Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)Rozsudok_19Co-84-2018.pdf
PDF · 94.1 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/84/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu F., autorská spoločnosť, so sídlom C., Z. 9, P. XX XXX XXX, zastúpeného A.. M. E., advokátkou, so sídlom C., H. C. kríž 3, P. O. C. XX proti žalovanému O., s.r.o., so sídlom S., A. D. 8, P. XX XXX XXX, zastúpenému Z.. E. D., advokátom, so sídlom C., M. XX, o zaplatenie X.XXX G. s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku X. súdu S., č.k. 9C/120/2016-87 zo dňa 01. augusta 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 1.248 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.248 Eur od 20.06.2016 do zaplatenia. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy podľa autorského zákona, ktorý získal oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010, a to na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová rentransmisia literárneho dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalovaný je prevádzkovateľom hotela Preuge v Prievidzi v kategórii tri hviezdičky. Medzi žalobcom a žalovaným sa uskutočnili rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak rokovania neboli úspešné a neviedli k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2015. Podľa oznámenia žalobcu listom zo dňa 12.03.2015 a 21.04.2015 má žalovaný ku dňu odoslania listu postavenie neoprávneného používateľa uvedených predmetov ochrany podľa zákona č. 618/2003 Z. z., nakoľko dochádza k ďalšiemu verejného prenosu predmetov ochrany bez uzatvorenia licenčnej zmluvy. Uplatnený nárok žalobcu tak súd prvej inštancie posudzoval ako osobitný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý je upravený osobitným predpisom, ktorým je autorský zákon č. 185/2015 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2016 zrušil zákon č. 618/2003 Z. z., ktorý na daný právny vzťah aplikoval, nakoľko predmetom konania sú uplatnené nároky za rok 2015. Nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy oprávnená na podanie predmetnej žaloby, a to s poukazom na § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona. Žalovaný je prevádzkovateľom
hotelového zariadenia, v ktorom pre hostí v žalovanom období od 01.01.2015 do 31.12.2015 poskytoval v rámci vybavenia okrem iného zariadenia na verejný prenos predmetov ochrany, ku ktorým právo žalobca kolektívne spravuje. Žalovaný prostredníctvom zariadení v izbách - televíznych prijímačov - zabezpečuje klientom TV, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Táto skutočnosť bola žalobcom preukázaná predložením ponuky predmetného hotela uvedenej na webovej stránke hotela, v ktorom žalovaný vykonáva prevádzku. So žalobcom boli uzavreté hromadné licenčné zmluvy viacerých subjektov, čo žalovaný nespochybňoval, pričom odmena bola stanovená v zmysle platného sadzobníka žalobcu pre rok 2015, preto súd za obvyklú odmenu považoval odmenu stanovenú sadzobníkom žalobcu, ktorý je používateľmi, ktorí majú uzatvorené licenčné zmluvy, akceptovaný. Žalobca uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv s odmenou podľa Sadzobníka žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy je predpokladom pre využívanie diel prostredníctvom verejného prenosu. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. Žalovaný nemá udelený súhlas na používanie diel, napriek tomu má v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače s káblovou TV. Svojím hosťom umožňuje prístup k predmetu ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca, a to s plným vedomím, že žalovaný koná neoprávnene, bez platne uzatvorenej licenčnej zmluvy. Na základe toho je žalovaný potom povinný ako používateľ predmetov ochrany zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Podľa sadzobníka platného pre rok 2015 bola ročná odmena za jedno zvukovo - obrazové zariadenie v hoteli kategórie 3* vo výške 26 Eur. Žalovaný vybavil izby hostí s možnosťou sledovania televíznych programov ubytovanými hosťami a poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaných v zariadení tak predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.05.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho dvora EÚ, sp. zn. C-306/05 zo dňa 07.01.2006), zhodne tiež sp. zn. C-162/10 zo dňa 12.03.2012. Uzavrel, že obvyklá odmena za 24 izieb, vybavených TV, predstavuje sumu 624 Eur za rok. Nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.248 Eur s príslušenstvom tak považoval za dôvodný.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tvrdí, že neexistuje žiadna zákonná povinnosť, aby žalovaný platil žalovanú sumu. Zo strany žalobcu nedochádza k žiadnemu verejnému prenosu diela v zmysle príslušných právnych predpisov. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-306/05 zo 07.12.2006 zastával názor, že verejný prenos nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené, nie je možné preto platiť za verejný prenos, ktorý vo všetkých neobsadených, prázdnych izbách vlastne vôbec nenastal. Počet zvukovoobrazových zariadení, tvrdených žalobcom, nezodpovedá skutočnému stavu u žalovaného. Preto žalovaná čiastka nezodpovedá zákonnej výške, aj v prípade povinnosti žalovaného platiť uvedené poplatky. Vzhľadom na absenciu platne uzatvorenej hromadnej licencie medzi žalobcom a žalovaným (podľa § 48 autorského zákona) nebola zákonným spôsobom dohodnutá výška odmeny za údajné použitie spravovaných predmetov ochrany.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že žalobca v konaní preukázal, že žalovaný uskutočňoval verejný prenos. Uskutočňovanie verejného prenosu uznal žalovaný uzatvorením zmluvy so SOZA. Súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 boli nevyhnutne diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, na použitie ktorých žalovaný súhlas nezískal. Uviedol, že žalovaný až v podanom odvolaní namieta, že nie je možné platiť za verejný prenos, ktorý vo všetkých neobsadených prázdnych izbách vlastne vôbec nenastal. Ide tak o novotu, ktorá je v zmysle § 366 CSP neprípustná. Považoval za potrebné rozlišovať medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami, a teda medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou. Poukázal na vzťah autorských práv a práv súvisiacich s autorskými právami. Uviedol, že práva súvisiace s autorskými právami sú svojou samostatnou podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov), a preto nemajú a nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ, čo autori
musia predom udeliť súhlas na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu bez toho, aby udeľovali licenciu. Uviedol, že žalobca, ani SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský), vykonávajúci kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam, vykonávajú kolektívnu správu k autorským právam a vo svojich sadzobníkoch obsadenosť ubytovacích zariadení nezohľadňujú. Za rozhodné pre posúdenie nároku žalobcu považoval za potrebné skúmať obvyklú odmenu, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Z predložených hromadných licenčných zmlúv vyplynulo, že licenčná odmena bola s používateľmi dohodnutá podľa Sadzobníka autorských odmien za rok 2015 a z týchto zmlúv vyplynulo, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium pre dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo obvyklé takéto kritérium zohľadňovať. Nerešpektovanie dohodnutej odmeny s inými používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti plnia. Poukázal na to, že žalovaný v konaní poprel skutkové tvrdenie žalobcu o počte technických zariadení zo strany žalovaného, avšak neuviedol žiadne vlastné tvrdenia o predmetnej skutkovej okolnosti, a tak je takéto popretie skutkových tvrdení žalobcu v zmysle § 151 ods. 2 CSP neúčinné. Nakoľko žalovaný realizoval verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom, bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, žalobca uplatňoval nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona a nedomáhal sa zaplatenia licenčnej odmeny.
4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
5. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Po dôkladnom preskúmaní všetkých relevantných odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. Z daného titulu odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne odkazuje. V podanom odvolaní neboli uvedené žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia.
6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na výsledkoch vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že zo strany žalovaného k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom nedošlo. Podstatou udelenej licencie je právo a nie povinnosť používať predmety ochrany. V zmysle § 56 autorského zákona postačuje, ak sa v konaní preukázalo, že do autorského práva sa zasiahlo, a to neoprávneným spôsobom. Žalovaný súhlas na používanie diel udelený nemá (formou hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy), napriek tomu v izbách prevádzkovaného ubytovacieho zariadenia televízne prijímače s káblovou TV má, svojím hosťom umožňuje prístup k predmetom ochrany, ktorých ochranu zabezpečuje žalobca. Žalovanému ako používateľovi predmetov ochrany tak vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy práv podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
7. Žalovaný tieto závery súdu prvej inštancie spochybňuje a v odvolaní namieta neexistenciu zákonnej povinnosti žalovaného platiť žalovanú sumu, nakoľko zo strany žalobcu nedochádza k žiadnemu verejnému prenosu diela. Zároveň v rozpore s týmito námietkami poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo 07.12.2006 C-306/05, z ktorého cituje „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ ES z 22.05.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“.
8. Súhlas na používanie diel autorov zastupovaných LITA je podmienené licenčnou zmluvou. Uzavretím licenčnej zmluvy s LITA používateľ získa súhlas na použitie (verejný prenos) týchto diel. V relevantnom období (rok 2015) práva ňou zastupovaných autorov diel vykonáva LITA - občianske združenie s oprávnením na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym,
fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia, okrem iného v odbore káblová retransmisia literárneho dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia, ako aj dobrovoľnú správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.
9. Pokiaľ žalovaný ako prevádzkovateľ hotela uskutočňuje (umožňuje) verejný prenos diel v podobe televízneho alebo rozhlasového vysielania, má povinnosť zmluvne vysporiadať autorsko-právne vzťahy, jeho povinnosť tak vzniká už samotným umiestnením rádioprijímača alebo televízneho prijímača v priestoroch svojej prevádzky. Žalovaný prevádzkuje hotel Preuge v Prievidzi - hotel s troma hviezdičkami (kategória a trieda ubytovacieho zariadenia podľa § 3 vyhlášky č. 277/2008 Z. z.) s kapacitou izieb 24 a v žalovanom období v rámci vybavenia izieb poskytoval verejný prenos predmetov ochrany, ku ktorým právo žalobca kolektívne spravuje. V danom období licenčné zmluvy s inými prevádzkovateľmi (vyplýva z dokazovania súdom prvej inštancie) sa riadili sadzbami licenčných odmien stanovených LITA za rok 2015, pričom miera využitia alebo vyťaženosti, obsadenosti izieb nemala právnu relevanciu. Pokiaľ žalovaný prostredníctvom svojej webovej stránky deklaroval, že vo svojom zariadení má 24 izieb vybavených televíznym prijímačom, vznikla žalovanému za tento počet izieb (24) povinnosť podľa § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalovaný realizoval verejný prenos diel autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, bez uzatvorenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez dohodnutej výšky licenčnej odmeny. V tomto smere možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že kritérium obsadenosti ubytovacieho zariadenia nebolo pri uzavretých licenčných zmluvách za rok 2015 kritérium pre dohodnutú licenčnú odmenu. Nebolo takéto kritérium obvyklé zohľadňovať, a preto nerešpektovanie takejto odmeny s inými používateľmi ako obvyklej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si svoje povinnosti, vyplývajúceho z autorského zákona, plnia.
10. Organizácia kolektívnej správy môže podľa § 48 ods. 1 autorského zákona (zákon č. 618/2003 Z. z.) s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu. Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi v dohodnutom rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu. Pre používateľa tak podľa názoru súdu vzniká priestor, aby v hromadnej licenčnej zmluve vyjednal také podmienky, aby odmena vyjadrovala aj obsadenosť daného ubytovacieho zariadenia. V posudzovanom prípade sa vyjednávanie zmluvných podmienok neuskutočnilo (nevyplýva z tvrdení procesných strán sporu), preto pri bezdôvodnom obohatení bolo potrebné vychádzať z prevádzkovateľom deklarovaného počtu izieb 24 zvukovo obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Design Hotel Preuge, Prievidza.
11. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na to, že absenciou platne uzatvorenej hromadnej licencie medzi žalobcom a žalovaným nebola dohodnutá zákonným spôsobom výška odmeny za údajné použitie spracovaných predmetov ochrany, s takouto argumentáciou možno súhlasiť a túto nespochybňuje ani žalobca. Nakoľko obvyklou za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva bola podľa sadzobníka licenčných odmien za rok 2015 pri 3* hoteli odmena 26 Eur, súd prvej inštancie určil výšku požadovaného bezdôvodného obohatenia v súlade s § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona.
12. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie nedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), písm. h) CSP), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá mala plný procesný úspech v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému.
14. Rozhodnutie senátu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).