Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/71/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a členov senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: Mesto Gbely, IČO: 00 309 524, Nám. slobody 1261, Gbely, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., Košice, proti žalovanému: ROTAVELE s.r.o., (predtým pod obchodným menom VPP Holíč, spol. s r.o. ) IČO: 36 227 200, Karpatské nám. 10A, Bratislava - Rača, zastúpený advokátom JUDr. Václavom Sosnom, Skalica, o 71.215,65 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7 Cb 34/2016-132 zo dňa 02. marca 2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 71.215,65 € s podrobne vymedzeným úrokom z omeškania do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov konania.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že v k. ú. R. sa nachádza skládka komunálneho odpadu, ktorej prevádzkovateľom je žalovaný. Z evidenčných listov skládky odpadov za roky 2011, 2012, 2013 a 2014, ktoré boli podpísané priamo žalovaným vyplýva, že skládka má rozlohu 14.000 m2. Podľa jednotlivých hlásení o množstve uloženého odpadu bolo na nej uložené množstvo odpadu takto: 2011 - 9036,49 ton, 2012 - 2445,16 ton, 2013 - 4837,83 ton a 2014 - 5968,70 ton. Predmetné hlásenia obsahujú i podrobné údaje o sume poplatkov za uloženie odpadu, ktoré žalovaný reálne vybral, keďže hlásenie vypisoval a podpisoval samotný žalovaný. Ďalej súd prvej inštancie z výpisu z účtu žalobcu ustálil, že žalovaný reálne poslal na účet žalobcu nižšie sumy než bol poplatok vyčíslený v jednotlivých hláseniach. Prvoinštančný súd ale neprihliadol na snahu advokáta o revíziu týchto hlásení, ani na návrh na vypočutie W. K., bývalého konateľa žalovaného. Podľa súdu prvej inštancie je z porovnania podpisu na hláseniach s podpismi na inej listine zrejmé, že podpis pod hláseniami patrí W. K., ktorý sa ako konateľ žalovaného mohol k uvedenej veci vyjadriť už v rámci vyjadrenia k žalobe. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalovaný ako prevádzkovateľ skládky bol podľa zák. č. 17/2004 Z. z. povinný platiť poplatok za uloženie odpadu na skládku ako posledný držiteľ odpadu. Podľa § 3 ods. 7 citovaného zákona bol žalovaný absolútne zodpovedný za správnosť výpočtu poplatkov a podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona zodpovedal aj za odvedenie poplatku žalobcovi. Súd tak dospel k záveru, že žalovaný uhradil žalobcovi menej na poplatku za uloženie odpadu než mu uhradiť mal. Rozdiel za apríl 2012 až jún 2015 tak predstavuje celkovo 71.215,65 €, na ktorých zaplatenie žalovaného zaviazal a podľa § 5 ods. 1 zák. č. 17/2004 Z. z. ho zaviazal aj na platenie 0,2 % denného úroku z omeškania.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný s návrhom napadnutý rozsudok zrušiť. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, ak ustálil, že podpis na hláseniach o množstve uloženého odpadu je podpisom bývalého konateľa žalovaného - W. K., k čomu dospel porovnaním s

listinou označenou ako oznámenie o prechode práv a záväzkov z 2. novembra 2011, na ktorej však podpis W. K. takisto nebol. Žalovaný na pojednávaní poprel, že by hlásenia podpísal štatutárny zástupca žalovaného, čo súd nevzal do úvahy. K odvolaniu odvolateľ pripojil listiny, na ktorých podpis W. K. je, čím je preukázané, že tento podpis je odlišný. Súd prvej inštancie neakceptoval dôkaz žalovaného, ktorý by odstránil rozpor v tejto otázke, pričom žalobca žiaden dôkaz neoznačil ani nenavrhoval. Názor súdu, že žalovaný v tzv. hláseniach o množstve uloženého odpadu uznal uložené množstvo odpadu na skládke, nie je ničím podložený a súd prvej inštancie nesprávne nepripustil výsluch svedka W. K., ktorý sa mohol vyjadriť okrem iného k obsahu hlásení a mohol aj spochybniť ich obsah. Takisto súd prvej inštancie neakceptoval návrh na vykonanie dôkazu predložením vážnych lístkov, ktoré preukazujú množstvo a druh uloženého odpadu. Súd nezisťoval riadne skutkový stav v otázke skutočného množstva odpadov, ktoré boli prevezené na skládku. Už laickým porovnaním podpisov na hláseniach s podpisom na listinách pripojených k odvolaniu možno dospieť k záveru, že podpis W. K. vyzerá inak a W. K. pritom v súčasnosti nie je konateľom žalovaného. V konaní tak stále nebolo identifikované, kto a na akom základe hlásenie o množstve uloženého odpadu vyhotovil a podpísal, preto toto hlásenie nemožno akceptovať ako rozhodujúci dôkaz pri preukazovaní skutočného skutkového stavu. Odvolávajúci sa žalovaný tiež vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie, keď z § 3 zák. č.17/2004 Z. z. vyplýva, že množstvo uloženého odpadu sa určuje vážením. V dôsledku toho jediným relevantným dokladom o množstve sú tzv. vážne lístky a nie tzv. hlásenie o množstve uloženého odpadu. Priznaný úrok z omeškania 0,2 % denne je neprimerane vysoký, čím je § 5 zák. č. 17/2004 Z. z. prejavom tvrdosti zákona a je zneužitím práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie jeho záver, podľa ktorého konateľ W. K. sa mohol k navrhovanému predmetu jeho svedeckej výpovede vyjadriť už písomne. Je totiž zrejmé, že jediným konateľom žalovaného je od decembra 2015 Bc. Y. T., ktorý sa aj k žalobe vyjadroval. W. K. sa teda k veci nevyjadroval, pretože už v roku 2016 nebol konateľom, z ktorého dôvodu bol navrhovaný ako svedok. Súd prvej inštancie sa ďalej nevyporiadal otázkou, či sa na daný vzťah majú použiť ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka a tiež s otázkou či predmetný právny vzťah nie je vzťahom správnoprávnym, teda či rozhodovanie o ňom vôbec patrí do pôsobnosti súdu.

4. Žalobca vo vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Žalovaný ako prevádzkovateľ bol povinný odviesť poplatky za uloženie odpadov mesačne do posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca o uložení odpadu, pričom bol zodpovedný za správnosť výpočtu výšky poplatku (§ 3 ods. 7 a § 4 ods. 6 zákona č. 17/2004 Z. z.). Žalovaný nevyužil svoje právo a nevyjadril sa k uzneseniu súdu, ktorým mu bolo uložené sa k veci vyjadriť. Vzhľadom na § 151 C. s. p. boli skutkové tvrdenia žalobcu, ku ktorým sa nevyjadril, nesporné. Žalovaný sám podal hlásenie o množstve uloženého odpadu, čím uznal výšku nároku žalobcu na tento poplatok. Hlásenie bolo vypracované a podpísané samotným žalovaným, čo v konaní nikto nespochybnil. Otázka podpisu žalovaného je v tejto veci irelevantná, pretože listina bola riadne vypísaná a podpísaná za právnickú osobu. Nebol dôvod na znižovanie úroku z omeškania, keďže ten vyplýva z osobitného právneho predpisu - zákona č.17/2004 Z. z. Napadnutý rozsudok nie je arbitrárny ani nepreskúmateľný.

5. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas a oprávnenou osobou proti rozsudku (§ 355 ods. 1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

6. Podľa § 380 ods. 2 C. s. p. je odvolací súd povinný vždy prihliadať aj na nedostatok procesných podmienok v konaní pred súdom prvej inštancie. Medzi jednu z procesných podmienok, teda podmienok, za ktorých súd môže vo veci konať (porov. § 161 ods. 1 C. s. p.), je aj právomoc súdov na konanie o konkrétnych veciach. Podľa § 3 C. s. p. platí, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Podľa § 4 C. s. p. potom iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Citované ustanovenie je však podstatným spôsobom doplnené ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch, podľa ktorého súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci. Toto ustanovenie je naplnením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo domáhať sa svojho práva na súde a len v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Znamená to, že ak osobitný zákon neustanovuje právomoc iného orgánu verejnej moci, je na prerokúvanie určitej veci daná právomoc súdu.

7. V prerokúvanej veci žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie podielu z poplatkov za uloženie odpadov, ktoré mal žalovaný ako prevádzkovateľ skládky žalobcovi odvádzať podľa § 4 ods. 6 zák. č. 17/2004 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadov. Tento zákon č. 17/2004 Z. z. neustanovuje, že by rozhodovanie vo veciach poplatkov za uloženie odpadov patrilo do právomoci akéhokoľvek orgánu, len v § 5 ods. 8 ustanovuje, že na ukladanie pokút sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. V prerokúvanej veci však o pokutu nejde. Podobne ani zo žiadneho ustanovenia zákona č. 79/2015 Z. z. o odpadoch (osobitne z § 104 až 109) nevyplýva, že by rozhodovanie vo veciach týchto poplatkov patrilo do právomoci orgánov štátnej správy odpadového hospodárstva. Takáto úprava bola naposledy obsiahnutá v § 5 ods. 3 písm. e) zák. č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve, podľa ktorého vo veciach poplatkov za uloženie odpadov rozhodoval obvodný úrad životného prostredia. Táto úprava však bola zrušená zák. č. 223/2001 Z. z. o odpadoch, a ako je zrejmé z vyššie citovaných noriem, táto právomoc nebola zverená inému orgánu. Takisto takáto úprava nevyplýva zo zák. č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie. Vzhľadom na to teda podľa súčasného právneho stavu nie je možné nájsť iný orgán verejnej moci, do ktorého právomoci patrí rozhodovanie vo veciach poplatkov za uloženie odpadov a tak je treba podľa cit. § 2 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. vychádzať z toho, že toto rozhodovanie patrí do právomoci súdu. Súd prvej inštancie, hoci sa otázkou právomoci výslovne nezaoberal, preto správne postupoval, keď žalobu meritórne prejednal.

8. K odvolacej námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd odkazuje na § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 zák. č. 17/2004 Z. z., podľa ktorých za správnosť výpočtu poplatku za uloženie odpadov, za rozdelenie príjmov z poplatkov a za ich odvedenie zodpovedá prevádzkovateľ. Na tento účel podľa § 4 ods. 8 cit. zák. vypracúva štvrťročné hlásenie, ktoré sám vypĺňa a v ktorom teda uvádza sám tie údaje, ku ktorým dospel. Za správnosť týchto údajov podľa cit. § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 sám zodpovedá. Orgány štátnej správy podľa § 4 ods. 9 zák. č. 17/2004 Z. z. síce majú právo skontrolovať správnosť týchto hlásení, teda skontrolovať správnosť výpočtu poplatku, nie sú však povinné tak urobiť. Zo žiadneho ustanovenia citovaného právneho predpisu nevyplýva, že by údaje uvedené v hlásení mali podliehať povinnému prepočítavaniu a revízii zo strany orgánov štátnej správy, resp. súdov. Naopak, je výrazom zodpovednosti prevádzkovateľa za tieto údaje vyplývajúcej z § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 cit. zák., a prevádzkovateľ sám nemôže následne vo svoj prospech spochybniť správnosť údajov uvedených v týchto hláseniach, teda správnosť ním vypočítaného poplatku a spôsobu jeho rozdelenia. Prevádzkovateľ teda nemôže ani následne tvrdiť, že v skutočnosti mal byť poplatok nižší, že v skutočnosti bolo uloženého menej odpadu, prípadne malo byť tej či onej obci odvedené menej. Takýto postup by bol v rozpore s už cit. § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 zákona č. 17/2004 Z. z., teda so zodpovednosťou prevádzkovateľa za správnosť a úplnosť výpočtu poplatku. Akékoľvek pochybenia pri týchto výpočtoch si prevádzkovateľ musí nechať pričítať na svoju ťarchu a tak odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v prerokúvanej veci nie je dôvod na vykonávanie dokazovania vážnymi lístkami, resp. snáď (dnes technicky nerealizovateľným) prevažovaním uloženého odpadu, pokiaľ sa ukáže, že hlásenia o množstve uloženého odpadu sú hláseniami samotného žalovaného.

9. Žalovaný však opodstatnene namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru ohľadom správnosti týchto hlásení. Z ust. § 4 ods. 8 zák.č. 17/2004 Z. z. vyplýva, že hlásenia musia byť vypracované prevádzkovateľom skládky odpadu. Pokiaľ je prevádzkovateľom skládky odpadov právnická osoba, nemožno vychádzať z toho, že tieto hlásenia vypracuje právnická osoba osobne, ale ich musí za ňu vždy vypracovať určitá fyzická osoba. Aby však tieto hlásenia bolo možné považovať za hlásenia právnickej osoby s účinkami záväznosti údajov nich uvedených pre túto právnickú osobu v zmysle § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 zák. č. 17/2004 Z. z., musia byť vypracované takou fyzickou osobou, ktorá je oprávnená robiť takto záväzné úkony za právnickú osobu. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že právny vzťah vznikajúci pri podávaní hlásení podľa § 4 ods. 8 zák. č. 17/2004 Z. z. je verejnoprávnym - administratívnym vzťahom. Je totiž upravený právnym predpisom z oblasti verejného práva (zák. č. 17/2004 Z. z. upravuje poplatky za uloženie odpadov ako verejnoprávnu dávku, porov. § 2 cit. zákona), vzniká vo vzťahu k orgánu štátnej správy v odpadovom hospodárstve v medziach jeho právomoci a pôsobnosti a je postihovaný administratívnoprávnymi sankciami [§ 5 ods. 5 písm. b) zák. č. 17/2004 Z. z.]. Okruh osôb oprávnených konať za podnikateľa - právnickú osobu sa preto musí spravovať predovšetkým predpismi správneho práva, najmä zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (), ktorý však žiadnu samostatnú úpravu konania za právnické osoby nemá. V dôsledku toho treba pri úprave konania za ne vyjsť zo všeobecných predpisov občianskeho a obchodného práva.

10. V prípade podnikateľov je okruh takýchto osôb vo všeobecnosti vymedzený v § 13 až 16 Obchodného zákonníka. Podľa § 13 ods. 1 Obch. zák. koná za právnickú osobu vo všeobecnosti štatutárny orgán, ktorým v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným je konateľ (§ 133 Obch. zák.). Súd prvej inštancie pritom v prerokúvanej veci vyšiel práve zo zistenia, že jednotlivé hlásenia o množstve uloženého odpadu boli podpísané konateľom žalovaného W. K.. Takýto záver pritom súd prvej inštancie urobil v podstate tak, že podpisy na jednotlivých hláseniach (č. l. 14 až 31) porovnal s podpisom na listine „Oznámenie o prechode práv a záväzkov“ (č. l. 125), na ktorom je údajne takisto podpis W. K.. Žalovaný však na pojednávaní 2. marca 2017 v súlade s § 151 C. s. p. poprel, že by na tejto listina bol podpis W. K., a takéto popretie je účinné (žalobca svoj názor vyjadrený vo vyjadrení, že k popretiu nedošlo, nijako bližšie nevysvetlil). Táto listina pritom nie je verejnou listinou ( § 204 C. s. p.), keďže nebola vydaná orgánom, ani nie je zákonom vyhlásená za verejnú, ide tak o obyčajnú súkromnú listinu (v spise len ako neoverená fotokópia). Podľa judikatúry pritom platí, že ak protistrana popiera pravosť súkromnej listiny (neoverenej fotokópie), leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti, ale aj pravdivosti listiny na tej strane, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (porov. cit. uzn. 4 Cdo 13/2009). Ak teda žalovaný poprel, že by podpis na listine „Oznámenie o prechode práv a záväzkov“ bol podpisom W. K., potom súd prvej inštancie nemohol bez ďalšieho vychádzať z toho, že tento podpis ním je. Dôkazné bremeno ohľadom tejto skutočnosti ležalo na žalobcovi, ktorý však v tomto smere žiadne dokazovanie nenavrhol.

11. Ani súd prvej inštancie potom nemohol vychádzať z toho, že podpis na tejto listine je podpisom W. K., nemohol túto listinu ani vziať za základ svojho „laického skúmania“. Navyše takýto postup nemá žiadnu oporu v Civilnom sporovom poriadku, keďže na skúmanie, či určitý podpis pochádza od určitej osoby, sú potrebné odborné znalosti, na ktoré treba vyžiadať odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok (§ 206 a 207 C. s. p.). V prerokúvanej veci totiž z ničoho nevyplýva, že by súd prvej inštancie takéto odborné znalosti mal a iba laickým skúmaním, teda len základe vizuálnej zhody podpisu na listine „Oznámenie o prechode práv a záväzkov“ s podpismi na jednotlivých hláseniach nemohol dospieť k záveru, že jednotlivé hlásenia podpísal W. K. ako konateľ žalovaného. Rovnako aj o týchto hláseniach však platí, že ide o súkromné listiny, nie o verejné listiny v zmysle § 204 C. s. p. Tieto hlásenia totiž nevydáva ani nevypĺňa orgán verejnej moci, ale prevádzkovateľ skládky, teda fyzická alebo právnická osoba. Sama okolnosť, že sa tieto hlásenia predkladajú orgánu štátnej správy, z nich nerobí verejné listiny a tak i o týchto hláseniach platí to, čo bolo uvedené vyššie, teda že ak (proti)strana popiera pravosť súkromnej listiny (neoverenej fotokópie), leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti, ale aj pravdivosti listiny na tej strane, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. V prerokúvanej veci žalovaný na pojednávaní 2. marca 2017 poprel, že by podpisy na jednotlivých hláseniach patrili W. K.. Pretože z týchto hlásení pre seba vyvodzoval priaznivé dôsledky žalobca, ktorý tvrdil, že je v nich uvedená vyššia suma vybraného poplatku než žalovaný reálne odviedol žalobcovi, bol žalobca povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie pravdivosti týchto súkromných listín v rozsahu, v akom ich pravosť bola popretá, teda na preukázanie, že boli podpísané W. K. alebo inou osobou oprávnenou konať za žalovaného. Žalobca takéto dokazovanie nenavrhol, naopak, navrhol ho žalovaný.

12. Súd prvej inštancie v dôsledku svojho mylného skutkového záveru o tom, že podpis na hláseniach patrí konateľovi žalovaného W. K., ďalšie dokazovanie v tomto smere nevykonával, hoci toto dokazovanie je kľúčové pre zistenie, či jednotlivé hlásenia a údaje v nich uvedené skutočne pochádzajú od žalovaného a či teda údaje v nich uvedené možno voči žalovanému použiť (v zmysle § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 zák. č. 17/2004 Z. z.). Nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené nie je účelné, aby dokazovanie vykonával odvolací súd, tak rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. odvolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).

13. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní doplní dokazovanie výsluchom navrhnutého svedka na zistenie, či podpisy pod hláseniami o množstve uloženého odpadu sú skutočne jeho, prípadne, komu tento podpis patrí a na základe takto urobených zistení potom bude môcť súd prvej inštancie posúdiť, či osoba, ktorá tieto hlásenia podpisovala, mohla za žalovaného platne konať v zmysle § 13 až 15 Obch. zák., eventuálne aj § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Až po zistení, že ich podpísala oprávnená osoba, bude možné voči žalovanému uplatniť dôsledky jeho zodpovednosti za obsah týchto hlásení v zmysle ustanovení § 3 ods. 7 a § 4 ods. 2 zák. č. 17/2004 Z. z.). Súd prvej inštancie preto po takto vykonanom dokazovaní opätovne nárok uplatnený žalobcom posúdi a o veci rozhodne, pričom je viazaný právnymi názormi vyjadrenými v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 C. s. p.). Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 C. s. p., vyporiada sa aj s námietkami žalovaného ohľadom

charakteru právneho vzťahu žalobcu a žalovaného, a to s dôrazom na to, že všetky podstatné otázky (splatnosť, výška úroku z omeškania) sú riešené v osobitnom predpise - zák. č. 17/2004 Z. z. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

14. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p. ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).