Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/115/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: V. E., (pôvodne podnikateľ, so sídlom K. D., N. Q. XXXX/XX, IČO: 30 724 392), zastúpený advokátom: JUDr. Miroslav Pekár, so sídlom Bratislava, Krížna 44, proti žalovanému: G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom K. D., L. E. XXXX/ XX, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Szakál, so sídlom Dunajská Streda, Hlavná 26/5, o zaplatenie 33.000,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 7C/330/2015-150 zo dňa 13.9.2016, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 33.000,- Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania počnúc od 17.3.2012 až do zaplatenia a to všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku a nasledujúcim výrokom II. vyslovil, že žalovaný je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu (100%).

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žalovaný v písomnom uznaní dlhu zo dňa 8.3.2012 vyhlásil, že má voči veriteľovi dlh vo výške 33.000,- Eur a to titulkom škody, ktorú veriteľovi spôsobil úmyselným, zavineným porušením jeho povinnosti vyplývajúcich z pracovnej zmluvy pri plnení jeho pracovných úloh podľa pracovnej zmluvy a zároveň porušením zákonníka práce a trestného zákona a to tým, že si priebehu rokov 2011 a 2012 počas pracovnej doby pri plnení jeho pracovných úloh protiprávne prisvojil tovar vo vlastníctve veriteľa v celkovej hodnote 33.000,- Eur (rozpis protiprávneho prisvojenia tovaru je na osobitnom dokumente) tým, že sa ho zmocnil zo skladových priestorov veriteľa a následne ho scudzoval tretím osobám, za ktorý tovar prebral dohodu o hmotnej zodpovednosti pričom si je vedomý, že spáchal trestný čin sprenevery voči veriteľovi teda vyhlásil a uznal, že vznik predmetnej škody je v priamej príčinnej súvislosti s jeho vyššie špecifikovaným zavineným konaním. Uznal svoj dlh voči veriteľovi V. E. - S. D. vo výške 33.000,- Eur a vyhlásil, že sa zaväzuje veriteľovi uhradiť dlh vo výške 33.000,- Eur. V čl. 3 bod 5., žalovaný vyhlásil, že uznanie dlhu je prejavom jeho slobodnej a vážnej vôle, jeho prejav vôle je dostatočne určitý a zrozumiteľný, ktorý vlastnoručne podpísal. Z uvedeného vyplýva, že v písomnom uznaní dlhu je presne špecifikovaný právny dôvod a výška jeho uznania. V konaní nebola sporná skutočnosť, že žalovaný okrádal svojho zamestnávateľa. V trestnom konaní sp. zn. 4T/111/2014 boli objasnené krádeže v rokoch 2011 a 2012 a napokon žalovaný bol uznaný vinným pre pokračovací trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Súd ďalej dôvodil, že žalovaný sa v konaní priznal ku krádežiam, avšak nie v takej výške ako uznal. Tvrdil, že k uznaniu dlhu vo výške 33 000,- Eur došlo pod vplyvom fyzického napadnutia pre neho neznámymi osobami v kancelárii zamestnávateľa, čo však v konaní nepreukázal.

3. Súd prvej inštancie potom na základe vyhodnotenia dôkazov mal za preukázané, že žalovaný uznal dlh dobrovoľne, tak ako to vyhlásil v článku III. v bode 5, a potvrdil svojim podpisom. Pokiaľ aj žalovaný namietal neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 8.7.2009 z nedostatku zákonnej podmienky § 184 ods. 1 Zákonníka práce, s tým že pri jej podpisovaní nebola žalobcom vykonaná riadne inventarizácia a žalobcom predložené protokoly o inventarizácii nespĺňajú všetky zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o inventarizácii, tak žalobca ukončil so žalovaným pracovný pomer ešte dňa 8.3.2012, preto žalovaný nebol prizvaný k prejednaniu jej výsledkov a nemohol nijako ovplyvniť dianie po tomto termíne (inventúry sa vykonali až 10 a 11.3.2012 resp. 17 a 18.3.2012). Z pohľadu posúdenia prejednávanej veci sú pritom dohoda o hmotnej zodpovednosti ako aj spochybnená inventarizácia právne bezvýznamné, nakoľko žalobca sa nedomáha o zaplatenie vzniknutého schodku vyplývajúceho z inventúry a objektívnej zodpovednosti podľa § 182 Zákonníka práce, ale sa domáha o zaplatenie škody, ktorá mu vznikla krádežou, teda za škodu ktorú mu zamestnanec spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním podľa § 179 Zákonníka práce. V konaní bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že žalovaný ako zamestnanec spôsobil škodu zamestnávateľovi úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 179 ods. 2 Zákonníka práce). Pokiaľ ide o tvrdenie, že žalobca nie je v konaní aktívne legitimovaný, nakoľko ako podnikateľský subjekt V. E., IČO: 30 724 392 dňom 31.12.2014 ukončil podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikaniach, ktorá skutočnosť vyplýva z výpisu za živnostenského registra č: 201-5101, v otázke zániku živnostenského oprávnenia vyslovil právny názor NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 36/2012, podľa ktorého zánikom živnostenského oprávnenia fyzickej osoby - podnikateľa, tento nestráca spôsobilosť byť účastníkom konania, pretože fyzická osoba tým nestráca spôsobilosť mať práva a povinnosti a nezbavuje ju to ani prípadných záväzkov z dovtedajšej podnikateľskej činnosti. Zánikom živnostenského oprávnenia nedochádza k zániku fyzickej osoby, iba k zmene jej označenia, pričom práva a povinnosti, ktoré vznikli pred zánikom živnostenského oprávnenia zostávajú zachované. Z uvedených dôvodov sa súd nestotožňuje s žalovaného, že žalobca vo veci nie je aktívne legitimovaný. Rovnako ani nedostatok v účtovnej evidencií žalobcu, nemá dopad na existenciu pohľadávky, keďže existencia pohľadávky je daná objektívnymi skutočnosťami, reálnym odcudzením tovaru. Žalovaný na svoju obranu uviedol, že neovláda dostatočne slovenský jazyk. Z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Dunajskej Strede č. ČVS ORP-239/OVK DS-2012 ale vyplýva, že žalovaný pri výsluchoch po poučení uviedol, že tlmočníka nežiada nakoľko slovenský jazyk ovláda v dostatočnej miere a bude vypovedať v slovenskom jazyku. Zmena nastala až po tom, ako si obvinený zvolil obhajcu osobu totožnú so súčasným právnym zástupcom a už následne pri výsluchoch žiadal tlmočníka avšak preklad písomnosti nepožadoval. Nebolo sporné, že žalovaný vykonával prácu u svojho zamestnávateľa podľa pracovnej zmluvy zo dňa 8.7.2009 ako vodič rozvozu tovaru. Podľa tvrdení strán mal častý rozvoz tovaru v Bratislave, čo vyžaduje znalosť slovenského jazyka. Aj pri kladení otázok na pojednávaní bolo súdu zrejmé, že žalovaný v dostatočnej miere ovláda slovenský jazyk. Preto tvrdenie žalovaného, že neovláda slovenský jazyk a preto nerozumel písomnému obsahu uznania dlhu súd považoval za účelové. Žalovaný namietal aj existenciu dlhu. Spôsobená škoda bola v trestnom konaní preukázaná vo výške 3.243,- Eur. Zo spisu vyplýva, že výška škody obsiahnutá v uznaní dlhu bola ustálená na základe telefonátov a SMS správ zo služobného mobilu žalovaného za jeho prítomnosti a prítomnosti žalobcu ako aj svedkov a nebol na žalovaného vyvíjaný žiaden fyzický ani psychický nátlak. Žalovaný navrhol vypracovanie uznania dlhu a sám uznal krádež v hodnote 33.000,- Eur a navrhol zaplatiť škodu z úveru resp. v splátkach Tieto skutočnosti ako svedok potvrdil vtedajší obchodný riaditeľ I. J.. Súd uveril svedkovi, ktorý vecne bez zaujatosti a emócií popísal sled udalostí pred podpisom dohody. Žalovaný sa na pojednávaní k výpovedi svedka vyjadril tak, že hovoril pravdu. Pokiaľ ide o výšku škody ustálenej v trestnom konaní treba poznamenať, že obrana žalobcu je objektívna a možno dôvodne predpokladať obmedzenú ochotu svedkov kupujúcich osvedčiť kúpu kradnutého tovaru. V trestnom konaní vrátený tovar bol dlhší čas užívaný kupujúcimi a pre žalobcu nemá žiadnu hodnotu. Žalovaný v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o neexistencií škody alebo o nižšej škode než bola uvedená v uznaní dlhu.

4. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo a súhrne, pričom dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko žalovaný uznal dlh dobrovoľne bez akéhokoľvek nátlaku a k výške škody dospeli strany sporu spoločne po zistení počtu a hodnoty odcudzených vecí zistených zo služobného mobilu žalovaného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie neplatnosti právneho úkonu. Výsledky vykonaného dokazovania nasvedčujú tomu, že procesná obrana žalovaného bola účelová s cieľom privodiť pre neho priaznivejší výsledok konania. Žalovaný bol preto zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 33.000,- Eur s príslušenstvom. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením pohľadávky dňom 17.3.2012 bol v súlade s §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zaviazaný k povinnosti zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania vo výške 9 % ročne podľa § 3 nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.1.2013, keď v čase prvého dňa omeškania dlžníka boli úroky z omeškania 9 % (8+1 % ).

5. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového poriadku a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v plnom rozsahu priznal náhrada trov konania v pomere 100%.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že žalobu zamietne alebo podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) a c) Civilného sporového poriadku ho zruší a podľa § 391 ods. 1 vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako odvolacie dôvody uviedol tie, ktoré vyplývajú z § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h) Civilného sporového poriadku. V prvej časti odvolania po citácii § 161 Civilného sporového poriadku namietal, že súd napriek opakovaným námietkam neriešil dôsledne otázku aktívnej legitimácie žalobcu, ktorého nedostatok nespočíval len v jeho označení, ako sa to mylne domnieva žalobca aj provoinštančný súd, ktorý v odôvodnení rozsudku poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/36/2012, keďže predmetné rozhodnutie rieši len otázku identifikácie, označenia fyzickej osoby, pôvodne podnikateľa, v prípade zániku jeho živnostenského oprávnenia a v danom prípade podstata skutkového a právneho stavu spočíva nielen v tomto označení žalobcu, ale v preukázaní existencie takejto pohľadávky a oprávnenosti ju vymáhať žalobcom. Ide o nepochopenie problematiky existencie a vedenia dlhu podnikateľským subjektom a po jeho zániku prechodom na fyzickú osobu, t.j. bývalého živnostníka. Vyžiadaním a predložením daňového priznania podnikateľského subjektu F. E. - S. D., IČO: 30 724 392 za roky 2012 (uznanie dlhu je z 8.3.2012), 2013 a 2014 (t.j. k dátumu zániku podnikateľskej činnosti tohto podnikateľského subjektu) vyšlo najavo, že v uvedených daňových priznaniach zaniknutého podnikateľského subjektu žalobcu žiadne pohľadávky vedené neboli. Potom zrejme nedošlo ani k uhradeniu dane žalobcom pri zániku živnosti. Ak potom v čase zániku živnosti žalobcu v účtovníctve živnostenského podnikateľa žalobcu takýto dlh (ale ani iný dlh) - pohľadávka dokumentovaná nebola, neexistujúca pohľadávka zánikom živnosti nemohla, neprešla na žalobcu ako na fyzickú osoba, čiže žalobca nie je v tomto spore aktívne legitimovaný. Z uvedeného vyplýva záver, že neboli splnené procesné podmienky na strane žalobcu. Podľa uznania dlhu zo dňa 8.3.2012 mal uznať dlh vo výške 33.000,- Eur, ktorý mal byť žalobcovi ním spôsobený z dôvodov jednak úmyselného porušenia svojich pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy, ale ktorých pracovných povinností, to uznanie dlhu ani súdne konanie nešpecifikovalo a jednak tým, že si v priebehu rokov 2011, 2012 počas pracovnej doby protiprávne prisvojil tovar vo vlastníctve žalobcu v celkovej hodnote 33.000,- Eur. Z uznania dlhu nevyplýva žiadne bližšie peňažné vyjadrenie, z ktorých dôvodov v akej miere participoval na vzniku dlhu vo výške 33.000,- Eur. Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky predpokladá sa dlh v čase uznania trval. Zákonný predpoklad, že dlh v čase uznania trval, nepreukazujú žalobcom predložené protokoly o inventarizácii, lebo jednak boli vykonané v dňoch 10. a 11.3.2012, resp. 17. až 18.3.2012, teda už po podpísaní sporného uznania dlhu (8.3.2012). Predložené protokoly inventarizáciách neobsahujú všetky zákonné náležitosti v zmysle zák. č. 431/2002 Z.z. o inventarizácii. Pokiaľ žalobca poukazuje na dohodu o hmotnej zodpovednosti, namieta jej neplatnosť, nakoľko podľa § 184 ods. 1 Zákonníka práce nebola vykonaná riadna inventarizácia, súčasne s uzavretím dohody o hmotnej zodpovednosti a tiež okolnosť, že podľa tejto dohody o hmotnej zodpovednosti ten istý pracovník - šofér zadelený na rozvoz tovaru reálne nemohol znášať hmotnú zodpovednosť jednak v predajni K. a súbežne v inej obci v centrálnom sklade žalobcu v C.. Ani ďalší dôvod uznania dlhu neobstojí, i keď mu bolo v právoplatne skončenom trestnom konaní sp. zn. 4T/111/2014 Okresný súd Dunajská Streda preukázané odcudzenie tovaru, išlo o odcudzenie tovaru do výšky 3.243,- Eur. Na tejto právnej skutočnosti nič nemenia ani nepodložené úvahy súdu v rozsudku. Ak dlh uvádzaný v uznaní dlhu vo výške 33.000,- Eur netrval, nie sú splnené zákonné náležitosti podľa § 558 Občianskeho zákonníka, lebo nemohol niečo, čo neexistovalo uznať, popritom že sa nepreukázala ani existencia dôvodov uvedených v uznaní. Ak by súd dôkladne nahliadol do trestného spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4T/111/2014, tak by jednoduchým prepočtom zistil, že súhrn vykázaných škôd v prejednávanom spise, podľa do spisu založených SMS správ z jeho telefónu zďaleka nedosahuje ani sumu 3.243,- Eur určenú trestným rozsudkom ako škoda spôsobená žalobcovi a že podľa skutkovej vety výroku právoplatného trestného rozsudku v uvedenej právnej veci bol uznaný vinným z odcudzenia iba dvoch kusov televízorov. Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že podpis na uznaní dlhu bol získaný nedobrovoľne, k čomu bol donútený bitkou dvoch neznámych osôb v kancelárskych priestoroch žalobcu, o čom predložil aj lekárske potvrdenie z 9.3.2012, jeho podpis na uznaní dlhu potom

je právnym úkonom, ktorý nebol urobený slobodne (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), teda ide o právny úkon zo zákona absolútne neplatný. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že jeho tvrdenie, že nerozumie písomnému obsahu uznania dlhu - viacstránkovému dokumentu s právnymi výrazmi, považoval za účelové, podľa nekorektnej konštatácie súdu malo to byť spôsobené zmenou “ktorá nastala až potom, ako si obvinený zvolil za obhajcu osobu totožnú so súčasným právnym zástupcom“ a tak už súd na pojednávaniach v dňoch 21.7.2016, 13.9.2016, tlmočníčku jednoducho vôbec neprizval, poukazuje na čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako i na § 18 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.6.2016, podľa ktorých má právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie. Obdobne aj § 155 ods. 1 Civilného sporového poriadku mu zaručuje právo konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie, čo je v podstate prejavom právnej rovnosti účastníkov civilného procesu. Pokiaľ i má slovenské priezvisko, je maďarskej národnosti a v takomto prostrední žije, má od narodenia vadu reči (zajakáva sa). Návrh na ustanovenie tlmočníka v žiadnom prípade nebol nijakým nekalým manévrom, keďže povaha a okolnosti veci si to vyžadovali. Týmto procesným postupom súd mu znemožnil, aby si uplatnil svoje procesné práva, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím ide súčasne aj o inú vadu, ktorá mohla mať vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd sa dôsledne nevysporiadal ani s tou námietkou, ktorá sa vzťahovala k namietaniu existencie dlhu a jeho skutočnej výšky, keďže v priebehu trestného konania boli žalobcovi vrátené odcudzené veci v celkovej hodnote 3.243,- Eur, keď žalobca nenamietal pri preberaní ich stav, poškodenie a pod. Bez ďalšieho ich prevzal. Potom nie je zrejmé o akej škode žalobca hovorí, lebo nad túto sumu žiadna škoda ani v trestnom, ani v občianskom súdnom konaní zistená nebola, čiže netrvá v čase uznania ani dlh, ku ktorému podpísal uznanie dlhu. Domnienka existencie dlhu založená uznaním dlhu je vyvrátiteľná. Teda aj dlžník, ktorý dlh uznal môže namietať, že dlh nevznikol. Ak sa uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka len zakladá vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh v čase uznania trval, potom už doteraz vykonané dôkazy v tomto konaní túto právnu domnienku vzniknutú naviac nedobrovoľným podpisom na uznaní dlhu, teda absolútne neplatným právnym úkonom, bez ďalšieho v plnej miere vyvracajú.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom smere, že má za to, že súd prvej inštancie dostatočne vyhodnotil tak skutkový a právny stav veci a súčasne sa dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, pričom nad rámec právneho odôvodnenia, nie je možné si nevšimnúť, že aj súd prvej inštancie považoval obranu žalovaného za účelovú. Naďalej má za to, že právna otázka odvolateľom namietanej jeho aktívnej legitimácie je v súčasnej praxi konštantne a jednotne judikovaná a je zrejmé, že zánikom živnostenského oprávnenia, dochádza len k zmene jeho označení. Čo sa týka otázok vedenia pohľadávky v jeho účtovníctve sú správne. Zdôraznil, že správna účtovná evidencia dlhu nie je dôkazom jeho existencie a naopak, pokiaľ dlh ako taký nie je správne účtovne evidovaný, nejde o dôkaz jeho neexistencie. Účtovná evidencia má už len z povahy evidenčný charakter, slúži výlučne pre účtovné a daňové účely, pričom nie je ani nemôže byť dôkazom vo vzťahu k existencii pohľadávky. Z hľadiska inventarizačných protokolov a námietky žalovaného, že tieto boli vpísané až po uznaní dlhu má za to, že súd prvej inštancie opätovne správne skonštatoval, že v konaní sa domáha zaplatenia náhrady škody spôsobenej žalovaným krádežou tovaru a uznanej v dohode o uznaní dlhu a dohody o splátkovom kalendári, čiže zavineným a predovšetkým úmyselným konaním žalovaného, čím žalovaný porušil nielen svoje pracovné povinnosti, ale súčasne konal v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Predmetom konania teda nie sú priamo nároky zo zisteného inventarizačného schodku, či hmotnej zodpovednosti zamestnanca, ktoré doklady a zistenia sú pre súd nepochybne podporným dôkazom, avšak nie sú titulom uplatneného nároku. Čo sa týka výšky škody preukázanej v trestnom konaní v sume 3.243,- Eur má za to, že tento argument žalovaného sám osobe hraničí s výsmechom. Nie je možné z hľadiska výlučne faktografického opomenúť výpoveď žalovaného v trestnom konaní, na ktorú správne poukázal aj súd prvej inštancie, z ktorej vyplýva a to z priameho priznania sa žalovaného jeho nákupný zoznam a to 40 ks LCD televízorov, väčšinou značky Samsung, 5 až 6 ks automatických práčok rôznych značiek, domáce kino, cca 10 ks umývačiek riadu, sporák. Ak následne žalovaný v tomto konaní hľadá lomítko, tvorí argumentáciu, ktorou by vyvrátil existencie dlhu z titulu krádeže, mal by logicky začať s tým, ako presvedčí jeho a súd o tom, že nekradol, čo je však evidentne nemožné. Dôkazné bremeno je nesporne na žalovanom, pričom žalovaný sa evidentne argumentačne vyhýba podstatnej veci, krádeže samotnej, hľadá len nezrovnalosti, ktoré by spochybnili (nie vyvrátili) existenciu dlhu a jeho priznanie. Čo sa týka námietky použitia fyzického násilia pred podpisom uznania dlhu má za to, že k tejto téme sa už opakovane jednoznačne vyjadril, pričom poukázal opäť len na fakty, ktoré vyplývajú z obsahu spisu a z ktorých je možné jednoznačne dospieť k záveru, že fyzické násilie si žalovaný buď vymyslel alebo ho dodatočne vykonštruoval. Pokiaľ ide o námietku v súvislosti s tlmočníkom,

je nesporné, že konajúci súd napriek tomu, že žalovaný ovláda slovenský jazyk a bez problémov komunikuje v slovenskom jazyku, zabezpečil mu na žiadosť jeho právneho zástupcu tlmočníka, ktorý bol prítomný na pojednávaniach dňa 23.2.2016, 7.4.2016 a 2.6.2016. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že práve na pojednávaní dňa 23.2.2016 bol vypočutý za prítomnosti tlmočníka samotný žalovaný, ako aj z jeho pohľadu kľúčový svedok I. J., ktorého výpoveď žalovaný potvrdil ako pravdivú. Záverom zdôrazňuje, že k škode, ktorá bola obsiahnutá v uznaní dlhu došlo k dôsledku trestného činu žalovaného, pričom v trestnom konaní bola riešená len časť takto spôsobenej škody, ktorá korelovala s pochopiteľne obmedzenou ochotou svedkov kupujúcich osvedčiť kúpu kradnutého tovaru. Argumentácia žalovaného je založená okrem spochybňovania účtovej evidencie vymysleného nátlaku, či otázok inventarizácii fakticky len na tom, že kradol menej, avšak už pre istotu neuvádza koľko a už vôbec toto svoje tvrdenie nepreukazuje. Dôkazné bremeno vo vzťahu kradol menej však nepochybne ťaží práve žalovaného. Sám si je vedomý, že vzniknutý dlh bude zrejme reálne nevymožiteľný, avšak rozhodnutie súdu, ktorým sa zavŕši proces odhalenia krádeží zo strany žalovaného bude aspoň čiastočnou, skôr morálnou ako faktickou satisfakciou vo veci. Rozsudok súdu prvej inštancie tak v celom rozsahu považuje za správny.

8. K doručenému vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného, žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že v danom prípade spornosť aktívnej legitimácie žalobcu nespočíva v označení žalobcu, ale v preukázaní existencie žalovanej pohľadávky vyplývajúcej z jeho dovtedajšej podnikateľskej činnosti, keď účtovná evidencia zaniknutej živnosti žalobcu žiadnu pohľadávku nevykazuje. “Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky“ vychádzajúc z § 558 Občianskeho zákonníka, z uvedeného vyplýva, že výška uznaného dlhu musí byť špecifikovaná čo do dôvodu aj výšky, ale v uznaní dlhu z 8.3.2012 tak nie je. Jednak sa odkazuje na údajné bližšie neuvedené úmyselné porušenie pracovných povinností, bez uvedenia prislúchajúcej výšky a jednak na privlastňovanie tovaru, ale opäť bez uvedenia prislúchajúcej výšky, čiže ide o neplatný právny úkon. Je veľmi nešťastná argumentácia žalobcu ohľadne dôkazného bremena, lebo je to práve žalobca, ktorý musí preukázať, že nad rámec preukázanej sumy 3.243,- Eur odcudzil mu ešte niečo a tým mal spôsobiť žalobcovi škodu. V tomto smere je dôkazné bremeno na žalobcovi, ktorý bol v trestnom konaní odkázaný na civilné konanie, kde si mohol uplatniť prípadné ďalšie škody, ale v tomto smere si nič neuplatnil, lebo existencia inej škody u žalobcu nebola preukázaná. V tejto súvislosti podotýka, že k jeho tvrdeniu, že k bitke došlo v miestnosti na pracovisku, teda v priestoroch žalobcu, kde došlo neskôr k podpisu uznania dlhu sa doteraz nevyjadril, takisto ako k jeho vlastnému tvrdeniu, že neznámym spôsobom sa žalobca dostal k SMS správam, ktoré sú v jeho súkromnom telefóne a k obsahu jeho telefonických hovorov, ide o nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz. Tiež pokiaľ mal žalobca výhrady k lekárskemu potvrdeniu v tom smere, že bola použitá pečiatka nie zastupujúceho, ale zastupovaného lekára treba povedať, že ide len o formálnu náležitosť. Právo na spravodlivý proces spočíva aj v tom, že si môže uplatniť svoje procesné práva, teda využiť služby tlmočníka preto, lebo v nedostatočnej miere ovláda štátny jazyk, alebo sa môže využiť právo konať vo svojej materčine. Argument, že pôvodne nežiadal o tlmočníka, ale k zmene došlo až potom, si ako obvinený zvolil za obhajcu osobu totožnú s jeho súčasným právnym zástupcom a následne pri výsluchu žiadal tlmočníka a preto jeho tvrdenie, že neovláda jazyk súd považoval za účelové. Zdôrazňuje, že ak využije svoje Ústavou SR dané práva na obhajobu, je prinajmenšom nevhodné tvrdiť, že ide o účelové konanie a v tomto smere odkazuje na podrobné vyjadrenie zo svojho odvolania. V plnom rozsahu sa preto pridržiava svojho odvolania zo dňa 7.11.2016 a jeho záverov.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo prioritné posúdiť odvolateľom nastolenú otázku procesného práva spočívajúcu v namietaní porušenia jeho práva na spravodlivý proces neprizvaním tlmočníka aj na posledné dve pojednávania súdu prvej inštancie (dňa 21.7.2016 a 13.9.2016).

12. Podľa čl. 47 ods. 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. (ods. 2) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (ods. 3) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka. (ods. 4)

13. Podľa čl. 37 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd všetci účastníci sú si v konaní rovní. (ods. 3) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, má právo na tlmočníka. (ods. 4)

14. Podľa § 18 OSP účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

16. Podľa § 155 ods. 1 každý má právo konať pred súdom v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie. Súd je povinný stranám zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.

17. Jedným zo základných princípov, ktorými je ovládané súdne konanie, je princíp rovnosti, ktorý vyjadruje skutočnosť, že strany sporu musia stáť pred súdom v rovnom postavení, bez toho aby bola jedna alebo druhá strana akokoľvek procesne zvýhodnená. Na vykonanie tohto princípu sa preto ukladá súdu povinnosť, aby všetkým účastníkom (tu stranám sporu) zabezpečil v priebehu konania rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Okrem iného je súd povinný zabezpečiť, aby mali účastníci konania (tu strany sporu) možnosť rozumieť súdnemu konaniu. Ak sa totiž strana sporu nemôže plnohodnotne podieľať na konaní, pretože mu nerozumie, nemôže v danom konaní aktívne vystupovať, a nemôže preto ani zodpovedajúcim spôsobom uplatňovať svoje procesné práva a plniť svoje procesné povinnosti. Z tohto dôvodu zakotvuje ako čl. 47 ods. 4 ústavy, tak aj čl. 37 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd právo účastníkovi konania (tu sporovej strane), ktorý vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, na tlmočníka.

18. Princíp rovnosti postavenia strán najvýraznejšie deklaroval do 30.6.2016 platný § 18 OSP, od 1.7.2016 je to citovaný čl. 6 ods. 1 Základných princípov a § 155 ods. 1 CSP. Z týchto zákonných ustanovení okrem iného vyplýva, že každému, ktorého materinským jazykom nie je slovenský jazyk, súd s prihliadnutím na povahu a okolnosti veci zabezpečí pribratie tlmočníka. To sa môže stať jednak vtedy, ak strana požiada o ustanovenie tlmočníka, a využije tak právo konať pred súdom vo svojej materčine, alebo ak je potrebné pribrať tlmočníka k splnenie účelu konania. Súd teda nemusí pribrať do konania tlmočníka každej osobe, ktorej materským jazykom nie je slovenský jazyk; táto povinnosť je daná až v prípade, keď strana o tlmočníka požiada alebo kedy jeho potreba vyjde v konaní najavo inak. Pokiaľ ale strana o tlmočníka požiada alebo jeho potreba vyjde najavo inak, musí byť tlmočník súdom do konania pribraný a to aj v prípade, že strana je zastúpená zástupcom s procesnou plnou mocou.

19. V prejednávanej právnej veci žalovaný (prostredníctvom právneho zástupcu), ktorého materinským jazykom je jazyk maďarský, požiadal súd prvej inštancie na prvom pojednávaní konanom dňa 21.1.2016 o tlmočníka z dôvodu, že dostatočne neovláda slovenský jazyk. S ohľadom na uvedené došlo touto žiadosťou k splneniu podmienky uvedenej v tom čase platnom a účinnom § 18 OSP, lebo potreba

ustanovenia tlmočníka vyšla v konaní najavo touto žiadosťou, a súd bol preto povinný žalovanému tlmočníka ustanoviť. Pokiaľ napriek uvedenej požiadavke súd prvej inštancie uskutočnil pojednávanie, na ktorom dokonca kládol žalovanému otázky, nepostupoval správne, pretože ako náhle strana sporu, tu žalovaný, ktorého materinským jazykom je iný ako slovenský jazyk vyhlási, že dostatočne neovláda jazyk, ktorým sa konanie vedie, súd nie je oprávnený posudzovať, či slovenský jazyk naozaj neovláda na takej úrovni, aby bol schopný plnohodnotnej účasti na súdnom konaní. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd na pojednávaniach uskutočnených dňa 23.2.2016, 7.4.2016 a dňa 2.6.2016, ktorých sa žalovaný rovnako zúčastnil, už zabezpečil účasť prekladateľky PhDr. P. T., zapísanej v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov MS SR, v oddiely prekladatelia, odbor slovenský - maďarský jazyk, teda nie tlmočníčky ako to žalovaný žiadal, navyše bez toho, aby prekladateľku pribral do konania uznesením. Na nasledujúce pojednávanie určené na deň 21.7.2016, ktorého sa žalovaný tiež zúčastnil, a na ktorom pojednávaní si súd plnil voči stranám procesné povinnosti vyplývajúce mu z § 118 ods. 2 a § 182 CSP, súd prítomnosť tlmočníka nielenže nezabezpečil, ale sám vydal pokyn, ktorým prítomnosť prekladateľky PhDr. P. T. na tomto pojednávaní odvolal, vychádzajúc z úradného záznamu zo dňa 6.7.2016 (č.l. 76 spisu), podľa ktorého „dňa 6.7.2016 telefonicky bolo tlmočníčke oznámené, že netreba, aby prišla na pojednávanie v zmysle pokynu sudkyne“. Súd nezabezpečil účasť tlmočníka ani na nasledujúce pojednávanie uskutočnené dňa 13.9.2016, na ktorom za účasti žalovaného vyhlásil a zrejme aj odôvodnil rozsudok vo veci samej. Zvolený procesný postup (konanie bez tlmočníka) súd žalovanému nevysvetlil, a to ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie zrejme vychádzal z toho, že úroveň znalosti slovenského jazyka žalovanému zabezpečila možnosť rovnocennej účasti na súdnom pojednávaní, čomu nasvedčuje jeho konštatovanie v odôvodnení napadnutého rozsudku, že: „Aj pri kladení otázok na pojednávaní bolo súdu zrejmé, že žalovaný v dostatočnej miere ovláda slovenský jazyk.“. Podmienku predpokladanú ako § 18 OSP, tak aj § 155 ods. 1 CSP, podľa ktorej sa účastníkovi, resp. strane sporu ustanoví tlmočník, akonáhle takáto potreba vyjde najavo, nemožno merať mierou možné intenzity vplyvu dotknutého subjektu na dané konanie, teda do akej miery má dotknutá strana možnosť ovplyvňovať dané konanie, ale iba fakticitou tejto potreby bez akýchkoľvek ďalších limitujúcich podmienok. Iba v takom prípade môže byť zabezpečená plnohodnotná účasť strany na súdnom konaní, vrátane súdneho pojednávania, lebo v opačnom prípade nie je zabezpečená ústavným poriadkom aj zákonom definovaná rovnosť účastníkov, teraz už strán súdneho konania. Na tom, že v predmetnej veci boli splnené podmienky pre pribratie tlmočníka žalovanému, nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalovaný pred vyšetrovateľom vo veci OR PZ v Dunajskej Strede č. ČVS ORP-239/OVK DS-2012 pri výsluchoch po poučení uviedol, že tlmočníka nežiada nakoľko slovenský jazyk ovláda v dostatočnej miere a bude vypovedať v slovenskom jazyku, pretože neuplatnenie práva na tlmočníka v jednom konaní nezbavuje dotknutú osobu tohto práva v inom konaní.

20. V súvislosti s uvedeným odvolací súd považuje za potrebné prvoinštančnému súdu ozrejmiť aj to, že právo konať pred súdom vo svojom jazyku je možné rozdeliť na: právo na tlmočníka v konaní pred súdom a na právo na preklad písomností v konaní pred súdom. Právne postavenie tlmočníka a prekladateľa upravuje zákon č. 382/2004 Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. V prípade súdneho konania však zákon vždy nevyžaduje, aby tlmočníkom či prekladateľom bola osoba, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Súd môže za tlmočníka alebo prekladateľa ustanoviť aj takú osobu, ktorá nie je zapísaná v tomto zozname. S týmto ustanovením však musí daná osoba súhlasiť. Ide o situácie, kedy v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať, či ak vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi. V prípade, ak bude táto osoba ustanovená za tlmočníka alebo prekladateľa, úkon v súdnom konaní môže vykonať až vtedy, keď pred súdom zloží sľub podľa § 5 ods. 7 zákona č. 382/2004 Z.z. Tlmočník alebo prekladateľ je povinný vykonávať tlmočnícku činnosť alebo prekladateľskú činnosť (i) osobne, (ii) riadne a v určenej lehote, (iii) účelne a hospodárne a (iv) nestranne. Tlmočníckou činnosťou je podľa zákona č. 382/2004 Z.z. špecializovaná odborná činnosť vykonávaná tlmočníkmi pre potreby zadávateľa. Úkonom tlmočníckej činnosti je najmä tlmočenie. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. platí nasledovné: „Tlmočník vykonáva tlmočnícku činnosť využívaním svojho jazykového vzdelania a ďalšieho odborného vzdelania, špecifických schopností, zručností, skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok; výsledok tejto činnosti je určený najmä na jednorazové vnímanie konkrétnej situácie z hľadiska používania rôznych jazykov a umožňuje priamu komunikáciu medzi osobami používajúcimi odlišné jazyky.“ Prekladateľskou činnosťou je zase špecializovaná odborná činnosť vykonávaná prekladateľmi pre potreby zadávateľa. Úkonom prekladateľskej činnosti je najmä preklad. Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 382/2004 Z.z. zase platí, že: „Prekladateľ vykonáva prekladateľskú

činnosť na základe využitia svojich jazykových schopností, ďalších špecifických schopností, zručností a skúseností, jazykových prostriedkov, technických prostriedkov a pomôcok.“

21. Z uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie mal uznesením na tlmočenie v konaní pribrať tlmočníka, nie prekladateľa, a to bezprostredne po tom, čo bola procesnou stranou žalovaného na pojednávaní dňa 21.1.2016 vznesená požiadavka na umožnenie žalovanému konať v materinskom jazyku, konkrétne požiadavka na pretlmočenie výpovede žalovaného do slovenského jazyka, z čoho je možné vyvodiť jedine to, že žalovaný žiada umožniť mu konať v jeho materinskom jazyku, ktorým bol v zmysle ďalšieho jazyk maďarský. Právo na tlmočníka v súdnom konaní považuje Ústavný súd SR za jeden z atribútov spravodlivého súdneho procesu.

22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa čl. 48 ods. 2, vety prvej ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

24. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

25. Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ( pozri I. ÚS 22/03).

26. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

27. Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv strán sporu, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon strany súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je strana z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčená alebo v značnej miere obmedzená pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa jej postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

28. V zmysle § 389 ods. 1 písm. b) odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

29. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona, zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia okrem iných je i existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe,

ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní. Medzi čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces patrí okrem iných aj právo na rovnosť postavenia sporových strán pred súdom, rovnosť zbraní a právo na spravodlivé prejednanie veci. V danom prípade tým, že súd prvej inštancie nedodržal zákonný postup a dostatočne nerešpektoval právo žalovaného konať pred súdom vo svojom materskom jazyku, došlo k vážnemu porušeniu práva na spravodlivý proces. Takéto závažné pochybenie nemôže účinne napraviť až súd v druhej inštancii. Takýto intenzívny zásah do práva na spravodlivý proces, vzhľadom na jeho povahu a intenzitu, nie je možné v odvolacom konaní napraviť.

30. Odvolací súd preto už len z uvedeného dôvodu, potom už bez potreby zaoberanie sa ďalším namietaným, rešpektujúc tak zásadu hospodárnosti konania, musel napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a podľa § 391 ods. 1 vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

31. Povinnosťou súdu prvej inštancie, viazaného vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 , bude pribrať do konania tlmočníka z oboru maďarský jazyk, čím sa zabezpečí, aby žalovaný mal počas celého konania rovnakú možnosť na uplatnenie svojich práv, t.j. zabezpečí sa, aby žalovaný mohol konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie, v potrebnom rozsahu zopakovať, prípadne i doplniť dokazovanie na zistenie, či sú dané hmotnoprávne podmienky pre priznanie uplatneného nároku, vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť, následne s použitím príslušných hmotnoprávnych ustanovení vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s § 220 ods. 2 odôvodniť.

32. O prípadnej náhrade trov tohto odvolacieho konania bude rozhodnuté v rozhodnutí, ktorým sa toto konanie bude končiť (§ 262 v spojení s § 396 ods. 1 ).

33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .