Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7C/16/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci žalobcu Mesto Banská Bystrica, so sídlom Banská Bystrica, Československej armády 26, IČO: 00 313 271, v konaní zastúpeného JUDr. Jánom Geregom, advokátom, Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Horná Strieborná 4, IČO: 47 253 011, proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená (za ktorú koná) Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody vo výške 1 455 029,16 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.

Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur za obdobie od 01. 12. 2000 do 03. 06. 2011 z a s t a v u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, ktorý je povinný uhradiť žalovanému žalobca vo výške tak, ako bude o nej rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobca podanou žalobou zo dňa 18. 01. 2011 žiadal, aby žalovaný mu zaplatil sumu 1 455 029,16 Eur spolu s 7 % ročným úrokom z omeškania z titulu ustanovenia § 5 ods.1 a § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca na odôvodnenie svojho žalobného návrhu uviedol, že rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 pod sp. zn. 12CoE 69/2005 došlo k zmene I. stupňového rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2005 pod č. k. 1Er 254/2001-144 tak, že návrh žalobcu (v uvedenom konaní povinného) na zastavenie exekúcie bol zamietnutý a predmetné rozhodnutie sa stalo právoplatným, na základe čoho došlo k pokračovaniu v exekučnom konaní proti Mestu Banská Bystrica a odpísaniu sumy 43 834 208,50 Sk, t. j. 1 455 029,10 Eur.

2. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 zo dňa 30. 07. 2018 zrušil uvedené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE 69/2005 zo dňa 15. 02. 2006 vo výroku, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 1Er 254/2001-144 zo dňa 12. 09. 2005 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta a vec bola vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením pod sp. zn. 12CoE/91/2008 zo dňa 16. 12. 2008 rešpektujúc takýto názor NS SR potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom so sídlom Mičinská 35, Banská Bystrica pod sp. zn. EX 198/02 proti povinnému Mesto Banská Bystrica za neprípustnú. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. 07. 2009.

4. Žalobca teda uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 a následným nesprávnym úradným postupom so súhlasom súdov do 16. 12. 2008, kedy došlo k odpísaniu finančných prostriedkov z účtu žalobcu.

5. Žalobca ďalej uviedol, že na základe uvedeného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli poukázané finančné prostriedky oprávnenému T. X. Q. a v tomto smere poukázal na príčinnú súvislosť nezákonného rozhodnutia krajského súdu a odpísania finančných prostriedkov z účtu žalobcu, teda k vzniku reálnej škody. Žaloba zároveň poukázal na to, že pokiaľ ide o uplatnenie nároku, ktorý by bolo možné uplatniť si voči oprávnenému ako subjektu, ktorému boli poukázané tieto finančné prostriedky v rámci exekučného konania, uvedené riešenie nie je možné vzhľadom k tomu, že ubehla objektívna premlčacia lehota a takýto nárok by bol neúspešný.

6. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko uplatnený nárok nepredstavuje škodu voči žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu, pričom žalobcovi vznikol voči oprávnenému v exekučnom konaní záväzok z vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko plnil bez právneho dôvodu. Žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal skutočnosti, že v súvislosti s exekučným konaním došlo skutočne k odpísaniu finančných prostriedkov vo výške, ktorá zodpovedá uplatnenému nároku. Žalobca tak podľa tvrdenia žalovaného disponuje voči oprávnenému z exekúcie pohľadávkou, ktorá môže byť uspokojená a môže sa jej domáhať jednak súdnou alebo mimosúdnou cestou a oprávnený má záväzok toto bezdôvodné obohatenie vydať. Na strane žalobcu teda nedošlo k vzniku škody, a až v prípade, že by takéto bezúspešné uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia prichádzalo do úvahy, existuje možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že v majetkovo právnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nie je univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb pokiaľ je možné uspokojenie takýchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

7. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa a prečítaním listinných dôkazov predloženými stranami sporu, a to žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11. 06. 2009, listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 14. 01. 2010 a to stanoviskom k predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody, doplnením žiadosti žalobcu na ministerstvo spravodlivosti zo dňa 04. 11. 2010, spisom Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 ako aj ďalšími dôkazmi vykonanými v priebehu konania.

8. Zo žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 11. 06. 2009 podanej na Ministerstve spravodlivosti SR súd zistil, že žalobca v súlade s ustanovením § 15 zákona č. 514/2003 Z. z. žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške 1 455 029,16 Eur v súvislosti s exekučným konaním, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 (EX 198/02). Svoj nárok si uplatnil z dôvodu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom v súlade s § 9 citovaného zákona a škody, ktorá mu bola spôsobená súdnym exekútorom nesprávnym úradným postupom v rámci výkonu tejto exekúcie.

9. Z listu Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 04. 01. 2009 súd zistil, že žalovaný predbežne prerokoval nárok žalobcu na náhradu škody, ktorému nevyhovel z dôvodov, že žalobca vo svojom podaní neuviedol nesprávny úradný postup súdneho exekútora, nešpecifikoval, v čom vidí namietanú nesprávnosť alebo nezákonnosť jeho nesprávneho postupu, pričom žalovaný sám nezistil, žiadny nesprávny úradný postup exekútora.

10. Žalobca listom zo dňa 04. 11. 2010 adresovanom Ministerstvu spravodlivosti SR uvádza, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje titulom nesprávneho úradného postupu z dôvodu, že do vyslovenia právneho názoru rozhodnutia Najvyššieho súdu SR došlo ku škode, ktorá vznikla žalobcovi tým, že mu bola z jeho účtu odpísaná finančná suma 1 455 029,16 Eur v prospech oprávneného v tejto exekúcii a tým mu vznikla škoda, pretože v exekučnom konaní nebol pasívne legitimovaným subjektom a v dôsledku mylného právneho názoru súdov, ktoré je nutné označiť ako nezákonné rozhodnutie vrátane postupov, pričom takýto názor vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 zo dňa 30. 07. 2008, kedy konštatoval, že exekútor vykonanou zámenou účastníkov exekučného konania na strane povinného spôsobom, ktorý zákon

nepozná a súdy napriek tomu pokračovali ako s povinným s Mestom Banská Bystrica. Žalobca sa o existencii týchto nezákonných rozhodnutí dozvedel až z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými boli zrušené nezákonné rozhodnutia súdov nižšieho stupňa a to Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 zo dňa 15. 02. 2006. V príčinnej súvislosti teda medzi uvedeným a nárokovanou škodou je podľa názoru žiadateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody daná existencia nielen nezákonného rozhodnutia, ale aj nesprávneho úradného postupu, ktorý je v príčinnej súvislosti s nárokovanou škodou, čím sú splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu.

11. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 súd zistil, že súdny exekútor požiadal oddelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe notárskej zápisnice č. R. X/XXXX, R. X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX. Na základe uvedeného bolo vydané Okresným súdom Banská Bystrica poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Dopravná banka, a.s., správca konkurznej podstaty JUDr. Milan Chovanec proti povinnému Investorský útvar mesta Banská Bystrica na vymoženie pohľadávky istiny vo výške 64 617 319,-- Sk spolu s príslušenstvom. Rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30. 01. 2002 došlo k vyhoveniu žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora a súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Petra Kohúta. Exekútor v rámci tejto exekúcie vydal exekučný príkaz EX 198/02-I na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu proti povinnému Mestu Banská Bystrica ako zriaďovateľovi Investorského útvaru mesta Banská Bystrica v prospech oprávneného T. X. Q., so sídlom Cyprus ako postupníkovi tejto pohľadávky.

12. Rozhodnutím zo dňa 12. 09. 2005 Okresný súd Banská Bystrica pod č. k. 1Er/254/01-144 vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú a zamietol návrh Mesta Banská Bystrica na odklad exekúcie a taktiež námietky Mesta Banská Bystrica proti exekučnému príkazu.

13. Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí pod č. k. 12CoE/69/2005-190 rozhodol o odvolaní oprávneného tak, že uznesenie Okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú zmenil tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že došlo k prechodu práv a povinností z Investorského útvaru mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica a ako povinného v rozhodnutí označil Mesto Banská Bystrica. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 03. 2006.

14. Proti uvedenému rozhodnutiu podalo Mesto Banská Bystrica dňa 21. 03. 2006 dovolanie voči predmetnému rozhodnutiu, pričom malo za to, že exekúcia je v danom prípade neprípustná a žiadalo zároveň odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

15. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím zo dňa 30. 07. 2008 pod č. k. 5Cdo/2/2007 rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12.09. 2005 pod č.k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta, a ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec vrátil na ďalšie konanie (ako povinný v rozhodnutí je označený Investorský útvar mesta Banská Bystrica). Najvyšší súd SR uvedené rozhodnutie zrušil z dôvodu, že exekútor bez dodržania procesného postup a bez vydania rozhodnutia súdu o zámene účastníkov na strane povinného pokračoval bez ďalšieho v exekučnom konaní ako s povinnou osobou s Mestom Banská Bystrica, pričom poukázal zároveň na nesprávny právny názor odvolacieho súdu ohľadne prechodu práv a povinností z uvedenej exekúcie na Mesto Banská Bystrica. Uvedené rozhodnutie bolo doručené Mestu Banská Bystrica dňa 04. 10. 2008.

16. Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pod č.k. 12CoE/91/2008-312 zo dňa 16. 12. 2008 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu pod č. k. 1Er/254/01-144 zo dňa 12. 09. 2005 vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 198/02 proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú tak, že toto rozhodnutie potvrdil a uvedené rozhodnutie bolo doručené Mestu Banská Bystrica dňa 22. 12. 2008.

17. Súd ďalej zistil, že exekútor vyúčtoval trovy vymoženej pohľadávky vo veci oprávneného T. X. Q. tak, že vymohol pohľadávku vo výške 43 834 208,50 Sk, pričom oprávnenému vyplatil sumu 42 933 319,-- Sk a trovy exekúcie boli vo výške 900 889,59 Sk. Suma oprávnenému bola vyplatená na jeho účet vedený v ČSOB, a.s., číslo účtu: XXXXXXXXX/XXXX. Uvedené vyúčtovanie je zo dňa 07. 03. 2006.

18. Na základe uvedeného takto zisteného skutkového stavu potom súd konštatoval, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Škoda môže vzniknúť žalobcovi až vtedy, keď bude zrejmé, že jeho právo voči tomu, kto má bezdôvodné obohatenie vydať, sa stane nevymáhateľným a je vylúčené, aby vôbec bol jeho nárok z titulu bezdôvodného obohatenia uspokojený, teda vznik škody na strane žalobcu predpokladá jeho právo na plnenie zo strany, kto získal takéto bezdôvodné obohatenie a nie je možné ho uspokojiť.

19. Na základe uvedeného potom súd v rozhodnutí pod č. k. 7C/16/2011-72 zo dňa 17. 10. 2011 žalobu žalobcu zamietol.

20. Na odvolanie žalobcu vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozhodnutím z 16. 05. 2012 pod č. k. 17Co/353/2011-99. Krajský súd v Banskej Bystrici v tomto rozhodnutí rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu vysloveného právneho názoru, že v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci je potrebné jednotlivé ustanovenia tohto zákona vykladať ústavným komfortným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení teda nemožno obmedziť uvedené právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútne objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie okolnosti ako skutočnosti predkladané zákonom najmä nie skutočnosti, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať.

21. Následným rozsudkom prvostupňového súdu zo dňa 07. 11. 2012 pod č. k. 7C/16/2011-134 súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 455 029,16 Eur spolu so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Súd návrh žalobcu vo zvyšnej časti zamietol pokiaľ sa tento domáhal priznania úroku z omeškania od 01. 12. 2010 do zaplatenia. Teda priznal úrok z omeškania od 04. 06. 2011.

22. Z uvedeného rozhodnutia potom vyplynulo, že súd rešpektujúc názor Krajského súdu v Banskej Bystrici doplnil dokazovanie a mal v konaní za preukázané, že nárok žalobcu je v súlade so zákonom o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tak, že sú splnené všetky atribúty pre priznanie nároku na náhradu škody a z uvedeného potom v prevažnej miere žalobnému návrhu vyhovel.

23. Na odvolanie žalovaného rozhodoval vo veci Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozhodnutím zo dňa 26. 02. 2014 pod č. k. 17Co/2/2013-188. Z výroku tohto rozhodnutia potom vyplynulo, že rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia zmenil tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur spolu so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodnutie potom nadobudlo právoplatnosť dňom 05. 03. 2014.

24. Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí uviedol, že po oboznámení sa s viacerými citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky vzťahujúcimi sa skutkovo k totožným veciam, aká je prejednávaná v tomto konaní a tak isto rozhodnutiami Ústavného súdu SR považuje názor, že nárok na náhradu škody podľa zodpovednosti štátu spôsobenej pri výkone verejnej moci môže byť v súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získa a je povinný ho vydať za prevažujúci, avšak nie jednotný vzhľadom na iné uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/48/2010 zo dňa 21. 12. 2010 a 2Cdo/155/2011 zo dňa 21. 12. 2011. Aj pri akceptácii prevažujúceho názoru vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. II.ÚS 165/2012, II.ÚS 17/2013 a II.ÚS 570/2013, podľa ktorých existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho nie je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody, zostáva stále nezodpovedaná otázka, a či pre účely preukázania

vzniku škody je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní, aby bol známy výsledok súdneho konania alebo môže sám súd rozhodujúci v konaní o žalobe na náhradu škody proti štátu ako predbežnú otázku posúdiť úspešnosť prípadného sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd zotrval na názore, že za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti. Na základe uvedeného potom Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že bolo potrebné žalobe žalobcu vyhovieť, pretože len takéto rozhodnutie zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Zároveň odvolací súd uviedol, že je bezvýznamné, či za dátum vzniku škody sa bude považovať deň, kedy sa v dôsledku odpísania finančných prostriedkov z účtu žalobcu zasiahlo do jeho majetkovej sféry alebo až od momentu zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok Mesta Banská Bystrica proti exekúcii a jeho nahradenie právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo námietkam vyhovené.

25. Krajský súd v Banskej Bystrici potom konštatoval, že okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že škoda vo výške 1 455 029,16 Eur vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 z 15. 02. 2006. Súdny exekútor v rámci exekučného konania vymohol od žalobcu pohľadávku vo výške 1 455 029,16 Eur, ktoré si čiastočne ponechal a veľkú väčšinu vyplatil oprávnenému z exekučného konania. Vzhľadom k tomu, že žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku žalovaný dobrovoľne škodu žalobcovi nenahradil, prvostupňový súd správne rozhodol o povinnosti zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu spolu s príslušenstvom.

26. Zároveň odvolací súd uviedol, že za otázku zásadného právneho významu, pre ktorú odvolací súd pripustil dovolanie, odvolací súd považuje to: či je podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), ak zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. 27. Odvolací súd na takúto otázku poskytol odpoveď v tom zmysle, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), pretože zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti.

28. Po podanom dovolaní žalovaným vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý vo veci vydal rozhodnutie zo dňa 22. 02. 2017 pod č. k. 6Cdo/9/2016-296. V tomto rozhodnutí rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. 02. 2014 pod sp. zn. 17Co/2/2013 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 07. 11. 2012 pod č. k. 7C/16/2011-134 vo vyhovujúcej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

29. Na základe takto formulovaného výroku uznesenia Najvyššieho súdu SR potom vyplynulo, že rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod č. k. 7C/16/2011-134 zo dňa 07. 11. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici pod č.k. 17Co/2/2013-188 zo dňa 26. 02. 2014 v časti, kde súd žalobu žalobcu zamietol v časti príslušenstva od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 nadobudol právoplatnosť dňa 05. 03. 2014.

30. Keďže v danej časti nároku žalobcu sa vo veci už právoplatne rozhodlo, nemohol súd túto časť nároku žalobcu prejednať znova a preto konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur za obdobie od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 zastavil s poukazom na ustanovenie § 230 CSP.

31. Najvyšší súd SR ďalej vo svojom rozhodnutí nariadil odstrániť vady konania, ktoré viedli k zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 písm.e) OSP. Jednalo sa o to, že v konaniach prvostupňového aj odvolacieho súdu došlo k priznaniu žalujúcemu úrokov z omeškania, hoc pôvodnou žalobou bolo požadované iné príslušenstvo v podobe úrokov a až v priebehu konania došlo ku korekcii takejto

požiadavky, ktoré čiastočne vykazovali znaky opravy žaloby a čiastočne jej zmeny. Vzhľadom k tomu, že súd prvého a druhého stupňa nijakým spôsobom na takúto zmenu žaloby nereagovali rozhodnutím, došlo k vade konania, pre ktoré bolo potrebné tieto rozhodnutia zo strany Najvyššieho súdu SR zrušiť. Zároveň Najvyšší súd SR považoval za vadu odvolacieho, ale aj prvoinštančného konania okolnosť ohľadne označenia žalovaného, kedy mať práva a povinnosť a spôsobilým účastníkom konania teda procesnou subjektivitou patrí jednak štátu nesúcemu názov Slovenská republika a tak isto aj príslušnému rezortnému ministerstvu, v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR. Vzhľadom k uvedenému nie je možné akceptovať označenie žalovaného zložením názvov oboch takýchto právnických osôb, pretože „Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR“ nie je právnickou ani žiadnou inou osobou s potrebnými zákonom vyžadovanými vlastnosťami.

32. Prvostupňový súd výzvou žiadal tieto nedostatky od žalobcu odstrániť, ktorý na ne reagoval podaním zo dňa 22. 05. 2017, v ktorom uviedol, že ako žalobcu označuje Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Zároveň žiadal, aby súd vyhovel prednesenému procesnému návrhu týkajúceho sa zmeny žaloby tak, že žiadal, aby súd takúto zmenu pripustil vo formulácii žalobného návrhu: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1 455 029,16 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % ročne zo sumy 1 455 029,16 Eur od 01. 12. 2010 do zaplatenia“.

33. Súd návrhu žalobcu v tejto časti na zmenu žaloby vyhovel a to rozhodnutím zo dňa 07. 06. 2017 pod č. k. 7C/16/2011-314.

34. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR od sp. zn. 6Cdo/9/2016 ďalej vyplýva, že odvolacím súdom sformulovanú otázku odôvodňujúcu pripustenie ním dovolania a uvedenú v odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku nešlo chápať doslovne, teda iba ako potrebu ujasnenia si, či preukázania bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je de facto ďalšou v zodpovednostnom zákone priamo neupravenou zákonnou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím pri výkone verejnej moci, ale širšie. Takýmto širším ponímaním dovolací súd rozumie poskytnutie konkrétnej, teda objektívne uspokojivej odpovede na otázku, ako pristupovať k vyriešeniu problému konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a okrem nej však i na ďalšiu súvisiacu otázku, kde treba hľadať medze, po ktorých prekročení už nemôže byť obhájiteľný názor o nemožnosti kvalifikácie majetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu za škodu, za ktorú zodpovedá štát. Najvyšší súd SR vo svojom odôvodnení ďalej uviedol, že vo vzťahu k prvej zhora položených otázok nemôže inak než prisvedčiť tým námietkam z dovolania, podstatou ktorých bolo zaštítenie sa odvolacím súdom judikatúrou, ktorá nebola v prejednávanej veci použiteľnou, a to na úkor na inej judikatúry, ktorá naopak použiteľnou a aj použitou byť mala. Tým z pohľadu použiteľnosti resp. nepoužiteľnosti judikatúry celkom kľúčovým pri tom bolo, že odvolací súd nerozlišoval medzi prípadmi existencie nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a na náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového záložného titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený (veriteľ) i zaviazaný (dlžník) figurujú tie isté osoby. Práve a len na prvú z takýchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho súdu a uznesenia ústavného súdu, na ktoré upriamovalo aj ministerstvo spravodlivosti, pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu odlišnou. U druhej skupiny prípadov zhora, ale ide o riešenie inej a od prejednávanej veci odchýlnej situácie, v ktorej neexistencia nároku jednej osoby na náhradu škody voči osobe druhej, nevylučuje uspokojenie „titulom bezdôvodného obohatenia“. Až do vydania uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo. Najvyšší súd SR poukázal na to, že uvedené rozhodnutie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu, ale aj v teórii považované za exces tak, ako na to neskôr poukázal Najvyšší súd SR v uznesení pod sp. zn. 6Cdo/27/2016 zo dňa 29. 11. 2016.

35. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že v prípade druhej z otázok tak, ako ich uvádzal vyššie, potom odvolací súd síce principiálne správne uvažoval o spravodlivosti usporiadania veci a v takomto rámci i o možnosti od žalujúceho spravodlivo žiadať pred uplatnením nároku na náhradu škody proti štátu vedenie sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, pričom úmerne vyhodnotil vyhliadky žalujúceho na úspech v takomto spore ako nereálny uzavrel, že škoda, za ktorú zodpovedá štát, už žalujúcemu vznikla a je na mieste ju uhradiť. Dovolací súd však úvahy odvolacieho súdu vedúceho k prijatiu takýchto

záverov považuje za výsledok nesprávneho resp. nedostatočne úplného právneho posúdenia vo veci. Najvyšší súd SR ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že z ustanovení § 451 a § 454 Občianskeho zákonníka vyplýva, že tieto vymedzujú všeobecnú povinnosť na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zodpovedajúcej úprave vzniku záväzkového vzťahu aj v prípadoch ustanovení § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka, ale tiež jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia, z ktorých prvé štyri zákonodarca urobil súčasťou ustanovenia § 451 ods.2 a piatu súčasťou ustanovenia § 454 Občianskeho zákonníka. Takéto rozdelenie má svoje rácio, ktoré pramení z toho, že kým pre všetky skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia uvedené v § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka je spoločnou popri neexistencii záväzku na strane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané - aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa) na plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia. Jedná sa o 1. pre absolútne neexistenciu právneho dôvodu plnenia, 2. pre neplatnosť právneho úkonu predstavujúceho len domnelý právny dôvod, 3. pre odpadnutie pôvodne existujúceho právneho dôvodu alebo 4. pre nepoctivosť zdrojov získaného prospechu. Osobitosťou skutkovej podstaty podľa § 454 Občianskeho zákonníka je presný opak práve uvedeného, teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle na jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný než ten, kto mal takúto povinnosť, teda v ktorom prípade preto záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho plnil.

36. Zo záverov odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR ďalej potom vyplýva, že v danej právnej veci obsah nasvedčuje, že splnenie žalujúcim povinnosti vzniknutej jeho príspevkovej organizácie, teda Investorského útvaru mesta Banská Bystrica ide práve o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. Teda plnenie za iného, čo podľa práva mal plniť on. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že s vykonaným dokazovaním nejde vyvodiť, že by oprávnená z exekučného konania uspokojená z prostriedkov získaných od žalujúceho a súdny exekútor, ktorý si ponechal časť z exekvovanej sumy, nemali byť nositeľmi práv oprávňujúcich ich na prijatie nimi si ponechaných plnení. Tak ani to, že by inak zjavne nemajetnej dosiaľ ale preukázateľne nezrušenej príspevkovej organizácie žalujúceho nemalo prislúchať postavenie dlžníka aj zodpovedajúca povinnosť plniť. Uvedený pohľad najvyššieho súdu na posudzovaný problém je teda zásadným spôsobom zmenený tým spôsobom, že závery o bezpredmetnom či pri najmenšom nemožnom, od žalujúceho spravodlivo žiadať vedenie sporu s cyperskou schránkovou spoločnosťou, ak tým za koho mesto v tomto prípade plnilo a proti komu by malo viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná príspevková organizácia. Osoba obohacujúca sa na úkor žalujúceho pritom tomuto musela byť známa od momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii v exekúcii vystupujúcej v procesnom postavení povinného. Najvyšší súd SR ďalej poukázal aj na chybnú úvahu o premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu Mesta Banská Bystrica na zastavenie exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí nemal žiaden právny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už s prvým z nich, žalujúci nemal dôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ takúto žalobu nepodalo nielen že potvrdili opodstatnenosť námietky o nedostatočnej bdelosti pri uplatňovaní svojich práv, ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti štátu rozhodne nie je zanedbateľnou, ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno usudzovať i na dôvod takejto nečinnosti, ktorá spočívala v evidentnom uvedomení si ním bezvýslednosti konania vedeného ako proti spoločnosti sídliacej na Cypre, tak aj proti vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácie a v rozhodnutí sa za takéhoto stavu veci pre žalobu proti štátu.

37. Záverom Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že je potrebné pokúsiť sa aj zodpovedať otázku, či spravodlivému usporiadaniu vecí odporuje, ak zriaďovateľa dlžníka neschopného plniť svoje záväzky oprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochotného na takýto krok nepochybne i z obavy pred prechodom záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa takpovediac dostihlo to, na čom mal podiel, teda že obrazný „Čierny Peter“ pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia ostane v jeho rukách, keď jedinou predstaviteľnou alternatívou k takémuto usporiadaniu je zaplatenie dlhu vyprodukovaného príspevkovou organizáciou mesta, štátom.

38. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že žalobca trvá na podanej žalobe a doposiaľ tvrdených skutkových okolnostiach, ktoré prednášal v tomto

konaní. Uviedol, že žalobca si opiera svoje nároky o zákon č. 514/2003 Z. z. jeho ustanovenia § 3 ods.1 písm.d), § 5 ods.1 a 3 a § 6 ods.1 spolu s poukazom na ustanovenie § 9 ods.1 tohto zákona. Žalobca ďalej uviedol, že v tomto zákone nie je ustanovená ako obligatórna povinnosť uplatniť si náhradu škody voči štátu vo vzťahu k tretiemu subjektu a až následne uplatňovať takýto nárok voči štátu. Otázka konkurencie nárokov na náhradu škody a na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia napriek uplatňovanej judikatúre je podľa názoru žalobcu kontroverznou, resp. názorovo nejednotnou. Tento rozdiel v ponímaní na túto problematiku v dvoch názorových prúdoch je podľa neho aj nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k iným nárokom včítane nároku na náhradu škody ako iba subsidiárnou povahou. Žalobca uviedol, že odvolací súd sformuloval otázku a tým aj pripustil dovolanie ohľadne preukázania bezúspešnosti žaloby o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia ako ďalšej zákonnej podmienky, pričom v zákone priamo neupravenej. Dovolací súd širším ponímaním vo svojom rozhodnutí skúmal možnosť objektívneho uspokojenia nároku pri riešení problému konkurencie nárokov na náhradu škody a nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a taktiež súvisiacu otázku, kde treba hľadať medze, po prekročení ktorých už nie je obhájiteľný názor o nemožnosti kvalifikácie majetkovej ujmy vzniknutej niekomu v priamej príčinnosti s nezákonným rozhodnutím súdu za škodu, za ktorú zodpovedá štát. Úvahy o nemožnosti žalobcu viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a kto sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, je podľa jeho názoru v tomto rozhodnutí vyjadrený nepriliehavo s poukazom na ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka a nie podľa ustanovenia § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka. Žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom, či bezdôvodné obohatenie vzniklo a takúto vedomosť nemá ani dodnes. Žalobca vedel len o odpísaní peňažných prostriedkov z jeho účtu na pracovný účet exekútora. Žalobca zastáva názor, že žaloba na vydanie plnenia bezdôvodného obohatenia je požiadavkou prekračujúcou právne možnosti vymáhania nárokov bezdôvodného obohatenia ak došlo k bezprostrednému nezákonnému postupu štátu. Žalobca zdôraznil to, že on sám nikdy nebol účastníkom exekučného konania, nebol účastníkom konania, ktoré tvorilo právny titul pre nezákonne vedenú exekúciu, keď pri začatí exekúcie nebol označovaný ako pasívne legitimovaný a do exekučného konania sa dostal len nezákonným postupom bez rozhodnutia súdu o zmene pasívnej legitimácie. Právny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že on sám osobne zisťoval, kedy vycestoval na Cyprus a snažil sa získať informácie v sídle tejto obchodnej spoločnosti teda T. X., pričom zistil, že sa jedná o adresu, na ktorej sa mala nachádzať advokátska kancelária a teda jednalo sa len o schránkovú firmu. Z uvedeného dôvodu teda bolo nemožné spravodlivo žiadať od žalobcu vedenie súdneho sporu s takouto cyperskou spoločnosťou spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Zástupca žalovaného vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedol, že Najvyšší súd SR vo svojom zrušujúcom uznesení sa stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadne aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorej tento právny predpis výslovne podmienku uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody voči štátu neustanovuje, avšak z výkladu zákona a z dlhodobej ustálenej judikatúry je zrejmé, že predpokladom vzniku samotnej škody je tá skutočnosť, že medzi veriteľom a dlžníkom nie je možné dosiahnuť uspokojenie iným spôsobom a až v takom prípade veriteľ, ktorý alebo na jeho strane došlo k majetkovej ujme tým spôsobom, že došlo k pochybeniu zo strany štátneho orgánu a nie je schopný svoje plnenie získať od dlžníka, ktorý sa na jeho úkor obohatil, nastáva zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu. Uviedol, že takýto názor vyplýva jednoznačne zo zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý sa vysporiadal s použitou judikatúrou a súdnymi rozhodnutiami tak, ako boli v konaní prezentované. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že nie je zrejmé, či spoločnosť T. X. Q. ako oprávnená v spornom exekučnom konaní bola vecne legitimovaná na prijatie plnenia, ktoré mu bolo stiahnuté z účtov žalobcu a táto skutočnosť môže byť ozrejmená zo spisov vedených na tunajšom súde vo veci žaloby o neplatnosť právnych úkonov, tak ako to uvádzal právny zástupca žalobcu. Z uvedeného potom bude zrejmé, či subjektom, ktorý mohol sa bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu bola táto spoločnosť, ktorá by nebola pasívne vecne legitimovaná na prijatie plnenia od žalobcu, resp. týmto subjektom bol Investorský útvar mesta Banská Bystrica ako jeho príspevková organizácia, ktorá vyprodukovala dlh, ktorý v exekučnom konaní za ňu uhradil žalobca ako zriaďovateľ.

39. Súd vo veci vypočul ako svedka S.. S. K., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že v predchádzajúcom období bol právnym zástupcom v konaní, kde Investorský útvar mesta Banská Bystrica bol vedľajším účastníkom. Uviedol, že bol na Cypre dvakrát, pričom prvýkrát to bolo v roku 2001, kedy bol správca konkurznej podstaty v konaní, ktorá je v súčasnej dobe vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V tomto období v R.Ó. na Cypre bol vedený obchodný register pri Ministerstve priemyslu, obchodu a cestovného ruchu, kde hľadal informácie o tejto cyperskej spoločnosti, ktorá si voči subjektom v Slovenskej republike uplatnila pohľadávky v rozsahu rádovo 13 miliárd Sk. Pokúsil sa nahliadnuť do takéhoto obchodného registra, avšak listiny boli vyhotovované v gréckom jazyku, písané gréckym

písmom a z uvedeného musel zaobstarať výpisy v anglickom jazyku. Pokiaľ aj navštívil aj sídlo tejto obchodnej spoločnosti podľa zápisu, táto obchodná spoločnosť sa tam nenachádzala. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že druhýkrát bol na Cypre v roku 2006, kedy si táto obchodná spoločnosť teda T. X. Q. uplatnila pohľadávku voči Mesto Banská Bystrica v rozsahu rádovo 170 mil. Sk. Uviedol, že navštívili obchodný register v R. a situácia bola obdobná tak, ako pri jeho prvej návšteve, kedy tento register bol vedený v gréckom jazyku písaný gréckym písmom a z uvedeného teda nevedeli identifikovať požadované údaje. Uviedol, že žiadali o vydanie certifikátov v anglickom jazyku, z ktorého potom zistili sídlo tejto obchodnej spoločnosti. Pokiaľ toto sídlo navštívil, nachádzalo sa v budove na 10. poschodí, pričom na tomto poschodí sa nachádzala len právna kancelária advokátskej kancelárie, pričom žiadna obchodná spoločnosť s uvedeným obchodným menom teda T. X. Q. sa tam nenachádzala.

40. Súd vo veci ďalej vykonal dokazovanie listinou a to osvedčením vydaným Ministerstvom energetiky, obchodu, priemyslu a cestovného ruchu, odborom registrácie spoločností a správy konkurznej podstaty R., Cyperskej republiky zo dňa 08. 06. 2017, z ktorej vyplynulo, že obchodná spoločnosť T. X. Q. bola zrušená v rámci dobrovoľnej likvidácie spoločnosti a za zrušenú sa považuje od 23. 11. 2016.

41. Súd zároveň vykonal dokazovanie výpisom zo živnostenského registra zo dňa 19. 07. 2018, z ktorého vyplývalo, že Investorský útvar mesta Banská Bystrica so sídlom Banská Bystrica, ČSA 26, IČO: 00 518 476, je stále zapísaný v živnostenskom registri ako subjekt práva.

42. Súd ďalej vo veci vykonal dokazovanie rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29. 12. 2008 pod č. k. 60Cb/75/05-333 v právnej veci žalobcu Mesta Banská Bystrica proti žalovanému v 1/ rade Dopravnej banke, a.s., žalovanému v 2/ rade Ozeta Neo, a.s. so sídlom Trenčín a žalovanému v 3 / rade T. X. Q., so sídlom R., Cyprus, o neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok tak, že konanie vo veci zastavil. Predmetom tohto konania bolo určenie neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávok zo strany žalovaného v 1/ rade na žalovaných v 2/ a 3/ rade. Toto konanie bolo zastavené, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 01. 2009.

43. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu záverom uviedol, že v otázke konkurencie nárokov na náhradu škody a vydania bezdôvodného obohatenia žalobca neprekročil žiadne medze do takej miery, aby po takejto medzi bolo možné konštatovať nezákonný spôsob domáhania sa svojho nároku voči Slovenskej republike teda štátu na náhradu škody, ktorú spôsobil štát, pričom tieto skutočnosti sú preukazované v rámci tohto súdneho konania. Uviedol, že škodu spôsobil slovenský exekútor, slovenské súdy, za ktoré zodpovedá žalovaný. Žalobca v konaní pri vykonávaní exekúcie nebol pasívne legitimovaný, pričom ku škode došlo na území Slovenskej republiky slovenskými orgánmi a takúto škodu nespôsobila zahraničná spoločnosť, kedy orgány Slovenskej republiky spôsobili to, že bol realizovaný peňažný tok na neznáme účty spoločnosti v daňových rajoch odpísaním finančných prostriedkov z účtu žalobcu. Žalobca ďalej uviedol, že zákon č. 514/2003 Z. z. ako zákonná norma nekladie podmienku pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody predchádzajúce konanie vo veci žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom takýto postup by bol určite v rozpore s dobrými mravmi, Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne článku 47 ods.3. Z uvedeného dôvodu žiadal žalobe vyhovieť.

44. Žalovaný vo svojom záverečnom vyjadrení uviedol, že v konaní bolo preukázané vydanie nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené neskôr uznesením Najvyššieho súdu SR, ktorým bola umožnená exekúcia voči žalobcovi a taktiež bola preukázaná tá skutočnosť, že došlo k odpísaniu finančných prostriedkov z účtu žalobcu. Žalovaný však ďalej uviedol, že nenesie zodpovednosť za takto tvrdenú škodu ako ju uvádza žalobca, pričom túto skutočnosť uznal aj vo svojom poslednom rozhodnutí Najvyšší súd SR. Z uvedeného rozhodnutia teda vyplynulo, že žalobca riadnym spôsobom nepreukázal, že by sa domáhal uspokojenia svojho plnenia od subjektov, ktoré sa na jeho úkor obohatili, či už oprávneného v exekučnom konaní spoločnosti T. X. Q. alebo Investorského útvaru mesta Banská Bystrica. Žalovaný uviedol, že dokazovaním bolo preukázané, že žalobca podal žalobu o neplatnosť právneho úkonu, ktorým bol prevod pohľadávok na spoločnosť T. X. Q. resp. jeho právnych predchodcov. Napriek takémuto presvedčeniu o nezákonnosti takéhoto prevodu pohľadávky zobral túto žalobu neskôr späť a konanie bolo zastavené, teda nekonal v tom smere, aby všetkými prostriedkami, ktoré mal možnosť uplatniť sa domáhalo tohto subjektu vydania takéhoto plnenia. Poukázal ďalej na to, že pokiaľ žalobca uvádza, že išlo o zrušenú schránkovú firmu so sídlom na P., kde boli komplikované právne vzťahy, poukazoval na to, že táto spoločnosť vystupovala v právnych vzťahoch a tak isto aj v

súdnych konaniach na území Slovenskej republiky zastúpená Slovenskou advokátkou kanceláriou, teda mohol byť postup aj v opačnom smere teda žalobca sa mohol nechal zastúpiť cyperskou advokátskou kanceláriou. Subjektom, ktorý sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, by mal byť teda Investorský útvar mesta Banská Bystrica ako jeho príspevková organizácia, ktorej dlhy fakticky výkonmi exekúcie na majetok žalobcu boli uhradené. Tieto záväzky príspevkovej organizácie na žalobcu neprešli a to z toho dôvodu, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť podľa zákona o rozpočtových pravidlách, kedy mal takúto spoločnosť zrušiť, pokiaľ táto vykazovala dlhodobo negatívne hospodárske výsledky a čím by následne došlo k prechodu týchto záväzkov na žalobcu. K spravodlivému usporiadaniu vzťahov by teda nedošlo tým spôsobom, že by žalovaný mal uhradiť záväzky žalobcu, ktoré on sám odmietol svojím konaním na seba prevziať. Z uvedeného dôvodu žiadal žalovaný žalobu zamietnuť.

45. Podľa § 3 ods.1 písm.a) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

46. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

47. Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

48. Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal v konaní za preukázané, že na Okresnom súde Banská Bystrica bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 1Er/254/2001, kde na strane oprávneného vystupovala spoločnosť T. X. Q. I. I. XX J. K. O., E. H., XXth F., O. V., XXXX, R., P., H..E.. XXXXXX, a za povinného bol označený Investorský útvar mesta Banská Bystrica, príspevková organizácia, so sídlom v Banskej Bystrici. Súdny exekútor vykonával exekúciu na základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica 16. 03. 2000

- zriaďovateľom povinného Investorský útvar mesta Banská Bystrica bolo Mesto Banská Bystrica, ktorému súdny exekútor doručil príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke dňa 11. 07. 2005. Mesto Banská Bystrica vznieslo námietky proti exekúcii s tvrdením, že Investorský útvar Mesta Banská Bystrica je príspevková organizácia s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá nebola zrušená a Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom povinného v exekučnom konaní

- Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1Er/254/2001-144 z 12. 09. 2005, v ktorom za povinnú osobu označil Investorský útvar mesta Banská Bystrica, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zmenil tak, že návrh Mesta Banská Bystrica na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické postavenie Investorského útvaru mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie zriadenej Mestom Banská Bystrica došlo zrušením konkurzu po zistení, že majetok úpadcu (Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica) nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania k zrušeniu príspevkovej organizácie Investorský útvar mesta Banská Bystrica analogicky podľa § 68 Obchodného zákonníka a došlo k prechodu práv a povinností z Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica ako zriaďovateľa podľa § 21 ods. 13 druhej vety zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov

- po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/05 z 15. 02. 2006 boli z viacerých účtov Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v dňoch 15., 16., 17., 18., 19. a 22. 08. 2005 v prospech účtu súdneho exekútora odpísané sumy 1.455.029,16 Eur

- sumu 1.455.029,16 Eur, ktorú súdny exekútor získal odpísaním z účtov Mesta Banská Bystrica rozdelil súdny exekútor JUDr. Peter Kohút tak, že oprávnenému 07. 03. 2006 poukázal 1.425.125,10 Eur a pre seba na úhradu trov exekúcie si z vymoženej sumy totožného dňa 07. 03. 2006 ponechal 29.904,55 Eur

- na dovolanie Mesta Banská Bystrica Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo 2/2007 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006, sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného (Mesta Banská Bystrica) na zastavenie exekúcie zamietol a v tomto rozsahu vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 začalo na návrh oprávneného proti povinnému Investorský útvar mesta Banská Bystrica, ktorý bol označený aj v exekučnom titule. Voči takto označenej povinnej osobe 27. 03. 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ale v ďalšom konaní bez vykonania príslušných procesných úkonov označil za povinnú osobu Mesto Banská Bystrica. V exekučnej veci exekútor ale aj súd bez dodržania procesného postupu v zmysle § 92 O. s. p. a § 37 Exekučného poriadku (rozhodnutia súdu o zámene účastníka na strane povinného) bez ďalšieho pokračovali ako s povinnou osobou s Mestom Banská Bystrica, čoho dôsledkom bolo, že konanie súdov vykazovalo vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.. S argumentáciou odvolacieho súdu o analogickej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka v súvislosti so zrušením konkurzu z dôvodu absencie právnej úpravy zániku príspevkovej organizácie nesúhlasil. Poukázal aj na to, ktoré práva a povinnosti príspevkovej organizácie by mohli prejesť na zriaďovateľa

- Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008 potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-149 z 12. 09. 2005, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú. Toto rozhodnutie bolo Mestu Banská Bystrica doručené 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16. 07. 2009

- Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky adresoval navrhovateľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 11. 06. 2009, v ktorom poukázal na tri rovnaké exekučné konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorých namiesto Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie súdny exekútor vykonal exekúciu voči jeho zriaďovateľovi Mestu Banská Bystrica. Z nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora si uplatnil navrhovateľ škodu vo výške súm odpísaných z účtu navrhovateľa vo všetkých exekučných konaniach

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste zo 04. 01. 2010 oznámilo Mestu Banská Bystrica, že jeho žiadosti o náhradu škody nevyhovie z dôvodu, že oprávnená osoba nešpecifikovala, v čom vidí namietanú nesprávnosť alebo nezákonnosť úradného postupu súdneho exekútora Mgr. Petra Kohúta

- v podaní zo 04. 11. 2010 upresnil žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku tak, že sa náhrady škody domáha titulom nezákonných rozhodnutí súdu, o ktorých sa dozvedel až doručením rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 232/2006 a 5Cdo 2/2007. Na túto žiadosť žalovaný neodpovedal.

49. Ďalej mal súd za preukázané, že obchodná spoločnosť T. X. Q. so sídlom v R. na Cypre bola v roku 2016 zrušená. Zároveň mal súd za preukázané, že Investorský útvar mesta Banská Bystrica je stále subjektom práva a právne existuje aj v súčasnej dobe teda v čase rozhodovania súdu.

50. Súd pri riešení otázky, či nárok žalobcu je dôvodný, potom vychádzal z naznačeného právneho názoru dovolacím súdom vyjadrený v rozhodnutí pod sp.zn. 6Cdo/9/2016. Z uvedeného právneho názoru potom vyplýva, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi prípadné existencie nárokov na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a náhradu škody voči rôznym osobám a tými prípadmi, v ktorých nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia má povahu doplnkového - záložného titulu v takých záväzkových vzťahoch, v ktorých ako oprávnený - veriteľ i zaviazaný - dlžník figurujú tie isté osoby. Práve a len na prvú z týchto dvoch skupín prípadov dopadajú i rozsudky najvyššieho súdu a uznesenia ústavného súdu, na ktoré upriamoval pozornosť žalovaný, pričom účelom je zabrániť nástupu zodpovednosti štátu za škodu, kým existuje možnosť uspokojenia na báze inštitútu bezdôvodného obohatenia od toho, kto takéto obohatenie získal a kto je osobou od štátu odlišnou. Najvyšší súd SR ďalej uviedol, že až do vydania uznesenia Najvyššieho súdu SR pod sp. 2Cdo/48/2010 sa medzi týmito skupinami prípadov dôsledne rozlišovalo a na tejto skutočnosti nič nemení, že v tej istej sporovej veci rozhodoval neskôr dovolací súd v konaní pod sp. zn. 2Cdo/155/2011, v ktorom si dovolací súd podržal právny názor, ktorý už ním bol skôr vyslovený v rámci uznesenia pod sp. zn. 2Cdo/48/2010. Uvedené rozhodnutia kvalifikoval Najvyšší súd SR ako rozhodnutia v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu aj v teórii práva za exces tak, ako na to poukázal Najvyššieho súdu SR už

v uznesení pod sp. zn. 6Cdo/27/2016 zo dňa 29. 11. 2016. Právny názor, ktorý vyslovil prvostupňový a neskôr aj odvolací súd v predchádzajúcej časti konania označil Najvyšší súd SR ako nesprávny, keďže v danom prípade sa jednalo o nesprávne nedostatočne úplne zistené právne posúdenie veci, keď súdy v prejednávanej veci uzatvorili, že od žalujúceho nebolo možné spravodlivo žiadať v čase pred uplatnením nároku na náhradu škody proti štátu vedením sporu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Najvyšší súd SR uviedol, že skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia tak, ako sú uvedené v ustanovení § 451 ods.2 majú spoločný znak v tom, že popri neexistencii záväzku na strane toho, na koho úkor bolo obohatenie získané, aj neexistencia práva toho, kto sa obohatil (veriteľa) na plnenie predstavujúce predmet bezdôvodného obohatenia. Osobitosťou skutkovej podstaty podľa § 454 Občianskeho zákonníka je presný opak uvedeného teda právo veriteľa prijať predmet plnenia a bezdôvodné obohatenie vznikajúce nezávisle na jeho osobe tým, že mu plnil niekto iný, než ten, kto mal takúto povinnosť. V takomto prípade preto záväzkový vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniká medzi skutočným dlžníkom a tým, kto za neho plnil. Z uvedeného potom vyplýva, že subjektom, ktorý mal plniť, bol Investorský útvar mesta banská Bystrica a zo strany žalobcu došlo k plneniu za neho, teda ide o prípad skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. V konaní nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by oprávnená z exekučného konania, ktorá bola uspokojená z prostriedkov získaných od žalujúceho a súdny exekútor, ktorý si ponechal časť zexekvovanej sumy, nemali byť nositeľmi práv oprávňujúci ich prijatie a takéto plnenie si aj ponechať. Z uvedeného je potom možné konštatovať, že obchodná spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED bola v exekučnom konaní oprávneným subjektom, keďže v konaní sa preukázalo, že ani žalobou, ktorou sa pôvodne žalobca domáhal vyslovenia neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých táto obchodná spoločnosť získala túto pohľadávku voči Investorskému útvaru mesta Banská Bystrica bolo zastavené a nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu o určení platnosti či neplatnosti takéhoto postúpenia. V danom prípade sa teda jedná o iný pohľad vyjadrený v rozhodnutí dovolacieho súdu o tom, že subjektom, ktorý získal bezdôvodné obohatenie voči žalobcovi, je práve jeho príspevková organizácia, teda Investorský útvar mesta Banská Bystrica. Teda úvaha o tom, že by žalobca sa mal domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od obchodnej spoločnosti T. X. Q. je teda nesprávne, pretože subjektom, za ktorého žalobca plnil a proti ktorému mal viesť spor o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, bola jeho vlastná príspevková organizácia. Táto skutočnosť o tom, že práve tento subjekt je osobou obohacujúcou sa na úkor žalujúceho, musel byť známy od momentu vymoženia povinnosti prináležiacej jeho príspevkovej organizácii v rámci exekúcii vystupujúcej v procesnom postavení povinného. Najvyšší súd SR ďalej poukázal na to, že doposiaľ v prejednávanej veci súdy nižších stupňov postupovali tak, že sa riadili chybnou úvahou o premlčaní takéhoto práva, teda práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia ešte pred právoplatným vyriešením otázky dôvodnosti návrhu žalobcu na zastavenie exekúcie vedenej proti nemu bolo to, že rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/2/2007 aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/91/2008 boli žalujúcemu doručené ešte pred uplynutím objektívnej premlčacej doby, čas nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí nemal žiadny právny význam a najneskôr od získania možnosti oboznámiť sa už prvým z nich, žalujúci nemal dôvod s uplatnením nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia otáľať. Pokiaľ žalobca takúto žalobu nepodal, potvrdil opodstatnenosť námietky o tom, že bol nedostatočne bdelý pri uplatňovaní svojich práv, ktorá z pohľadu úspechu žaloby o náhradu škody proti štátu nie je zanedbateľnou. S pravdepodobnosťou hraničiacou istotou možno teda usudzovať, že možno teda usudzovať, že dôvod takejto nečinnosti spočíval v evidentnom uvedomení si v bezvýslednosť konania, jednak vedenia takéhoto konania proti obchodnej spoločnosti sídliacej na Cypre, ale taktiež v zmysle vyššie uvedených úvah voči vlastnej nemajetnej príspevkovej organizácii a za takéhoto skutkového stavu sa potom rozhodol pre žalobu proti štátu. Z pohľadu spravodlivého usporiadania veci potom nie je možné sa stotožniť so záverom pokiaľ zriaďovateľ dlžníka neschopného plniť svoje záväzky oprávneného rozhodnúť o zrušení takéhoto dlžníka a neochote k takémuto kroku, a to aj z obavy pred prechodom takýchto záväzkov dlžníka práve na zriaďovateľa, teda na Mesto Banská Bystrica ho dostihne to, na čo mal podiel a na jeho strane vznikne povinnosť pri vymáhaní plnenia z bezdôvodného obohatenia. Keďže toto je jedinou predstaviteľnou alternatívou k usporiadaniu vzájomných vzťahov tak, že zaplatenie dlhu, ktoré vyprodukovala jeho príspevková organizácia, presunie na štát.

51. Súd na základe uvedeného potom konštatuje, že napriek tomu, že v konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 12CoE/69/2005 bolo vydané uznesenie, ktorým žalobca mal procesné postavenie povinného a na jeho majetok bolo možné vykonať exekúciu, pričom neskôr toto rozhodnutie bolo rozsudkom Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 5Cdo/2/2007 zrušené, teda toto rozhodnutie napĺňa formálne znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z., nie je možné ďalej

konštatovať, že boli splnené aj ďalšie predpoklady pre úspešné vedenie žaloby a priznanie nároku na náhradu škody. Súd uvádza, že v prípade, že finančné prostriedky, ktoré boli odpísané z účtu žalobcu a boli prevedené na účet oprávneného v exekučnom konaní, teda spoločnosť T. X. Q. so sídlom R., Cyprus, nepredstavujú škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia. ich prevodom na účet oprávneného vznikol oprávnenému voči žalobcovi záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 454 Občianskeho zákonníka voči tomu, za ktorého žalobca plnil, čo podľa práva mal plniť on, teda Investorský útvar mesta Banská Bystrica. Žalobca tak teda voči povinnému z tejto exekúcie disponuje pohľadávkou, ktorého uspokojenia sa mohol domáhať mimosúdnou aj súdnou cestou a povinný mal teda záväzok takéto bezdôvodné obohatenie vydať. Na strane žalobcu teda nedošlo k vzniku škody, nakoľko až v prípade bezúspešného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by prichádzala do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej náhrady je možné sa v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánu verejnej moci domáhať od štátu. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa vydania predmetného plnenia z bezdôvodného obohatenia od povinného domáhal resp. že by vyvinul akúkoľvek aktivitu vo vzťahu k povinnému smerujúcu k nahradeniu toho, čo za povinného v exekúcii plnil. Z uvedeného potom vyplýva, že nie je preukázaný vznik samotnej škody, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s rozhodnutím súdu.

52. Takýto názor sa opiera o judikatúru súdov Slovenskej republiky, ale aj Českej republiky tak, ako boli tieto publikované pod sp. zn. 4Cdo/199/2005, 4Cz/110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 25CDo/105/2004, uznesenie Ústavného súdu SR pod sp. zn. III.ÚS 361/09, z ktorých vyplýva, že vo veciach zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je dlhodobo ustálený právny výklad v tom zmysle, že nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Pokiaľ teda účastník má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., pričom takýto právny názor je možné aplikovať aj za súčasného právneho stavu úpravy zákona č. 514/2003 Z. z. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu správnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania takéhoto obohatenia, pričom takáto bezúspešnosť ním nebola zavinená, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody. Skutočnou škodou je totižto ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, ktorý spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodnou udalosťou a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhrady požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. jeho omeškania, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Riešenie otázky súbehu nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikli medzi dvomi rovnakými subjektmi boli riešené v stanoviskách publikované pod R1/1979 a R25/1986. V uvedenom konaní však medzi žalobcom a žalovanou je predmetom konania náhrada škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, kde subjektu, ktorého je daná pasívna vecná legitimácia pre žalobu o náhradu škody, v danom prípade Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR nie je totožný so subjektom, v tomto prípade povinným z exekučného konania, ktorý sa na úkor toho, kto utrpel ujmu v majetkovej sfére, v danom prípade žalobca obohatil tak, že plnil za iného. Vznik škody je teda jednou zo základných podmienok vzniku nároku na náhradu škody proti štátu, ktorá musí byť zo strany žalobcu preukázaná škoda, za ktorú by mal byť štát zodpovedný, pričom nevznikne skôr ako je preukázaná nemožnosť uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody iným spôsobom vrátane teda vydania bezdôvodného obohatenia subjektom, ktorý sa bez právneho dôvodu na úkor toho, komu bolo zasiahnuté do majetkovej sféry obohatil, resp. ako je to v danom prípade plnil za iného. Preukázanie takejto nemožnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia teda nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody výslovne ustanovenej v zákone č. 514/2003 Z. z., je však podmienkou pre preukázanie vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Pokiaľ nie je preukázaný vznik samotnej škody a to aj preukázaním nemožnosti domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia nie je možné hovoriť ani o vzniku nároku na jej náhradu. Odpísaním finančných prostriedkov z účtu žalobcu došlo k zásahu do majetkovej sféry

tak, že došlo k reálnemu zmenšeniu majetku, avšak k tomuto došlo riadnym výkonom exekúcie na základe v tom čase právoplatného rozhodnutia súdu o zamietnutí námietok žalobcu proti exekúcii. Keďže k takémuto zásahu došlo v súlade s vtedy platným právnym stavom, nie je možné hovoriť o vzniku škody. Až momentom zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok a jeho nahradenie iným právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým súd námietkam vyhovel a exekúcia na majetok žalobcu bola vyhlásená za neprípustné, by bolo možné odpísanie finančných prostriedkov z účtu žalobcu považovať za škodnú udalosť, ktorá potom vyústila k vzniku škody. O vzniku škody teda nie je možné hovoriť v takom prípade, keď u žalobcu existovala pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia.

53. Súd ďalej konštatuje, že v danej veci nie je možné ani ustáliť a táto skutočnosť v konaní ani nijakým spôsobom preukazovaná nebola, že konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo zjavne neúspešné a jednalo by sa o prakticky nevymožiteľný nárok napríklad z dôvodu jeho premlčania. Napriek záveru dovolacieho súdu o tom, že úvahy súdom nižšieho stupňa v predchádzajúcom konaní sa spravovali milnou úvahou o plynutí premlčacích lehôt, je potrebné zdôrazniť, že na premlčanie súd prihliada len na námietku dlžníka, pričom takéto premlčanie nie je dôvodom na zánik pohľadávky, pretože na ňu súd teda nemusí prihliadať z úradnej povinnosti. Otázka o tom, či bude alebo bola vznesená námietka premlčania nároku nemôže byť súdom prejudikovaná v konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia od povinného. Nie je možné predpokladať postup a úkony strán sporu v konaní a súd si tak isto nemôže urobiť predbežný záver o zjavnej bezúspešnosti prípadného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia len na základe tej skutočnosti, že žalovaná strana v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia by mala možnosť vzniesť námietku premlčania nároku. V prípade, že by aj taká námietka bola vznesená, došlo by k uplynutiu objektívnej premlčacej doby pre uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, nebola spôsobená činnosťou žalovanej resp. orgánov štátu, ale nečinnosťou žalobcu pri uplatňovaní svojich práv. Takáto nečinnosť žalobcu, ktorý sa napriek vedomosti o existencii rozhodnutia o neprípustnosti exekúcie nedomáhal svojich práv oprávneného v čase, keď by prípadná námietka premlčania nároku bola neúčinná, nemôže byť na ujmu žalovanej a súčasne vylučuje súdom predpokladanú mimoriadnu a výnimočnú okolnosť oprávňujúcu súd opomenúť povinnosť žalobcu preukázať bezúspešnosť uplatnenia jeho nároku proti jeho dlžníkovi.

54. Vzhľadom k tomu, že súd v konaní nemal preukázaný jeden zo znakov - atribútov pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody a to v tej časti, že žalobca nepreukázal vznik škody, za ktorú by bol zodpovedný štát, súd žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú.

55. Súd zároveň rozhodol v zmysle § 255 o nároku na náhradu trov konania, ktoré priznal žalovanému v rozsahu 100 %, ktorý je povinný uhradiť žalobca vo výške tak, ako o nej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.