Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/372/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Mariána Lazorika, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 89, IČO: 44 587 368, zastúpeného JUDr. Viktorom Sásfaiom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Fejova 4, proti žalovanému MOSTPOOLS, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Matuškova 18, IČO: 45 557 641, o zaplatenie 1.422 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku č.k. 13C 702/2015-85 z 21.6.2017 Okresného súdu Košice II

rozhodol:

O d m i e t a odvolanie žalovaného voči II. výroku rozsudku.

P o t v r d z u j e I. a III. výrok rozsudku.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II rozsudkom č.k. 13C 702/2015-85 z 21.6.2017 rozhodol nasledovne : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.119,- eur a úroky z omeškania vo výške 9,15 % ročne zo sumy 555,- eur od 7.9.2014 do zaplatenia a vo výške 9,05 % ročne zo sumy 564,- eur od 26.9.2014 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov 40,- eur, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcom rozsahu v časti o zaplatenie 303,- eur s prísl. a paušálnej náhrady nákladov 40,- eur žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 57,38 %.

2. Rozhodol tak o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.422 € s príslušenstvom a náhrady trov súdneho konania s odôvodnením, že vykonával pre žalovaného stavebné a vodárske práce na základe telefonických objednávok od konateľa žalovaného Ing. Jozefa Csécsi. Odmena za vykonané práce bola dohodnutá v sume 6 €/hod. Žalobca vykonané práce žalovanému vyúčtoval faktúrou č. 2014/02 splatnou 6.9.2014 v sume 666 € a faktúrou č. 2014/03 splatnou dňa 25.9.2014 v sume 756 €, ktoré žalovaný v lehote splatnosti neuhradil. Tieto faktúry žalovaný neuhradil ani po výzve zo dňa 14.10.2014 označenej ako pokus o zmier, preto žalobca domáha zaplatenia spolu sumy 1.422 €. Zároveň si uplatnil paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle Nar. vl. č. 21/2013 Z.z. (§ 3) vo výške 40 € za každú pohľadávku, t.j. spolu 80 €. Súd prvej inštancie zohľadnil aj stanovisko žalovaného, ktorý považuje návrh žalobcu za nedôvodný a neoprávnený. Spochybnil fakturáciu zo strany žalobcu vzhľadom na neprimerané množstvo nedostatkov vo vykonanej práci žalobcu. Uviedol, že v týchto faktúrach nebol zohľadnený odpočet za škody, ktoré mu žalobca spôsobil, napriek tomu, že takúto požiadavku na odpočet ako náhradu škôd v ich komunikácii vyslovil a požadoval. Žalovaný poukázal na dôvody reklamácie, v dôsledku ktorých mu vznikla škoda, kvôli ktorým bola stavba odovzdaná neskoro a investor si uplatnil nárok na zľavu. Okrem uvedených

škôd žalobca nesprávne účtoval objem hodín (množstvo hodín vykázanej práce), ktoré nezodpovedali skutočnej prítomnosti a výkonu práce. Žalobca mu ani nevyúčtoval riadne všetky prijaté zálohy, ktoré boli poskytnuté na nákup materiálov. Všetky tieto skutočnosti boli žalobcovi vytknuté najprv ústne a žalovaný očakával, že dôjde k náprave a primeranej finančnej náhrade. Neskôr sa tak stalo aj písomne. Preto žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

3. Súd vec právne posúdil podľa § 536 ods.1, 2, 3, § 546, § 537 ods.2, § 560 ods.1, 2, § 562 ods.1, 2 Obch.zák. a po citácii ust. § 132 ods.1, 2, § 167 ods.2, § 151 ods.1, § 154, § 182 veta druhá, § 191 ods.1 poukázal na to, že v civilnom sporovom konaní majú strany sporu v prvom rade povinnosť tvrdenia (t.j. tvrdiť všetky pre rozhodnutie významné skutočnosti), na ktorú nadväzuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Dôsledkom nesplnenia týchto povinností je vynesenie nepriaznivého rozsudku pre tú sporovú stranu, ktorá tieto povinnosti nesplnila; súd nie je sám povinný po významných skutočnostiach pátrať. Konštatoval, že v danej veci nebolo sporné medzi stranami (keďže skutkové tvrdenia žalobcu o tom žalovaný nepoprel), že bol medzi nimi ústne uzavretou zmluvou o dielo založený záväzkovo-právny vzťah, obsahom ktorého bol záväzok žalobcu ako zhotoviteľa vykonať určené dielo pre žalovaného ako objednávateľa a to na základe jeho objednávky a záväzok žalovaného ako objednávateľa zaplatiť cenu za vykonanie diela. Nebol sporný ani spôsob dojednania ceny diela, ktorá bola dohodnutá ako cena jednotková vo výške 6,- eur za hodinu prác. V konaní mal súd preukázané, a to faktúrami č. 2014/02 a 2014/03, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu diela za stavebné práce vo výške 666,- eur za 111 hodín prác ním vykonaných v čase od 18.8. do 29.8. a vo výške 756,- eur za 126 hodín prác vykonaných v čase od 2.9. do 19.9.. Vyúčtovanú cenu žalovaný žalobcovi neuhradil ani v lehote splatnosti podľa jednotlivých faktúr a ani doposiaľ. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o jemu vzniknutej škode spôsobenej žalobcom na stavbe Sliač vo výške 750,- eur a na stavbe Debraď vo výške 350,- eur (ktorú si žalovaný uplatnil na započítanie) ani to, že žalobcom vyúčtované ceny faktúrami č. 2014/2 a 2014/3 označil ihneď po predložení faktúr za neopodstatnené pre neprimerané množstvo nedostatkov vo vykonanej práci žalobcu. Ním predložené dôkazy, a to z písomnej elektronickej komunikácie (e-maily), či už medzi žalovaným a jeho objednávateľom alebo interná komunikácia v spoločnosti žalovaného, ani fotografia „rozvádzacej skrinky“, tieto jeho tvrdenia nepreukazovali. Žalovaný predovšetkým ani nepreukázal, že nekvalitne zhotovené dielo, ktoré keďže tvrdil, že malo nedostatky, t.j. vady diela, riadne a včas žalobcovi ako jeho zhotoviteľovi oznámil. Písomná reklamácia vykonaných prác, ktorú žalovaný predložil ako listinný dôkaz, táto bola vyhotovená a žalobcovi odoslaná dňa 10.2.2015, t.j. po tom, čo bol žalovanému doručený platobný rozkaz dňa 5.2.2015. Žalobca v konaní vzniesol námietku, že žalovaný nesplnil včas svoju povinnosť oznámiť vady diela a preto v zmysle ust. § 562 ods. 2 a § 428 ods. 2 Obchod. zák. žalovanému právo z vád diela nebolo možné priznať v tomto súdnom konaní, aj ak by akékoľvek konkrétne vady boli v konaní preukázané. V konečnom dôsledku si žalovaný ani práva z vád diela (napr. odstránenie vád diela jeho opravou, primeranú zľavu či odstúpenie od zmluvy) neuplatnil, uplatnil si ako obranu proti nároku žalobcu nárok na náhradu škody spôsobenej mu v dôsledku vadného vykonania diela. Zodpovednosť žalobcu za vady však nebola v konaní preukázaná (viď vyššie). Z predložených vyčíslení neoprávnene fakturovaných hodín z faktúry č. 2014/02 (č.l. 52) a z faktúry č. 2014/03 (č.l. 53), ktoré vyčíslenia predložil sám žalovaný, vzal súd za nesporné, že ak žalovaný z celkového počtu fakturovaných hodín 111 (vo faktúre 2014/02) žiadal celkom odpočítať 18,5 hodiny za obedňajšie prestávky a za čas strávený cestou, resp. z celkového počtu fakturovaných hodín 126 (vo faktúre č. 2014/03) žiadal celkom odpočítať 32 hodín, potom v zostávajúcich častiach, t.j. vo faktúre 2014/02 v rozsahu 92,5 hodiny (111 - 18,5), resp. vo faktúre 2014/03 v rozsahu 94 hodín (126 - 32) bol vykázaný počet hodín prác žalobcu žalovaným uznaný a teda mal ho súd za dôvodný. Spolu sa jednalo o žalovaným nespochybnený počet hodín: 92,5 hodiny + 94 hodín = 186,5 hodiny a teda pri dohodnutej cene 6,- eur/hod. jednalo sa do výšky 555,- eur (faktúrou 2014/02), resp. do výšky 564,- eur (faktúrou 2014/03) o dôvodne vyúčtovanú cenu diela. Vychádzajúc preto z uznaného rozsahu prác žalobcu vo výške 186,5 hodiny a z dohodnutej ceny prác 6,- eur/hod. (ktorá dohodnutá cena nebola popretá), súd preto zaviazal žalovaného zaplatiť spolu sumu 1.119,- eur žalobcovi a to titulom nezaplatenej ceny za zhotovenie diela. V prevyšujúcom rozsahu o zaplatenie 303,- eur (1.422 - 1.119) s prísl., súd žalobný návrh zamietol ako žalobcom nepreukázaný, keďže v časti, v ktorej žalovaný rozsah vykonaných prác mal za sporný - neuznal počet 50,5 hodiny. Dôvodil, že dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia zaťažovali žalobcu, že dielo za ktoré si nárok na zaplatenie ceny uplatnil, riadne vykonal a žalovanému odovzdal. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno zaťažovali žalobcu a žalobca ho neuniesol. Následne s poukazom na ust. § 369 ods. 1,2 Obch. zák. spolu s ust. § 1 ods. 1 nar. vlády č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, v znení platnom v rozhodnom

období, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nezaplatil žalobcom vyúčtované ceny v lehotách splatnosti podľa faktúr č. 2014/02, resp. 2014/03, preto sa dostal od nasledujúceho dňa po dni splatnosti, t.j. odo dňa 7.9.2014 do omeškania s úhradou sumy 555,- eur, resp. odo dňa 26.9.2014 do omeškania s úhradou sumy 564,- eur a preto žalobca má aj právo na úroky z omeškania vo výške sadzby podľa § 1 ods. 1 nar. vlády č. 21/2013 Z.z., t.j. v danom prípade vo výške 9,15 % ročne zo sumy 555,- eur od 7.9.2014 až do zaplatenia a vo výške 9,05 % ročne zo sumy 56,- eur od 26.9.2014 do zaplatenia, keďže základná úroková sadzba ECB bola ku dňu 7.9.2014 vo výške 0,15 % a ku dňu 26.9.2014 vo výške 0,05 %. Podľa ust. § 369c ods. 1 Obch. zák. spolu s ust. § 2 nar. vlády č. 21/2013 Z.z., priznal súd žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur jednorazovo. Žalobca si túto paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky uplatnil v určenej výške 40,- eur, avšak za každú pohľadávku jednotlivo, t.j. spolu si uplatnil na zaplatenie 80,- eur. Prvoinštančný súd mal za to, že sa jedná o jednu paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením celej žalovanej pohľadávky jednou žalobou, a nie o paušálnu náhradu z jednotlivých platobných titulov

- faktúr uplatnených pohľadávok, a preto žalobcovi priznal požadovanú náhradu vo výške 40,- eur a v prevyšujúcom rozsahu vo výške ďalších 40,- eur žalobný návrh zamietol ako nedôvodný.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. vychádzajúc z pomeru úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného, ktorý žalobca bol úspešný vo výške priznaného práva 1.119,- eur, čo predstavuje jeho úspech vo výške 78,69 % a úspechu žalovaného, ktorý zároveň predstavuje neúspech žalobcu vo výške zamietnutého nároku v časti o zaplatenie 303,- eur, čo je 21,31 %, preto žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 57,38 % (78,69 % - 21,31 %).

5. Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov, že súd prvej inštancie nesplnil všetky procesné podmienky pre spravodlivé vynesenie rozsudku a dostatočnú analýzu vzájomného sporu žalobcu a žalovaného, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva, súd nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy žalovaného a nepripustil ďalšie prostriedky procesnej obrany, resp. primerané doplnenie dôkazov, nezaoberal sa protinárokom voči žalobcovi a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že mu bolo odopreté súdom predniesť vyjadrenie z písomného podkladu prečítaním. Nesúhlasil s tvrdením o neskorej reklamácii, keďže súd nezadefinoval objektívne časový interval a časový priestor, ktorý by bol exaktne determinujúci vo vzťahu k charakteru vykonaných prác, k podmienkam na jednotlivých stavbách, ku kvalite predložených fakturačných dokladov a pod. Zdôraznil, že tak ako aj k objednaniu prác došlo telefonicky, rovnako on niekoľkokrát telefonicky reklamoval žalobcom vykonané práce, čo však žalobca zatajil. Zdôraznil, že žalobca pre neho vykonával dielčie práce, pomocné práce a doplnkové úkony v rámci zhotovovania väčšieho celku pre tretiu stranu. Žalovaný teda nebol koncovým odberateľom, ktorý dielo začal ihneď užívať, ale dielo vykonával ako skladačku diel viacerých dodávateľov a na zistenie prípadných závad bolo potrebné urobiť ešte súbor iných krokov. Ďalej v odvolaní opakovane poukázal na to, že žalobca deklaroval spôsobilosť vykonávať rôzne činnosti, čím žalovaného uviedol do omylu, keď sa podujal aj na činnosti, na ktoré nemal spôsobilosť. Žalovaný musel urobiť nápravu angažovaním inej odbornej firmy, ktorá vykonala opravu. Dielo žalobcu tak priamo negatívne ovplyvnilo odovzdanie diela žalovaného tretej osobe, k čomu došlo až po tom, ako bola zo strany žalobcu podaná žaloba na vydanie platobného rozkazu voči žalovanému. Žalovaný opakovane poukázal na fakturovanie neprimeraného počtu hodín zo strany žalobcu, čo priznal aj súd prvej inštancie, keď zredukoval počet fakturovaných hodín. Žalovaný má za to, že žalobca v konaní nevyvrátil jeho tvrdenia o nedostatkoch diela iba tvrdil, že škody na uvedených stavbách nespôsobil bez toho, aby predvolal svedkov alebo predložil nejakú dokumentáciu, preberacie protokoly a pod. Naopak žalovaný predložil vyčíslenie škôd a jeho vyúčtovanie vrátane použitého materiálu a rozhodnutie súdu považuje za nespravodlivé a poškodzujúce stranu žalovaného, keď žalobca na jednej strane nedokázal to, že reklamácie skutočne neexistovali, že žalobca svoje dielo vykonal bez závad a odovzdal ho a na druhej strane súd vyčísleniu žalovaného vytkol nepresnosť. Súd neskúmal aspoň čiastkovo odbornú spôsobilosť žalobcu vo vzťahu k vykonanému úkonu a ako jeden z hlavných nedostatkov žalovaný vytýkal to, že nedošlo k odovzdaniu práce žalobcu formou preberacieho protokolu, pretože zhotovené diela neboli žalovanému odovzdané nijakou formou. Súd však nepožadoval od žalobcu predložiť odovzdávacie protokoly, resp. iné potvrdenia osvedčujúce, že prácu odovzdal. Žalovaný citoval ust. § 537 ods.2, § 554 ods.1, § 560 ods.1, 2, § 562 ods.1, 2 Obch.zák. a vyjadril názor, že všetky citované ustanovenia podporujú práve jeho a dávajú mu za pravdu.

6. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Skôr, než odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolaní skúmal, či sú splnené podmienky na takéto prejednanie.

8. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku v celom rozsahu (t.j. proti všetkým výrokom), vrátane výroku ktorým okresný súd zamietol žalobu v prevyšujúcej časti.

9. Podľa § 359 odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

10. Podľa § 386 písm. b/ odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

11. V zmysle citovaného ustanovenia subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty, nepriznanie náhrady trov konania alebo naopak priznanie náhrady trov konania, atď.). Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech, pritom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom musí vychádzať z výroku rozhodnutia, napadnutého odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napadnutého výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci samej v jej neprospech. Materiálna ujma je daná vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie.

12. V tomto prípade žalovanému II. výrokom rozsudku (zamietavým výrokom) ujma nevznikla a to ani formálna, ani materiálna.

13. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd odvolanie žalovaného voči II. výroku v súlade s § 386 ods. 1 písm. b/ odmietol, pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

14. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec (vo vzťahu k I.a III. výroku) podľa ust. § 385 ods. 1 prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny . 15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 .

16. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/, h/ CSP, pretože neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zároveň súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a/ odvolací súd uvádza, že procesné podmienky definuje Civilný sporový poriadok ako podmienky konania, ktoré predstavujú základné procesné predpoklady za ktorých môže súd konať a rozhodnúť. Procesné podmienky možno rozdeliť do 4 základných skupín, a to procesné podmienky na strane súdu, procesné podmienky na strane účastníkov (strán sporu), vecné procesné podmienky a negatívne procesné podmienky. Medzi podmienky na strane súdu patrí právomoc, príslušnosť, zákonné obsadenie súdu. Podmienky na strane účastníka sú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, v prípadoch kde je povinné zastúpenie advokátom splnenie tejto podmienky. Medzi vecné podmienky patrí kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. podanie žaloby, splnenie poplatkovej povinnosti. Medzi negatívne procesné podmienky

patrí napr. prekážka začatého konania alebo prekážka rozsúdenej veci. Nesplnenie vyššie uvedených procesných podmienok tvorí odvolací dôvod podľa § 365 písm. a/ s tým, že podmienka na strane súdu spočívajúca zákonom obsadení súdu je upravená ako samostatný odvolací dôvod v § 365 ods. 1 písm. c/ CSP.

18. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl.46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl.48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je to vyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e) je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

20. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192,193 a 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

22. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/,b/ nie sú dané, pretože odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o existencii vyššie uvedených vád týkajúcich sa procesných podmienok, nezistil žiadne procesné vady, v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Odvolací súd bral zreteľ aj na to, že rozhodnutie súdu musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkové pochody musia byť v odôvodnení dostatočne vysvetlené nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta na dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku (§ 220 ods.2 je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydávaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku predovšetkým je preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom, prípadne o mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne vysvetlené.

24. Odvolaním napadnutý rozsudok uvedené náležitosti má. Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, je dostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom súd vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné a právne významné. Stranám sporu ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, zo skutkových zistení vyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Z týchto dôvodov odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné a rozsudok je preskúmateľný.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu odvolací dôvod podľa ustanovenia 365 ods. 1 písm. e/ nebol naplnený, pretože nedošlo počas konania pred súdom prvej inštancie k nevykonaniu takých stranou sporu navrhnutých dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz navrhnutý stranou sporu nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom, nakoľko súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Zároveň je nutné konštatovať, že aj keď súd prvej inštancie nevykonal nejaký žalovaným navrhovaný dôkaz, odvolací súd má za to, že súd vykonal všetky dôkazy potrebné na preukázanie skutočnosti, ktoré z hľadiska hmotného práva boli významné (teda nevykonal iba tie dôkazy, ktoré z tohto hľadiska významné neboli, resp. boli nadbytočné).

26. Nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Zároveň súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie na ktoré odkazuje a dopĺňa nasledovné:

28. Odvolací súd zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné vychádzať aj zo zásady, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process) tým, že rešpektuje viaceré základné procesné práva priznané strane sporu Civilným sporovým poriadkom (obdobne predtým Občianskym súdnym poriadkom), medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim.

29. Podľa § 149 prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

30. Podľa § 150 ods. 1, 2 strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

31. Podľa § 151 ods.1,2 skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

32. Podľa § 153 ods. 1,2,3 strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

33. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany sporu v spore unesením „dvoch bremien“. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jej úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcej bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 132 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží v zásade na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takéhoto rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihnú tú stranu sporu, ktorá síce navrhovala dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal), je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.

34. Aby strana sporu mohla plniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočnosti stranou sporu

- tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie dôkazného bremena má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania.

35. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie dôkazného bremena o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu sporu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám sporu ukladá tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.

36. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej ktorej strany sporu treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia „niečoho“ majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

37. Povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení vyplýva, ako už bolo vyššie konštatované z § 132 ods. 1 CSP, keď v žalobe je žalobca povinný na preukázanie tvrdených skutočností označiť dôkazy. Možnosť navrhovať dôkazy je obmedzená sudcovskou a zákonnou koncentráciou konania. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z označených a predložených dôkazov a v prípade, že tieto dôkazy nedostatočne preukazujú uplatnené právo, nie je povinnosťou súdu nahrádzať aktivitu strany sporu zhromažďovaním ďalších dôkazov z vlastnej iniciatívy.

38. Ak teda sporová strana neoznačí dôkazy spôsobilé preukázať svoje tvrdenia, má to za následok neunesenie dôkazného bremena a v prípade žalobcu to ma za následok zamietnutie žaloby.

39. Vzhľadom na uvedené úvahy odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vychádzal z tvrdení, ktoré neboli medzi stranami sporné (t.j. považoval za nesporné tie tvrdenia, ktoré žalovaný vyslovene nepoprel), a to že medzi stranami sporu bola ústne uzatvorená zmluva o dielo ako aj dohodnutá jednotková cena za hodinu prác vo výške 6 €/hod. Správne potom súd uzavrel, že v konaní bolo preukázané to, že žalobca vyúčtoval žalovanému cenu diela faktúrami č. 2014/02 a 2014/03 a žalovaný neuhradil vyúčtovanú sumu. V tejto súvislosti súd správne považoval za nesporné počty odpracovaných hodín vychádzajúc z vyčíslenia predloženého samotným žalovaným, keď z faktúry 2014/02 odpočítal od vyfakturovaných 111 hodín žalovaným namietaných 18,5 hodín a za nesporné považoval odpracované hodiny v rozsahu 92,5 hodín a pri faktúre 2014/03 od celkového vyfakturovaného počtu hodín 126 odpočítal 32 hodín (namietaných zo strany žalovaného), t.j. za nespochybnený počet hodín vo vzťahu k tejto faktúre považoval 94 hodín. Spolu teda za nespochybnený počet odpracovaných hodín považoval 186,5 hodín (92,5 hodín + 94 hodín), čo pri dojednanej cene 6 €/ hod. predstavovalo 1.119 € (555 € + 564 €).V prevyšujúcom rozsahu 50,5 hodín, čomu zodpovedá 303 € súd prvej inštancie správne návrh žalobcu ako nepreukázaný zamietol, keďže dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal rozsah vykonaných prác nad žalovaným uznanú (nerozporovanú) výšku. Dôkazné bremeno v tejto časti zaťažovalo práve žalobcu, avšak ten ho neuniesol, keďže nepreukázal rozsah vykonaných prác nad počet hodín, ktoré odsúhlasil (nespochybnil) žalovaný.

40. Následne súd prvej inštancie vychádzal zo správnej úvahy, že dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeným nedostatkom (vadám) diela zaťažovalo žalovaného, ktorý tiež v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že včas reklamoval ním tvrdené nedostatky a ani ich existenciu. V tejto súvislosti neobstojí námietka žalovaného, že súd na jednej strane vychádzal z telefonicky realizovaných objednávok na ktoré prihliadol, oproti čomu nezohľadnil telefonické reklamácie zo strany žalovaného. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že tvrdenie o telefonickom objednaní prác nebolo medzi stranami sporné, preto na túto skutočnosť súd prihliadal (s poukazom na citované ustanovenie Civilného sporového poriadku z ktorého jednoznačne vyplýva, že skutočnosti, ktoré druhá strana nepoprie, sa považujú za nesporné v zmysle § 151 ods. 1 . Na rozdiel od takejto nespornej skutočnosti týkajúcej sa telefonického objednania prác, existencia a obsah prípadných telefonických reklamácií boli zo strany žalobcu namietané, t.j. tieto tvrdenia žalovaného boli spochybnené, preto túto skutočnosť súd nemohol považovať za nespornú a dôkazné bremeno v tejto časti zaťažovalo žalovaného (tak, ako to súd prvej inštancie správne vyhodnotil), pričom žalovaný dôkazné bremeno v tejto súvislosti neuniesol. Na uvedenom závere nič nemení ani poukaz žalovaného na spôsob vykonávania diela (ako skladačka), keď žalovaný nebol koncovým odberateľom, ani tvrdenie o tom, že práce žalobcu priamo negatívne

ovplyvnili odovzdanie diela žalovaného tretej osobe ,a ani námietka, že súd neskúmal aspoň čiastkovo odbornú spôsobilosť žalobcu vo vzťahu k vykonanému úkonu.

41. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku vrátane všetkých tvrdení a námietok žalovaného, na ktoré opakovane poukazuje aj v odvolaní. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a odkazuje naň. Žiadna zo skutočností uvedených v odvolaní neumožňuje odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie je spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvoinštančného súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích dôvodov.

42. Zo všetkých uvedených dôvodov v zmysle ust. § 387 odvolací súd napadnutý rozsudok v prvom a treťom výroku ako vecne správny potvrdil.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a úspešnému žalobcovi preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .