Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3T-22-2018.pdf
PDF · 163.42 KB
No categories available
3T/22/2018
Uznesenie
Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica rozhodujúc v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Hrubalu a sudcov JUDr. Jozefa Šutku a JUDr. Jána Giertliho, v trestnej veci proti obvinenému N.. T. Z. a spol. na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18.07.2018, takto
rozhodol:
Podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku súd obžalobu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v Bratislave zo dňa 01.06.2018, predloženú súdu dňa 01.06.2018, evidovanú pod spisovou značkou VII/1 Gv 140/14/1000-72 na obvinených:
1) N.. T. Z., nar. XX.XX.XXXX v Y., okr. U., trvale bytom V. XX, U.,
2) L.. L. Y., nar. XX.XX.XXXX v T., trvale bytom C. XXX, okres V.,
3) J. G., nar. XX.XX.XXXX v G. S., O., trvale bytom P. XX, T.,
o d m i e t a a v e c v r a c i a p r o k u r á t o r o v i,
nakoľko v konaní zistil závažné procesné chyby, najmä že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby.
odôvodnenie:
Prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v Bratislave (ďalej „prokurátorka") dňa 01.06.2018 pod vyššie uvedenou spisovou značkou podala obžalobu na obvinených
na tom skutkovom základe, že
N.. T. Z.
1. ako pracovník Daňového úradu Košice, Odboru daňovej exekúcie, Oddelenia daňovej exekúcie I v pozícii hlavného radcu - exekútora v súvislosti s rozhodnutiami vydanými Daňovým úradom Košice a to
- Rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č. 9800501/5/2926568/2012/Žof zo dňa 12.10.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 11. 2012 a vykonateľnosť dňa 19. 10. 2012, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv 13.11.2012,
- Rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 9800501/5/3608065/2013 zo dňa
30. 07.2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo U. registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10.10. 2013,
- Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/3607756/2013 zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10. 10. 2013,
dňa 10. 03. 2014 v čase o 09:40 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX v rozpore s § 61 ods.1 písm. b/ Zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon č. 400/2009 Z. z.), žiadal úplatok vo forme jedného prasiatka na pohostenie na krstiny pre svoju vnučku od J. G., súkromného podnikateľa podnikajúceho v agrosektore za to, že pourguje podpísanie Protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom bol konateľom J. G., CO.BE.R. spol. s r.o. Suchý Jarok 6215, 066 19 Humenné, kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu z dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktorý bol následne podpísaný dňa 02. 04. 2014 pracovníkmi správcu dane N.. W. W. a N.. Y. T. a bezodkladne spracuje všetky náležitosti súvisiace s daňovým exekučným konaním,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1305011/2014/Žof zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800501/5/2926568/2012/Žof zo dňa 12. 10. 2012 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 13.11. 2012,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1302038/2014/Žof, zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800501/5/3608065/2013 zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10.10. 2013,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1301042/2014/Žof, zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/3607756/2013 zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, V IN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10.10.2013,
2. ako pracovník Daňového úradu Košice, Odboru daňovej exekúcie, Oddelenia daňovej exekúcie I v pozícii hlavného radcu - exekútora v súvislosti s Rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č. 9800503/5/289232/2015/Žof zo dňa 06.02.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 02. 2015 a vykonateľnosť dňa 12. 02. 2015, ktorým bolo určené záložné právo k nehnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO,
dňa 03. 02. 2015 v čase o 10:29 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX v rozpore s § 61 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 400/2009 Z. z., žiadal úplatok vo forme jedného prasiatka o hmotnosti 13 kg na narodeninové pohostenie pre svoju dcéru od J. G., súkromného podnikateľa podnikajúceho v agrosektore za to, že pourguje podpísanie Protokolu z daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom bol konateľom J. G., MANGINI, s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu z dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014, ktorý bol následne podpísaný dňa 06. 02. 2015 pracovníkmi správcu dane N.. T. P. a N.. T. P. a bezodkladne spracuje všetky náležitosti súvisiace s daňovým exekučným konaním
- Rozhodnutie, ktoré bolo aj následne vydané Daňovým úradom Košice pod č. 20317268/2015 zo dňa 03. 06. 2015, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/289232/2015/ŽOF zo dňa 06. 02. 2015 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k nehnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO,
L.. L. Y.
1. ako pracovník Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné vo funkcii odborného radcu v rozpore s § 61 ods. 1 písm. b/ zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov, žiadal úplatky od J. G., súkromného podnikateľa podnikajúceho v agrosektore dňa 24. 04. 2014 o 10:36 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX, vo forme poľnohospodárskych produktov a to jedného vreca kukurice nezistenej hmotnosti a dňa 19. 05. 2014 o 12:52 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX žiadal nezistené množstvo agrochemických prípravkov proti burine nezistenej značky za to, že svojím vplyvom bude pôsobiť na správcu dane, aby ten uprednostnil vratku nadmerného odpočtu DPH v daňovom subjekte, v ktorom je konateľom J. G., CO.BE.R. spol. sr.o. Suchý Jarok 6215, 066 19, Humenné, IČO 31704166, DIČ 20204985 46, mesačného platiteľa DPH, za zdaňovacie obdobie február 2014,
2. ako pracovník Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné vo funkcii odborného radcu v rozpore s § 61 ods. 1 písm. b/ Zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov žiadal úplatky od J. G. súkromného podnikateľa podnikajúceho v agrosektore dňa 31. 03. 2015 v čase o 07:51 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX, žiadal kukuricu na osivo v nezistenom množstve a následne dňa 10. 04. 2015 v čase o 14:45 hodine pri telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX svoju žiadosť o kukuricu na osivo opäť zopakoval a spresnil ju na dve vrecia kukurice na osivo nezistenej hmotnosti za to, že svojím vplyvom bude pôsobiť na správcu dane, aby z ukončenej daňovej kontroly, z ktorej bol spracovaný Protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom je konateľom J. G. CO.BE.R. spol. s r.o. Suchý Jarok 6215, 066 19, Humenné, IČO 31704166, DIČ 2020498546, číslo 9710401/5/434418/2015/Puš zo dňa 16. 03. 2015, aby ten uprednostnil vratkú nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2014,
J. G.
1. ako súkromný podnikateľ v agrosektore, konateľ viacerých spoločností v súvislosti s rozhodnutiami vydanými Daňovým úradom Košice a to
- Rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č. 9800501/5/2926568/2012/Žof zo dňa 12. 10. 2012, ktorým sa zriadilo záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO, registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10. 10. 2013,
- Rozhodnutím Daňového úradu Košice č. 9800501/5/3608065/2013 zo dňa 30. 07.2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného
práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO, registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10.10. 2013,
- Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/3607756/2013 zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10. 10. 2013,
dňa 10. 03. 2014 v čase o 09:40 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX sľúbil úplatok vo forme jedného prasiatka na pohostenie na krstiny N.. T. Z., pracovníkovi Daňového úradu Košice, Odboru daňovej exekúcie, Oddelenia daňovej exekúcie I v pozícii hlavného radcu - exekútora za to, že pourguje podpísanie Protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom bol konateľom J. G., CO.BE.R. spol. s r.o. Suchý Jarok 6215, 066 19 Humenné, kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu z dane pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2012, ktorý bol následne podpísaný dňa 02. 04. 2014 pracovníkmi správcu dane N.. W. W. a lng. Y. T. a bezodkladne spracuje všetky náležitosti súvisiace s daňovým exekučným konaním,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1305011/2014/Žof, zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800501/5/2926568/2012 zo dňa 12. 10. 2012 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 13. 11. 2012,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1302038/2014/Žof, zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800501/5/3608065/2013,zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10. 10. 2013,
- Rozhodnutie pod č. 9800503/5/1301042/2014/Žof, zo dňa 02. 04. 2014, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/3607756/2013, zo dňa 30. 07. 2013 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO registrovanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv dňa 10. 10. 2013.
2. ako súkromný podnikateľ v agrosektore, konateľ viacerých spoločností v súvislosti s Rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Michalovce č. 9800503/5/289232/2015/Žof zo dňa 06. 02. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 02. 2015 a vykonateľnosť dňa 12. 02. 2015, ktorým sa zriadilo záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713, pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, VIN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO,
dňa 03. 02. 2015 v čase o 10:29 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX sľúbil úplatok vo forme jedného prasiatka o hmotnosti 13 kg, ako narodeninové pohostenie N.. T. Z., pracovníkovi Daňového úradu Košice, Odboru daňovej exekúcie, Oddelenia daňovej exekúcie I v pozícii hlavného radcu - exekútora za to, že pourguje podpísanie Protokolu z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom bol konateľom J. G., MANGINI, s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu zdané pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014, ktorý bol následne podpísaný dňa 06. 02. 2015 pracovníkmi správcu dane N.. T. P. a N.. T. P. a bezodkladne spracuje všetky náležitosti súvisiace s daňovým exekučným konaním
- rozhodnutie, ktoré bolo aj následne vydané Daňovým úradom Košice pod č. 20317268/2015 zo dňa 03. 06. 2015, ktorým sa ruší Rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800503/5/289232/2015/ŽOF zo dňa 06. 02. 2015 o zriadení záložného práva, ktorým bolo určené záložné právo k hnuteľnej veci daňového dlžníka RACING CAR s.r.o., Michalovská 1, 073 01 Sobrance, IČO 45323801, DIČ 2022931713 pričom predmetom záložného práva bolo osobné motorové vozidlo značky FERRARI, typ F142/AB/E, V IN - ZFF67NHB000183479, evidenčné číslo SO 439 AO,
3. ako súkromný podnikateľ v agrosektore, konateľ viacerých spoločností, sľúbil úplatky v nepeňažnej forme L.. L. Y., pracovníkovi Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné vo funkcii odborného radcu dňa 24. 04. 2014 o 10:36 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX vo forme poľnohospodárskych produktov jedného vreca kukurice nezistenej hmotnost a dňa 19. 05. 2014 o 12:52 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice XXXXXXXXXXXX sľúbil nezistené množstvo agrochemických prípravkov proti burine nezistenej značky za to, že L.. L. Y. bude svojím vplyvom pôsobiť na správcu dane, aby uprednostnil vratku nadmerného odpočtu DPH v daňovom subjekte, v ktorom je konateľom J. G., CO.BE.R. spol. s r.o. Suchý Jarok 6215, 066 19, Humenné, IČO 31704166, DIČ 2020498546, mesačného platiteľa DPH za zdaňovacie obdobie február 2014,
4. ako súkromný podnikateľ v agrosektore, konateľ viacerých spoločností, sľúbil úplatky v nepeňažnej forme L.. L. Y., pracovníkovi Daňového úradu Prešov, pobočka Humenné vo funkcii odborného radcu a to dňa 31. 03. 2015 v čase o 07:51 hodine vi telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX sľúbil kukuricu na osivo v nezistenom množstve a následne dňa 10. 04. 2015 v čase o 14:45 hodine v telefonickom rozhovore z telefónnej stanice č. XXXXXXXXXXXX svoj sľub o kukuricu na osivo opäť potvrdil a sľúbil dve vrecia kukurice na osivo nezistenej hmotnosti za to, že L.. L. Y. svojím vplyvom bude pôsobiť na správcu dane, aby z ukončenej daňovej kontroly, z ktorej bol spracovaný Protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v kontrolovanom daňovom subjekte, v ktorom je konateľom J. G. CO.BE.R. spol. s r.o. Suchý Jarok 6215, 066 19, Humenné, IČO 31704166, DIČ 2020498546, číslo 9710401/5/434418/2015/Puš zo dňa 16. 03. 2015 uprednostnil vratku nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2014,
5. ako konateľ spoločnosti CO.BE.R. spol. s r.o., Suchý Jarok 6215, 066 19 Humenné, IČO 31 704 166 pri viacerých osobných stretnutiach, v presne nezistenom čase vo februári a marci 2014 a na presne nezistenom mieste poskytol na základe vyžiadania finančný úplatok vo výške 4.000,- Eur T. U. za to, aby ten svojím vplyvom pôsobil na výkon právomoci N.. Y. V., L.., predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, so sídlom Bajkalská 27, 820 07 Bratislava 27, aby ten schválil a podpísal Rozhodnutie, číslo 1807/2014/E-OZ zo dňa 04. 02. 2014, ktorým sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike pre regulovaný subjekt CO.BE.R. spol. s r.o., Suchý Jarok 6215, 066 19 Humenné, IČO 31 704 166 na rok 2014, ktorým sa schvaľuje pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 134,08 Eur/ MWh, vyrobenej technológiou výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie spaľovaním bioplynu vyrobeného anaeróbnou fermentačnou technológiou v zariadení výrobcu „Bioplynová stanica na výrobu elektrickej a tepelnej energie z obnoviteľných zdrojov CO.BE.R. spol. s r.o. Sobrance" s celkovým inštalovaným výkonom 0,999 MW nachádzajúcom sa na adrese Michalovská 1, 073 01 Sobrance, parcely č. 1142/35, 1142/36, 1142/37, 1147/29, 1045/1, 1192, 1142/39 katastrálneho územia Sobrance, ktorej konateľom je J. G.,
čím mali spáchať
N.. T. Z.
- zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona,
L.. L. Y.
- prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona,
J. G.
- prečin podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona.
Po doručení obžaloby prvostupňový súd dňa 13.06.2018 nariadil doručiť rovnopisy obžaloby všetkým osobám uvedeným v § 240 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a súčasne v zmysle ods. 3 toho istého ustanovenia Trestného poriadku, všetkým týmto osobám doručil výzvu, aby bez meškania súdu písomne oznámili návrhy na vykonanie dôkazov vo veci.
Pokiaľ ide o vyjadrenia na základe vyššie spomenutej výzvy súdu, súd obdržal len žiadosť obhajcu obvineného J. G. T.. G. T. o vyhotovenie kópie spisu ktorá zo strany súdu bola vybavená dňa 29.06.2018.
Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku podanú obžalobu predseda senátu najskôr prezrie z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preverí, či prípravné konanie, ktoré mu predchádzalo, bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu a či ju treba preskúmať alebo predbežne prejednať.
Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku, obžalobu podanú na súde pre zločin s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou osem rokov, čo je aj tento prípad u obvineného Z., preskúma predseda senátu a podľa jej obsahu a obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo či o nej môže nariadiť hlavné pojednávanie.
Podľa § 243 ods. 2 Trestného poriadku predseda senátu nariadi predbežné prejednanie obžaloby vtedy, ak má za to, že vec treba vybaviť rozhodnutím podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i) alebo ak skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba.
Podľa § 243 ods. 3 Trestného poriadku predbežné prejednanie obžaloby sa koná na verejnom zasadnutí; aj na neverejnom zasadnutí sa môže obžaloba predbežne prejednať, ak prichádza do úvahy rozhodnutie podľa § 244 ods. 1 písm. a) až i).
Ustanovenie § 244 ods. 1 Trestného poriadku stanovuje spôsoby rozhodnutia prvostupňového súdu pri predbežnom prejednaní obžaloby, pričom zákonodarca postupnosťou jednotlivých písmen tohto ustanovenia Trestného poriadku stanovil aj chronológiu skutočností, ktoré pri každej veci je potrebné skúmať. V zmysle tejto postupnosti súd predovšetkým a v prvom rade skúma svoju vecnú a miestnu príslušnosť, potom eventuálne možnosti a spôsoby zastavenia trestného stíhania, možnosti uzatvorenia dohody o vine a treste, možnosť a zároveň povinnosť odmietnutia obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi a až v poslednom rade, pokiaľ všetky predchádzajúce možnosti vylúči, pristupuje k nariadeniu hlavného pojednávania, určeniu jeho termínu, rozsahu a spôsobu dokazovania.
V každom prípade súd ani jedno z týchto rozhodnutí nemôže urobiť bez patričnej znalosti a naštudovania - prieskumu spisu. Aj v prípade postúpenia veci príslušnému súdu, s výnimkou formálneho pochybenia prokurátora, chybne žalujúceho ten ktorý trestný čin na nepríslušný súd, sa s vecou musí riadne oboznámiť, nakoľko aj prípadné pochybenie prokurátora ohľadne právnej kvalifikácie musí byť takého charakteru, že eventuálne vykonané dokazovanie v žiadnom prípade nemôže zvrátiť názor prvostupňového súdu a potvrdiť pôvodný názor prokurátora.
Špecializovaný trestný súdu, pracovisko Banská Bystrica po zaslaní obžalôb v zmysle § 240 ods. 1 Trestného poriadku a obdržaní návrhov takýto prieskum veci vykonal, nariadil predbežné prejednanie obžaloby na neverejnom zasadnutí a v rámci jeho konania dospel k záveru, že v danom prípade nemožno postupovať inak, než obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi pre závažné procesné chyby, najmä z dôvodu, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. K takémuto záveru ho viedli predovšetkým nasledujúce úvahy.
Vo veci rozhodujúci senát si uvedomuje, že v predchádzajúcom type konania za účinnosti Trestného poriadku - zák. č. 141/1960 Zb. bola kritériom rozhodnutia o odmietnutí veci okrem výskytu závažných procesných chýb prípravného konania aj potreba objasnenia základných skutkových okolností, bez ktorých nie je možné rozhodnúť na hlavnom pojednávaní a v konaní pred súdom by bolo takéto šetrenie spojené s výraznými ťažkosťami alebo by bolo zrejme na ujmu rýchlosti konania, pričom táto koncepcia sa stala neaktuálnou prijatím v súčasnosti platného Trestného poriadku - zákona č. 301/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2006. Nová úprava priniesla odstránenie vyšetrovacej zásady zo súdneho konania, s čím je spojené aj dôkladné uplatnenie zásady zodpovednosti prokurátora za dokázanie viny
obžalovaného, teda zásady dôkazného bremena. Vykonávanie dôkazov v súdnom konaní, ktoré strany nenavrhli alebo nezabezpečili, je podľa aktuálnej právnej úpravy možnosťou, nie však už povinnosťou súdu. Prijatím takejto úpravy, ako to uviedol aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 1Tost 18/2014 (tu vyjadrené stanoviská NS SR boli už aj judikované v zbierke stanovísk NS SR 8/2014 pod. č. 118), sa trestné konanie ako spor obžaloby a obhajoby približuje občianskemu súdnemu konaniu, ktorého je dôkazné bremeno žalobcu charakteristickou črtou.
Takisto (aj v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia), vrátenie veci prokurátorovi je opodstatnené vždy len vtedy, keď súd nemá vzhľadom na priebeh a výsledky prípravného konania dostatočný a spoľahlivý podklad na riešenie základnej otázky, či je obvinený postavený pred súd dôvodne. Ak ide o taký nedostatok, ktorý nie je prekážkou pre záver o dôvodnosti obžaloby a ktorý sa dá odstrániť v konaní pred súdom, nie je namieste vrátiť prokurátorovi vec na došetrenie. Procesnou chybou (§ 241 ods. 1 písm. f/, § 244 ods. 1 písm. h/ Tr. por.) sa rozumie nedodržanie formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní. Úprava práv obhajoby, ktorej porušenie je zákonom demonštratívne uvedené ako procesná chyba, sa odvíja od ustanovení § 34 ods. 1 Tr. por. (práva obvineného) a § 44 ods. 2 Tr. por. (práva obhajcu).
Je zrejmé, že nedostatočné „došetrenie veci" od 01.01.2006 samo o sebe nie je a nemôže byť dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi na tzv. došetrenie do prípravného konania. Klasickým pochybením, ktoré oprávňuje odmietnutie obžaloby aj za súčasného právneho stavu, je napríklad konanie bez obhajcu v prípadoch nutnej obhajoby, neupovedomovanie obhajcov o úkonoch, nedodržanie zásady rovnosti zbraní, okrem iného aj neumožnením v dostatočnom časovom rozsahu záverečného preštudovania spisu, vykonaním podstatných úkonov prípravného konania pred vznesením obvinenia konkrétnym osobám a podobne. V zásade možno konštatovať, že dôvodom na vrátenie veci do prípravného konania je súdom nereparovateľné pochybenie orgánov činných v prípravnom konaní garantujúce právo na spravodlivý proces tak, ako ho zakotvuje Ústava Slovenskej republiky i medzinárodné dohovory o základných právach a slobodách.
Niet teda sporu o tom, že napríklad položenie niekoľkých kapcióznych či sugestívnych otázok v rámci prípravného konania, aj keby bolo právom namietané, pokiaľ sa takýto postup nestal prevažujúcim modus operandi orgánov činných v trestnom konaní či obhajcov, niekoľko opomenutí vyslúchnutia pre vec dôležitých osôb prípadne ich nekontradiktórny výsluch a podobné súdom reparovateľné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní samy o sebe, nemôžu byť dôvodom na to, aby súd obžalobu odmietol, vrátil vec do prípravného konania a prikázal realizovať prípravné konanie podľa svojich predstáv. Súd totiž nie je pánom sporu (dominus litis) prípravného konania a jeho predstava o rozsahu či kvalite vyšetrovania v zásade nehrá podstatnú úlohu pri rozhodovaní v súvislosti s prijatím či neprijatím obžaloby na ďalšie konanie.
Platí tiež tzv. obžalovacia zásada a súd neskúma, prečo pred súd bola postavená osoba uvedená v obžalobnom návrhu a neboli žalované aj ďalšie osoby. Jeho prípadné výhrady k tomuto sú v konečnom dôsledku, s výnimkou posúdenia viny či neviny žalovaných osôb, irelevantné. Preto z tohto pohľadu je irelevantný i názor súdu ohľadne bodu 5 obžaloby na to, že, prokurátorka vidí vinu u obžalovaného G., ktorý „v presne nezistenom čase vo februári a marci 2014 a na presne nezistenom mieste poskytol (dokonca - pozn. súdu) na základe vyžiadania finančný úplatok vo výške 4.000 Eur" a nevidí vinu u toho, kto si úplatok podľa jej expresis verbis vyjadreného názoru v obžalobe vyžiadať a aj prevziať mal. Je teda síce nepochopiteľné, že pri konštatácii viny J. G., ktorý mal uplácať T. U. za to, aby tento svojím vplyvom pôsobil na výkon právomoci ďalšej osoby, sa nekonštatuje vina uplácanej osoby (bez existencie ktorej neexistuje žiadny korupčný delikt) a to ani za prípadný trestný čin podvodu, ale v konečnom dôsledku je to irelevantné. Nedá sa však nevyjadriť údiv nad tým, že u pôvodne tiež obvineného U. prokurátorka vo svojom uznesení zo dňa 08.09.2017, ktorým zrušila obvinenie tohto obvineného za trestný čin nepriamej korupcie, v časti uznesenia na č.l. 46 spisu doslova konštatuje, že „...ani z komunikácie medzi J. G. a T. U. nevyplývajú žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdzovali, že J. G. sľubuje, ponúka a poskytuje úplatky T. U. pre osobu z prostredia ÚRSO... (ide o názor, ktorý predbežne posudzujúc nejaví známky hlbšieho rozboru komunikácie - pozn. súdu)" a zároveň žaluje J. G. za v podstate identický skutok tvrdiac, že J. G. T. U. s jeho vedomím a na základe jeho vyžiadania uplácal.
Treba teda zdôrazniť, že jediné, čo pri rozhodovaní súdu o odmietnutí obžaloby podstatnú úlohu musí hrať, je posúdenie dodržania formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní tak, ako to
zdôrazňuje aj vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu, do kategórie „formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní" je jednoznačne potrebné zaradiť aj dodržanie tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré opisujú náležitosti jednotlivých úkonov v rámci prípravného konania vrátane náležitostí, ktoré sa týkajú formálnych a obsahových postupov predpísaných konaní a predpísaných znakov jednotlivých rozhodnutí v prípravnom konaní.
Dôvody na odmietnutie obžaloby a postup podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku v tejto veci sú v podstate dva - prvý (I.) sa týka výhrad súdu voči absencii predpísaných náležitostí rozhodnutia v prípravnom konaní a druhý (II.) výhrad súdu voči nedodržaniu predpísaných postupov v prípravnom konaní.
I.
V súvislosti s výhradami voči rozhodnutiu v rámci prípravného konania považuje súd za inštruktážne začať tým, že ak je napríklad v ustanovení § 206 ods. 3 Trestného poriadku uvedené, že uznesenie o vznesení obvinenia musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, ktorý v tomto skutku ide a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia, pričom uznesenie o vznesení obvinenia tieto náležitosti nespĺňa, ide o podstatnú chybu prípravného konania, ktorá jednoznačne môže byť dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania z dôvodu napravenia predmetnej chyby. Náležitosti jednotlivých rozhodnutí, ktoré upravuje Trestný poriadok, sú totiž v zákone uvedené aj z toho dôvodu, aby bolo zrejmé, v akej veci sa koná a ako ten ktorý orgán štátu uvažuje, pokiaľ zasahuje do práv občanov - napríklad ich vystavením trestnému stíhaniu. Bez akýchkoľvek pochybností štát takéto právo má, ak to však učiní, musí to urobiť tak, aby každému obvinenému boli dané na známosť dostatočne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých je trestne stíhaný. Len tak totiž obvinená osoba môže dôsledne uplatňovať svoje právo na obhajobu, ktoré je garantované sústavou vnútroštátnych i medzinárodných normatívnych aktov.
Z takého istého dôvodu štátna moc definuje veľmi presne aj obžalobu ako základný písomný akt (rozhodnutie) prokurátora, ktorým stavia obvinenú osobu pred súd. V § 234 ods. 2 Trestného poriadku je stanovené, že obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie. V zmysle ods. 3 toho istého ustanovenia Trestného poriadku, spis obžaloby obsahuje najmä rozhodnutia orgánov prípravného konania o úkonoch, zápisnicu o výsluchu obvineného, poškodeného, svedka a všetky dôkazy týkajúce sa veci.
Nie menej dôležité je ustanovenie § 235, v ktorom sú uvedené obligatórne náležitosti obžaloby. Okrem iného je tu pod písm. c) uvedené, že obžaloba musí obsahovať obžalobný návrh, v ktorom musí byť označený skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, ak ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným a aby bolo odôvodnené použitie určitej trestnej sadzby; ďalej sa uvedie právna kvalifikácia skutku s uvedením zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, aj príslušné ustanovenie Trestného zákona a všetky zákonné znaky vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.
I keď v súvislosti s obžalobou, o ktorej bolo rozhodnuté týmto rozhodnutím, už teraz možno mať výhrady aj voči formuláciám jednotlivých skutkov, vo vzťahu ku konštatovaniu nedodržania formálnych náležitostí postupu a úkonov v prípravnom konaní, je najdôležitejšia citácia § 235 písm. d) Trestného poriadku. Tu je uvedené, že ak sa vo veci konalo vyšetrovanie, obžaloba musí obsahovať aj odôvodnenie obžalobného návrhu, ktoré obsahuje opísanie skutkového deja s uvedením dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanovisko prokurátora k nej, ako aj právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval.
Aj na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia je potrebné konštatovať, že súd nie je a nebol pánom prípravného konania. V tomto štádiu konania mu neprináleží hodnotiť správnosť či nesprávnosť úvah prokurátora a pokiaľ nejde o evidentné svojvoľné postavenie niekoho pred súd (čo zrejme nie je tento prípad), nie je jeho úlohou polemizovať s tým, ako sa prokurátor predbežne vysporiadal s dôkaznou
situáciou, ako reagoval na obhajobu obvineného, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a podobne. V zásade úvahy prokurátora nemôže kritizovať ani z hľadiska ich kvantity a, jednoducho povedané, ak prokurátor dôkazné bremeno v rámci konania neunesie, nepredloží dostatok dôkazov, resp. tieto dôkazy nebudú „v dostatočnej kvalite" na uznanie viny, osobu postavenú pred súd súd oslobodí.
To všetko však platí len za situácie, pokiaľ súd zaznamená aspoň pokus o zadosťučinenie pravidlám, ktoré sú obligatórne stanovené v § 234 a najmä § 235 Trestného poriadku. V tomto prípade však súd má dočinenia nielen že s nekvalitne napísanou obžalobou, ale nezaznamenáva ani len pokus prokurátorky, aby obžaloba spĺňala najmä náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku.
Obžaloba prokurátorky má v tomto prípade 27 strán, pričom stať nazvaná ako odôvodnenie obžaloby je súčasťou prokurátorkou zaslanej písomnosti od strany 8 po stranu 27. Bez akýchkoľvek pochybností možno konštatovať, že táto stať je púhym prerozprávaním obsahu výpovedí jednotlivých zainteresovaných osôb, resp. rekapitulácia spisu bez akýchkoľvek hodnotiacich úsudkov (analýz) týkajúcich sa jednotlivých výpovedí svedkov. Prokurátorka nijak neanalyzuje ani „listinné dôkazy" (medzi ktoré zaraďuje aj „prepisy hovorov") a doslova uvádza len „Z listinných dôkazov, ktoré dokumentujú trestnú činnosť uvádzam: (nasleduje niečo vyše jednu stranu zaberajúci výpočet dôkazov typovo označených spôsobom „ - fotokópie listinných dokladov Daňového úradu Košice č.l. ..."). Hneď za touto časťou „odôvodnenia" nasleduje stručná rekapitulácia posudkov a rôznych registrov týkajúcich sa obvinených (to, na rozdiel od analýzy veci, nie je obligatórnou súčasťou obžaloby) a doslovná citácia niektorých hmotnoprávnych ustanovení trestného práva týkajúcich sa veci. Za týmto na str. 25 obžaloby prokurátorka končí "odôvodnenie" vetou „Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti považujem podanie obžaloby za dôvodné." a nasleduje výpočet dôkazov, ktoré prokurátorka na hlavnom pojednávaní navrhuje vykonať.
Vzhľadom k vyššie uvedenému podľa názoru vec prejednávajúceho senátu nemôže byť pochýb o tom, že obžaloba náležitosti uvedené v § 235 písm. d) Trestného poriadku neobsahuje a kritériá kladené na tak dôležitú súčasť spisu, akou je obžaloba, nespĺňa. Nielen akékoľvek rozhodnutie súdu, ale aj akékoľvek rozhodnutie ktoréhokoľvek orgánu činného v trestnom konaní (obžaloba je rozhodnutím sui generis s predpísanými náležitosťami a i keď nie je proti nej prípustný „klasický" opravný prostriedok, podlieha prieskumu súdu, podobne ako návrh na podanie obžaloby podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku podlieha prieskumu prokurátora) musí spĺňať podmienky primerane intelektuálneho výkonu, ktorého obsah sa musí premietnuť do formulácií, ktoré spĺňajú zákonom predpísané náležitosti. Inak povedané, obžaloba vo veci, v ktorej sa konalo vyšetrovanie nemôže byť len konštatačným sumárom spisu s prerozprávaním toho, čo je jeho obsahom. Vo veci činní členovia senátu i predseda senátu bez toho, aby im to prokurátor do obžaloby prekopíroval, sú schopní prečítať jednotlivé svedecké výpovede či výpovede obvinených a sú schopní čítať i listinné dôkazy. Súd tým nechce povedať, že obžaloba nemá byť aj sumarizáciou doteraz vykonaných úkonov, v každom prípade však musí obsahovať aspoň náznak úvah, ktoré prokurátora viedli k tak závažnému počinu ako je podanie obžaloby voči spolu trom obvineným. Argumentačná a analytická časť obžaloby by mala byť o to sofistikovanejšia, že v tomto prípade sa obvinení voči obvineniam bránia. Ani v tomto smere zo strany prokurátorky však nebol zaznamenaný ani čo len pokus opísať obhajobu obvinených a zaujať stanovisko k nej.
Súd konštatuje i to, že pri tak závažnom formálnom pochybení, ako je v podstate neexistujúce odôvodnenie obžaloby, sú porušené i práva jednotlivých obvinených na obhajobu. Ak totiž títo nevedia z obžaloby zistiť, ako prokurátor uvažuje a ako sa vysporadúva s nimi koncipovanými úvahami a podaniami (resp. ak prokurátor bez bližšieho vysvetlenia len odmieta návrhy obhajoby), obhajobu nemôžu vykonávať efektívne - inak povedané, nemôžu reagovať na intelektový a zdôvodnený počin prokurátora, nakoľko tento neexistuje.
Súd si je vedomý tej skutočnosti, že odôvodnenie obžalobného návrhu sa vyžaduje len v prípadoch, kedy sa vo veci koná vyšetrovanie, pričom v jednoduchších prípadoch, ak sa koná skrátené vyšetrovanie, obžaloba odôvodnená byť nemusí. Zákonodarca pravidlá trestného stíhania takto stanovil zrejme z toho dôvodu, že v rámci zabezpečenia hospodárnosti a efektivity trestného stíhania dospel k záveru, že v jednoduchých veciach, kedy spis obsahuje len niekoľko desiatok strán, naozaj nie je potrebné obžalobu odôvodňovať. V takomto prípade teda prokurátor v súlade s vôľou zákonodarcu môže vystupovať v jednoduchej pozícii „poštára", ktorý v podstate obžalobným prípisom posunie vec súdu, aby ten rozhodol, či v konečnom dôsledku žalobca unesie alebo neunesie dôkazné bremeno.
Pri zložitejších veciach, kde sa vykonáva vyšetrovanie, však zákonodarca jednoznačne pre žalobcu stanovil prísnejšie pravidlá, zaviazal ho obžalobu odôvodniť, pričom pred odôvodnením obžaloby, obdobne ako u odôvodnenia rozsudku, je potrebné rozumieť nielen štatistický, ale aj intelektuálny (rozumový) rozbor dôkaznej situácie. Ak napríklad prokurátor navrhuje vo veci prečítať „listinné dôkazy, ktoré dokumentujú predmetnú trestnú činnosť" musí tieto listiny nielen konkrétne menovať, ale musí aj uviesť, z akého dôvodu tieto listiny majú relevanciu vo vzťahu k prejednávanej veci a čo majú dokazovať. Samozrejme, môže to urobiť stručne, ale túto svoju povinnosť nemôže opomenúť.
Súd ešte raz zdôrazňuje, že v zásade nemá právo hodnotiť odôvodnenie obžaloby prokurátorom, pokiaľ toto odôvodnenie existuje a obsahuje náležitosti opísané v § 235 písm. d) Trestného poriadku. V tomto prípade však senát konštatoval, že toto odôvodnenie napriek reprodukcii časti spisu v podstate neexistuje. Nastala teda situácia, kedy jeden z orgánov činných v trestnom konaní si nesplnil povinnosť stanovenú zákonom, čo v každom prípade je formálnym pochybením, ktoré mal na mysli aj Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí. Toto pochybenie nielen že nedáva súdu podklad na hospodárne a efektívne manažovanie kontradiktórneho procesu, ale, ako už bolo uvedené, je aj porušením práva na obhajobu jednotlivých obvinených, ktorým nebolo predostreté odôvodnenie obžalobného návrhu, a teda nemusí byť pre nich zrejmé, čo z úvah prokurátora majú vyvrátiť, s čím sa môžu stotožniť a podobne.
V kontradiktórnom procese by sudca naozaj mal byť len arbiter, ktorý posudzuje jemu prezentovanú dôkaznú situáciu a intelektové výkony jednotlivých zainteresovaných. Zákonodarca v type kontradiktórneho procesu, ktorý zaviedla Slovenská republika, však chce, aby mal k dispozícii nielen spisový materiál (v zásade zachytávajúci len dôkazné prostriedky, ktoré majú k prejednávanému prípadu vzťah), ale aby mal k dispozícii aj obžalobu, z ktorej mu je jasné, prečo prokurátor považuje za dôležité tie ktoré dôkazy a nie iné, prečo verí jednej skupine osôb a druhej neverí a podobne. V takomto type sporov, ako je prejednávaný prípad, súd musí mať právo podrobnejšie sa oboznámiť s argumentačnou výbavou prokurátora už v obžalobe a toto právo nie je možné upierať ani obvineným - ak im je totiž upreté, nevedia, na čo majú reagovať, voči akým argumentom sa brániť.
Treba len podotknúť, že zákonodarca v ustanovení § 168 Trestného poriadku stanovuje aj náležitosti rozsudku, ktorý vyhlasuje súd, pričom aj tu je uvedené, čo sa všetko stručne v rozsudku uvedie (pozn. súdu - v prípade opisu náležitostí obžaloby slovíčko „stručne" chýba...), pričom ak by súd v rozsudku neuviedol všetko, čo § 168 Trestného poriadku spomína, odvolací súd má veľmi ľahkú úlohu, rozsudok zruší a vráti ho pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodov, že neobsahuje náležitosti, ktoré zákonodarca predpisuje. Podľa názoru senátu niet dôvodu takéto nároky na kvalitu rozhodnutia v trestnom konaní neuplatňovať aj vo vzťahu k obžalobe a to o to viac, že aj prokurátor koná v mene štátu ako jedna zo strán v konaní.
Prax, samozrejme, prináša prípady, kedy štátny žalobca neunesie dôkazné bremeno a aj z toho dôvodu súd vynesie oslobodzujúci rozsudok, pričom vo veľkej väčšine prípadov postup štátneho žalobcu nie je možné kritizovať z hľadiska jeho formálnych pochybení a ide o jednoduchý prípad, kedy prehral spor len z dôvodu priklonenia sa súdu k názorom protistrany. Ak však štátny orgán zastupujúci obžalobu pochybí pri plnení si svojich povinností súvisiacich s nedodržaním ustanovení zákona predpisujúcich náležitosti ním vydaných rozhodnutí, ide o pochybenie, ktoré je formálneho charakteru a v konečnom dôsledku znamená závažnú procesnú chybu, neumožňujúcu v takomto prípade súdne konanie ani začať.
Vyššie opísané stanoviská súdu sú v súlade aj s tým, čo vo svojom náleze III. ÚS 2/09 zo dňa 17.03.2018 uviedol aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej „ústavný súd"), ktorý nález mimochodom spomína aj Generálny prokurátor SR v uznesení, ktorým zrušil právoplatné uznesenie prokurátorky o zamietnutí sťažnosti obvineného U. (č.l. 37 - 41 spisu). Je síce pravdou, že obidve v tomto odseku spomenuté rozhodnutia sa týkajú argumentačnej úrovne rozhodnutí o opravných prostriedkoch, neexistuje však žiadny dôvod, ktorý by vylučoval vztiahnuť úvahy v tomto odseku vymenovaných orgánov ochrany práva aj na obžalobu. Skôr naopak - obžaloba ako akt štátu nenapadnuteľný priamo subjektom ochrany práva z hľadiska predpísanej argumentácie musí spĺňať minimálne také štandardy, ako odôvodnenia „klasických" rozhodnutí orgánov prípravného konania. Ako už bolo uvedené, tieto štandardy sú síce nižšie ako štandardy vzťahujúce sa na odôvodnenia súdnych rozhodnutí, na existenciu odôvodnenia, ak je raz predpísané, však nemožno rezignovať úplne.
Vo vyššie uvedenom náleze ústavného súdu tento najvyšší orgán ústavnosti dal za pravdu sťažovateľovi, ktorý sa sťažoval na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prokuratúry a v súlade so sťažovateľom uviedol, že v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu a inú právnu ochranu) súčasťou obsahu práva na súdnu a inú právnu ochranu je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na dôležité právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany. Obdobne na túto otázku reagoval aj Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999 a tiež ústavný súd vo veciach III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06).
Vo veci III. ÚS 2/09 ústavný súd doslova uviedol:
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).
Hoci ústavný súd v tejto veci posudzoval uznesenie okresnej prokuratúry, a nie rozhodnutia všeobecných súdov, pri preskúmaní ktorých viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (napr. m. m. IV. ÚS 115/03 a III. ÚS 209/04, I. ÚS 110/07), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že ani iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je toho názoru, že aj rozhodnutie okresnej prokuratúry by malo obsahovať také odôvodnenie, ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň stručnú odpoveď. V danom prípade sa to však nestalo.
Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia a záverov zistených ústavným súdom je zrejmé, že ide o arbitrárne rozhodnutie, zjavne neodôvodnené, a keďže neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené, javí sa ústavnému súdu ako nezlučiteľné so základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že všetky štátne orgány, resp. orgány verejnej moci, sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavnou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.
Aj tieto vety dávajú za pravdu tvrdeniu, že odôvodnenie obžaloby nemôže vyzerať spôsobom „ten povedal to, ten zase tamto, v spise sa nachádzajú také a také listiny, nahrávky... a toto všetko (bez akejkoľvek analýzy) obvinených usvedčuje..." Zákonodarca chcel, aby obžalobný návrh obsahoval odôvodnenie s istými náležitosťami, pričom odôvodnenie musí spĺňať aspoň základné atribúty intelektuálneho výkonu a súd i strany v konaní musia mať nárok na takéto odôvodnenie. Inak je obžaloba neodôvodnená, čo napr. za situácie, ak by úplne chýbal odôvodňujúci text resp. kolónka „odôvodnenie" by ostala prázdna, nepochybne viedlo k odmietnutiu obžaloby. Ak však text za nadpisom „odôvodnenie" je len sumárom vyššie uvedených skutočností, ide o identický prípad - obžaloba odôvodnenie neobsahuje, čo je typ formálnej chyby, ktorú zmieňuje aj vyššie spomenuté rozhodnutie R 118/2014.
Treba ešte dodať, že tu nejde o porovnateľný prípad s predmetom sporu, ktorým sa Najvyšší súd SR zaoberal v konaní 2 Tost 4/2014 a kde prvostupňový súd obžalobe nevytýkal formálne pochybenia prípravného konania, ale vo svojej podstate mieru objasnenosti veci v rámci prípravného konania, absenciu vykonania niektorých dôkazov a pod. V tejto veci súd, i keď by tiež mohol, nevytýka prokurátorovi „nedosledovanie" niektorých vecí. Tu súd prokurátorke vytýka kvalitu textu nazvaného ako „odôvodnenie", nakoľko text v tejto kolónke za odôvodnenie považovať nemožno.
Pripustenie nemožnosti stanovovania deliacej čiary, za ktorou je možné konštatovať nesplnenie povinnosti obsiahnuť v obžalobe všetky predpísané náležitosti jej odôvodnenia (povinnosť súdu akceptovať akýkoľvek text obžalobného návrhu resp. jeho odôvodnenia) by znamenalo nielen absurdný typ záťaže pre súd, ale hlavne by odobralo právo obhajoby čeliť úvahám prokurátora - keďže tieto úvahy jej nie sú známe. Ak by sa judikatúra uberala k akceptácii akéhokoľvek obžalobného textu s odôvodnením typu „... však prípadné lapsusy reparuje súd...", nepochybne by to bolo v rozpore s autentickým výkladom Trestného poriadku platného v Slovenskej republike. Jej zákonodarca totiž stanovil nielen (s niekoľko málo výnimkami) povinnosť predpísaným spôsobom odôvodňovať rozsudky a uznesenia súdov, ale aj predpísaným spôsobom zdôvodňovať obžaloby, ak sa vo veci konalo vyšetrovanie. Určite to neurobil s úmyslom, aby sa ako súčasť individuálneho právneho prostredia toho ktorého jedinca bez ďalšieho akceptovala akákoľvek písomnosť meniaca kvalitu života. Nič nenasvedčuje tomu, že by ustanovenie § 235 písm. d) Trestného poriadku bolo možné považovať za obsolentné, prípadne by sa v zákone nachádzalo „len tak" - bez možnosti kontroly dodržania jeho obsahu a bez možnosti nesenia následkov pre toho, pre koho toto pravidlo správania sa platí, teda prokurátora. Naopak, ide o ustanovenie, ktoré má svoj relatívne rigidný obsah a niet dôvodu v príslušnom štádiu trestného stíhania netrvať na plnení jeho obsahu. Samozrejme, rigidná aplikácia tejto normy správania sa predpisujúcej úlohy prokurátorovi prichádza do úvahy naozaj len v hraničných prípadoch a súd nie je mentorom prokurátora naprávajúcim každý jeho nedostatok. V tomto prípade však takýto hraničný prípad nastal, preto súd ako podklad pre súdne konanie neprijal takto spracovanú obžalobu, odmietol ju a vec vrátil do prípravného konania - predovšetkým z dôvodu umožnenia spracovania obžaloby, ktorá by náležitosti vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku spĺňala.
Naozaj len na margo záverom tejto časti odôvodnenia tohto uznesenia je možné pripomenúť aj porovnanie s povinnosťou policajta podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku, pokiaľ ide o predloženie návrhu na podanie obžaloby a povinnosti odôvodniť takýto postup. Tu nejde o súdom skúmateľný akt konštitutívneho charakteru meniaci právne postavenie trestne stíhanej osoby, napriek tomu aj takýto návrh má svoje relatívne rigidne predpísané náležitosti. Ani tu niet dôvodu nevyžadovať ich plnenie a je nanajvýš pravdepodobné, že prokurátor by v prípade potreby tak aj urobil a vec policajtovi vrátil. Porovnanie, že prokurátor je v podstate policajtovi (vyšetrovateľovi) nadriadeným, môže mu prikázať čokoľvek, zatiaľ čo súd vo vzťahu k prokurátorovi v takejto pozícii nie je, neobstojí. Podstatné je totiž to, že v obidvoch prípadoch ide o normatívne pravidlo zaväzujúce orgán aplikujúci štátnu moc a takýto typ normatívnych pravidiel musí byť vynútiteľný - inak by ich existencia nemala zmysel.
II.
Pokiaľ ide o výhrady súdu týkajúce sa nedodržania predpísaného postupu orgánov činných v trestnom konaní, týkajú sa ustanovenia § 115 ods. 6 Trestného poriadku, ktoré upravuje procesný priebeh odpočúvania a zaznamenávania telekomunikačnej prevádzky. Z tohto procesného ustanovenia je v súvislosti s vecou potrebné citovať predovšetkým tú časť, ktorá stanovuje, že „Záznam telekomunikačnej prevádzky sa na vhodných elektronických nosičoch uchováva v celosti v spise, ktorých kópie si môže vyžiadať prokurátor a obvinený alebo obhajca. Po ukončení odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky si obvinený alebo obhajca môžu na svoje náklady vyhotoviť prepis záznamu telekomunikačnej prevádzky v rozsahu, v akom to uznajú za vhodné".
Aj v tomto prípade ide o rigidné a nijak neobíditeľné ustanovenie - pravidlo Trestného poriadku. Súd si uvedomuje, že môže ísť o obrovské množstvo pre vec naozaj nepotrebných informácií (súkromné hovory preukázateľne nesúvisiace s vecou), elektronický nosič je však médium schopné bez akýchkoľvek problémov tieto informácie uchovať, pričom ich existencia v celosti môže a nemusí byť pre posúdenie trestnoprávneho rozmeru veci relevantná. Dôležité však je, že obhajoba musí mať dostupnú možnosť toto posúdiť. Samozrejme, ten, kto žaluje, nemusí nevyhnutne prepísať tisícky odpočutých rozhovorov (takéto počty evidentne sú i v tomto prípade) a navrhne prehratím alebo prečítaním prepisu vykonať len tie, ktoré preukazujú jeho verziu priebehu udalostí. Je však stanovené, že musí predložiť (uchovať a založiť do spisu) tento dôkaz minimálne v elektronickej verzii odkontrolovateľnej chronológiu priebehu komunikácie v celosti a zaistiť tak možnosť kontextuálneho vysvetlenia komunikácie.
Tu treba dodať, že podľa názoru senátu nezaistenie takéhoto postupu, najmä ak sa ho obhajoba nedožaduje (čo je aj tento prípad) v prípade neodmietnutia obžaloby výsostne z tohto dôvodu (odmieta sa
len pre „závažné procesné chyby") a v prípade odsudzujúceho rozsudku automaticky nedôvodí možnosť vyslovenia porušenia ústavne a medzinárodno-právne garantovaného práva na spravodlivý proces alebo na garanciu súdnej alebo inej ochrany. Minimálne formálne je však dôvodom na konštatovanie procesných chýb, ktoré môžu mať závažný charakter. Mieru závažnosti pochybenia potom posudzuje súd a to najmä v rámci posudzovania možností pri rozhodovaní pri predbežnom prejednaní obžaloby. V tomto prípade, dajúc vec do súvislostí, o takéto závažné chyby v konečnom dôsledku porušujúce ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby ide.
Hovory, ktoré vyšetrovateľ považoval za relevantné (elektronické nosiče a prepisy hovorov vrátane príslušných úradných záznamov), sú v spise žurnalizované od č.l. 409 po č.l. 502, pričom k č.l. 413 sú pripnuté v obálkach 2 CD nosiče, k č.l. 454 jeden CD nosič, k č.l. 461 jeden CD nosič, k 464 takisto Jeden CD nosič a k č.l. 477 a 492 takisto jeden CD nosič. Medzi týmito stranami sú prepisy niektorých hovorov, zrejme tých, ktoré vyšetrovateľ považoval za relevantné. Jednotlivé CD nosiče sú očíslované, pričom na dvoch CD nosičoch z č.l. 413 je nahratých spolu 38 a 4, hovory, na ďalších CD je nahratých postupne 2, 1, 7, 8 a 3 hovory. Hovory sú očíslované tak ako ich prepisy (prvé trojčíslie po označení „raw-S"), pričom z hľadiska posúdenia ich chronológie sa na elektronických nosičoch nachádzajú len dátumy úpravy", čo je v podstate jednotný časový údaj zrejme posledného času práce s predmetným súborom - tu treba však podotknúť, že na prepisoch sa opis presného času komunikácie nachádza (nie všetky hovory boli prepísané, čo samo o sebe za chybu považovať nie je možné).
Posudzujúc kontext situácie i obsah týchto v spise sa nachádzajúcich nosičov možno jednoznačne konštatovať, že nejde o „uchovanie záznamu v celosti", ako to vyžaduje už citované ustanovenie Trestného poriadku, ale o výber hovorov. Ako už bolo uvedené, spracovanie takéhoto výberu na osobitných CD nosičoch nie je v rozpore so zákonom - ide o logický počin orgánov činných v trestnom konaní - avšak uchovanie záznamu aj v celosti je požiadavka zákona. Preto nie je možné nekonštatovať, že takýto postup orgánov činných v trestnom konaní je v rozpore s procesnými pravidlami, ktoré sa výrazne dotýkajú práv obhajoby.
Takúto interpretáciu zákona (z hľadiska gramatického výkladu je nespochybniteľná) podporuje i jedno z posledne spracovaných stanovísk kolégia Najvyššieho súdu SR pod č. Tpj 26/2018 (ide o stanovisko spracované na základe rozhodnutia vo veci 5To 6/2017), kde je doslova uvedené:
Je v rozpore s ustanoveniami §§ 114 ods. 6 a o 115 ods. 6 Tr. por. a zároveň porušením práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní alebo súd neumožnia obvinenému a jeho obhajcovi oboznámiť sa so všetkými vyhotovenými záznamami telekomunikačnej prevádzky a obrazovo-zvukovými záznamami, týkajúcimi sa konania, ktoré je obvinenému kladené za vinu. Nie je prípustné, aby dotknuté orgány selektívne sami vyhodnotili, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné z hľadiska uplatnenia práv obhajoby.
Bude následne výlučným právom obvineného a jeho obhajcu, aby po poskytnutí záznamov na vhodných elektronických nosičoch, orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu predložili doslovné prepisy tých záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré požadujú vykonať ako dôkaz.
Obdobne sa s vecou vysporiadal i Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 4. apríla 2017 č. 2742/12 vo veci Matanovič proti Chorvátsku (vo veci sťažovateľa existovali tiež záznamy, ktoré boli zabezpečené a neboli zaradené do spisu), i keď treba podotknúť, že podstata tohto prípadu a sčasti i prípadu, ktorý posudzoval Najvyšší súd SR spočívala v tom, že obhajobe bol odmietnutý prístup k celému komplexu nahrávok.
Záverom súd poznamenáva, že tak argumenty zhrnuté pod bodom I. i argumenty zhrnuté pod bodom II. by za istých okolností aj samy o sebe mohli byť spôsobilé doviesť súd k záveru, že obžalobu je potrebné odmietnuť. Ich kumulácia je však za danej situácie z hľadiska posúdenia otázky, na ktorú dal súd odpoveď týmto rozhodnutím, jednoznačná a senát priviedla k rozhodnutiu, ktoré je konkretizované v jeho výroku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote do 3 (troch) dní od od jeho oznámenia, ktorú môžu podať prokurátor a obvinení. Sťažnosť sa podáva na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica. Sťažnosť má odkladný účinok.