienka zaslaná jeho právnym predchodcom 11. apríla 2013, sa nedostala do jej fyzickej dispozície a ako vznik omeškania určil deň doručenia žaloby na súd. Správnym zistením skutkového stavu by podľa žalobcu naopak súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaná je v omeškaní so splnením záväzku od 16. apríla 2013, keďže predmetná výzva sa dostala do jej fyzickej dispozície dňa 15. apríla 2013, keď jej bola uložená na pošte.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

7. Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) rozsudok okresného súdu v napadnutej časti druhého výroku, týkajúcej sa priznania úroku z omeškania odo dňa 17.03.2016, v tretom výroku a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa § 391 ods. 1 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

9. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

10. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené zákonné podmienky na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 CSP; § 380 , pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 .

11. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom a právnom závere, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý úver podlieha kontrole v zmysle zák. č. 129/2010Z. z. a ktorá zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona, na základe čoho posudzoval predmetný úver poskytnutý žalovanej zo strany žalobcu za úver bezúročný a bez poplatkov.

12. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého považoval vzťah medzi stranami za vzťah spotrebiteľský, vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy uzavretej medzi stranami dňa 03. 02. 2012, na ktorú dôvodne aplikoval ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z.. Následne však došlo zo strany okresného súdu k nesprávnej aplikácii ustanovení tohto zákona, a to z nasledovných dôvodov.

13. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 03. 02. 2012), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

14. Podľa § 11 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. (účinného v čase uzatvorenia zmluvy, t.j. 03. 02. 2012), poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). 15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym záverom okresného súdu, že zmluva neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z.. V danom prípade niet pochýb o tom, že súčasťou zmluvy o poskytnutí pôžičky (úveru) sú aj všeobecné obchodné podmienky úveru. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely jeho splatenia - tak ako je zadefinovaná v bode II. zmluvy o spotrebiteľskom úvere, jednoznačne stanovuje celkový počet (60 mesačných splátok) a výšku jednotlivých splátok (mesačné splátky vo výške po 185,15 Eur), pričom v bode 6.2., 6.4. VOP je zrozumiteľne uvedené, kedy sú splatné jednotlivé splátky úveru (že je to k 20. dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci, pokiaľ v splátkovom kalendári, zmluve, podmienkach alebo VOP nie je stanovené inak), aj to, kedy je splatná prvá splátka úveru (je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení zmluvy, pokiaľ nie je dohodnuté inak). Podľa názoru odvolacieho súdu podmienky predmetnej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi - žalovanej bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy/termíny splatnosti splátok, hoci formulácia v samotnej zmluve neobsahuje konkrétne dátumy. Rozpisovanie výšky splátok na výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky poplatkov nie je zákonom vyžadované do tej miery, že by muselo byť uvedené priamo v zmluve o úvere. Je postačujúce, ak rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá nie je automaticky súčasťou každej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a povinnosť ju vydať má veriteľ na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa a zároveň v prípade amortizácie istiny podľa § 9 ods. 3, 5 zákona č. 129/2010 Z. z.

17. Odvolací súd uznáva, že pokiaľ ide o výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej v texte „Smernica“), táto nemá priamy účinok, avšak vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu Smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Takýto eurokonformný výklad aj vo vzťahu k zákonu č. 129/2010 Z. z. je

možný. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie, ale určitú faktickú všeobecnú záväznosť rozhodnutí súdov únie možno vyvodiť zo zásady zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorú spôsobil porušením práva únie. Štát totiž môže porušiť právo únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie, ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Köbler, C-224/01, zo dňa 20. 09. 2003). Nemožno totiž opomenúť, že v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ zo dňa 09. 11. 2016 sa vysporadúval práve z otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úvere, uzatváraných v súlade so Smernicou, konkrétne s článkom 10 odsek 2 písm. i/ a h/ tejto Smernice. I keď Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho, záver, podľa ktorého považuje okresný súd výklad v súlade so Smernicou za výklad contra legem, nie je správny.

18. Súd je totiž povinný vnútroštátny predpis vykladať v súlade s účelom tejto Smernice a eurokonformný výklad je možný aj v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015 práve v tom zmysle, že slovné spojenie „...výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a poplatkov...“ možno vnímať tak, že sa tým myslí jedna splátka, ktorá obsahuje istinu, aj úroky, aj poplatky, pri ktorej má byť uvedená jej výška, dátum a ich počet. V zákone sa nehovorí o tom, že by mala byť uvedená oddelene istina, oddelene úroky a oddelene poplatky. Takýto výklad poskytol sám súd. Poradie, v akom sa majú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, má byť v zmluve uvedený len prípadne. Uvedenému preto plne zodpovedá, ak dané poradie je obsahom všeobecne obchodných podmienok, ktoré tvoria v zmysle bodu 2.3 týchto všeobecných obchodných podmienok súčasť zmluvy. Samotné znenie zákona č. 129/2010 Z. z. výslovne neupravuje, že dlžník je povinný zaplatiť splátku istiny, úrokov a poplatkov oddelene, teda zvlášť istinu, zvlášť úroky a zvlášť poplatky, naopak eurokonformným výkladom je možné dospieť k tomu, že dlžník je povinný zaplatiť splátku, či už splátku istiny, úrokov, poplatkov, všetko v jeden deň, teda pod pojmom splátka je nutné rozumieť splátku, ktorá obsahuje aj istinu, aj úroky, aj poplatky a zo samotného znenia zákona nevyplýva, že tento by išiel nad rámec Smernice. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. , a to §-u 9 ods. 2písm. k) tohto zákona možno vyložiť eurokonformne. Súdny dvor sa zhodol s generálnou advokátkou, ktorá vo veci C-42/15 predniesla návrhy k identifikácii cieľa článku 10 ods. 2 písm. h), ktorým je snaha zaručiť, aby spotrebiteľ poznal deň splatnosti každej splátky úveru. Tento cieľ bude splnený, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere umožní spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum jednotlivých splátok. Z uvedeného vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť každej splátky odkazom na konkrétny dátum.

19. Odvolací súd uznáva, že všeobecné súdy už rozhodovali o povinnosti veriteľa určiť v zmluve presný rozpis, koľko sa z jednotlivých splátok započítava na istinu a koľko na úroky a ostatné náklady, keď pritom vychádzali zo znenia zákona č. 129/2010 Z. z.. Uvedené znenie zákona bolo súdmi interpretované ako prísnejšie v porovnaní so znením Smernice, ktorá hovorí len o povinnosti uvádzať „výšku, počet a frekvenciu splátok“. Nemožno však opomenúť, že Súdny dvor predložil výklad článku Smernice a zároveň jednoznačne stanovil, že členský štát nemôže ani vnútroštátnou úpravou zaviesť požiadavky na obligatórne náležitosti zmluvy nad rámec Smernice. Postačuje, ak spotrebiteľ je zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Daný problém je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku Smernice, čo znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010Z. z., ktorým sa prípadný nedostatok zákona odstráni.

20. Eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) nie je výkladom contra legem, a pokiaľ zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je možné predmetné ustanovenie vykladať aj tým spôsobom, že len upresňuje, čo splátka zahŕňa. Ani dôvodová správa k predmetnému ustanoveniu tohto zákona nenaznačuje, žeby zákonodarca mal uvedeným ustanovením v úmysle sprísniť požiadavku zakotvenú v Smernici o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, keď uvádza: „spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere“. Keďže zákonné ustanovenie umožňuje uplatnenie eurokonformného výkladu tak, aby predmetné ustanovenie bolo súladné s rozsudkom Súdneho dvora, bolo nevyhnutné, aby tento eurokonformný výklad bol aplikovaný.

21. Na základe uvedeného nemožno považovať konštatovanie súdu prvej inštancie, že uvedená zmluva neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. za správne.

22. K odvolaním napadnutej časti druhého výroku, ktorou súd prvej inštancie priznal úrok s omeškania od 17.03.2013 odvolací súd uvádza, že sa nestotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie ohľadne vzniku omeškania žalovanej s uhradením záväzku. Podľa súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal, že predžalobná upomienka zo dňa 11.4.2013 sa reálne dostala do fyzickej dispozície žalovanej a ako vznik omeškania preto určil deň doručenia žaloby na súd.

23. Z obsahu spisu však odvolací súd zistil, že žalobca predžalobnou upomienkou zo dňa 10.04.2013 vyzval žalovanú k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorázovo a to v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami zmluvy (č. l. 5 spisu).

24. Podľa Najvyššieho súdu SR: ,,Všeobecnou požiadavkou toho, aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t.j. ako náhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2011, sp. zn. 5 Cdo 129/2010).

25. Na základe uvedeného krajský súd ako súd odvolací konštatuje, že hoci si žalovaná predžalobnú upomienku v odbernej lehote neprevzala, jej uložením na pošte sa dostala do sféry jej dispozície, a preto sa týmto dňom považuje za doručenú (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2007, sp. zn. 1 Obdo V /63/2005).

26. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd nesprávne uzavrel, že úver poskytnutý žalobcom žalovanej sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu absencie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z. z. ako aj že nesprávne určil vznik omeškania žalovanej s uhradením záväzku, neostávalo odvolaciemu súdu iné, ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti druhého výroku, týkajúcej sa priznania úroku z omeškania odo dňa 17.03.2016, tretom výroku a štvrtom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 , pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ani na jeho zmenu (§ 388 .

27. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 .

28. V ďalšom konaní okresný súd bude vychádzať z právneho názoru uvedeného vyššie. Súd prvej inštancie zopakuje dokazovanie spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vyhodnotí dodržanie obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Úlohou súdu prvej inštancie bude aj doplniť dokazovanie, ohľadne skutočnosti kedy sa žalovaná mohla oboznámiť s predžalobnou upomienkou zo dňa 11.4.2013 t.j. kedy sa predmetná zásielka reálne dostala do jej fyzickej dispozície; svoje rozhodnutie súd prvej inštancie primerane odôvodní.

29. V novom rozhodnutí rozhodne okresný súd i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

30. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .