Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/39/2017

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: Fond na podporu vzdelávania, so sídlom Panenská 29, 811 03 Bratislava, IČO: 47 245 531, zastúpeného Advokátskou kanceláriou AENEA Legal, s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, proti žalovaným: 1. Bc. G. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. 1, XXX XX A. N., a 2. P. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. XXX, zastúpenej Antonom Zetochom, nar. 02.05.1962, prechodne bytom Panská 4, 811 01 Bratislava, o zaplatenie sumy 2.511,04 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14C/58/2016-146 zo dňa 10.01.2017 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania súvisiacich so zastavením konania, vo vyhovujúcom výroku, vo výroku o zamietnutí zvyšku žaloby a vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v I. výroku zastavil konanie v časti o zaplatenie 140,68 eura a poistného 3,5 ‰ zo zostatku istiny ročne počnúc rokom 2017 a II. výrokom žiadnej zo strán sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania. Ďalej III. výrokom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.939,94 eura s úrokmi 4 % ročne a s 8,50% úrokom z omeškania ročne od 26.06.2016 do zaplatenia, úroky vo výške 303,49 eura za obdobie od 01.07.2013 do 25.06.2016, úroky z omeškania vo výške 580,53 eura za obdobie od 26.09.2013 do 25.06.2016 a poistné vo výške 18,69 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť plnenia druhej žalovanej, a IV. výrokom žalobu vo zvyšku zamietol. Posledným V. výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 80,30 %. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 2.501,24 eura so 4% ročným úrokom od 28.01.2016 do zaplatenia, ako aj zaplatenia úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 3.276,02 eura od 26.09.2013 do zaplatenia, ďalej poistného v sume 9,80 eura a ďalšieho poistného z titulu neuhradenia záväzku na základe zmlúv o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu uzavretých so žalovanou 1/ dňa 29.11.2010 a 09.08.2011.

2. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že Študentský pôžičkový fond (ďalej len „ŠPF“) uzatvoril so žalovanými dňa 29.11.2010 zmluvu o pôžičke č. 2158/2010, v ktorej žalovaná 1/ vystupovala ako dlžníčka a žalovaná 2/ ako ručiteľka. Výška pôžičky bola 1.327,76 eura a na jej splatenie bola dohodnutá mesačná splátka 14,60 eura. Dňa 09.08.2011 uzatvoril ŠPF so žalovanými ďalšiu zmluvu o pôžičke č. 5/2011 a poskytol žalovanej 1/ pôžičku v sume 1.850 eur s mesačnými splátkami po 20,57 eura. Dňa 01.01.2013 sa stal veriteľom žalovanej 1/ žalobca. Podľa čl. III ods. 3 písm. b) zmluvy č. 5/2011 vznikla žalovanej 1/ povinnosť splácať pôžičku v mesačných splátkach po 35,17 eura vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc mesiacom júl 2013. Žalovaná 1/ ukončenie štúdia v lehote podľa § 13 ods.6 zmluvy neoznámila, pôžičku splácať nezačala a k uzavretiu dohody o splátkach do 25.07.2015 nedošlo. Keďže nezaplatila splátky za júl, august a september 2013, podľa § 14 ods. 4 zákona sa stala splatnou celá pôžička. Veriteľ

mal právo úročiť pôžičku od 01.07.2013 úrokovou sadzbou zvýšenou o 1 %, teda 4 % ročne. Súčasne mu vznikol nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 8,50 % ročne, pretože záväzkový vzťah vznikol pred 01.02.2013.

3. Na základe uvedeného súd uzavrel, že splatnosť dlhu nastala zo zákona už v júli 2013, a nie ako tvrdila žalovaná 1/, že až dňa 05.08.2015. Žalovaná argumentovala tým, že žalobca súhlasil so splácaním dlhu v splátkach a ani pri uzatváraní dohody o splátkach jej neoznámil, že došlo k splatnosti dlhu. Súd zhodnotil, že žalobca sa správal voči žalovanej 1/ zmätočne, keď sám priznal, že dohoda o splátkach uzatvorená dňa 05.02.2014 nemala vplyv na splatnosť pôžičky, ktorá už nastala zo zákona; totiž ani zákon a ani zmluva mu neukladali povinnosť oznámiť splatnosť pôžičky. Z celkovej sumy pôžičiek 3.177,76 eura žalovaná 1/ za obdobie od 05.02.2014 do 25.06.2016 uhradila sumu 1.237,82 eura. Nesplatený zostatok pôžičiek tak predstavoval sumu 1.939,94 eura. Žalobcovi vznikol nárok aj na úroky 4 % ročne od 01.07.2013 do 25.06.2016 (poslednej úhrady) v sume 303,49 eura a zo sumy 1.939,94 eura od 26.06.2016 do zaplatenia. Úroky z omeškania vo výške 580,53 eura si žalobca uplatnil od 26.09.2014 a žalovanej 1/ vznikla povinnosť zaplatiť ich do dňa jej poslednej platby 25.06.2016. Od 26.06.2016 je žalovaná 1/ povinná platiť zo zostatku pôžičky 1.939,94 eura úroky z omeškania 8,50 % ročne do zaplatenia. V tejto časti pokladal súd žalobu za dôvodnú. K sumám 303,49 eura a 580,53 eura súd dospel matematickým prepočtom, pri ktorom bral do úvahy dátumy úhrad žalovanou 1/, počet dní omeškania a úrokovú sadzu 8,50 %, pričom sumy nie sú zhodné s tými ako ich vyčíslil žalobca, keďže sa týkajú iba omeškania s úhradou istiny samotnej pôžičky. Nárok na poistné spolu v sume 18,69 eura nebol medzi stranami sporný, a preto súd považoval žalobu v tejto časti za dôvodnú.

4. Sumu 153,62 eura, ktorá zahŕňa poplatky a náhrady súd žalobcovi nepriznal, s odvolaním sa na ustanovenie § 17 ods. 6 zákona č. 396/2012 Z. z. o fonde na podporu vzdelávania, ktorý v znení od 10.06.2013 zakazoval od dlžníka požadovať úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo iných odplát. Rovnako žalobcovi nepriznal ani náklady spojené s uplatnením pohľadávky v sume 131,80 eura, pretože žalobca nepreukázal oprávnenosť nároku čo do dôvodu a výšky a ani to, kedy tieto náklady vznikli a či boli vynaložené dôvodne. Z dôvodu, že žalovaná 1/ neplnila svoj záväzok, súd zaviazal aj žalovanú 2/ ako ručiteľku, pretože tento záväzok stále trvá. Žiadosti žalovanej 1/ uhrádzať dlžnú sumu v splátkach súd nevyhovel z dôvodu, že splatnosť nastala už v septembri 2013 a od 25.06.2016 žalovaná neuhradila žiadnu sumu. Rozhodnutie vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 144 a § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), § 1 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. a), ods. 2, § 13 ods. 1 písm. b), c), e), f), ods. 4, § 13 ods. 6, § 14 ods. 1, 3, 4 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ŠPF“), § 17 ods. 16, § 23 ods. 3 a § 23a zákona č. 396/2012 Z. o Fonde na podporu vzdelávania (ďalej len „zákon o FNPV“) a § 546, § 548 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote všetky strany sporu.

6. Žalobca odvolaním napadol rozsudok v časti trov konania a v zamietajúcom výroku so súvisiacim výrokom o trovách konania, pričom navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) a poukázal na to, že súd nesprávne zo žalovanej istiny 2.360,56 eura odpočítal zmluvné úroky vo výške 267 eur a poplatky a náhrady vo výške 153,62 eura, čo je v rozpore zo zmluvou a so zákonom o ŠPF. Nesprávne právne posúdil ustanovenie § 17 ods. 15 v spojitosti s § 23a zákona o FNPV, konkrétne to, že zo zákona došlo k zákazu požadovať od dlžníka úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo iných odplát. On sa s týmto právnym názorom nestotožňuje, pretože § 17 ods. 15 v spojitosti s § 23a zákona o FNPV explicitne uvádza, čo do rozsahu a času, aké poplatky a náhrady a odkedy nie je žalobca oprávnený od žalovaných požadovať. Čo do rozsahu, ide o poplatky, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu pôžičky alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedená pôžička, a čo do času, úhradu poplatkov a náhradu nákladov splatnú od 10.06.2013. Do 10.06.2013 bola zo strany žalobcu požadovaná úhrada od žalovaných všetkých poplatkov a náhrad, pretože ani jeden zo zákonov nezakazoval tieto poplatky v danom období požadovať. Zmena nastala až od 10.06.2013, a to výlučne na stanovené druhy poplatkov a náhrad, ktoré si žalobca po tomto dátume od žalovaných ani neuplatňoval. Uvedené však nevylučuje požadovať úhradu ostatných poplatkov a náhrad. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 131,80 eura pozostávajú z úkonu, ktorým je výzva na úhradu

zo dňa 18.04.2016 a predstavujú podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvo pohľadávky. Boli vynaložené opodstatnene a účelne o to viac, že vychádzajú zo zákonných dôvodov a neprekračujú ich medze.

7. Žalovaná 1/ v podanom odvolaní napadla rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a s ním spojeným výrokom o trovách konania a navrhla rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že súd žalovaným 1/, 2/ uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.939,94 eura s úrokom 4 % ročne od 01.10.2013 do 04.08.2015 a s úrokom z omeškania 8,50% ročne od 05.08.2015 do zaplatenia a poistné vo výške 18,69 eura. O trovách konania navrhla rozhodnúť tak, že žalobcovi súd neprizná nárok na ich náhradu za úkon právneho zástupcu - vyjadrenie na výzvu súdu a za čiastočné späťvzatie žaloby. Nesúhlasila so záverom súdu o splatnosti pôžičky, keďže ani sám žalobca nedokázal vysvetliť, z akého dôvodu s ňou uzatvoril dňa 05.02.2014 Dohodu o splátkach, ak mal za to, že celý dlh je už splatný. Pokiaľ žalobca tvrdil, že došlo k zosplatneniu, nemal vyhotoviť Dohodu o splátkach, resp. v nej mohol uviesť takú zásadnú skutočnosť, akou je zosplatnenie pôžičky. Na to, aby mohlo dôjsť k účinkom zosplatnenia pôžičky, je potrebné, aby prejav vôle veriteľa s takýmto obsahom bol preukázateľne doručený dlžníkovi. Poukázala na upomienky zo strany žalobcu, v ktorých ju upozorňoval, že ak nebude uhrádzať splátky včas podľa dohody o splátkach a dostane sa do omeškania so zaplatením viac než dvoch splátok pôžičky, stáva sa jednorazovo splatná celá poskytnutá pôžička, resp. jej nesplatený zostatok, vrátane úrokov, poplatkov a náhrad. Poskytnutá pôžička, resp. jej zostatok sa úročí úrokovou sadzbou vo výške 4 % do dňa uhradenia nedoplatku. Pokiaľ bol v tomto čase podľa tvrdenia žalobcu dlh splatný, ako je možné, že v každej upomienke ju upozorňoval na možnosť zosplatnenia. V upomienkach tiež uvádzal len úrokovú sadzbu 4 %, čo opätovne nevypovedá o žalobcovom tvrdení, že v tom čase už bol dlh splatný a úročil sa 8,5 % úrokom z omeškania. Ak by to tak bolo, z akého dôvodu to neuviedol a po celý čas navodzoval svojím konaním dojem, že ide o riadne splácanie pôžičky. Žalobcovi patrí zmluvný úrok len vo výške 4 % ročne od 01.10.2013 (t.j. od prvého dňa, kedy malo dôjsť k začiatku splácania pôžičky podľa u usmernenia zamestnankyne žalobcu), a 8,5 % úrok z omeškania ročne od 05.08.2015, kedy došlo k zosplatneniu pôžičky. So zamietnutím žaloby v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 131,80 eura sa stotožnila, pretože je nedôvodná a žalobca si ju duplicitne uplatnil aj úkonom prevzatia a prípravy zastúpenia.

8. Žalovaná 2/ v podanom v odvolaní žiadala napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasila s tým, že k zosplatneniu pôžičky malo dôjsť už dňa 26.09.2013; žalobca totiž nepredložil žiadne listiny preukazujúce oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pôžičky k tomuto dňu. Súd prvej inštancie podľa nej žalobcovi nesprávne priznal úroky vo výške 4 % za obdobie od 01.07.2013 do 25.06.2016 vo výške 303,49 eura, ako aj úroky z omeškania vo výške 580,53 eura za obdobie od 26.09.2013 do 25.06.2016. Na úroky z pôžičky vo výške 4 % má žalobca nárok len do zosplatnenia istiny, teda od 29.06.2013 do 28.08.2013. Ak dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. Žalobca má nárok len na úroky 4 % ročne od 29.06.2013 do 28.08.2013, kedy došlo k zosplatneniu úveru, a na úrok z omeškania 8,50 % ročne od 29.08.2013 do 25.06.2016.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 1. júla 2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 prejednal vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 a po prejednaní veci urobil záver, že nie sú dané podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto tento rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku dospel k záveru, že rozsudok je nepreskúmateľný. Z odôvodnenia rozsudku (bod 21.1 odôvodnenia) nie je zrejmé ako súd prvej inštancie dospel k sumám úrokov 303,49 eura a úrokov z omeškania 580,53 eura, keď vo svojom odôvodnení len uviedol, že sú výsledkom matematického prepočtu, pri ktorom vychádzal z úhrad žalovanou 1/, z počtu dní omeškania a z úrokovej sadzby 8,50% ročne. Uviedol, že sumy nie sú zhodné s tým, ako ich

vyčíslil žalobca, pretože sa týkajú len omeškania s úhradou istiny. Z takéhoto odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa súd dopracoval k výsledným sumám, a nie je ani preskúmateľné, či bol postup súdu správny. Pri výpočte úrokov z omeškania je totiž potrebné vždy zdôvodniť, z akej sumy a za aké obdobie je úrok počítaný, koľko dní omeškania predstavuje dané obdobie, t.j. odkedy dokedy sa úrok počítal z akej sumy a k akému výsledku súd dospel. Inak nie je možné preskúmať správnosť výpočtu úrokov a ani úrokov z omeškania. Odôvodnenie v časti úrokov z omeškania 580,53 eura nezodpovedá odôvodneniu v bode III. výroku rozsudku, pretože sa odlišujú dátumy, odkedy súd priznal žalobcovi tento úrok z omeškania, pričom vo výroku je uvedené od 26.09.2013 a v odôvodnení od 26.09.2014.

11. V súvislosti s touto procesnou chybou odvolací súd poukazuje na bod 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom je uvedené, že súd na pojednávaní pripustil zmenu žaloby, pretože zo strany žalobcu došlo k zmene uplatneného nároku, a to vyčíslením úrokov a úrokov z omeškania do 25.06.2016, ako aj poistného za r. 2016 a tiež nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 131,80 eura. Súd na pojednávaní dňa 15.11.2016 (č. l. 109 spisu) uznesením zastavil konanie v časti o zaplatenie 140,68 eura a poistného 3,5 promile zo zostatku istiny ročne do zaplatenia počnúc rokom 2017 a pripustil aj zmenu žaloby tak, že „žalobca sa domáha zaplatenia poistného za rok 2016 vo výške 8,89 eura a úroku 4 % ročne za obdobie od 28.01.2016 do 25.06.2016 vo výške 39,08 eura a úroku z omeškania od 26.09.2013 do 25.06.2016 vo výške 603,10 eura“. Z takto pripustenej zmeny žaloby by vyplývalo, že predmetom sporu by zostalo len poistné, úroky a úroky z omeškania za obdobie uvedené v uznesení. Podľa takejto formulácie zmeny žaloby predmetom sporu by už nemali byť všetky uplatnené nároky, akými sú napr. istina, poplatky atď.; súd však v konečnom dôsledku rozhodol aj o týchto nárokoch. Vo všeobecnosti totiž ak súd rozhoduje o zmene žaloby, musí uznesenie obsiahnuť celý výrok zmenenej žaloby alebo dodatok, že ide o zmenu žaloby len v konkrétnej časti, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností nesporné, čo je predmetom sporu.

12. Odvolanie strany proti I. výroku rozsudku o zastavení časti konania nepodali, a preto rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Tento výrok má povahu uznesenia, pričom uznesenie o zastavení konania v časti, o ktorom rozhodol na pojednávaní dňa 15.11.2016, bolo potrebné vypracovať osobitne a stranám sporu ho doručiť, pričom zastavenie konania v tejto časti už nemalo byť súčasťou rozsudku. Podľa novej procesnej úpravy účinnej od 01.07.2016 súd už o čiastočnom späťvzatí žaloby v priebehu konania nerozhoduje, rozhodne sa o ňom až v rozhodnutí o veci samej (§ 145 ods. 2 . Z odôvodnenia rozsudku tiež nie je zrejmé, podľa ktorého ustanovenia súd rozhodol o trovách konania v súvislosti so zastavením konania v časti tak, že ich náhradu nepriznal žiadnej zo strán. Z ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, ktorý rieši náhradu trov konania v prípade zastavenia konania, totiž vyplýva, že súd podľa procesného zavinenia zastavenia konania a podľa procesného zavinenia trov konania, ktoré by inak neboli vznikli, rozhoduje výrokom o priznaní náhrady trov konania. Súd neprizná náhradu trov konania len výnimočne, a to vtedy, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 , resp. strane, ktorej by náhrada trov konania podľa § 256 ods. 1 patrila, žiadne trovy nevznikli alebo sa ich náhrady táto strana účinne vzdala. Súd v odôvodnení uviedol len toľko, že z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby konanie v časti podľa § 145 ods. 2 zastavil a v súvislosti s tým bez odkazu na konkrétne zákonné ustanovenie nepriznal ani jednej sporovej strane náhradu trov konania, keďže každá zo strán čiastočne zavinila zastavenie konania.

13. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca uzavrel so žalovanou 1/ ako dlžníčkou a žalovanou 2/ ako ručiteľkou zmluvy o pôžičke č. 2158/2010 a č. 5/2011 zo Študentského pôžičkového fondu. Zmluva o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá ešte za účinnosti zákona o ŠPF, ktorý bol zrušený zákonom č. 396/2012 Z. z. o Fonde na podporu vzdelávania, účinným od 01.01.2013, a ktorý v ustanovení § 23 ods. 2, 3 uvádza, že právnym nástupcom Študentského pôžičkového fondu je od 01.01.2013 Fond na podporu vzdelávania a práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv, ktoré uzatvoril Študentský pôžičkový fond vrátane tých práv a povinností, záväzkov a pohľadávok, ktoré vyplývajú zo zmlúv o pôžičke, alebo vznikli na základe takýchto zmlúv, prechádzajú na Fond na podporu vzdelávania s účinnosťou od 01.01.2013. V tomto prípade sa poskytnuté pôžičky nepovažujú za spotrebiteľské úvery podľa § 1 ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide totiž o pôžičku poskytnutú podľa osobitných predpisov pre obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu. Na základe tohto pôžičku poskytnutú Študentským pôžičkovým fondom nemožno považovať za spotrebiteľský úver a rovnako Zmluvy o poskytnutí pôžičky č. 2158/2010 a č. 5/2011 za spotrebiteľské

zmluvy. Súd prvej inštancie vec v tomto smere správne právne posúdil, keď na daný prípad aplikoval osobitný zákon o ŠPF v znení neskorších predpisov ku dňu uzavretia sporných zmlúv, resp. ku dňu vzniku rozhodujúcich právnych skutočností, ktorý je v predmetnej veci kľúčový a na základe ktorého boli uzavreté zmluvy medzi stranami sporu. V tomto smere bolo potrené v konaní aplikovať ustanovenia uvedeného zákona, a to aj pre posúdenie dôvodnosti uplatneného príslušenstva pohľadávky, ktoré je upravené v ustanovení § 13 ods. 4 zákona o ŠPF a podľa ktorého sa pôžička spláca s úrokovou sadzbou vo výške 3 % ročne počas splácania. V ustanovení § 14 ods. 4 zákona o ŠPF sa totiž uvádza, že v prípade, ak dlžník neuzavrie dohodu o splátkach podľa § 13 ods. 6 zákona alebo je v omeškaní so zaplatením viac než dvoch splátok podľa dohody o splátkach, stane sa celá pôžička alebo jej časť splatnou; nezaplatená pôžička alebo jej časť sa bude úročiť od začiatku omeškania úrokovou sadzbou zvýšenou o 1 % nad úrokovú sadzbu podľa § 13 ods. 4 zákona. Zo znenia zákona teda vyplýva, že pôžička sa stáva splatnou priamo zo zákona lex specialis, bez ohľadu na prejav vôle veriteľa o vyhlásení mimoriadnej splatnosti dlhu podľa § 565 Občianskeho zákonníka ako lex generalis.

14. Záver súdu prvej inštancie o zosplatnení pôžičky ku dňu 01.07.2013 hodnotil odvolací súd ako nesprávny. S ohľadom na obsah spisu žalovaná 1/ uzatvorila so ŠPF dohodu o splátkach dňa 14.07.2011 a následne dňa 08.09.2011 jej dal ŠPF súhlas s odkladom splátok pôžičky. Dňa 27.01.2014 uzatvorila so žalobcom, ako právnym nástupcom ŠPF ďalšiu dohodu o splátkach pôžičky so stanovením prvej splátky na mesiac júl 2013, teda rok spätne, čo bolo neprípustné, pretože už v čase uzatvorenia zmluvy bola žalovaná 1/ v omeškaní so zaplatením viac než dvoch splátok v zmysle čl. III.2 tejto dohody. Podľa § 14 ods. 3 zákona o ŠPF bol dlžník povinný uhrádzať splátky pôžičky vo výške a termínoch ich splatnosti podľa zmluvy o pôžičke a podľa § 14 ods. 4 tohto zákona v prípade, ak je dlžník v omeškaní so zaplatením viac než dvoch splátok podľa dohody o splátkach, stane sa splatná celá pôžička alebo jej časť. Vychádzajúc z časových súvislostí, ako bola dohoda o splátkach uzatvorená, a zo skutočnosti, že splatnosť prvej splátky bola dohodou stanovená spätne k mesiacu júl 2013, nemohla sa žalovaná podľa tejto dohody dostať do omeškania so splatením dvoch splátok k 26.09.2013, ako tvrdí žalobca, keďže zmluva bola uzatvorená až dňa 05.02.2014, kedy ju žalovaná 1/ podpísala. Ani ďalšie kroky žalobcu nenasvedčovali tomu, že by on sám považoval pôžičku za splatnú.

15. Ako vyplýva z obsahu troch v spise založených upomienok, ktoré žalobca zaslal žalovanej 1/ v mesiacoch máj až júl 2015, vyzýval ju na uhrádzanie splátok podľa dohody o splátkach a zároveň jej oznamoval, že ak sa dostane do omeškania so zaplatením viac než dvoch splátok pôžičky, stane sa jednorazovo splatná celá pôžička. Do uzatvorenia druhej dohody o splátkach platil súhlas veriteľa s odkladom splátok len za predpokladu, že tento súhlas bol daný v súlade s vtedy platným zákonom. Zákon o ŠPF v § 14 ods. 4 presne stanovil, kedy sa pôžička alebo jej časť stane splatnou, čo malo byť vtedy, ak dlžník neuzavrie dohodu o splátkach podľa § 13 ods. 6 alebo je v omeškaní so zaplatením viac než dvoch splátok podľa dohody o splátkach. Tým, že žalobca uzatváral so žalovanou 1/ dohody o splátkach pôžičiek, prejavoval vôľu, aby obe pôžičky - podľa všetkého už zosplatnené z dôvodu včasného neplatenia pôvodne dohodnutých splátok podľa § 14 ods. 4 zákona o ŠPF - boli ďalej uhrádzané v splátkach, a preto splatnosť pôžičiek nemohla nastať tak, ako tvrdí žalobca. Splatnosť pôžičiek nesporne nastala zo zákona, čo mal žalobca ako veriteľ akceptovať a k tomu nasmerovať aj jeho ďalšie kroky, ktoré by boli nespochybniteľné a z ktorých by jasne vyplývalo, že aj on považuje obidve pôžičky už za splatné a takto by to aj voči žalovanej 1/ prezentoval. On však - na podklade všeobecného ustanovenia § 34, § 35 Občianskeho zákonníka - prejavil vôľu týkajúcu sa zmeny daného právneho vzťahu a dohodol so žalovanou 1/ nanovo splátky pôžičiek. Občiansky zákonník totiž v ustanovení § 516 ods. 1 umožňuje, aby si účastníci dohodou zmenili vzájomné práva a povinnosti. Rovnako mu to umožňoval aj špeciálny zákon o ŠPF v ustanovení § 13 ods. 1 písm. e) a § 14 ods. 3, podľa ktorého je dlžník povinný uhrádzať splátky pôžičky vo výške a termínoch ich splatnosti podľa zmluvy o pôžičke (§ 13 ods. 1 písm. e/), pričom vo všeobecnosti zmluva o pôžičke ako právny úkon môže byť zmenená (§ 34 Občianskeho zákonníka) následnými dodatkami (dohodami).

16. K námietke žalobcu týkajúcej sa nepriznania poplatkov a náhrad vo výške 153,62 eura odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k ustanoveniu § 17 ods. 6 zákona o FNPV, ktorý zakazuje Fondu požadovať od dlžníka úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu pôžičky alebo účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedená pôžička a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia pôžičky, platia prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 10.06.2013 (§ 23a). Z týchto ustanovení vyplýva, že zákaz podľa ustanovenia § 17 ods. 16 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu pôžičky alebo

účtu, alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedená pôžička a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia pôžičky, splatnú po 9. júni 2013. Žalobca v tomto prípade vôbec nešpecifikoval, z čoho poplatky a náhrady v sume 153,62 eura pozostávajú, a tiež vôbec nie je zrejmé, kedy boli splatné. Odkaz len na dôkaz v spise, ktorým je prehľad poplatkov a náhrad, je bez opisu skutkového stavu nepostačujúci na preukázanie tvrdení žalobcu. Listina ako dôkaz má totiž slúžiť na preukázanie žalobcom uvádzaného skutkového stavu, a nie na to, aby sám súd z nej bez ďalšieho skúmal, o čo malo ísť. Žalobca skutkovo bližšie nešpecifikoval, aké poplatky a náhrady, v akej výške a z akého dôvodu si v tomto konaní vlastne uplatňuje. Vymedzil totiž len ich sumu a odkázal na prehľad, ktorý pripojil až v odvolaní, čo je v odvolacom konaní neprípustné, pretože podľa § 366 písm. d) prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal a ani netvrdil, aké poplatky a v akej výške si v spore uplatňuje.

17. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi nepriznal náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 131,80 eura. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka tvoria náklady spojené s uplatnením pohľadávky jej príslušenstvo. V danom prípade týmito nákladmi mala byť výzva zo dňa 18.04.2016, ktorou právny zástupca žalobcu vyzval žalované na úhradu ich dlhu. Na pojednávaní konanom dňa 15.11.2016 právny zástupca žalobcu spresnil, že tieto náklady sú vyčíslené podľa advokátskej tarify, ktoré si však žalobca neuplatnil ako trovy právneho zastúpenia, a nevie, či mu ich žalobca zaplatil. Keďže žalobca nepreukázal, že tieto náklady mu aj skutočne vznikli, a teda nepreukázal, že ich svojmu právnemu zástupcovi aj uhradil, nemohol mu ani vzniknúť nárok na ich náhradu zo strany žalovaných.

18. Námietky žalovanej 1/ v súvislosti s tým, že žalobca jej predložil formulárový typ zmluvy, ktorý ona nemohla ovplyvniť, odvolací súd nepovažoval za relevantné, pretože v tomto prípade skutočne nešlo o spotrebiteľský právny vzťah založený na úplnej zmluvnej voľnosti. V tomto prípade boli a sú podmienky poskytnutia pôžičky stanovené osobitným zákonom, ktorý upravuje aj zdroje fondu, a to predovšetkým z prostriedkov Fondu národného majetku Slovenskej republiky a i. (§ 7 zákona o ŠPF, § 8 zákona o FNPV), pričom dlžníkovi spolu s vrátením požičanej istiny vzniká aj povinnosť zaplatiť úroky (§ 13 ods. 4 zákona o ŠPF, § 17 ods. 10,11 zákona o FNPV) až do úplného zaplatenia dlhu. V prípade omeškania so splatením peňažného dlhu pristupujú k tomu navyše aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako všeobecného právneho predpisu. Niet zákonného dôvodu pre prijatie iného právneho záveru.

19. Keďže s ohľadom na všetko vyššie uvedené neboli v tejto veci dané podmienky ani na potvrdenie napadnutého rozsudku a ani na jeho zmenu, odvolací súd tento rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 2 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 opísaným v bodoch 10. až 18. vec znovu prejedná, pričom najskôr ustáli, kedy presne došlo k zosplatneniu istiny z dôvodu riadneho neplatenia splátok, kedy účinne došlo k dohode o splátkach zosplatnenej istiny a čo presne je súčasným predmetom konania s ohľadom na žalobcom prednesenú zmenu žaloby. Vzhľadom na vyššie prezentovaný výklad zákona o ŠPF a zákona o FNPV súd prvej inštancie urobí záver o tom, na akú sumu uplatnenej istiny a príslušenstva má žalobca nárok v nadväznosti na obe zmluvy o pôžičke a na účinne uzavreté dohody o zmene týchto zmlúv, týkajúcej sa nanovo dohodnutých termínov splátok zo zákona zosplatnenej istiny a príslušenstva. Svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavke presvedčivosti a preskúmateľnosti (§ 220 ods. 2 . V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 .

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .