Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_3To-62-2018.pdf
PDF · 94.45 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/62/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Dušana Krč-Šeberu a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Michala Antalu v trestnej veci proti obžalovanému A. R. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí dňa 18. júla 2018 odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza a obžalovaného A. R. proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. mája 2018, sp.zn.1T/30/2018, a takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania prokurátora a obžalovaného A. R. z a m i e t a j ú , pretože nie sú dôvodné.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. mája 2018, sp.zn.1T/30/2018 bol obžalovaný A. R. (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe, že
dňa 18. októbra 2017 v čase okolo 15.00 hodiny na dvore v objekte prevádzky podnikateľského subjektu F. V. - Z., IČO: XX XXX XXX, na ulici R. číslo XXX v S., chytil oboma rukami za vestu H.. F. V., nar. XX.XX.XXXX, kopol ho do ľavej nohy a žiadal od neho vyplatiť 2.000 eur, inak ho podreže, následne sa ho snažil udierať, čomu sa poškodený ubránil a vytlačil obžalovaného za bránu objektu, ktorý ale znova vošiel do objektu, chytil poškodeného za vestu a povedal mu, že ak od neho nedostane 2.000 eur, tak ho podreže, poškodený ho opätovne vytlačil za bránu a oznámil mu, že ide zavolať Políciu, napriek tomu sa obžalovaný vrátil a zozadu zaútočil na poškodeného tak, že ho udrel pravdepodobne päsťou do chrbta a povedal mu, že nech volá policajtov, aj tak ho zareže, pričom uvedeným konaním nebola poškodenému spôsobená žiadna škoda, ani zranenia.
Za tento trestný čin bol obžalovaný podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 7 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky nepodmienečne, na výkon ktorého ho okresný súd podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň okresný súd obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.
Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote napadli odvolaniami prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza (ďalej len „prokurátor“) pre nesprávnosť výroku o vine, treste a ochrannom opatrení v neprospech obžalovaného a obžalovaný A. R. pre nesprávnosť výroku o vine a treste.
Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania namietol, že rozsudok okresného súdu nepovažuje vo vzťahu k výroku o vine, treste a ochrannom opatrení za zákonný a dôvodný. Poukázal na to, že okresný súd svoje rozhodnutie o uznaní obžalovaného vinným len zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. odôvodnil tým, že nebolo preukázané, že by obžalovaný vedel, koľko rokov má poškodený.
Zároveň okresný súd poukázal na skutočnosť, že aj keby obžalovaný vedel, že poškodený má viac ako 60 rokov, tak obžalovaný nekonal predmetného dňa voči poškodenému z dôvodu jeho veku, a preto okresný súd neakceptoval právnu kvalifikáciu prokurátora v zmysle podanej obžaloby aj podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. Prokurátor sa s uvedenou argumentáciou okresného súdu nestotožňuje, a to najmä s poukazom na výpovede poškodeného H.. K. V. a svedkov K. V. ml. aj J. U., ktorí jednoznačne na hlavnom pojednávaní vypovedali, že obžalovaný vedel, že poškodený bude mať sedemdesiatku. Je síce pravdou, že nikto z uvedených svedkov si nespomínal, že by priamo obžalovanému hovoril o veku poškodeného, ale všetci zhodne tvrdia, že v práci, kde je zamestnaných pár ľudí, sa vedelo o veku poškodeného ako ich šéfa a o tom, že bude oslavovať 70-te narodeniny. Taktiež prokurátor poukázal na to, že má za preukázané, že trestný čin bol obžalovaným spáchaný v súvislosti s vekom poškodeného, čo je zrejmé z toho, že obžalovaný sa v minulosti viackrát vyhrážal aj svojim kolegom, avšak nikdy si netrúfol na nich fyzicky zaútočiť. Vo vzťahu k poškodenému ale zjavne posilnený vedomosťou, že tento je starší človek, ktorý už nemá dostatok síl sa mu brániť, sa rozhodol si svoje požiadavky vynucovať aj použitím fyzického násilia. Možno podľa názoru prokurátora rozumne predpokladať, že ak by poškodený bol mladšou a teda fyzicky zdatnejšou osobou, tak obžalovaný by si na neho netrúfol, a teda využil skutočnosť, že je osobou vyššieho veku. Prokurátor z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu o vine, treste a ochrannom opatrení, a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol, tak, že obžalovaného A. R. uzná vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. a § 47 ods. 2 Tr. zák., za čo mu podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., § 47 ods. 2 Tr. zák. uloží nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., respektíve alternatívne, ak sa odvolací súd stotožní s právnou kvalifikáciou skutku len ako zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, d/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste, a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovanému A. R. sám podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 5 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák. uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v strede zvýšenej trestnej sadzby so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
Obžalovaný A. R. sa k odvolaniu prokurátora do konania nariadeného verejného zasadnutia krajského súdu, písomne bližšie nevyjadril.
Obžalovaný A. R. v písomných dôvodoch svojho odvolania, ktoré podal prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že počas hlavného pojednávania pred okresným súdom, predovšetkým v záverečnej reči poukázal na množstvo rozporov, ktoré vyplývajú predovšetkým z výpovede poškodeného F. V. st. a z výpovedí svedka E. U., respektíve svedka F. V. ml. Zatiaľ, čo poškodený F. V. st. uvádza, že pri konflikte s obžalovaným R. nebol nikto prítomný, svedok E. U. uvádza, že bol počas konfliktu vzdialený od obžalovaného a poškodeného 5 až 8 metrov. Medzi ďalšie nezrovnalosti patrí tvrdenie poškodeného V. st., že počas konfliktu, obžalovaného 2x vytlačil za bránu objektu. Svedok E. U. takéto aktívne konanie poškodeného F. V. st., vylučuje. Taktiež tvrdenie poškodeného F. V. st., že pri konflikte s obžalovaným ho tento kopal do nohy, svedok E. U. nepotvrdil a uvádza, že jediné násilie, ktoré on zaregistroval zo strany obžalovaného voči poškodenému bolo to, že ho tento chytil za krk. Toto sú len základné rozpory vo výpovediach poškodeného F. V. st. a svedka E. U.. K ním je možné pripočítať aj ďalší rozpor, a to ten, že svedok F. V. ml. vo svojej výpovedi uvádza, že keď prišiel po konflikte za svojim otcom, tak tento mu povedal, že ho obžalovaný R. „napadol“, nič mu však nepovedal ohľadne toho, že by sa mu obžalovaný vyhrážal, respektíve že by mu povedal, že ho podreže. Obžalovaný ponechal na zváženie odvolacieho súdu, či tieto rozpory v skutkových tvrdeniach poškodeného a jednotlivých svedkov, sú natoľko závažné, že môžu viesť k vysloveniu názoru, že obžalovaný sa skutku, ktorý je kvalifikovaný okresným súdom ako vydieranie podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. nedopustil. Obhajca obžalovaného vyslovil názor, že konaním obžalovaného mohla byť naplnená len skutková podstata prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 písm. e/ Tr. zák. Návrh obhajoby smerujúci k prekvalifikovaniu pôvodne kvalifikovaného trestného činu vydierania na trestný čin nebezpečného vyhrážania je možné odôvodniť aj preukázanou okolnosťou, akou je intenzita fyzického násilia, ktorou mal obžalovaný pôsobiť na poškodeného. S poukazom na vyššie uvedené rozpory je možné ustáliť, že násilie obžalovaného voči poškodenému spočívalo len „v držaní za vestu“, bez použitia iných intenzitu zvyšujúcich prostriedkov. Túto skutočnosť je možné pričítať v prospech obžalovaného aj z toho pohľadu, že ak tento pri sebe takéto prostriedky nemal, tak je zrejmé, že sa na tento skutok žiadnym spôsobom nepripravoval a konflikt medzi ním a poškodeným vznikol po tom, čo sa títo stretli v objekte poškodeného, kde obžalovaný stále pracoval,
nakoľko zákonom predpísaným spôsobom poškodený H.. F. V. st. s ním pracovný pomer neskončil. Aj následné správanie obžalovaného, ktorý po skutku sedel v kresle, fajčil cigaretu, nasvedčuje tomu, že o účinnosti hrozby násilím zo strany obžalovaného je možné mať zásadné pochybnosti. V tomto smere obhajoba poukazuje na výpovede svedkov Y. F. a Y. R., ktorí ako policajti boli na mieste činu asi o 10 minút a obidvaja zhodne uviedli, že našli obžalovaného sedieť vzadu v kresle, bolo na ňom vidieť, že je opitý, hovoril niečo o peniazoch, ďalej hovoril, že dlhé roky pracoval pre F. V. st., tento že ho nevyplácal, že ho vyhodil z ubytovne. Obžalovaný A. R. z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom vo veci a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený a to tak, že skutok uvedený v obžalobe bude kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.
Prokurátor sa do konania nariadeného verejného zasadnutia krajského súdu k odvolaniu obžalovaného bližšie písomne nevyjadril.
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Zároveň navrhol, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu uvedenom v odvolaní prokurátora okresnej prokuratúry. Zároveň navrhol, aby uložené ochranné opatrenie zostalo v platnosti.
Obhajca obžalovaného a obžalovaný na verejnom zasadnutí krajského súdu zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol rozsudkom vo veci, a to na podklade skutkové stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený, a to tak, že uvedený skutok v obžalobe bude kvalifikovaný ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Zároveň navrhol, aby odvolanie prokurátora bolo ako nedôvodné zamietnuté.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní, ktoré mu spolu so spisom boli predložené dňa 21. júna 2018, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania prokurátora a obžalovaného podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., vykonal vo veci verejné zasadnutie dňa 18. júla 2018, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým prokurátor a obžalovaný podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a mohli by pritom odôvodňovať podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Pokiaľ ide o preskúmanie správnosti postupu okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním napadnutých výrokov rozsudku, z odvolania prokurátora a obžalovaného vyplýva, že odvolania neobsahujú žiadne námietky voči postupu okresného súdu, pričom odvolací súd nezistil v postupe okresného súdu chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal kontradiktórnym spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Okresný súd svoje skutkové zistenia správne oprel o výpoveď obžalovaného A. R., o výpoveď poškodeného H.. F. V., o výpovede svedkov F. V. ml., E. U., H. L., nstržm. Y. F., stržm. Y. R., o výpovede znalcov H.. R. G. a J.. C. L., o zápis o dychovej skúške ako aj o relevantné listinné dôkazy v predmetnej trestnej veci, ktoré sú obsahom spisu, na ktoré v napadnutom rozsudku podrobne poukázal. Tieto v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. podrobne a vecne správne odôvodnil v napadnutom rozsudku a pritom presvedčivo vysvetlil, o ktoré skutočnosti oprel svoje závery o uznaní obžalovaného A. R. za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Jeho rozhodnutie je založené na starostlivom vyhodnotení celého dokazovania, a to spôsobom, ako prikazuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Úvahy a závery okresného súdu založené na zásadách logického konania a uvažovania sú vecne správne a odvolací súd sa s nimi stotožnil.
Okresný súd na podklade vo veci vykonaných dôkazov, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, správne zistil, že obžalovaný A. R. svojim protiprávnym konaním iného násilím a hrozbou násilia nútil, aby niečo konal.
Pokiaľ ide o namietané rozpory vo výpovediach poškodeného H.. F. V. a svedka E. U., tak okresný súd správne ustálil, že každý z týchto svedkov mohol v inkriminovanom čase situáciu registrovať inak. Teda v danom čase poškodený nemusel vnímať skutočnosť, že na mieste konfliktu sa nachádza i svedok E. U..
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu okresný súd nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaného A. R. ako zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., pričom svoje závery v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel preto nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd. V tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku, preto odvolacie námietky prokurátora a obžalovaného uvedené v jeho odvolaní vo vzťahu k právnemu posúdeniu jeho konania, nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na podrobné a vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu konania obžalovaného, s ktorým sa stotožnil.
Pokiaľ prokurátor žiadal obžalovaného uznať za vinného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 2 Tr. zák., že obžalovaný spáchal predmetný trestný čin na osobe vyššieho veku, okresný súd správne skonštatoval, že dokazovania ohľadne tejto otázky bolo vykonávané na hlavnom pojednávaní okresného súdu (v prípravnom konaní nebola táto otázka predmetom vyšetrovania), pričom okresný súd z výpovede poškodeného a ani z výpovedí ostatných svedkov nemal preukázané, že obžalovaný A. R. vedel, koľko rokov má poškodený H.. F. V.. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák. sa ustanovenie § 139 ods. 1 Tr. zák. (definícia chránenej osoby) nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.
K námietke obhajoby, že je potrebné uvedený skutok právne kvalifikovať ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., krajský súd zdôrazňuje, že jednak z výpovede obžalovaného A. R., ale aj z výpovedí poškodeného H.. F. V., svedkov E. U., Y. R., Y. F. bolo v konaní jednoznačne preukázané, že obžalovaný A. R. od poškodeného požadoval násilím a pod hrozbou násilia finančné prostriedky vo výške 2.000,-Eur.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že hodnotenie vykonaných dôkazov v trestnom konaní upravuje ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Zákon pritom neustanovuje nijaké pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom. Orgány činné v trestnom konaní a súd musia vo svojom rozhodnutí zdôvodniť svoje vnútorné presvedčenie. Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno preto teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom ako okresný súd a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými okresný súd rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery, preto odvolacie námietky prokurátora a obžalovaného, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním námietok prednesených už pred okresným súdom a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne vyporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, nepovažoval za dôvodné. Smerovali totiž vo svojej podstate len do hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré prokurátor a obžalovaný navrhli vyhodnotiť inak, než urobil okresný súd. V tomto smere treba uviesť, že každý orgán trestného konania hodnotí vykonané dôkazy podľa § 2 ods. 12 Tr. por. v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a podľa vlastného vnútorného presvedčenia. Odvolací súd nemôže preto vstupovať do tohto hodnotenia dôkazov a nariadiť súdu nižšieho stupňa k akým záverom má dospieť. Na základe týchto úvah možno potom vysloviť, že ak prvostupňový súd dospeje k určitému záveru a tento záver je výsledkom logického konania a uvažovania, nemožno mu potom vytknúť žiadne pochybenie. Tak je tomu aj v posudzovanej veci. Ako už bolo uvedené, okresný súd v napadnutom rozsudku sa starostlivo a dôsledne zaoberal všetkými vo veci kontradiktórnym spôsobom vykonanými dôkazmi a tieto správne vyhodnotil podľa zásad uvedených v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Jeho rozhodnutie je takto správne a v súlade so zákonom, lebo má oporu vo vykonanom dokazovaní.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie prokurátora a obžalovaného a v nich uvádzané odvolacie námietky (namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov okresným súdom) považuje za neopodstatnené a nedôvodné.
Pochybenie zo strany okresného súdu nezistil odvolací súd ani vo výroku o treste odňatia slobody. Okresný súd pri ukladaní druhu a výmery trestu obžalovanému správne nezistil ani jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. a správne zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., že bol už za trestný čin odsúdený. Odvolací súd žiadne iné poľahčujúce a priťažujúce okolnosti nezistil. Zároveň bolo z odpisu z registra trestov na obžalovaného zistené, že obžalovaný A. R. bol v minulosti odsúdený pre zločin.
Trest uložený obžalovanému A. R. okresným súdom na samej dolnej zákonom upravenej hranici trestu odňatia slobody s použitím § 38 ods. 5 Tr. zák. vo výmere 4 roky nepodmienečne (pri opakovanom spáchaní zločinu sa dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody zvyšuje o jednu polovicu z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody; výpočet: 6 rokov - 2 roky = 4 roky, z toho jedna polovica predstavuje 2 roky; zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby vo výmere 2 roky o 2 roky predstavuje upravenú dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky) zodpovedá všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Tr. zák. a zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, zistené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj pomery obžalovaného a možnosti jeho nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovaného spoločnosťou.
Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že správny je aj výrok okresného súdu o zaradení obžalovaného A. R. do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., nakoľko v období posledných 10 rokov bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin.
Rovnako vecne správny je i výrok napadnutého rozsudku o uloženom ochrannom protialkoholickom liečení ústavnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.
Odvolací súd teda nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu napadnutého rozsudku vo vzťahu k výrokom o vine, o treste odňatia slobody, o spôsobe jeho výkonu a vo výroku o uloženom ochrannom opatrení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci, zákonne a vecne správne, preto odvolanie prokurátora a obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.