Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-107-2017.pdf
PDF · 129.16 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/107/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: S. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XXXX/XX, I., právne zastúpený: JUDr. Bohdan Jakubis, Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie 4.726,25 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 20. decembra 2016, č.k. 7C/444/2014-253, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný ani občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42362962 nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním súd žalobu zamietol, priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania 100%, priznal občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42362962, nárok na náhradu trov konania 100% a rozhodol, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 39, § 41, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 122 ods. 1, § 488, § 489, § 526 ods. 1, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ďalej ustanovením § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, ďalej ustanovením § 1 ods. 1, § 2 písm. a), § 3 od. 1, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. i), § 4 ods. 5 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne súd dôvodil, že žalobca sa návrhom, doručeným súdu 04.04.2014 domáhal zaplatenia, sumy 4726,25 eur spolu s príslušenstvom z titulu neuhradenia 95 splátok splatných od 20.4.2010 do 20.2.2018 plynúcich z poskytnutého úveru. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, taktiež vzniesol námietku premlčania, toho istého názoru bolo aj občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV (ďalej len „združenie“), ktoré dňa 03.10.2014 oznámilo svoj vstup do konania na stranu žalovaného ako vedľajší účastník.
3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že SLSP, a.s. uzatvorila so žalovaným ako spotrebiteľom dňa 5.1.2009 zmluvu o splátkovom úvere č. 0253601680, ktorou mu poskytla spotrebný bezúčelový úver vo výške 2500 eur a žalovaný sa zaviazal splácať istinu mesačne po 46,64 vždy k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky bola dňa 20.2.2009, splatnosť poslednej splátky dňa 20.2.2018, výška úrokovej sadzby fixná 16,60 %, poplatok za správu úveru 1,99 eur mesačne. SLSP, a.s. zmluvou
zo dňa 27.6.2013 postúpila pohľadávku na žalobcu, ktorý vyzval žalovaného listom z 19.7.2013 k úhrade sumy 5.169,97 eur najneskôr do 3.8.2013 a v rámci písomnej výzvy mu oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 19.7.2013, z čoho súd ustálil, že veriteľ postúpil pohľadávku, ktorá v čase postúpenia nebola splatnou, t. j. postúpil živý úver. Žalobca aj v žalobe uvádza dátum mimoriadnej splatnosti úveru: 19.7.2013. Výška pohľadávky podľa vyjadrenia žalobcu bola 5001,98 eur a pozostáva z istiny 3512,38 eur, riadneho úroku 1060,88 eur, poplatkov 65,78 eur, úroku z omeškania 362,94 eur, pričom žalobca si uplatňuje splátky úveru splatné od 20.4.2010 do 20.2.2018 v počte 95 a celkovej výške 4726,25 eur. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním, žalobca ho vyzval pokusom o zmier z 13.2.2014 k úhrade sumy 5511,34 eur najneskôr do 28.2.2014. Žalobca uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením úveru, lebo poslednú splátku zaplatil dňa 25.3.2010, následne ho právny predchodca žalobcu vyzval dňa 15.6.2010 na úhradu omeškaných splátok, žalovaný dlžné splátky neuhradil a preto ( podľa vyjadrenia žalobcu) SLSP, a.s. pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru podaním z 20.5.2013, ktorým bolo žalovanému oznámené, že došlo v zmysle bodu 7.6.1 VOP k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru k 17.5.2013 a žalovaný bol vyzvaný k úhrade dlžnej sumy 4894,97 eur do 10 dní od prevzatia tohto oznámenia. Podľa predloženého listu SLSP, a.s. z 15.6.2010, adresovanému žalovanému tomuto oznamuje, že je v omeškaní k 31.5.2010 so sumou 164,21 eur s príslušenstvom a vyzýva ho na úhradu dlhu do 10 dní.
4. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobu je treba v celosti zamietnuť pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže neboli splnené podmienky platného postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu, ktorý je nebankový subjekt, pričom v zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách môže banka postúpiť svoju pohľadávku, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia môže byť predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na tretiu osobu len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sa stali splatnými. V danej veci žalobca preukázal predloženým listom banky datovaným dňa 20.5.2013, že banka pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru s výzvou na zaplatenie dlžnej sumy 4894,97 eur do 10 dní od prevzatia tohto oznámenia z toho mal súd za preukázané, že pred postúpením pohľadávky právny predchodca žalobcu písomne vyzval na zaplatenie dlžnej sumy, avšak nebola splnená ďalšia podmienka a síce, že od vyzvania dlžníka na zaplatenie bol aj je napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením. Keďže výzva banky je z 20.5.2013 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá dňa 27.6.2013, postúpenie pohľadávky je tak neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je omeškanie dlžníka so splatením záväzku viac ako 90 kalendárnych dní od zaslania písomnej výzvy banky dlžníkovi.
5. Súd tiež vyhodnotil úverovú zmluvu ako takú, ktorá neobsahuje presnú špecifikáciu výšky splátky ( aká časť splátky predstavuje istinu, úroky a iné poplatky) v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z.z. čo má za následok, že na zmluvu o úvere sa hľadí ako na zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný vyčerpal skutočne úver vo výške 2.427,01 eur a zaplatil celkovo 1.976,61 eur (na istinu 518,92 eur, poplatky za správu účtu a poplatky za upomienky 260,14 eur, zmluvný úrok 1.197,55 eur), preto by sa žalobca mohol domáhať zaplatenia sumy 450,40 eur, ak by súd nepovažoval žalobu voči žalovanému z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácia za nedôvodnú. Súd preskúmal ex offo aj otázku premlčania nároku, keď zároveň námietku premlčania vznieslo aj občianske združenie, a dospel k záveru, že deň, kedy bol právny predchodca žalobcu oprávnený zosplatniť celý dlh, možno považovať za deň, v zmysle ktorého sa právo mohlo vykonať prvýkrát v zmysle ustanovenia § 101 OZ, teda za deň, kedy začala plynúť premlčacia doba. Za uvedeného stavu, keď splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci a žalovaný bol v sústavnom omeškaní od 25.3.2010, mohol teda právny predchodca žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, t. j. uplynutím 90 dní od 20.4. 2010 a to ku dňu 20.7. 2010. Žalobca podal žalobu dňa 04.04.2014, t. j. po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá mu uplynula dňa 20.7.2013. Nakoľko mal súd za to, že už právny predchodca mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru k 20.7.2010, považoval žalobu aj z tohto dôvodu za nedôvodnú a napokon súd ohľadom uplatnených úrokov z úveru konštatoval, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť iba úroky z omeškania, takže z uvedeného dôvodu by preto mal žalobca právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti.
6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1,2 C.s.p., a úspešnému žalovanému v konaní priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. Keďže na strane žalovaného konal do 30.6.2016 vedľajší účastník, hoci od 1.7.2016 s účinnosťou Civilného sporového poriadku z dôvodu, že tento inštitút zanikol, súd s ním viac nekonal, avšak združenie do 30.6.2016 aktívne v konaní bolo a preto mu do tohto dátumu priznal náhradu trov konania 100 %
7. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, dôvodiac, že súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, súd tiež dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd žalobu zamietol z dôvodu jednak nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, z dôvodu premlčania, tiež z dôvodu posúdenia úveru ako bezúročného a bez poplatkov a napokon z dôvodu neexistencie pohľadávky žalobcu (vo vzťahu k zmluvným úrokom, ktoré patria len do splatnosti dlhu). Poukázal na viaceré protichodné a ničím neodôvodnené závery súdu, napr. súd dospel k záveru, že postupca nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a následne aj k záveru, že postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Rovnako žalobcovi nie je zrejmé, prečo súd spojil oprávnenie vyhlásiť mimoriadnu splatnosť s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, keďže toto ustanovenie neupravuje podmienky, za splnenia ktorých môže veriteľ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Odôvodnenie je tak nepreskúmateľné, svojvoľné a absolútne nerešpektujúce skutkový stav veci, vo viacerých bodoch si odporuje a nie je zrejmé, na základe akých zákonných skutočností súd žalobu zamietol. Žalobca sa nestotožňuje s právnym záverom súdu o tom, že nie je aktívne vecne legitimovaný v konaní, keďže preukázal, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi ako banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a zároveň preukázal, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok a to výzvou zo dňa 15.6.2010 a výzvou zo dňa 20.5.2013, ku ktorej žalobca pripojil kópiu vrátenej obálky preukazujúcu, že sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB pritom nevyplýva, že práve od písomnej výzvy banky začína plynúť lehota, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní, pričom v danom prípade je nesporné, že bol žalovaný napriek písomnej výzve banky v nepretržitom omeškaní so zaplatením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi viac ako 90 dní, čiže zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB a bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ust. § 92 ods. 8 ZoB ukladá, navyše podľa bodu 18.14 VOP klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, pričom odvolateľ poukazuje napr. na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 10Co/76/2016, sp.zn. 9Co/145/2015, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 11Co/206/2015, či sp.zn. 11Co/11/2015. V konaní pritom žalobca predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaného o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu na vymáhanie pohľadávky (rozsudok NS SR zo dňa 11.6.2003 sp.zn. 4 Obo/210/01), navyše ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky, čo je zrejmé zo systematického zaradenia tohto ustanovenia z ktorého vyplýva, že jeho účelom je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nie podmienky platnosti postúpenia pohľadávok. Pokiaľ súd ďalej odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že všeobecná trojročná premlčacia doba podľa názoru súdu uplynula dňa 20.7.2013, nakoľko právny predchodca žalobcu mal právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť už 20.7.2010, takýto záver je nesprávny, a odôvodnenie súdneho rozhodnutia v časti otázky premlčania je nepreskúmateľné. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo súd spojil oprávnenie vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, ktorého znenie v odôvodnení v súvislosti s premlčaním nároku cituje. Odhliadnuc od uvedeného, žalobca v súvislosti s premlčaním nároku zdôrazňuje, že si podanou žalobou uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od 20.4.2010 do konečnej splatnosti úveru 20.2.2018. Oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti je oprávnením, nie však povinnosťou veriteľa. Žalovaný sa dostal do omeškania, a postupca využil podaním zo dňa 20.05.2013 právo využil vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Právne posúdenie súdu, v zmysle ktorého si veriteľ prvýkrát na súde mohol svoje sporné právo uplatniť najneskôr od 20.7.2010 a odvtedy tak začala plynúť trojročná premlčacia doba, preto nemá žiadnu oporu v zákone, pričom poukázal na ust. § 103 OZ, s tým, že postupca svoje právo zosplatniť pohľadávku využil ku dňu 17.5.2013 a toto svoje právo využil pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po dobu troch mesiacov, t.j. splátky splatnej dňa 20.1.2013. Aj v prípade aplikácie ustanovení OZ týkajúcich
sa premlčacej doby ( s čím sa však odvolateľ nestotožňuje), by začala plynúť premlčacia doba pre všetky splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s ust. § 103 OZ od 21.1.2013, pričom pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročná premlčacia doba odo dňa ich splatnosti. Súd tak vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval nesprávny právny predpis (Občiansky zákonník namiesto Obchodného zákonníka) a tento navyše aj nesprávne interpretoval (ustanovenie § 101 OZ namiesto ustanovenia § 103 OZ). Odvolateľ sa nestotožnil ani s názorom súdu, podľa ktorého je treba poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnej náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže spotrebiteľ bol v zmysle požiadavky zákona zrozumiteľne informovaný o tom kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti, ktoré mu zo zmluvy vyplývajú. V zmluve je obsiahnutá výška, počet a termíny splátok (46,64 eur, 109 splátok v termínoch od 20.2.2009 do 20.2.2018), v sume splátky je obsiahnutý aj úrok aj poplatky, preto sa vyššie uvedené údaje týkajú aj týchto položiek splátky. Zo zákona nevyplýva rozpis splátky na istinu, úroky a poplatky, preto súd svojím rozhodnutím neprimerane prísne sankcionuje veriteľa. Pokiaľ mal súd za to, že táto zákonná náležitosť je splnená len v prípade, ak zo zmluvy vyplýva, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne na úrok a osobitne na poplatky, t.j. len v prípade, ak by súčasťou zmluvy bola amortizačná tabuľka s presným rozpisom aká časť splátky pripadá na istinu, aká na úrok a aká na poplatky, žalobca poukazuje na to, že takýto súdny výklad je v rozpore so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve Zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom odvolateľ poukazuje na článok 10 ods. 2 písm. h) smernice a v súvislosti s tým aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15. Žalobca sa nestotožňuje ani so záverom súdu, v zmysle ktorého má právo na riadne úroky len do splatnosti dlhu, teda do vyhlásenia splatnosti úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 503 ods. 3 OBZ. Zamietnutie nároku žalobcu na zaplatenie riadnych úrokov po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru tak neprimerane a nezákonne chráni neplatiaceho dlžníka, žalobcu pripravuje o ušlý zisk a v konečnom dôsledky vedie k záveru, že nedodržanie zmluvných podmienok znamená pre takéhoto dlžníka výhodnejšie postavenie oproti dlžníkovi, ktorý si svoje povinnosti riadne a včas plní. Napokon žalobca napadol aj rozhodnutie v časti priznaných trov konania združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, keď súd tak rozhodol bez bližšieho odôvodnenia a to v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1, z ktorého vyplýva, že súd má priznať nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu, pričom ustanovenia CSP nedovoľujú súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti CSP aplikovať iný režim než ten, ktorý je upravený v ustanoveniach § 251 až 264 CSP. V súdenom prípade združenie nebolo stranou sporu a preto podľa § 255 ods. 1 CSP nemá nárok na náhradu trov konania a to bez ohľadu na to, že právne účinky všetkých úkonov, ktoré boli združením v konaní vykonané, zostávajú zachované. Z uvedených dôvodov odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. rozsudok zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril, rovnako ani občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo zaplatenie sumy 4.726,25 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie ktorý žalobu v celosti zamietol a v závislých výrokoch o trovách konania.
11. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnemu záveru o potrebe
žalobu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu.
12. Odvolací súd uvádza, že nepovažuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné, ako tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie sa so všetkými aspektami žaloby vysporiadal, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, pričom nemožno tvrdiť, že by jeho právne závery boli v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývali. V danom prípade je nepochybné, že hoci sa súd venoval aj náležitostiam úverovej zmluvy, otázkam premlčania, či všeobecne otázke nárokov veriteľa na úroky z úveru, žaloba bola zamietnutá pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
13. Žalobca v odvolaní s názorom súdu o nedostatku jeho aktívnej legitimácie nesúhlasil, tvrdil, že súd nerešpektuje skutkový stav veci a nesprávne vec právne posúdil, odvolací súd mu však nedal za pravdu.
14. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou sporu), netreba, aby bol účastníkom hmotno- právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).
15. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi.
16. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
17. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú výhradu žalobcu, že klient banke súhlas s postúpením pohľadávky písomne udelil v bode 18.14 VOP, kde klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, pretože takto udelený súhlas dlžníka nebol platný, keďže ide o pohľadávky z úverového vzťahu, ktorý je vzťahom spotrebiteľským a podľa ust. § 53 ods. 1 O.z. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych
predpisov, t.j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy, pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prejednávanej veci je zrejmé, že ak by VOP neobsahovali uvedenú zmluvnú podmienku, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenia osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Predmetné zmluvné dojednanie potom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky a to napriek tomu, že jej postúpením dochádza k zmene dlžníkovho ( spotrebiteľovho) partnera, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe sa bude diať s jeho súhlasom, pričom citované ustanovenie VOP ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo VOP, čo je vopred formulovaný dokument, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok a odmietnuť ho mohol jedine odmietnutím celej zmluvy, takže nejde o ustanovenie individuálne dojednané v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a treba ho považovať za neprijateľnú a teda neplatnú podmienku v predmetnej úverovej zmluve v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka K postúpeniu pohľadávky potom mohlo dôjsť len za splnenia podmienok v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorých splnenie ale žalobca nepreukázal.
18. Za správne bolo potrebné považovať skutkové závery súdu prvej inštancie, že v konaní síce bolo preukázané, že banka vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru a to výzvou zo dňa 20.05.2013 ( keď na rozdiel od nej, skoršia výzva banky a to zo dňa 15.06.2010 nebola v konaní doložená žiadnym dôkazom, že by list bol daný na prepravu), avšak nebola splnená druhá podmienka, ktorá musí byť splnená súčasne a to, aby napriek uvedenej písomnej výzve banky bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti peňažného dlhu. K splneniu tejto podmienky postúpenia nemohlo dôjsť, pretože ak výzva banky bola zasielaná žalovanému dňa 20.05.2013 a zmluva o postúpení bola uzavretá dňa 27.06.2013, potom k uplynutiu 90 dní medzi týmito úkonmi nedošlo.
19. K výhrade odvolateľa, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že práve od písomnej výzvy banky začína plynúť lehota, počas ktorej musí byť dlžník v nepretržitom omeškaní viac ako 90 dní, odvolací súd uvádza, že jeho názor nezdieľa, pričom dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24.04.2018, v ktorom aj najvyšší súd túto otázku vykladá rovnakým spôsobom, keď v odôvodnení uvádza „ rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor ( pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami ( podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi ( v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu ( nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva ( porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“
20. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto
predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
21. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia z § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
22. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vzhľadom na nedostatok ktorej bolo potrebné jeho žalobu bez ďalšieho zamietnuť. Z uvedených dôvodov sú potom otázky premlčania či náležitostí úverovej zmluvy, rozporované v odvolaní žalobcom, vo vzťahu k preskúmavanej veci bezpredmetné a odvolací súd nemal dôvod sa nimi zaoberať. Odvolací súd pripomína, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
23. Z dôvodu, že odvolacie námietky žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo veci samej ako aj v časti trov konania potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
24. K odvolaniu žalobcu, smerujúceho voči výroku, ktorým súd priznal aj občianskemu združeniu VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42362962, nárok na náhradu trov konania 100%, odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti považoval rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne. Žalobca argumentoval, že združenie v čase rozhodovania prvoinštančného súdu nebolo stranou sporu v zmysle § 255 ods. 1 CSP a preto mu súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania. Treba však konštatovať, že uvedené združenie vystupovalo v konaní na súde prvej inštancie do 30.6.2016 v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného v súlade s ust. § 93 ods. 2 zákona č. 99/1963 Z.z. ( O.s.p. ) v znení účinnom do 30.6.2016 a až s účinnosťou zákona č. 160/2015 Z.z. ( CSP) jeho postavenie ako vedľajšieho účastníka konania zaniklo. S poukazom na ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP však právne účinky úkonov tohto subjektu zostali zachované, preto aj bolo potrebné sa vysporiadať s trovami vzniknutými tomuto subjektu do 30.6.2016 v podobe rozhodnutia súdu. Nakoľko súčasná právna (procesná) úprava CSP nerieši danú situáciu ani v prechodných ustanoveniach zákona a táto nie je výslovne upravená (v dôsledku zániku postavenia tohto subjektu v konaní) ani v ustanoveniach zákona CSP, správne postupoval okresný súd, keď v zmysle Čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP súd potom vo vzťahu k subjektu tzv. vedľajšieho účastníka, ktorý mal v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, rozhodol, že tento má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100%, keďže v rovnakej výške má právo na náhradu trov konania aj ten účastník, na strane ktorého v konaní vystupoval.
25. Z uvedených dôvodov odvolací súd ako správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP aj výrok, priznávajúci združeniu nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Keďže zároveň odvolateľ urobil predmetom odvolacieho konania aj výrok o trovách konania týkajúci sa tohto združenia, bolo potom namieste rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania tohto subjektu za použitia toho istého Čl. 4 ods. 2 CSP a vzhľadom na absenciu výslovného alebo obsahom či účelom podobného ustanovenia zákona posúdiť otázku trov odvolacieho konania aplikujúc princíp racionálneho zákonodarcu. Preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II tohto rozsudku, v ktorom súčasne podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a Čl. 4 ods. 2 CSP, rozhodol aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania plne úspešného žalovaného. Im obom, tak žalovanému ako aj združeniu, by vzhľadom k pomeru ich úspechu v odvolacom konaní síce prislúchal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak vychádzajúc z toho, že ani jeden z nich nebol v odvolacom konaní aktívny a žiadnemu podľa obsahu spisu v konaní trovy nevznikli, preto je v súlade s Čl. 17 základných princípov
CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že im nárok na náhradu trov odvolacieho konania nebude priznaný.
26. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).