Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-54-2018.pdf
PDF · 106.58 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/54/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne: V. F., W.. XX. X. XXXX, F. F., T. V.Í. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Ľuboslavom Kašubom, advokátom, Na vŕšku 1, Bratislava, proti žalovanej: Y. F., nar. 21. 11. 1982, bytom Bratislava, Pri kríži 3088/40, zastúpená spoločnosťou JUDr. Martin Repáň, s.r.o., Bratislava, Mamateyova 12, o vrátenie daru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 29.11. 2017 č.k. 19C/2/2017-106, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej (dcére) domáhala vrátenia daru - 4/6-iny nehnuteľnosti v kat. úz. H.F., U. na N. Č.. XXXX E. F. Č.. XX/X.T. F. H. T. V. XX, XX, F., L.. Č.. XXXX, T. na T. T.. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 188 m2, pozemku parc. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 199 m2 a pozemku parc. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 185 m2 a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu a pozemku vo veľkosti XXXX/ XXXXXX, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy zo dňa 17.2.2016. Vrátenia daru sa žalobkyňa domáhala z dôvodu, že žalovaná, jej dcéra, svojím správaním voči matke porušuje dobré mravy, keď sa snaží predmetný byt predať a odmieta jej zriadiť na byte vecné bremeno, ktoré by malo spočívať v práve doživotného užívania vyššie uvedených nehnuteľností. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie poukazoval na to, že predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru v zmysle § 630 Obč. zák. jej veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jej rodiny nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci. Podľa ustálenej judikatúry predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu ale nie je akékoľvek nevhodné chovanie obdarovaného alebo len obyčajný nevďak, ale také chovanie, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné. Nie každé chovanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného chovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, naplňuje znaky § 630 OZ, no predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym chovaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nielen podľa subjektívneho názoru darcu. Vrátenia daru sa teda môže domáhať darca, ak sú splnené tri podmienky : a) ak ide o správanie hrubo porušujúce dobré
mravy, b) ak sa takto správa obdarovaný a c) ak sa takto správa voči darcovi alebo členom jeho rodiny a právny vzťah z darovania zaniká na základe dvoch právnych skutočností: kvalifikovaným porušením dobrých mravov voči darcovi, resp. členom jeho rodiny, a ďalej jednostranného prejavu vôle darcu voči obdarovanému, ktorým sa darca domáha vrátenia daru, argumentoval súd prvej inštancie.
2/ Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh na začatie konania je nedôvodný, pretože nebolo zistené také správanie sa obdarovanej, ktoré by naplnilo zákonné znaky uvedené v § 630 Občianskeho zákonníka. V posudzovanej veci žalobkyňa žiadnym dôkazom nepreukázala ani len nevhodné správanie sa žalovanej voči nej, tobôž nie konanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Vykonaným dokazovaním výpoveďami samotných účastníkov konania mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanou, ktoré sú v príbuzenskom pomere, došlo k určitému naštrbeniu vzťahov, ale to len z toho dôvodu, že žalovaná chcela vyriešiť dlhy žalobkyne, ktoré spláca žalovaná a keďže žalobkyňa je v trojizbovom byte sama, snažila sa tento byt predať, žalobkyni zabezpečiť menší byt a vyplatiť dlhy. Žalobkyňa ako jediné nevhodné správanie sa voči žalovanej uvádza len skutočnosť, že žalovaná jej nezriadila vecné bremeno, ktoré malo spočívať v práve doživotného bývania a užívania nehnuteľnosti, čo však za daného stavu nebolo možné, keďže na byte bolo zriadené záložné exekučné právo. Z predložených dôkazov súd prvej inštancie nezistil žiadne urážlivé, neúctivé, nevďačné ani nepatričné správanie sa žalovanej voči žalobkyni. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Vo väčšine prípadov ide o porušenie dobrých mravov spôsobom vyznačujúcich sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou, pričom jeho vonkajším prejavom môže byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a podobne. Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného sa voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného /i keby bola nevhodná/, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by bolo také správanie s obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo 108/2007). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže žalobkyňa nepreukázala žalobný dôvod, pre ktorý sa domáhala vydania daru a nepreukázala ani zánik darovacieho vzťahu medzi ňou a žalovanou, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a žalobkyňa nemá právo na vrátenie daru.
3/ O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 255 CSP a nasl., keď priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu a to tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech proti žalobkyni, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
4/ Uvedený rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa, v celom rozsahu, domáhajúc sa buď jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobe žalobkyne vyhovie, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkala súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol z dôvodu, že žaloba je nedôvodná, nakoľko nebolo zistené také správanie sa obdarovanej, ktoré by naplnilo znaky uvedené v ust. § 630 Obč. zák. Vychádzal tiež z toho, že jediným dôvodom, pre ktorý chcela žalobkyňa vrátiť dar, mala byť skutočnosť, že žalovaná chcela dlžoby svojej matky a nebohého otca vyriešiť tak, že predá byt, ktorý má vo vlastníctve a následne by žalobkyni kúpila menší byt a vyplatila dlhy, ktoré doteraz spláca. Uvedené tvrdenie súdu ale nemá oporu vo vykonanom dokazovaní; v konaní nebolo preukázané, aké kroky mala žalovaná vykonať na zabezpečenie menšieho bytu pre žalobkyňu. Naopak, v konaní bolo preukázané, že dňa 17. 2. 2017 prišla žalovaná do bytu žalobkyne, pričom privolala aj hliadku PZ, s tým, že byt obýva jej matka (žalobkyňa) neoprávnene a žiadala príslušníkov PZ, aby ju z bytu vypratali, čoho svedkom bol T.. R. U.. Tiež bolo preukázané, že žalovaná vez vedomia
žalobkyne podala inzerát na predaj bytu, o čom sa žalobkyňa dozvedela až od susedy. Ak by teda žalovaná mala úmysel presťahovať žalobkyňu do menšieho bytu, nepochybne by ju o tejto skutočnosti informovala ešte pred podaním inzerátu na predaj bytu. Rovnako bolo svedeckými výpoveďami v konaní preukázané, že žalovaná nedala žalobkyni po podpise darovacej zmluvy jedno vyhotovenie zmluvy žalobkyni; túto jej dala až po tom, ako sa jej žalobkyňa začala dožadovať, keď zistila, že žalovaná predáva byt. je pravdou, že žalovaná prevzala za žalobkyňu a nebohého otca žalovanej dlh vo výške 9.000 €; do úvahy však treba brať aj cenu bytu, ktorá je cca 140.000 €. Nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že na byt sú traja exekútori; ako plynie z LV založeného v spise, na byt je zriadené ešte z r. 2014 jediné záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne, a.s., ktorej pohľadávku prostredníctvom súdneho exekútora pravidelne spláca žalobkyňa. Žalobkyňa trvala na tom, že správanie sa žalovanej voči nej dosahuje mieru hrubého porušenia dobrých mravov, a to vo viacerých rovinách. Žalovaná uviedla matku do omylu, resp. ju úmyselne zaviedla, keď ju v tiesni, pod prísľubom pomoci pri platení nájomného za byt primäla previesť vlastníctvo bytu na ňu, pričom žalobkyňa tak urobila v dobrej viere, že si tým zabezpečí pokojné dožitie v byte. Len pár mesiacov po darovaní začala žalovaná byt predávať a neprejavila žiadny záujem ani nevykonala žiadne úkony, aby zabezpečila pre žalobkyňu menší byt. naopak, viackrát sa vyjadrila, že je jej jedno, čo s matkou bude, ako aj, či skončí pri kontajneroch. Zároveň správanie žalobkyne voči žalovanej nijakým spôsobom dobré mravy neporušuje, nemožno teda hovoriť o vzájomnosti. Žalobkyňa mala záujem riešiť vec pred podaním žaloby tak, aby bolo zriadené v jej prospech právo vecného bremena doživotného užívania bytu, čo ale žalovaná odmietla. Tým len potvrdila svoje nečestné správanie sa k žalobkyni, keďže jej pred samotným darovaním bytu sľúbila jeho doživotné užívanie a aj pomoc s platením nájomného. Žalobkyni dôsledkom správania žalovanej reálne hrozí strata strechy nad hlavou; jedná sa tak o spoločensky neakceptovateľné správanie žalovanej, ktoré dosahuje intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že súd prvej inštancie len veľmi stroho a jednoducho až formalisticky odôvodnil svoje rozhodnutie iba nenaplnením znakov hrubého porušenia dobrých mravov, bez toho, aby sa vysporiadal aj s ostatnými skutočnosťami, ktoré s tým úzko súvisia a ktoré bolo potrebné zohľadniť pri posudzovaní porušenia dobrých mravov, ako napr. neodovzdanie darovacej zmluvy žalobkyni, neprimeraná hodnota dlhu žalobkyne, ktorý prevzala žalovaná (9.000 €) a hodnoty bytu (cca 140.000 €), naliehanie žalovanej na príslušníkov PZ aby vypratali žalobkyňu z bytu, nevykonanie žiadnych krokov smerujúcich k zabezpečeniu bytu pre žalobkyňu, nevysporiadanie sa so skutočnosťou, prečo nebolo zriadené vecné bremeno, keď malo byť uvedené v zmluve a pod. Nevysporiadaním sa súdu prvej inštancie s uvedenými skutočnosťami v odôvodnení jeho rozhodnutia predmetné rozhodnutie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia, ale je nutné ho považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).
5/ Na odvolanie žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná tak, že navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalobkyňa v odvolaní uvádzala rovnaké skutočnosti, ako v žalobe; nepripojila žiadny nový dôkaz ani neuviedla nové skutočnosti. Jedinou vadou, ktorú žalobkyňa v odvolaní vytýka, je tá, že rozsudok nebol podľa jej predstáv. Žalobkyňa žalovanej vytýka, že po podpise darovacej zmluvy všetky rovnopisy darovacej zmluvy zobrala a podpísanú zmluvu jej odovzdala až neskôr. Túto skutočnosť žalovaná nikdy nepopierala a vo svojej výpovedi uviedla, že po podpise darovacej zmluvy túto musela zaniesť na podpis svojmu bratovi, nakoľko tento bol druhým prevodcom spoluvlastníckeho podielu na byte. Bez ohľadu na uvedené, táto skutočnosť nikdy nemohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci - údajné konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V prípade tvrdenia žalobkyne, že žalovaná neurobila nijaké kroky na zabezpečenie menšieho bytu, žalovaná vo vyjadrenia uviedla, že vysvetlila svoje pohnútky pri pokuse o predaj bytu. Konala v snahe zabrániť hlbšiemu pádu matky do „dlhovej špirály“. Matka v priebehu rokov systematicky akumulovala dlhy, ktoré nedokázala splácať. Úlohou žalovanej bolo predajom 3 resp. 4 izbového bytu, v ktorom jej matka býva sama, pomôcť matke dlhy splatiť a zabezpečiť jej menší byt s nižšími nákladmi. Keďže k predaju bytu z dôvodu správania žalobkyne nikdy nedošlo, nemala žalovaná reálne možnosť vyriešiť pre svoju matku náhradné bývanie. Žalovaná prevzala na seba dlh matky voči správcovi bytového domu, ktorý dodnes spláca. Od okamihu, kedy žalobkyňa prejavila nesúhlas s predajom bytu, žalovaná byt neinzeruje a zdržuje sa všetkého, čo by v jej matke mohlo vzbudiť nevôľu resp. negatívnu reakciu. Pokiaľ ide o zriadenie vecného bremena (zodpovedajúceho právu doživotného užívania) na byt, toto nebolo nikdy predmetom diskusie. Vecné bremeno by bránilo tomu, aby byt kúpila tretia osoba, a teda by nikdy nebolo možné z kúpnej ceny vyplatiť dlhy žalobkyne. Požiadavku na zriadenie vecného bremena žalobkyňa pred vznikom problému nikdy nevzniesla; stalo sa tak až listom zo dňa 10. 2. 2017, ktorým požiadala o vrátenie daru. Na byt je vedená exekúcia a spočíva na ňom exekučné záložné právo; platí generálne inhibitórium; zriadenie vecného bremena bez súhlasu exekútora právne nie je možné. Základnou úlohou súdu v danej
veci bolo zodpovedať, či žalobkyňou tvrdené konanie žalovanej dosiahlo intenzitu „hrubého porušenia dobrých mravov“; súd sa v rozhodnutí jasne vyjadril, že žiadne zo žalobkyňou namietaných konaní takú intenzitu nielen že nedosiahlo, ale konanie žalovanej nedosiahlo intenzitu konania „nevhodného“. Súd zistil „naštrbenie vzťahov“ ale iba z dôvodu, že žalobkyňa nesúhlasila so spôsobom riešenia jej dlhovej situácie avšak svoju vlastnú predstavu o vysporiadaní svojich dlhov sama nijako nešpecifikovala. Rozsudok považuje žalovaná za zákonný, spravodlivý, vecne správny. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6/ Ďalšie podanie strán týkajúce sa prejednávanej veci doručené súdu neboli.
7/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP ( t.j. v celom rozsahu ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď vo veci verejne vyhlásil rozsudok; dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
8/ Podľa § 628 ods. 1 Obč. zák. darovacou zmluvou darca niečo bezplatne prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
9/ Podľa § 630 Obč. zák. darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
10/ Prvoinštančný súd žalobu žalobcu zamietol, keď dospel k záveru, že v konaní nebolo zo strany žalobkyne preukázané kvalifikované konanie žalovanej ako obdarovanej, voči darkyni, v zmysle ust. § 630 Obč. zák.
11/ Ako už konštatoval súd prvej inštancie podľa ustálenej judikatúry súdov predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny, ale len také správanie, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Obč. zák.); t.j. musí ísť o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo o sústavné porušovanie, či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod., hoci sa nevyžaduje, aby konanie obdarovaného dosahovalo intenzitu trestného činu alebo priestupku. Teda nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných medziľudských vzťahoch, napĺňa znaky § 630 Obč. zák. Darca sa tak môže úspešne domáhať vrátenia daru podľa § 630 Obč. zák. len vtedy, ak sa k nemu alebo členom jeho rodiny obdarovaný správa tak, že hrubým spôsobom porušuje dobré mravy. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri obyčajnej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Právo darcu na vrátenie daru tiež nezávisí od toho, ako obdarovaný naloží s predmetom daru, t.j. právo na vrátenie daru nevznikne, ak obdarovaný s darom nakladá spôsobom, ktorý je v rozpore s predstavami samotného darcu ( napr. ak obdarovaný predmet daru predá ). Predpokladom vzniku práva na vrátenie daru tiež nemôže byť také porušenie morálnych pravidiel správaním obdarovaného, ktoré ako hrubé subjektívne pociťuje darca, ale musí ísť o také porušenie, ktoré sa bude ako závažné, hrubé porušenie dobrých mravov javiť objektívne ( z objektívneho hľadiska, podľa objektívnych kritérií ).
12/ Súd prvej inštancie pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného práva domáhať sa vrátenia daru vychádzal zo všetkých vyššie uvedených zákonných požiadaviek a vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania tak, že žalobkyňa v konaní nepreukázala také hrubé porušenie dobrých mravov žalovanou, aké má na mysli ust. § 630 Obč.zák. Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalobkyňa nepreukázala žiadne také správanie žalovanej voči darkyni v období po darovaní nehnuteľnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako hrubo porušujúce dobré mravy. Žalovaná poskytovala (a naďalej poskytuje) darkyni potrebnú pomoc, spočívajúcu v tom, že spláca dlhy, ktoré vygenerovala práve žalobkyňa aj s už nebohým otcom žalovanej (L. F., A. H.E. XX.X. XXXX). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná už v minulosti (r. 2005) riešila hrozbu vypratania rodičov z predmetného bytu tým, že si vzala v ČSOB, a.s. úver vo výške 144.000,- Sk, ktorý použila na úhradu dlhu, ktorí spôsobili jej rodičia tým, že dlhodobo neuhrádzali nájomné za predmetný byt. Predmetný úver následne žalovaná z vlastných prostriedkov postupne splácala. Byt sa po smrti otca žalovanej stal predmetom dedičstva, keď ho zdedili žalobkyňa, žalovaná a tiež brat žalovanej, s tým, že v byte zostala žiť žalobkyňa, ktorá mala uhrádzať náklady za užívanie bytu. V r. 2016 podľa vykonaného dokazovania žalovaná opätovne zistila, že
žalobkyňa dlhodobo neuhrádza náklady za užívanie bytu, a teda, že na byte znovu viazne dlh, za ktorého úhradu sú zodpovední všetci podieloví spoluvlastníci; tento mal vo februári 2016 činiť cca 12.000 €. Bola to znovu žalovaná, kto pristúpil voči správcovi predmetného bytu k Uznaniu dlhu v celom rozsahu a tento sa zaviazala splácať, za ktorým účelom si opätovne musela požičať finančné prostriedky. Žalovaná sa tak aktívne snaží o riešenie situácie, ktorú nezavinila, a ktorej konečným dôsledkom môže byť strata predmetného bytu. Svojou pomocou sa žalovaná opakovane snaží žalobkyni zachrániť strechu nad hlavou. Úvaha žalovanej, že by existujúcu situáciu, ktorá je finančnou záťažou ako pre žalobkyňu tak aj pre žalovanú, riešila odpredajom predmetného bytu a zabezpečením menšieho bytu pre žalobkyňu ( v ktorom by náklady na bývanie boli nižšie a teda aj finančne únosnejšie ), nemožno vnímať ako prejav správania sa žalovanej, ktorý je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, veď jeho cieľom je stále riešenie dlhu žalobkyne. Vzhľadom na doterajší postoj žalovanej k finančným podlžnostiam žalobkyne podľa názoru odvolacieho súdu nemožno objektívne vnímať konanie žalovanej inak, ako ústretové, také, ktorým žalovaná naopak svojej matke poskytuje podporu. Z vykonaného dokazovania plynie, že sa žalovaná vo vyostrenej konfliktnej situácii na adresu žalobkyne vyjadrila, že jej je jedno, či skončí pod mostom. Z popisu daného konfliktu je jasné, že k uvedenému vyjadreniu došlo vo vyhrotenej situácii, po zistení, že žalobkyňa bez vedomia žalovanej ako vlastníčky bytu vymenila zámok na vchodových dverách do bytu, čím jej zamedzila prístup do bytu. Žalobkyňa takto (neoprávnene) konala napriek tomu, že práve snaha žalovanej (jej dcéry) jej zabezpečila možnosť bývania v danom byte, keď hrozilo, že v dôsledku vlastného neuváženého konania (dlhodobého neplatenia platieb za byt) oň príde. Keďže žalovaná činí všetko preto, aby jej matka mohla v byte zostať, nemožno z jej vyjadrenia, vysloveného v hneve, vyvodiť, že by mala reálne v úmysle žalobkyňu - svoju matku - z bytu naozaj vypratať. Zriadenie vecného bremena v zmysle požiadavky žalobkyne v podobe práva doživotného užívania predmetného bytu nedovoľuje zriadené exekučné záložné právo. Bolo už v texte vyššie uvedené, že ani prípadný predaj darovaného bytu žalovanou by nepredstavoval sám osebe konanie obdarovaného hrubo porušujúce dobré mravy; ako vlastník bytu bola a je žalovaná oprávnená s ním nakladať podľa vlastného uváženia. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že neboli splnené zákonné podmienky pre vrátenie daru v zmysle ust. § 630 Obč. zák.
13/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), včítane výroku o nároku na náhradu trov konania.
14/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalovanej ako úspešnej strane v spore priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP, po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
15/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).