Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/178/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Vierou Hadrbulcovou v právnej veci žalobkyne: A.. F. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J., E. Č.. X/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Ctibor Stacha, Košovská 1, Prievidza, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 65 885.- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni e náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 08.12.2010, dourčenou Okresnému súdu Bratislava l dňa 14.12.2010 domáhala sa žalobkyňa proti žalovanému určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 23.8.2010 je neplatné a zároveň sa domáhala náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a to za obdobie od 01.12.2010 až do dňa právoplatného skončenia sporu. 2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že má za to, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre platné skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. 3. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 16. 5. 2013 č. k. 9C 178/2010-194 tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23. 08. 2010, ktorú dal žalovaný žalobkyni, je neplatná, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 31 230.- eur z titulu náhrady mzdy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalej mu uložil povinnosť nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu trovy konania 1 029,69 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.9.2013 č.j. 6 Co502/2013- 216 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa sa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Súd prvej inštancie vo veci znovu rozhodol rozsudkom zo dňa 17.09.2015 č.k. 9C 178/2010 -315 tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 23.08. 2010, ktorú dal žalovaný žalobkyni, je neplatná, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 12.492,- eur z titulu náhrady mzdy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ďalej mu uložil povinnosť nahradiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 2 551,18 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 6. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok o náhrade mzdy. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku zmenil tak, že jej prizná náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie i žalovaný. Navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15.02.2016 č.k. 6Co/47/2016-363 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru z 23.08.2010, ktorú dal žalovaný žalobkyni potvrdil. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 12.492,- eur z titulu náhrady mzdy a výrok o trovách konania zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia odvolací sú uviedol, že žalobkyňa listom z 26.10.2010 oznámila žalobcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Od tohto dňa jej v zmysle § 79 ods. 1 tretia veta Zák. práce, v znení účinnom k tomuto dňu. t. j. v znení zák. č. 574/2009 Z.z., vznikol nárok na náhradu mzdy. Z ods. 2 tohto ustanovenia vyplýva, že v prípade neplatnosti výpovede mal zamestnanec nárok na náhradu mzdy minimálne za obdobie 12 mesiacov stým, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahoval 12 mesiacov, súd mohol na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne zamestnancovi náhradu mzdy vôbec nepriznať. Horná hranica času, za ktorý možno priznať náhradu mzdy, v rozsahu 36 mesiacov, bola do ust. § 79 ods. 2 Zák. práce vložená jeho novelou vykonanou zákonom č. 361/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.2013. Z prechodného ust. § 252i ods. 4 zák. č. 361/2012 Z.z. vyplýva, že v prejednávanej veci tento zákon nie je možné použiť. Rovnako v prejednávanej veci nemožno použiť v znení zák. č. 257/2011 Z.z. Podľa tohto znenia Zák. práce bola náhrada mzdy obmedzená na čas 9 mesiacov. Použitiu Zákonníka práce v znení zák. č. 257/2011 Z.z. bráni prechodné ust. § 252g ods. 1 druhá veta tohto zákona. Možno teda uzavrieť, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy za čas minimálne 12 mesiacov, pričom horná hranica času, za ktorý by sa mala poskytnúť náhrada mzdy, nie je stanovená. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil výrok napadnutého rozsudku o náhrade mzdy a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť zistiť, či tu sú podmienky pre nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie zistiť, či sa žalobkyňa po neplatnom skončení pracovného pomeru zapojila do práce, pripadne z akých dôvodov tak neurobila, či mala možnosť obstarať si vhodnú prácu a za akých podmienok, či a aké zárobky súčasne dosahovala. Dôkazné bremeno v tomto smere bude zaťažovať žalobkyňu. Súd prvej inštancie bude súčasne musieť vychádzať z toho, že náhrada mzdy patrí zamestnancovi zásadne iba za obdobie, v ktorom je schopný pracovať, teda nepatrí mu napr. za obdobie práceneschopnosti. Po zhodnotení všetkých týchto okolností bude súd prvého stupňa môcť urobiť záver o tom, či žalobkyni patrí náhrada mzdy iba za obdobie 12 mesiacov, alebo za dlhšie obdobie. 8. Súd prvej inštancie riadiac sa vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý je preň záväzný, doplnil dokazovanie v naznačenom smere a dospel k nasledovným skutkovým záverom: Zo žalobkyňou predloženého potvrdenia Úradu práce a sociálnych vecí a rodiny v Prievidzi zo dňa 23.05.2018 súd zistil, že žalobkyňa bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.04.2016 do 30.09.2016 vrátane, od 01.12.2010 do 06.09.2014 vrátane, od 01.10.2017 a evidencia trvá. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne pobočka Prievidza zo dňa 02.10.2017 súd zistil, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere od 07.09.2014 do 31.03.2016 u zamestnávateľa Obchodné domy PRIOR STRED, a.s., Námestie SNP 2497, Zvolen a od 01.10.2016 do 30.09.2017 u zamestnávateľa Mesto Trnava, Hlavná l, Trnava. Z potvrdenia sociálnej poisťovne pobočka Prievidza zo dňa 30.03.2016 súd zistil, že žalobkyňa za obdobie od: 01.12.2010 do 29.02.2016 nepoberala nemocenské, ošetrovné ani materské dávky. Z množstva ďalších listinných dôkazov predložených žalobkyňou súd zistil, že žalobkyňa sa aktívne snažila zapojiť sa do práce, absolvovala viaceré špecializované semináre a kurzy za účelom rekvalifikácie. Napriek jej snahe sa jej podarilo zamestnať sa len v období od 07.09.2014 do 31.03.2016 u zamestnávateľa Obchodné domy PRIOR STRED, a.s., Námestie SNP 2497, Zvolen a od 01.10.2016 do 30.09.2017 u zamestnávateľa Mesto Trnava, Hlavná l, Trnava. Z pracovnej zmluvy s OD PRIOR zo dňa 05.09.2014 súd zistil, že išlo o dočasné zamestnanie na dobu určitú od 07.09.2014 do 31.03.2016 s mesačnou mzdou 352.- eur s pohyblivou zložkou mzdy 71.- eur. 9. Podľa § 79 ods. 1/ zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 26.01.2010, t. j. v znení zák. č. 574/2009 Z.z. ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí s výnimkou ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 10. Podľa § 79 ods. 2/zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, presahuje dvanásť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. 11. Podľa § 134 Zákonníka práce (1) Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. (2) Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. (3) Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. (4) Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. (5) Ak je priemerný zárobok zamestnanca nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. Ak u zamestnávateľa nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve a priemerný zárobok zamestnanca je nižší ako príslušný minimálny mzdový nárok ( § 120 ods. 4), zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tomuto minimálnemu mzdovému nároku. Ak zamestnávateľ skráti ustanovený týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5, zamestnávateľ zvýši priemerné zárobky dotknutých zamestnancov nepriamo úmerne skráteniu týždenného pracovného času odo dňa účinnosti tejto zmeny; opačný postup zamestnávateľ uplatní v prípade predĺženia ustanoveného týždenného pracovného času. (6) Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov používa v súvislosti s náhradou škody priemerný zárobok u žiakov základných škôl, žiakov stredných škôl a študentov vysokých škôl alebo u zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorí nie sú zamestnaní a ktorých príprava na povolanie (činnosť) sa vykonáva podľa osobitných predpisov, vychádza sa zo sumy priemerného zárobku určenej podľa odseku 5 prvej vety. (7) Ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti) sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach). Počet rozhodujúcich období zamestnávateľ určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje. Mzda poskytnutá zamestnancovi pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa § 118 ods. 3 sa považuje za mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné obdobie. (8) Ak zamestnanec vykonáva prácu v niekoľkých pracovných vzťahoch u toho istého zamestnávateľa, posudzuje sa mzda v každom pracovnom vzťahu samostatne. (9) Ak sa na účely výpočtu peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca, tento zárobok sa zisťuje z priemerného mesačného zárobku odpočítaním súm poistného na sociálne poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, preddavku poistného na zdravotné poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, v ktorom sa tento zárobok zisťuje. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 platia primerane na účely zisťovania pravdepodobného zárobku. (11) Podrobnosti zisťovania priemerného zárobku alebo pravdepodobného zárobku možno dohodnúť v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve. 12. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k právnemu záveru, že žalobkyňa preukázala dôvodnosť ňou uplatneného mzdového nároku. V zmysle ustanovenia § 79 ods. l Zákonníka

práce v znení zák. č. 574/2009 Z.z. patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa , keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Z toho zákonného ustanovenia vyplýva, že náhrada mzdy patrí žalobkyni od 26.10.2010, kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do 09.03.2016, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru, t.j. právoplatnosť rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 17.09.2015 č. k. 9C 178/2010- 315 vo výroku , že výpoveď je neplatná. Žalobkyni patrí náhrada mzdy za obdobie 64 mesiacov a 14 dní. Žalobkyňa žiadala, aby jej súd priznal náhradu mzdy za 61 mesiacov. V občianskom súdnom konaní je súd viazaný návrhom na začatie konania, a preto nemôže žalobkyni priznať viac, než žiadala v žalobnom petite . Súd preto priznal žalobkyni náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru náhradu mzdy vo výške 63 501.- eur ako náhradu mzdy za 61 mesiacov á 1.041,- eur z dôvodu, že žalobkyňa preukázala, že sa aktívne snažila zapojiť sa do práce, absolvovala viaceré špecializované semináre a kurzy za účelom rekvalifikácie. Napriek jej snahe sa jej podarilo zamestnať sa len v období od 07.09.2014 do 31.03.2016 u zamestnávateľa Obchodné domy PRIOR STRED, a.s., Námestie SNP 2497, Zvolen a od 01.10.2016 do 30.09.2017 u zamestnávateľa Mesto Trnava, pričom išlo o a zamestnanie na dobu určitú , v ktorom žalobkyňa pracovala za minimálnu mzdu. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 07.05.2015 požiadal ,aby súd v prípade, že prizná žalobkyni náhradu mzdy, túto nepriznal za čas presahujúci dvanásť mesiacov . Súd vzhľadom k vyššieuvedeným zisteniam na žiadosť žalovaného neprihliadol, nakoľko v zmysle platnej judikatúry súdov SR k zníženiu, prípadne nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 (teraz § 79 ods, 2 ) môže súd pristúpiť len vtedy, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že pracovník sa zapojil (mohol zapojiť) do práce v inej organizácií za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, ak by organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu.( R 48/1997) V danom prípade je rozhodným obdobím 2. kalendárny štvrťrok roku 2010. Výška priemerného zárobku žalobkyne, ktorú vyčíslil žalovaný nebola sporná, súd preto vychádzal z toho, že priemerný hodinový zárobok žalobkyne dosahovaný u žalovaného v rozhodnom období 2. štvrťroka 2010 bol 6,3866 euro, pričom priemerná výška mesačného funkčného platu žalobkyne za uvedené obdobie bola 1.041,- eur. 13. V súvislosti s výkladom ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce súd prvej inštancie dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení NS SR zo dňa 14.09.2011 č.k. 6 Cdo 157/2010 „Odvolací súd interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra k § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce (V 7/1985 - Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru dovolacieho súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať

prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“ 14. O náhrade trov konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1/ v spojení s ust. § 262 ods. 1/ v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Žalobkyňa mala v konaní úspech v rozsahu 100 %, súd preto zaviazal žalovanú stranu povinnosťou náhrady trov konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2/ o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis