Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/80/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobkyne: T. J., T.. J., A. R.. N. Č.. XXXX/XX, XXX XX B., štátny občan SR, proti žalovaným: 1./ Slovenská republika, v mene ktorej koná Národná rada Slovenskej republiky, so sídlom Nám. A. Dubčeka 1, Bratislava, 2./ Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie sudcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

rozhodol:

I. Súd konanie vo vzťahu k žalovanému 1./ z a s t a v u j e. II. Súd žalobu z a m i e t a. III. Súd žalovanému 1./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. IV. Súd žalovanému 2./ nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Pôvodný žalobca Q.. J. J., T.. M., N.. XX. XX. XXXX sa na základe žalobného návrhu zo dňa 26. 04. 2007, ktorý bol doručený súdu dňa 30. 04. 2007 pôvodne voči žalovanému 1./ domáhal, aby súd a) určil, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, b) uložil žalovanému 1./ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 67 582,82 Eur (2 036 000,- Sk). 2. Súd na základe uznesenia č. k. 9C/80/2007-29 zo dňa 22. 07. 2011 pripustil vstup Slovenskej republiky, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky do konania na strane žalovaného 2./. 3. Súd súčasne na základe predmetného uznesenia pripustil zmenu petitu žalobného návrhu, v zmysle ktorého sa pôvodný žalobca domáhal, aby súd: a) určil, že odmeňovanie žalobcu uskutočňované podľa § 66 ods. 1 a nasl. zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z. z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, b) uložil žalovanému 2./ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 147 135,- Eur. 4. Žalobca podaním zo dňa 07. 07. 2016 (č. l. 78-79) vzal späť žalobu a to v časti voči žalovanému 1./. Žalovaný 1./ sa k späťvzatiu žaloby voči jeho osobe nevyjadril. 5. V priebehu konania došlo dňa 19. 07. 2017 k úmrtiu pôvodného žalobcu s tým, že na základe uznesenia č. k. 9C/80/2007-173 zo dňa 01. 03. 2018 súd na strane žalobcu ďalej procesne konal sxxxxxx, ktorá sa v zmysle uznesenia Okresného súdu Senica sp. zn. 3D/116/2017, Dnot 188/2017 zo dňa 08. 11. 2017 stala jediným právnym nástupcom a dedičom po poručiteľovi Q.. J. J., T.. M..

6. Súd vykonal dokazovanie výsluchom procesných strán a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazných prostriedkov ich prečítaním na pojednávaní a to v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci samej. 7. Pôvodný žalobca uviedol, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z., konkrétne čl. II. tohto zákona došlo k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z., medzi ktorými bolo novelizované aj ustanovenie § 69 ods. 2, ktoré sa týka funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu a sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. V zmysle tohto ustanovenia, od 15. 04. 2005 sa výška tohto príplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci rok, ktorá predstavovala 574,25 Eur. Funkčný príplatok špeciálneho sudcu tak predstavoval 3 445,50 Eur (574,25 x 6). Rozdiel v odmeňovaní sudcov bol protiústavný, lebo pozná len jeden druh sudcov a nerozlišuje ich na sudcov špeciálnych a sudcov ostatných. Súčasná žalobkyňa sa k žalobe nevyjadrila. 8. Z písomného vyjadrenie žalovaného 2./ zo dňa 03. 02. 2017 (č.l. 98-101) vyplýva žiadosť, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol, nakoľko zo žaloby nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobca za žalovanú 2./ označil Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Za stav, ktorý žalobca opísal v žalobe, môže teoreticky zodpovedať len Slovenská republika, v mene ktorej koná Národná rada Slovenskej republiky, keďže v zmysle antidiskriminačného zákona práve Národná rada SR mohla vyvolať stav diskriminácie žalobcu tým, že prijala sporný zákon. Žalovaný 2./ súčasne vzniesol voči nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy námietku premlčania, nakoľko žaloba voči žalovanému 2./ bola podaná až dňa 08. 03. 2010. 9. Žalobou na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa možno domáhať najmä, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania (napríklad aby prestal s obťažovaním, s praktikami, ktoré sú nepriamo diskriminačné, s nabádaním na diskrimináciu a pod.), napravil protiprávny stav, ak je to možné (napríklad doplatil rozdiel v mzde, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania), poskytol primerané zadosťučinenie (napríklad sa ospravedlnil). Žalobca sa podľa § 9 ods. 3 ADZ môže domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípadoch, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby (ntidiskriminačný zákon, Komentár, str. 204-205). 10. Podľa § 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj zákon č. 385/2000 Z. z.), tento zákon upravuje postavenie sudcov, ich práva a povinnosti, vznik a zánik funkcie sudcu, disciplinárnu zodpovednosť sudcov, platové pomery sudcov a ich nároky po skončení výkonu sudcovskej funkcie. Upravuje aj postavenie prísediacich sudcov z radov občanov (ďalej len "prísediaci"). 11. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., sudca je predstaviteľ súdnej moci. Právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov. 12. Podľa § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého pôsobnosť upravuje § 34 zákona č. 757/2004 Z. z. 13. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. 14. Podľa § 150 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak tento zákon neustanovuje inak. 15. Podľa § 65 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., sudcovi patrí za podmienok ustanovených týmto zákonom a) základný plat sudcu, b) príplatok 1. funkčný, 2. počas dočasného pridelenia, 3. za pohotovosť, 4. osobitný, c) plat za výkon funkcie sudcu nadčas, d) ďalší plat, e) vyrovnanie platu. 16. Podľa § 65 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z., za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát.

17. Podľa § 90 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu. 18. Podľa § 104 zák. č. 385/2000 Z. z., za škodu spôsobenú rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu zodpovedá štát. 19. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon); (ďalej aj ,,ADZ"), každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. 20. Podľa § 3 ods. 2 ADZ, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.1) (Napríklad zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov,...). 21. Podľa § 11 ods. 1 ADZ, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). 22. Podľa § 11 ods. 3 ADZ, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (t.j. pred 01. 07. 2016). 24. Podľa § 2 CSP, podľa tohto zákona sa postupuje, ak je daná právomoc súdu, pokiaľ Civilný mimosporový poriadok, Správny súdny poriadok alebo iný zákon neustanovuje inak. 25. Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. 26. Podľa § 4 CSP, iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. 27. Pracovné právo je kodifikované odvetvie práva upravujúce vzťahy medzi ľuďmi pri uskutočňovaní ľudskej práce. Pracovné právo sa obyčajne zaraďuje do systému súkromného práva, ale má skôr zmiešaný charakter. Ten vyplýva predovšetkým z toho, že sa realizuje jednak v rovnocenných vzťahoch zakladaných dohodou (pracovnou zmluvou), ale zároveň má pracovné právo ochrannú funkciu premietajúc tak štátnu sociálnu politiku. 28. Antidiskriminačný zákon obsahuje osobitnú úpravu zákazu diskriminácie v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní služieb a tovarov, vo vzdelaní (§ 5) a v pracovnoprávnych vzťahoch a obdobných právnych vzťahoch (§ 6). V týchto oblastiach sa však uvádzajú len niektoré taxatívne vymedzené dôvody, pre ktoré sa diskriminácia zakazuje, čo má za následok neodôvodnené zúženie ochrany pred diskrimináciou. 29. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu; za štát v týchto vzťahoch nekoná súd, na ktorom sudca vykonáva súdnictvo, ale ústredný orgán štátnej správy súdov (viď § 25 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z.), ktorým je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 13 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z. z.). 30. Súd zistil, že v danom prípade sa nejedná o klasický pracovný pomer, ktorý vzniká pracovnou zmluvou (§ 42 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z.). Vzťah medzi sudcom a štátom treba definovať ako osobitný právny vzťah, ktorý vzniká vymenovaním sudcu prezidentom Slovenskej republiky /čl. 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR/, na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky a to bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1 Ústavy SR, § 6 zák. č. 385/2000 Z. z.). 31. V oblasti posudzovania osobitného právneho vzťahu medzi sudcom a štátom má zákon č. 385/2000 Z. z. (ako lex specialis) prednosť pred Zákonníkom práce (ako lex generalis); (viď § 150 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z.). Na osobitný vzťah sudcu sa primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak zákon 385/2000 Z. z. neustanovuje inak. 32. Pokiaľ ide o právomoc súdu rozhodovať o nároku žalobcu v zmysle ADZ, súd v tejto súvislosti zistil, že žaloba bola vo vzťahu k žalovanému 1./ podaná dňa 30. 04. 2007, a vo vzťahu k žalovanému 2./ dňa 08. 03. 2010 počas platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Pôvodný žalobca sa svojich nárokov, vyplývajúcich z porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu iného postavenia v rámci osobitného vzťahu medzi ním ako sudcom a štátom domáhal prostredníctvom žaloby, podanej vecne a miestne príslušnému súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo subjektu, ktorý podľa

tvrdenia žalobcu zodpovedá za porušenie zásady na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania z dôvodu iného postavenia. 33. Medzičasom došlo k zmene právnej úpravy procesného kódexu, keď počnúc dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. 34. Pokiaľ ide o zistenie charakteru sporu medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, súd zistil, že spor má zmiešané prvky verejného práva a súkromného práva. Zákon č. 365/2004 Z. z. patrí systematicky do oblasti verejného práva, avšak ako vyplýva z ust. § 150 zák. č. 385/2000 Z. z., na osobitný vzťah medzi sudcom a štátom sa primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak zákon č. 385/2000 Z. z. neustanovuje inak. Nakoľko č. 311/2001 Z. z. sa obyčajne zaradzuje do oblasti súkromného práva, v prípade sporu medzi žalobcom ako sudcom a štátom v oblasti porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania možno bez pochybností dospieť k záveru, že predmetný spor má súkromnoprávny charakter, čím je daná právomoc Okresného súdu Bratislava I (§ 3 . V prípade, ak by spor medzi žalobcom ako sudcom, ktorý je súčasne aj ústavným činiteľom vykazoval znaky verejnoprávneho charakteru, aj v takomto prípade je daná právomoc Okresného súdu Bratislava I, nakoľko ust. § 11 ods. 1 a ods. 3 ADZ umožňujú, aby sa osoba, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania, domáhala svojho práva podaním žaloby na všeobecnom súde a to podľa Civilného sporového poriadku. Právomoc súdu prejednať spor je teda daná aj podľa ustanovenia § 4 CSP. 35. Z dokazovania vyplýva, že pôvodný žalobca bol ústavným činiteľom, ktorý vykonával funkciu sudcu na Krajskom súde v Trnave. 36. Ústavný činiteľ je vo všeobecnosti osoba, ktorá vykonáva funkciu s právomocou, pôsobnosťou, v zložení a forme ustanovenia do funkcie ako to upravuje . Takými osobami v zmysle Ústavy SR sú:

- predseda a podpredseda Najvyššieho kontrolného úradu (čl. 61 Ústavy SR),

- poslanci obecného zastupiteľstva a zastupiteľstva VÚC, starosta obce, predseda VÚC (čl. 69 Ústavy SR),

- poslanec NR SR (čl. 73-čl.81 Ústavy SR),

- prezident SR (čl. 101 Ústavy SR),

- členovia vlády- predseda, podpredseda a ministri (čl. 108 a nasl. Ústavy SR),

- sudcovia ÚS SR (čl.134-čl.138 Ústavy SR),

- sudcovia (čl.141 a nasl. Ústavy SR),

- prokurátori (čl.149 a nasl. Ústavy SR) - tu však prenecháva vymedzenie kompetencie a ustanovovanie do funkcie na zákon o prokuratúre (Zákon č. 153/2001 Z. z.),

- verejný ochranca práv (čl.151a Ústavy SR). 37. Podľa čl. 145a ods. 2 prvej vety Ústavy SR, sudca vykonáva funkciu ako svoje povolanie. 38. Osobitnú definíciu pojmu ústavný činiteľ (legálnu definíciu) bolo možné nájsť v ústavnom zákone o konflikte záujmov (č. 119/1995 Z. z.) účinnom v rokoch 1995 až 2004. Tento zákon bol nahradený ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, v ktorom bol vyššie uvedený termín nahradený termínom ,,verejný funkcionár", ktorý však s výnimkou sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, členov Súdnej rady Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, verejného ochrancu práv, nezahŕňa pod pojem ,,verejný funkcionár" sudcov všeobecných súdov. 39. Pokiaľ ide o postavenie žalovaného 2./, žalobca v žalobe označil ako žalovaného 2./ Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, teda ako subjekt, ktorý nesie zodpovednosť za ujmu, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená prijatím protiústavnej právnej normy, ktorá mala nastoliť diskriminačný (protiprávny) stav v oblasti odmeňovania sudcov všeobecných súdov (vrátane žalobcu) a sudcov v tom čase Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodovali o opravných prostriedkoch podaných voči rozhodnutiam Špeciálneho súdu. 40. V prvom rade je potrebné uviesť, že ak v oblasti odmeňovania žalobcu došlo k porušeniu zásady na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu iného postavenia a k protiprávnemu stavu, bolo potrebné, aby sa žalobca so svojím nárokom obrátil priamo na predsedu súdu, ktorý mal kompetenciu v platových veciach žalobcu (§ 90 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.). 41. Pri skúmaní toho, či v danom prípade mal súd právomoc rozhodovať o nároku žalobcu na priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 3 ADZ, dospel súd k záveru, že ani a ani zákon č. 385/2000 Z. z. výslovne nezakazovali sudcovi, aby sa domáhal svojich práv na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania podľa ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR).

42. Súd však rámci konania podľa zák. č. 365/2004 Z. z. rešpektoval limity, ktoré mu vyplývajú zo zákona č. 385/2000 Z. z., najmä pokiaľ ide o skutočnosť, že v prípade žalobcu ako sudcu rozhoduje o jeho platových nárokoch (vrátane priznávania akýchkoľvek príplatkov zmysle § 65 ods. 1 zák. č. 385/200 Z. z.) primárne predsedu súdu, na ktorom žalobca vykonáva funkciu sudcu, ktorým v tom čase bol predseda Krajského súdu v Trnave. 43. Súd sa teda obmedzil iba na posúdenie otázky, či v prípade novelizácie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. došlo k porušeniu práv žalobcu v zmysle zák. č. 365/2004 Z. z., ďalej pokiaľ ide o preskúmanie otázky, kto zodpovedá za prípadné porušenie práv žalobcu a pokiaľ ide o preskúmanie otázky priznania nároku žalobcu, ktorý si uplatnil v satisfakčnej žalobe. 44. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20. 05. 2009 vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 15. 04. 2005 zmenilo a novelizovalo aj ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa dopustila porušenia zákazu diskriminácie, ustanoveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a to tým spôsobom, že takáto právna norma narušila princíp proporcionality, ktorý limitoval zásah zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak a) z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie, ako aj b) z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva, čím došlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. teda narúšala systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov, keďže rozdiely v odmeňovaní sudcov musia, rovnako ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. To znamená, že prijatím takejto právnej normy Národnou radou Slovenskej republiky chýbal vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom a to aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý k problematike diskriminácie uviedol: "Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť" (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73). 45. Podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. 46. Podľa § 2 ods. 1 ADZ, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 47. Podľa § 2a ods. 2 ADZ, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. 48. Podľa § 2a ods. 3 ADZ, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú alebo by mohli znevýhodňovať osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu. 49. Diskriminácia (znevýhodňovanie) je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie, pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskriminácia je v moderných demokratických spoločnostiach považovaná za neprípustnú a minimálne jej vyššie vymedzené formy sú v súčasnosti zakazované zákonmi a medzinárodnými zmluvami.

50. Vychádzajúc z právneho názoru, konštatovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20. 05. 2009 (absencia rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom v legislatívnej úprave, obsiahnutej v ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.), súd zistil, že Národná rada Slovenskej republiky (prijatím zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 15. 04. 2005 zmenilo a novelizovalo aj ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.) sa vo vzťahu k pôvodnému žalobcovi dopustila porušenia zásady zákazu diskriminácie v oblasti odmeňovania sudcov všeobecných súdov v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu a sudcami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré bol v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, ustanoveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a v ust. § 2 ods. 1 ADZ, čím vznikol žalobcovi legitímny dôvod, aby sa domáhal odstránenia protiprávneho stavu v oblasti odmeňovania v príčinnej súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z. 51. Prijatím protiústavnej právnej normy vznikol žalobcovi nárok, aby sa domáhal satisfakcie podľa § 9 ods. 3 ADZ a to bez ohľadu na to, že v čase prijatia právnej normy, ktorá nadobudla účinnosť dňa 15. 04. 2005 nebol vydaný ústavný nález, ktorý by potvrdzoval domnienku a názor žalobcu, že prijatím protiústavnej právnej normy došlo k porušeniu jeho práv. 52. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z., každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. 53. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z., každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. 54. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z. z., ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 55. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 365/2004 Z. z., právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov12) (Napríklad § 41 ods. 9 Zákonníka práce), nie je týmto zákonom dotknuté. 56. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 147 135,- Eur, ktorý mal pôvodnému žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z., v prvom rade je potrebné uviesť, že ak žalobcovi vznikol nárok na náhradu ujmy, bolo náležité, aby sa so svojím nárokom obrátil priamo na predsedu Krajského súdu v Trnave, ktorý má právomoc rozhodovať v platových veciach žalobcu (§ 90 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z.). Žalobca však v danom prípade nepostupoval, ale využijúc hypotézu právnej normy, uvedenej v ust. § 9 ods. 3 požiadal súd, aby uložil Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu. V tejto súvislosti súd zistil konkurenciu právnej úpravy, obsiahnutej v zákone č. 385/2000 Z. z. (§ 90 ods. 2 - v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu) a právnej úpravy, obsiahnutej v zák. č. 365/2004 Z. z. (§ 9 ods. 3 - náhrada nemajetkovej ujmy v oblasti odmeňovania sudcu). 57. Ak už súd naznačil, SR a ani statusový zákon o sudcoch a prísediacich nevylučujú možnosť, aby sa žalobca ako sudca v prípade diskriminačného postupu zo strany Národnej rady Slovenskej republiky domáhal satisfakcie podľa § 9 ods. 3 ADZ aj vo forme nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zákon č. 385/2000 Z. z. a zákon č. 365/2004 Z. z. sa v tomto smere nevylučujú. Za zmienku stojí uviesť napríklad ust. § 28 ods. 6 zák. č. 385/2000 Z. z., v zmysle ktorého výberové konanie sa uskutočňuje v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania.7); s tým, že v poznámke pod číslom 7) možno nájsť odkaz na zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov. 58. S poukazom na uvedený príklad možno dospieť k záveru, že zákon č. 385/2000 Z. z. a zákon č. 365/2004 Z. z. sa ex lege nevylučujú, ale naopak, v určitých oblastiach sa dopĺňajú a teda žalobcovi umožňujú, aby subsidiárne podľa § 9 ods. 3 ADZ požiadal súd o preskúmanie nároku na nemajetkovú ujmu. Je však potrebné mať na zreteli, že ani v konaní podľa § 9 ods. 3 ADZ nemôže súd obchádzať statusový zákon č. 385/2000 Z. z., ktorý je vo vzťahu k ADZ lex specialis. To znamená, že ak statusový zákon neobsahuje vlastnú právnu úpravu pokiaľ ide o dodržiavanie zásad rovnakého zaobchádzania, možno na osobitný vzťah medzi sudcom a štátom aplikovať zák. č. 365/2004 Z. z.

59. Ak žalobca v danom prípade nepožiadal predsedu Krajského súdu v Trnave, aby preskúmal nárok žalobcu na náhradu ujmy v nadväznosti na právnu úpravu, prijatú v roku 2005, súd sa musel v rámci antidiskriminačného konania vysporiadať s otázkami, aký charakter má nárok žalobcu, ktorý odvodzuje od ust. § 9 ods. 3 ADZ, a či sa jedná o osobnostné právo žalobcu, ktoré sa nepremlčuje alebo sa jedná o majetkové právo žalobcu, ktoré podlieha všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. 60. Súd pri zodpovedaní na tieto otázky vychádzal nielen z ust. ADZ, ale predovšetkým z ust. zákona č. 385/2000 Z. z., najmä z ust. § 150 ods. 1, v zmysle ktorého sa na osobitný vzťah štátu a sudcu primerane použijú ustanovenia Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ak zákon č. 385/2000 Z. z. neustanovuje inak. 61. Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce, tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. 62. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 63. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 64. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. 65. Podľa § 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nepremlčujú sa takisto práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá. 66. Podľa § 101 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 67. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. 68. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 69. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 70. V Slovenskej republike možno hovoriť o dvoch právne záväzných predpisoch, ktoré predstavujú ústavný základ ochrany osobnosti fyzickej osoby. Deklarujú práva osobnosti ako nedotknuteľné a univerzálne. Jedná sa o Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým bola uvedená Listina základných práv a slobôd. Na tento ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej republiky nadväzuje č. 460/1992 Zb. v znení ústavných zákonov. 71. V zmysle ochrany osobnosti fyzickej osoby je významný článok 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 72. V nadväznosti na analogickú právnu úpravu, obsiahnutú v ust. § 13 Občianskeho zákonníka dospel súd k záveru, že v prípade poručenia zásady na rovnaké zaobchádzanie z dôvodu iného postavenia sa jedná o zásah do osobnosti poškodenej osoby a teda právna úprava, obsiahnutá v ust. 9 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 ADZ (právna ochrana a konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania) má charakter osobnostných práv, ktoré s poukazom na čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy SR nepodliehajú premlčaniu. 73. Všeobecné osobnostné práva, resp. jednotlivé čiastkové osobnostné práva, sú na rozdiel od majetkových práv nepremlčateľné a Občiansky zákonník neuvádza ani preklúziu týchto čiastkových osobnostných práv. Napriek tomu plynutie času nie je u čiastkových osobnostných práv bez významu a to z dôvodu presadenia jednotlivých nárokov, ktoré z týchto práv vyplývajú. Konkrétnym príkladom môže byť nárok na upustenie od neoprávneného zásahu, ktorý by nemohol byť úspešne uplatnený na súde, ak v dôsledku uplynutia času nebezpečenstvo budúceho porušenia práva, resp. jeho opakovania už odpadlo. Podobne nárok na odstránenie následkov, alebo primerané morálne zadosťučinenie, ktoré by v prípade dlhšieho časového odstupu od zásahu do osobnostných práv stratilo svoje opodstatnenie. 74. Ak sa však jedná o nárok na peňažné zadosťučinenie, právna teória, ale aj súdna prax zaujímajú v tomto prípade rovnaké stanovisko. Nárok na peňažné zadosťučinenie podlieha premlčaniu a to v trojročnej premlčacej dobe. Táto doba začína plynúť odo dňa, kedy mohol byť tento nárok prvýkrát

uplatnený. Pri zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže vzniknúť majetková ujma - škoda, potom je náhrada tejto škody čisto majetkovej povahy - a podlieha premlčaniu (KNAP, K., 1996, Ochrana osobnosti podle občanského práva, 3.vydání. Praha: Linde, 1996, s. 162 - 163). Premlčaniu teda podlieha len majetkové právo, osobné a osobnostné práva sú z premlčania vylúčené. Ak ale z týchto osobných práv vyplývajú práva majetkové, tieto premlčaniu podliehajú. Premlčaniu tiež podlieha právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (VOJČÍK, P. A KOL., 2012, Občianske právo hmotné. Plzeň: Čeněk, 2012, s. 187). 75. Súd v tejto súvislosti zistil, že pôvodný žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 9 ods. 3 ADZ. 76. Súd v nadväznosti na právnu kvalifikáciu nároku žalobcu uviedol, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Sporové strany nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak sporová strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom procesnej strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/196/2009, zo dňa 22. 09. 2010). 77. Súd preto dospel k záveru, podľa ktorého osobnostné práva nepodliehajú premlčaniu. Avšak v rámci jednotlivých osobnostných práv je potrebné rozlišovať, či žalobca žiadal právo na morálne plnenie (napr. vo forme ospravedlnenia), alebo vo forme peňažného plnenia (napr. vo forme doplatenia mzdy). Ak si žalobca uplatnil nárok na poskytnutie nemajetkovej ujmy, súd vyhodnotil uvedený nárok ako nárok na peňažné plnenie obsiahnuté v osobnostnom práve s tým, že takéto čiastkové majetkové právo podlieha všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 100 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 101 . 78. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Toto právo, hoci je jedným z prostriedkov zabezpečenia ochrany osobných (osobnostných) práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, sa svojou povahou zreteľne odlišuje od týchto osobných (osobnostných) práv (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/265/2009 zo dňa 17. 02. 2011). 79. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby nároku na nemajetkovú ujmu, uplatneného v rámci osobnostného práva, je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. 80. Súd v súvislosti so vznesením námietky premlčania zo strany žalovaného zistil, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na primerané zadosťučinenie v sume 147 135,- Eur titulom nemajetkovej ujmy začala v prípade žalobcu plynúť dňa 16. 04. 2005 (t.j. dňom, ktorý nasledoval po dni, kedy vstúpil do účinnosti zákon č. 122/2005 Z. z., ktorý bol spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu) s tým, že koniec doby na uplatnenie majetkového práva v rámci osobnostného práva v súvislosti s prijatím sporného zákona bol ohraničený dňom 15. 04. 2008. Ak si teda pôvodný žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu vo vzťahu k žalovanému 2./ podaním, doručeným súdu dňa 08. 03. 2010 (č. l. 16-18), uplatnil si ho po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. 81. Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd námietke premlčania, uplatnenej žalovaným 2./ v plnom rozsahu vyhovel a žalobu pokiaľ ide o priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v sume 147 135,- Eur, súd v celom rozsahu zamietol. 82. Žalovaný 2./, označený ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky namietal nesprávne označenie subjektu, ktorý koná za štát, nakoľko posudzovanie samotného aktu prijatia zákona zákonodarným orgánom ako protiprávne konanie, ktorým došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, nemá oporu v zákone. 83. Podľa čl. 72 Ústavy SR, Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. 84. Podľa čl. 86 psím. a) Ústavy SR, do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí najmä uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú. 85. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, Národná rada vykonáva pôsobnosť podľa Ústavy Slovenskej republiky2) (ďalej len "")

v zákonodarnej a kontrolnej činnosti, v oblasti zahraničných vzťahov a v zriaďovaní vlastných a iných orgánov, ako aj v ďalších činnostiach, ak to ustanovuje zákon (§ 91 ods. 1). 86. Podľa § 143 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z. z., Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky je štátna rozpočtová organizácia. Plní odborné, organizačné a technické úlohy spojené so zabezpečovaním činnosti národnej rady, jej výborov, osobitných kontrolných výborov a komisií vrátane parlamentnej dokumentácie a tlačovej služby; plní tiež úlohy spojené s činnosťou Parlamentnej rady Slovenskej republiky.84aa) Na zabezpečenie činnosti národnej rady v záležitostiach Európskej únie Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky môže zriaďovať pracoviská v zahraničí. 87. Podľa § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. 88. Podľa § 73 CSP, na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát. 89. Z dôvodovej správy k návrhu zákona o Civilnom sporovom poriadku vyplýva, že konanie za štát upravuje napríklad zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 90. Podľa § 4 ods. 1 písm. j) zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom. 91. Podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky. 92. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 214/2011 zo dňa 18. 01. 2012). 93. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si v súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z., uplatnil vo vzťahu k žalovanému 2./, označenému ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, nároky špecifikované v žalobnom návrhu. 94. Pokiaľ ide o existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi žalobcom (ako poškodeným) a štátom (ako subjektom, ktorý mal žalobcovi spôsobiť ujmu), súd v tejto súvislosti zistil, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade je žalobca povinný uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát (§ 73 . 95. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobcovi sa dopustila Národná rada Slovenskej republiky a to tým spôsobom, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. porušila zásadu zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy, § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. 17/2008. 96. Podľa názoru súdu, žalobca v tomto konaní preukázal, že Národná rada Slovenskej republiky priznala v krátkom čase (v rozpätí 18 mesiacov) zvýšenie funkčného príplatku sudcov Špeciálneho súdu z 2-násobku na 6-násobok. Zákonodarcom zvolený rozsah platového zvýhodnenia sudcov Špeciálneho súdu neboli dané žiadnymi mimoriadnymi skutočnosťami. Ústavný sud SR v náleze sp. zn. PL. 17/2008 niekoľkokrát uviedol, že konaním zákonodarcu došlo ku diskriminácii sudcov všeobecného súdu, keďže prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k neodôvodnenému a veľmi výraznému rozdielnemu platovému ohodnoteniu medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu, čo je v rozpore s princípmi štátu, ale najmä s princípom spravodlivosti. Za tento nezákonný a protiústavný stav zodpovedá podľa názoru žalobcu Slovenská republika, a to na základe antidiskriminačného zákona.

97. Podľa § 106 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., za škodu, ktorá vznikla sudcovi pri výkone funkcie alebo v súvislosti s ňou, zodpovedá štát. 98. Ak žalobca v zmysle § 11 ADZ označil ako žalovaného 2./ Slovenskú republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom ak pri označení žalovaného 2./ vychádzal z ust. § 65 ods. 5, § 25 ods. 1 a § 106 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., nakoľko mal za to, že štát v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR zodpovedá za ujmu v súvislosti s odmeňovaním žalobcu, tak v tejto súvislosti treba poukázať aj na ust. § 106 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., v zmysle ktorého v prípade riešenia nárokov žalobcu nekoná za štát Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ale koná príslušná správa Krajského súdu v Trnave. 99. Podľa § 114 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., o náhrade škody podľa tohto zákona rozhoduje v prvom stupni predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu alebo na ktorom pred svojou smrťou svoju funkciu vykonával, ak nie je ustanovené inak. K spôsobu a rozsahu náhrady škody sa vyjadrí sudcovská rada. 100. Podľa § 114 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z., na konanie o náhrade škody sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. 101. Podľa § 114 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z., proti rozhodnutiu o odvolaní (rozklade) má právo podať sudca žalobu o preskúmanie rozhodnutia do 30 dní odo dňa jeho doručenia. 102. V nadväznosti na citované ustanovenia súd uvádza, že ak sa žalobca dovolával svojich nárokov cez ustanovenia zákona č. 365/2004 Z. z. (lex generalis), musel vedieť, že v zmysle zákona č. 385/2000 Z. z. (lex specialis) a to najmä pokiaľ ide o ust. § 114 ods. 1, ods. 3, je vylúčené, aby ako žalovaného označil štát, v mene ktorého koná ministerstvo spravodlivosti. Na prípadné konanie o náhradu ujmy vo vzťahu ku Krajského súdu v Trnave treba aplikovať zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní () a to aj s prihliadnutím na ust. § 9 ods. 4 zákona č. 385/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). 103. Čiastočne pozitívne alebo negatívne rozhodnutie predsedu Krajského súdu v Trnave by podliehalo súdnemu prieskumu v rámci správneho konania (§ 114 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z.). 104. V tejto súvislosti žalobca ako poškodený bol povinný rešpektovať dve skutočnosti. Tou prvou skutočnosťou je to, že mal žalovať ten subjekt, ktorý zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu prijatím protiústavnej normy. 105. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky z pohľadu ust. § 25 ods. 1 zák. č. 385/2000 Z. z., ako ústredný orgán štátnej správy nemôže zodpovedať za porušenie zásady na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania žalobcu, nakoľko ministerstvo spravodlivosti nie je ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky (čl. 72 Ústavy SR). Ministerstvo spravodlivosti je iba jedným z viacerých medzičlánkov v rámci legislatívneho procesu, kde prostredníctvom vlády SR môže predkladať návrhy zákonov Národnej rade SR a teda Ministerstvo spravodlivosti SR nie je tou konečnou inštanciou, ktorá v roku 2005 rozhodla o prijatí protiústavnej normy, aj keď mohla tento legislatívny proces spustiť. 106. Pokiaľ ide o Krajský súd v Trnave, ako platiteľ mzdy poškodeného bol povinný rešpektovať aktuálny právny stav, ktorý v roku 2005 neukladal Krajskému súdu v Trnave povinnosť vyplácať mzdu žalobcovi vo väčšom rozsahu ako to vyplývalo z príslušných právnych predpisov. Krajský súd v Trnave sa nemohol dopustiť ako platiteľ mzdy porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania žalobcu. Diskriminačné zaobchádzanie v prípade žalobcu nevyvolal Krajský súd v Trnave tým, že by žalobcovi vyplácal inú mzdu, aká žalobcovi prislúchala v zmysle zákona a jeho platového dekrétu. Je potrebné mať na zreteli, že zásah do práva žalobcu bol vyvolaný prijatím protiústavnej právnej normy, ktorú neprijal Krajský súd v Trnave ako zamestnávateľ žalobcu. K prijatiu protiústavnej právnej normy došlo v oblasti právneho vzťahu medzi žalobcom ako poškodeným a subjektom, ktorý zodpovedá za prijatie protiústavnej právnej normy. 107. Druhým momentom je to, že žalobca bol povinný rešpektovať, že svoje práva môže uplatniť v zákonom ustanovenej premlčacej dobe, ktorá je v prípade uplatnenia čiastkového majetkového nároku zahrnutého do osobnostného práva trojročná. 108. Prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k porušeniu ust. 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu iného postavenia), avšak ako bolo vyššie uvedené, žalobca si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu voči žalovanému 2./ po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, pričom žalovaný 2./ vzniesol voči uvedenému nároku námietku premlčania. Ak by však nedošlo k premlčaniu tohto nároku, za prípadnú ujmu by niesol zodpovednosť ten subjekt, ktorý sa prijatím takejto právnej normy dopustil vo vzťahu k žalobcovi diskriminačného konania a teda nie štát ako taký.

109. Označenie štátu ako účastníka konania prichádza do úvahy najmä v prípade existencie súkromnoprávnych vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka), alebo v prípade verejnoprávnych vzťahov (§ 3 zák. č. 514/2003 Z. z.). 110. V prípade prijatia zákona č. 122/2005 Z. z. nemožno hovoriť o existencii súkromnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a štátom, nakoľko legislatívny proces patrí do oblasti verejného práva. Keďže sa žalobca nedomáhal satisfakcie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo na mieste, aby žalobca v prípade antidiskriminačnej žaloby ako žalovaného označil štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Zo strany žalobcu bolo náležité, aby žalobu podal voči subjektu, ktorý porušil zásadu na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania a ktorý disponuje právnou subjektivitou. Zo zisteného skutkové stavu vyplýva, že tým subjektom je Národná rada Slovenskej republiky, avšak uvedený subjekt s prihliadnutím na ust. § 143 ods. 1 zák. č. 350/1996 Z. z. v rámci konania podľa zák. č. 365/2004 Z. z. nedisponuje právnou subjektivitou a teda právomocou uspokojovať pohľadávky prípadných veriteľov. 111. Slovenská republika v zastúpení Národnou radou Slovenskej republiky teda nezodpovedá za porušenie zásady na rovnaké zaobchádzanie v oblasti odmeňovania žalobcu. 112. Z dôvodu oneskoreného uplatnenia čiastkového majetkového práva žalobcu v rámci jeho osobnostného práva a z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 2./ súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol. 113. Z písomného podania žalobcu zo dňa 07. 07. 2016 vyplýva späťvzatie žaloby a to vzťahu k žalovanému 1./. 114. Podľa § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 115. Nakoľko žalobca podaním zo dňa 07. 07. 2016 vzal späť žalobu voči žalovanému 1./, súd konanie voči žalovanému 1./ zastavil. 116. Podľa § 13 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. 117. Súd zistil, že žalobca súčasne s podaním žaloby dňa 30. 04. 2007 voči žalovanému 1./ a dňa 08. 03. 2010 voči žalovanému 2./ neuhradil súdny poplatok. Na základe výzvy súdu zo dňa 27. 10. 2010 (č. l. 20) bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku v sume 4 154,50 Eur. Vzhľadom na to, že žalobca súdny poplatok neuhradil, súd na základe uznesenia č. k. 9C/80/2007-31 zo dňa 16. 09. 2011 konanie zastavil. Predmetné uznesenie bolo následne zrušené na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co 3/2012-56, 7NcC 54/2015 zo dňa 08. 09. 2015. Keďže k uplynutiu lehoty na vyrubenie súdneho poplatku došlo najneskôr dňa 31. 12. 2013, súd s poukazom na ust. § 13 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. nevyrubil súčasnej žalobkyni súdny poplatok za podanie žalobného návrhu. 118. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). 119. Z ust. § 185 ods. 1 Civilného sporového poriadku vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Pritom je viazaný najmä tým, že nevykonanie dôkazov súvisí s tým, že nemajú význam (najmä podstatný) pre vec samú, príp. že už doposiaľ vykonané dôkazy umožňujú náležité zistenie skutkového stavu. Nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou nie je postupom, ktorým súd odníma procesnej strane možnosť konať pred súdom (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. marca 1992 sp. zn. 4 Cdo 6/1992, uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Slovenskej republiky, ročník 1993, zošit č. 3 - 4, str. 127, pod por. č. 37/1993). 120. Z hľadiska časovej hospodárnosti, súd v rámci písomného vyhotovenia rozsudku neuviedol ďalšie písomné a ústne vyjadrenia strán, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, nakoľko ich uvedenie a právne vyhodnotenie by bolo vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nadbytočné, neefektívne a v rámci odôvodnenia tohto rozsudku aj nepodstatné. Nie je úlohou súdu v odôvodnení uviesť všetky dôkazné prostriedky, ktoré boli v súdnom spore vykonané, ale iba tie, ktoré sú najpodstatnejšie, z ktorých súd vychádzal pri rozhodovaní o opodstatnenosti žaloby a to tak, aby odôvodnenie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné (§ 220 ods. 2 . 121. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

122. Vzhľadom na to, že pôvodný žalobca na základe späťvzatia žaloby voči žalovanému 1./ zavinil zastavenie konania, vznikol žalovanému 1./ nárok na náhradu trov konania. Nakoľko si žalovaný 1./ náhradu trov konania neuplatnil, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. 123. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 124. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 125. Vzhľadom na to, že žalovaný 2./ bol v celom rozsahu úspešný, vznikol mu nárok na priznanie náhrady trov konania voči neúspešnej žalobkyni. Nakoľko si žalovaný 2./ náhradu trov konania neuplatnil, súd mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach /§ 362 ods. 1 CSP/. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané /§ 359 CSP/. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) /§ 363 CSP/. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 364 CSP/. Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej /§ 365 ods. 2 CSP/. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania /§ 365 ods. 3 CSP/.