Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Cpr-27-2017.pdf
PDF · 123.72 KB
Case nature
Area
Subarea
24Cpr/27/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Ivanom Bartekom, v spore žalobkyne: U. Z., nar. XX. X. XXXX, bytom M., U., v konaní zast. Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému: CEVA ANIMAL HEALTH SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Račianska 153, Bratislava, IČO: 35 685 824, v konaní zast. JUDr. Petrom Devínskym, LL.M., advokátom v Bratislave, Fraňa Kráľa 17, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a okamžitým skončením pracovného pomeru a o náhradu mzdy, takto
rozhodol:
Výpoveď daná žalobkyni dňa 19.9.2017 a okamžité skončenie pracovného pomeru doručené žalobkyni dňa 14.11.2017 sú neplatné.
Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 83.172,17 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku sa žaloba o náhradu mzdy zamieta.
Návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a na skončenie pracovného pomeru súdom, sa zamieta.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 22.11.2017 sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že pracovný pomer medzi ňou a žalovaným, založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.6.1996, bol skončený výpoveďou zo strany zamestnávateľa danou dňa 19.9.2017 neplatne a pracovný pomer medzi sporovými stranami naďalej trvá. Druhou žalobou doručenou na súd v ten istý deň sa domáhala určenia, že pracovný pomer bol skončený neplatne aj okamžitým skončením zo strany zamestnávateľa v zmysle § 68 Zákonníka práce, ktoré jej bolo doručené dňa 14.11.2017. Ďalej žiadala uložiť žalovanému povinnosť nahradiť žalobkyni náhradu mzdy od 15.11.2017 až do času, kým jej žalovaný umožní pokračovať v práci, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne, vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca, až do zaplatenia.
2. Žalobkyňa tvrdila, že dňa 1.6.1996 uzavrela so žalovaným pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu riaditeľ, s miestom výkonu práce Bratislava. Listom zo dňa 24.8.2017 jej žalovaný oznámil prekážky v práci na strane zamestnávateľa, a to až do odvolania. Dňa 19.9.2017 bola žalobkyni doručená výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, keďže rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej
zmene, spočívajúcej v znížení stavu zamestnancov, došlo k zrušeniu pozície, na ktorej žalobkyňa pracovala. Následne žalobkyňa písomne požiadala žalovaného o informáciu, do akého času môže očakávať prekážky v práci. Zamestnávateľ jej listom doručeným dňa 5.10.2017 oznámil, že prekážky v práci skončili a že žalobkyňa má nastúpiť do práce. Ešte v ten deň, t. j. dňa 5.10.2017 v doobedňajších hodinách, sa žalobkyňa dostavila do spoločnosti žalovaného na Račiansku ul. 153 v Bratislave. Žalobkyňa však na pracovisku našla len svoj pracovný počítač so zmeneným heslom a pracovníkov administratívy, ktorí o jej pracovnom zaradení nemali žiadne informácie. Žalovaný jej prácu nepridelil. Dňa 14.11.2007 bolo žalobkyni doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej dal žalovaný na tom základe, že v dňoch 26.9.2017 až 18.10.2017 mala absenciu. Dňa 15.11.2017 žalobkyňa vyzvala žalovaného, aby jej umožnil pokračovať v práci.
3. Podľa žalobkyne aj z následnej korešpondencie právnych zástupcov je zrejmé, že žalovaný jej dlhodobo bránil plniť si pracovné úlohy a ako zamestnankyňa sa celý čas domáhala, aby jej bola prideľovaná práca podľa pracovnej zmluvy. Žalobkyňa sa do sídla spoločnosti viackrát dostavila, nikto jej prácu nepridelil, žiaden z kolegov nemal vedomosť o jej funkčnom zaradení. Išlo o typický príklad prekážok v práci na strane zamestnávateľa, keďže ten odmietol prácu zamestnancovi prideľovať. Uvedená skutočnosť je nepochybná z korešpondencie, ako aj z toho, že jej žalovaný znemožnil prístup k počítaču a k emailu. Žalobkyňa opakovane navštevovala sídlo žalovaného, kde výslovne žiadala o pridelenie práce. Vzhľadom na uvedené mala žalobkyňa za to, že neporušila žiadnu svoju povinnosť, už vôbec nie závažne, a postup žalovaného hodnotila ako šikanózny. Žalobkyňa popierala, že by na strane žalovaného existovali zákonné dôvody na výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovnej povinnosti závažným spôsobom. Žalobkyňa nebola zo strany žalovaného nikdy upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, či na neuspokojivé plnenie pracovných úloh, a to napriek tomu, že u žalovaného pracovala viac ako 20. rokov. Žalobkyňa mala za to, že tvrdenia žalovaného sú vykonštruované a účelové. Výšku náhrady svojej mzdy určila ako priemernú hrubú mzdu 10 522,52 eur, t. j. priemerný hodinový zárobok 60,6468 eur x 174 hod., čo predstavuje priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na mesiac pri 40 hod. týždennom pracovnom čase zamestnanca.
4. Spolu so žalobami žalobkyňa predložila listinné dôkazy - pracovnú zmluvu, oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa zo dňa 24.8.2017 a 31.8.2017, výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.8.2017, oznámenie o skončení prekážky v práci zo dňa 18.9.2017, oznámenie zamestnanca o nemožnosti plniť pracovné úlohy zo dňa 22.9.2017, žiadosti o prideľovanie práce zo dňa 20.9.2017 a 5.10.2017, oznámenie zamestnávateľa zo dňa 27.9.2017 o tom, že pracovné miesto žalobkyne nebolo zrušené, spojené so žiadosťou, aby po skončení práceneschopnosti nastúpila späť do práce, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27. 10. 2017, návrhy na rokovanie a odpovede na tieto návrhy medzi právnymi zástupcami, výplatné listiny za obdobie 7/2017 - 9/2017, oznámenie žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní, všetko spolu s doručenkami alebo poštovnými podacími lístkami.
5. Uznesením zo dňa 10.1.2018 súd podľa § 166 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) rozhodol o spojení konaní na spoločné konanie.
6. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 20.2.2018 navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaného. V prípade, že súd z akéhokoľvek dôvodu nezamietne žalobu, navrhol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, aby súd rozsudkom ukončil pracovný pomer žalobkyne z dôvodu, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával.
7. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa bola dňa 11.3.1996 menovaná do funkcie konateľa žalovaného. Následne dňa 1.6.1996 žalobkyňa ako konateľka uzavrela sama so sebou pracovnú zmluvu, na základe, ktorej pracovala pre žalovaného na pozícii riaditeľ, pričom náplňou jej práce bolo riadenie spoločnosti a jej zamestnancov. Podrobný popis náplne práce bol dohodnutý v prílohe 1 k pracovnej zmluve. Okrem tejto pracovnej zmluvy žalovaný a žalobkyňa neuzatvorili žiadnu inú zmluvu, na základe ktorej by žalobkyňa vykonávala funkciu konateľa. Dňa 24.8.2017 jediný spoločník žalovaného s okamžitou účinnosťou rozhodol o odvolaní žalobkyne z funkcie konateľa žalovaného a vymenoval nového konateľa. Následne žalovaný rozhodol o organizačnej zmene, ktorou bola okamžite zrušená pracovná pozícia žalobkyne, v dôsledku čoho sa stala nadbytočnou. Žalovaný dňa 24.8.2017 inicioval osobné stretnutie
so žalobkyňou, na ktorom jej bolo doručené oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa z dôvodu zrušenia pracovnej pozície žalobkyne. Žalovaný na stretnutí navrhol žalobkyni viaceré spôsoby riešenia vzniknutej situácie, žalobkyňa však nesúhlasila so žiadnym z návrhov a odmietla aj prevziať výpoveď. Žalovaný sa so žalovanou dohodli na ďalšom stretnutí, ktoré sa malo uskutočniť dňa 31.8.2017, na toto stretnutie sa však žalobkyňa nedostavila. Následne sa žalovaný pokúsil zorganizovať stretnutia so žalobkyňou a jej právnym zástupcom, k stretnutiu už však nedošlo. Z dôvodu neúspešných pokusov o vyriešenie vzniknutej situácie a nekomunikovania zo strany žalobkyne, žalovaný sa v ten istý deň rozhodol žalobkyni zaslať výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 31.8.2017 a zároveň oznámenie o prekážkach v práci na strane zamestnávateľa zo dňa 31.8.2017. Následne žalovaný zrušil rozhodnutie o organizačnej zmene a listom zo dňa 18.9.2017 a zároveň SMS správou dňa 18.9. a 19.9.2017 oznámil žalobkyni, že prekážky v práci na strane žalovaného pominuli a vyzval ju, aby dňa 20.9.2017 nastúpila späť do práce. Dňa 18.9.2017 oznámila žalobkyňa žalovanému že od toho dňa je dočasne práceneschopná. Dňa 19.9.2017 prevzala žalobkyňa vyššie uvedenú výpoveď a oznámenie o prekážkach v práci, v dobe prevzatia však už bola žalobkyňa dočasne práceneschopná. Na základe výziev žalovaného zo dňa 18.9. a 19.9.2017 sa žalobkyňa dňa 20.9.2017 dostavila do práce, avšak žalovanému iba oznámila, že je dočasne práceneschopná a sídlo žalovaného opustila. Žalovaný jej preto ani pri najlepšej vôli nemohol prideľovať prácu. Práceneschopnosť žalobkyne bola ukončená dňa 25.9.2017. Listom zo dňa 20.9.2017 žalobkyňa požiadala žalovaného o potvrdenie, že jej pracovné miesto nebolo zrušené a že jej pracovné zaradenie trvá. Žalovaný dňa 27.9.2017 odpovedal žalobkyni a jej právnemu zástupcovi a znovu jej oznámil, že pracovné miesto nebolo zrušené a požiadal žalobkyňu, aby ihneď po skončení dočasnej práceneschopnosti nastúpila do práce. Zásielku zaslanú kuriérom právnemu zástupcovi žalobkyne asistentka právneho zástupcu odmietla prevziať a zásielky, ktoré boli zaslané doporučenou poštou, boli prevzaté právnym zástupcom žalobkyne dňa 5.10.2017 a samotnou žalobkyňou až dňa 13.10.2017. Zásielka s listom zo dňa 27.9.2017 bola zaslaná žalobkyni znovu dňa 5.11.2017, o čom bola na notárskom úrade spísaná notárska zápisnica. Žalobkyňa prevzala túto zásielku dňa 25.11.2017. Listom zo dňa 2.10.2017 žalobkyňa znovu kontaktovala žalovaného s návrhom na rokovanie a zároveň so žiadosťou o oznámenie, kedy žalovaný očakáva odstránenie prekážok. Žalovaný na uvedenú výzvu odpovedal listom zo dňa 3.10.2017 a opätovne jej oznámil, že prekážky v práci pominuli a zároveň ju znovu požiadal, aby riadne nastúpila do práce. Listami zo dňa 5.10.2017, dňa 9.10.2017 a dňa 20.10.2017 žalobkyňa znovu požiadala žalovaného o rokovanie a tvrdila, že sa dňa 5.10.2017 dostavila do práce, ale jej nebolo umožnené, aby riadne vykonávala prácu. Žalobkyňa sa v teň deň síce dostavila do sídla žalovaného, avšak len na recepciu, pričom sa zdržala iba pár minút, do svojej kancelárie ani nevstúpila. Žalobkyňa mala povinnosť nastúpiť do práce deň po skončení práceneschopností t. j. dňa 26.9.2017. Ako sama žalobkyňa tvrdí, do sídla žalovaného sa dostavila až 5.10.2017, na svoje pracovisko sa nedostavila vôbec. Na základe uvedeného porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, ktoré spočívalo v neprítomnosti žalobkyne na pracovisku v čase od 26.9.2017 do 18.10.2017 a v neplnení si pracovných úloh, žalovaný listom zo dňa 27.10.2017, ktorý bol žalobkyni doručený dňa 14.11.2017, okamžite ukončil pracovný pomer so žalobkyňou. Dňa 30.10.2017 žalovaný reagoval na list žalobkyne zo dňa 20.10.2017 a odpovedal na návrh na rokovanie, ktorý však už považoval za bezpredmetný. Dňa 10.11.2017 žalobkyňa kontaktovala žalovaného mailom a žiadala ho, aby jej vyplatil mzdu za mesiac október 2017. K uvedenému sa žalovaný vyjadril listom zo dňa 15.11.2017 s tým že, nakoľko žalovaná napriek opakovaným výzvam nenastúpila do práce, nepatrí jej mzda, ani náhrada mzdy za toto obdobie. Dňa 15.11.2017 žalobkyňa doručila žalovanému potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti, ktorá začala dňa 13.11.2017.
8. Žalovaný mal za to, že náplň práce tak, ako bola dohodnutá v pracovnej zmluve na pozíciu riaditeľa, spadá pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu. Z dôvodu tohto prekrývania činnosti je pracovná zmluva neplatná, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, SR, Krajského súdu v Prešove a Okresného súdu Bratislava IV. V súvislosti so závažnosťou porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne tým, že nenastúpila do práce, poukázal žalovaný na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Prešove. Podľa žalovaného opakované nenastúpenie do práce po skončení práceneschopnosti je opakovaným porušením pracovnej disciplíny, ktoré dňa 18.10.2017 nadobudlo takú intenzitu, že ho žalovaný už nemohol ďalej znášať a malo charakter porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Dôkazné bremeno znáša žalobkyňa, nie žalovaný, preto by ona mala ponúknuť súdu relevantné dôkazy. Žalovaný mal záujem prideľovať žalobkyni prácu, čo je zrejmé zo vzájomnej korešpondencie, avšak žalobkyňa účelovo nepreberala poštu. Tak ako každému zamestnancovi, aj žalobkyni bola k dispozícii technická podpora žalovaného, ktorú, ak by sa žalobkyňa naozaj dostavila na miesto výkonu práce, mala možnosť kontaktovať. Upozornenie
na porušenie pracovnej disciplíny nie je zákonným predpokladom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný ďalej odmietol, že by vytvoril stav právnej neistoty a tým postupoval v rozpore so Zákonníkom práce. O tom, že výpoveď zo dňa 31.8.2017 je neplatná, nakoľko ju žalobkyňa prevzala v čase práceneschopnosti, žalobkyňa, zastúpená právnym zástupcom, nepochybne vedela. K tvrdeniu žalobkyne, že konanie žalovaného malo znaky šikany, uviedol, že žalobkyňu slušne a jasne vyzýval na nastúpenie do práce, pričom žalobkyňa sa do práce nedostavila a dokonca účelovo nepreberala poštu.
9. Žalovaný ako dôkazy predložil znenie pracovnej zmluvy ku dňu 1.5.2014, prílohu 1 pracovnej zmluvy
- opis pracovnej pozície, oznámenie o prekážkach v práci, prepravný list, SMS správy, potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti, odpoveď na žiadosť, notársku zápisnicu, okamžité skončenie pracovného pomeru, listy žalovaného, doručenky a poštové podacie lístky. Iné dôkazy žalovaný nepredložil, ani nenavrhol.
10. Vo vyjadrení zo dňa 16.5.2018 žalobkyňa uviedla argumenty, prečo považuje pracovnú zmluvu za platnú. Podrobne popísala, aké činnosti vykonávala pre svojho zamestnávateľa, pričom tento druh práce je nepochybne potrebné kvalifikovať ako závislú prácu. Ako ďalší dôkaz v tej súvislosti predložila Pravidlá a postupy skupiny CEVA voči žalobkyni ako generálnej manažérke CEVA Slovakia. Ďalej uviedla, že bola žalovaným evidovaná ako zamestnanec v Sociálnej poisťovni, dennodenne si plnila pracovné povinnosti. Podľa žalobkyne niet pochýb o tom, že pracovný pomer vznikol. Trvala na tom, že žalovaný jej neumožnil pracovať v súlade s obsahom pracovnej zmluvy, žiadala žalovaného, aby s ňou prešiel ďalší postup a prideľoval jej prácu. Od žalovaného síce trikrát dostala list, aby sa dostavila do práce, pričom zakaždým tak bez zbytočného odkladu aj urobila a najneskôr nasledujúci pracovný deň sa dostavila na pracovisko. Na pracovisku však našla len zamestnancov, ktorí o jej zaradení nemali žiadnu vedomosť a mala zmenené prístupové heslo k počítačovému systému. Žalovaný všetkým oznámil, že žalobkyňa u neho už nepracuje. Listovú zásielku doručovanú spoločnosťou Green expres právny zástupca žalobkyne neodmietol prevziať, len sa v tom čase nenachádzal na pracovisku. Jeho zamestnanci disponujú na preberanie zásielok tzv. žltou kartičkou na preberanie zásielok od Slovenskej pošty, túto kartičku súkromní prepravcovia neakceptujú.
11. Žalovaný možnosť ďalšieho vyjadrenia (tzv. dupliky) nevyužil.
12. Vo veci bolo nariadené pojednávanie.
13. Rozhodujúci skutkový stav tvrdený stranami (bod 2, 7) nebol sporný. Nebola sporná korešpondencia medzi stranami, taktiež nebolo sporné, že žalobkyňa bola v čase od 18.9.2017 do 25.9.2017 práceneschopná. Dňa 20.9.2017 a dňa 5.10.2017 sa žalovaná dostavila do sídla žalovaného, kde sa nachádzali len štyri pracovníčky žalovaného, ktoré nemali žiadne informácie o tom, akú prácu má žalobkyňa vykonávať, nakoľko už predtým boli zamestnanci a obchodní partneri žalovaného informovaní, že žalobkyňa pre žalovaného už nepracuje. Nebolo tiež sporné, že žalobkyňa v dôsledku zmeny hesla nemala umožnený prístup do informačného systému spoločnosti a bola zrušená jej e-mailová adresa Z.@ceva.com. Na pojednávaní žalovaný spochybnil iba tvrdenie žalobkyne, že na pracovisko sa dostavila aj tretíkrát, dňa 5.11.2017. Táto skutočnosť však, vzhľadom na dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, nebola pre rozhodnutie dôležitá.
14. Z týchto dôvodov súd vykonal dokazovanie len listinnými dôkazmi.
15. Pri posúdení platnosti pracovnej zmluvy súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa nebola spoločníkom žalovaného, nemala so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu s druhom práce konateľ spoločnosti alebo štatutárny orgán. V písomnej pracovnej zmluve bol druh práce, resp. pracovná náplň, vymedzená ako riaditeľ, manažér. V pracovnej náplni riaditeľa neprevažujú povinnosti konateľa spoločnosti uvedené v Obchodnom zákonníku, preto nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného, že sa prekrývajú činnosti riaditeľa a štatutárneho orgánu.
16. Podľa opisu pracovnej pozície, ktorý bol súčasťou pracovnej zmluvy, žalobkyňa mala vo svojej funkcii v súlade s miestnymi predpismi plniť konkrétne úlohy - pripravovať rozpočet, predkladať mesačné správy, zabezpečovať spoľahlivosť a presnosť účtovníctva, zodpovedala za dodržiavanie daňových predpisov, za riadenie financií a mala plniť aj všetky administratívne záležitosti delegované Country manažérom. Vo svojej funkcii sa zodpovedala Counutry manažérovi, pričom bola vo vzťahu aj s jednotlivými oddeleniami
skupiny CEVA (finančným, ľudských zdrojov, IT a pod.). V Pravidlách a postupoch skupiny CEVA stanovených voči žalobkyni ako generálnej manažérke CEVA Slovakia boli presne stanovené postupy a limity, ktoré platia v skupine CEVA a ktoré musela žalobkyňa dodržiavať. Aj z týchto pravidiel vyplýva, že žalobkyňa mala vykonávať každodenné riadenie spoločnosti, pričom jej boli stanovené detailné obmedzenia, na aké úkony navonok a na aké rozhodnutia v rámci spoločnosti, sa vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas regionálneho manažéra alebo riaditeľa toho ktorého oddelenia skupiny CEVA. Z toho je podľa súdu zrejmé, že žalobkyňa vykonávala závislú prácu, presne vymedzenú spoločníkom. Keďže spoločník žalobkyni podrobne a veľmi detailne stanovil obmedzenia na konkrétne úkony a rozhodnutia (napr. uzavretie obchodnej zmluvy, prepustenie zamestnanca), je možné odlíšiť pozíciu žalobkyne ako zamestnankyne a pozíciu konateľky.
17. Obe strany sa napokon zmluvou po dlhé roky riadili, jej platnosť nikdy nespochybnila žalobkyňa ani spoločník žalovaného.
18. Judikáty slovenských súdov, na ktoré poukazoval žalovaný, vychádzali z iného skutkového stavu. Okrem toho z ich záverov ani nevyplývalo, že predmetná pracovná zmluva medzi žalovaným a žalobkyňou je neplatná.
19. Právna veta rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.1997, sp. zn. 5 Cdo 92/97, hovorí, že funkciu konateľa obchodnej spoločnosti nemožno vykonávať v pracovnom pomere, resp. že vykonávanie funkcie štatutárneho orgánu nie je výkonom práce v pracovnom pomere. Najvyšší súd pri tom vychádzal z toho skutkového stavu, že žalobca, domáhajúci sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nemal so spoločnosťou uzavretú žiadnu pracovnú zmluvu a bol zároveň jedným zo spoločníkov, ktorý vykonával administratívne práce na základe dohody spoločníkov. Išlo teda o odlišný skutkový stav. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd zároveň uviedol, že nemožno vylúčiť, že niektorý zo spoločníkov a konateľov by vykonával administratívne práce ako zamestnanec, ale takýto zamestnanecký pomer by musel byť dohodnutý so všetkými náležitosťami, aby sa náplň práce zamestnanca a súčasne konateľa nezamieňala a aby bolo zrejmé, že došlo k uzavretiu pracovného pomeru a že činnosť spoločníka a tiež konateľa si vzájomne nekonkurujú. Tieto predpoklady boli podľa súdu vo vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou dodržané. Druhom vykonávanej práce nemôže byť pôsobnosť štatutárneho orgánu, to však nevylučuje, že zamestnanec - riaditeľ spoločnosti, nemôže byť zároveň aj štatutárnym orgánom spoločnosti.
20. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.
21. Podľa § 64 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ nesmie dať zamestnancovi výpoveď v ochrannej dobe, a to v dobe, keď je zamestnanec uznaný dočasne za práceneschopného pre chorobu alebo úraz.
22. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou vyplynula z uvedených ustanovení. Žalovaný dňa 18.9.2017 zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorým bolo zrušené miesto riaditeľky, navyše, v čase zákazu výpovede nemožno dať zamestnancovi platne výpoveď. Dôvodnosť žaloby o neplatnosť výpovede počas konania uznal aj žalovaný.
23. Podľa § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
24. Podľa komentárov k uvedenému ustanoveniu Zákonníka práce, zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Dôvodom, pre ktorý môže zamestnávateľ použiť tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru, je, okrem odsúdenia za úmyselný trestný čin, aj porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom závažným spôsobom. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi základné povinnosti
zamestnanca [§ 47 ods. 1 písm. b), § 81 a 82]. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom možno považovať napríklad opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci, napadnutie nadriadeného alebo spoluzamestnanca a pod.
25. Pokiaľ ide o posudzovanie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, zákon, ani iné pracovnoprávne predpisy, neustanovujú, z akých hľadísk má súd vychádzať. Pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny nie je definovaný, pričom na jeho vymedzení závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca. Vymedzenie teda závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu. Podľa judikatúry súd môže pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť na osobu zamestnanca, funkciu, ktorú zastáva, situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca a dôsledky porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa.
26. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.10.2017 žalovaný skutkovo vymedzil zistením, že v priebehu mesiacov september a október 2017 žalobkyňa viacnásobne porušila základné povinnosti uložené Zákonníkom práce tým, že v dňoch 26.9.2017 až 18.10.2017 nebola prítomná na pracovisku a nepracovala, napriek písomným oznámeniam zamestnávateľa o skončení prekážok v práci a výzvam, aby nastúpila do práce, doručenými žalobkyni dňa 19.9.2017 a dňa 13.10.2017.
27. Neprítomnosť žalobkyne súd vzhľadom na všetky okolnosti nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplína. Podľa súdu žalovaná neporušila pracovnú disciplínu ani menej závažným spôsobom.
28. Dňa 24.8.2017 žalovaný splnomocnil svojho právneho zástupcu, aby ho zastupoval vo veci skončenia pracovného pomeru žalobkyne a rokoval o nárokoch súvisiacich s pracovným pomerom a jeho skončením. V ten deň bola žalobkyňa aj odvolaná z funkcie konateľky. Na rokovaní žalobkyňa nesúhlasila s návrhmi žalovaného na skončenie pracovného pomeru, k dohode preto nedošlo. O aké návrhy išlo, strany neuviedli. Žalovaný zároveň oznámil žalobkyni prekážky v práci na strane zamestnávateľa, a to z dôvodu zrušenia jej pracovnej pozície. Následne sa mali sa uskutočniť ďalšie rokovania, ku ktorým však nedošlo. Od 18.9.2017 bola žalobkyňa práceneschopná.
29. Dňa 22.9.2017 právny zástupca žalobkyne oznámil žalovanému, že zastupuje žalobkyňu a žiadal, aby žalovaný rokoval priamo s ním. Ďalej uviedol, že podľa výzvy sa žalobkyňa dňa 20.9.2017 dostavila o 9:00 hod na pracovisko, objektívne si však nemohla plniť pracovné povinnosti. Je preto zrejmé, že prekážky v práci naďalej trvajú a navrhol žalovanému rokovanie o ďalšom postupe. List bol žalovanému doručený dňa 25.9.2017. Dňa 2.10.2017 právny zástupca žalobkyne urgoval odpoveď na svoj list a znovu navrhol žalovanému rokovanie v ich advokátskej kancelárii.
30. Dňa 3.10.2018 právny zástupca žalovaného oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, že dňa 20.9.2017 sa síce žalobkyňa dostavila do práce, ale len oznámila, že je práceneschopná, preto jej zamestnávateľ nemohol prideľovať prácu. Ďalej v liste uviedol, že dňa 27.9.2017 odoslal žalobkyni, aj jej právnemu zástupcovi, listy, v ktorých im oznámil, že pracovné miesto žalobkyne nebolo zrušené a požiadal žalobkyňu, aby po skončení práceneschopnosti nastúpila späť do práce.
31. Listom zo dňa 9.10.2017 právny zástupca žalobkyne informoval právneho zástupcu žalovaného, že žalobkyňa sa bezodkladne po doručení listu dostavila v doobedňajších hodinách do práce, pričom zas nikto z administratívy nemal informácie o jej zaradení a počítač žalobkyne mal zmenené heslo. Keďže uvedené sa zopakovalo viackrát, mal za to, že prekážky v práci naďalej pretrvávajú a znovu navrhol právnemu zástupcovi žalovaného rokovanie.
32. Podstata sporu spočívala v posúdení, či za uvedenej situácie bolo povinnosťou žalobkyne chodiť do práce každý deň, či mala vykonávať nejakú prácu, resp. len po celú pracovnú dobu čakať na pridelenie práce.
33. V tej súvislosti bolo podľa súdu potrebné zohľadniť vedúcu funkciu, akú žalobkyňa u žalovaného zastáva, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa bola odvolaná z funkcie konateľky spoločnosti. S prihliadnutím
na náplň práce v pracovnej zmluve a kompetencie vymedzené v pravidlách a postupoch spoločnosti CEVA, žalovaná objektívne nemohla vykonávať dohodnuté práce bez toho, aby boli najprv vyjasnené jej kompetencie. Podľa § 15 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Aj s prihliadnutím na uvedené ustanovenie bolo podľa súdu potrebné, aby iniciatívne konal predovšetkým žalovaný ako zamestnávateľ. Skutočnosť, že žalovaný zmenil prístupové heslo a tým znemožnil žalobkyni prístup do informačného systému, bola až druhoradá.
34. Dôležitou skutočnosťou pri posudzovaní spornej otázky bolo aj to, že všetkým zamestnancom bolo oznámené, že žalobkyňa u žalovaného už nepracuje. Za takejto situácie je vylúčené, aby sa žalobkyňa iniciatívne ujala riadenia spoločnosti, uplatňovala svoju autoritu voči ostatným zamestnancom a vyžadovala od nich, ako jej podriadených, aby rešpektovali jej pokyny pri plnení pracovných povinností.
35. Vyžadovanie práce od žalobkyne zo strany žalovaného preto považoval súd len za formálne. Tvrdenia strán a predložené dôkazy nesvedčili o tom, že žalovaný mal skutočný záujem o prácu žalobkyne. Podľa súdu bolo na žalovanom, t.j. na novom konateľovi alebo spoločníkovi žalovaného, aby žalobkyni oznámil, aké sú jej práva a povinnosti po odvolaní z funkcie konateľky a zároveň oznámil zamestnancom, že zrušil predchádzajúce rozhodnutie o prepustení žalobkyne. Podľa súdu ide o základné predpoklady pre riadny výkon manažérskej funkcie.
36. Bolo potrebné prihliadať aj na to, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného viac ako dvadsať rokov, žalovaný nemal výhrady k jej práci, neupozornil ju na porušovanie pracovnej disciplíny.
37. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že neprítomnosť žalobkyne na pracovisku bola ospravedlniteľná. Neboli tak splnené zákonné predpoklady na okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré predstavuje výnimočný spôsob skončenia pracovného vzťahu.
38. Nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo v súlade s § 68 ods. 1 Zákonníka práce, a žaloba bola podaná na súde v lehote podľa § 77 Zákonníka práce, súd žalobe na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhovel.
39. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
40. Žalobkyňa listom zo dňa 15.11.2017 oznámila žalovanému, že považuje skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. List bol žalovanému doručený poštou dňa 20.11.2017.
41. Podľa § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
42. Z výplatných listov za mesiace júl až september 2017 vyplynula výška hrubej mzdy žalobkyne a počet odpracovaných hodín v tomto období, na základe čoho priemerný hodinový zárobok predstavuje 60,6468 eur. Po zohľadnení priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac (174 hod.) tak priemerný mesačný zárobok žalobkyne predstavoval 10.552,54 eur brutto. Žalovaný výšku priemerného mesačného zárobku nespochybnil. Za obdobie od 20.11.2017 do 30.11.2017 tak patrí žalobkyni náhrada mzdy vo výške 3.517,51 eur, za obdobie od 1.12.2017 do 30.6.2018 vo výške 7 x 10.552,54 eur a za obdobie od 1.7.2018 do 17.7.2018 vo výške 5.786,88 eur, t.j. spolu v priznanej výške 83.172,17 eur.
43. Podľa § 217 ods. 1 CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. S prihliadnutím na toto ustanovenie súd priznal žalobkyni náhradu mzdy len za obdobie do vyhlásenia rozsudku, nie aj do budúcnosti. Súd bral do úvahy, že spornou medzi stranami bola práve otázka, či žalobkyňa môže alebo nemôže pokračovať v práci. Náhrada bola žalobkyni priznaná až odo dňa 20.11.2017, nakoľko až v tento deň oznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy za ostatné obdobie tak bola zamietnutá ako nedôvodná, resp. predčasná.
44. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 246/2010 k omeškaniu s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Dovtedajšie rozhodovanie súdov však bolo opačné, súdy nepriznávali úroky z omeškania z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Aktuálne rozhodovanie súdov (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 133/2013) stále vychádza z toho, že ak zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nemá priznaná náhrada mzdy charakter ekvivalentu mzdy, ako je tomu pri prekážkach v práci, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. Vzhľadom na uvedené rozlišovanie sa súd priklonil ako k správnemu názoru, že žalovaný sa nedostal do omeškania s plnením peňažného záväzku v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, preto zamietol žalobu aj v časti úroku z omeškania z priznanej náhrady mzdy.
45. Pre prípad, že súd rozhodne o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, žalovaný navrhoval, aby súd rozhodol o skočení pracovného pomeru. Žalobkyňa naopak navrhovala, aby súd určil, že pracovný pomer naďalej trvá.
46. Súd v konaní nezistil žiadny spravodlivý dôvod, pre ktorý by bolo odôvodnené rozhodnúť o skončení pracovného pomeru. Žalobkyňa zavinene neporušila svoje povinnosti, už vôbec nie závažne, iný dôvod pre skončenie pracovného pomeru neexistoval. Žalovaný odôvodňoval svoj návrh, že od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, tvrdením, že pracovná náplň žalobkyne sa prekrývala s činnosťami spadajúcimi pod rozsah činnosti štatutárneho orgánu a keďže žalobkyňa bola z funkcie konateľa odvolaná, tieto činnosti prevzal nový konateľ. Túto argumentáciu súd považoval za nepresvedčivú, rozpornú, keďže na jednej strane tvrdil, že činnosti vykonávané žalobkyňou prevzal nový konateľ, no na druhej strane obnovil pracovnú pozíciu riaditeľky a od žalobkyne znovu vyžadoval vykonávanie práce. Ako súd už vyššie zdôvodnil, rozsah činnosti riaditeľa a konateľa neboli zhodné, v dokumentoch boli pracovné činnosti riaditeľa špecifikované tak, že mali charakter závislej, každodennej práce.
47. Z toho dôvodu súd zamietol návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, pracovný pomer medzi stranami svojim rozhodnutím neskončil a na návrh žalobkyne určil, že naďalej trvá.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa §§ 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala vo veci celkový úspech, jej nepatrný neúspech sa nedá pomerne vyjadriť, preto jej bola priznaná plná náhrada trov konania. O výške náhrady, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni, súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia, na tunajšom súde, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 a 2) a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinná strana nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, oprávnená strana môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.