Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-25-2018.pdf
PDF · 121.33 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/25/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcu: SPRAVBYT, s. r. o., so sídlom Hurbanova 18, Bardejov, IČO: 31 683 061, zastúpeného doc. JUDr. Jozefom Sotolářom, PhD., advokátom, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 1, proti žalovaným: 1./ J. K., N.. XX.XX.XXXX, A. Ť. XX, A. K., XXX XX A., X./. F. K., N.. XX.XX.XXXX, A. Ť. XX, A. K., XXX XX A., 3./ BARDBYT, s.r.o., so sídlom Moyzesova 7, 085 01 Bardejov, IČO: 36 476 633, všetci zastúpení JUDr. Jozefom Stašákom, advokátom, so sídlom Andraščíkova 3, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 4.927,87 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 1.12.2017, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovaní v 1. až 3. rade majú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Skutkovo mal za preukázané, že žalobca ako správca bytov a nebytových priestorov na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 08.11.1999 vykonával správu bytov v bytovom dome na ul. Ť. XX, A. K. M. A.. Ďalej bolo preukázané, že vlastníkom bytu č. X na X. W. v predmetnom bytovom dome sú žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí tento nadobudli na základe kúpnej zmluvy, vklad ktorej bol do katastra nehnuteľnosti povolený pod M. XXXX/XXXX. Žalovaní v 1. a 2. rade predmetný byt kúpili od pôvodných vlastníkov bytu manželov W.. Uvedené skutočnosti zároveň neboli medzi stranami sporné. Spornou skutočnosťou medzi stranami sporu bola platnosť výpovede zmluvy o výkone správy žalobcovi, ktorá bola schválená na schôdzi vlastníkov bytov dňa 24.06.2004 a teda kto bol správcom bytového domu blok K. na ul. Ť. XX M. A. v rozhodnom období (roky 2007 až 2010). Súd v prvom rade poukázal na skutočnosť, že na tamojšom súde prebiehalo konanie pod sp.zn. XC/XXX/XXXX, pričom v zmysle jeho odôvodnenia sa súd vysporiadal s otázkou zvolania, priebehu a výsledkov hlasovania schôdze vlastníkov bytov, ktorá sa uskutočnila dňa 24.06.2004 a dospel k záveru, že výsledky hlasovania tejto schôdze a výpoveď daná žalobcovi sú platné, teda zmluva o výkone správy so žalobcom bola s účinnosťou k 01.01.2005 vypovedaná a od tohto dátumu je správcom bytového domu K. spoločnosť BARDBYT s.r.o. pričom konštatoval, že napádať hlasovanie alebo uznášaniaschopnosť schôdze patrí výlučne vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru, nie však správcovi. Súd v predmetnom konaní vykonal dokazovanie ohľadne priebehu schôdze vlastníkov bytov v bytovom dome K. dňa 24.06.2004 a po oboznámení sa so zápisnicou zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 24.06.2004, prezenčnej listiny zo schôdze konanej dňa 24.06.2004, samotnej písomnej výpovede, dospel k záveru, že predmetná schôdza
prebehla v súlade so zákonom a výsledky hlasovania, vrátane schválenia výpovede zmluvy o správe žalobcovi a schválenie nového správcu bytového domu BARDBYT, s.r.o., sú platné. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že na schôdzi konanej dňa 24.06.2004 za výpoveď zmluvy o výkone správy so žalobcom hlasovala nadpolovičná väčšina, t.j. 41 zo 77 vlastníkov bytov bytového domu. Písomná výpoveď zmluvy o výkone správy bola žalobcovi doručená dňa 29.06.2004 a nikto z prehlasovaných vlastníkov bytov nedal na súd žalobu o neplatnosť rozhodnutia väčšiny vlastníkov bytov. V zmysle písomnej výpovede začala dňom 01.07.2004 plynúť šesťmesačná výpovedná lehota a skončila dňa 31.12.2004 a od dňa 01.01.2005 novým správcom bytového domu sa stal BARDBYT s.r.o. Zo zápisnice zo schôdze vlastníkov bytov zo dňa 24.06.2004 bolo preukázané, že zmluvu o výkone správy so spoločnosťou BARDBYT, s.r.o. schválila nadpolovičná väčšina, t.j. 41 vlastníkov bytov. Ďalej súd uviedol, že žalobca sa na tamojšom súde domáhal vo viacerých súdnych konaniach od rôznych vlastníkov bytov v bytovom dome K. zaplatenia za služby, ktoré im mal poskytovať ako správca bytového domu v období po 01.01.2005 a zároveň aj žalovaný v 3. rade sa vo viacerých súdnych konaniach domáhal od vlastníkov bytov v bytovom dome K. zaplatenia plnení, ktoré ako vlastníci bytov sú povinní platiť správcovi bytového domu, pričom aj v týchto konaniach sa ako predbežná otázka posudzovala otázka platnosti výpovede zmluvy o výkone správy schválenej na schôdze vlastníkov bytov dňa 24.06.2004, pričom súdy, či už súd prvého stupňa alebo odvolací súd, konštatovali platnosť výpovede zmluvy o výkone správy. Keďže súd dospel k záveru o platnosti výpovede zmluvy o výkone správy žalobcovi, žalobe žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade, ako vlastníkom bytu č. 7 v bytovom dome blok K., nemohol vyhovieť, keďže žalobca od 01.01.2005 nie je správcom bytového domu blok K., pričom od žalovaných v 1. a 2. rade sa domáhal zaplatenia nedoplatkov podľa vyúčtovania za roky 2007 až 2010. Žiadať plnenia za služby spojené s bývaním od vlastníka bytu v bytovom dome môže iba správca bytového domu, ktorým je od 01.01.2005 žalovaný v 3. rade, a teda žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie tohto plnenia na súde. Zmena v osobe správcu nemôže byť na ujmu vlastníkom bytov, ako to ustanovuje § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Zb. Ďalej súd skúmal, či zo strany žalovaných v 1. a 2. rade nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa na úkor žalobcu, keďže tento mal aj bez platnej zmluvy o výkone správy po 01.01.2005 poskytovať žalovaným v 1. a 2. rade služby ako správca bytového domu. Avšak, po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že ani z titulu bezdôvodného obohatenia nebolo možné žalobe voči žalovaným v 1. a 2. rade vyhovieť. Žalovaní v 1. a 2. rade mali po zakúpení bytu č. 7 uzatvorenú platnú zmluvu o výkone správy bytového domu so žalovaným v 3. rade, tomuto správcovi bytového domu uhrádzali platby spojené s užívaním bytu, a zo strany žalovaných v 1. a 2. rade nebola voči žalobcovi naplnená žiadna skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov súd žalobu žalobcu voči žalovaným v 1. a 2. rade zamietol. Pokiaľ ide o nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému v 3. rade na pojednávaní konanom dňa 17.04.2013 a špecifikovanom podaním doručeným súdu dňa 05.08.2013 (odsek 4 odôvodnenia), súd v prvom rade konštatoval, že žalobca vôbec neuviedol, z akého právneho titulu si tento nárok uplatňuje. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že alternatívny petit prichádza do úvahy tam, kde z hmotného práva vyplýva, že záväzok je možné splniť viacerými spôsobmi a že právo voľby má dlžník (§ 561 OZ) a alternatívnym petitom sa žiada zaviazať žalovaného na dve alebo viaceré alternatívne plnenia. Uvedený prípad však takouto situáciou nie je. Žalobný petit žalobcu voči žalovanému v 3. rade, súd vzhľadom na priebeh konania posúdil ako eventuálny petit, ktorí si uplatnil popri primárnom návrhu voči žalovaným v 1. a 2. rade, keďže vzhľadom na vykonané dokazovanie žalobca nevedel vyhodnotiť, či primárny nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade je dôvodný. V zmysle § 489 OZ záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočnosti uvedených v zákone. Súd uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému v 3. rade právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade nebola uzatvorená žiadna zmluva, zároveň žalobca ani netvrdil, aby žalovaný v 3. rade porušením nejakej povinnosti mu spôsobil škodu a ani nepoukázal na inú skutočnosť uvedenú v zákone, na základe ktorej vznikol záväzok žalovaného v 3. rade voči žalobcovi. Uvedené bezdôvodné obohatenie malo spočívať v tom, že žalobca, ktorý v období od 01.01.2005 nebol správcom bytového domu K. a napriek tomu poskytoval jednotlivým vlastníkom bytov služby spojené s bývaním, namiesto žalovaného v 3. rade, ktorý od 01.01.2005 bol správcom bytového domu, teda žalobca žiadal, aby mu žalovaný v 3. rade nahradil, to, čo za žalovaného ako správcu bytového domu plnil, aj keď podľa práva mal služby spojené s bývaním vlastníkom bytov v bytovom dome poskytovať žalovaný v 3. rade. Ak žalobca reálne poskytoval akékoľvek plnenia vlastníkom bytov a nebytových priestorov v danom bytovom dome namiesto žalovaného v 3. rade, mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného v 3. rade na úkor žalobcu. Súd sa v prvom rade musel vyrovnať s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný v 3. rade. Žalobca si voči žalovanému v 3. rade uplatnil sumy,
ktoré mali byť žalobcom vynaložené v rokoch 2008 (2.904,43 Eur), 2009 (suma 1.307,12 Eur) a v roku 2010 (suma 1.179,44 Eur), pričom nárok voči žalovanému v 3. rade bol uplatnený na súde dňa 17.04.2013. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úrok bezdôvodne obohatil, t.j. v subjektívnej premlčacej dobe, najneskoršie sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo, t.j. v objektívnej premlčacej dobe. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že žalobca od 01.01.2005 musel vedieť, že ak bude napriek výpovedi zmluvy o výkone správy naďalej poskytovať služby vlastníkom bytov, tak na strane nového správcu, t.j. žalovaného v 3. rade dôjde na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu, keďže tento bude oprávnený prijímať finančné plnenia od vlastníkov bytov, avšak náklady spojené so správcom bytového domu bude vynakladať žalobca. O vzniku bezdôvodného obohatenia sa žalobca dozvedel momentom vynaloženia nákladov spojených so správou bytového domu, pričom žalobca si uplatňuje náklady, ktoré vynaložil postupne v priebehu rokov 2008 až 2010. Z uvedeného teda plynie, že žalobca od 01.01.2005 vedel, že sa na jeho úkor obohacuje žalovaný v 3. rade a o vzniku bezdôvodného obohatenia sa dozvedel postupne ako vynakladal prostriedky v rokoch 2008 až 2010, a keďže žalobca si uplatnil nárok voči žalovanému v 3. rade až dňa 17.04.2013, t.j. po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby a ohľadne nákladov vynaložený v rokoch 2008, 2009 a v časti roka 2010 do 17.04.2010 aj po uplynutí objektívnej trojročnej premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené súd žalobu voči žalovanému v 3. rade zamietol z dôvodu premlčania. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaní mali plný úspech vo veci, preto im súd priznal voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku s návrhom zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie. V odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Celé konanie je postihnuté vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a tiež v nesprávnom posúdení otázky dôkazného bremena a aj veci samej. Súd sa nijako relevantne nevyrovnal s podstatnou námietkou žalobcu, týkajúcou sa protirečivosti tvrdení vlastníkov bytov v uvedenom obytnom bloku - ktoré vyplývajú z iných súdnych konaní (a ktoré súd odmietol oboznámiť a vykonať k tomu akékoľvek dokazovanie). Odmietol aj zásadný argument, že oproti stavu vo veci XC XXX/XXXX došlo k ďalším zásadným výsluchom ostatných vlastníkov bytov v tomto bloku v iných súdnych konaniach a tiež boli predložené aj ďalšie dovtedy neznáme dokumenty a listiny do ostatných spisov. Poukazuje na to, že súd vôbec neoboznamoval v konaní v odôvodnení citované rozsudky súdov, na ktoré poukazuje. Takisto neboli ani oboznámené ďalšie spisy súvisiace s touto vecou citované v odôvodnení rozhodnutia. Namieta, že súd sa nezaoberal ani rozdielom medzi prezenčnou listinou zo schôdze a súhlasom s výpoveďou, ktorá sa vyrobila dodatočne mimo schôdze - a teda s vôľou vlastníkov nemá nič spoločné. Došlo teda k situácii, keď súd odôvodňuje svoje rozhodnutie dôkazmi a skutočnosťami, ktoré nemajú žiadnu oporu v spise. Napriek tomu, že v konaní a vyjadreniach poukazoval na inštitút dobrých mravov, a na synalagmatické záväzky, ako aj kontinuitu výkonu správy, súd sa tomu nevenoval, len konštatoval, že žalobca nebol správcom. Má za to, že je správcom, pretože jednoznačne preukázané nebolo, že Bardbyt, s.r.o. Bardejov splnil všetky zákonné podmienky a je právne a aj v skutočnosti novým správcom. Poukazuje na to, že zmluva o výkone správy so spoločnosťou Bardbyt, s.r.o. Bardejov nebola schvaľovaná na schôdzi dňa 21.12.2005. Nová zmluva bola podpisovaná po novelizácii zákona o vlastníctve bytov, pričom v tom čase bol potrebný súhlas vlastníkov bytov a uznesenie schôdze o schválení takejto zmluvy o výkone správy. Týmto okolnostiam sa súd nevenoval.
4. Žalovaní v 1. až 3. rade navrhujú potvrdiť napadnutý rozsudok, nakoľko celý procesný postup súdu počas súdneho konania bol v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Majú za to, že súd správne zistil skutkový stav, vykonal potrebné dôkazy a na tomto základe vydal zákonné rozhodnutie. Prevažne sa stotožňujú aj s jeho odôvodnením a právnou argumentáciou.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
6. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p“.), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovne.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom do uplynutia lehoty pre podanie odvolania, to, či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne odôvodnil, vychádzajúc z toho, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky J..Ú. XX/XX).
12. Odvolaciu námietku o porušení práva na spravodlivý súdny proces a naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP odvolateľ odôvodňuje nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru odvolateľa sa súd prvej inštancie nevyrovnal s argumentami žalobcu. Rozhodnutie považuje za nepresvedčivé. Súd odmietol argument žalobcu, že oproti stavu vo veci XC/ XXX/XXXX došlo k ďalším zásadným výsluchom ostatných vlastníkov bytov v tomto bloku v iných súdnych konaniach a tiež boli predložené aj ďalšie dovtedy neznáme dokumenty a listiny do ostatných spisov a v tomto konaní súd odmietol dôkazy vykonať.
13. K predmetnej námietke odvolací súd uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú z nasledovných dôvodov. K problematike porušenia práva na spravodlivý súdny proces vyjadrila názor tak právna veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porovnaj J.. Ú. XXX/04) „Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi „(porovnaj J.. Ú. XX/XX). „Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (J.. Ú. XX/XX), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (J.. Ú. X/ XX, J.. Ú. XXX/XX) (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. X E. XXX/ XXXX)“.
14. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 04. 1993). Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (Ankerl c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996).
15. Pri aplikácii uvedených princípov na daný prípad možno konštatovať, že námietku žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý súdny proces tým, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, nepresvedčivé považuje odvolací súd za nedôvodnú.
16. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. ( porovnaj IV. ÚS 115/03).
17. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky odvolateľa pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia sú nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
18. Pokiaľ namieta odvolateľ, že k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces žalobcu došlo aj tým, že súd odmietol vykonať ním navrhnuté dôkazy odvolací súd nepovažuje túto námietku za dôvodnú. Pravidlo, podľa ktorého súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní vychádza z č.l. 48 ods. 2 Ústavy. Za dôkaz slúžia v súdnom konaní všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré sa rozhodol navrhnuté dôkazy žalobcom nevykonať (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Dospel k záveru, že navrhnuté dôkazy sú pre skutkové a právne posúdenie veci právne irelevantné. Svoj postup pre nevykonanie dôkazov odôvodňuje v bode 45 napadnutého rozsudku. Súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná podľa § 185 ods. 1 C.s.p. Ani odvolací súd, vzhľadom na zistený skutkový stav, nepovažuje navrhované dôkazné prostriedky žalobcom za také, ktoré bolo nevyhnutné vykonať, pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, a na zistený skutkový stav prijal správny právny záver. Ním zistený skutkový stav obstojí.
19. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie oboznámením so súdnymi spismi, na ktoré poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru, mal vykonať dôkazy na pojednávaní v súlade s ustanovením § 188 C.s.p. Spisy, z ktorých citoval prijaté právne závery neboli pripojené ku konaniu a objektívne nemal možnosť sa k nim vyjadriť.
20. V prvom rade je nutné uviesť, že súd prvej inštancie uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal (bod 8 napadnutého rozsudku). Uviedol, aké skutkové závery z vykonaných dôkazov pre neho vyplynuli. Pokiaľ súd prvej inštancie poukazuje na právne závery prijaté súdom prvej inštancie v konaní vedenom na Okresnom súde v Bardejove pod sp. zn. XC/XXX/XXXX o právnej otázke týkajúcej sa záveru, že správcom bytového domu, kde sa nachádza byt žalovaných v 1. a 2. rade, nebol žalobca a vysvetľuje primeraným a dôvodeným postupom svoju akceptáciu predmetnej právnej otázky, neznamená to, že by bol povinný vykonávať dôkazy vykonané už súdom v inom konaní, z ktorého závery prijíma.
21. Povinnosťou súdu je, aby vždy v obdobných veciach rozhodoval identicky. Súd prvej inštancie náležitým a presvedčivým spôsobom svoj záver pre akceptáciu záveru vysloveného v inom súdnom konaní odôvodnil. Postupoval v súlade s viacerými nálezmi Ústavného súdu SR, z ktorých jednoznačne vyplývajú závery o povinnosti súdu akceptovať právne závery súdu o právnej relevantnej otázke za rovnakej situácie.
22. Imanentným znakom právneho štátu je aj princíp právnej istoty (napr. PL.ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určite právne relevantnú otázku pri opakovaní rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť je ústavne neudržateľná (PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s Ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 Ústavy a čl. 6 ods.1 Dohovoru (porovnaj Nález Ústavného súdu SR z 29.05.2013, sp.zn. J.. Ú. XXX/XXXX). K predmetnej otázke sa Ústavný súd vyjadroval opakovane, napríklad v Náleze z 30.01.2013 sp.zn. J.. Ú. XX/XXXX, z 22.11.2011 sp.zn. J.. Ú. XXX/XXXX. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Súd vo svojom rozsudku uviedol relevantné dôvody a vyrovnal sa s tvrdeniami žalobcu, pokiaľ ten poukazoval na rozdielne názory súdov prijaté v iných rozhodnutiach.
23. K ďalšej odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.
24. Relevantná otázka týkajúca sa správcu domu v rozhodnom období pre prejednávanú vec bola súdom správne zodpovedaná. Súd prvej inštancie s poukazom na závery prijaté v konaní vedenom pod sp.zn. XC/XXX/XXXX, zdôvodňuje dôvody, pre ktoré nie je možné žalobcu považovať za správcu bytového domu. Na dôvažok poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, ktoré prijali rovnaký právny záver. Prijal záver, že žalobca nie je s účinnosťou od 1.1.2005 správcom daného bytového domu a nie je ním ani v čase vyhlásenia rozsudku. Nemôže sa teda s úspechom domáhať nárokov na plnenia za služby spojené s bývaním od jednotlivých vlastníkov, pretože nie je správcom bytového domu, v ktorom žalovaní v 1. a 2. rade bývajú.
25. Náležitým spôsobom sa vyrovnáva súd prvej inštancie s názorom žalobcu ohľadom jeho argumentu domáhať sa iným spôsobom možnosti prieskumu rozhodnutí prijatých na schôdzi vlastníkov bytov. Poukazuje správne na ustanovenie § 14 ods. 4 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z. (ďalej len „ZoVBNP“), ktoré je svojou povahou lex specialis, ktoré vylučuje použitie všeobecných právnych prostriedkov. Úprava podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP je jediným zákonným spôsobom, ktorým možno napadnúť prijaté rozhodnutia. Žaloba podľa § 14 ods. 4 ZoVBNP musí byť podaná v zákonom stanovenej lehote, ktorá má prekluzívny charakter (do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania, resp. do troch mesiacov od faktického hlasovania). Márnym uplynutím prekluzívnej lehoty sú formálne a vecné nedostatky prijatých rozhodnutí konvalidované a v záujme právnej istoty sa tieto rozhodnutia považujú za platné a záväzné. Nie je možné extenzívnym výkladom rozširovať oprávnenie podať žalobu smerujúcu proti rozhodnutiam prijatým na schôdzi vlastníkov bytov aj na osobu správcu. Zákon totiž nedovoľuje iným osobám ako vlastníkom návrhom podľa ust. § 14 ods. 4 cit. zákona zasahovať do vnútorných pomerov a rozhodnutí prijatých na schôdzi či zhromaždení vlastníkov.
26. Závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade odvolací súd považuje za správne, súhlasí s prijatým záverom, že premlčacia doba v danom prípade sa riadi režimom Občianskeho zákonníka, a preto bol nárok žalobcu voči žalovanému v 3. rade premlčaný.
27. Odvolací súd poznamenáva, že dôležitou skutočnosťou pre aplikáciu Občianskeho zákonníka pri posúdení premlčania práva je skutočnosť posúdenia dopadu, že aj posúdenie premlčacej doby potenciálne môže ovplyvniť tiež postavenie fyzickej osoby, ktorá má uzavretú zmluvu o správe bytového domu, pričom takáto zmluva je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou. Aj s prihliadnutím na túto skutočnosť, je podľa názoru súdu spravodlivé, ak sa na režim bezdôvodného obohatenia v prípade mimozmluvného záväzku, teda deliktuálneho záväzku dvoch obchodných spoločností ohľadom vydania bezdôvodného obohatenia bude aplikovať režim Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa týka otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
28. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
29. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, vrátane osvojenia si jeho dôvodov.
30. trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že vyslovil, že žalovaní v 1. až 3. rade majú voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, pretože boli v odvolacom konaní plne úspešní voči žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní nemal úspech.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).