Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sa/25/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu E. Z., F.. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť G., bývajúci v G., bez dokladu totožnosti, t.č. umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o správnej žalobe zo dňa 25.06.2018 proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 12.06.2018 č. s.: PPZ-HCP-PO9-35-013/2018-DT, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 12.06.2018 č.s.: PPZ-HCP-PO9-35-013/2018 - DT ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „zákon o pobyte cudzincov“), ako aj § 5, § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj: „“) podľa § 88a ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaistil účastníka konania E. Z., F.. XX.XX.XXXX, štátny príslušník G.F., trvale bytom G., bez cestovného dokladu, ktorý je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a to dňom 12.06.2018 o 18:30 hod. na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Žalovaný zároveň vyslovil, že v zmysle ustanovenia § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov sa účastník konania zaisťuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.08.2018 a podľa § 88 ods. 5 označeného zákona sa dňom 12.06.2018 umiestňuje v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že účastník konania bol dňa 12.06.2018 transferovaný späť na územie Slovenskej republiky z územia Švajčiarska podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Konštatoval, že lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo z evidencie MIGRA zistené, že účastník konania bol dňa 14.02.2018 transferovaný z územia Fínska na základe Dublinského dohovoru, o čom bol žalovaný informovaný OCP ÚHCP P PZ, č.p. PPZ-HCP- OCP1-2018/003308-011 zo dňa 13.02.2018 na základe podkladu Migračného úradu Ministerstva vnútra SR č.p. MÚ-DS-9/2018-DŽ. Účastník konania bol považovaný za žiadateľa o udelenie azylu podľa § 4 ods. 6 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle ( v ďalšom texte aj : „zákon o azyle“) a jeho vstupom na

územie Slovenskej republiky sa automaticky začalo azylové konanie. Po vykonaní úkonov súvisiacich s azylovým konaním bol účastník konania dňa 14.02.2018 prevezený do Záchytného tábora v Humennom, a následne dňa 07.03.2018 do Pobytové táboru Rohovce. Dňa 09.04.2018 bol zaznamenaný jeho svojvoľný odchod z tohto pobytového tábora s tým, že následne odcestoval do Švajčiarska. Konanie o žiadosti o udelenie azylu, Migračným úradom Ministerstva vnútra SR vedené pod č. MU-PO-63/2018- Ž bolo v zmysle § 19 ods.1 písm. f) zákona o azyle zastavené dňa 17.04.2018, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 30.04.2018. Správny orgán ďalej uviedol, že účastník konania v priebehu konania o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej republiky, čím porušil povinnosti cudzinca stanovené v § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a svojím úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou. Po opätovnom transfere účastníka konania na územie Slovenskej republiky ( zo Švajčiarska) dňa 12.06.2018 správny orgán začal konanie vo veci jeho zaistenia podľa § 88a ods.1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Účastník konania v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku spísanej dňa 12.06.2018 uviedol okolnosti súvisiace s jeho prvým vstupom na územie Slovenskej republiky ako aj to, že v rámci už zastavanej azylovej procedúry s ním neboli vykonané žiadne úkony. Zo Slovenska odišiel preto, že sa domnieval, že vo Švajčiarsku má väčšiu šancu získať azyl. Počas pobytu v zahraničí nekontaktoval Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, alebo akýkoľvek iný štátny orgán, a nezisťoval stav svojej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Správny orgán následne v rozhodnutí konštatoval, že pri rozhodovaní o zaistení účastníka konania zobral do úvahy aj čl. 5 ods.1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013 (čl. 7 ods. 2, čl. 8 ods. 2), Chartu základných práv Európskej únie (čl. 18), Všeobecnú deklaráciu o ľudských právach (čl. 14) s tým, že zaistenie účastníka konania na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, je zákonným pozbavením slobody osoby. Pri rozhodovaní o zaistení účastníka konania sa opieral aj o dôkazy vyplývajúce najmä z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-RCP-OCP1-2018/003308-037, zo zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch Ministerstva vnútra SR a rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 17.04.2018 s tým, že prehodnocoval aj samotný účel zaistenia. Uviedol, že Migračný úrad Ministerstva vnútra SR s účastníkom konania počas predchádzajúcej azylovej procedúry vedenej pod ČAS: MU-PO-63/2018-Ž nevykonal žiaden úkon, pričom neboli zistené ani ďalšie skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Migračný úrad nemohol ukončiť azylovú procedúru vydaním právoplatného rozhodnutia z dôvodu, že účastník konania z územia Slovenskej republiky ušiel. Výstupy lustrácií z informačného systému, ako aj súčinnostná komunikácia správneho orgánu s Migračným úradom Ministerstva vnútra SR sú súčasťou administratívneho spisu. K účelnosti zaistenia účastníka konania ďalej uviedol, že k vydaniu rozhodnutia v azylovej procedúre nedošlo na základe absencie vstupného pohovoru podľa § 4 ods.1 zákona o azyle, tak ako to predpokladá postup podľa § 6 ods.1 druhá veta tohto zákona, preto je povinnosťou povereného zamestnanca ministerstva s účastníkom konania vykonať úkony smerujúce k zisteniu tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Účastník konania z územia SR ušiel počas jeho azylovej procedúry. Správny orgán zdôraznil, že vstupom účastníka konania na územie Slovenskej republiky priamo zo zákona začalo nové azylové konanie. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že správny orgán sa dostatočne zaoberal aj zdravotným stavom účastníka konania a odvolal sa na ustanovenie § 95 ods.1 zákona o pobyte cudzincov s tým, že zdravotná starostlivosť účastníka konania, ktorý uviedol, že trpí infekčným ochorením hepatitídou typu C, je dostatočne zabezpečená, a správny orgán nezistil žiadne okolnosti, ktoré by bránili jeho umiestneniu v ÚPZC v Sečovciach. Uvedené ochorenie je infekčné a prenosné, s tým, že umiestnením účastníka konania v označenom zariadení je zabezpečená jeho zdravotná starostlivosť a správny orgán zároveň zamedzil aj ohrozeniu verejného zdravia. Vo vzťahu k uplatneniu alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov konštatoval, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, a nemá ani dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie svojho pobytu na Slovensku. Finančné prostriedky, ktoré mu boli odobraté pri prehliadke, nepostačujú ani na zabezpečenie základných potrieb v rámci azylovej procedúry. Účastník konania taktiež nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie, alebo zabezpečené zamestnanie. Vzhľadom na osobu účastníka konania a jeho osobné pomery nie je možné mu uložiť povinnosť zložiť peňažnú záruku. Správny orgán prihliadal aj na doterajšie konanie účastníka konania, ktorý už v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o azyle, ako aj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, a svojim útekom zmaril ďalší postup migračného úradu v konaní o jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dospel preto k záveru, že u účastníka

konania existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa opätovne pokúsi o útek z územia Slovenskej republiky, čím dôjde k zmareniu zisťovania tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Dĺžku doby zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako aj aplikačnej praxe migračného úradu Ministerstva vnútra SR, pretože uvedené potvrdzuje aj komunikácia medzi žalovaným a migračným úradom vedená pod č. PPZ-RCP-PO9-35-002/2018- DT zo dňa 07.06.2018 a pod č. PPZ-RCP-PO9-35-003/2018-DT zo dňa 07.06.2018, ktoré písomnosti sú súčasťou administratívneho spisu. Stanovenie doby zaistenia v dĺžke dvoch mesiacov je podľa žalovaného účelné a ide aj o adekvátne časové obdobie, v ktorom poverený príslušník migračného úradu vie zistiť všetky zákonom požadované skutočnosti. Ide o primeranú dobu zaistenia a zároveň ide o prostriedok, ktorým správny orgán zabezpečí fyzickú dispozíciu účastníka konania pre potreby azylového konania. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázal na ustanovenie § 90 ods.1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, z ktorého ustanovenia mu vyplýva povinnosť skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

3. Žalobca správnou žalobou zo dňa 25.06.2018 podanou prostredníctvom právnej zástupkyne ustanovenej na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, kancelária Košice č.: KaKE 20138/2018 r.z.: 81348/2018 (právoplatného dňom 20.06.2018), navrhol rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu a jeho umiestnení v ÚPZC Sečovce zrušiť, žalobcu bezodkladne prepustiť zo zaistenia a priznať náhradu trov konania v celom rozsahu. S rozhodnutím žalovaného nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci ( t.j. žalobné dôvody podľa § 191 ods.1 písm. c/, d/ a e/ Správneho súdneho poriadku). V žalobe tvrdil, že skutkové závery, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal žalovaný nie sú úplné, pretože na územie Európskej únie nevstúpil na Slovensku, kde sa nikdy predtým, ako bol dňa 14.02.2018 transferovaný z Fínska ani nezdržiaval. Napriek tomu, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uvádza, že azylové konanie začalo priamo zo zákona dňa 14.02.2018, so žalobcom nebol vykonaný pohovor. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia (strana 6 ods.6) vyplýva, že podľa súčinnostnej komunikácie medzi žalovaným a Migračným úradom Ministerstva vnútra SR zaevidovanej pod sp. zn. PPZ-RCP-PO9-35-003/2017-DT: „s účastníkom konania neboli počas predchádzajúcej azylovej procedúry vykonávané žiadne úkony“. Zdôraznil, že vykonanie pohovoru je nielen základným predpokladom na určenie zodpovedného členského štátu podľa článku 5 ods.1 nariadenia č. 604/2013, ale vykonanie pohovoru predpokladá aj ustanovenie § 4 ods.1, ods.2 zákona o azyle. Povinnosťou povereného zamestnanca ministerstva pred vyplnením dotazníka podľa ustanovenia § 4 ods.1, najneskôr však do pätnástich dní odo dňa začatia konania podľa ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o azyle, bolo poučiť žiadateľa o jeho právach, a povinnostiach počas konania o udelenie azylu, možných dôsledkov neplnenia, alebo porušenia jeho povinností podľa tohto zákona, možnosti zastupovania v konaní podľa zákona, a o prístupe k právnej pomoci. Žalobca ďalej tvrdil, že ak žalovaný zakladá svoje rozhodnutie o zaistení na potrebe vykonať ďalšie úkony v rámci azylového konania, a na tej skutočnosti, že počas azylového konania, ktoré prebiehalo v čase od 14.02.2018 do 30.04.2018, svojvoľne odišiel z pobytového táboru Rohovce, čím porušil povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods.4 písm. c) a § 23a ods.1 zákona o azyle, a uzatvára, že žalobca tak svojím úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších právnych predpisov spojených s azylovou procedúrou, obchádza tým samotným žalovaným zistenú skutočnosť, že žalobca nebol o svojich povinnostiach poučený, pretože s ním neboli vykonávané žiadne úkony v rámci azylového konania. Žalobcovi preto nie je možné klásť za vinu porušenie povinností uvedených vo vyššie označených zákonných ustanoveniach, pretože o týchto povinnostiach nebol poučený, a nebol poučený ani o možných následkoch ich neplnenia, či porušenia. Ďalej konštatoval, že vyvodzovať z nečinnosti orgánov príslušných viesť azylové konanie dôsledky v neprospech žalobcu, nezodpovedá zákonnej požiadavke uvedenej v ustanovení § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorej zaistiť žiadateľa o azyl možno len vtedy, ak nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky. Vo vzťahu k tvrdenému ochoreniu hepatitídou typu C žalobca poukázal na to, že z uvedeného dôvodu je zraniteľnou osobou podľa ustanovenia § 2 ods.1 písm. z/ zákona o pobyte cudzincov, dôvodom jeho zaistenia však nebolo ohrozenie verejného zdravia, ale dôvod uvedený v ustanovení § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 03.07.2018 k správnej žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a náhradu trov konania účastníkom nepriznať. Tvrdenia žalobcu v správnej žalobe považoval za tendenčné a účelové, s týmito tvrdeniami nesúhlasil a striktne ich odmietol. Žalobcom namietané skutočnosti považoval za nespôsobilé vyvolať zrušenie rozhodnutia o zaistení. Podľa žalovaného nemá

žiaden právny význam namietaná skutočnosť, že žalobca sa pred 14.02.2018 (kedy bol transferovaný z Fínska), nezdržiaval na území Slovenskej republiky, pretože prvý Dublinský transfer bol vykonaný z toho dôvodu, že žalobca mal udelené schengenské víza Slovenskou republikou č. LTU002787712 v zastúpení Litovskou republikou. V tej súvislosti sa odvolal na článok 12 ods.2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, podľa ktorého je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto vízum (t.j. zastúpený členský štát). Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca prostredníctvom právneho zástupcu účelovo zamieňa dôvody vykonania osobného pohovoru podľa článku 5 ods.1 nariadenia č. 604/2013 a dôvody vykonania vstupného pohovoru podľa § 4 ods.1, 2 zákona o azyle, pretože tieto dva samostatné pohovory vzájomne nijako nesúvisia, a ich charakter je zameraný na iné skutkové okolnosti. K tvrdeniu, že žalobca mal byť poučený o jeho právach a povinnostiach povereným zamestnancom ministerstva, žalovaný uviedol, že tieto úkony malo byť vykonané v samostatnom konaní, ktoré neviedol žalovaný, ale Migračný úrad Ministerstva vnútra SR. Žalobca bol dňa 14.02.2018 osobne žalovaným poučený v zápisnici spracovanej pod č. PPZ- HCP-PO9-7-007/2018-DT o povinnosti zdržiavať sa na území Slovenskej republiky až do doby, kým sa právoplatne nerozhodne o jeho žiadosti o udelení azylu na území Slovenskej republiky. Žalobca preto mal vedomosť o svojich povinnostiach a obmedzeniach, a to napriek tomu, že nebol poučený povereným zamestnancov ministerstva. Žalovaný zdôraznil, že dôvodom zaistenia žalobcu nebolo jeho predchádzajúce protiprávne konanie, ale dôvody uvedené v § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Pri rozhodovaní o zaistení žalobcu sa žalovaný riadil všetkými zistenými skutočnosťami, čiže aj zisteným protiprávnym konaním žalobcu počas jeho prvej azylovej procedúry, s tým, že v kontexte posudzovania všetkých zistených okolností bol žalovaný povinný vyhodnotiť osobu žalobcu, ako aj jeho doterajšie správanie. Zároveň nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v konaní bolo možné využiť iné, menej závažné prostriedky, a to práve z dôvodu, že žalobca nebol v dôsledku pasivity orgánov príslušných na konanie o azyle poučený v zmysle zákona, pretože žalovaný skúmal všetky možnosti uplatnenia alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov a nezistil možnosť uplatnenia menej závažných prostriedkov. Tieto dôvody detailne uviedol a vysporiadal sa s nimi aj v preskúmavanom rozhodnutí. K osobe žalobcu žalovaný uviedol, že konanie o prijatí žalobcu počas prvého Dublinského transferu prebiehalo v jazyku ruskom, k čomu žalobca nemal žiadne výhrady, až následné azylové konanie si žalobca podmieňoval vykonať iba v jazyku G.. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že je zraniteľnou osobou, pretože počas vykonávania úkonov administratívneho konania žalobca bežným spôsobom komunikoval a reagoval, jeho odpovede na kladené otázky boli konzistentné, logické, bez známok toho, že by nechápal ich zmysel, alebo zmysel vedeného administratívneho konania. Žalobca počas konania neprezentoval žiadne svoje postihnutie, a na otázku žalovaného aký je jeho súčasný zdravotný stav, odpovedal, že trpí infekčným ochorením, migrénami a bližšie neurčeným kožným ochorením. Tieto skutočnosti sú zaznamenané v spracovanej zápisnici zo dňa 12.06.2018 sp. zn. PPZ-HCP-PO9-35-012/2018-DP, ktorá je súčasťou administratívneho spisu. Žalovaný sa odvolal aj na právny názor k danej otázke vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/36/2014 zo dňa 22.10.2014. Dôvodom zaistenia žalobcu pritom nebolo infekčné ochorenie (hepatitída typu C), ale dôvodom bola potreba zistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť žalobcu o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku žalobcu.

5. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 206 a nasl. SSP a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe nie je dôvodná, postup žalovaného správneho orgánu je zákonný a jeho rozhodnutie o zaistení žalobcu je vecne správne.

6. Na pojednávaní vo veci, ktoré sa pred správnym súdom uskutočnilo dňa 13.07.2018 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne na podanej žalobe trval v celom rozsahu. Aj vzhľadom na skutočnosti uvedené v písomnom vyjadrení žalovaného zdôraznil námietku, že rozhodnutie o zaistení dostatočne nerešpektuje zákonom danú možnosť využiť iné, miernejšie prostriedky. Odôvodnil to tým, že pred správnym orgánom v zápisnici o podaní vysvetlenia síce uviedol, že si je vedomý, že počas azylovej procedúry (predchádzajúcej) nemôže opustiť územie SR, pri tomto úkone však nebol prítomný tlmočník z jeho rodného G. jazyka ale tlmočník z jazyka ruského, ktorý neovláda na takej úrovni, aby sa v tomto jazyku mohol vyjadrovať k závažným okolnostiam, týkajúcim sa udelenia azylu, resp. jeho pobytu na území SR. Neskôr trval na tom, aby mu bolo tlmočené do jeho rodného jazyka. K predchádzajúcej azylovej procedúre ďalej zdôraznil, že v období od 14.02.2018 do 09.04.20128 bol v stave právnej neistoty, pretože správne orgány s ním nevykonali žiadne úkony a to napriek zákonom

stanoveným povinnostiam vykonať s ním pohovor najneskôr do pätnástich dní od prijatia vyhlásenia. Tieto skutočnosti preto nie je možné pričítať na jeho ťarchu a teda ani následným správaním sa žalobcu odôvodniť nemožnosť použiť iné, miernejšie opatrenia ako alternatívu k zaisteniu. Vo vzťahu k zdravotnému stavu zdôraznil, že výpočet zraniteľných osôb v zákone o pobyte cudzincov je iba príkladmý, a žalovaný nedostatočne starostlivo a nedôkladne zvážil nevyhnutnosť jeho zaistenia.

7. Žalovaný, resp. zástupca žalovaného sa na pojednávaní pred súdom dňa 13.07.2018 bez ospravedlnenia nezúčastnil, preto správny konal v neprítomnosti žalovaného.

8. Podľa § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku ( zákona č. 162/2015 Z.z.) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chránených záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach stanovených týmto zákonom.

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

10. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

11. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zaistenie žiadateľa o udelenie azylu) policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

12. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a/, b/, c/ alebo písm. e/ nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d/ nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4.

13. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12.

14. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu.

15. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

16. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

17. Podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobu je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako šesťdesiatpäť rokov.

18. Podľa čl. 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

19. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné

zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

20. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

21. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

22. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

23. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

24. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, úlohou správneho súdu v prebiehajúcom konaní bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov vyplývajúcich z podanej správnej žaloby, a to najmä námietok žalobcu, že v procese správneho orgánu boli porušené práva žalobcu vo vzťahu k tlmočeniu do jazyka, ktorý dostatočne neovláda, žalovaný nedostatočne rešpektoval zákonom danú možnosť využiť iné miernejšie prostriedky, ako alternatívu k zaisteniu a nebolo zohľadnené ani jeho postavenie zraniteľnej osoby.

27. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný porušil práva žalobcu, ak bol pribratý tlmočník, ktorý tlmočil do ruského jazyka, ktorý žalobca dostatočne neovláda správny súd poukazuje na obsah administratívneho spisu žalovaného, konkrétne zápisnicu o podaní vysvetlenia podľa § 17 ods.1 zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v platnom znení zo dňa 14.02.2018 č. PPZ-RCP- PO9-7-007/2018-DT, kde žalobca výslovne vyhlásil, že rozumie ruskému jazyku, v ktorom prebieha komunikácia na OHK PZ Košice - letisko v súvislosti s azylovým konaním a nemá žiadne výhrady voči komunikácii v tomto jazyku. Menovanému bolo pretlmočené aj poučenie z jazyka slovenského do jazyka ruského a vyhlásil, že poučeniu porozumel, a následne podal k žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republike aj vysvetlenie, v ktorom uviedol, že na územie členského štátu Európskej únie vstúpil vo februári 2017 letecky do Maďarska, v rovnaký deň pokračoval letecky do Švédska, kde bol v azylovom tábore kvôli žiadosti o azyl. Následne svojvoľne odišiel do Fínska, pretože bol chorý a vo Švédsku ho neliečili. Z Fínska bol deportovaný na územie Slovenskej republiky. Vyhlásil, že je si vedomý tej skutočnosti, že ako žiadateľ o udelenie azylu je povinný počas celého konania v rámci azylovej procedúry sa zdržiavať na území Slovenskej republiky, a to až do doby, kým o jeho žiadosti o udelenie azylu nebude právoplatne rozhodnuté. Zároveň ku svojmu zdravotnému stavu nechcel uviesť nič. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú, pretože žalobca mal možnosť už v danom okamihu namietať svoju nedostatočnú znalosť ruského jazyka, čo však neurobil a práve naopak z jeho správania vyplýva, že vo veci komunikoval práve v ruskom jazyku. Obrana žalobcu sa preto súdu v tomto smere javí ako účelová, a to v snahe spochybniť postup správneho orgánu a poukázať na porušenie jeho procesných prác, k čomu však podľa súdu nedošlo.

28. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný nedostatočne posúdil možnosti alternatív k zaisteniu správny súd uvádza, že aj túto námietku považuje za nedôvodnú, pretože žalovaný rozhodujúce skutočnosti, ktoré viedli k záveru o nutnosti zaistiť žalobcu pre dôvod uvedený v rozhodnutí dostatočným spôsobom odôvodnil, keď vychádzal aj z obsahu administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že v predchádzajúcej azylovej procedúre u žalobcu neboli zistené tie skutočnosti, na ktorých je založená žiadosť o udelenie

azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať a u žalobcu zároveň existuje aj riziko jeho úteku. Zároveň z obsahu Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods.1 Správneho poriadku zo dňa 12.06.2018 č.s.: PPZ-HCP-PO9-35-012/2018-DT vyplýva, že voči účastníkovi konania bolo dňa 12.06.2018 začaté konanie o zaistení žiadateľa o azyl, o ktorom bol účastník konania písomne upovedomený dňa 12.06.2018. Podkladom pre začatie konania bolo zistenie správneho orgánu, že v predchádzajúcom konaní o udelenie azylu na území Slovenskej republiky neboli u účastníka konania zistené tie skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a účastník konania zároveň svojvoľne opustil Slovensko, pričom existuje riziko jeho úteku. Uvedené skutočnosti sú dôvodom pre zaistenie účastníka konania ako žiadateľa o azyl na území Slovenskej republiky. Správny orgán v označenej zápisnici zároveň konštatoval, že vykonanou lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru zistil, že účastník konania dňa 09.04.2018 svojvoľne opustil Pobytový tábor Rohovce, a následne ušiel z územia Slovenskej republiky do Švajčiarska, kde sa zdržiaval až do 12.06.2018, kedy bol v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný späť na územie Slovenskej republiky. Rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra SR pod č. MU-PO-63/2018- Ž o zastavení konania o udelení azylu na území Slovenskej republiky (§ 19 ods.1 písm. f/ zákona o azyle) bolo vydané dňa 17.04.2018 a nadobudlo právoplatnosť dňa 30.04.2018. K týmto skutočnostiam žalobca do zápisnice uviedol, že v rámci predchádzajúce azylovej procedúry s povereným pracovníkom migračného úradu s ním neboli robené žiadne úkony. Uviedol, že dňa 09.04.2018 odišiel do Švajčiarska cez Rakúsko, zamieril do pobytového tábora, kde požiadal o azyl. V nasledujúci deň po neho prišla polícia a premiestnila ho do deportačného tábora, kde bol až do 12.06.2018. K dôvodu úteku zo Slovenska uviedol, že nechápal azylové konanie, nevedel, ako bude s ním ďalej naložené a bál sa, že bude deportovaný späť do G.. Do Švajčiarska ušiel preto, lebo vedel, kde má požiadať o azyl a myslel si, že vo Švajčiarsku má väčšiu šancu ho získať. Na území Slovenskej republiky alebo na území Európskej únie nemá žiadne rodinné alebo iné väzby, a nemá ani dostatok finančných prostriedok na pobyt na území SR. Zároveň potvrdil, že počas pobytu v zahraničí nekontaktoval Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, resp. iný štátny orgán Slovenskej republiky, a nezisťoval stav jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že žalobca aj napriek poučeniu správneho orgánu, ktoré vzal na vedomie, v rozpore s právnymi predpismi opustil územie Slovenskej republiky a nemal ani záujem o zistenie stavu rozhodovania o jeho žiadosti o udelenie azylu. Takého úmyselné správanie sa žalobcu indikuje hrozbu jeho úteku aj v prípade aktuálnej azylovej procedúry, za stavu, že žalobca naviac nemá žiadne rodinné, pracovné alebo aj iné väzby na našom území a nemá ani dostatok finančných prostriedkov, z ktorých by si mohol zabezpečiť svoj pobyt mimo zariadenia pre cudzincov počas doby, kým sa rozhodne o jeho žiadosti o azyl. 29. Správny súd považuje za neopodstatnenú aj námietku žalobcu v tom smere, že je zraniteľnou osobou, pretože tak ako to vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného, žalobca počas celého konania pred správnym orgánom komunikoval bežným spôsobom a jeho rekcie na kladené otázky nejavili známky toho, žeby nechápal zmysel prebiehajúceho konania, a nebolo ani zistené, aby vykazoval známky jeho telesného postihnutia (napr. telesného, zmyslového, mentálneho alebo intelektuálneho). Tvrdené ochorenie podľa názoru súdu žalobcovi nebránilo obvyklému spôsobu uplatňovania jeho práv a ani bežnému styku a komunikácií s okolím. V prípade, ak žalobca aj trpí takýmto ochorením, jeho normálne zaradenie do bežného života nie je vylúčené a nie je možné vylúčiť ani jeho sociálnu komunikáciu, sám žalobca si však musí byť vedomý svojich obmedzení, dodržiavať a rešpektovať opatrenia na zamedzenie hrozby infikovania iných občanov. 30. Záverom súd konštatuje, že zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na vyššie uvedené je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a s poukazom na nedôvodnosť žalobných námietok aj účelné a efektívne tak, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Ako primeraná sa javí aj stanovená doba zaistenia, najviac do 12.08.2018, s prihliadnutím na aplikačnú prax Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 správneho poriadku) s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, z rozhodnutia je zrejmé, akými úvahami sa žalovaný viedol pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a tiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu, a preto súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia ako aj konania správneho orgánu v tejto veci správnu žalobu zo dňa 25.06.2018 podľa § 229 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.

32. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a § 168 Správneho súdneho poriadku tak, že nepriznal ich náhradu účastníkom konania, pretože žalobca v konaní nebol úspešný a žalovanému právo na náhradu trov konania nepatrí.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.