Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/48/2018

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky V. E. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej v Michalovciach na Štefánikovej 29 zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Fejlekovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Michalovciach na Námestí osloboditeľov 25 proti manželovi N. E. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v E. Y. W. XXX zastúpeného Advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA&PARTNERS, s.r.o. Kováčska 53 Košice v konaní o rozvod manželstva o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletej J. E. nar. XX.X.XXXX a maloletému X. E. Y.. XX.X.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce, Saleziánov 1 o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 27.9.2017 č.k. 15P 49/2017-104 takto

rozhodol:

Zrušuje rozsudok v napadnutých výrokoch o výchove mal. J. nar. XX.X.XXXX a mal. X. nar. XX.X.XXXX, o výživnom a úprave styku otca s maloletou J. a maloletým X. na čas po rozvode a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 27.9.2017 č.k. 15P 49/2017-104 manželstvo navrhovateľky V. E. rod. R.Č. nar. XX.XX.XXXX a manžela N. E. nar. XX.X.XXXX uzavreté dňa 25.10.2003 pred Matričným úradom v N. zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Mesta N. vo zväzku XX ročník XXXX na strane XX pod poradovým číslom XXX rozviedol. Na čas po rozvode zveril maloleté deti J. E. nar. XX.X.XXXX a X. E. nar. XX.X.XXXX do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky), ktorá bude maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Manžela navrhovateľky (otca) zavial prispievať na výživu maloletej J. 120 Eur mesačne a maloletého X. 100 Eur mesačne vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca dopredu navrhovateľke (matke) od právoplatnosti rozsudku. Upravil styk manžela navrhovateľky (otca) s maloletými deťmi každý druhý víkend v mesiaci od piatku 13:30 hod. do nedele do 17:00 hod. s tým, že maloleté deti prevezme v stanovenom čase v škole, ktorú maloleté deti navštevujú a navrhovateľke ich odovzdá pred vchodom bytového domu v Michalovciach, kde maloleté deti s matkou bývajú. Manžel navrhovateľky (otec) je oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý rok počas letných prázdnin v mesiaci júl a v mesiaci august, a to druhý až štvrtý týždeň, každý rok počas jarných prázdnin od pondelka do piatku, každý nepárny rok počas veľkonočných sviatkov od pondelka do utorka a každý párny rok počas vianočných sviatkov od 24.12. do 26.12 s tým, že otec maloleté deti prevezme od 9:00 hod. prvého dňa styku pred bytovým domom, kde navrhovateľka (matka) s maloletými deťmi býva a maloleté deti navrhovateľke (matke) odovzdá v posledný deň styku o 18:00 hod. na tom istom mieste. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Rozhodnutie o zverení maloletých detí J. a X. do osobnej starostlivosti navrhovateľky (matky) odôvodnil tým, že od marca 2017, odkedy rodičia detí nežijú v spoločnej domácnosti, starostlivosť o maloleté deti zabezpečuje matka, ktorá nebola spochybnená ani kolíznym opatrovníkom a prejavom vôle maloletých detí, ktoré si želali byť zverené do osobnej starostlivosti matky a striedavú osobnú

starostlivosť rodičov odmietli. Navrhovateľka má vytvorené vhodné podmienky pre zdravý psychický a fyzický vývin maloletých detí a je v jej možnostiach a schopnostiach zabezpečovať starostlivosť o nich aj do budúcna. Manžel navrhovateľky (otec) v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ovplyvňovanie maloletých detí matkou, naopak, obidve deti potvrdili svoj dobrý vzťah k otcovi a prejavili záujem sa s ním stretávať. V konaní nepovažoval za potrebné nariadiť znalecké dokazovanie, pretože maloleté deti sú vo veku, v ktorom sú schopné vyjadriť svoj názor, preto s prihliadnutím na ich vôľu s poukazom na § 38 pri rozhodovaní predovšetkým zohľadnil názor maloletých detí, ktoré majú právo slobodne sa vyjadrovať a svoj názor prezentovali aj pred kolíznym opatrovníkom v rámci šetrenia rodinného a výchovného prostredia rodičov.

3. Pri rozhodovaní o výživnom vychádzal zo zistenia, že navrhovateľka pracuje ako živnostník s mesačným príjmom 400 Eur. Z výpisu daňového priznania navrhovateľky zistil, že jej príjmy zo živnosti boli 4.268,61 Eur, výdavky si uplatnila vo výške 1.897,63 Eur a základ dane bol 2.370,98 Eur. Rovnako z daňového priznania spoločnosti E., s.r.o. zistil, že súčet výnosov z hospodárskej činnosti a finančnej činnosti bol 12.270 Eur, náklady na hospodársku činnosť a finančnú činnosť boli 20.622,16 Eur a výsledok hospodárenia bol -8.351,99 Eur. Navrhovateľka (matka) má povolenie na živnosť a pracuje ako obchodná zástupkyňa v Prvej stavebnej sporiteľni s čistým priemerným mesačným zárobkom 400 Eur. Z pracovnej zmluvy spoločnosti E., s.r.o. a manželom navrhovateľky z 25.5.2016 zistil, že od 1.6.2016 pracuje ako vedúci dopravy s mesačným príjmom 486 Eur a na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy zo 16.12.2016 (je jeho príjem 522 Eur) od 1.1.2017 je jeho príjem 522 Eur mesačne. Okrem toho rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia má priznaný výsluhový príspevok 192,37 Eur na obdobie od 1.6.2016 do 31.5.2019. Pri rozhodovaní o výživnom rovnako zohľadnil odôvodnené potreby maloletej J., ktorá je žiačkou šiesteho ročníka a maloletého X., ktorý navštevuje prvý ročník základnej školy.

4. Úpravu styku odôvodnil záujmom maloletých detí na prehĺbení vzájomného vzťahu s otcom a tiež právom otca podieľať sa na výchove maloletých detí.

5. Rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom J. a X. na čas po rozvode manželstva posúdil a rozhodol podľa § 24 ods. 1, 3, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 4 a 5 Zákona o rodine.

6. Odvolanie podal v zákonnej lehote otec maloletých detí proti výrokom o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej J. a k maloletému X. na čas po rozvode s odôvodnením, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ , súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ .

7. Otec maloletých detí k vhodnosti podmienok pre výchovu a starostlivosť o maloleté deti účastníkov konania uviedol, že z fundamentálnych podmienok, ktoré je konajúci súd povinný skúmať pri rozhodovaní o starostlivosti o maloleté deti v konaní o starostlivosti súdu o maloleté, je vhodnosť prostredia na výchovu a starostlivosť o nich. Jej splnenie je v konaniach, akým je aj predmetné konanie, potrebné skúmať u oboch účastníkov konania, teda u oboch rodičov. Zdôraznil, že v odôvodnení rozsudku absentuje akékoľvek zhodnotenie splnenia uvedenej podmienky v intenciách vzájomného porovnania výchovného prostredia u rodičov a záver správy kolízneho opatrovníka o totožnosti výchovného prostredia rodičov a následné favorizovanie výchovného prostredia u matky je doslova šokujúce, keď maloleté deti spolu s matkou obývajú jednu izbu v byte svojej starej matky, kým v rodinnom dome otca má každé dieťa predpripravenú samostatnú izbu. Konajúci súd nezohľadnil absolútne prevyšujúcu úroveň bývania u otca, ani sa mu v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval, a to napriek tomu, že na túto, z hľadiska najlepšieho záujmu maloletých detí, evidentnú neprimeranosť, ba až nevhodnosť výsledku v správe kolízneho opatrovníka opakovane v priebehu konania namietal. V tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí preukázateľnou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ , nakoľko výrok súdu o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky nie je za daných podmienok možné vyhodnotiť inak, ako výrok v príkrom a zjavnom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí.

8. Vo vzťahu k styku s maloletými deťmi počas trvania prvoinštančného konania zdôraznil, že zhodnotenie súdu absolútne nevyplýva zo zisteného skutočného stavu veci a pretrvávajúci pozitívny

vzťah maloletých detí k nemu je dôkazom silného citového puta medzi nimi a nie absenciou negatívneho pôsobenia matky na deti, ktoré údajne nepreukázal a prítomnosť pozitívneho pôsobenia matky na deti, by malo byť namieste práve z toho dôvodu, že svojvoľne a sebecky rozhodla oddeliť maloleté deti od ich otca len na základe svojich osobných pocitov. V danej súvislosti sa negatívne pôsobenie matky zrkadlí a postupne prenáša na deti z jej vlastného negatívneho vzťahu k nemu, ktorý navonok prejavuje absolútnym nezáujmom a akýkoľvek kontakt s ním, čo nepochybne vnímajú aj maloleté deti, a táto skutočnosť ich vo vzťahu k otcovi bezpochyby ovplyvňuje. Rozhodnutie súdu prvej inštancie trpí vadou majúcou za následok nesprávnosť vyneseného rozhodnutia, konajúci súd zároveň nesprávne zistil skutočný stav veci, keď na ním prezentované skutočnosti ohľadne styku s deťmi a nevhodné správanie matky ovplyvňujúce maloleté deti a ich najlepší záujem nijakým spôsobom neprihliadol a za zistený skutkový stav považoval neaktuálne vyjadrenie spred pol roka ohľadne údajného stretávania každý druhý víkend, preto aj z uvedeného hľadiska je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne, nezákonné a v rozpore so záujmami maloletých detí.

9. Uviedol, že v prípade, ak odvolací súd v danej veci nezasiahne, pevný pozitívny citový vzťah maloletých detí k nemu bude ďalej pretrhaný dôsledkami rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nijakým spôsobom nereflektoval vyššie uvedené skutočnosti a právnu úpravu a nepokúsil sa v záujme maloletých detí negatívne dopady pôsobenia matky eliminovať práve najvhodnejším modelom zachovania vzťahu detí k obom rodičom, a to striedavou osobnou starostlivosťou, pre nariadenie ktorej v konaní neboli žiadne prekážky, ba práve naopak, bolo preukázané splnenie všetkých predpokladov.

10. Vo vzťahu k údajnému názoru maloletých detí vytkol nesprávnosť vedenia výsluchu najmä, že hneď prvá otázka položená maloletým deťom bola otázka "komu chcú byť zverené do osobnej starostlivosti" napriek tomu, že zo strany psychológov zaoberajúcich sa rodinnoprávnou problematikou je veľmi dôležité vystríhať sa pri realizovaní výsluchu maloletých detí položenia takto formulovanej priamej otázky. Zdôraznil, že na žiadnom mieste, ani v priebehu konania, ako ani v odôvodnení rozhodnutia, nebolo konajúcim súdom odôvodnené, na základe čoho dospel k záveru o schopnosti maloletých vyjadriť svoj názor vo veci, z čoho pritom vychádzal, z akých skutočností a čím sa pri uvedenom zhodnotení riadil. V prvom rade je nutné rešpektovať, že skôr, ako dôjde k zisťovaniu názoru maloletého, orgán tieto skutočnosti zisťujúci je povinný poskytnúť dieťaťu všetky relevantné informácie. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že maloleté deti neboli pred realizovaným výsluchom riadne poučené tak, aby bolo možné uplatniť ich právo poskytnúť svoj názor. Výsluch maloletých detí v predmetnom konaní bol vykonaný v rozpore so základnými zásadami vedenia výsluchov maloletých detí, v dôsledku čoho nebolo rešpektované ani ustanovenie § 38 a ani čl. 5 písm. g/ Zákona o rodine, v dôsledku čoho je rozhodnutie konajúceho súdu vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a naviac bol zo strany konajúceho súdu nesprávne zistený skutočný stav veci. Trval na tom, že vyjadrenie maloletých detí tak pred kolíznym opatrovníkom (27.6.2017), ako ani pred súdom (24.8.2017) nie je v žiadnom prípade možné považovať za názor maloletých detí tak, ako to upravuje § 38 CMP. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že maloleté deti vypovedajú v prospech matky doslovne naučeným spôsobom, len pre ich negatívne ovplyvnenie matkou, ktoré je preukázané aj doslova šokujúcim výbuchom hnevu maloletej J., ktorý sa odohral vo vzťahu k nemu počas trvania konania, a to za použitia slovných spojení a fráz, ktoré neboli vytvorené mysľou dvanásťročného dieťaťa, ale prevzatými od dospelého človeka, logicky navrhovateľky a tiež, že maloleté majú pozitívny vzťah k otcovi, otec im poskytoval pravidelnú denno-dennú starostlivosť pred odchodom zo spoločnej domácnosti a jeho spôsobilosť poskytovať im starostlivosť bola pozitívne preverená aj v priebehu konania na niekoľkodňovom výlete na Sninských rybníkoch, ktorého bezproblémovú realizáciu potvrdili aj maloleté deti pri výsluchu 24.8.2007.

11. K osobnej starostlivosti uviedol, že nezhody rodičov súvisiace s ich citovým odcudzením a neschopnosťou ďalšieho spolužitia nemajú súvis so schopnosťou, či neschopnosťou ktoréhokoľvek z rodičov vychovávať svoje deti, poskytovať im láskyplnú a zodpovednú starostlivosť a výchovu. Práve s ohľadom na uvedené navrhoval zverenie maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičom v týždennom intervale. Vytkol konajúcemu súdu, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutie absolútne žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho návrhom na zverenie detí do striedavej osobnej starostlivosti a ich zverenie do výlučnej osobnej starostlivosti matky odôvodnil troma strohými dôvodmi. Konajúci súd sa absolútne nevysporiadal s jednotlivými aspektmi striedavej osobnej starostlivosti, a to z právneho, z psychologického ani z lekárskeho hľadiska. Zdôraznil, že konajúci súd nevychádzal dôsledne z existencie jeho rodičovskej spôsobilosti vzniknutej od narodenia detí, z predpokladu striedavej osobnej

starostlivosti ako štandardu, ktorý nemá byť v konaní skúmaný, ale prezumovaný, neskúmal dôsledne dôvody nesúhlasu matky so striedavou osobnou starostlivosťou, ktoré neboli dôležité, neboli podporené žiadnym dôkazom a teda nie sú dané a neprihliadol na evidentne z dokazovania vyplývajúci fakt, že nesúhlas matky so striedavou osobnou starostlivosťou je účelový, podporený jedine deťmi naučenými výpoveďami, ktorých absurdnosť bola v konaní preukázaná. V tejto súvislosti zdôraznil čl. 10 ods. 2 listiny a čl. 8 Európskej dohody v spojení s čl. 32 ods. 4 Listiny a čl. 3 ods. 1 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Konajúci súd sa nevysporiadal s uvedeným prameňom práva stanovujúcim základné skutkové a právne vodítka pre posudzovanie striedavej starostlivosti napriek tomu, že bol povinný pri rozhodovaní zohľadniť uvedené skutočnosti a prijať záver o striedavej osobnej starostlivosti ako preukázateľne najvhodnejšom modely starostlivosti o maloleté deti, nakoľko navrhovateľka nepreukázala žiadne dôvody nesúhlasu so striedavou osobnou starostlivosťou, v dôsledku čoho jej nesúhlas bolo nutné posúdiť ako účelový a on ako otec spĺňal všetky predpoklady pre striedavú osobnú starostlivosť. Zdôraznil, že jediný spôsob ako zvrátiť nezvratný proces citového ochladenia maloletých detí od otca je zmena rozhodnutia odvolacím súdom tak, že tento modelom striedavej osobnej starostlivosti skutočne posilní citové puto detí k otcovi, ktoré napriek, či už priamej alebo nepriamej snahe matky o jeho elimináciu, stále existuje.

12. V odvolaní vo vzťahu k vyživovacej povinnosti uviedol, že hypotéka je záväzkom, ktorého dlžníkmi sú obaja účastníci tohto konania, zmluva o úvere bola uzatvorená za trvania manželstva a jej účelom bola údržba rodinného domu, v ktorom viedli spoločnú domácnosť a vychovávali obe svoje deti, pričom navrhovateľka odchodom zo spoločnej domácnosti túto hypotéku ponechala uhrádzať výlučne na neho, preto úhrada splátok tejto hypotéky je nutnosťou k zabezpečeniu bytových potrieb, a teda ide o výdavok, ktorý je z jeho strany nutné vynaložiť, preto konajúci súd bol povinný ho zohľadniť, obzvlášť s prihliadnutím na to, že rodinný dom, pre zachovanie ktorého tieto splátky hradí, je miestom, s ktorým sa deti počas ostatných rokov svojho života identifikovali ako s domovom. Pokiaľ konajúci súd neuznal splátky hypotéky ako odôvodnený výdavok, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z nesprávne a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Ak konajúci súd zohľadnil jeho príjem 580,82 Eur, tak po odpočítaní základných výdavkov len na bývanie, ktoré pri mesačnej splátke hypotéky vo výške 148 Eur a mesačnej splátke na inkaso 130 Eur je spolu 278 Eur, tak mu zostáva niečo vyše 300 Eur, z ktorých by podľa rozhodnutia súdu mal 220 Eur mesačne uhradiť ako priame výživné pre maloleté deti. Po odpočítaní uvedeného by mu na stravu, ošatenie, hygienické potreby, nerátajúc pritom ešte nevyhnutné náklady na pohonné hmoty, ostalo mu len 80 Eur. Výživné vo výške, ktoré platí, t.j. vo výške 80 Eur sa javí viac ako primerané z hľadiska jeho príjmových a majetkových pomerov, ako aj výdavkov na maloleté deti, na ktorých úhrade sa z časti v smere vyššie uvedeného naturálneho plnenia sám preukázateľne a nespochybniteľne podieľa. Po odchode navrhovateľky zo spoločnej domácnosti sa zodpovedne a dôsledne v súlade so svojimi zákonnými povinnosťami postavil k plateniu výživného na maloleté deti a po ignorácii navrhovateľky sa rozhodol prispievať na ich výživu vo výške 80 Eur mesačne, ktoré hradí pravidelne počas celého prvoinštančného konania, ako to bolo potvrdené aj samotnou matkou maloletých detí.

13. V závere svojho odvolania zhrnul, že konajúci súd sa absolútne nevysporiadal s najzásadnejšími skutočnosťami vyplývajúcimi z priebehu konania, nezohľadnil žiadne zo skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo v jeho prospech a na ktoré poukazoval, napriek správne preukázanému skutočnému stavu veci na tento neprihliadol a tento nezistil, v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov prihliadol podľa svojho odôvodnenia len na tvrdenia detí, ktoré nie je možné považovať za ich názor a ak by aj tieto boli ich názorom, čo v celom rozsahu popiera, nie je ho ani podľa ust. § 38 a § 191 možné vnímať izolovane od ostatných preukázaných skutočností, nezohľadnil ani platnú právnu úpravu, ustálenú judikatúru a názory právnej vedy, či psychológov, na ktoré v konaní poukázal a ktoré sú konajúcemu súdu z jeho činnosti nepochybne známe, ani sa s týmito nijako nevysporiadal, svoje rozhodnutie v žiadnom smere neodôvodnil tak, aby bolo zrejmé, z čoho pri vynášaní rozhodnutia vychádzal a čím sa pri rozhodovaní riadil, čím jeho rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle, a preto rozhodnutie považuje v celom rozsahu za arbitrárne, porušujúce jeho právo ako účastníka konania na spravodlivé prejednanie veci a spravodlivý proces. Rovnako zdôraznil, že z vykonaného dokazovania, ako aj ustálenej judikatúry a názorov právnej vedy a psychológov jednoznačne vyplýva, že citové ochladnutie medzi účastníkmi konania, ktoré zapríčinilo rozpad manželstva, nemá vplyv na spôsobilosť otca vychovávať deti, maloleté deti opustili sféru výchovy otca, čo nebolo v súlade s ich vôľou, ale bolo svojvôľou navrhovateľky, má spôsobilosť vychovávať svoje deti, ktorá mu vznikla dňom ich narodenia, od odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti zodpovedne poskytoval starostlivosť a vychovával

maloleté deti, dôsledne a zodpovedne im poskytoval opateru aj v priebehu niekoľkých dní, navrhovateľka má absolútne nevhodné podmienky pre poskytovanie osobnej starostlivosti, bol preukázaný priamy a nepriamy vplyv matky na vzťah otca a maloletých, nebol preukázaný a dokonca ani len tvrdený akýkoľvek relevantný a závažný dôvod pre vylúčenie striedavej osobnej starostlivosti, naopak, bolo preukázané splnenie všetkých subjektívnych, ako aj objektívnych kritérií na jeho strane pre zavedenie striedavej osobnej starostlivosti, vrátane prijatia maloletých detí, z ktorých výpovedí napriek viacerým procesným a obsahovým pochybeniam pri vedení výsluchu, na ktoré poukazoval, je možné vyvodiť, že nepochybne pozitívny vzťah detí k nemu, ako aj jednoznačnú vôľu byť aj v jeho opatere a starostlivosti, nebola preukázaná ani len tvrdená žiadna nevhodná pohnútka na jeho strane pre navrhovanie striedavej osobnej starostlivosti, práve naopak, štandardne skúmaná pohnútka vo vylúčení povinnosti hradiť na maloleté deti výživné bola vyvrátená jeho zodpovedným prístupom k hradeniu výživného v priebehu konania. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že v konaní boli bezpochyby splnené všetky podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zveril maloleté deti účastníkov konania do striedavej osobnej starostlivosti tak, ako to navrhoval v priebehu konania, výživné neupraviť s ohľadom na zásadne rovnaké príjmové pomery oboch rodičov a rovnaký čas poskytovania osobnej starostlivosti v striedavom modely a styk s maloletými deťmi s ohľadom na striedavú osobnú starostlivosť neupravil.

14. Otec maloletých detí písomným podaním z 29.11.2017, ktoré označil ako doplnenie odvolania uviedol, že napriek tomu, že trvá na skutočnosti, že v rodine účastníkov konania sú splnené všetky podmienky pre nariadenie striedavej osobnej starostlivosti, ale pre prípad, keby sa odvolací súd s podaným odvolaním nestotožnil, z dôvodu právnej istoty doplňuje podané odvolanie o výhradu voči frekvencii styku s maloletými a trval na tom, že ak má byť styk upravený vo frekvencii dvakrát do mesiaca, mal byť pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností použitý termín „každý párny“, prípadne „každý nepárny“ víkend.

15. Matka maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo všetkých výrokoch za vecne správny a navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch podľa § 386 ako vecne správny potvrdil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia, súd prvej inštancie správne a úplne zistil skutočný stav veci a konanie nemalo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Otec maloletých detí s návrhom na rozvod manželstva súhlasil, nesúhlasil však so zverením maloletých detí do jej osobnej starostlivosti. Súd prvej inštancie prihliadal na zákonné ustanovenie § 38 CMP, podľa ktorého, ak je účastníkom konania maloletý, ktorý je schopný vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Argumentácia otca v odôvodnení odvolania je účelová, pretože z textu zápisníc uvádza argumentáciu svedčiacu výlučne v jeho prospech. K vhodnosti podmienok pre výchovu používa termín „predpripravené izby“ pre maloleté deti. Tento termín je pre odvolací súd zjavne zavádzajúci, pretože dlhodobo bývali len na prízemí rodinného domu z dôvodu, že poschodie nikdy dokončené nebolo, nevedú tam ani schody. Táto skutočnosť bola prezentovaná v správe kolízneho opatrovníka na pojednávaní dňa 4.7.2017, hneď v úvode prejednania veci, preto tu niet priestoru pre konštatáciu šokujúceho favorizovania výchovného prostredia u nej. Expresívne vyjadrenie v tom smere, že úroveň bývania u otca je absolútne prevyšujúca, nebola v konaní nijakým spôsobom preukázaná. Nie je predmetom rozvodového konania zisťovať či a akým spôsobom plánuje do budúcna upraviť svoje bytové pomery, pretože v zmysle zákonného ustanovenia § 217 ods. 1 pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Otcovi nič nebránilo túto otázku jej v konaní položiť. Bytovú otázku mieni riešiť ihneď po právoplatnosti rozvodového konania, pretože je bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu, v ktorom otec výlučne sám býva. To isté zákonné ustanovenie je aktuálne použiteľné aj k ďalším pripomienkam na strane 5 odvolania otca. Dôvody, ktoré ju viedli k podaniu návrhu na rozvod sú podrobne uvedené v samotnom návrhu. Čo sa týka jej kontaktu s bývalým manželom je toho názoru, že je obojstranný, o čom svedčí jeho stanovisko k samotnému návrhu. Nemôže však súhlasiť s tvrdením, že jej prístup k otcovým rodičovským právam je laxný a že úmyselne koná proti záujmom maloletých. Tieto formulácie považuje za teoretické vyjadrenia, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a otec ich nikdy nevyslovil. Tiež nebolo preukázané, že maloleté deti voči otcovi negatívne ovplyvňuje. Z výpovede otca tieto skutočnosti nevyplynuli. Otec najprv navrhoval vykonať znalecké dokazovanie, neskôr bezdôvodne od tohto úmyslu ustúpil. Komunikácia SMS medzi rodičmi nepotvrdzuje ani laxný prístup, ani úmyselné konanie proti záujmom maloletých a ani ďalšie dôvody nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, preto navrhla, aby odvolací súd rozhodol hore naznačeným spôsobom.

16. Kolízny opatrovník maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu otca zdôraznil, že záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri výkone kolízneho opatrovníka. Podľa základných zásad Zákona o rodine je nevyhnutné mať pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka záujem dieťaťa na zreteli, starostlivo ho posudzovať a zodpovedne ho určovať podľa konkrétnej situácie dieťaťa, čo bolo zo strany úradu dodržané. Vzhľadom na vyjadrenie maloletých detí, ktoré jednoznačne prejavili túžbu žiť s matkou, považuje za prioritné ich názor rešpektovať. Rozsudok prvostupňového súdu navrhol potvrdiť ako vecne správny a dôvodný.

17. Otec maloletých detí vo vyjadrení k vyjadreniu kolízneho opatrovníka zdôraznil, že prešetrenie pomerov u oboch rodičov vo vzťahu k záveru prijatému kolíznym opatrovníkom bolo doslova zarážajúce, favorizujúc bytové pomery matky, bývajúcej s maloletými v jednej izbe v byte spolu so starou mamou oproti jeho bytovým pomerov, bývajúceho v rodinnom dome, zaručujúcom súkromie rodičov aj maloletých, možnosti voľnočasových aktivít a ďalšie. Výsluch maloletých detí kolíznym opatrovníkom aj súdom bol vykonávaný v rozpore so štandardmi kladenými na výsluch maloletých detí psychológmi, lekármi a právnou vedou. V zmysle § 38 ods. 1 je súd povinný na názor maloletých detí prihliadnuť ako na akýkoľvek iný, v konaní uvádzaný dôkaz a nie sa ním bez ďalšieho nekriticky riadiť. Opakovane poukázal na to, že tvrdenia maloletých v priebehu konania neboli a nie sú názorom maloletých a jediným z výpovede maloletých vyčítateľným faktom je ten, že maloleté deti majú absolútne pozitívny vzťah k nemu a tento fakt mal byť zohľadňovaný zo záveru ich výsluchu zo strany súdu.

18. Otec maloletých detí vo vyjadrení k vyjadreniu matky zdôraznil, že pokiaľ v konaní absentuje prezentácia názoru maloletých detí v súlade s ustanovením § 38 ods. 1 nebolo na aký názor prihliadnuť. K bytovým pomerom účastníkov konania okrem toho, čo podrobne uviedol vo svojom odvolaní, vyjadril názor, že bytové pomery matky objektívne nie sú z dlhodobého hľadiska pre výchovu maloletých vhodné, a to bez ohľadu na to, či u neho je dostavané prvé poschodie alebo nie, deti majú v rodinnom dome, kde býva, svoju vlastnú izbu oddelenú od izby rodičov.

19. Podľa § 2 ods. 1 na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

20. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

21. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

22. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 220 ods. 2 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

23. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v konaní. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia ako

dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti v prípade chýbajúceho skutkového stavu právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnutné takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

24. Podľa § 220 ods. 2 odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 191 ods. 1 vyplýva, že súd je povinný hodnotiť vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, teda navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkazmi a návrhmi dôkazov odmietol zaoberať. Súd je povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti je potrebné premietnuť do záverov o skutočnosť stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutočný stav veci (§ 35 a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutočného stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola vec preto rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktoré je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku SR okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nie je potrebné skúmať existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

25. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom J. a X. na čas po rozvode manželstva rodičov v rozpore s § 220 ods. 2 dôsledne nerešpektoval právo účastníkov konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 Dohovoru, čím odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom, a teda znemožnil im realizáciu tých procesných práv, ktoré im zákon priznáva na účelné uplatnenie či bránenie práva v konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, ak zveril maloleté deti J. a X. do osobnej starostlivosti matky a v tejto súvislosti sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že matka zabezpečuje riadnu starostlivosť o maloleté deti, ktorá nebola spochybnená kolíznym opatrovníkom a má vytvorené vhodné podmienky pre zabezpečenie zdravého psychického a fyzického vývinu maloletých detí aj do budúcna. Súd prvej inštancie skutočný stav vôbec neposúdil podľa § 24 ods. 2 Zákona o rodine, pretože, ak by tak spravil, zistil by, že jeho zákonnou povinnosťou bolo vysporiadať sa nielen s tým, či zverením maloletých

detí do striedavej osobnej starostlivosti rodičov budú lepšie zabezpečené ich potreby, ale aj s tým, či sú obidvaja rodičia spôsobilí vychovávať maloleté deti v ich najlepšom záujme. Súd prvej inštancie sa však uvedenými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností dostatočným spôsobom nezaoberal ani v rámci dokazovania a ani v rámci úvah o vhodnosti konkrétneho spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté deti pri rešpektovaní najlepšieho záujmu maloletých detí, ktoré posúdenie nie je otázkou skutkovou, ale právnym posúdením a ktorým nemôže byť subjektívna predstava toho ktorého rodiča o realizácii jeho výchovného pôsobenia na dieťa. V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť aj na čl. 5 základných zásad Zákona o rodine, ktorý demonštratívnym spôsobom určuje kritéria pre posudzovanie záujmu maloletého dieťaťa. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodnutí o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti matky, avšak dôsledne neuviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti riadil, keď len opísal výpovede rodičov na pojednávaní, ktoré sú protichodné, odlišne hodnotiace tie isté situácie bez toho, aby jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré tvrdenia rodičov považoval za preukázané a nezdôvodnil, ktoré z nich pokladá za nevierohodné a odmietal ich vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, nota bene nevysporiadal sa s diametrálne odlišnými tvrdeniami rodičov, ktoré uviedli v priebehu konania, v dôsledku čoho otec maloletých detí v odvolacom konaní rozsiahlym odvolaním argumentuje týmito skutočnosťami, pretože v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie na nich nedostal odpoveď.

26. Odvolací súd dodáva, že pri rozhodovaní vo veciach starostlivosti o maloletých súd vždy prihliadne na vôľu dieťaťa, ak dokáže chápať účel konania a zaujať k nemu stanovisko a vyhodnotí ju z hľadiska jeho veku, citovej a rozumovej vyspelosti. Musí byť ale jednoznačne preukázané, že ide o skutočnú vôľu dieťaťa, ktorá je podložená konkrétnymi skutočnosťami a že dieťa neprezentuje navonok vôľu druhého rodiča, ktorý v práve dieťaťa vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam vidí príležitosť vyhrať nad druhým rodičom súboj o dieťa. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor je veľmi úzko prepojené s ochranou jeho najlepšieho záujmu, ktorý je možné vyhodnotiť práve prostredníctvom toho, čo dieťa vyjadrí. Treba uviesť aj to, že vyjadrený názor nemusí byť vždy v záujme dieťaťa a dieťa nemusí vedieť vyhodnotiť, čo je v jeho najlepšom záujme, preto tieto dve zložky musia byť navzájom konfrontované. Východiskom pre posúdenie schopnosti dieťaťa vyjadriť svoj názor by mala byť prezumpcia, že dieťa je schopné svoj názor vyjadriť, a to bez toho, aby to bolo potrebné preukazovať. Právo dieťaťa vyjadriť svoj názor nie je obmedzené vekovou hranicou. Ponechanie procesného priestoru pre sudcu, resp. ďalšie subjekty, ktoré môže súd pri zisťovaní a vyhodnotení názoru maloletého využiť, zabezpečí väčšiu objektivitu a individuálny prístup pri posúdení osobnosti maloletého a tiež zrejme viac eliminuje negatívne faktory, ktoré sa vyskytujú a môžu byť zneužité na manipuláciu dieťaťa v tom najširšom kontexte. Z Dohovoru ako aj z dikcie § 38 vyplývajú dve základné kritéria pre vyhodnotenie spôsobu zisťovania názoru maloletého, a to: vek dieťaťa a vyspelosť dieťaťa, ktoré kritéria by mali byť vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti a je potrebné ich posudzovať individuálne v každom jednom prípade. Z hľadiska aplikačnej praxe súdy sú povinné vyhodnotiť rôzne ďalšie kritéria pre posúdenie schopnosti dieťaťa prezentovať svoj názor okrem veku, napríklad stanovisko kolízneho opatrovníka, vyjadrenie zákonného zástupcu, návšteva školy, predškolského zariadenia, zdravotný stav dieťaťa, povahové vlastnosti dieťaťa, rozumová a vôľová vyspelosť, predmet konania, vyjadrenie psychológa, aktivity dieťaťa, pozitívne a negatívne hodnotenia dieťaťa (pochvaly, pokarhania) rešpektujúc participačné právo dieťaťa a záväzky vyplývajúce z Dohovoru, premietnuté do § 38 ods. 2 CMP, z ktorých vyplýva, že právna úprava uprednostňuje priame zisťovanie názoru maloletého, aby bol naplnený účel zachovania ochrany a presadzovania najlepšieho záujmu dieťaťa v konfrontácii s jeho autonómiou vôle - bez prítomnosti iných osôb. Postup pri zisťovaní názoru maloletého by mal reflektovať vek a vyspelosť dieťaťa a veľmi úzko súvisí s informovaním dieťaťa vo vzťahu k dieťaťu o podstatných otázkach a priebehu, ako bude súd pre eliminovanie negatívnych okolností, stresových alebo iných faktorov, ktoré by dieťa mohli neúmerne zaťažovať, treba pri spôsobe zisťovania názoru maloletého zvoliť osobitný postup, pokiaľ je to s ohľadom na vek dieťaťa opodstatnené. Jedným z nosných princípov by mal byť princíp neformálnosti vo vzťahu k spôsobu komunikácie - mal by byť prispôsobený veku a vyspelosti dieťaťa tak, aby dieťa čo najviac porozumelo priebehu a okolnostiam, ktoré sa analyzujú. Názor maloletého dieťaťa sa v aplikačnej praxi súdov zisťuje aj sprostredkovane, na základe interpretácie treťou osobou. V týchto prípadoch má zásadný význam kvalitatívna stránka oboznámenia súdu s informáciami získanými od dieťaťa, resp. týkajúcich sa dieťaťa (výklad k § 38 . Odvolací súd pripomína, že aj keď právo maloletého dieťaťa slobodne vyjadriť svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, je jeho nepopierateľným právom umožňujúcim mu do určitej miery vyrovnať nerovné postavenie, napríklad vo vzťahu k jeho rodičom, prípadne kolíznemu opatrovníkovi, konečné hodnotenie, resp. posúdenie najlepšieho záujmu

maloletého dieťaťa patrí súdu, ktorý musí korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa o tom, čo je pre neho v konkrétnej veci vhodné a čo nie, pričom pri zisťovaní vôle maloletého dieťaťa tiež musí prihliadať na jeho vek a schopnosť vyjadriť svoj názor samostatne bez vplyvu iných osôb na jeho prejavenú vôľu, a to aj v tom smere, či názor dieťaťa nie je podmienený psychickou manipuláciou dieťaťa zo strany rodičov alebo iných osôb.

27. Súd prvej inštancie navyše nesprávne obmedzil výkon rodičovských práv a povinností otca, keď právo zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok ponechal len matke maloletých detí. Zastupovanie dieťaťa navonok je právo konať za dieťa s právnymi účinkami, ktoré je odrazom práva rodičov o dieťati rozhodovať. Zásadne v bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov samostatne a v iných než bežných veciach (ktoré zákon v § 35 Zákona o rodine nazýva podstatné veci), sú rodičia povinní sa dohodnúť. Pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne na návrh jedného z rodičov súd. Správa majetku dieťaťa predstavuje právo rodiča obhospodárovať majetok dieťaťa v súlade s jeho záujmami. Aj toto právo patrí rodičom, pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony, ani do výkonu rodičovských práv a povinností. Zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností môže súd rodičovi výlučne z dôvodov uvedených v § 38 Zákona o rodine, a to buď pozastavením výkonu, obmedzením výkonu alebo úplným pozbavením výkonu rodičovských práv a povinností. Preto možno v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť výlučne tak, že súd ponechá právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok obom rodičom, ak neboli preukázané okolnosti uvedené v § 38 Zákona o rodine. Uvedené právo zastupovať a spravovať majetok dieťaťa budú rodičia realizovať v bežných veciach každý samostatne na základe svojho rozhodnutia, v podstatných veciach musia rodičia rozhodovať spoločne. Zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov teda neoprávňuje tohto rodiča rozhodovať samostatne v podstatných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, pričom podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv a povinností je najmä vysťahovanie maloletého dieťaťa do cudziny, správa majetku maloletého dieťaťa, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ako aj príprava na budúce povolanie.

28. Vo vzťahu k výrokom o úprave styku otca s maloletými deťmi odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľné.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom J. a X. Y.a čas po rozvode zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

30. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody nepreskúmateľnosti rozsudku v napadnutej časti, vysporiadať sa so všetkými odvolacími dôvodmi otca, dôsledne zistiť skutočný stav veci, posúdiť ho podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a v súlade s úvahou odvolacieho súdu vyhodnotiť dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 tak, aby rozhodnutia a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.

31. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .