Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2T-94-2017.pdf
PDF · 92.1 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PE-2T/94/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Partizánske, samosudcom Mgr. Michalom Vigašom, v trestnej veci obžalovaného G. J., na hlavnom pojednávaní dňa 18.07.2018 takto
rozhodol:
Súd podľa § 285 písm. f/ Tr. por. o s l o b o d z u j e obžalovaného G. J., B.. XX.XX.XXXX v Partizánskom, trvale bytom L., P. C. XXXX/XX, t.č. ÚVTOS Dubnica nad Váhom spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske Pv 218/17/3305-18 z 28.11.2017 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. na skutkovom základe, že hoci mu zo Zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojho syna G. J., B.. XX.XX.XXXX a rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6P/145/2012-22 zo dňa 11.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.10.2012 bol zaviazaný s účinnosťou od 01.10.2012 prispievať na výživu svojho syna G. J., B.. XX.XX.XXXX sumou 50 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Ľ. U., tejto povinnosti sa v Partizánskom, v Malých Kršteňanoch a všade tam, kde sa zdržiaval úmyselne vyhýbal v dobe od 01.02.2017 do 31.05.2017 tým, že nemal vážny záujem o prácu, nakoľko hoci bol v období od 02.11.2016 zamestnaný na riadny pracovný pomer u jedného zamestnávateľa a z tohto zamestnania mal dostatočný príjem na plnenie vyživovacej povinnosti, vyživovaciu povinnosť zamestnávateľovi nenahlásil a ani si ju sám v mesiaci február 2017 nesplnil, pričom tento pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet ku dňu 21.02.2017, následne od 22.02.2017 do 31.05.2017 nebol nikde zamestnaný, nevykonával podnikateľskú činnosť a nezaevidoval sa ani na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, čím na výživnom zostal dlhovať matke svojho syna Ľ. U. za obdobie od 01.02.2017 do 31.05.2017 sumu vo výške 200 € a čin spáchal, hoci bol trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/40/2016-180 zo dňa 28.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.08.2016 odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona, pretože trestnosť činu zanikla podľa § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona.
odôvodnenie:
V trestnej veci obžalovaného, pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. bola podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Partizánske pod sp. zn. Pv 218/17/3305-18 na tunajší súd dňa 28.11.2018 obžaloba na skutkovom základe podľa obžaloby.
Súd na hlavnom pojednávaní vykonal výsluch obžalovaného, výsluch svedkyne Ľ. U. - zákonného zástupcu maloletého dieťaťa, oboznámil listinné dôkazy vzťahujúce sa ku skutku a pripojené spisy a zistil tento skutkový stav.
Obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že si je vedomý vyživovacej povinnosti k mal. G. vo výške 50,-€ mesačne. Výživné za obdobie 01.02.2017 do 31.05.2017 bolo uhradené dodatočne, v tom čase už bol vo výkone trestu, uhrádzala ho za neho s jeho vedomím jeho matka, po dohode s matkou maloletého. Potom čo bol prepustený z výkonu trestu dňa 01.02.2018, nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie.
Očakával nástup výkonu ďalšieho trestu, bol sa aj informovať na ÚPSVaR a bolo mu uvedené, že nemá zmysel sa preto evidovať. S matkou maloletého vychádza dobre, dohodli sa, keďže vedela, že bude musieť čoskoro nastúpiť ďalší trest, že výživné nemusí platiť, sám ani peniaze nemal a žil medzi prepustením a opätovným nástupom do výkonu trestu u matky. Trávil však čas so synom G., pričom prvé tri týždne od 03.02.2018 bol syn u neho a sa mu venoval. Potom aj každý víkend aj v mesiaci marec, kým 04.04.2018 opäť nenastúpil do výkonu trestu. Tak mu vznikol dlh 100,-€ na výživnom. O výživnom sa rozprával s matkou maloletého, tá vedela, že nemá ako výživné zaplatiť a ani ho po ňom nechcela a to aj preto, že poberala náhradné výživné a mala by s tým len problémy, keďže to by potom musela vrátiť, on aby trávil čas so synom. Syn má s ním veľmi dobrý vzťah, dobre vychádzajú aj stará matka dieťaťa s matkou dieťaťa. Obžalovaný nemá žiadne obmedzenia brániace mu zamestnať sa alebo vykonávať trest povinnej práce. Pracuje aj v súčasnosti vo výkone trestu, kde za odpracovaný mesiac dostal 94,- €, z ktorých na účet mu bola po zrážkach poukázaná len suma 8,-€.
Svedkyňa - Ľ. U., matka mal. G.Ó. J. uviedla, dňa 22.01.2018 jej bolo zaplatené zameškané výživné 200,-€. V decembri 2017 jej bolo po splnení podmienok poukázané prvýkrát náhradné výživné s účinnosťou od augusta 2017, ktoré stále poberá vo výške 50,-€ mesačne. Boli jej poukázané aj malé sumy výživného od exekútorky, ale ešte počas doby, keď bol obžalovaný vo výkone trestu. O tom, že bol prepustený sa dozvedela od jeho matky, do niekoľko dní sa kontaktovali, potom syn trávil čas u otca a jeho matky, hoci si nepamätá presne, bolo iste nepretržite aj dva týždne, počas jarných prázdnin a choroby syna, tiež trávil u otca aj víkendy. Dieťa počas žalovaného obdobia núdzou netrpelo, ona bola zamestnaná. Ona vedel, že obžalovaný je na slobode len na chvíľu, pár dní, týždňov, nepýtala po ňom preto výživné, o tomto sa aj rozprávali, vedela že nemá príjem a nemá jej z čoho výživné za čas pobytu na slobode zaplatiť, nevedela, že aj za toto obdobie môže byť trestne stíhaný. Pre ňu to bolo vyriešené tým, že dostáva náhradné výživné, preto od obžalovaného výživné nežiadala. Syn má s otcom dobrý vzťah, nebráni mu v styku s ním.
Vyživovacia povinnosť otca k maloletému bola upravená rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6P/145/2012-22 zo dňa 11.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.10.2012, ktorým bol zaviazaný s účinnosťou od 01.10.2012 prispievať na výživu svojho syna G. J., B.. XX.XX.XXXX sumou 50,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Ľ. U..
Zo správy spol. EDYMAX SE, so sídlom Bratislava, Bajkalská 22 z 11.07.2017 vyplýva, že obžalovaný bol zamestnancom uvedenej spoločnosti od 02.11.2016 do 21.02.2017 na pozícii vodiča vysokozdvižného vozíka, vyživovaciu povinnosť nenahlásil. Dosiahol čistý príjem v mesiaci 11/2016 vo výške 770,35-€, 12/2016 vo výške 717,67-€, 01/2017 vo výške 520,05-€ a 02/2017 vo výške 321,29-€.
Z listinných dôkazov vyplýva, že v rozhodnom období nebol vlastníkom nehnuteľností ani cenných papierov ani držiteľom či vlastníkom motorového vozidla.
Podľa správy ÚPSVaR Partizánske z 28.08.2017 a 05.03.2018 bol naposledy v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 10.01.2012 do 06.02.2012.
Podľa pripojených spisov bol obžalovaný vo výkone väzby vo veci Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1Tp/16/2017 na podklade uznesenia č.k. 1Tp/16/2017-14 z 02.06.2017 od 01.06.2017 od 12:23 h. Rozsudkom Okresného súdu Partizánske č.k. 1T/59/2017-89 z 20.09.2017, právoplatným 06.10.2017 bol v uvedenej veci, v ktorej bol vo väzbe, uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák. a bol mu uložený trest odňatia slobody na 5 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Následne vo veci Okresného súdu Partizánske sp. zn. 1T/77/2017 bol dňa 06.12.2017 právoplatne odsúdený a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody na 8 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia so zrušením výroku o treste vo veci sp. zn. 1T/59/2017. Z uvedeného trestu bol prepustený dňa 01.02.2018.
Trestným rozkazom Okresného súdu Partizánske č.k. 2T/40/2016-180 zo dňa 28.07.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.08.2016 bol obžalovaný odsúdený za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Tr. zák. Uznesením z 29.01.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23Tos/48/2018 z 19.03.2018, právoplatným v ten istý deň bolo rozhodnuté, že obžalovaný sa v skúšobnej dobe podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody neosvedčil a
trest odňatia slobody na 12 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia vykoná. Výkon trestu nastúpil 04.04.2018.
Rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/80/2017 z 29.01.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2To/20/2018 z 02.05.2018 bol obžalovaný uznaný vinným zo zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody na 36 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia za zrušenia výroku o treste vo veci Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2T/40/2016.
Prokurátor v záverečnej reči zotrval na podanej obžalobe v rozsahu jej doplnenia o ďalšie zavinené obdobie. Obhajoba poukázala na to, že sa obžalovaný o dieťa staral, dohodu o tom, že výživné matka nebude požadovať od obžalovaného, výživné bolo vo forme náhradného výživného uhradené, dieťa núdzou netrpelo. Navrhla obžalovaného spod obžaloby oslobodiť s poukazom na účinnú ľútosť, v prípade, že ďalšie obdobie bolo považované za zavinené, upustiť od uloženia ďalšieho trestu. Obžalovaný uviedol, že ďalší trest popri doposiaľ uložených by bol pre neho neprimerane prísny.
Vzťah majetkových a zárobkových pomerov obžalovaného k jeho zákonnej vyživovacej povinnosti z trestnoprávnej roviny je potrebné vykladať z toho pohľadu, či obžalovaný svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky prečinu zanedbania povinnej výživy.
Na základe vykonaného dokazovania hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti súd dospel k právnemu názoru, že trestnosť činu obžalovaného zanikla z dôvodu účinnej ľútosti podľa § 86 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, súd ho tak oslobodil podľa § 285 písm. f/ Tr. por., pričom ďalšie obdobie, v ktorom reálne obžalovaný nevyplatil k rukám matky výživné, nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť za prečin zanedbania povinnej výživy a to nie len ako trestný čin úmyselný, ale ani ako trestný čin nedbanlivostný. Výpoveďou obžalovaného aj matky maloletého, ako aj listinnými dôkazmi bolo preukázané, že hoci bol obžalovaný od 01.02.2017 do 31.05.2017 na slobode a do 21.02.2017 bol zamestnaný a mal dostačujúci príjem, následne sa nezamestnal ani si preukázateľne zamestnanie nehľadal a neplnil vyživovaciu povinnosť, túto si však dodatočne splnil v celej výške 200,-€. Výživné bolo zaplatené s jeho vedomým ako zameškané a dieťa v tom čase netrpelo núdzou, preto možno aplikovať ustanovenie § 86 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Obžalovanému bolo kladené za vinu len toto obdobie, ktoré bolo podľa § 122 ods. 13 Tr. zák. na hlavnom pojednávaní rozšírené aj na obdobie od 02.02.2018 do 03.04.2018. V tomto období bol obžalovaný rovnako na slobode, nebol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a reálne výživné k rukám matky maloletého nevyplatil. Vzhľadom k § 122 ods. 13 Tr. zák. ide o totožný skutok, preto z dôvodov uvedených nižšie o tejto časti skutku súd nerozhodoval samostatným výrokom, ale ho zo skutkovej vety vypustil. Znakom skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy je v ods. 1 čo aj nedbanlivostné neplnenie povinnosti vyživovať alebo zaopatrovať iného alebo v ods. 2. úmyselné vyhýbanie sa plneniu vyživovacej povinnosti. Súd nie je v trestnom konaní viazaný rozhodnutím súdu o určení vyživovacej povinnosti. Je totiž zrejmé, že formálne súdne rozhodnutie nemusí vždy odzrkadľovať skutočný stav, príkladom pokiaľ si rodičia neskôr upravia rodičovské práva a povinnosti neformálne dohodou (dieťa je súdnym rozhodnutím zverené do starostlivosti matke, ale reálne neskôr žije s otcom, pričom rodičia neiniciujú zmenu skoršieho rozhodnutia). Takto môžu rodičia akceptovať vzájomnou dohodou zmeny týkajúce sa aj vyživovacej povinnosti. Inými slovami oprávnený rodič (alebo iná oprávnená osoba, ktorá má dieťa v starostlivosti a ktorá je oprávnená prijať výživné súdnym rozhodnutím určené) sa nemusí reálne dožadovať výživného, pretože buď on sám alebo niekto iný za povinného toto bremeno prevezme a dieťa hmotnou núdzou netrpí. Pokiaľ dieťa núdzou netrpí, oprávnená osoba výživné nepožaduje, hoci aj si ju reálne povinná osoba s jej vedomím neplní, súd je toho názoru, že niet trestnoprávnej zodpovednosti, pretože nielenže niet subjektívnej stránky trestného činu, ale ani samotného porušenia chráneného záujmu. Súd ďalej uvádza:
1. Obžalovaný sa o dieťa v podstatnej časti mesiaca február 2018 ako aj pravidelne o víkendoch do nástupu ďalšieho trestu o syna staral, výživu s jeho súhlasom zabezpečovala stará matka dieťaťa zo strany otca. 2. Matka bola informovaná o majetkových pomeroch obžalovaného, vedela, že nemá prostriedky na uhradenie výživného, akceptovala, že jej tento, kým nenastúpi opäť do výkonu trestu výživné nebude platiť, bude viac čas tráviť so synom. 3. Výživné dieťaťa bolo kryté náhradným výživným, ktoré matka poberala, dieťa núdzou netrpelo, pričom z hľadiska zavinenia otca jeho nedbanlivostné konanie vylučuje aj to, že matka akceptovala, že výživné bude kryté náhradným výživným, pričom možno prisvedčiť tvrdeniu obžalovaného, že matke maloletého by len pridal na povinnostiach, pretože by sa o
zaplatené výživné znížilo výživné náhradné, a ona by musela komunikovať s poskytovateľom a sumu vyplatenú nadmerne (v dôsledku dobrovoľného plnenia povinným otcom) úradu vrátiť. To preto, že vyúčtovanie náhradného výživného je vzťah poskytovateľa a prijímateľa a nie vzťah poskytovateľa a osoby, za ktorú sa náhradné výživné poskytuje. 4. Hoci je výživné maloletého dieťaťa nárok dieťaťa voči rodičovi, z hľadiska zavinenia nemožno ignorovať postoj zákonného zástupcu dieťaťa, ktorý v podstate akceptuje stav, že výživné od povinného rodiča neprevezme. 5. Obžalovaný nebol povinný plniť vo vzťahu k úradu práce, sociálnych vecí a rodiny:
Podľa § 9 ods. 4 Z.č. 452/2004 Z.z. o náhradnom výživnom v znení účinnom do 30.06.2008 poskytnutím náhradného výživného nárok oprávnenej osoby na výživné prechádza na štát, a to do výšky poskytnutého náhradného výživného.
Podľa § 79 ods. 1 Zákona o rodine v znení účinnom do 30.06.2008, kto celkom alebo sčasti splnil za iného vyživovaciu povinnosť, je oprávnený od neho požadovať úhradu tohto plnenia.
Podľa § 79 ods. 2 Zákona o rodine v znení účinnom do 30.06.2008, ustanovenie odseku 1 platí rovnako aj v prípade, ak v záujme oprávneného poskytne orgán sociálnoprávnej ochrany náhradné výživné podľa osobitného predpisu.
Podľa § 80 Zákona o rodine v znení účinnom do 30.06.2008, ak orgán sociálnoprávnej ochrany poskytol namiesto povinného náhradné výživné, prechádza na neho nárok oprávneného až do výšky poskytnutého náhradného výživného.
Podľa § 80 Zákona o rodine účinnom v žalovanom období Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny môže poskytovať náhradné výživné na zabezpečenie výživy oprávneného podľa osobitného predpisu.
Podľa §10 ods. 1 z.č. 201/2008 z.z. o náhradnom výživnom a o zmene a doplnení zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 615/2006 Z. z. v znení účinnom v žalovanom období (ďalej Zákon o náhradnom výživnom) ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, alebo ak sa dodatočne zistí, že zanikol nárok na náhradné výživné alebo nastala zmena skutočností rozhodujúcich na jeho vyplácanie alebo na určenie jeho výšky za obdobie, za ktoré sa náhradné výživné už vyplatilo, poberateľ náhradného výživného je povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili.
Podľa § 86 ods. 1 písm. b Tr. zák. trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207, ak úrad práce, sociálnych vecí a rodiny poskytol oprávnenému náhradné výživné podľa osobitého predpisu v plnej výške podľa rozhodnutia súdu o výživnom, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny uhradil náhradu za poskytnuté náhradné výživné, skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že § 86 ods. 1 písm. b Tr. zák. reflektoval na právnu úpravu účinnú do 30.06.2008. Zákon o náhradnom výživnom v účinnom znení v žalovanom období už neupravuje regresný nárok úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na náhradu za poskytnuté náhradné výživné od povinnej osoby, z uvedeného dôvodu došlo aj k vypusteniu pôvodného § 79 ods. 2 Zákona o rodine a zmene § 80 Zákona o rodine.
Je teda zrejmé, že osobitný predpis neukladá povinnosť regresnej náhrady výživného (prijatého neprávom alebo vo vyššej sume - t.j. aj v tom prípade, že za rovnaké obdobie oprávnený prijal aj výživné od povinného aj náhradné) inej osobe ako oprávnenej súdnym rozhodnutím, úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ako poskytovateľ náhradného výživného nie je oprávnený od povinnej osoby výživné prijímať, pretože účastníkom konania o náhradnom výživnom je len oprávnený (prijímateľ náhradného výživného). Vo vzťahu k povinnému (tomu, kto má povinnosť platiť výživné no neplní si ju) v zmysle § 5 Zákona o náhradnom výživnom úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo veciach náhradného výživného žiadnu pôsobnosť nevykonáva. Je teda zrejmé, že hoci aj obžalovaný reálne výživné matke maloletého za obdobie od 02.02.2018 do 03.04.2018 nezaplatil, čo táto akceptovala a bolo vyplácané náhradné výživné, obžalovaný nemá hmotnoprávnu povinnosť vyplatenia výživného z titulu prechodu právneho nároku na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a z toho dôvodu nemožno hovoriť nesplnení
akejkoľvek povinnosti obžalovaného vo vzťahu k tomuto orgánu štátnej správy a ani možnosti reálne splniť podmienky uvedené v § 86 ods. 1 písm. b Tr. zák. Je možná len účinná ľútosť podľa § 86 ods. 1 písm. a Tr. zák. - matka maloletého však reálne priame plnenie obžalovaného odmietla, dieťa núdzou netrpelo, matke bolo výživné poukázané (náhradné), reálne neexistovala osoba poškodeného - osoba, ktorá by mala voči obžalovanému akýkoľvek neuspokojený nárok za obdobie od 02.02.2018 do 03.04.2018. Prípadné vzájomné vyrovnanie medzi povinným, oprávneným a poskytovateľom náhradného výživného za uvedené obdobie je nárok občianskoprávny, nezakladajúci trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa vyhlásenia rozsudku, prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu Trenčín.