Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-10-2021.pdf
PDF · 142.29 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/10/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v konaní pred sudcom doc. JUDr. Petrom Molitorisom, PhD. v právnej veci žalobcu T. G., nar. XX.XX.XXXX bytom Z. XXX, XXX XX C. proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 16.03.2021 na základe správnej žaloby v sociálnych veciach takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo 16. marca 2021 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné č. XXXXX/XXXX-HE-DvN z 9. decembra 2020 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.
II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Z obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalobca žiadosťou o dávku v nezamestnanosti podanou Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné dňa 30.10.2020 požiadal o dávku v nezamestnanosti k dátumu zaradenia do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňa 28.09.2020.
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím číslo: XXXXX/XXXX-HE-DvN z 9. decembra 2020 rozhodla, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a podľa čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
3. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobca bol Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné dňom 28.09.2020 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Dňa 30. 10. 2020 si žalobca v Sociálnej poisťovni, pobočka Humenné, uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Podkladom na vydanie tohto rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne a údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Humenné potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti.
4. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda v období od 28. 9. 2016 do 27. 9. 2020 na území Slovenskej republiky nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti.
5. Na území iného členského štátu Európskej únie, v Rakúskej republike preukázal žalobca dobu poistenia v nezamestnanosti takto: od 7. 12. 2016 do 23. 4. 2017, 138 dní od 30. 6. 2017 do 24. 10. 2017, 117 dní Od 6. 12. 2017 do 26. 4. 2018, 142 dní Od 3. 7. 2018 do 14. 10. 2018, 104 dní Od 5. 12. 2018 do 1. 5. 2019, 148 dní Od 1. 7. 2019 do 20. 10. 2019, 112 dní Od 4. 12. 2018 do 25. 3. 2020, 113 dní Od 7. 7. 2020 do 27. 9. 2020, 83 dní
6. Z vykonaného dokazovania týkajúceho sa zachovania žalobcových pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti v Rakúsku dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca bol na území Slovenska pred odchodom do Rakúska zamestnaný od 14.09.2011 do 07.02.2012, u zamestnávateľa D. A. N. a od 19.09.2008 do 31.12.2008 ako dohodár. Na území Rakúska sa žalobca zdržiaval od decembra 2012 do septembra 2020, celkový pobyt v zahraničí predstavoval 7 rokov a 10 mesiacov. Na územie Slovenska sa žalobca vracal vždy po skončení sezóny, dochádzal vlastným autom, o čom však doklady nepredložil. Dovolenku žalobca trávil na Slovensku
7. Počas pobytu v Rakúsku bol žalobca zamestnaný u jedného zamestnávateľa a to N. Z. T.. N. und T. B., XXXX T. ako kuchár, naposledy od 07.07.2020 do 27.09.2020, pričom zamestnanie bolo sezónneho charakteru, o čom svedčili doložené potvrdenia od zamestnávateľa, pracovné zmluvy, výplatné pásky a potvrdenia o zamestnaní.
8. Medzi jednotlivými zamestnaniami sa nachádzajú krátke obdobia bez zamestnania v rozsahu 1-3 mesiacov, kedy sa žalobca zdržiaval na území Slovenska a bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, čo podľa žalovanej svedčí o stabilite zamestnania. Výmeru dovolenky mal žalobca 10 dní a v Rakúsku si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, prípadne inú sociálnu dávku. Počas pobytu v Rakúsku si žalobca na území Slovenska hľadal telefonicky zamestnanie, čo je však žalobcom nezdokladované. Žalobca je slobodný, v Rakúsku s ním bola jeho priateľka, na území Slovenska zanechal rodičov. Žalobca neuviedol inú zárobkovú činnosť ani členstvo športových kluboch, záujmových združeniach a neziskových organizáciách. Počas pobytu v Rakúsku býval sám v izbe, ktorú mu zabezpečil zamestnávateľ. Na území Slovenska nie je vlastníkom nehnuteľnosti, počas návratu a po návrate na Slovensku býva u rodičov. Daňové a odvodové povinnosti si plnil v Rakúsku, nakoľko tam bol zamestnaný.
9. Podľa prvostupňového správneho orgánu celková dĺžka pobytu v Rakúsku 7 rokov a 10 mesiacov, orientácia na rakúsky trh práce od roku 2012, plnenie daňových a odvodových povinností na území Rakúska, stabilita zamestnania sezónneho charakteru, zanedbateľná pracovná história na území Slovenska pred vycestovaním do Rakúska (8 mesiacov) v porovnaní so skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol ako väzby k Slovensku (návraty na území Slovenska, zanechanie rodičov) nasvedčujú v danom období bližší vzťah k Rakúsku. Existencia stabilného zamestnania a celková prítomnosť na území iného členského štátu Európskej únie sú primárnym kritériom pre určenie bydliska centra záujmov.
10. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca odvolanie zo dňa 12.01.2021, v ktorom prvostupňové rozhodnutie označil za nesprávne, vychádzajúce síce zo správne zistených okolností, avšak nesprávne právne posúdených. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že ustanovenia čl. 61 ods. 2 v spojení s čl. 61 ods. 1 pojednávajú o tom, že ukončenie doby poistenia resp. zamestnania sa uskutočňuje podľa pravidiel členského štátu, v ktorom sa práca vykonávala naposledy a to vrátane povinnosti na prihlásenie sa k službám zamestnanosti príslušného členského štátu, avšak bez ohľadu na to, či tento príslušný členský štát bol územím, na ktorom osoba vykonávala svoju pracovnú činnosť, hoci aj 11 rokov pred podaním žiadosti o dávku nezamestnanosti.
11. Keďže žalobcova doba poistenia v Rakúsku bola riadne ukončená, čo bolo aj dostatočne preukázané a potvrdené aj obsahom napadnutého rozhodnutia je toho názoru, že podmienky čl. 60 ods. 2 základného nariadenia boli týmto zo strany jeho osoby riadne naplnené. Žalobca poukázal na nasledovné dôvody, kvôli ktorým sa na jeho prípad vzťahuje 65 ods. 2, ods. 5 písm. a) základného nariadenia. V Rakúsku nemal trvalé ubytovanie, zakaždým mu bolo prechodné ubytovanie pridelené zamestnávateľom, alebo
si ho našiel sám. Za posledných 6 rokov v priemere 3/5 roka (7 mesiacov) trávil prácou v Rakúsku a zvyšné 2/5 roka pobytom na Slovensku. Prácu na Slovensku si hľadá, avšak z dôvodu súčasnej situácie vyvolanej pandémiou je jeho špecializácia odsunutá na druhú koľaj, keďže je kuchárom. V súčasnosti nemá záujem o prácu v inom odbore, do budúcna to však nevylučuje. V Rakúsku si nárok na žiadnu zo sociálnych dávok neuplatňoval, keďže mu bolo predbežne oznámené, že ich podmienky nespĺňa. Preto sa obrátil na príslušné orgány Slovenskej republiky. Z dôvodu medzinárodnej krízovej situácie spojenej s pandémiou COVID-19 nemá v pláne sa do Rakúska vrátiť, pričom na Slovensko sa vrátil koncom marca 2020, teda v čase, kedy šírenie ochorenia v Európe nekontrolovateľne rástlo. Aj vďaka jeho krátkej práci v Rakúsku v júli až v septembri 2020, teda v čase, kedy sa šírenie ochorenia v Európe spomalilo, napokon došiel k záveru, že je čas sa usadiť doma na Slovensku.
12. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu zrušiť.
13. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím číslo XXXX-X/XXXX-BA zo 16. marca 2021 tak, že jeho odvolanie podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietol v celom rozsahu a odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.
II.
Stručné zhrnutie napádaného rozhodnutia
14. V napadnutom rozhodnutí žalovaná rekapitulovala obsah rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj obsah žalobcom podaného odvolania, poukázala na relevantnú právnu úpravu, najmä na § 104 ods. 1, § 104 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., čl. 61 ods. 1, ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a), čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
15. Žalovaná konštatovala, že podľa formulára U1 zo dňa 28.09.2020 dosiahol žalobca na území Rakúska v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (t. j. od 28.09.2016 do 27.09.2020) nasledovné doby:
16. V bode 2.1.1- obdobie poisteného zamestnania Od 7. decembra 2016 do 16. apríla 2017, Od 30. júna 2017 do 21. októbra 2017, Od 6. decembra 2017 do 15. apríla 2018, Od 3. júla 2018 do 14. októbra 2018, Od 5. decembra 2018 do 21. apríla 2019, Od 1. júla 2019 do 20. októbra 2019, Od 4. decembra 2019 do 16. marca 2020, Od 7. júla 2020 do 20. septembra 2020,
17. v bode 2.1.3- iné obdobie poistenia - náhrada za dovolenku, od 17. apríla 2017 do 23. apríla 2017, Od 22. októbra 2017 do 24. októbra 2017, Od 16. apríla 2018 do 26. apríla 2018, Od 22. apríla 2019 do 1. mája 2019, Od 17. marca 2020 do 25. marca 2020, Od 21. septembra 2020 do 27. septembra 2020.
18. Podľa bodu 6.2 žalobca nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti.
19. Žalovaná konštatovala, že jej povinnosťou v danom konaní bolo posúdiť, či je možné preukázanú dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Vzhľadom na to, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, bolo by možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, avšak len v prípade preukázania
zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. S poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalovaná konštatovala, že centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré žalobca uviedol v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej len „vyhlásenie“), ktoré boli prvostupňovému správnemu orgánu doručené 30. 10. 2020
20. Z obsahu vyhlásenia podľa žalovanej vyplýva, že žalobca sa na území Rakúska zdržiaval od decembra 2012 do septembra 2020, teda striedavo takmer 8 rokov.
21. Poukázala tiež na to, že z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že pred odchodom do zahraničia žalobca bol v nezamestnanosti poistený na území Slovenska celkovo približne 7 mesiacov. Jeho pracovná história je teda takmer výlučne spojená s územím Rakúska. Zo skutočností uvedených vo vyhlásení a žiadosti o dávku v nezamestnanosti, ale aj z údajov potvrdených vo formulári U1 zo dňa 28.09.2020 je zrejmé, že žalobca vykonával zárobkovú činnosť na území Rakúska od decembra 2012, pričom išlo o sezónne práce, ktoré však spravidla trvali prevažnú časť roka. Podľa žiadosti pracoval navrhovateľ od 30.06.2017 u jedného zamestnávateľa, pričom podľa vyhlásenia jeho posledný pracovný pomer na území Rakúska trval od 07.07.2020 do 20.09.2020, kedy pracoval ako kuchár. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú a ukončený z dôvodu uplynutia trvania pracovnej zmluvy. Uvedenú pracovnú situáciu v Rakúsku, predchádzajúcu uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, možno hodnotiť aj napriek sezónnosti zamestnaní ako stabilnú s prioritnou a opakovanou orientáciu na rakúsky pracovný trh. Žalobcovi podľa žalovanej táto forma zamestnania zjavne vyhovovala.
22. K rodinnému stavu a rodinným väzbám žalobcu žalovaná v napadnutom rozhodnutí uviedla, že žalobca podľa obsahu vyhlásenia mal na Slovensku počas pobytu v zahraničí rodičov a Slovensko navštevoval po ukončení sezóny. K otázke bytovej situácie a jej stability žalovaná konštatovala, že žalobca nevlastní na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť na bývanie a počas návratov na Slovensko, ako aj v súčasnosti býva u rodičov. V Rakúsku býval v podnájme, ktorý mu poskytol zamestnávateľ. Takúto bytovú situáciu považovala žalovaná za primeranú výkonu zamestnania. Z hľadiska miesta bydliska na daňové účely konštatovala že, že navrhovateľ bol zamestnaný na území Rakúska, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska na daňové účely sa považuje štát zamestnania, t. j. Rakúsko.
23. Žalovaná poukázala aj na obsah Rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U 2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu ako je príslušný členský štát, podľa ktorého už viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatnú zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
24. Žalovaná teda celkovú dĺžku pobytu v zahraničí, jednoznačnú prioritnú orientáciu na zahraničný pracovný trh vyhodnotila ako silnejšie faktory, než ostatné zistené skutočnosti (prechodné ubytovanie v Rakúsku, pravidelné návraty na Slovensko), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Zo spisového materiálu mala žalovaná za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Rakúsku sa navrhovateľ v tomto dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane na území Rakúska a podľa rakúskych právnych predpisov. Všetky tieto skutočnosti podľa žalovanej preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Rakúska. Vzhľadom na to, že bydlisko žalobcu nie je možné považovať za zachované počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie na území Slovenskej republiky, a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Rakúska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
25. Žalovaná konštatovala, že uplatnenie si nároku na dávku nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúci mi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne pred tým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj na to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
26. Podľa názoru žalovanej mal žalobca zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska. Podľa údajov nachádzajúcich sa na internetovej stránke Arbeitsmarktservice Österreich www.ams.at je v situácii šírenia vírusovej pandémie Covid-19 možné sa prihlásiť na úrade práce v Rakúsku prostredníctvom eAMS-Konta elektronicky, prípadne telefonicky, následne príslušná pobočka AMS na základe týchto skutočnosti zašle žiadateľovi Žiadosť o dávku v nezamestnanosti.
27. Žalovaná zdôraznila, že nezamestnané osoby nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku nezamestnanosti. Žalovaná poukázala aj na viacero rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správnych súdov.
28. K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa tvrdenia, že jeho doba poistenia v Rakúsku bola riadne ukončená a teda čl. 61 ods. 1 základného nariadenia bol v jeho prípade naplnený žalovaná uviedla, že práve z tohto ustanovenia vyplýva, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku, čo v žalobcovom prípade neplatí, pretože pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončil doby poistenia na území Rakúska, t. j. podľa rakúskych právnych predpisov. Vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že otázka bydliska je otázkou zásadnou. Odvolací orgán mal za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Rakúsku si navrhovateľ nezachoval bydlisko na Slovensku.
29. K námietke, že na území Rakúska mal žalobca len prechodné ubytovanie žalovaná uviedla, že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. Keďže v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia bydlisko je miesto, kde osoba zvyčajne býva, pričom tento pojem je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Evidovanie trvalého pobytu je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktoré nemôže mať rozhodujúci vplyv na posúdenie miesta bydliska dotknutej osoby (v tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X Z./XX/XXXX zo dňa 27.11.2018).
30. K námietke týkajúcej sa pobytu žalobcu na Slovensku priemerne 2/5 roka v období posledných 6 rokov žalovaná konštatovala, že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté, avšak uvedené bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb navrhovateľa na Slovensko počas jeho dlhodobého pracovného pôsobenia v zahraničí, kde sa prevažný čas zdržiaval. Opätovne zdôraznila, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska sú skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v súlade s ktorými bolo posúdené bydlisko navrhovateľa
31. V napadnutom rozhodnutí žalovaná reagovala aj na námietku týkajúcu sa skutočnosti, že žalobca návrat na územie Rakúska neplánuje, pričom zdôraznila, že v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Skutočnosť, že navrhovateľ sa v súčasnosti zdržuje na Slovensku a svoj návrat na územie Rakúska neplánuje je preto v konaní o jeho nároku na dávku nezamestnanosti právne irelevantná.
III.
Argumenty žalobkyne v podanej žalobe
32. V Správnej žalobe doručenej Krajskému súdu v Prešove dňa 08.06.2021 žalobca namietal predčasnosť vydaného rozhodnutia vzhľadom na objektívnu zmenu životnej situácie žalobcu, ktorý sa zamestnal na území Slovenskej republiky, ako aj nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu dostatočného preukázania zachovania bydliska v Slovenskej republike počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí.
33. Žalobca poukázal v celom rozsahu na obsah jeho odvolania zo dňa 12. 01. 2021 voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu.
34. Uviedol, že s tvrdením nezachovania väzieb žalobcu na Slovensku nesúhlasí, keďže žalobca sa v zahraničí zdržiaval jedine z dôvodu neschopnosti zamestnať sa na území Slovenskej republiky za relevantnú mzdu zamestnaním zodpovedajúcom zručnostiam a schopnostiam žalobcu. Aj z toho dôvodu si žalobca nehľadal trvalú prácu v zahraničí, ktorá by ho zaviazala tráviť v zahraničí podstatne viac času ako tomu bolo doposiaľ, resp. sa tam trvalo presťahovať a stratiť väzby s domom. Ak by to bolo v posudzovanom období čo i len trochu možné, žalobca by určite nechodieval do zahraničia do práce s tým, že by sa tam riadne nepresťahoval. Nevyhnutné obdobie strávené v zahraničí bolo výsledkom jeho snahy o zachovanie si primeraného štandardu obyvateľa Európskej únie. Postupným plynutím času žalobcu dospel k názoru, že z dôvodu jeho nezáujmu o trvalý život v zahraničí spojený so stratou času s týmto spojenou a naopak, z dôvodu jeho záujmu o usadenie sa na Slovensku, pristúpi aj na iný typ práce, než na aký je vyškolený a zručný.
35. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podpísal dohodu o vykonávaní činnosti sprostredkovateľa so spoločnosťou Partners Group, s.r.o. To uvádza na podporu svojich tvrdení o zachovaní bydliska na území Slovenskej republiky ako aj deklarovaného nezáujmu o pokračovanie v práci v zahraničí.
36. Na základe uvedených skutočnosti navrhol napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, bol uplatnený nárok priznaný v celom rozsahu.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
37. Na výzvu správneho súdu sa žalobe vyjadrila žalovaná to podaním číslo XXXX-X/XXXX-BA z 08.09.2021. V podstatnej časti vyjadrenia v celom rozsahu zopakovala argumentáciu, ktorá tvorí aj obsah napadnutého rozhodnutia.
38. Ku skutočnosti, že žalobca sa mal aktuálne na území Slovenska zamestnať poukázala žalovaná na čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, v zmysle ktorého preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Uzatvorenie nového pracovného pomeru žalobcu na Slovensku preto považuje za právne irelevantné.
39. Zdôraznila, že skutočnosti zistené v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti jednoznačne preukazujú bydlisko žalobcu na území Rakúska, pričom nie je rozhodujúce, aké dôvody ho viedli k zmene rozhodnutia pracovať, bývať a žiť na území Rakúska a ani k vráteniu sa na Slovensko, keďže pohnútka odchodu do zahraničia, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase za daných okolností irelevantná.
40. Žalovaná preto navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
V.
Replika žalobcu
41. Replikou zo dňa 15.10.2021 reagoval na vyjadrenie žalovanej žalobca. V podstatnom obsahu so stanoviskom žalovanej nesúhlasil. Opätovne poukázal na skutočnosť, že o jeho neochote zotrvať v
zahraničí natrvalo svedčí nezaobstaranie vlastného bývania ani vlastného nájmu v Rakúsku, prijímanie ubytovania poskytovaného zamestnávateľom a sezónny typ zamestnania.
VI.
Duplika žalovanej
42. Listom sp. zn. XSa/XX/XXXX-XX zo dňa 4. 11. 2021 správny súd zaslal žalovanej na vedomie repliku žalobcu zo dňa 15. 10. 2021, ku ktorej sa žalovaná nevyjadrila.
VII.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
43. Podľa § 134 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej uvedené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP. Medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP ak je žalobcom fyzická osoba. V zmysle § 202 ods. 2 SSP správny súd posudzuje žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach neformálne a v zmysle § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
44. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobcom v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu a to v zmysle § 107 ods. 2 bez nariadenia pojednávania.
45. Správny súd uznesením sp. zn. XSa/XX/XXXX-XX zo dňa 14.06.2021 vyzval žalobcu aby v lehote do 10 dní od doručenia predmetného uznesenia preložil súdu doklad preukazujúci, že v žalobe uvedený právny zástupca žalobcu Mgr. Richard Žolna má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, že je osobou blízkou žalobcovi, prípadne že je advokátom.
46. Listom doručeným správnemu súdu 01.07.2021 oznámil splnomocnený zástupca žalobcu, že mu dňom 29.06.2021 bolo splnomocnenie v celom rozsahu odvolané žalobcom, ktorý v konaní ďalej nebude právne zastúpený. Správny súd preto podľa § 49 ods. 2 písm. b) SSP v ďalšom konaní konal priamo so žalobcom.
47. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv, proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
48. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
49. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
50. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia žalovaného poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
51. Podľa § 104 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
52. Podľa čl. 61 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len základné nariadenie) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samotnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté
podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
53. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 písm. a/ sa uplatňovanie v ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:
- doba poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo
- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
54. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO mala bydlisko v členskom štáte v inom ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho aby bol dotknutý čl. 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb v zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo SZČO.
55. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy, počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
56. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, na účely tohto nariadenia: „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
57. Podľa čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len vykonávacie nariadenie) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane; i/ povahy a osobitných vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
58. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajúc z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
59. V prejednávanej veci tvorí predmet správneho súdneho prieskumu rozhodnutie žalovanej, ktorým zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, v zmysle ktorého žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 základného nariadenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Podstata žalobných námietok spočíva v tvrdení žalobcu, že si zachoval v posudzovanom období väzby a aj bydlisko na území Slovenska, keďže počas práce v Rakúsku tam nenadobudol nehnuteľnosť ani nemal uzatvorenú za účelom bývania nájomnú zmluvu, pričom jeho práca mala celý čas iba sezónny charakter a v Slovenskej republike trávil približne 2/5 každého roka, keďže tu má rodičov, u ktorých aj býva.
60. Keďže žalobca dosiahol v posudzovanom období štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. pred 28.09.2020 dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu v EÚ bolo v konaní o jeho nároku potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s citovaným ustanovením čl. 61 základného nariadenia.
61. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov za predpokladu, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z daného pravidla predstavujú situácie obsiahnuté z čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo SZČO na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
62. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
63. Zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti žalobcu dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle citovaného článku 61 ods. 1 základného nariadenia by bolo možné za predpokladu preukázania a zachovania pevných väzieb a bydliska žalobcu na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ.
64. Z obsahu napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaná pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o dávku v nezamestnanosti vec po skutkovej stránke dostatočne objasnila a na zistený skutkový stav aplikovala relevantné ustanovenia právnych predpisov, pričom sa vo svojom rozhodnutí zaoberala všetkými relevantnými kritériami, ktoré má na mysli citovaný článok č. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pre určenie centra záujmov žalobcu, avšak závery, ku ktorým dospela sú právne neudržateľné. Rozhodnutie preto správny súd považoval za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP.
65. Správny súd v prvom rade poukazuje na právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR, č. k. XSžso/XX/XXXX, podľa ktorého: „...vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 stanovuje postup pri vykonávaní základného nariadenia č.883/2004, a preto názor žalovanej, že skutočnosti uvedené v čl. 11 vykonávacieho nariadenia majú len dokresľujúci charakter pri posudzovaní situácie dotknutej osoby, a že tieto skutočnosti nie sú rozhodujúce, nie je správny. Práve naopak, skúmanie okolností uvedených v čl.11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovania dĺžky a stability zamestnania. Zobrať do úvahy je potrebné i ďalšie, nielen tam ako príklad uvedené okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Okolnosť, že dôvodom odchodu žalobkyne do iného členského štátu Európskej únie bolo nájsť si prácu, a následná kúpa bytu na území SR zjavne nasvedčujú úmyslu žalobkyne trvalo žiť na území SR. Žalovaná vyvodila záver o primárnej väzbe žalobkyne na štát zamestnania len z doby trvania zamestnania na území Veľkej Británie. Pokiaľ za potvrdenie takého záveru považovala obmedzený počet návštev žalobkyne v Slovenskej republike, takú okolnosť, vzhľadom na vzdialenosť a cieľ pobytu v štáte zamestnania so zohľadnením možností pracovného voľna (dovolenky) nemožno považovať za relevantný dôkaz zániku centra záujmov na území SR“.
66. Obdobnou problematikou sa zaoberal najvyšší súd aj v konaní č. XSžso/XX/XXXX, keď v rozsudku zo dňa 25. januára 2017 uviedol: „Pokiaľ žalovaná poukazuje na to, že pri posudzovaní bydliska je rozhodujúcou stabilita zamestnania, ktorú je v zmysle rozsudku Súdneho dvora zo dňa 17. februára 1977, C 76-76 potrebné posudzovať nielen z hľadiska povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ale vhodné je vziať do úvahy aj charakter zamestnania, potrebe posudzovania v takom rozsahu je potrebné prisvedčiť. Žalovaná však opomenula, že sama také posudzovanie nevykonala a v rozhodnutí neuviedla; okrem poukázania na ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a judikatúru ESD iba konštatovala že „so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky a takisto ani doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Veľkej Británie zohľadniť na
účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia“. Vyhodnotenie všetkých dostupných informácií však v jej rozhodnutí absentuje. Odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že z dôvodov rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 17. februára 1977, C 76-76 - Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi vyplýva, že bydlisko v jednom členskom štáte nemusí bezpodmienečne vylučovať iné zvyčajné bydlisko v inom štáte. Z uvedeného rozsudku súčasne vyplýva, že pri posúdení bydliska je vhodné vziať do úvahy dĺžku a kontinuitu bydliska predtým, ako sa pracovník presťahoval, dĺžku trvania a cieľ jeho absencie, charakter zamestnania, ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.“
67. Správny súd tiež v nadväznosti na súdnu judikatúru citovanú za účelom podpory vlastnej argumentácie žalovanou pripomína ustálený právny názor Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého v danej oblasti je potrebné pristupovať ku každej veci individuálne a prihliadať na všetky osobitosti každého prípadu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. XSžk/X/XXXX z 30.09.2020).
68. V predmetnej veci správny súd považuje za najvýznamnejšie východisko nesprávnych právnych záverov žalovanej to, že žalovaná v zásade poukazujúc iba na dĺžku zamestnania žalobcu v Rakúsku (8 rokov) a zabezpečenie bývania žalobcu podnájmom poskytovaným zamestnávateľom z týchto skutočností vyvodila záver o stabilite zamestnania v inom členskom štáte a tým aj o vytvorení centra záujmov a bydliska žalobcu v Rakúsku.
69. Vo svetle tohto právneho záveru žalovaná potom ďalšiu argumentáciu žalobcu týkajúcu sa sezónneho charakteru jeho práce a bývania, častosti a dĺžky jeho každoročných pobytov na Slovensku a jeho väzby k rodičom žijúcim na Slovensku vyhodnotila ako menej závažnú z hľadiska posúdenia zachovania bydliska žalobcu na účely uplatnenia výnimky vyplývajúcej z čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).
70. Podľa názoru správneho súdu žalovaná pri posúdení kritéria dĺžky prítomnosti na území členského štátu Európskej únie v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) vykonávacieho nariadenia v nedostatočnej miere zohľadnila striktne sezónny charakter práce žalobcu na území Rakúska počas celej doby jeho zamestnania v tomto štáte, ako aj právne aspekty jeho sezónneho zamestnania, ktoré vykonával na základe pracovných zmlúv uzatváraných vždy nanovo a na dobu určitú.
71. Samotný počet rokov, počas ktorých žalobca pracoval na území Rakúska nemôže postačovať na záver o stabilite jeho zamestnania v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, či v zmysle žalovanou citovaných záverov Rozhodnutia správnej komisie č. U2 z 12.06.2009. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca pracoval v Rakúsku iba sezónne, pričom na každú sezónu osobitne uzatváral novú pracovnú zmluvu na dobu určitú. Zo zistení správnych orgánov nevyplýva dôkaz o žiadnej garancii, ktorá by poskytovala žalobcovi istotu uzatvorenia pracovnej zmluvy medzi ním a jeho zamestnávateľom po uplynutí platnosti zmluvy na nasledujúcu sezónu.
72. Záver žalovanej o tom, že žalobcovi tento stav sezónnej práce s vždy novou časovo obmedzenou pracovnou zmluvou vyhovoval, nie je podložený absolútne žiadnym dôkazom nachádzajúcim sa v administratívnom spise ani tvrdeniami žalobcu.
73. Podľa správneho súdu s ohľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvodné situáciu 8 rokov trvajúcej sezónnej práce, ktorá štandardne v rozhodnutiach v obdobných veciach svedčí skôr v prospech záveru o zachovaní centra záujmov a bydliska na Slovensku, vyhodnotiť v tomto prípade v neprospech žalobcu a konštatovať vytvorenie bydliska a centra záujmov v Rakúsku.
74. Rovnako tak žalovaná nesprávne vyhodnotila a právne posúdila situáciu žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) pokiaľ ide o bytovú situáciu žalobcu. Stav, keď si žalobca počas celých ôsmich rokov práce v inom členskom štáte nevytvorí žiadne vlastné bývanie nadobudnutím nehnuteľnosti alebo formou nájmu resp. podnájmu nezávislého od výkonu práce pre konkrétneho zamestnávateľa, ale naopak, v plnej miere ostáva z hľadiska bývania závislým na ubytovaní poskytovanom zamestnávateľom výlučne na obdobia trvania časovo obmedzených pracovných zmlúv nie je podľa názoru správneho súdu prejavom stabilného bývania.
75. Žalovaná iba samotným konštatovaním, že bytovú situáciu žalobcu považuje za primeranú výkonu zamestnania nedala žiadnu odpoveď na otázku, či a na základe čoho je možné takúto bytovú situáciu v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia považovať za natoľko stabilnú, že svedčí o vzniku centra záujmov a bydliska žalobcu v Rakúsku.
76. Navyše, z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by sa správne orgány akokoľvek hlbšie zaoberali podmienkami bývania žalobcu v zamestnávateľom poskytovanom ubytovaní, keďže v rozhodnutí žalovanej sa konštatuje u žalobcu „bývanie v podnájme, ktoré mu poskytol zamestnávateľ“, zatiaľ čo žalobca vo vyhlásení z 30.10.2020 uvádza, že býval v „izbe, ktorú mu poskytol šéf“. Správne orgány sa vôbec nezaoberali otázkou, či išlo o bývanie, ktoré žalobcovi reálne umožňovalo naplnenie potrieb dlhodobého bývania z hľadiska štandardov nájomného bývania a z hľadiska nevyhnutného súkromia, ktoré by svedčili o presune bydliska a centra záujmov žalobcu do Rakúska.
77. Správny súd je presvedčený, že bytová situácia, pri ktorej žalobca má k dispozícii izbu poskytnutú zamestnávateľom a to iba na čas sezónnej práce, a ktorej poskytnutie je viazané výlučne na výkon práce pre daného zamestnávateľa, nesvedčí o vzniku centra záujmov a bydliska žalobcu v Rakúsku, skôr naopak, svedčí o snahe žalobcu presunúť akékoľvek svoje mimopracovné aktivity do Rakúska v čo najmenšej miere a zachovať si bydlisko na Slovensku.
78. Za týchto okolností potom aj žalovanou nespochybňované tvrdenie žalobcu o tom, že čas medzi jednotlivými pracovnými pobytmi v Rakúsku v rozsahu približne 2/5 roka trávil žalobca vždy v dome svojich rodičov na Slovensku, ako aj rodinný stav vyjadrený primárne väzbou žalobcu k jeho rodičom žijúcim na Slovensku, keďže žiadne iné partnerské alebo rodinné väzby v Rakúsku si nevytvoril, je potrebné vziať do úvahy ako dôkaz pri komplexnom posúdení všetkých relevantných okolností významných pre stanovenie centra záujmov a bydliska žalobcu na účely posúdenia jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne predstavujú ucelenú reťaz skutkových okolností svedčiacich skôr o zachovaní centra záujmov a bydliska žalobcu na Slovensku, a teda o nesprávnosti právnych záverov konajúcich správnych orgánov prezentovaných v napadnutých rozhodnutiach.
79. Vzhľadom na absenciu rozdielnych stanovísk dotknutých inštitúcií ohľadne otázky bydliska v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a s ohľadom na znenie čl. 65 ods. 2 základného nariadenia správny súd považoval za právne udržateľné závery žalovanej o tom, že dôvod odchodu žalobcu do zahraničia, dôvod návratu žalobcu na Slovensko, ako aj jeho zamestnanie v spoločnosti PARTNERS GROUP, s.r.o. po návrate na Slovensko neboli pre rozhodnutie v danej veci relevantnými skutočnosťami.
80. Pretože správny súd v prejednávanej veci z vyššie popísaných dôvodov ustálil, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP], rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a vyslovil, že zrušuje rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.
81. V ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov vec opätovne prejednať a rozhodnúť v intenciách právneho názoru vysloveného v odôvodnení tohto rozhodnutia.
82. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove(§ 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c), d) SSP , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).