Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-383-2017.pdf
PDF · 102.64 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/383/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu P. Š., nar. X.X.XXXX, P., L. XXX/X, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47 234 466, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 875,83 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15Csp/51/2017-72 z 27.6.2017 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi proti žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 875,83 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 875,83 eur od 24.3.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že 18.12.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500038062, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý úver vo výške 1 080,- eur. Žalobca sa na základe úverovej zmluvy zaviazal v 36 mesačných splátkach po 61,31 eur vrátiť žalovanému istinu úveru spolu s odplatou za úver vo výške 2 207,16 eur. Dňa 18.12.2013 žalobca a žalovaný uzatvorili Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500038060, na základe ktorej bol žalobcovi zo strany žalovaného poskytnutý úver vo výške 1 050,- eur. Žalovaný na začiatku zmluvného vzťahu zrazil z istiny poplatok za poskytnutie úveru vo výške 156,02 eur a skutočná výška úveru bola vo výške 893,98 eur. Žalobca sa na základe úverovej zmluvy zaviazal v 36 mesačných splátkach vrátiť žalovanému istinu úveru spolu s odplatou za úver vo výške 2 145,96 eur v splátkach po 59,61 eur. Žalobca zo zmluvy č. 8500038062 zaplatil 183,93 eur (súčet troch splátok po 61,31 eur) podľa splátkového kalendára k predmetnej úverovej zmluve, 14.4.2014 sumu 1.179,71 eur (podľa príkazu na úhradu zo 14.4.2014), zo zmluvy č. 8500038060 zaplatil žalobca sumu 178,83 eur (súčet troch splátok po 59,61 eur) podľa splátkového kalendára k predmetnej úverovej zmluve, 14.4.2014 zaplatil sumu 1.146,96 eur (podľa príkazu na úhradu zo dňa 14.4.2014). Na základe predmetných zmlúv o úvere žalovaný poskytol žalobcovi plnenie v súhrne 2.689,43 eur (čo predstavuje súčet plnení zo zmluvy č. 8500038062 v súhrne vo výške 1.363,64 eur a plnení zo zmluvy č. 8500038060 vo výške 1 325,79 eur), to zn. o 875,83 eur viac, než mal zaplatiť. Vychádzajúc z § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 41, § 451 ods. 1, 2, § 456 a § 107 ods. 1, 2 Obč. zák., čl. 3 ods. 1, 2 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2 a § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších právnych
predpisov (ich znenie citoval), mu vyplynulo, že medzi stranami sporu vznikol záväzkovo-právny vzťah spotrebiteľského charakteru, v ktorom žalobca ako zmluvná strana mala slabšie postavenie a nemohla podstatne ovplyvniť obsah uzatvorených zmlúv o úvere. Podľa charakteru poskytnutých úverov mal za potrebné aplikovať na úverový vzťah zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorý bol účinný v čase uzavretia zmlúv o úvere. Urobil záver že uzatvorené úverové zmluvy neobsahovali všetky zákonné náležitosti stanovené v zákone, že výška odplát (ročná úroková sadzba úveru) za poskytnuté úvery 70 % je v rozpore s § 53 ods. 6 Obč. zák. a v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Obč. zák., lebo podstatne prevyšuje odplaty obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v rovnakom čase. Konštatoval, že zmluvy o úvere obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a preto sú v tejto časti absolútne neplatné, že Dohoda o výške ročnej odplaty spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. RPMN predstavuje v prípade oboch zmlúv o úvere 67,29 %, hoci v skutočnosti dosahuje úroveň 96,43 %, resp. 96,45 % a preto podľa § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z. sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Poukázal na to, že k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo zaplatením poslednej splátky úveru žalobcom 14. 4. 2014, že žaloba bola podaná na súde 21.3.2017, v rámci plynutia premlčacej doby a nárok žalobcu nie je premlčaný, že by sa premlčal 14.4.2017. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Obč. zák. v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Žalobca listom z 20.3.2013 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia najneskôr do 23.3.2017, od nasledujúceho dňa sa žalovaný dostal do omeškania, t.j. od 24.3.2017. Základná úroková sadzba stanovená ECB bola k tomuto dňu vo výške 0,05 %, pripočítaním 5 percentuálnych bodov stanovil výšku úrokov z omeškania v rozsahu 5,05 %. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobca, ktorý mal vo veci plný úspech, má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. g), t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a h), t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd rozhodol na základe príslušnej právnej normy.
4. Vytýkal súdu, že ako vyplýva z odôvodnenia, vychádzal z toho, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8500038061 a zmluva o revolvingovom úvere č. 8500038602 neobsahovali všetky zákonné náležitosti (bod 28 odôvodnenia), že tento záver však súd bližšie nezdôvodnil, neuviedol, ktoré zákonné náležitosti zmluvy neobsahujú, neoznačil ich pomenovaním a ani označením právnej normy. Rovnako tak z rozsudku nevyplýva, ako záver o absencii zákonných náležitostí súvisí s rozhodnutím o veci samej. Poukázal na to, že súd prvej inštancie ďalej uviedol, že výška odplát je v rozpore s § 53 ods. 6 Obč. zák., v rozpore s dobrými mravmi, lebo podstatne prevyšuje odplaty obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v rovnakom čase, že ani tento záver súdu nie je v súlade so zákonom, pretože súd v konaní nevykonal žiadny dôkaz, ktorý by sa týkal obvyklej odplaty za obdobné spotrebiteľské úvery, ako boli poskytnuté na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500038061 a zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500038062. Tvrdil, že z rozsudku nevyplývajú žiadne skutkové zistenia, ktoré by konajúci súd oprávňovali k záveru o rozpore odplaty so zákonom (§ 53 ods. 6 Obč. zák.), keďže súd ani nevykonal žiadny dôkaz a neuviedol ani inú skutočnosť, na základe ktorej by bol oprávnený dospieť k záveru o tom, že výška odplát v uvedených zmluvách je v rozpore s § 53 ods. 6 Obč. zák. K bodu 30. odôvodnenia rozsudku, že RPMN predstavuje v prípadoch oboch zmlúv o úvere 67,29%, hoci v skutočnosti dosahuje úroveň 96,43%, resp. 96,45%, uviedol, že tak ako v oboch spomenutých prípadoch, ani v tomto smere nie je v rozsudku zdôvodnené, z čoho súd vychádzal, a na základe akých skutočností a dôkazov k uvedenému záveru dospel. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ÚS SR (napr. IV.ÚS 115/03) a na požiadavku odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, t.j. na právo účastníka konania na také odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ďalej tvrdil, že rozsudok neobsahuje žiadne skutkové ani právne závery, na základe ktorých súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozsudku. Navrhol žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania.
5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného. Poukázal na to, že v bode 21. odvolaním napadnutého rozhodnutia sa jasne uvádza, ktoré náležitosti zmluva o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch musí obsahovať, pričom ak niektorú z týchto náležitostí zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje, je potrebné takúto zmluvu v zmysle § 11 ods. 1 uvedeného zákona potrebné považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú tak, ako sa uvádza v bode 22. odvolaním napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného tak vyplýva, že konajúci súd svoje závery o bezúročnom a bezpoplatkovom charaktere úverových zmlúv v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil, keď v bode 21. rozhodnutia uvádza náležitosti, ktoré takáto zmluva musí obsahovať, pričom v prípade nedodržania tejto povinnosti je takáto zmluva sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, čo konajúci súd uviedol v bode 22. svojho rozhodnutia. Poukázal na to, že obdobné tvrdenia , aké žalovaný uviedol vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných úverových zmlúv, žalovaný uviedol aj vo vzťahu k odplate za poskytnutie predmetných úverov. S tvrdením žalovaného, že súd nevykonal žiadny dôkaz a neuviedol žiadnu inú skutočnosť, na základe ktorej konajúci dospel k záveru, že v prejednávanom prípade dohody o výške odplát za poskytnutie úverov sú neplatné pre ich rozpor s dobrými mravmi nesúhlasil. Poukázal na bod 29. predmetného rozhodnutia, v ktorom súd jasne špecifikuje, že výška odplát za poskytnutie predmetných úverov dosahuje úroveň 70%, čo je jednoznačne v rozpore s § 53 ods. 6) Obč. zák., ako aj v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko odplata v takejto výške podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu v čase uzavretia úverových zmlúv, že z uvedeného dôvodu je preto potrebné predmetné dohody o výške odplát potrebné považovať za absolútne neplatné, čo súd vo svojom rozhodnutí aj uviedol, keď o. i., v bode 23. svojho rozhodnutia citoval ust. § 39 Obč. zák., podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom odporuje zákonu alebo dobrým mravom. K tvrdeniam žalovaného o tom, že súd vo vzťahu k uvedenému nevykonal žiadne dôkazy, uviedol, že sú takisto nesprávne, nakoľko súd mal k dispozícii prehľad priemerných úrokových sadzieb za poskytnutie úverov v čase uzavretia predmetných úverových zmlúv, z ktorého nesporne vyplýva, že dohoda o výške odplaty v miere 70 % podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Uvedený prehľad pritom bol zaslaný spolu so žalobou aj samotnému žalovanému. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné takéto tvrdenia žalovaného považovať za zavádzajúce. Zdôraznil, že k obdobným záverom, k akým dospel aj v prípade predchádzajúcich dvoch článkoch tohto vyjadrenia, je potrebné dospieť aj vo vzťahu k poslednej námietke žalovaného týkajúcej sa toho, že súd v rozhodnutí nezdôvodnil, na základe čoho vychádzal a na základe akých skutočností dospel k záveru, že hodnota RPMN v predmetných úverových zmluvách je uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa. Vo vzťahu k uvedenému upriamil pozornosť na bod 30. rozhodnutia, v ktorom súd uvádza, že RPMN v uvedená v predmetných úverových zmluvách dosahuje hodnotu 67,29 %, pričom takýto údaj nie je správny, nakoľko v skutočnosti RPMN z predmetných úverových zmlúv dosahuje hodnotu 96,43 %, resp. 96,45 %. K uvedeným záverom pritom súd dospel porovnaním predmetných úverových zmlúv so žalobcom predloženými výpočtami skutočnej hodnoty RPMN z predmetných úverových zmlúv, ktoré boli žalovanému takisto spolu s podanou žalobou zaslané. S poukazom na uvedené sa tak žalobcovi aj táto námietka žalovaného javí ako nedôvodná. Poukázal na to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie obsahuje riadne odôvodnenie, nakoľko toto obsahuje nielen rozsiahlu úvodnú popisnú časť, z ktorej vyplýva čoho sa strany domáhajú a ako súd ustálil skutkový v prejednávanej veci, ale i spôsob a rozsah, akým sa prejednávanou vecou zaoberal, a tiež samotné právne posúdenie (vrátane citácie právnych predpisov, o ktoré sa opieral). Na záver uviedol, že takéto odvolanie nie je prípustné, nakoľko podľa § 358 C.s.p. odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Zo samotnej koncepcie žalovaným podaného odvolania mu nesporne vyplynulo, že týmto odvolaním žalovaný nenapáda žiadne závery súdu z hľadiska niektorého z odvolacích dôvodov (§ 365 C.s.p.), teda či ten ktorý výrok rozhodnutia je správny z hľadiska hmotnoprávnych nárokov strán, nakoľko týmto odvolaním žalovaný napáda len spôsob, akým súd svoje rozhodnutie odôvodnil - t.j. napáda len odôvodnenie rozhodnutia, že takéto odvolanie v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy nie je prípustné. Navrhol na toto odvolanie neprihliadať a rozhodnutie potvrdiť.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odvolaním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie.
7. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) C.s.p, t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
8. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.
9. Obsah práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p., t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo ma prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
10. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. však pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
11. V konaní a v postupe súdu nebolo zistené, aby sa dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil strane - žalovanému, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v 389 C.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami C.s.p.), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv strany sporu, v dôsledku ktorého jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia strany sporu o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bola strana sporu vylúčená z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. C.s.p., napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, strane sporu v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod.
13. Uvedený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nie je daný. V konaní nebola zistená vada, ktorej dôsledkom by bolo nesprávne rozhodnutie vo veci samej, ktorú, okrem iného opätovne žalovaný v odvolaní nekonkretizuje a to tak, aby bolo zrejmé, akej vady sa súd prvej inštancie dopustil, dôsledkom čoho by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej.
14. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil
iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
15. Súd použil v prejednávanej veci správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
16. Výhrady žalovaného ohľadom toho, že súd bližšie nezdôvodnil a neuviedol, ktoré zákonné náležitosti zmluvy zmluva o revolvingovom úvere č. 8500038601 a č. 8500038602 neobsahovali, že z rozsudku nevyplýva ani záver o absencii zákonných náležitostí v súvislosti s rozhodnutím o veci samej, sú neopodstatnené a bez právneho významu.
17. Z odôvodnenia rozsudku a z jeho záverov, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na dôvody, ktoré poukazuje, jednoznačne vyplynulo, že výška odplát, ročná úroková sadzba úveru za poskytnuté úvery 70% je v rozpore s § 53 ods. 6 Obč. zák. a v rozpore s dobrými mravmi, lebo podstatne prevyšuje odplaty obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v rovnakom čase, že dohoda o výške ročnej odplaty spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, že RPMN predstavuje v prípade oboch zmlúv o úvere 67,29%, hoci v skutočnosti dosahuje úrok 96,43%, resp. 96,45% a preto je podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákon. č. 129/2010 Z.z. úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Napádaný rozsudok obsahuje potrebné dostatočné skutkové, ako aj právne závery, na základe ktorých súd rozhodol vecne správne a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil.
18. Je o. i., potrebné dodať, že výška úrokov závisí od dohody účastníkov zmluvy o úvere a nepodlieha žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou, odporujúcou dobrým mravom je však taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe jej dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úveru. Výška úroku z úveru 70% ročne je aj podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Ust. § 39 OZ je aplikovateľné aj na zmluvu uzavretú medzi stranami sporu, preto dojednanie o zmluvných úrokoch je absolútne neplatné a na takéto dojednanie nie je možné prihliadať. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
20. Žalobca mal aj v odvolacom konaní úspech a žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, preto žalobcovi bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
21. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).