Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-75-2017.pdf
PDF · 97.5 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/75/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: H. Q., F.. X.X.XXXX, T. F.. J.. E. XX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou so sídlom Dobrianskeho 1651, 093 01 Vranov nad Topľou, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 35 805 731, právne zastúpenému RR Legal Corp, s.r.o., AK so sídlom Humenské nám. 4, 851 07 Bratislava, IČO: 46 789 634, o vydanie bezdôvodného obohatenia 877,17 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XX zo dňa 27.7.2017
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 877,17 eur a vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 6.7.2012 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcovi bezúčelový úver vo výške 1020 eur s úrokovou sadzbou 22,37% a administratívnym poplatkom vo výške 205,02 eur, teda celková suma, ktorú mal žalobca zaplatiť predstavovala 1371,87 eur. Toho istého dňa bola medzi zmluvnými stranami uzavretá aj Zmluva o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej mal žalobca zaplatiť za službu žalovaného, spočívajúcu v preberaní splátok, odmenu vo výške 525,30 eur. Žalobca sa zaviazal túto odmenu splácať v 60 pravidelných splátkach a to v 59 týždenných splátkach po 8,75 eur a poslednú splátku v sume 9,05 eur. Vrátane tejto odmeny mal tak žalobca zaplatiť žalovanému sumu 1897,17 eur.
2. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 2 písm. f/, § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa § 3 ods. 1, § 9, § 52 ods. 1,2,3,4, § 451 ods. 1,2 a § 456 Občianskeho zákonníka.
3. V nadväznosti na právnu kvalifikáciu predmetu sporu súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu sa konečnej splatnosti úveru. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok, keďže v takomto prípade by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Mal za to, že termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. Pre absenciu uvedenej náležitosti považoval súd prvej inštancie zmluvu uzavretú medzi stranami sporu za bezúročnú a bez poplatkov, v dôsledku čoho zaviazal žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 877,17 eur, keďže žalobca na úvere túto sumu preplatil oproti sume 1020 eur, ktorá mu bola poskytnutá ako úver.
4. V dôsledku námietky premlčania vznesenej žalovaným súd prvej inštancie túto posúdil podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, vo vzťahu k čomu zdôraznil, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal. Za preukázanú mal skutočnosť, že žalobca sa dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovaného až v septembri 2016, čo preukázal prehlásením Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, teda dvojročná subjektívna premlčacia lehota by mu uplynula až v septembri 2018, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 24.10.2016. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil názor, že v danom prípade je potrebné vychádzať z 10-ročnej premlčacej lehote, keďže žalovaný ako poskytovateľ úverov si musel byť vedomý toho, že pokiaľ v úverovej zmluve neuvedie obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nebude môcť od žalobcu žiadať úroky a poplatky a pre prípad, že tak urobí, musel byť s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený. Na strane žalovaného tak išlo o nepriamy úmysel získať majetkový prospech. Keďže posledné úhrady zo strany žalobcu boli vykonané v prospech žalovaného koncom roka 2012, 10-ročná premlčacia lehota by uplynula až v roku 2022.
5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
6. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Namietal nepredvídateľnosť rozhodnutia, teda nesplnenie si povinnosti súdu prvej inštancie stanovenej v § 181 ods. 2 CSP. Námietku arbitrárnosti rozhodnutia videl žalovaný v nevysporiadaní sa s jeho argumentáciou predloženou v priebehu konania, v dôsledku čoho sa stal napadnutý rozsudok nepreskúmateľným, keďže z neho nevyplýva, prečo argumenty žalovaného súd prvej inštancie neprijal, ako sa vysporiadal s dôkazmi a rozhodnutiami ním predloženými. Zdôraznil, že do spisu založil množstvo rozhodnutí, v ktorých súdy posudzovali skutkovo aj právne obdobné, resp. rovnaké otázky na základe vzorových žalôb spotrebiteľov, pričom rozhodli úplne opačne ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, pričom súd sa s týmito nevysporiadal. Odvolateľ nesúhlasil ani s výškou tzv. bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalobcovi bola poskytnutá žalovaným zľava vo výške 374,43 eur z dôvodu predčasného splatenia úveru po úhrade sumy 983,84 eur, čo vyplýva aj z karty splátok predloženej žalobcom. Znamená to, že žalobca z oboch právnych titulov, teda zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru uhradil celkove 1522,74 eur a nie sumu 1897,17 eur. Za podstatné pre predmetné konanie považoval to, že posudzovaná mala byť iba zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorej žalobca tvrdí, že je bezúročná a bez poplatkov, čo by znamenalo, že žalobca na základe tejto zmluvy mal uhradiť len sumu 1371,87 eur a nie sumu 1897,17 eur. Tvrdil, že na túto skutočnosť poukázal vo svojom vyjadrení k žalobe a aj priamo na pojednávaní, s čím sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.
7. Nesprávne skutkové zistenia namietal žalovaný aj vo vzťahu k tzv. absencii náležitosti, teda dobe trvania a termínu konečnej splatnosti úveru. Zmluvu o úvere považoval za platnú a bezvadnú, v súlade s právnymi predpismi, bez neprijateľných podmienok. Mal za to, že zmluva o úvere obsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., teda termín konečnej splatnosti úveru. Predložil odvolaciemu súdu úvahy o rozdiele medzi slovami „termín“ a „dátum“. V súvislosti s týmto výkladom poukázal na rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci U. B. J., I..J.. H. P. T., B.-XX/XX z X.XX.XXXX.
8. Žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o nepremlčaní nároku žalobcu. Trval na tom, že všetky skutkové okolnosti, na ktorých žalobca postavil svoju žalobu mu boli známe, teda obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere mu bol známy v čase jej uzavretia (6.7.2012) a výška jednotlivých plnení vždy v deň ich vykonania v prospech žalovaného. V súvislosti s posúdením námietky premlčania citoval odvolateľ rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR. Uviedol, že združenie HOOS nemá žiadne oprávnenie poskytovať právne služby, vrátane právneho poradenstva, preto postavenie tejto právnickej osoby je rovnaké ako postavenie žalobcu a jeho právne názory, či právne vedomie nie je v ničom záväznejšie, či podstatnejšie ako právne vedomie žalobcu, či akejkoľvek inej osoby. Znamená to, že žalobca nebol o žiadnom inštitúte bezdôvodného obohatenia, či bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poučený zo strany Združenia HOOS. Žalovaný nesúhlasil ani s posúdením objektívnej premlčacej lehoty súdom prvej inštancie z dôvodu, že posúdenie otázky úmyslu musí vychádzať z vykonaného dokazovania, ktoré sa netýka len konania samotného, ale vôľovej zložky, pričom súd prvej inštancie vyvodil svoje závery o úmysle výlučne z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a statusu žalovaného, čo však nemá s dokazovaním úmyslu nič spoločné. Trval na tom, že v konaní nebol preukázaný ani priamy, ani nepriamy úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, teda nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Trval na premlčaní nároku žalobcu. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 8.8.2017. Mal za to, že súd prvej inštancie vykonal v predmetnej veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Trval na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala termín konečnej splatnosti úveru ako to vyžaduje § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona. Trval na tom, že doposiaľ zaplatil žalovanému 1897,17 eur, v dôsledku čoho vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie v sume 877,17 eur. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ak vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania.
10. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného predložil svoje stanovisko žalovaný podaním z 29.8.2017. Poukázal na to, že žalobca vo svojom vyjadrení nereaguje na dôvody odvolania, ale sa v ňom len opätovne vyjadruje k termínu konečnej splatnosti. Žalovaný trval na dôvodoch uvádzaných v pôvodnom odvolaní, k čomu naviac uviedol, že predmetom tohto sporu nie je a nikdy ani nebolo to, že by termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v predmetnej zmluve chýbal, ako to zavádzajúco tvrdil žalobca a nesprávne to prevzal súd prvej inštancie, keďže v danom prípade ide len o spôsob tohto vyjadrenia, ktoré sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere jednoznačne nachádza. Stotožnil sa s výkladom Súdneho dvora EÚ spočívajúcom v tom, že slovo „termín“ nie je totožné so slovom „dátum“. Zdôraznil, že sa nedomáha aplikácie žiadnej povinnosti zo Smernice 2008/48/ ES, avšak je nevyhnutné vykladať vnútroštátnu právnu úpravu vždy v súlade s európskym právom, čo platí o to viac, keď vnútroštátna a úniová norma je v súlade, ako je tomu aj v danom prípade. Vo vzťahu k premlčaniu nároku žalobcu ešte zdôraznil, že súd prvej inštancie si neuvedomil rozdiel medzi skutkovými a právnymi vedomosťami, čo je však pre rozhodnutie v predmetnej veci zásadným. Vedomosť o právnej kvalifikácii veci zo strany žalobcu je totiž bez akéhokoľvek právneho významu, keďže platí nevyvrátiteľná domnienka znalosti práva, pričom žalobca práve na tejto svojej právnej nevedomosti postavil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žiadal svojmu odvolaniu vyhovieť.
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie odvolaní podľa § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle § 378 a nasl. CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuly súdu a na príslušnej webovej stránke najmenej 5 dní pred vyhlásením.
12. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
13. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je listinou formulárovou, používanou žalovaným pri uzatváraní zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Takýto charakter mala nepochybne aj zmluva uzavretá medzi stranami sporu.
14. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
15. Uvedeným sa žalovaný pri uzatváraní zmluvy neriadil.
16. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaný vo veci C-42/15.
17. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii Smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení Smernice odchyľujú.
18. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky, a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
19. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že Smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu, úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
20. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
21. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
22. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis, a to zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto ustanovenie obsahovo rozsiahle nie je a medzi náležitosťami zmluvy uvádza i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Táto náležitosť je tak významná, že s jej neuvedením zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
23. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný z titulu poskytnutého úveru mal žalovanému vrátiť len istinu 1020 eur. Celkovo však žalobca zaplatil 1897,17 eur, preto žalobca na úvere preplatil oproti sume 1020 eur, ktorá mu bola poskytnutá ako úver, sumu 877,17eur, preto rozdiel medzi touto sumou a istinou úveru vo výške 877,17 eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré musí žalobcovi vydať. Z predloženej karty splátok nie je možné dospieť k záveru, že žalovaným tvrdená suma 374,43 eur bola žalobcovi odrátaná, ktoré dôkazne bremeno bolo na žalovanom.
24. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP rozsudok ako vecne správny potvrdil.
25. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).