Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-103-2018.pdf
PDF · 189.24 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/103/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: J. V., nar. XX.X.XXXX, adresa J., B. F. XX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Dalibor Kuciaň, so sídlom Piešťany, Nitrianska 5, proti žalovanému: KOVOMAT SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Žilina, Dolný Val 118/64, IČO: 36 391 671, zastúpenému splnomocnencom: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Kuric, s. r. o., so sídlom Žilina, Dolný Val 11, IČO: 36 841 200, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti a náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 8C/179/2011-344 zo dňa 21.2.2018 - v častiach výroku I. o náhrade škody, výroku II. o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku IV. o náhrade trov konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch I. a II. a vo výroku IV. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 26.291,97 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,70%.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, § 420 ods. 1 až 3, § 427 ods. 1 a 2, § 428, § 441, § 442 ods. 1 a 3, § 444, § 449 ods. 1 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ"), ust. § 2 ods. 1, 2, ods. 3 písm. a) a b), § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2, 5, § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZBSSU"), ust. § 4 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ako i s poukazom na ust. § 193 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"). Vecne súd argumentoval tým, že žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 26.626,99 Eur titulom náhrady škody a sumy 50.000,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj náhrady trov konania, a to na tom skutkovom základe, že dňa 10.9.2008 v čase o 13:40 hod. v Piešťanoch v objekte firmy Stakotra Manufacturing s. r. o. na Vrbovskej ceste pred halou č.
9 viedol vodič J. A., nar. XX.XX.XXXX, nákladné motorové vozidlo zn. IVECO, EČ: ZA725DD, HC735AK, kde sa na účelovej komunikácii dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, pričom pravým predným kolesom vozidla zachytil žalobcu, ktorý v tom čase viedol bicykel po pravej strane vozovky, následkom čoho žalobca spadol medzi nápravy vozidla, pričom J. A. v tom momente začal cúvať a ľavým predným kolesom zachytil ľavú ruku žalobcu za zápästím až po rameno, čím žalobca utrpel neúplnú amputáciu ľavej hornej končatiny, skalpáciu ľavej ramennej kosti III. stupňa, trieštivú otvorenú zlomeninu hákovitého výbežku ľavej lakťovej kosti III. stupňa, poškodenie trojhlavého ramenného svalu, ohýbačov a vyrovnávačov ľavého predlaktia a poškodenie ľavého nervu vľavo s doposiaľ neukončenou liečbou a trvalými následkami, pričom J. A. svojím konaním porušil ust. § 4 ods. 2 písm. c) a § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších zmien a predpisov, teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. J. A. bol v tom čase zamestnancom žalovaného, preto za škodu zodpovedá žalovaný na základe § 420 ods. 2 OZ. Nakoľko prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla bol a je žalovaný, tento zodpovedá i za škodu podľa § 427 OZ a zároveň zodpovedá i za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby v zmysle ust. § 11 a nasl. OZ, keď svojím protiprávnym konaním J. A. ako zamestnanec žalovaného spôsobil žalobcovi neodstrániteľnú a trvalú ujmu na zdraví a telesnej integrite a doživotne ovplyvnil jeho súkromný, pracovný a rodinný život, pričom išlo o veľmi intenzívny zásah do zdravia žalobcu a jeho telesnej integrity a vyvolal tiež dôsledky v podobe doživotnej traumy a fóbie z nákladných áut. Pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov žalobca poukazoval na analogické použitie § 427 a nasl. OZ a rozsudok NS ČR z 29.9.2008, sp. zn. 30Cdo 999/2007. Mal za to, že žalovaný je zodpovedný tak na základe § 420 ods. 2 OZ, ako aj objektívne zodpovedný na základe § 427 OZ. Škodu žalobca špecifikoval ako: bolestné - 7.009,15 Eur (počet bodov 515 x 13,61 Eur), sťaženie spoločenského uplatnenia - 17.012,50 Eur (počet bodov 1250 x 13,61 Eur), náhrada na strate na zárobku - 1.965,27 Eur, náklady na lieky - 640,07 Eur.
3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že podaná žaloba je čiastočne dôvodná. Pokiaľ ide o vydaný oslobodzujúci trestný rozsudok vo veci obžalovaného J. A. č. k. 1T/71/2011-361 zo dňa 21.9.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6To/90/2011-384 zo dňa 1.3.2012, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 1.3.2012, súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 409/2014-31 zo dňa 8.4.2015 a uviedol, že oslobodzujúcim rozsudkom viazaný nie je, oslobodenie spod obžaloby neznamená, že skutok sa nestal, avšak súd je v civilnom konaní povinný dôsledne preskúmať okolnosti predmetného skutku tak, aby sa rozhodnutie v civilnom spore bez spoľahlivého zistenia skutkového stavu a dostatočného odôvodnenia nedostalo do príkreho rozporu s rozhodnutím súdu v trestnom konaní. Súd mal za nesporné, že dňa 10.9.2008 došlo v objekte spoločnosti STAKOTRA MANUFACTURING, s. r. o. k dopravnej nehode, keď J. A. ako zamestnanec žalovaného viedol nákladné motorové vozidlo zn. IVECO, pričom pravým predným kolesom zachytil žalobcu, ktorý viedol bicykel po pravej strane vozovky, následkom čoho spadol medzi nápravy vozidla a utrpel zranenia. Spornou medzi stranami bola zodpovednosť žalovaného za škodu, keď žalovaný a intervenient mali za to, že podľa výsledku v trestnom konaní bola príčina nehody na strane žalobcu. Vykonaným dokazovaním znaleckým posudkom č. 34/2017 zo dňa 23.2.2017 vypracovaným Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline (ďalej tiež „ÚSI") mal potom súd nesporne za preukázané, že predmetnú dopravnú nehodu, ktorá sa stala dňa 10.9.2008, ktorou bola žalobcovi spôsobená škoda na zdraví, spôsobil žalovaný. Znalecký posudok určil jedinú technickú príčinu predmetnej dopravnej nehody, ktorou bola nesprávna technika jazdy vodiča IVECO (teda zamestnanca žalovaného), a to skutočnosť, že odbočovanie vykonal tak, že z technického hľadiska ohrozil bicyklistu (teda žalobcu). Zo znaleckého posudku vyplýva, že vodič vozidla IVECO vykonal úkon rozjazdu od ľavého okraja vozovky, teda zmeny jazdného pruhu a následné odbočenie vpravo k hale č. 9 v čase, kedy sa za vozidlom pohyboval bicyklista jazdiaci pri pravom okraji vozovky, pričom vodič vozidla IVECO sa dostatočne nepresvedčil, či môže zmeniť jazdný pruh a odbočiť bez ohrozenia ostatných účastníkov cestnej premávky. Týmto svojím jazdným úkonom z technického hľadiska ohrozil pri zmene jazdného pruhu a odbočovaní vodiča bicykla. Nesprávne odbočovanie bolo tým prvkom v technike jazdy vodiča vozidla IVECO, ktorý vznikol v rozpore s pravidlami cestnej premávky a ktorý vyvolal kolíznu situáciu. Z technického hľadiska nie je možné jednoznačne zodpovedať otázku či by bicyklista pri včasnej reakcii mohol dopravnej nehode zabrániť zastavením pred koridorom pohybu vozidla IVECO tak, aby nedošlo k vzájomnému kontaktu bicykla, bicyklistu a vozidla. Z technického hľadiska nie je možné jednoznačne ustáliť, či ďalším prvkom technickej príčiny predmetnej dopravnej
nehody mohla byť aj prípadná oneskorená reakcia bicyklistu. Počas nehodového deja mohli nastať také technicky prijateľné podmienky, pri ktorých by bicyklista ani včasnou a správnou reakciou dopravnej nehode nezabránil. Technicky však nie je možné vylúčiť ani také podmienky, kedy by bicyklista včasnou a správnou reakciou dopravnej nehode zabránil. Podľa názoru súdu preto prípadné spoluzavinenie poškodeného žalobcu, resp. skutočnosť, či mohol dopravnú nehodu a vznik škody odvrátiť, zostalo iba v hypotetickej rovine a technická príčina dopravnej nehody bola jedine a len na strane vodiča vozidla IVECO. Zo znaleckého posudku tiež vyplýva, že nastavenie spätných zrkadiel na vozidle v čase nehody síce nebolo zdokumentované, avšak vodič vozidla IVECO sa mal pred rozjazdom vozidla presvedčiť o situácii za vozidlom. V čase tesne pred začiatkom jazdného úkonu rozjazdu vozidla od ľavého okraja vozovky sa bicyklista nachádzal za vozidlom a vodič vozidla IVECO ho mohol pozorovať v spätných zrkadlách a zrážke s bicyklistom by tak vodič vozidla IVECO zabránil, ak by správne vyhodnotil situáciu za vodidlom a nezačal s úkonom rozjazdu. Vodič vozidla IVECO mal možnosť pri správnom vyhodnotení dopravnej situácie pred začiatkom rozjazdu registrovať v spätných zrkadlách po pravej strane sa pohybujúceho a k jeho vozidlu sa približujúceho cyklistu v prípade, že spätné zrkadlá v čase nehody boli riadne nastavené a v prípade, že si to vyžadovali osobitné okolnosti (napríklad nedostatočný rozhľad), si mal zabezpečiť bezpečné odbočenie pomocou náležite poučenej a spôsobilej osoby. Vzhľadom na prevedenie spätných zrkadiel v čase nehody mohla existovať vzájomná poloha bicyklistu a vozidla IVECO, pri ktorej by vodič vozidla IVECO nemusel registrovať prítomnosť bicyklistu, išlo by však o polohu bicyklistu v tesnej blízkosti vozidla v priestore tesne za kabínou vozidla. V čase, keď vodič vozidla IVECO začal vykonávať rozjazd vozidla od ľavého okraja vozovky a pred týmto okamihom (teda kedy mal vyhodnocovať premávku za svojím vozidlom) bol ale cyklista v takej polohe, ktorá nezodpovedá takejto oblasti zakrytého výhľadu pre vodiča vozidla IVECO. V technike jazdy vodiča IVECO boli zistené nesprávne prvky v technike jazdy a techniku jazdy vodiča IVECO vzhľadom na vzniknutú dopravnú situáciu, pri ktorej z technického hľadiska došlo zo strany vodiča vozidla IVECO k ohrozeniu bicyklistu idúceho za vozidlom, ktoré vykonalo zmenu jazdného pruhu a následne odbočenie vpravo, možno hodnotiť ako z technického hľadiska nesprávnu.
4. Súd teda vyhodnotil priebeh nehodového deja a príčinu vzniku dopravnej nehody tak, že vodič vozidla IVECO, teda zamestnanec žalovaného, porušil pravidlá cestnej premávky, keď zanedbal svoje povinnosti pri vykonávaní úkonu rozjazdu z ľavého okraja vozovky s následným odbočovaním vpravo. Vychádzal zo skutočnosti, že vozidlo IVECO najprv zastavilo alebo stálo v protismere, teda v protismernej časti vozovky, potom sa pohlo (vykonalo úkon rozjazdu) a vodič odbočil vpravo tak, že prechádzal z jedného jazdného pruhu do druhého jazdného pruhu, v ktorom jazdil rovno vpred vo svojom jazdnom pruhu pri pravom okraji vozovky vodič bicykla, ktorý nebol nútený meniť smer jazdy, pričom vodič vozidla IVECO ohrozil vodiča bicykla, teda žalobcu, ktorý sa ako bicyklista nachádzal v jazdnom pruhu, do ktorého vodič vozidla IVECO prechádzal. Vodič tak pri nesprávnej technike v odbočovaní a pri nedostatočnom preverení situácie za vozidlom, či už v spätných zrkadlách alebo za pomoci zodpovednej osoby, preukázateľne ohrozil bicyklistu a poškodil ho na zdraví. Navyše vodič vozidla IVECO zachytil bicyklistu pravým predným kolesom vozidla, z čoho mal súd za to, že pre žalobcu išlo o moment prekvapenia, keď sa následne snažil rukou odtlačiť od kabíny vozidla, preto žalobca prevenčnú povinnosť neporušil. O zanedbaní všeobecnej prevenčnej povinnosti bicyklistu, t. j. žalobcu a s tým spojeným prípadným spoluzavinením žalobcu by bolo možné uvažovať, ak by vodič vozidla IVECO zachytil bicyklistu inou, zadnejšou časťou vozidla, kedy by sa vzhľadom na dĺžku nákladného vozila IVECO dalo usudzovať, že bicyklista mohol zaregistrovať odbáčanie vozidla do jazdného pruhu bicyklistu a tak by mohol teoreticky zabrániť dopravnej nehode, čomu však nie je v danom prípade. Záver znaleckého posudku znaleckého ústavu o tom, že technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča IVECO, mal súd podporený aj znaleckým posudkom č. 49/2010 znalca Ing. Jána Rabčana, vypracovaného v trestnom konaní, podľa ktorého bola technickou príčinou vzniku dopravnej nehody v súčinnosti s nesprávnou technikou jazdy bicyklistu aj nesprávna technika jazdy vodiča IVECO, ktorý uskutočnil vchádzanie do vozovky z ľavého okraja cesty tak, že ohrozil bicyklistu jazdiaceho po pravej strane vozovky a počas zatáčania si nevšimol v pravých spätných zrkadlách bicyklistu, ktorý jazdil po pravom boku vozidla. Súd mal tiež za to, že samotný rozjazd vozidla ešte nemusel byť dostatočným podnetom na reakciu bicyklistu, nakoľko vozidlo mohlo začať akcelerovať a nemuselo uskutočniť odbočovanie vpravo cez koridor pohybu bicyklistu. Zo znaleckého posudku znaleckého ústavu vyplýva, že v predmetnom prípade sa nejednalo o predchádzanie, nakoľko bicyklista jazdil po pravej strane vozovky a približoval sa k vozidlu, ktoré stálo pri ľavom okraji vozovky. Vozidlo sa začalo pohybovať v okamihu, keď sa bicyklista nachádzal v úrovni zadnej časti vozidla IVECO. Nejednalo sa však ani o obchádzanie, ktoré špecifikujú pravidlá cestnej premávky, nakoľko bicyklista nemenil smer
jazdy pri jazde popri stojacom vozidle IVECO. Súd poukázal na to, že zo znaleckého posudku č. 51/2009 znalca Ing. Štefana Cirbusa a znaleckého posudku Ing. Jána Rabčana, vypracovaných v trestnom konaní naopak vyplýva, že oba tieto posudky vychádzali zo skutočnosti, že bicyklista vozidlo IVECO predchádzal, čo je zásadný rozdiel oproti záverom znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom v tomto konaní. Podľa záveru znaleckého posudku Ing. Štefana Cirbusa potom z technického hľadiska je možné jazdu cyklistu voči vozidlu pri odbočovaní považovať za predchádzanie nákladného vozidla a nesprávnym prvkom v technike jazdy bicyklistu bolo to, že nákladné vozidlo predchádzal po pravej strane a toto bolo prvou príčinou vzniku dopravnej nehody. Cyklista pri predchádzaní nákladného vozidla nedodržal bočný odstup a vzhľadom na stiesnenosť priestoru, do ktorého cyklista vošiel pri predchádzaní odbočujúceho nákladného vozidla tento bočný odstup ani nemohol dodržať a toto bolo z technického hľadiska druhou príčinou vzniku dopravnej nehody zo strany cyklistu. Podľa záveru znaleckého posudku Ing. Jána Rabčana bola technickou príčinou vzniku dopravnej nehody v súčinnosti s nesprávnou technikou jazdy vodiča IVECO aj nesprávna technika jazdy bicyklistu, ktorý na vzniknutú situáciu nereagoval zastavením, ale snažil sa predchádzať vozidlo IVECO po pravej strane. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že dokazovanie znaleckými posudkami Ing. Štefana Cirbusa a Ing. Jána Rabčana, ktoré boli vypracované v trestnom konaní sp. zn. 1T/71/2011, vykonal ako dôkazy listinou, nakoľko vypracovanie týchto posudkov nenariadil súd konajúci v predmetnej veci, ale súd v trestnom konaní. Ďalej súd konštatoval, že nevykonal dôkaz výsluchom znalcov Ing. Štefana Cirbusa a Ing. Jána Rabčana, ktorý navrhovali žalovaný a intervenient, nakoľko menovaní neboli ako znalci ustanovení do tohto konania, preto ich nebolo možné v konaní vypočuť ako znalcov, ani ako svedkov, navyše výsluch oboch bol vykonaný v trestnom konaní pod sp. zn. 1T/71/2011.
5. Zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi súd posúdil v zmysle ustanovení § 427 až 431 OZ. Konštatoval, že aj pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov platí zásada vyjadrená v § 420 ods. 2 OZ, podľa ktorej škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, ak bola spôsobená pri ich činnosti tými osobami, ktoré na túto činnosť použili. Liberácia prevádzateľa (jeho oslobodenie spod objektívnej zodpovednosti) prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke. Okrem toho je liberácia viazaná na podmienku, že prevádzateľ preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Vynaložením všetkého úsilia treba rozumieť všetku objektívnu starostlivosť, ktorá sa mohla vynaložiť na zabránenie vzniku škody. Prevádzateľ sa môže zbaviť zodpovednosti aj v prípade, ak je škoda spôsobená zavinením poškodeného. Súd zistil, že predmetom činnosti žalovaného v čase dopravnej nehody bola okrem iného aj vnútroštátna nákladná cestná doprava a medzinárodná nákladná cestná doprava, teda žalovaný bol v čase dopravnej nehody právnickou osobou vykonávajúcou dopravu, teda prevádzkovateľom motorového vozidla. Vodič vozidla IVECO, ktorým bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu, bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného a k dopravnej nehode došlo počas jazdy vykonávanej v rámci plnenia jeho pracovných povinností, keď ako vodič prepravoval náklad. Na základe toho súd uzavrel, že zodpovednosť žalovaného je daná ustanovením § 427 OZ v spojení s ustanovením § 420 ods. 1 a 2 OZ, titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
6. Zároveň súd dospel k záveru, že boli súčasne splnené všetky zákonom vyžadované predpoklady pre konštatovanie vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, a to škodná udalosť vyplývajúca z osobitnej povahy prevádzky dopravného prostriedku, škoda a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Súd nezistil ani jeden z dvoch liberačných dôvodov, teda ani spôsobenie škody okolnosťou, ktorá nemá pôvod v prevádzke a ktorej sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od prevádzkovateľa požadovať; ako ani spôsobenie škody zavinením poškodeného, keď zo záverov znaleckého posudku nevyplýva, že by škodu spôsobil žalobca.
7. Súd teda uzavrel, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému je daný. Žalobcovi priznal sumu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške uplatnenej v žalobe, čo bolo v súlade s lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, t. j. bolestné vo výške 7.009,15 Eur a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 17.012,50 Eur. Rovnako súd žalobcovi priznal aj v žalobe uplatnenú náhradu na strate na zárobku vo výške 1.965,27 Eur. Tieto položky žalovaný nenamietal, považoval ich za správne vyčíslené. V časti týkajúcej sa nákladov na lieky sa súd stotožnil s námietkou intervenienta a žalobcovi priznal iba sumu 305,05 Eur. V časti týkajúcej sa náhrady škody
na zdraví tak súd žalobcovi priznal celkovú sumu 26.291,97 Eur a vo zvyšnej časti (335,02 Eur) žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8. Ohľadom uplatneného nároku na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, poukázal súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.5.2014 sp. zn. 7 Cdo 65/2013 (R 1/2015), podľa ktorého ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje. Mal za to, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života poškodeného. Preto podľa súdu nie je vylúčené, aby sa žalobca ako poškodený domáhal okrem náhrady škody na zdraví aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal na to, že zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je dosiahnuť vyváženosť medzi ujmou na hodnotách ľudskej dôstojnosti a jej konkrétnym finančným vyjadrením. Cieľom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a poskytnúť čo najúplnejšiu a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Na rozdiel od toho, zmyslom náhrady ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej (fyzickej) integrity fyzickej osoby (§ 444 OZ) je poskytnúť relutárnu náhradu za ujmu spôsobenú poškodením zdravia, jeho liečenia alebo odstraňovania jeho následkov (bolestné), resp. za ujmu na zdraví, ktorá má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh (sťaženie spoločenského uplatnenia).
9. Pokiaľ ide o žalovaného ako osobu zodpovednú za zásah do osobnostných práv žalobcu, súd vec právne posudzoval podľa ustanovení § 11, § 13, § 427, § 428 a § 853 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že ak podľa okolností konkrétneho prípadu, zodpovedá poškodenému za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla, potom za použitia analógie (§ 853 OZ) zodpovedá tento prevádzkovateľ aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Žalovaný je preto pasívne legitimovaným subjektom, zodpovedným za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu a medzi neoprávneným zásahom a dotknutím osobnostnej sféry žalobcu je i bezprostredný vzťah príčiny a následku. Tento svoj záver súd podoprel aj poukazom právny záver vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.9.2013 sp. zn. 3 Cdo 228/2012 (R 128/2014), v ktorom dovolací súd uviedol, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. OZ) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. OZ). V zmysle § 420 ods. 2 OZ platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Analogicky (§ 853 OZ v spojení s § 420 ods. 2 OZ), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Dovolací súd poznamenal, že rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 23.8.2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že "podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)". Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. OZ) zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne spôsobený fyzickou osobou konajúcou v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená právnickou osobou, nie je zásadou výlučnou. Tak, ako sú zvláštnou skupinou zásahov do majetkovej sféry tie prípady, v ktorých škoda bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov (§ 427 a nasl. OZ), rovnako osobitnou je aj skupina tých zásahov do osobnostnej sféry, v prípade ktorých nemajetková ujma bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ je na mieste analogické použitie ustanovenia § 420 ods. 2 OZ pri určení, či zodpovednosť za zásah do osobnostných práv nesie fyzická osoba bezprostredne konajúca alebo právnická osoba, za ktorú fyzická osoba konala v rámci výkonu činností, ktorými bola poverená touto právnickou osobou, je rovnako na mieste analogické použitie ustanovenia § 427 ods. 2 OZ pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený
prevádzkou dopravných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného Ústavný súd konštatoval, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade bol vodič zamestnancom žalovaného - prevádzkovateľa dopravného prostriedku a dopravnú nehodu spôsobil v rámci činnosti, ktorou plnil svoje pracovné povinnosti. Žalovaný teda nesie zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu. Za tento zásah by vodič zodpovedal žalobcovi iba za predpokladu, že by nekonal v rámci svojho poverenia (predpoklady jeho zodpovednosti ale neboli dané). Žalovaný objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto prevádzky podľa § 427 OZ a tým aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov na chránených osobnostných právach.
10. V zmysle ust. § 11 a § 13 OZ, mal potom súd za preukázané, že v danom prípade došlo k zásahu do osobnostného práva žalobcu, konkrétne do jeho práva na zdravie a telesnú integritu, ako aj do jeho osobnostného práva na súkromie, keď v dôsledku dopravnej nehody, za ktorú je podľa vykonaného znaleckého dokazovania zodpovedný žalovaný, sa natrvalo zmenil súkromný život žalobcu, ktorý sa musel zriecť predchádzajúceho spôsobu svojho života, nakoľko pred dopravnou nehodou veľa športoval, čoho sa musel vzdať, pretože jeho ľavá ruka je „vyradená", žalobca je ľavák, narušil sa aj jeho intímny život, vo viacerých bežných každodenných úkonoch zostal odkázaný na svoju manželku, má pretrvávajúce bolesti pri zmene počasia a obmedzenú polohu pri spánku, v neposlednom rade došlo k ovplyvneniu finančnej stránky rodiny, navyše má doživotnú traumu a fóbiu z nákladných áut. Súd preto dospel k záveru, že peňažná satisfakcia je opodstatnená, nakoľko morálna satisfakcia (§ 13 ods. 1 OZ) nie je v danom prípade postačujúca Podľa názoru súdu však výška žalobcom požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy na osobnostných právach (50.000,- Eur) je neprimeraná okolnostiam prípadu a následkom zásahu do týchto práv. Súdu sa javila primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- Eur, keď poukázal na to, že náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom pri stanovení jej výšky súd skúmal či bol škodca pôvodcom takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti a to, ako bol žalobca uspokojený v trestnom konaní. Ďalej súd vychádzal z kritérií, ktorými sú závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ako aj z ústavného princípu proporcionality, v zmysle ktorého odškodnenie má byť dostatočné, dôstojné a adekvátne. Prihliadol nielen na následky vzniknuté v dôsledku dopravnej nehody (najmä pretrvávajúce bolesti a zmena obvyklého spôsobu života pred dopravnou nehodou), ale aj na príčinu dopravnej nehody (to, že vodič nákladného vozidla nemal v úmysle poškodiť zdravie žalobcu, podľa vyjadrenia žalobcu sa mu bol ospravedlniť v nemocnici). Vo zvyšnej časti, t. j. nad výšku súdom určenej náhrady nemajetkovej ujmy, súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol.
11. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že prevažne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,70%, keď mal za to, že hrubý úspech žalobcu bol v rozsahu 98,85% a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 1,15%, nakoľko sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 29.126,99 Eur (26.626,99 Eur + 2.500,- Eur) a súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 28.791,97 Eur, čím je daný prevažný čistý úspech žalobcu v rozsahu 97,70%. V prípade priznania nemajetkovej ujmy mal súd za to, že žalobca bol plne úspešný, nakoľko bol úspešný čo do základu nároku a výška priznanej sumy sa odvíjala od úvahy súdu, keď poukázal na nález Ústavného súdu SR z 23.1.2014, sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60.
12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v rozsahu jeho vyhovujúcich výrokov odvolanie, v ktorom uviedol, že súd ustálil zodpovednosť žalovaného v zmysle § 420 ods. 2 OZ a § 427 OZ, a to s poukazom predovšetkým na znalecký posudok ÚSI Žilina č. 34/2017 zo dňa 23.2.2017 a dospel k zodpovednosti vodiča za stret žalobcu s motorovým vozidlom, ktoré riadil a následne aj zodpovednosti žalovaného ako prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Žalovaný uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 10.9.2008 v čase o 13.40 hod. v objekte firmy Stakotra Manufacturing s. r. o. viedol ako vodič nákladné motorové vozidlo značky IVECO ZA725DD J. A., zamestnanec žalovaného a nebolo sporné ani ublíženie na zdraví v rozsahu ako uviedol žalobca. Medzi stranami však bolo sporné, či žalovaný je s poukazom na ust. § 427 a § 428 OZ zodpovedný za škodu, a to aj s poukazom na rozsudok Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/71/2011 zo dňa 21.9.2011, ktorým rozsudkom bol v tom čase obžalovaný J. A.
oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Žalovaný poukazoval na to, že podľa § 427 OZ je daná objektívna zodpovednosť za škodu prevádzkovateľa motorového vozidla, ak je škoda spôsobená majúca povahu v prevádzke. V zmysle § 428 OZ sa prevádzateľ dopravného prostriedku zodpovednosti za škodu zbaví, ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Pre naplnenie liberalizácie žalovaného je rozhodujúca všetka objektívna možná starostlivosť, ktorú je možné od prevádzkovateľa požadovať v záujme zabránenia škody. Pod pojmom vynaloženie všetkého úsilia treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť škody pôjde a prevádzateľ sa oslobodí od zodpovednosti predovšetkým vtedy, keď škode nebolo možno za súčasného rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť môže mať svoj pôvod buď v prírodnej udalosti, alebo v ľudskom správaní. Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba však zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť ako vyplýva z ustanovenia § 428 OZ vždy neodvrátiteľná objektívne, t. z. že škodu za daných pomerov nemohol odvrátiť nielen ten ktorý prevádzateľ, ale žiadny iný. Treba vždy používať objektívne meradlo. Podľa žalovaného nemožno v danom prípade stanoviť objektívnu zodpovednosť za škodu žalovaného, pretože tento vyvinul všetko úsilie, ktoré možno po ňom požadovať, aby škode zabránil. V kontexte rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/71/2011 je nepochybne dané, že zamestnanec žalovaného neporušil žiadne právne predpisy, za ktoré by bol trestne, resp. priestupkovo postihnutý. Súd v dôvodoch rozsudku poukázal iba na závery znaleckého posudku rozoberajúc technickú príčinu dopravnej nehody a možnosti jej zabránenia z tohto hľadiska. Ide však o posúdenie subjektívneho konania vodiča motorového vozidla pred nehodovým dejom, teda subjektívna možnosť zabránenia dopravnej nehode, čo sa vymyká objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa a možnosti liberácie podľa § 428 OZ. Žalovaný sa nestotožňuje so záverom vysloveným v napadnutom rozsudku, že žalovaný je zodpovedný za škodu podľa § 427 OZ v nadväznosti aj § 11, § 13 OZ ako prevádzkovateľ motorového vozidla. Súd sa v nedostatočnej miere vysporiadal s vykonanými dôkazmi a vyslovený právny názor a právne posúdenie v zásade vykonal iba na základe znaleckého posudku ÚSI, ktorý nemôže slúžiť ako jediný dôkaz k preukázaniu objektívnej zodpovednosti žalovaného.
13. Žalovaný v odvolaní namietal ďalej to, že súd okrem škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, bolestného, strate na zárobku, priznal aj náhradu škody vo výške 2.500,- eur vo forme tzv. nemajetkovej ujmy podľa § 11, § 13 OZ, a to s poukazom na skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu a za použitia analógie (§ 853 OZ), kedy dospel k záveru, že žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom zodpovedným za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Poukázal na znenie ust. § 11 a § 13 OZ a uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu osobnosti iba za zákonom stanovených podmienok. Musí sa posudzovať intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. Naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby, v danom prípade žalobcu musí byť preukázané vo vzťahu k žalobcovi. Ide o nárok za poruchový delikt, ktorý tento zásah do osobnosti spôsobil. Domôcť sa ďalšej satisfakcie podľa ustanovenia na ochranu osobnosti nie je možné na základe rovnakých skutkových tvrdení ako v žalobe o náhradu škody. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ a nárok na náhradu škody na zdraví za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia sú samostatné právne prostriedky ochrany fyzickej osoby a preto ich nie je možné uplatniť na základe rovnakých skutkových tvrdení. Toto tvrdenie vychádza aj z nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS. 16/2004, kde vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd zastával názor, že aplikujúc ust. § 11 a 13 OZ je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby aj v dôsledku dopravnej nehody a že v danom prípade došlo preukázateľne k zásahu do osobnostného práva žalobcu. S vysloveným právnym názorom podľa žalovaného nie je možné súhlasiť, pretože pokiaľ žalobca uplatňuje na základe jedného skutkového tvrdenia dva samotné hmotným právom uplatnené nároky, takáto žaloba je neopodstatnená a nedôvodná, a to aj s poukazom na nález Ústavného súdu.
14. Napokon žalovaný v odvolaní namietal nesprávne rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a prevažne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 97,70%. Súd dôvodil, že v prípade priznania nemajetkovej ujmy sa má za to, ako by žalobca bol plne úspešný, nakoľko bol úspešný čo do základu nároku a výška priznanej sumy sa odvíjala iba od úvahy súdu. Podľa žalovaného neakceptovateľnosť takéhoto záveru vyplýva z ust. § 13 OZ, kde sa síce konštatuje, že výšku náhrady určí súd, ale s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, nie je daná ľubovôľa súdu pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy, ale tento musí rovnako
tak pri jej stanovení vychádzať z konkrétnych objektívnych príčin, ktoré musia byť posudzované a zohľadňované individuálne, nehovoriac o tom, že sa popiera hmotnoprávny nárok nemajetkovej ujmy uplatnenej podľa § 11, 13 OZ žalobcom.
15. Žalovaný na základe uvedeného namietal, že nie je v konaní pasívne legitimovaný vo vzťahu ani k jednému uplatnenému nároku žalobcom. Popiera uplatnené nároky aj z dôvodu ich duplicitného uplatnenia a žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil a žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému trovy konania a trovy právneho zastúpenia.
16. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že v plnom rozsahu súhlasí s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a s právnym posúdením veci súdom, ktoré vyústilo do správneho enunciátu rozsudku zo dňa 21.2.2018. V odôvodnení rozsudku sú odpovede na všetky otázky kladené žalovaným v jeho odvolaní, žalobca sa v plnom rozsahu odvoláva na odôvodnenie rozsudku, pričom v podstatnom uvádza, že nie je pravdou, že žalovaný nie je v konaní pasívne legitimovaný a taktiež v predmetom konaní nejde o duplicitné uplatnenie nárokov. Nakoľko dopravnú nehodu spôsobil zamestnanec žalovaného, bez ohľadu na oslobodenie spod obžaloby v trestnom konaní, pasívne legitimovaným je výlučne zamestnávateľ, teda žalovaný. Čo sa týka duplicity, s týmto tvrdením žalobca nesúhlasí, nakoľko i v prípade, ak by tieto nároky boli uplatňované dvomi samostatnými žalobami, bol by to dôvod na spojenie veci a následne by existovalo len jedno konanie s dvomi nárokmi. Súd sa riadne vysporiadal so skutkovým stavom, správne vec právne posúdil a následne súd jasne, zrozumiteľne a pomerne obsiahlo uviedol, akými argumentmi sa riadil a ako sa s nimi vysporiadal. Preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil s tým, že žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
17. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu viac nevyjadril.
18. Intervenient na strane žalovaného v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stručne uviedol, že sa s dôvodmi uvedenými v odvolaní stotožňuje.
19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu o náhradu škody na zdraví spočívajúcej v bolestnom, sťažení spoločenského uplatnenia, náhrade straty na zárobku a náhrade liečebných nákladov, ako aj ohľadom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu vyhovel, keď na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný ako prevádzkovateľ motorového vozidla objektívne zodpovedá v zmysle § 427 ods. 1 OZ v spojení s § 420 ods. 2 OZ za škodu spôsobenú na zdraví žalobcu pri dopravnej nehode dňa 10.9.2008, kedy zamestnanec žalovaného J. A. viedol nákladné motorové vozidlo žalovaného zn. IVECO EČ: ZA725DD, pričom tento vodič nesprávnou technikou svojej jazdy pri odbočovaní vyvolal kolíznu situáciu a ohrozil vodiča bicykla, t. j. žalobcu tým, že pri úkone rozjazdu od ľavého okraja vozovky a následnom odbočovaní vpravo sa dostatočne nepresvedčil, či môže zmeniť jazdný pruh a odbočiť bez ohrozenia ostatných účastníkov cestnej premávky, pričom súd uzavrel, že nie je daný žiadny z liberačných dôvodov podľa § 428 OZ a nezistil ani spoluzavinenie poškodeného; zároveň mal súd za preukázané, že v dôsledku predmetnej dopravnej nehody došlo aj k zásahu do osobnosti žalobcu, za ktorý v zmysle § 11, § 13, § 427 a § 853 OZ
rovnako zodpovedá žalovaný ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktoré viedol jeho zamestnanec, pričom podľa súdu v danom prípade boli splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď súd na základe svojej úvahy dospel k záveru, že primeraná okolnostiam prípadu a následkom zásahu do týchto práv je práve náhrada nemajetkovej ujmy v sume 2.500,- Eur; čo viedlo k uloženiu povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi jednak sumu 26.291,97 Eur titulom náhrady škody napadnutým výrokom I., ďalej sumu 2.500,- Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy napadnutým výrokom II. a malo zároveň za následok, že v spore prevažne úspešnému žalobcovi bol priznaný napadnutým výrokom IV. nárok na náhradu trov konania v rozsahu pomeru jeho úspechu 97,70%. Zamietajúca časť rozsudku vo výroku III. nebola napadnutá odvolaním, nadobudla právoplatnosť a nestala sa predmetom odvolacieho prieskumu.
21. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnených nárokov na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
22. K odvolaciemu argumentu žalobcu, že žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný vo vzťahu ani k jednému uplatnenému nároku žalobcu (náhrada škody na zdraví a náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu) odvolací súd uvádza, že otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v predmetnej právnej veci sa prvoinštančný súd dostatočne zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa dôsledne s tvrdeniami žalovaného v tomto smere vysporiadal, pričom odvolací súd dospel k rovnakému záveru a síce, že v predmetnom spore je žalovaný pasívne vecne legitimovaný tak vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v bolestnom, sťažení spoločenského uplatnenia, strate na zárobku a liečebných nákladoch, a to z dôvodov podrobne opísaných v bodoch 68. až 70. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcu, z dôvodov opísaných v bodoch 75. až 78. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. V danom prípade bolo znaleckým dokazovaním na základe záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 34/2017 preukázané, že technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla IVECO, v rozpore s pravidlami cestnej premávky, ktorý vyvolal kolíznu situáciu tým, že sa dostatočne nepresvedčil, či môže zmeniť jazdný pruh a odbočiť bez ohrozenia ostatných účastníkov cestnej premávky, teda aj v tom čase pri pravom okraji vozovky jazdiaceho vodiča bicykla - žalobcu, následkom čoho došlo k zrážke nákladného motorového vozidla zn. IVECO s bicyklistom, ktorý pri nej utrpel zranenia - škodu na zdraví, pričom spôsobenie a rozsah tejto škody na zdraví žalovaným rozporované neboli.
23. Žalovaný v podanom odvolaní spochybňoval svoju zodpovednosť v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ, jednak s poukazom na to, že vodič predmetného dopravného prostriedku bol v trestnom konaní za predmetný skutok spod obžaloby oslobodený, poukazoval na to, že škoda bola spôsobená na základe subjektívneho konania vodiča vozidla, preto za ňu nemôže objektívne zodpovedať žalovaný a ďalej poukazoval na to, že existujú dôvody liberácie v zmysle ust. § 428 OZ. K tejto obrane žalovaného považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 193 CSP je súd viazaný iba takým rozhodnutím vydaným v trestnom konaní, ktoré konštatuje, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, t. j. odsudzujúcim rozsudkom, resp. aj takým oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým sa konštatuje, že skutok nespáchal obžalovaný (§ 285 písm. c/ Trestného poriadku). Súd civilnom sporovom konaní však nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým bolo konštatované, že trestný čin nebol spáchaný (§ 285 písm. a/ Trestného poriadku), prípadne, že skutok nie je trestným činom (§ 285 písm. b/ Trestného poriadku). V takých prípadoch súd v civilnom konaní, napriek oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby v trestnom konaní (tu vodiča J. A.), môže sám posúdiť otázku, či za škodu spôsobenú konkrétnym skutkom daný škodca podľa civilného práva zodpovedá alebo nie. Záver súdu prvej inštancie v bode 57. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je teda správny. V tomto prípade bol vodič vozidla J. A. spod obžaloby za skutok zo dňa 10.9.2008 rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/71/2011 zo dňa 21.9.2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 6To/90/2011 zo dňa 1.3.2012 oslobodený, pretože predmetný skutok nie je trestným činom. Preto súd v civilnom sporovom konaní bol oprávnený samostatne posudzovať otázku zodpovednosti škodcu za škodu na zdraví žalobcu, a to bez ohľadu na výsledok trestného konania. Obrana žalovaného, že jeho zamestnanec neporušil žiadne právne predpisy, za ktoré by bol trestne, či priestupkovo postihnutý teda neobstojí. Oslobodenie od trestnej zodpovednosti totiž nemá vplyv na objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa podľa § 427 OZ, ktorá nastupuje bez ohľadu na otázku zavinenia. Pretože k škode na zdraví žalobcu došlo v zmysle záverov znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 34/2017 v dôsledku protiprávneho úkonu zamestnanca žalovaného pri vedení nákladného motorového vozidla, ktorého prevádzkovateľom je žalovaný, je v predmetnej právnej veci jednoznačne daná objektívna zodpovednosť žalovaného za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ aj v spojení s § 420 ods. 2 OZ ako prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Žalovaný ako prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla zn. IVECO, EČ: ZA 725DD, totiž v zmysle uvedených ustanovení zodpovedá za škodu spôsobenú objektívnou skutočnosťou, ktorou je nebezpečná povaha samotnej prevádzky daného motorového vozidla. V tomto prípade je pritom nepochybné, že škoda na zdraví žalovaného vznikla osobitnou povahou prevádzky tohto motorového vozidla, keďže škoda vznikla pri jazde tohto nákladného motorového vozidla, kedy vozidlo svojou prednou časťou zachytilo poškodeného žalobcu, následkom čoho poškodený spadol medzi nápravy vozidla a utrpel zranenia. Pri zodpovednosti prevádzkovateľa dopravného prostriedku za spôsobenú škodu podľa § 427 OZ je potom podstatné len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, nemusí sa ani preukazovať porušenie právnej povinnosti škodu. Subjektom zodpovednosti za škodu podľa § 427 ods. 1 OZ je tu teda prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla zn. IVECO, EČ: ZA 725DD, pri prevádzke ktorého vozidla, v tomto prípade pri jazde tohto vozidla, vznikla žalobcovi škoda na zdraví. Žalovaný v danom prípade ani nespochybňoval, že bol v čase dopravnej nehody prevádzkovateľom daného nákladného motorového vozidla, pričom súd prvej inštancie mal aj výpisom z obchodného registra preukázané (bod 69. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), že žalovaný bol v čase nehody právnickou osobou vykonávajúcou dopravu. Pre aplikáciu ustanovenia § 427 ods. 1 OZ na daný prípad je pritom rozhodujúce, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky nákladného vozidla prejavujúcou sa jeho pohybom a jeho technickými vlastnosťami, t. j. s faktormi, s ktorými zákon spája zvýšené riziko vzniku škôd pre okolie. Neobstojí argument žalovaného v odvolaní, že na základe znaleckého posudku ÚSI v Žiline č. 34/2017 bolo posudzované subjektívne konanie vodiča vozidla, na základe čoho nemožno stanoviť objektívnu zodpovednosť za škodu žalovaného. Prevádzkovateľ dopravného prostriedku vždy zodpovedá za škodu, ak bola spôsobená v dôsledku zlyhania, alebo nedostatku činnosti osôb použitých v prevádzke. Ak teda bolo znaleckým dokazovaním preukázané protiprávne konanie vodiča vozidla, v dôsledku ktorého konania došlo prevádzkou tohto vozidla (jeho jazdou) k dopravnej nehode s následkami škody na zdraví, je tým zároveň preukázaná objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku v zmysle § 427 ods. 1 OZ (ktorá zodpovednosť je zodpovednosťou špeciálnou vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ), nakoľko podmienkou vzniku zodpovednosti prevádzkovateľa dopravného prostriedku podľa § 427 OZ je spôsobenie škody udalosťou, ktorou je samotná prevádzka dopravného prostriedku a okolnosti, ktoré s ňou súvisia (jej pohyb, chod motora, konštrukčné prvky). V danom prípade preto jednoznačne škoda na zdraví žalobcu má pôvod v prevádzke dopravného prostriedku žalovaného, keď vozidlo pri svojom pohybe narazilo do žalobcu, ktorý v dôsledku toho spadol pod vozidlo, ktoré mu prešlo kolesami ľavú ruku a tým mu spôsobilo škodu na zdraví.
24. Je ďalej potrebné uviesť, že zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 OZ v zásade nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ust. § 420 ods. 1 OZ, ktorý škodu spôsobil pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, avšak to platí len ak nejde o prípad podľa § 420 ods. 2 OZ. Občiansky zákonník v ustanovení § 420 ods. 2 totiž vychádza zo zásady, že fyzická a právnická osoba zodpovedá za výber osôb, ktoré použijú pri svojej činnosti a za škodu nimi spôsobenú pri tejto činnosti. Ak teda vodičom vozidla je zamestnanec prevádzkovateľa vozidla, ktorý škodu spôsobil prevádzkou dopravného prostriedku svojho zamestnávateľa pri plnení svojich pracovných úloh, v zmysle ust. § 420 ods. 2 OZ takýto zamestnanec sám za škodu spôsobenú v zmysle Občianskeho zákonníka nezodpovedá (zodpovedá len svojmu zamestnávateľovi v zmysle Zákonníka práce), ale poškodenému zodpovedá len a jedine právnická osoba, ktorá tohto svojho zamestnanca pri svojej činnosti použila, teda v danom prípade zase len prevádzkovateľ dopravného prostriedku (a zároveň zamestnávateľ vodiča), ktorým je žalovaný.
25. Odvolací súd nepovažoval za dôvodný ani argument žalovaného, ktorý s poukazom na ust. § 428 OZ dôvodil, že v danom prípade je daný liberačný dôvod, pretože žalovaný vyvinul všetko úsilie, ktoré možno po ňom požadovať, aby škode zabránil, keďže znaleckým posudkom ÚSI Žilina č. 34/2017, bola posudzovaná iba možnosť subjektívneho zabránenia dopravnej nehode, čo sa vymyká spod objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa a možnosti liberácie podľa § 428 OZ. Odvolací súd k tomuto argumentu považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 428 OZ platí, že prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. V zmysle záverov odvolacieho súdu uvedených vyššie, však v danom prípade škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, keďže zranenia boli žalobcovi spôsobené pri jazde nákladného motorového vozidla. Otázkou možnej liberácie žalovaného sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal v bode 68. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Pre zdôraznenie správnosti záverov prvoinštančného súdu odvolací súd len stručne uvádza, že liberácia prevádzkovateľa (jeho oslobodenie spod objektívnej zodpovednosti) v zmysle § 428 OZ prichádza do úvahy len v prípade, keď škoda nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke (vonkajšie okolnosti), čo nie je daný prípad. Okrem toho je liberácia viazaná na podmienku, že prevádzateľ preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Zbavenie sa zodpovednosti prevádzkovateľa prichádza teda do úvahy, ak síce vznik škody súvisel s prevádzkou dopravného prostriedku, avšak bezprostrednou príčinou vzniku škody bola iná okolnosť, ktorú nemožno objektívne predvídať, a tým škode zabrániť. Takou okolnosťou je napr. objektívna skutočnosť, akou je napr. prírodná udalosť, správanie zvieraťa, prípadne subjektívna skutočnosť, ktorou je správanie tretej osoby (nie vodiča vozidla, ale napr. neočakávané vkročenie chodca na vozovku), nesmie však ísť o subjektívnu neodvrátiteľnosť, ale škoda musí byť neodvrátiteľná objektívne. Existencia takýchto okolností však v danom prípade tvrdená ani preukazovaná nebola, ani iným spôsobom nevyšla najavo. Pre tento prípad je podstatné to, že za okolnosť majúcu pôvod v prevádzke sa považuje aj nedostatok činnosti alebo zlyhanie vodiča vozidla, kedy ide o vnútorné okolnosti vlastnej prevádzky vozidla, ktoré súvisia s jej organizáciou, riadením a realizáciou prevádzky vozidla. Ak teda škodu spôsobil zamestnanec prevádzkovateľa motorového vozidla zavinením porušením povinností pri vedení motorového vozidla počas jazdy tohto vozidla, prevádzkovateľ sa nezbaví zodpovednosti s poukazom na ust. § 428 OZ, pretože jednak škoda má pôvod v prevádzke vozidla a jednak prevádzkovateľ nemôže nijako úspešne dokázať, že vynaložil všetko úsilie, ktoré od neho možno požadovať, aby zabránil porušeniu právnej povinnosti svojím zamestnancom - vodičom vozidla, a tak i škode, keďže ku škode v danom prípade došlo minimálne v dôsledku nedbanlivosti daného zamestnanca, ktorý porušil pravidlá cestnej premávky pri odbočovaní s vozidlom, a to jednak jeho nesprávnou technikou pri odbočovaní a nedostatočnom preverení si situácie za vozidlom. Keďže v prípade vzniku škody, ktorá bola vyvolaná vnútornou okolnosťou, majúcou svoj pôvod v prevádzke (nedostatok činnosti vodiča), ide o zodpovednosť bez možnosti liberácie, nie je relevantná vynaložená miera starostlivosti prevádzkovateľa, aby k vzniku škody nedošlo. Žalovaný pritom v podanom odvolaní ani neuviedol/netvrdil, aké konkrétne úsilie vyvinul, aby škode zabránil. Žalovaný ako prevádzkovateľ dopravného prostriedku, ktorého prevádzkou bola škoda spôsobená a zároveň ako zamestnávateľ vodiča, ktorého zlyhaním došlo k dopravnej nehode, teda jednoznačne objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou daného dopravného prostriedku a dôvod liberácie podľa ust. § 428 OZ daný nie je. Napokon posledným dôvodom liberácie (alebo čiastočnej liberácie) prevádzkovateľa dopravného prostriedku by mohlo byť aj zavinenie poškodeného, ktoré však v danom prípade preukázané nebolo.
26. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že súd sa v nedostatočnej miere vysporiadal s vykonanými dôkazmi a vyslovený právny názor a právne posúdenie v zásade vykonal iba na základe znaleckého posudku ÚSI, ktorý nemôže poslúžiť ako jediný dôkaz k preukázaniu objektívnej zodpovednosti žalovaného, odvolací súd uvádza, že sa s týmto argumentom žalovaného nestotožňuje, naopak po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 a § 220 ods. 2 CSP splnil riadne, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a svoje rozhodnutie v tomto smere riadne a presvedčivo odôvodnil. Nie je pravda, že svoje závery založil výlučne na záveroch znaleckého posudku ÚSI v Žiline č. 34/2017, nakoľko prvoinštančný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne zaoberá aj znaleckými posudkami vypracovanými pre účely trestného konania Ing. Štefana Cirbusa a Ing. Jána Rabčana (body 24., 25. odôvodnenia), ktoré súd tiež vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti aj s ohľadom na závery znaleckého posudku ÚSI v Žiline (body 63. a ž 65. odôvodnenia). Okrem znaleckého dokazovania vykonal tiež dokazovanie výsluchom žalobcu, žalovaného i intervenienta na strane žalovaného, lekárskymi správami a lekárskymi posudkami o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia, ako aj ostatnými listinami (bod. 22. odôvodnenia) a všetky tieto dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach. Úvahy súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov sú podrobne rozpísané v bodoch 57. - 67., 69. - 72., 78. - 80. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje. Z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu presvedčivo vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je teda logické a zrozumiteľné, poskytuje dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci. Vzhľadom na uvedené, boli argumenty žalovaného v podanom odvolaní poukazujúce na nedostatočné vysporiadanie sa s vykonanými dôkazmi nedôvodné.
27. K námietke žalovaného ohľadom existencie jeho pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnosti žalobcu, tu odvolací súd rovnako nemôže dať odvolateľovi za pravdu a plne sa stotožňuje s právnym posúdením tejto otázky prvoinštančným súdom tak ako je podrobne opísaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v jeho bodoch 75., 76., 77. a 78. K tejto obsiahlej právnej argumentácii, ktorú prvoinštančný súd podoprel aj judikatúrou súdov, a to Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp. zn. 3Cdo 228/2012, 3 Cdo 228/2012) a Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 137/07), odvolací súd iba zdôrazňuje, že fyzická osoba (tu žalobca) môže v prípade neoprávneného zásahu do jej osobnosti uplatniť niektoré z nárokov uvedených v § 13 OZ, ak je tu subjekt, ktorý zodpovedá za neoprávnený zásah. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie, prípadne náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 OZ, je osobne spätá s osobou, ktorá sa dopustila neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. V zmysle už konštantnej judikatúry súdov, pri určení subjektu, na ktorý sa vzťahujú sankcie podľa § 13 OZ v prípadoch, ak bol neoprávnený zásah osobnosti spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou, či inou fyzickou osobou na činnosti tejto právnickej či inej fyzickej osoby, je potrebné vychádzať zo zásady, že tieto občianskoprávne sankcie podľa ust. § 13 OZ postihujú s použitím analógie (§ 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 OZ) práve samotnú právnickú či fyzickú osobu, ktorej sa takýto neoprávnený zásah pripočíta (rovnaké právne závery obsahujú aj rozsudky NS ČR z 11.6.2002, sp. zn. 28 Cdo 931/2002; z 27.9.2005, sp. zn. 30 Cdo 2837/2004; z 22.6.2006, sp. zn. 30 Cdo 2712/2005; z 31.5.2007, sp. zn. 30 Cdo 1293/2007; z 11.12.2003, sp. zn. 30 Cdo 73/2003). Ak teda zamestnanec právnickej osoby konal pri vykonanom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v rámci plnenia úloh právnickej osoby, je zásah spôsobený touto právnickou osobou. V zmysle rovnakého pravidla na základe analógie (§ 427 ods. 1 OZ a § 853 OZ) potom rovnako za nemajetkovú ujmu spôsobenú osobnosti fyzickej osoby prevádzkou dopravných prostriedkov zodpovedá prevádzkovateľ vozidla (rovnako rozsudok NS ČR z 29.9.2008, sp. zn. 30 Cdo 999/2007). Tak ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ aj za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe (rozsudok NS SR z 26.9.2013, sp. zn. 3 Cdo 228/2012). Občianskoprávna ochrana osobnosti je pritom rovnako založená na objektívnom zodpovednostnom princípe ako zodpovednosť prevádzkovateľa dopravného prostriedku. Záver prvoinštančného súdu, že v danom prípade za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol vyvolaný zvláštnou povahou prevádzky dopravného prostriedku zodpovedá analogicky prevádzkovateľ tohto motorového vozidla (§ 853 a § 427 OZ) spočíva teda na správnom právnom posúdení veci. V danom prípade je teda zásah do osobnosti žalobcu vo vzťahu k žalovanému daný a vykonaným dokazovaním aj preukázaný.
28. Napokon k odvolaciemu dôvodu, že nároky na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch boli žalobcom v spore uplatnené duplicitne, keď žalovaný dôvodil, že žalobca uplatňuje na základe jedného skutkového tvrdenia dva samostatné hmotným právom upravené nároky, a to nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ a nárok na náhradu škody na zdraví za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré však sú samostatnými právnymi prostriedkami ochrany fyzickej osoby, preto ich nie je možné uplatniť na základe rovnakých skutkových tvrdení; tu je odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným toho názoru, že vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu nie je vylúčené, aby sa žalobca ako poškodený domáhal okrem náhrady škody na zdraví zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Je zrejmé, že v prípade nárokov na náhradu škody na zdraví a na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnosti poškodeného ide o odlišné, celkom samostatné nároky, pričom však nie je vylúčené, aby na základe jedného protiprávneho zásahu, došlo nielen k vzniku tak ujmy na zdraví, ale zároveň aj k zásahu do osobnosti poškodeného. Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti. Ide teda o ujmu, ktorá sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani
do majetkovej sféry postihnutej osoby. Túto nemajetkovú ujmu je nevyhnutné odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane ujmy na zdraví s majetkovými dôsledkami. V praxi však môže dôjsť k tomu, že práva zo zodpovednosti za spôsobenú škodu a z porušenia osobnostných práv, si budú najmä v čiastkových nárokoch na odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia oproti právu na náhradu nemajetkovej ujmy značne konkurovať, pretože budú založené na základe sčasti totožných a sčasti veľmi príbuzných skutkových okolnostiach. V danom prípade súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uvedených nárokoch, tieto inštitúty dôsledne odlíšil, čo podrobne rozobral v bode 73., 74. a 80. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a náležite vyhodnotil aj existenciu osobitných predpokladov pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu. Odvolací súd sa v tejto otázke plne stotožnil s posúdením vykonaným prvoinštančným súdom, ktorý uzavrel, že ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach a že základným rozdielom medzi týmito nárokmi je, že zmyslom náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia je peňažná náhrada za ujmu spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby, pričom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby je poskytnúť náhradu za ujmu , ktorá sa premieta v osobnostnej sfére poškodenej osoby a do jej postavenia v spoločnosti, cieľom je teda vyvážiť ujmu na hodnotách ľudskej dôstojnosti konkrétnym finančným vyjadrením. Prvoinštančný súd pritom pri svojom rozhodovaní osobitne odlišoval nároky na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré mal preukázané na základe príslušných lekárskych posudkov a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv poškodeného žalobcu, ktorý na rozdiel od bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia odôvodnil odlišnými skutočnosťami, a to, že v dôsledku zásahu do práva na zdravie, telesnú integritu a práva na súkromie, následkom dopravnej nehody, sa žalobcovi natrvalo zmenil jeho súkromný život, musel sa natrvalo zriecť predchádzajúceho spôsobu života, nemôže športovať ako predtým, ako ľavák utrpel trvalé následky na svojej ľavej ruke, čím v každodenných úkonoch zostal odkázaný na pomoc druhej osoby, narušil sa jeho intímny život, má pretrvávajúce bolesti pri zmenách počasia, obmedzenú polohu pri spánku, má doživotnú traumu a fóbiu z nákladných áut. Je zrejmé, že tieto následky týkajúce sa osobnostnej sféry žalobcu, sú celkom odlišné, ako tie ktoré boli zohľadnené pri lekárskom ohodnotení bolestného a sťažení spoločenského uplatnenia. Zo zák. č. 437/2004 Z. z. vyplýva, že bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov (§ 2 ods. 1) a sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2). Z lekárskeho posudku predloženého v konaní vyplýva, že v rámci bolestného boli obodované, a teda zohľadnené, iba konkrétne zranenia žalobcu, ktoré utrpel pri dopravnej nehode a v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia bolo zohľadnené ťažké obmedzenie pohyblivosti ľavého ramenného kĺbu a ľavého lakťového kĺbu, obmedzenie pohyblivosti ľavého zápästia stredne ťažké, poranenie nervov hornej končatiny, porucha funkcie prstov s kontraktúrou a stuhnutosťou kĺbov a rozsiahle plošné jazvy na ľavej hornej končatine a stehne. Predmetné bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia teda zohľadňuje ujmy spôsobené zásahom do telesnej integrity žalobcu, jeho vytrpené bolesti a trvalé následky na jeho zdraví a obmedzenia s tým súvisiace, avšak nezohľadňujú zásahy tým spôsobené a prejavujúce sa v súkromnom živote žalobcu, v jeho psychike, či zmeny, ktoré tým nastali vo vzťahu žalobcu k blízkym osobám. Preto súd prvej inštancie správne zohľadnil, že okrem zásahu do zdravia a telesnej integrity žalobcu (odškodňované bolestným a sťažením spoločenského uplatnenia) je v danom prípade na mieste odškodniť aj nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi nastala v jeho osobnostnej sfére, zásahom do jeho súkromného života, keď je obmedzený v športovaní, sebaobslužných činnostiach, trpí narušeným intímnym životom, bolesťami pri zmenách počasia, má obmedzené polohy pri spánku a má traumu z nákladných áut. Tieto následky sú totiž celkom odlišné od tých, ktoré boli zohľadňované pri obodovaní bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu. K duplicitnému priznaniu náhrady za ten istý zásah teda v danom prípade nedošlo. Za primeranú potom považuje odvolací súd aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá v sume 2.500,- Eur plne zodpovedá okolnostiam daného prípadu a vyššie opísaným zisteným následkom zásahu do osobnostných práv žalobcu.
29. Odvolateľ namietal aj nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že v prípade priznania nemajetkovej ujmy sa má za to, ako by bol žalobca plne úspešný, nakoľko bol úspešný čo do základu nároku a výška priznanej sumy sa odvíjala iba od úvahy súdu. K tomu odvolací súd uvádza, že základným kritériom priznania nároku na náhradu trov konania je v zmysle Civilného sporového poriadku zásada úspechu vo veci (§
255 ods. 1 a 2 CSP). Zásada úspechu vo veci sa uplatňuje aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, čo je aj daný prípad rozhodovania o nároku žalobcu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostnej sféry žalobcu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Nie je totiž spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade je rozhodujúce, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Úspech sa teda skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. V tom prípade má žalobca právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Aj v tomto konkrétnom prípade je preto nevyhnutné žalobcu čo do jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy považovať za plne procesne úspešného, pretože mal úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Odvolací súd preto považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu aj v časti náhrady trov konania za správny.
30. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých vyhovujúcich výrokoch, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
31. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).