Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/28/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu G. G., L.. XX.XX.XXXX, J. XXX XX A. XXX, právne zastúpeného JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou so sídlom Dobrianskeho 1651, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému Endepro, s.r.o. v likvidácii, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, právne zastúpenému spoločnosťou De minimis, spol. s.r.o., Lovinského 22, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 30. júna 2017 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie a vo výroku IV. o trovách konania.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 106,72 eur s 5% úrokom z omeškania ročne od druhého dňa po doručení žaloby žalovanému do zaplatenia sumy 106,72 eur. Vo výroku II. a III. zamietol žalobu o vyslovenie neplatnosti zmluvnej podmienky a vo výroku IV. žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom bola dňa 4.4.2014 uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej boli poskytnuté žalobcovi finančné prostriedky. Uvedenú zmluvu považoval súd prvej inštancie za spotrebiteľskú, u ktorej absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, čo je podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch obligatórnou náležitosťou zmluvy. V dôsledku jeho absencie považoval súd prvej inštancie predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej uviedol, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže žalobca čerpal u žalovaného úver vo výške 500 eur a zaplatil mu sumu 606,72 eur, preplatil sumu 106,72 eur, ktorá suma predstavovala bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré je povinný žalobcovi vydať.

2. Vo vzťahu k nároku na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky súd prvej inštancie uviedol, že dohoda o poskytovaní garantovaných služieb uvedená v čl. 4 je prijateľná, avšak ak žalovaný tieto služby žalobcovi neposkytol, nárok na zaplatenie poplatku si uplatňovať nemôže. Absenciu naliehavého právneho záujmu na vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky videl súd prvej inštancie v tom, že už vyslovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je ako celok bezúročná a bez poplatkov.

3. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 3, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, § 451 Občianskeho zákonníka, § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 11 ods. 1 uvedeného zákona.

4. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 s poukazom na to, že žalobca mal v predmetnom spore neúspech len v nepatrnej časti.

5. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 106,72 eur s príslušenstvom a proti výroku o trovách konania odvolanie žalovaný. Namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie predchádzajúci rozhodnutiu o pripustení zmeny žaloby a vo vzťahu k rozhodovaniu o jeho sťažnosti proti takémuto uzneseniu. Uvedeným postupom tak podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Premetom tohto konania je preto iba nárok vyplývajúci z pôvodne podanej žaloby.

6. Na tomto mieste sa žiada uviesť, že predmetom rozšírenia žaloby bolo vyslovenie neprijateľnosti podmienky uvedenej v spotrebiteľskom úvere pod bodom 4, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá. Tento výrok nebol napadnutý odvolaním žalovaného, preto nadobudol právoplatnosť. Namietaný procesný postup, vedúci k rozšíreniu žaloby preto nemôže byť predmetom preskúmavania odvolacím súdom.

7. Žalovaný namietal arbitrárnosť rozsudku spočívajúcu v absencii dôvodov, prečo nebol aplikovaný priamy, či nepriamy účinok Smernice 2008/48 a nevyporiadaní sa s argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení k žalobe. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie videl odvolateľ v konštatovaní, že „v čl. 4 špecifikované služby reálne žalovaný žalobcovi neposkytol“. Poplatok za garantovanú službu považoval žalovaný za prípustný a zákonom dovolený, ktorý je v zmluve o úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito. Trval na tom, že žalobca reálne využíval služby, ktoré boli poskytované ako protiplnenie za poplatok za garantovanú službu.

8. Nesprávne skutkové zistenia namietal žalovaný aj vo vzťahu k tzv. absencii náležitosti, teda dobe trvania a termínu konečnej splatnosti. Zmluvu o úvere považoval za platnú a bezvadnú, v súlade s právnymi predpismi, bez neprijateľných podmienok. Mal za to, že zmluva o úvere obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., teda termín konečnej splatnosti úveru. Predložil odvolaciemu súdu úvahu o rozdiele medzi slovami „termín“ a „dátum“. V súvislosti s týmto výkladom poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Y. Q. D. S..D.., proti T. J., C-42/15.

9. Odvolateľ trval na tom, že v zmluve o úvere je prítomná aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., teda určenie výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Pozornosť upriamil na prvú stranu zmluvy o úvere, kde je uvedený počet splátok, výška každej splátky a splatnosť každej splátky. V súvislosti s týmto je podľa odvolateľa potrebné zohľadniť, že úroky ani istina nemali žiaden osobitný dátum splatnosti, ktorý by vyžadoval, aby bolo potrebné popri splatnosti jednotlivých splátok definovať samostatne splatnosť jednotlivých zložiek celkových nákladov žalobcu spojených s poskytnutým úverom. Jazykový výklad, ktorý prezentoval súd prvej inštancie považoval za neprípustný a formalistický. Poukazom na citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15 a čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48 zdôraznil, že vnútroštátne právo pri správnej transpozícii Smernice 2008/48 nesmie požadovať iné náležitosti zmluvy o úvere ako sú uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice. Vyslovil názor, že Súdny dvor EÚ dosahuje záväzné účinky svojej judikatúry cez svoju právomoc vykladať zmluvy a akty inštitúcii, orgánov alebo agentúr EÚ, čím sa ním v rámci konania o prejudiciálnej otázke objasnený výklad pravidla práva EÚ stáva imanentnou súčasťou tohto pravidla spätne od okamihu, keď takéto pravidlo - právna norma nadobudlo účinnosť. Uvedený rozsudok sa tak stal súčasťou právnych noriem uvedených v Smernici 2008/48, teda súčasťou práva EÚ, ktoré má aplikačnú prednosť aj pred zákonom č. 129/2010 Z. z.. V ďalšom texte odvolania žalovaný prezentoval svoj výklad priameho a nepriameho účinku Smernice 2008/48 so záverom, že podmienky pre použitie nepriameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sú dané. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť v I. výroku a žalobu zamietnuť a vo výroku o trovách konania rozsudok zmeniť a žalovanému priznať náhradu trov konania proti žalobcovi vo výške 100%.

10. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie odvolaní podľa § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle § 378 a nasl. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 a contrario), pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuly súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením.

12. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

13. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je listinou formulárovou, používanou žalovaným pri uzatváraní zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Takýto charakter mala nepochybne aj zmluva uzavretá medzi stranami sporu.

14. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Uvedeným sa žalovaný pri uzatváraní zmluvy neriadil.

15. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaný vo veci C-42/15.

16. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii Smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení Smernice odchyľujú.

17. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky, a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky

tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

18. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že Smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu, úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 19. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. 20. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis, a to zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto ustanovenie obsahovo rozsiahle nie je a medzi náležitosťami zmluvy uvádza i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Táto náležitosť je tak významná, že s jej neuvedením zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 21. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný z titulu poskytnutého úveru mal žalovanému vrátiť len istinu 500 €. Celkovo však žalobca zaplatil 606,72 €, preto rozdiel medzi touto sumou a istinou úveru vo výške 106,72 € predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré musí žalobcovi vydať. 24. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd, postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 rozsudok ako vecne správny potvrdil. 25. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudok odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .