Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-55-2017.pdf
PDF · 189.21 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/55/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: A.. W. D., E.. XX.X.XXXX, bytom J. XX, I., zast. OLEXOVA VASILISIN s.r.o., so sídlom Gorkého 6, Bratislava, IČO : 36 820 059 proti žalovanému: A. M. S..W.., so sídlom X. W. I. X, P.-XXXX P., P. K., X..T..S.. P.: I. XXXXXX, povolenie k podnikaniu č. XXXXXXXX/X, zast. MD legal, s.r.o., so sídlom Jaseňová 7, Zvolen, IČO : 47 256 729 o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a splnenie povinnosti poskytovať dojednané služby, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 8C/62/2014-236 zo dňa 23. augusta 2016, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok bod 5.2.3. veta druhá, veta tretia a veta štvrtá pred bodkočiarkou Všeobecných obchodných podmienok spoločnosti Towercom, a.s., so sídlom Cesta na Kamzík 14, Bratislava, IČO: 36 364 568, účinných od 1.10.2008 v znení: „Uvedené zmeny je distribútor oprávnený uskutočniť najmä v prípade zmeny právnych predpisov, zavedenia nových služieb a technológií alebo z dôvodu zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií. Distribútor bude informovať Užívateľa o zmenách v primeranom predstihu, spravidla aspoň 10 dní pred dňom účinnosti zmien. Ak nie je v týchto podmienkach stanovené inak, povinnosť informovať alebo upovedomiť užívateľa o nových podmienkach či cenách, resp. cenníku sa považuje za splnenú, pokiaľ distribútor sprístupní príslušné informácie v zákazníckom servise alebo na webovej stránke distribútora, prostredníctvom elektronickej pošty, písomne, telefonicky alebo osobne;“ z m e ň u j e tak, že určuje, že uvedené zmluvné podmienky sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami a sú neplatné.
Vo zvyšnej časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok napadnutý zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému poskytovať žalobcovi dojednané služby a programy satelitnej televízie S. bezplatne z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po zmene petitu, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 8C/62/2014-194 zo dňa 30.6.2016 domáhal určenia, že zmluvné podmienky vo Všeobecných obchodných podmienkach žalovaného platných od 1.10.2008, uvedené v bode 5.2.3. a 9.2., sú neprijateľné a neplatné a uloženia povinnosti žalovanému poskytovať žalobcovi dojednané služby a programy satelitnej televízie S. bezplatne. Žalovanému priznal náhradu trov konania.
1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. a/ a i/ a ods. 5 Občianskeho zákonníka. Dokazovanie súd prvej inštancie vykonal oboznámením sa s doloženými listinnými dôkazmi, s obsahom Všeobecných obchodných podmienok S. účinných od 1.10.2008 (ďalej aj ako „VOP“), oznámením žalovaného z 1.6.2012 o zavedení servisného poplatku v súlade s novými Všeobecnými obchodnými podmienkami, Všeobecnými obchodnými podmienkami účinnými od 15.6.2012, stanoviskom žalobcu zo dňa 28.8.2012, podaním žalobcu na posúdenie prijateľnosti všeobecných zmluvných podmienok Komisii pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, odpoveďou Komisie na podanie zo dňa 20.3.2013, predžalobnej výzvy žalobcu, informácie Slovenskej obchodnej inšpekcie a Telekomunikačného úradu SR o priebehu vyšetrovania plánovaného zavedenia servisného poplatku za satelitnými platformami S. a T. z 10.8.2012, rozsudkom Súdneho dvora EU vo veci C-92/11 a vyjadrením Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 17. decembra 2013. Súd prvej inštancie mal za nesporné že registráciou dekódovacej karty a aktiváciou príjmu neplatených programov vznikol medzi stranami sporu zmluvný vzťah, ktorého obsah bol upravený vo Všeobecných obchodných podmienkach S. pre Slovenskú republiku účinných od 1.10.2008. Ďalej z uvedených listinných dôkazov súd zistil, že s účinnosťou od 15.6.2012 žalovaný zmenou Všeobecných obchodných podmienok zaviedol do vzťahov účastníkov poplatok, ktorý podmienky definovali ako platby stanovené v aktuálnom platnom cenníku, ktoré nie sú viazané a zo strany poskytovateľa účtované za poskytovanie prístupu neplateným či plateným programom a službám, ale sú účtované výlučne za prevádzku, správu, technické zabezpečenie a podporu poskytovania (vrátane prevádzkovania zákazníckeho o servisu) služby S.. Z oznámenia žalovaného z 1.6.2012 je zrejmé, že povinnosť žalobcu uhrádzať poplatok vznikla k 1.9.2012. Ďalej bolo nesporné, že žalobca bol odpojený od satelitných programov.
1.2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na povahu vzťahu medzi stranami, sa ich zmluvný vzťah spravuje aj ustanoveniami noriem o ochrane spotrebiteľa a súd skúma aj bez návrhu zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával (ust. § 57 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Napokon existencia neprijateľných zmluvných podmienok bola aj podstatou odôvodnenia uplatneného nároku. Základným znakom spotrebiteľských zmlúv, nadväzne aj ochrany spotrebiteľa, je, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky sú v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka vymedzené len príkladmo. V danom prípade malo značnú nerovnováhu medzi účastníkmi vzťahu spôsobovať ustanovenie všeobecných obchodných podmienok, účinných v čase uzavretia zmluvy v bode 5.2.3., upravujúce právo distribútora na jednostrannú zmenu týchto podmienok alebo platného cenníka. Vo všeobecnosti treba uviesť, že jednostranná zmena všeobecných obchodných podmienok zo strany dodávateľa služby nie je sama o sebe považovaná za neprijateľnú a to ani na základe vnútroštátneho ani európskeho práva. Samotná Smernica v zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé, uvádza, že predajca alebo dodávateľ si môže vyhradiť právo jednostranne zmeniť podmienky zmluvy na dobu neurčitú, za predpokladu, že sa od neho vyžaduje ihneď o tom informovať spotrebiteľa formou oznámenia, a že spotrebiteľ má možnosť odstúpiť od zmluvy. Podľa ustanovenia § 44 ods. 7 písm. a) zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej aj ako „zákon o elektronických komunikáciách“), ktorý upravuje činnosť žalovaného, má účastník právo odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií, ak neakceptuje podstatné zmeny zmluvných podmienok. Žalobcom doložené rozhodnutie Súdneho dvora sa síce týka zmeny tarifných cien plynu, teda samotnej ceny dodávaného tovaru (služby), možno však aj na základe ďalšej judikatúry Európskeho súdneho dvora pre predmetný prípad zovšeobecniť, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vykonal posúdenie v závislosti od všetkých okolností prejednávanej veci, vrátane všetkých ustanovení uvedených vo všeobecných obchodných podmienkach spotrebiteľských zmlúv, či zmena obchodnej podmienky spĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a transparentnosti. Samotný spôsob zmeny obchodných podmienok bol upravený tak, že distribútor bude informovať užívateľa o zmenách v primeranom predstihu, spravidla aspoň 10 dní pred dňom účinnosti zmien. Povinnosť sa považuje za splnenú, pokiaľ distribútor sprístupní príslušné informácie na zákazníckom servise alebo na webovej stránke distribútora, prostredníctvom elektronickej pošty, písomne, telefonicky alebo osobne. V konaní bolo nesporné, že žalovaný tak urobil písomne 1.6.2012, pričom nové obchodné podmienky nadobúdali účinnosť 15.6.2012, teda dohodnutý spôsob zmeny podmienok bol naplnený aj s dodržaním dohodnutej lehoty. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.2.2013, sp. zn. 24 Cdo 1098/2012, ak si účastníci nevyhradia v zmluve alebo v obchodných podmienkach, ktoré sú jej súčasťou, zvláštny spôsob zmeny obchodných podmienok, napríklad jednoduchým doručením druhej strane, spravujú sa predpoklady pre ich zmenu zákonnou
úpravou pre zmenu obsahu zmluvy samotnej. Teda a contrario, pokiaľ dohoda na zmene podmienok bola súčasťou pôvodnej zmluvy, je zmena záväzná pre obe strany pri dodržaní dohodnutého postupu už pri doručení. Súčasťou nových obchodných podmienok potom bolo ustanovenie, oprávňujúce užívateľa odstúpiť od zmluvy, ak zmenu podmienok alebo cenníka neakceptuje. Takto upravenú a zrealizovanú zmenu pri dodržaní vopred dohodnutých podmienok s možnosťou spotrebiteľa ukončiť vzťah bez sankcii, prvoinštančný súd nepovažoval za nerovnovážnu, netransparentnú alebo v rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie obchodných podmienok pod bodom 9.2., podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že v prípade zmeny týchto podmienok či cenníka prejavuje užívateľ súhlas s ich zmenou tým, že využije služby za účinnosti týchto zmenených dokumentov, je len logickým potvrdením prijatia zmeny vyššie uvedeným spôsobom, bez využitia oprávnenia od zmluvy odstúpiť. Vzhľadom na uvedené, súd v časti uplatneného nároku na určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok vo VOP žalovaného zamietol, odhliadnuc od skutočnosti, že tieto ustanovenia stratili účinnosť ešte pred podaním žaloby. Pri posúdení tejto časti žaloby súd prvej inštancie nevyhodnocoval vyjadrenie Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách zo dňa 17.12.2013, nakoľko sa napadnutými ustanoveniami vôbec nezaoberalo.
1.3. Súd prvej inštancie poukázal nato, že ďalšiu podstatnú zmenu v zmluvných podmienkach priniesla zmena cenníka v podobe povinnosti žalobcu uhrádzať servisný poplatok vo výške 1,20 € za mesiac počnúc 1.9.2012, teda už za účinnosti nových obchodných podmienok (15. 6. 2012). Ustanovenie pod bodom 2.1. definovalo pojem poplatok, ako peňažnú čiastku, účtovanú za prevádzku, správu, technické zabezpečenie a podporu poskytovania, vrátane prevádzkovania zákazníckeho servisu, služby S.. Nezaplatenie tohto poplatku malo za následok oprávnenie poskytovateľa služby zastaviť, dočasne prerušiť alebo obmedziť poskytovanie služby S., podľa ustanovenia obchodných podmienok pod bodom 3.6.2. Bolo nesporné, že žalobca poplatok nezaplatil a žalovaný poskytovanie služby zastavil. Žalobca sa v ďalšej časti žaloby domáhal obnovenia poskytovania služby S. bezplatne. Aj pri tejto časti uplatneného nároku musel súd z úradnej povinnosti vyhodnotiť, či dotknuté ustanovenia všeobecných obchodných podmienok nespĺňajú kritériá neprijateľných zmluvných podmienok. Žalovaný identifikoval charakter poplatku ako úhradu nesúvisiacu s cenou poskytovanej služby. Žalobca na podporu svojich tvrdení doložil rozsudok nemeckého spolkového súdu, ale vzhľadom na to, že nezabezpečil jeho preklad do úradného jazyka, súd na tento listinný dôkaz nemohol prihliadnuť. Avšak napriek tomu je súdu známa argumentácia nemeckých súdov, týkajúcich sa poplatkov za poskytovanie finančných služieb, ktorú možno zovšeobecniť ustáleným názorom z rozhodovacej praxe tuzemských súdov, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku je potrebné považovať aj takú, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Má sa na mysli jednorazový administratívny, manipulačný poplatok za zmenu služby, výmenu zariadenia, karty, správu účtu a podobne. Podľa názoru súdu servisný poplatok podľa obsahu príslušného ustanovenia takýmto plnením nie je a užívateľ služby dostane reálne plnenie v podobe zákazníckeho servisu a skvalitnenia služby. Podľa ustanovenia § 43 ods. 2 písm. c/ zákona o elektronických komunikáciách, je podnik povinný písomne, elektronickou poštou alebo službou krátkych správ (SMS) oznámiť účastníkovi najmenej jeden mesiac vopred podstatnú zmenu zmluvných podmienok a zároveň ho informovať o jeho práve odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií, ak tieto zmeny neakceptuje; oznamovacia povinnosť je splnená aj oznámením účastníkovi, že došlo k podstatnej zmene zmluvných podmienok a kde sa s týmito zmenami môže podrobne oboznámiť. Ako už bolo vyššie uvedené, žalovaný túto podstatnú zmenu podmienok oznámil žalobcovi 1.6.2012 s účinnosťou od 1.9.2012, teda aj túto zákonnú úpravu dodržal. Možnosť dodávateľa služby túto zastaviť pri neplnení úhrad zo strany spotrebiteľa je bežnou a odôvodnenou sankciou v akýchkoľvek spotrebiteľských vzťahoch ako následok neplnenia zmluvných povinností. Postup žalovaného preto súd vyhodnotil ako korektný bez použitia neprijateľných zmluvných podmienok, a aj v tejto časti žalobu na obnovenie poskytovania služby zamietol. K rovnakému záveru dospeli aj SOI s Telekomunikačným úradom SR. A napokon zhodný záver možno konštatovať aj z preskúmania VOP Komisiou, ktorá dotknuté ustanovenia ponechala bez negatívneho vyhodnotenia. Aj tu však treba podotknúť, že od 1.7.2014 došlo opäť k zmene VOP žalovaného.
1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania. O výške trov konania malo byť rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p..
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že nevykonal dôkazy ním navrhnuté, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka zakotvuje, že jednostrannú zmenu zmluvných podmienok nemožno uskutočniť na základe dôvodu, ktorý takéto podmienky nepredvídajú. Bod 5.2.3 VOP zakotvil, že „distribútor je oprávnený uskutočniť zmeny VOP najmä v prípade zmeny právnych predpisov, zavedenia nových služieb a technológií alebo z dôvodu zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií". Podľa názoru žalobcu bolo možné prihliadať len na 3 dôvody, ktoré boli v texte VOP zakotvené, t.j.: 1/ zmeny právnych predpisov, 2/ zavedenie nových služieb a technológií alebo 3/ zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií. Skutočnosť, že VOP sa snažili príslovkou „najmä" docieliť, že by mohlo ísť aj o ďalšie dôvody, iné ako zakotvujú priamo VOP, nie je právne relevantná, keďže taký postup je zo zákona v zmysle § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka vylúčený, toto odporuje celej koncepcii ochrany spotrebiteľa. Naplnenie ani jednej z uvedených podmienok nebolo v konaní preukázané. Dôvod zmeny VOP ani žalovaný nikdy počas konania nešpecifikoval a tento neuviedol ani v liste zo dňa 1.6.2012, ktorým len žalobcovi oznámil, že zavádza servisný poplatok. Rovnako § 44 ods. 8 zákona o elektronických komunikáciách zakotvuje, že podnikateľ je povinný vo svojich VOP uviesť dôvod (rozumej určito a zrozumiteľne) ich podstatnej zmeny, za ktorý treba považovať aj zmenu ceny poskytovaných služieb - túto podmienku žalovaný nikdy nesplnil. Navyše, ani s odkazom na § 43 ods. 2 písm. c/ zákona o elektronických komunikáciách žalobca nikdy nebol zo strany žalovaného informovaný ani nijak poučený o práve odstúpiť od zmluvy bez sankcií a nebola ani dodržaná lehota na oznámenie zmeny VOP zakotvená vo vyššie uvedenom ustanovení (najmenej 1 mesiac pred účinnosťou zmeny), keďže je známe, že žalovaný tak urobil iba 14 dní pred účinnosťou zmeny. Súd nepravdivo a bez skutkového základu konštatoval, že žalovaný pri oznamovaní zmeny VOP žalobcovi dodržal zákonnú úpravu v zákone o elektronických komunikáciách (str. 6 bod 20 rozsudku). Žalobca nemal tak, ako tvrdí súd prvej inštancie a žalovaný, možnosť odstúpiť od zmluvy bez sankcií. Práve naopak, žalobcovi vznikla zmenou VOP a pozastavením poskytovania dohodnutých služieb škoda v podobe zmarenia vstupných investícií, ktoré žalobca na to, aby mohol využívať poskytované služby vynaložil, a to minimálne vo výške 165,- € (viď. prílohu č. 3 k žalobe - doklad o zakúpení zariadenia a dekódovacej karty S.). Žalovaný jednoznačne na začiatku zmluvného vzťahu prezentoval svoju službu ako bezplatnú čo viedlo žalobcu k vysokej počiatočnej investícii a po zmene tejto zásadnej podmienky žalovaný nevracal spotrebiteľom vynaloženú investíciu, čo by bolo nevyhnutné aj v prípade, že by bol preukázaný niektorý z 3 dôvodov na jednostrannú zmenu VOP. Nebolo preto dokázané ani to, že žalobca mohol odstúpiť od zmluvy bez toho, aby bol poškodený.
2.1. Ďalej žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že prvoinštančný súd na strane 5 bod 16. rozsudku správnosť postupu žalovaného odvodzuje aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.2.2013 (správna sp. zn. je 23 Cdo/1098/2012). V tomto rozhodnutí súd konštatoval, že ak si zmluvné strany nevyhradia v zmluve alebo vo VOP zvláštny spôsob zmeny obchodných podmienok, spravujú sa predpoklady pre ich zmenu zákonnou úpravou pre zmenu ich obsahu. Žalobca namietal relevanciu tohto rozhodnutia NS ČR pre tento prípad, nakoľko mal za to že uvedený prípad spadal do rámca obchodných a nie spotrebiteľských vzťahov, kde výklad rozhodnutia tak, ako ho interpretoval súd prvej inštancie, nie je aplikovateľný. Bez ohľadu na bližšiu analýzu uvedeného českého rozhodnutia z charakteru ustanovení zakotvených Občianskym zákonníkom za účelom ochrany spotrebiteľa je absolútne jasné, že táto úprava je kogentná a že zmluvné dojednania, ktoré by zákonu odporovali, by boli neplatné podľa ust. § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu vôbec nezaoberal s otázkou prijateľnosti či neprijateľnosti bodu 9.2 VOP. Súd len jednou vetou na str. 5 bod 16. rozsudku uviedol, že je logickým potvrdením, že ak užívateľ využije služby za účinnosti zmenených dokumentov, vyjadruje tým súhlas s takouto zmenou, ak nevyužil oprávnenie odstúpiť od zmluvy. Tento záver priamo odporuje obidvom stanoviskám Komisie pre posudzovanie zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Komisia“), ktoré boli do spisu doložené (zo dňa 20.3.2013 a 7.5.2014), ktorá konštatovala že je neprípustné, aby sa za súhlas spotrebiteľa so zmenami VOP považovalo opomenutie spotrebiteľa, navyše ak má jednostranná zmena zmluvných podmienok vychádzať z nejasných a neurčitých podmienok a dôvodov jednostrannej zmeny. Prvoinštančný súd pri posudzovaní danej otázky mal podrobnejšie preskúmať závery Komisie a mal podrobnejšie odôvodniť, na základe akých úvah dospel k takémuto záveru.
2.2. Súd prvej inštancie sa tiež podľa žalobcu nezaoberal dôkazmi a judikatúrou, na ktorú odkazoval pri svojej argumentácií, a ktorá mala pre posúdenie veci podstatný význam. Súd na str. 3 bod 6 síce uvádza, že sa oboznámil s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-92/11 (ďalej len „rozsudok RWE“), avšak v odôvodnení rozsudku sa tomuto nevenuje ani okrajovo. V rozsudku RWE súd určil podmienky, za ktorých môže dodávateľ uskutočniť jednostrannú zmenu VOP, a to: a) zmluva resp. VOP transparentným spôsobom uvádzajú dôvod a spôsob zmeny poplatkov, aby spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať prípadné zmeny týchto poplatkov, b) spotrebiteľ má právo zmluvu ukončiť - avšak je potrebné zohľadniť či má možnosť obstarať si porovnateľnú službu za porovnateľných podmienok u iného dodávateľa bez toho, aby znevýhodnil svoje postavenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani jedna z týchto podmienok zo strany žalovaného splnená nebola, čo vytvára ďalšie pochybnosti ohľadne dôvodov a motívov súdu rozhodnúť tak, ako rozhodol. Na neprijateľnosť postupu, ktorým podnikateľský subjekt zavádza poplatky na plnenie niečoho, čo pre spotrebiteľa nepredstavuje samostatnú odplatnú službu a slúži výhradne záujmom podnikateľa, žalobca v konaní poukázal aj prostredníctvom rozhodnutia Spolkového súdneho dvora Nemecka W. V. Y. XXX/XX. K tomuto sa prvoinštančný súd vyjadril len okrajovo, avšak uviedol, že podľa jeho názoru servisný poplatok žalovaného nie je takým poplatok ako to opisuje rozsudok Spolkového súdu, keďže užívateľ dostane reálne plnenie v podobe zákazníckeho servisu a skvalitnenia služieb, (str. 6 bod. 20 rozsudku). Tvrdenie, že podľa súdu „užívateľ dostane reálne plnenie v podobe skvalitnenia služieb“ nebolo predmetom dokazovania, a nie je ani známe, na základe čoho súd k takému záveru dospel, príp. čo je potrebné si pod pojmom „skvalitnenie služieb" predstaviť. Nikdy nebolo objasnené, prečo ak bola od 1.10.2008 (t.j. od účinnosti VOP) služba satelitnej televízie Skylink poskytovaná bez akýchkoľvek mesačných poplatkov, mala byť takmer po 4 rokoch (po 15.6.2012 t.j. po účinnosti nových VOP) zrazu spoplatnená servisným poplatkom. Na základe uvedeného je žalobca presvedčený, že servisný poplatok neprináša pre spotrebiteľa žiadny prospech resp. výhody, ale naopak slúži výlučne ekonomickým záujmom dodávateľa. Žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom predložil na podporu svojich tvrdení o neprijateľnosti zmluvných podmienok žalovaného, konkrétne body 5.2.3 a 9.2, aj dve stanoviská Komisie na posudzovanie zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách - zo dňa 20.3.2013, ku ktorému sa súd nevyjadril vôbec a zo dňa 7.5.2014 (resp. 17.12.2013 kedy boli VOP žalovaného prerokované), ku ktorému uviedol, že ho nevyhodnocoval, nakoľko sa napadnutými ustanoveniami vôbec nezaoberalo (str. 6 bod 17. rozsudku). Súd sa o dôvode, prečo sa nezaoberal 1. stanoviskom Komisie nikde nezmieňuje. Tvrdenie súdu k 2. stanovisku je nepravdivé, čo je možné ľahko preukázať. Hoci predmetom preskúmavania v 2. stanovisku boli VOP žalovaného účinné od 15.6.2012 (t.j. novšie VOP), obsah ich ustanovení bol totožný (aj keď pod iným číslovaním bodov) ako vo VOP účinných od 1.10.2008. Pre ilustráciu, znenie bodu 5.2.3 „starých VOP“ je totožné so znením bodu 7.1 „nových VOP“, a rovnako je to aj vo vzťahu bodov 9.2 a 7.3. Ak by sa mala úvaha súdu považovať za správnu, podľa tejto by potom platilo, že ak súd vyhodnotí niektoré z ustanovení VOP za neprijateľné, potom stačí ak dodávateľ premietne obsah toho istého (neprijateľného) ustanovenia do nových VOP pod iným číslom, na základe čoho sa už na toto obsahovo totožné inak označené ustanovenie rozhodnutia štátnych orgánov ohľadne prípadnej neprijateľnosti nebudú vzťahovať, čo je výklad neudržateľný a v rozpore so zákonom. Súd týmto postupom absolútne nepochopiteľne „diskvalifikoval“ bez akéhokoľvek logického vysvetlenia mimoriadne relevantné dôkazy predložené žalobcom, ktoré mali pre vec podstatný význam.
2.3. V závere svojho odvolania žalobca namietal arbitrárnosť napadnutého rozsudku a skutočnosť, že jeho závery nemajú základ vo vykonanom dokazovaní. Konkrétne namietal, že SOI aj Telekomunikačný úrad SR vo svojich stanoviskách jednoznačne uviedli, že jednostranná zmena VOP je možná za predpokladu, že je s ňou spotrebiteľ oboznámený najmenej 1 mesiac pre účinnosťou zmeny a spotrebiteľovi je daná možnosť odstúpiť od zmluvy bez sankcie. Tieto podmienky neboli žalovaným splnené. Otázku, či boli vôbec naplnené dôvody pre to, aby mohol jednostranne zaviesť poplatok, uvedené inštitúcie neriešili vôbec. Rovnako tiež nemožno súhlasiť ani s tým, že závery súdu boli rovnaké ako závery Komisie. Jednak z dôvodu, že súd vôbec stanoviská Komisie neskúmal (ako sám uviedol) a najmä z dôvodu, že v svojich záveroch Komisia na rozdiel od súdu posúdila napadnuté body 5.2.3 a 9.2 VOP jednoznačne za neprijateľné - takže závery súdu sú v extrémne hrubom rozpore so skutočnosťami, ktoré z vykonaných dôkazov skutočne a preukázateľne nesporne vyplynuli. V stanovisku Komisie zo dňa 7.5.2014 dala Komisia dokonca podnet právnickým osobám zameraným na kolektívnu ochranu práv spotrebiteľov na iniciovanie podaní na príslušné orgány za účelom prijatia opatrení, aby zmluvné dojednania nezaväzovali spotrebiteľov.
3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý považoval odvolanie za nedôvodné a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že jednostranná zmena VOP ja možná a pripúšťa ju priamo zákon (§ 54 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka). Podľa citovaného ustanovenia je takáto zmena možná, ak bol dohodnutý dôvod, pre ktorý sa tak môže stať. To bol presne aj prípad žalovaného, ktorý vo svojich VOP uviedol viacero dôvodov, pre ktoré môže pristúpiť k jednostrannej zmene VOP. Medzi nimi bol uvedený aj dôvod „zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií“, Práve z tohto dôvodu bolo potrebné zmeniť VOP, čo žalovaný podrobne vysvetlil a zdôvodnil v liste, ktorý zaslal žalobcovi dňa 1.6.2012. Nie je teda pravda, ako tvrdí žalobca, že neuviedol dôvod zmeny svojich VOP. Naopak, túto zmenu veľmi podrobne zdôvodnil vo svojom liste, v ktorom žalobcu informoval o zmene VOP. Oblasť elektronických komunikácií sa vyznačuje mimoriadne rýchlym až agresívnym technologickým vývojom, ktorý posúva úroveň služieb stále vpred a vyššie, Na trhu sú preto prítomné neustále zmeny v podobe noviniek, ktorým sa ostatné subjekty musia prispôsobiť. V prípade, ak by na tieto zmeny príslušné subjekty nereagovali, znamenalo by to ich veľmi skoré vylúčenie z trhu a neschopnosť konkurovať. V mnohých prípadoch si tieto zmeny tiež vyžiadajú aj zmenu zmluvných dokumentov a podmienok. Z ustanovenia § 43 ods. 1 plam. c/ zákona o elektronických komunikáciách vyplýva, že žalovaný nemusí zákazníkovi oznamovať každú zmenu VOP, ale len podstatnú zmenu VOP. A aj v prípade, ak by táto podstatná zmena VOP nebola zákazníkovi oznámená, nemá to nijaký vplyv a dopad na platnosť takejto zmeny, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 7 písm. a/ zákona o elektronických komunikáciách. Oznamovaciu povinnosť si však žalovaný voči žalobcovi splnil, a to zaslaním listu dňa 1.6.2012. Na tomto mieste je ďalej potrebné zdôrazniť, že účinnosť vykonanej zmeny VOP, a teda časový okamih, kedy podľa nových VOP mali zákazníci platiť servisný poplatok, bola stanovená na 1.9.2012. V prípade žalobcu však platil osobitný režim, a síce že na neho sa zmena VOP (a teda zavedenie servisného poplatku) mala vzťahovať až uplynutím 24 mesiacov od 1.9.2012, teda účinnosť zmeny mala nastať až 1.9.2014. Znamená to, že súd vo svojom rozsudku správne vyhodnotil, že boli dodržané všetky podmienky na zmenu VOP, a že tiež bola dodržaná aj zákonná úprava ohľadne oznamovania týchto zmien.
3.1. Ďalej žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že žalobca si absolútne nesprávne vykladá ustanovenia zákona, týkajúce sa možnosti účastníka odstúpiť od zmluvy bez sankcií, pod čím možno rozumieť napr. zmluvnú pokutu, penále, alebo iné sankcie. Žalobca dôvodí tým, že mu údajne mala byť spôsobená škoda. Ak je toho názoru, že mu žalovaný spôsobil škodu, mal žalobca žalovať náhradu škody, čo však nie je predmetom tohto sporu, a preto sú tvrdenia žalobcu v tomto bode odvolania úplne irelevantné a bez akéhokoľvek súvisu s konaním. Žalovaný pokračoval tým, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jasne vyplýva, že sa venoval otázke možnosti jednostrannej zmeny VOP, a túto vyhodnocuje ako možnú. Jasne to vyplýva priamo aj z ustanovenia § 54 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka na ktoré sa odvoláva žalobca. Toto ustanovenie zákona predpokladá, že ak sa strany zmluvne dohodnú na tom, že jedna zmluvná strana môže jednostranne meniť zmluvné podmienky, tak takéto dojednanie je jednak platné a jednak umožňuje jednostrannú zmenu zmluvy. Možnosť zmeny má teda zmluvný základ. Odkaz na české rozhodnutie bol podporným argumentom žalovaného (čo vyplýva z priebehu konania, ktoré predchádzalo samotnému rozhodnutiu), nakoľko sa týkalo možnosti zmeny VOP na základe predchádzajúcej dohody strán. Z napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu je zrejmé, že sa súd s touto argumentáciou stotožnil, a tiež odkaz na rozsudok českého súdu využil vo svojom rozhodnutí, pričom sú ale v rozhodnutí prvoinštančného súdu uvedené aj ďalšie zdôvodnenia. Žalovaný nevedel, ako žalobca dospel k názoru, že sa prvoinštančný súd nezaoberal otázkou neprijateľností bodu 9.2 VOP. Z odôvodnenia rozhodnutia je totiž jasné, že súd sa otázkou neprijateľných zmluvných podmienok zaoberá podrobne, a to v bodoch 12-20 svojho rozhodnutia. Posudzovanie neprijateľnosti VOP predstavuje podstatu a gro napadnutého rozhodnutia. Odvolacím dôvodom nemôže byť len subjektívny pocit žalobcu, že sa súd niektorej otázke nevenoval. Najmä ak tento pocit vychádza z toho, že si žalobca vytrhol z kontextu jednu vetu a v rozhodnutí hľadá rovnako naformulovaný text. Súd sa otázke neprijateľnosti VOP v podstate venuje v celom odôvodnení a to v bodoch 12-20 rozsudku. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, čo vyplýva z ustanovenia § 191 C.s.p. a podľa § 220 ods. 2 C.s.p. je súd povinný v rozhodnutí vysvetliť, ako posúdil podstatné argumenty strán. Práve týmto podstatným argumentom sa súd aj venoval. Žalobca dôvodí, že sa súd mal údajne podrobnejšie zaoberať závermi Komisie pre posudzovanie zmluvných podmienok; avšak neuvádza prečo. Z rozhodnutia je ale predsa zrejmé, že sa súd aj s týmito dôkazmi oboznámil a vyhodnotil ich, a svoje závery jasne v rozhodnutí formuloval. Je pravdou, že Komisia sa ustanovením bodu 9.2 VOP vôbec nezaoberala, a preto sa ani súd bližšie týmto dôkazom nezaoberal, čo v odôvodnení rozsudku uvádza. Žalobca nepravdivo uviedol, že sa súd nezaoberal jedným z dôkazov, ktoré predložil žalobca,
a síce rozhodnutím Súdneho dvora vo veci X. K.. Pravdou je, že sa súd tomuto dôkazu venuje, a to v bode 15 rozsudku, pričom správne uvádza, že je v konečnom dôsledku na vnútroštátnom súde, aby posúdil okolnosti konkrétnej veci. Tento záver vyplýva tiež zo samotného rozsudku Súdneho dvora. Napriek tomu si opätovne žalovaný dovolil poukázať na fakt, že rozsudok Súdneho dvora vo veci RWE paradoxne svedčí proti žalobcovi. Z rozsudku totiž vyplýva, že v prípade zmlúv uzatváraných žalovaným so svojimi zákazníkmi, sa jedná o osobitnú kategóriu zmlúv, na ktoré sa podľa rozsudku neaplikuje smernica o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Žalobca sa podľa žalovaného snažil namietať, že sa súd nezaoberal rozsudkom nemeckého súdu. Podľa základných pravidiel C.s.p., je na strane sporu, aby predložila dôkazy k svojim tvrdeniam a aby žalobca uniesol dôkazné bremeno. Žalobca v konaní predložil mnohostranové rozhodnutie nemeckého súdu, pričom však nezabezpečil ani obyčajný preklad. Rozhodnutia nemeckých súdov nemajú pre slovenské súdy žiadnu záväznosť. A ak by sa aj chcel žalobca domáhať vykonania takéhoto dôkazu, bolo jeho povinnosťou zabezpečiť jeho preklad do slovenčiny, na čo bol v konaní súdom upozornený. Súd tento fakt skonštatoval aj v odôvodnení rozhodnutia a takéto zdôvodnenie je plne postačujúce a v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.. Súd dokonca aj napriek tomu, že žalobca nepredložil preklad dôkazu, a teda v tomto ohľade by nebola zachovaná „rovnosť zbraní“ medzi stranami sporu (pretože žalovaný obsah rozhodnutie nemeckého súdu nepozná), aj napriek tomu vyjadruje k tomuto dôkazu svoje stanovisko. Prvoinštančný súd s týmto dôkazom žalobcu vysporiadal nadmieru postačujúco. Súd prvej inštancie sa tiež podrobne zaoberal otázkou možnej jednostrannej zmeny VOP vo viacerých bodoch svojho rozhodnutia. Čo sa týka vyjadrenia Komisie zo dňa 7.5.2014, tak sa toto naozaj nezaoberalo ustanovením VOP, ktoré zmieňuje žalobca (bod 92 VOP), a teda nebol ani dôvod sa bližšie týmto dôkazom zaoberať. Toto uvádza aj súd vo svojom rozhodnutí. Zároveň súd zmieňuje, že sa naopak priklonil k dôkazom žalovaného, síce stanovisku SOI a Telekomunikačného úradu, ktoré konštatujú, že sa nejedná o neprijateľné zmluvné podmienky, ale o bežnú obchodnú prax.
4. K vyjadreniu žalovaného doručil súdu svoju repliku žalobca. Uviedol, že sa domáha určenia toho, že zakotvenie dôvodov jednostrannej podstatnej zmeny VOP spôsobom: „....najmä zmena právnych predpisov, zavedenie nových služieb a technológii zmena podmienok na trhu a iné...,“ je dôvod pre záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. l a § 53 ods. 4/ písm. i/ Občianskeho zákonníka. Rovnaký záver potvrdila v stanovisku z 20.3.2013 Komisia pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách, zriadená pri MS SR. Uvedené stanovisko bolo prílohou žaloby č. 9. Komisia výslovne uviedla, že podmienku zakotvenú v bode 5.2.3 VOP (nejasne demonštratívne vymedzené dôvody zmeny jednostranne) považuje za neprijateľnú v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, pretože zakotvila neprijateľne nastavený mechanizmus oprávňujúci žalovaného zmeniť zmluvné podmienky bez jasného dôvodu a prakticky kedykoľvek. Podmienku označila Komisia za netransparentnú, nečestnú, v rozpore s dobrými mravmi a zakladajúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V závere stanoviska Komisia uvádza, že v dohľadnej dobe prerokuje predmetné VOP žalovaného ako celok. V následnom liste adresovanom Združeniu na ochranu práv spotrebiteľov 7.5.2014 Komisia uviedla, že dňa 17.12.2013 prerokovala aj nové VOP účinné od 15.6.2012. Uvedené VOP bod 5.2.3 v nezmenenom znení prevzali a zakotvili ako bod 7.1. K uvedenému bodu opätovne Komisia zaujala názor, že ide o nejasné a neurčité zakotvenie dôvodov jednostrannej zmeny. Komisia ako stály orgán v pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva hospodárstva SR bola zriadená za účelom odborného posudzovania otázok a autorský výklad legislatívy týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, ktorej sú ministerstvá autorom. Obe ministerstvá zodpovedné za ochranu spotrebiteľa a transpozíciu smerníc EÚ v tejto oblasti na Komisiu delegovali časť svojich právomocí. Hoci konkrétne spory môžu rozhodovať výlučne súdy, neznamená to ich úplnú svojvôľu pri výklade zákona. Názor Komisie nemôže byť súdom nepovšimnutý. Súd má síce právo aj právomoc rozhodnúť rozporne vo vzťahu k názoru Komisie, ale takýto názor by mal náležíte obhájiť a vysvetliť úvahy, ktorými sa riadil, s ktorými závermi Komisie sa nezhoduje. Opačný postup súdu, ktorý sa k uvedenému stanovisku Komisie nevyjadril, rozhodol opačne a svoj právny záver právne nezdôvodnil, pôsobí arbitrárne a z hľadiska ochrany práv strán sporu a práva na právnu istotu a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu) v zmysle čl. 1 Ústavy je neudržateľný. Súd prvej inštancie iba uviedol, že sa Komisia uvedenou podmienkou namietanou v žalobe nezaoberala, čo je v priamom rozpore s obsahom listu Komisie zo dňa 20.3.2013. Z dôvodovej správy k zákonu č. 150/2004 Z. z., ktorou došlo k transpozícii smernice do Občianskeho zákonníka, vyplýva, že ak dôjde pri výklade o obsahu spotrebiteľskej zmluvy k pochybnostiam vzhľadom na ich nejednoznačné alebo nejasné vyjadrenie, je potrebné vždy výklad uskutočniť v prospech spotrebiteľa, ktorého treba v tomto vzťahu považovať za „slabšiu stranu“
zmluvného vzťahu. Uvedeným princípom sa súd nielenže neriadil, ale rozhodol v priamom rozpore so zákonom. Odôvodnenie rozsudku je zmätočné a chybné.
4.1. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nešpecifikoval ustanovenia smernice, na ktoré odkazuje. V bodoch 9 a 10 rozsudku, kde menuje zoznam právnych noriem SR a EÚ, relevantných pre právne posúdenie prípadu, spomína len čl. 3 ods. 1 Smernice, ktorý ale ustanovenie týkajúce sa jednostrannej zmeny zmluvy neobsahuje. Je pravdepodobné, že súd odkazuje na prílohu 3 Smernice, ktorá obsahovo prichádza do úvahy. Uvedená príloha za neprijateľné označuje výhradu dodávateľa jednostranne meniť zmluvné podmienky bez konkrétneho dôvodu uvedeného v zmluve. K tomuto ale zakotvuje výnimku, ak ide o zmluvu na dobu neurčitú a spotrebiteľ má právo odstúpiť od zmluvy. Uvedená výnimka nebola prevzatá do práva SR. Smernica ako zdroj práva je záväzná pre členský štát, ktorý má povinnosť jej transpozície, ale nezaväzuje a nezakladá práva fyzickým a právnickým osobám. Smernica členským štátom dala možnosť zvoliť si aj vyššiu mieru právnej ochrany, viď čl. 8 smernice. Keďže do vnútroštátnej úpravy výnimka pre zmluvy na dobu neurčitú nebola transponovaná, nie v rámci práva SR aplikovateľná a pokiaľ tak súd urobil, vychádzal z nesprávnej aplikácie právnych predpisov. Žalobca ďalej vo svoje replike uviedol, že otázku, ako zmena jednostranne môže platne nastať, upravuje § 44 ods. 8 zákona o elektronických komunikáciách, v zmysle ktorého dôvod zmeny podstatných zmluvných podmienok musí byť vopred zmluvne určený, z uvedeného vyplýva, že hlavné právne východisko rozsudku, zakotvené v bode 14 rozsudku, podľa ktorého právo meniť jednostranne podstatné zmluvné podmienky je v zásade prípustné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K predloženému rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. marca 2013 vo veci T.-XX/XX X. K. W. súd uviedol len jeden záver, že je vecou vnútroštátneho súdu vyhodnotiť prijateľnosť, resp. neprijateľnosť podmienky. Žalobca mal za to, že z rozsudku vyplývajú pre posúdenie veci aj ďalšie relevantné závery. Za podstatné považoval aj to, že nemecký Občiansky zákonník, na rozdiel od slovenského, prijal výnimku vyplývajúcu zo Smernice, kedy niektoré inak neprijateľné podmienky sú prijateľné v rámci vzťahov uzavretých na dobu neurčitú. Žalobca nepovažoval pre posúdenie sporu za podstatné vyriešenie otázky, akým spôsobom mala byť alebo bola zmena oznámená, alebo akú dobu mal žalobca na zaplatenie poplatku. Aj v tomto smere však tvrdenia žalovaného o tom, že mal žalobca 24 mesiacov na úhradu poplatku, nie sú podložené a z dôkazov vyplýva, že poplatok mal byť hradený od 1.9.2012. Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 24 Cdo 1098/2012, ku ktorému sa súd vyjadruje v bode 1 rozsudku, s posudzovanou právnou vecou nesúvisí, keďže sa jednalo o obchodnoprávny spor medzi leasingovou spoločnosťou a dealerom. Názor súdu prezentovaný (ex offo) v bodoch 18-20 rozsudku posudzuje, či zvýšenie poplatku samo osebe bolo neprijateľnou podmienkou. Záver súdu, že za poplatok dostal spotrebiteľ recipročné plnenie v podobe lepšieho a kvalitnejšieho servisu, nemá tiež oporu v dokazovaní, keďže tieto okolnosti žalovaný ani netvrdil, ani nedokazoval a súd nevysvetlil, z čoho záver vychádza. Rozsudok v tejto časti považoval žalobca za nepreskúmateľný. Namietané ustanovenie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, na základe čoho mal súd vyhovieť žalobe v celom rozsahu.
5. K replike žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti zmeniť a v časti zrušiť.
8. Ako je uvedené v prvom odseku odôvodnenia tohto rozsudku, žalobca sa v tomto konaní domáhal po zmene petitu pripustenej súdom prvej inštancie dvoch okruhov nárokov. Prvým bol určovací nárok smerujúci k určeniu neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok uvedené v bode 5.2.3. a 9.2. VOP žalovaného platných od 1.10.2008. Druhým bol nárok na uloženie povinnosti žalovanému poskytovať žalobcovi „dojednané služby a programy satelitnej televízie S. bezplatne“.
9. Odvolací súd musí vo vzťahu k druhému bodu žalobného petitu konštatovať, že jeho formulácia zvolená žalobcom nespĺňa požiadavky kladené na určitosť, zrozumiteľnosť a vykonateľnosť petitu. Žalobný petit musí byť ideálne formulovaný tak, aby ho bolo v zásade bezo zmeny prevziať do
výroku rozsudku a následne vymáhať jeho splnenie v exekučnom konaní. Musí byť z neho možné jednoznačne určiť, čoho sa žalobca domáha a rozlíšiť predmet konania. Bolo by prílišným formalizmom trvať v každom prípade na úplne presnej formulácií žalobného petitu, predovšetkým ak je žalobcom v konaní slabšia strana a najmä ak je možné dostatočne vymedziť predmet konania a sformulovať to čoho sa žalobca domáha, zo žaloby ako celku. Nemožno však pripustiť, aby žalobný petit umožňoval jeho rozdielnu interpretáciu, pričom súd by si mal sám vybrať z viacerých možností to, čoho by sa mal žalobca domáhať. Zo žalobného petitu, resp. zo žaloby v posudzovanej veci, nie je možné bezo zvyšku dôsledne individualizovať predmet konania a určiť, čoho presne sa žalobca domáha, nakoľko žalobca dostatočne nešpecifikoval, poskytovanie akých služieb, za akých podmienok sa zo strany žalovaného domáha, špecifikoval iba to, že sa ich poskytovania domáha bezplatne. Formulácia „dojednané služby“ je príliš neurčitá a nebolo by ju možné ani vymáhať niektorým zo spôsobov vykonania exekúcie. Žalobný petit nemusí obsahovať presný a podrobný popis daných služieb, ale musí umožňovať objektívne určiť splnenia akých povinností zo strany žalovaného sa žalobca domáha, aby v prípade vyhovenia žalobe a prevzatia petitu do výrokovej časti rozsudku bolo možné zistiť, či žalovaný súdom uloženú povinnosť riadne plní alebo nie, prípadne jej splnenie nútene vymáhať. Pokiaľ tieto povinnosti vyplývajú zo zmluvného vzťahu, žiada sa, aby tento určitým spôsobom individualizovaný a rovnako je potrebné vymedziť rozsah povinností z daného zmluvného vzťahu, ktorých splnenia sa žalobca domáha, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný poskytuje svojim klientom rôzne varianty služieb. Z dôvodu neurčitosti a nevykonateľnosti časti žalobného petitu sa odvolací súd nemohol vecne zaoberať správnosťou rozsudku súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa zamietnutia nároku žalobcu na poskytovanie dojednaných služieb a programov satelitnej televízie S. bezplatne. Rozhodnutie súdu o neurčitom žalobnom návrhu je za takýchto okolností nepreskúmateľné.
10. Odvolací súd sa však mohol a musel zaoberať správnosťou napadnutého rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu, pokiaľ išlo o určenie neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok uvedených v bode 5.2.3. a 9.2. VOP žalovaného platných od 1.10.2008, nakoľko potiaľto bol žalobný petit žalobcom formulovaný bezvadne. Hoci odvolací súd nemôže prejudikovať, či zo strany žalobcu dôjde k úspešnému odstráneniu vád žalobného petitu, a či bude meritórne rozhodnuté o zvyšku žaloby, v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. v spojení s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C.s.p. (vzhľadom na to, že žaloba bola podaná v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky úkonov strán zostávajú aj po účinnosti Civilného sporového poriadku zachované), obstojí i žaloba, ktorá by smerovala výlučne k určeniu neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, bez ohľadu na to, či sa žalobca domáha alebo nedomáha nejakého nároku na plnenie. Naliehavý právny záujem spotrebiteľa na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky vyplýva z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej zmluvnej podmienky a nie je preto rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práva na plnenie vyplývajúce z neprijateľnej podmienky, keďže sa posudzuje, či zmluvná podmienka je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť dopráv spotrebiteľa. Zo Smernice Rady XX/XX C. z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čl. 6 bod 1, vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co 58/2017).
11. Odvolací súd sa z vyššie uvedených dôvodov zaoberal otázkou platnosti žalobcom napadnutých zmluvných podmienok upravených VOP právneho predchodcu žalovaného. V prvom rade je pre úplnosť potrebné uviesť, hoci to medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca ako spotrebiteľ, ktorý nekonal v rámci svoje podnikateľskej či obchodnej činnosti si dňa 15.2.2010 zakúpil zariadenie a dekódovaciu kartu S. č. XXXXXXXXXXXXX a požiadal spôsobom uvedeným v bode 1.2. VOP právneho predchodcu žalovaného, spoločnosť J., W..S.., so sídlom T. na D. XX, I., U.: XX XXX XXX, o registráciu. Právny predchodca žalovaného registráciu vykonal a aktivoval príjem televízneho signálu žalobcovi, konal pritom nepochybne v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, teda v postavení dodávateľa. Uvedeným postupom došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, ktorého práva a povinnosti v súvislosti s distribúciou príjmu televízneho signálu pod ochrannou značkou S. prešli na žalovaného. Na predmetnú spotrebiteľskú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na predmet danej zmluvy, ktorým je poskytovanie (distribúcia) príjmu televízneho signálu, sa predmetná zmluva spravuje i zákonom č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, na
zmluvný vzťah existujúci medzi stranami sporu aplikoval daný predpis, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.11.2011, a to vzhľadom na jeho prechodné ustanovenie § 78 ods. 9, podľa ktorého zmluvy o pripojení podľa doterajších predpisov sú zmluvami o poskytovaní verejných služieb podľa tohto zákona a s poukazom na skutočnosť, že hoci posudzované VOP žalobcu nadobudli účinnosť dňa 1.10.2008, ich účinnosť trvala aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách.
12. Pokiaľ ide o žalobcom namietaný bod 9.2. VOP platných od 1.10.2008, tento znie: „Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade zmeny týchto podmienok či cenníka prejavuje užívateľ súhlas s ich zmenou tým, že využije služby za účinnosti týchto zmenených podmienok.“ Žalobca pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy súhlasil s VOP, ako súčasťou zmluvnej dokumentácie, vrátane bodu 9.2, podľa ktorého v prípade zmeny týchto podmienok či cenníka prejavuje užívateľ súhlas s ich zmenou tým, že využije služby za účinnosti týchto zmenených dokumentov. Užívateľ tak súhlasil, že aj jeho mlčanie a nečinnosť spočívajúca v nezmenenom využívaní služieb žalovaného, sa považujú súhlas so zmenenými VOP, resp. za prijatie návrhu na zmenu zmluvy v zmysle § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník v ustanovení § 44 ods. 1 umožňuje priznať právne následky i nekonaniu, resp. mlčaniu, ak to vyplýva z okolností daného prípadu, napríklad z dohody alebo z ustálenej praxe medzi zmluvnými stranami. Takýto Občianskym zákonníkom dovolený spôsob vedenia predzmluvných rokovaní preto nemôže byť považovaný za protiprávny a nemôže predstavovať sám o sebe neprijateľnú zmluvnú podmienku. Samozrejme z logiky veci vyplýva, že jednostranný návrh na zmenu zmluvy v podobe zmeny VOP musí prísť do sféry vplyvu druhej zmluvnej strany. Pokiaľ sa s ním druhá strana reálne neoboznámi, napríklad pre nepreberanie si poštových zásielok či neoznámenie zmeny adresy, táto skutočnosť nemá žiaden právny význam. Súhlas takýmto kvalifikovaným nekonaním nemožno pokladať za udelený tam, kde sa druhá strana o zmene VOP nedozvie, resp. nemá príležitosť dozvedieť. (K tomu R 88/1954 - „Mlčanie možno pokladať za prejav vôle, len ak s určitosťou možno usudzovať, že sa ním prejavila vôľa určitého obsahu.“)
12.1. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na stanovisko Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich, ktorá pôsobí pri Ministerstve spravodlivosti SR zo dňa 20.3.2013, v ktorom Komisia konštatovala, že bod 9.2. VOP (v stanovisku je označený ako bod 9.1., ale podľa obsahu mala Komisia na mysli práve bod 9.2.) predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Svoje stanovisko odôvodnila tým, že využitie služby spotrebiteľom za zmenených podmienok (v spojení s neprijateľnosťou podmienok ustanovených v bode 5.2.3 VOP) nemožno považovať za konkludentný súhlas so zmenami VOP, najmä v prípade, ak sa spotrebiteľ o zmenách nedozvie. Je neprípustné, aby sa za súhlas spotrebiteľa so zmenami VOP považovalo opomenutie spotrebiteľa, a to navyše na podklade štandardnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd považuje za potrebné, že súdy v žiadnom prípade stanoviskami Komisie nie sú viazané. Právomoc určiť neplatnosť neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľských zmluvách patrí výlučne súdom. Súdy môžu prihliadať na závery vyslovené komisiou, ale posúdenie prijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok je výlučne na nich. Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie bodu 9.2. VOP nie je neprijateľnou podmienkou, pričom tento svoj záver vyššie dostatočne odôvodnil. Stanovisko Komisie odvolací súd považuje za strohé a nedostatočne odôvodnené, komisia vôbec nezohľadnila § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nezaoberala sa ani praktickou stránkou veci, teda akým spôsobom má dodávateľ poskytujúce služby veľkému počtu klientov dosiahnuť vyjadrenie aspoň konkludentného súhlasu týchto klientov so zmenou zmluvných podmienok, ktorá sama o sebe je dovolená. Odvolací súd má za to, že spotrebiteľ sa o zmenách nemusí objektívne dozvedieť, musí iba mať možnosť sa s nimi oboznámiť, pričom musia byť dodržané v tomto prípade zákonne regulované spôsoby oznámenia jednostrannej zmeny zmluvných podmienok. Rovnako sa nemusí od spotrebiteľ vyžadovať určité konanie na prijatie zmien. Tieto závery odvolacieho súdu však nič nemenia na skutočnosti, že súhlas spotrebiteľa, prejavený v zmysle zmluvy i nekonaním, môže byť účinný iba v prípade, že zmena zmluvných podmienok je platná, teda bola uskutočnená v súlade so zákonom a s príslušnými zmluvnými ustanoveniami. Pokiaľ by aj spotrebiteľ akýmkoľvek spôsobom súhlasil so zmenou, ktorá by bola neplatná pre spôsob, ktorým bola uskutočnená alebo samotné zmenené zmluvné podmienky by boli neplatné napríklad pre ich neprijateľnosť, takýto súhlas by nemal na postavenie spotrebiteľa žiadne účinky.
12.2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ zamietol žalobu v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti a neplatnosti bodu 9.2. VOP, preto odvolací súd považuje za vecne správne a v tejto časti napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
13. Ďalej sa odvolací zaoberal zmluvnými podmienkami uvedeným v bode 5.2.3 VOP účinných od 1.10.2008. daný bod znie: „Distribútor si vyhradzuje právo na zmenu týchto podmienok alebo platného cenníka. Uvedené zmeny je distribútor oprávnený uskutočniť najmä v prípade zmeny právnych predpisov, zavedenia nových služieb a technológií alebo z dôvodu zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií. Distribútor bude informovať Užívateľa o zmenách v primeranom predstihu, spravidla aspoň 10 dní pred dňom účinnosti zmien. Ak nie je v týchto podmienkach stanovené inak, povinnosť informovať alebo upovedomiť užívateľa o nových podmienkach či cenách, resp. cenníku sa považuje za splnenú, pokiaľ distribútor sprístupní príslušné informácie v zákazníckom servise alebo na webovej stránke distribútora, prostredníctvom elektronickej pošty, písomne, telefonicky alebo osobne; nové podmienky či cenník sú platné a pre obe zmluvné strany záväzné dňom určeným v nanovo vydaných podmienkach či cenníku.“
13.1. Podľa § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve.
13.2. Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách podnik je povinný písomne, elektronickou poštou alebo službou krátkych správ (SMS) oznámiť účastníkovi najmenej jeden mesiac vopred podstatnú zmenu zmluvných podmienok a zároveň ho informovať o jeho práve odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií, ak tieto zmeny neakceptuje; oznamovacia povinnosť je splnená aj oznámením účastníkovi, že došlo k podstatnej zmene zmluvných podmienok a kde sa s týmito zmenami môže podrobne oboznámiť.
13.3. Podľa § 44 ods. 1 posledná veta zákona o elektronických komunikáciách písomnú zmluvu o poskytovaní verejných služieb je možné meniť aj inou ako písomnou formou, ak sa na tom zmluvné strany dohodnú; to neplatí pre záväzky účastníka, ktoré podľa Občianskeho zákonníka možno dojednať len v písomnej forme.
13.4. Podľa § 44 ods. 8 písm. a/ zákona o elektronických komunikáciách účastník má právo odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií, ak neakceptuje podstatné zmeny zmluvných podmienok, a to najneskôr do jedného mesiaca od oznámenia dotknutej podstatnej zmeny, ktorá bola účastníkovi podnikom oznámená; ak podnik neoznámil podstatnú zmenu zmluvných podmienok, účastník má právo odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb do jedného mesiaca odkedy sa o zmene dozvedel, najneskôr do troch mesiacov odo dňa účinnosti podstatnej zmeny zmluvných podmienok, účastník nemá právo odstúpiť od zmluvy podľa tohto ustanovenia, ak zmena zmluvných podmienok je priamo alebo nepriamo vyvolaná zmenou všeobecne záväzného právneho predpisu, alebo rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo orgánu Európskej únie.
13.5. Podľa § 44 ods. 9 zákona o elektronických komunikáciách za podstatné zmeny zmluvných podmienok sa na účely tohto zákona považujú jednostranné zmeny v neprospech účastníka týkajúce sa najmä zmeny ceny, zdroja a spôsobu výpočtu ceny za poskytovanú službu, zmeny kvality poskytovanej služby alebo zmeny času trvania zmluvy o poskytovaní verejných služieb vrátane minimálnych podmienok používania alebo trvania služby. Za podstatné zmeny zmluvných podmienok na účely tohto zákona sa považujú aj zmeny tých zmluvných podmienok, na ktorých sa zmluvné strany písomne v zmluve dohodli, že sa budú považovať za podstatné. Dôvod zmeny podstatných zmluvných podmienok musí byť vopred určený v zmluve o poskytovaní verejných služieb.
13.6. Z vyššie citovaného ustanovenia § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že jednostranná zmena zmluvných podmienok nie je možná bez toho, aby takáto možnosť bola výslovne dojednaná v zmluve spolu s dôvodmi, pre ktoré môže dodávateľa k takejto zmene pristúpiť. Zmluvné dojednania v rozpore s citovanými ustanoveniami by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a boli preto ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné. Logicky (a contrario) teda z § 53 ods. 4 písm. i/ vyplýva, že za splnenia vyššie uvedených podmienok je jednostranná zmena zmluvy dodávateľom možná a takéto ustanovenie teda z princípu nemožno pokladať za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd poznamenáva, že ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje iba exemplifikatívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. Na to, aby sa zmluvná podmienka považovala za neprijateľnú, nemusí byť uvedená v danom ustanovení,
postačuje, ak spĺňa podmienky vyplývajúce z § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nie je preto ani podstatné, či konkrétna neprijateľná zmluvná podmienka bola v čase uzavretie zmluvy v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka výslovne uvedená. Povinnosť dopredu v zmluve dohodnúť dôvody pre podstatnú zmenu zmluvných podmienok vyplýva aj z § 44 ods. 9 posledná veta zákona o elektronických komunikáciách, od tohto ustanovenia sa nie je možné odchýliť.
13.7. Zohľadniac okrem Občianskeho zákonníka i vyššie citované ustanovenia zákona o elektronických komunikáciách, je možné ustáliť, že podnik poskytujúci elektronické komunikačné služby podľa § 3 zákona č. 351/2011 Z. z., ktorý je vo vzťahu so spotrebiteľom, teda má zároveň postavenie dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, môže pristúpiť k jednostrannej zmene podstatných zmluvných podmienok, čo zahŕňa i zvýšenie cien alebo v tomto prípade v zavedenie nových poplatkov za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok: 1.) Dôvod alebo dôvody jednostrannej zmeny zmluvných podmienok musia byť dohodnuté (uvedené) v zmluve (postačuje, ak sú tieto dôvody uvedené v zmluvnej dokumentácií, vrátane VOP) - § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka a § 44 ods. 9 posledná veta zákona o elektronických komunikáciách. 2.) Najmenej jeden mesiac vopred (t.j. pred účinnosťou zmien) je podnik povinný oznámiť druhej strane podstatnú zmenu zmluvných podmienok ako aj informovať druhú stranu o jej práve odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií, ak tieto zmeny neakceptuje - § 43 ods. 2 písm. c/ zákona č. 351/2011 Z. z.
13.8. Ad 1.) Za neprijateľnú zmluvnú podmienku je treba považovať také zmluvné ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky z akéhokoľvek dôvodu, resp. bez dôvodu uvedeného v zmluve. Zákon špeciálne neurčuje, do akej miery musia byť dôvody na jednostrannú zmenu zmluvných podmienok v zmluve špecifikované. Zo všeobecných ustanovení § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka o právnych úkonov možno vyvodiť, že tieto dôvody musia byť vymedzené určito a zrozumiteľne (§ 37 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Je zrejmé, že najmä v prípade uzatvárania zmlúv na neurčitú dobu, ktorých plnenie trvá celé roky, nie je možné v čase uzavretia zmluvy do najmenších podrobností predpokladať všetky budúce zmeny okolností majúcich vplyv na poskytovanie plnení z danej zmluvy. Preto si uvedenie dôvodov na jednostrannú zmenu zmluvných podmienok vyžaduje určitú mieru abstrakcie a zovšeobecnenia. Nie je rozumne možné požadovať od dodávateľa, aby predvídal všetky v budúcnosti možné relevantné zmeny okolností. Na druhej strane by požiadavke na určitosť a zrozumiteľnosť nezodpovedalo ani priveľmi všeobecné vymedzenie týchto dôvodov, ktoré by spotrebiteľovi upieralo istotu v danom vzťahu. Demonštratívne vymedzenie dôvodov na zmenu zmluvy nezodpovedá dikcii § 53 ods. 4 písm. i/ Občianskeho zákonníka, ani § 44 ods. 9 posledná veta zákona o elektronických komunikáciách, ktoré vyžadujú, aby k jednostrannej zmene zmluvných podmienok dochádzalo len z konkrétneho dôvodu uvedeného v zmluve. Vyhradenie si práva jednostranne zmeniť zmluvné podmienky „najmä“ z dôvodov špecifikovaných v zmluve v konečnom dôsledku znamená vyhradenie si práva jednostranne zmeniť zmluvné podmienky z akýchkoľvek dôvodov, čo obsahovo úplne zodpovedá Občianskym zákonníkom výslovne vymedzenej neprijateľnej zmluvnej podmienke podľa § 53 ods. 4 písm. i/.
13.8.1. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný vzťah medzi zákonom a elektronických komunikáciách a Občianskym zákonníkom, medzi týmito predpismi je vzťah lex specialis derogat legi generali, pričom lex specialis je v tomto prípade zákon o elektronických komunikáciách. Tento zákon však nemá ambíciu komplexne upraviť uzatváranie zmlúv medzi poskytovateľmi a odberateľmi elektronických komunikačných služieb. Obsahuje len určitú časť právnej úpravy tejto oblasti, navyše spoločnú pre spotrebiteľské i nespotrebiteľské zmluvy. Pokiaľ ide o zmenu záväzkov a ochranu spotrebiteľa, zákon o elektronických komunikáciách nijako nevylučuje použitie Občianskeho zákonníka tam, kde neobsahuje špeciálnu úpravu. Preto pokiaľ to zákon o elektronických komunikáciách nevylučuje, je potrebné pri spotrebiteľských zmluvách o poskytovaní služieb elektronických komunikácií dôsledne rešpektovať ustanovenia na ohranou spotrebiteľov, medzi nimi i ustanovenia upravujúce jednostrannú zmenu zmluvných podmienok, kde síce zákon o elektronických komunikáciách obsahuje čiastočnú právnu úpravu, ale táto nijako nevylučuje aplikáciu § 53 ods. 4 písm. i/, prípadne iných ustanovení Občianskeho zákonníka. Nestačí preto, ak je v spotrebiteľskom právnom vzťahu dojednaná jednostranná zmena zmluvných podmienok síce v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, ale súčasne v rozpore s nederogovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Pokiaľ však ide o povinnosť vopred v zmluve dohodnúť dôvody pre podstatnú jednostrannú zmenu zmluvných podmienok, táto vyplýva z oboch dotknutých predpisov. V tejto súvislosti odvolací súd ešte poznamenáva, že na posudzovaný prípad nie
je aplikovateľný rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. je 23 Cdo 1098/2012 zo dňa 27.2.2013, práve pre spotrebiteľský charakter posudzovanej zmluvy.
13.9. Ad 2.) Zmluvné ustanovenie, ktoré by podniku umožňovalo jednostranne zmeniť podstatné zmluvné podmienky bez toho, aby o tom druhého účastníka zmluvy informoval alebo ustanovujúce kratšiu lehotu na informovanie než stanovuje § 43 ods. 2 písm. c/ zákona o elektronických komunikáciách je pre rozpor so zákonom neplatné. Povinnosť informovať druhého účastníka zmluvy musí byť pritom splnená niektorým zo spôsobov uvedených v predmetnom ustanovení (písomne, elektronickou poštou, službou krátkych správ [SMS] alebo telefonicky). Ustanovenie § 43 ods. 2 písm. c/ za bodkočiarkou zákona o elektronických komunikáciách, ktoré uvádza, že oznamovacia povinnosť je splnená aj oznámením účastníkovi, že došlo k podstatnej zmene zmluvných podmienok a kde sa s týmito zmenami môže podrobne oboznámiť, napriek jeho nie úplne precizovanej formulácií nemožno vykladať tak, že zmenu zmluvných podmienok možno oznámiť aj dodatočne. Predmetné ustanovenie sa vzťahuje nie na termín ale na obsah oznámenia. Na to, aby oznámenie o zmene zmluvných podmienok bolo účinné, musí spĺňať minimálne obsahové požiadavky uvedené v tomto ustanovení. Odvolací súd však poznamenáva, že prípadná neplatnosť ustanovenia o spôsobe oznamovania zmeny zmluvných podmienok nevedie k neplatnosti zmeny podstatných zmluvných podmienok, v prípade že podnik si reálne splní svoju oznamovaciu povinnosť v súlade so zákonom.
13.10. V zmysle vyššie uvedeného výkladu k bodom Ad 1.) a 2.) odvolací súd skúmal prijateľnosť, resp. platnosť jednotlivých ustanovení bodu 5.2.3. veta tretia VOP. Pokiaľ ide o jeho prvú vetu v znení: „Distribútor si vyhradzuje právo na zmenu týchto podmienok alebo platného cenníka,“ nie je jej čo vytknúť, takéto právo si žalobca mohol vyhradiť, je v súlade s normami spotrebiteľského práva a jednostrannú zmenu zmluvných podmienok predpokladá aj zákon o elektronických komunikáciách.
13.10.1. Veta druhá v znení: „Uvedené zmeny je distribútor oprávnený uskutočniť najmä v prípade zmeny právnych predpisov, zavedenia nových služieb a technológií alebo z dôvodu zmeny podmienok na trhu elektronických komunikácií,“ predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku z dôvodov podrobne opísaných vo výklade k bodu 1.) vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, ale aj pokiaľ by nebola obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, predstavovala by neplatné ustanovenie pre rozpor so zákonom o elektronických komunikáciách (§ 39 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zdôrazňuje, že v zmluve o poskytovaní verejných služieb, ktorá je navyše spotrebiteľská, nie je prípustné len demonštratívne vymedzenie dôvodov na jednostrannú zmenu zmluvných podmienok. Dôvody na takúto zmenu musia byť presne a dostatočne určito a zrozumiteľne v zmluve špecifikované.
13.10.2. Neplatná je i tretia veta tohto ustanovenia: „Distribútor bude informovať Užívateľa o zmenách v primeranom predstihu, spravidla aspoň 10 dní pred dňom účinnosti zmien.“ Toto ustanovenie je v rozpore so zákonom o elektronických komunikáciách, ktorý stanovuje v § 43 ods. 2 lehotu jeden mesiac na oznámenie podstatnej zmeny zmluvných podmienok. Súčasne je toto ustanovenie neurčité, keď nie je možné ani výkladom zistiť, čo znamená slovné spojenie „v primeranom predstihu“. Toto ustanovenie je teda neplatné tak pre rozpor s § 43 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách, ako aj pre porušenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako také súčasne prestavuje tiež neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko zhoršuje postavenie spotrebiteľa pod štandard, ktorý mu vyplýva zo zákona, navyše využitím neurčitého znenia tohto ustanovenia dáva dodávateľovi možnosť postupovať voči spotrebiteľovi nepredvídateľne. V ďalších podrobnostiach odvolací súd odkazuje na výklad k bodu 2.) vyššie v odôvodnení.
13.10.3. Posledná veta pred bodkočiarkou bodu 5.2.3. VOP je tiež v rozpore so zákonom a rovnako predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Znie: „Ak nie je v týchto podmienkach stanovené inak, povinnosť informovať alebo upovedomiť užívateľa o nových podmienkach či cenách, resp. cenníku sa považuje za splnenú, pokiaľ distribútor sprístupní príslušné informácie v zákazníckom servise alebo na webovej stránke distribútora, prostredníctvom elektronickej pošty, písomne, telefonicky alebo osobne.“ Zákon o elektronických komunikáciách v § 43 ods. 2 písm. c/ alternatívne ustanovuje spôsoby, akými musí poskytovateľ služieb elektronických komunikácií oznámiť účastníkovi podstatnú zmenu zmluvných podmienok a zároveň ho informovať o jeho práve odstúpiť od zmluvy o poskytovaní verejných služieb bez sankcií. Tento oznam musí byť účastníkovi doručený písomne, elektronickou poštou alebo službou krátkych správ (SMS). Poskytovateľ služieb nie je oprávnený rozširovať okruh týchto spôsobov, resp. nahradiť tieto zákonom stanovené spôsoby svojimi vlastnými, v danom prípade sprístupnením informácií
na internetovej stránke a v zákazníckom servise. Dané ustanovenie je teda neplatné pre rozpor s § 43 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách a tým súčasne predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z predmetného ustanovenia VOP žalovaného nevyplýva, že by sa vzťahovalo iba na obsahovú stránku oznámenia o zmene zmluvných podmienok, v ktorom prípade by takáto formulácia mohla obstáť. Zvyšok poslednej vety v znení: „Nové podmienky či cenník sú platné a pre obe zmluvné strany záväzné dňom určeným v nanovo vydaných podmienkach či cenníku,“ nie je sám o sebe v rozpore so žiadnym právnym predpisom, ani nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
13.11. Záverom odvolací súd dodáva, že argumentácia žalobcu v prvoinštančnom i odvolacom je síce čiastočne nekonzistentná, keď opakovane poukazuje na nekalé obchodné praktiky žalovaného, hoci predmetom konania nie je zodpovedajúci nárok. Uvedené však nie je dôvodom, pre spochybnenie žalobcom uplatneného nároku ako celku. Súd sa v tomto konaní nezaoberal samotnými novými (zmenenými) zmluvnými podmienkami, ani postupom žalobcu vzhľadom na ustanovenia o nekalej súťaži, nakoľko dané skutočnosti neboli pre rozhodnutie vo veci právne významné.
14. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa §388 C.s.p. v časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok uvedených v bode 5.2.3. veta druhá, veta tretia a veta štvrtá pred bodkočiarkou VOP právneho predchodcu žalovaného účinných od 1.10.2008. V časti týkajúcej sa určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok uvedených v bode 5.2.3. veta prvá a veta štvrtá za bodkočiarkou a zmluvnej podmienky uvedenej v bode 9.2. VOP účinných od 1.10.2008 predchodcu žalobcu účinných od 1.10.2008 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. V časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému poskytovať žalobcovi dojednané služby a programy satelitnej televízie S. bezplatne odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu ktorým je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Úlohou súdu prvej inštancie bude odstrániť vady žalobného petitu postupom podľa § 129 C.s.p., keď uloží žalobcovi opraviť žalobný petit v časti, v ktorej sa domáha uloženia povinnosti žalovanému poskytovať žalobcovi dojednané služby a programy satelitnej televízie S. bezplatne. Pre účely odstránenia vád žalobného petitu dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie odsek 9. tohto rozsudku. V prípade, že zo strany žalobcu dôjde k odstráneniu vád žalobného petitu, t.j. tento bude dostatočne určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, bude úlohou súdu prvej inštancie v intenciách žalobného petitu konať a rozhodnúť podľa § 156 a nasl. C.s.p.. Súd sa bude musieť vysporiadať s otázkou, či existuje nárok žalobcu na bezplatné poskytovanie služieb zo strany žalovaného. Pritom musí prvoinštančný súd vychádzať zo záverov odvolacieho súdu o neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v bode 5.2.3. VOP účinných od 1.10.2008, ale musí zohľadniť aj iné súvislosti, ktorými žalobca odôvodňoval svoj nárok a dôvodil nimi i v odvolacom konaní. Odvolací súd sa nimi v celom rozsahu nezaoberal, nakoľko v súvislosti s prieskumom žalobcom napadnutých zmluvných ustanovení z hľadiska ich prijateľnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) to nebolo potrebné. V novom rozhodnutí musí súd prvej inštancie rešpektovať požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p..
16. O nároku na náhradu trov konania v rátane odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).