Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/128/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, práv. zast.: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Q. G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. útja XX.X. em, Xa, F., G., zastúpený JUDr. Katarínou Lubuskiovou, bytom Dunajské nábrežie 36/35, Komárno, 2/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., ON, XX F. K., L., práv. zast: Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom 29. augusta 36A, Bratislava, o neúčinnosť právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 10C/170/2014-299 zo dňa 22. januára 2018 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a výroku o náhrade trov konania žalovaného v 2. rade p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 2. rade priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že darovacia zmluva, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území U. E., obec L., okres L., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Komárno, odbor katastrálny a to parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 792 m2, parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 242 m2, rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele reg. "C" č. XXXX/XX, z V. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. utca XX, L. XXXX, G. republika na žalovaného 1/, ako obdarovaného, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností povolený Správou katastra Komárno v konaní vedenom pod č. V 893/13, je voči žalobcovi právne neúčinná. Ďalším výrokom v časti o určenie, že záložná zmluva, ktorou bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území U. Stráž, obec L., okres L., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom Komárno, odbor katastrálny a to parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 792 m2, parc. reg. "C" č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 242 m2, rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele reg. "C" č. XXXX/XX, v prospech žalovaného 2/ ako záložného veriteľa, na základe ktorej bol vklad záložného práva do katastra nehnuteľností povolený Okresným úradom Komárno, katastrálny odbor v konaní vedenom pod č. V 4773/2015, je voči žalobcovi neúčinná súd žalobu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi priznal voči žalovanému 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalovanému v 2.rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 42a ods. 1, 2 , § 42b ods. 1, 2, 4 , § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“).

1.3. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ poskytol na základe Zmluvy o úverovom rámci č. 342 024 zo dňa 24.07.2007, spoločnosti ROAD MASTERS s.r.o. ako dlžníkovi kontokorentný úver s úverovým rámcom 130.000,00 eur. Dodatkom č. 6 zo dňa 09.08.2012 došlo k prolongácii konečnej splatnosti dohodnutého úverového rámca na deň 10.08.2013. Na zabezpečenie pohľadávky veriteľa vystavil dlžník v prospech veriteľa ako remitenta dňa 29.07.2009 zmenku. Za zaplatenie tejto zmenky sa pre celú zmenkovú sumu zaručil V. I.. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1Zm/1164/2013 vyplýva, že dňa 20.04.2015 súd vydal zmenkový platobný rozkaz, ktorým uložil spoločnosti ROAD MASTERS s.r.o. a Csabovi Győző, aby do 3 dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatili právnemu predchodcovi žalobcu (Sberbank Slovensko, a.s.) spoločne a nerozdielne zmenkovú sumu 15.000,00 eur so 6 %-ným ročným úrokom odo dňa 31.10.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 50,00 eur a náhradu trov konania. Zmenkový platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť voči spoločnosti ROAD MASTERS s.r.o. dňa 08.05.2015 a voči V. I. dňa 26.05.2015. Darovacou zmluvou zo dňa 14.02.2013 V. I. daroval žalovanému 1/ nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku rozsudku. Vklad vlastníckeho práva žalovaného 1/ k predmetným nehnuteľnostiam bol Správou katastra L. zapísaný pod č. vkladu: V 893/13 dňa 16.04.2013. Záložnou zmluvou uzavretou dňa 07.12.2015 medzi žalovaným 2/ ako záložným veriteľom a žalovaným 1/ ako záložcom boli založené sporné nehnuteľnosti v prospech záložného veriteľa do lehoty 31.12.2030, dokedy sa dlžník V. I. zaviazal svojmu záložnému veriteľovi - bratovi, vrátiť finančné prostriedky vo výške 149.425,- kanadských dolárov. Okresný úrad Komárno, katastrálny odbor povolil vklad záložného práva do katastra nehnuteľností pod č. vkladu: V 4773/2015 dňa 22.01.2016. Z vyjadrenia žalovaného 2/ vyplýva, že V. I. požičal 149.425,- kanadských dolárov. Dňa 26.02.2016 mu bolo vrátených 988,08 eur a dňa 18.03.2016 suma 13.952,85 eur, spolu 21.012,53. Neuhradený zostatok predstavuje 128.412,47 kanadských dolárov. Na Okresnom súde Komárno je pod sp. zn. 14Er/1055/2015 vedené exekučné konanie; exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz OS Bratislava V č.k. 1Zm/1164/2013-22. Exekúcia je vedená v prospech žalobcu proti povinným ROAD MASTERS s.r.o. a V. I.. Dňa 12.02.2016 súd vydal uznesenie č.k. 14Er/1055/2015-62, ktorým zrušil odklad exekúcie a v zmysle § 243f ods. 6 Exekučného poriadku uložil súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému pokračovať v exekúcii. Zo správy súdneho exekútora zo dňa 04.10.2017 vyplýva, že vymáhaná pohľadávka bola čiastočne uspokojená dňa 28.09.2016 vo výške 1.010,66 eur a dňa 10.01.2017 vo výške 35,58 eur. Pravdepodobnosť ďalšieho uspokojenia pohľadávky je nízka, keďže sa nepodarilo zistiť žiadny ďalší majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť vymáhanú pohľadávku.

1.4. Súd vychádzal z právneho názoru, že preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech žalujúceho veriteľa nie je podstatný. Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. Zákon v tomto prípade u blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali; je preto na týchto osobách (ak chcú účinne zabrániť podanej odporovacej žalobe), aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka v čase uskutočnenia ukracujúceho právneho úkonu nemohli poznať ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému vyvráteniu tejto zákonnej domnienky (v záujme vlastného procesného úspechu) je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby dlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä preukázanie (splnenie dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti. Za týmto účelom musí žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Obranu žalovaného v 1.rade,v tom, že nežije s dlžníkom V. I., svojim otcom, v spoločnej domácnosti, o majetkových pomeroch otca nič nevie, nevie ani prečo sa otec rozhodol darovať mu nehnuteľnosť, že nemal vedomosť o tom, že jeho otec je ručiteľom zmenky a ani o otcových dlžobách a záväzkoch, súd hodnotil tak, že jeho konanie v súvislosti s uzatvorením odporovanej darovacej zmluvy nesvedčí o jeho snahe zistiť, alebo sa aspoň dozvedieť o úmysle svojho otca (dlžníka) ukrátiť veriteľa. Žalovaný 1/ nepreukázal, že by v tejto súvislosti vyvinul takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by mohol ukracujúci úmysel svojho otca (dlžníka) rozpoznať, alebo sa o ňom aspoň dozvedieť. Navyše, v konaní ani netvrdil, že by takúto činnosť v čase uzatvárania

darovacej zmluvy vôbec vyvinul. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalovaný 1/ v konaní v súvislosti s predmetnou darovacou zmluvou nepreukázal, že vo vzťahu k úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa postupoval s náležitou starostlivosťou umožňujúcou rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Keďže žaloba bola na súd podaná dňa 19.06.2014, teda v trojročnej prekluzívnej lehote úspešného odporovania právnemu úkonu (teda v lehote 3 rokov od vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti prevedenej darovacou zmluvou, ktorý bol povolený dňa 16.04.2013), boli splnené aj všetky ostatné predpoklady úspešného odporovania právnemu úkonu a námietky žalovaného 1/ boli vo vzťahu k žalobe o odporovateľnosť právnych úkonov irelevantné, súd rozhodol tak, že darovacia zmluva, ktorou boli prevedené nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku tohto rozsudku, je voči žalobcovi právne neúčinná.

1.5. Vo vzťahu k určeniu, že záložná zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže sa v plnom rozsahu stotožnil s procesnou obranou žalovaného 2/. Záložná zmluva, ktorej neúčinnosti sa žalobca domáha, bola uzavretá medzi záložným veriteľom - žalovaným 2/ a záložcom - žalovaným 1/. Základným predpokladom úspešného odporovania právneho úkonu je, že možno odporovať len právnym úkonom dlžníka, pretože len dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa. Žalobca sa pritom domáha určenia právnej neúčinnosti záložnej zmluvy, ktorú uzavrel žalovaný 2/ a žalovaný 1/, zmluvnou stranou záložnej zmluvy však nebol dlžník V. I., nešlo o jeho právny úkon, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že žalobca sa domáha odporovateľnosti právneho úkonu inej osoby než dlžníka, preto nie je splnený základný predpoklad úspešnosti odporovania právnemu úkonu, a to ani za predpokladu, ak by týmto úkonom žalovaných 1/ a 2/ došlo k ukráteniu práva veriteľa. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobu v časti o určenie právnej neúčinnosti záložnej zmluvy voči žalobcovi ako nedôvodnú zamietol.

1.6. Súd nevykonal žalovaným v 1. rade navrhované znalecké dokazovanie na zistenie resp. popretie pravosti podpisu zmenkového ručiteľa V. I. na zmenke, keďže táto zmenka už bola podkladom pre vydanie zmenkového platobného rozkazu, ktorý je právoplatný a vykonateľný. Ak sa namieta pravosť podpisu na zmenke, bolo potrebné tak urobiť v tomto konaní. Súd je zmenkovým platobným rozkazom viazaný, preto v konaní o odporovacej žalobe nemôže preskúmavať pravosť podpisu na zmenke.

2. Proti zamietajúcej časti rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania žalovaného v 2. rade podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v tejto časti zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania. Dôvodil inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne právne rozhodnutie a nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorému súd prvej inštancie vyhovel, ale odvolací súd rozhodnutie zmenil a návrh zamietol, čo zapríčinilo okamžité zaťaženie nehnuteľností žalovaným v 1. rade tak záložnou zmluvou zo 07. 12. 2015, čoho sa obával. Nesúhlasil s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie. Uviedol, že zákon umožňuje veriteľovi odporovať právnemu úkonu aj proti tretím osobám. Poukázal na ust. § 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou Obč. zákonníka. Bez určenia neplatnosti záložnej zmluvy je jeho úspech v časti určenia neúčinnosti darovacej zmluvy de facto celkovým neúspechom. Výklad cit. ust. umožňuje, aby boli tretie osoby pasívne vecne legitimované, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovať právnemu úkonu. S prihliadnutím na rodinné väzby žalovaných a skutočnosť, že k uzatvoreniu záložnej zmluvy došlo pred skončením konania, je požadovaná podmienka splnená. K interpretácii cit. právnej normy poukázal na nález ÚS z. 04.05. 2010 sp. zn. III ÚS 72/2010, podľa ktorého súd nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho odkloniť, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov. Podľa dôvodovej správy k § 61q ods. 2 Exekučného poriadku ak by bolo zriadenie záložného práva odporovateľným právnym úkonom, treba najprv mu úspešne odporovať. V danej veci exekúcia nebude možná, pretože zákon ju viaže na súhlas záložného veriteľa, čo neočakáva že nastane a bude zmarená jeho nesúhlasom. Týmito dôsledkami sa súd vôbec nezaoberal. V záverečnej časti odvolania poukázal na nepresvedčivosť a arbitrárnosť rozhodnutia v zamietajúcej časti, v ktorej absentujú dôvody procesného postupu súdu. Súd neaplikoval cit. ustanovenie a stotožnil sa v plnom rozsahu s obranou žalovaného v 2. rade. Takýto zjednodušený prístup súdu považuje za neakceptovateľný.

3. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Tvrdenia žalobcu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nepreukázal, že žalovaní v 1. a 2. rade

sú osoby blízke a že záložná zmluva bola uzatvorená v úmysle ukrátiť veriteľa. Rozsudok, na ktorý poukazuje a ustanovenie exekučného poriadku nie sú v danej veci aplikovateľné a rozširujúci výklad ust. § 42b ods. 3 za bodkočiarkou nie je v danej veci možný. Cit ustanovenie rieši pasívnu vecnú legitimáciu odporovateľnosti aj proti dedičom alebo tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť. Táto právna úprava sa nedotýka účinkov ust. § 42a ods. 1 prvej vety v tom, že možnosť veriteľa domáhať sa určenia neúčinnosti je obmedzená len na práve úkony dlžníka, nie voči osobám, ktoré nie sú dlžníkmi veriteľa. Exekučné konanie bolo začaté pred 01. 04. 2017, preto sa naň vzťahujú predpisy účinné v čase začatia exekúcie. Nestotožnil sa s námietkou o nepresvedčivosti a arbitrárnosti rozhodnutia, naopak, súd v súlade s § 220 ods. 2 jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové zistenia, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie a prečo nevykonal ďalšie dôkazy.

4. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného v 2. rade zotrval na dôvodoch odvolania. Poukázal na neprípustnosť spochybňovať blízky vzťah v odvolacom konaní, pričom táto skutočnosť sporná v konaní ani nebola. Ustanovenie § 116 rozlišuje osoby, ktoré sú vždy blízkymi bez ohľadu na to, aké sú medzi nimi skutočné vzťahy a iné osôb. Spochybňovanie rodinného pomeru medzi žalovanými by bolo absurdné, preto poukázal na splnenie druhej podmienky, dôvodné pociťovaniu ujmy ako vlastnej, kedy sa súd musí zaoberať vzťahom komplexne, z hľadiska objektívneho a spoločnejšej morálky. Poukázal na genézu úkonov darcu a žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré predchádzali uzatvoreniu záložnej zmluvy a uviedol, že ujmu, ktorú by v prípade neúspechu utrpel žalovaný v 2. rade by pociťoval ako vlastnú aj žalovaný v 1.rade, keďže bol druhým účastníkom napádaného úkonu. Súd prvej inštancie zjavné zneužitie práva žalovanými nezohľadnil rovnako tak nepoužiteľnosť rozhodnutia v exekučnom konaní. Opätovne poukázal na nález III ÚS 72/2010 a zopakoval dôvody odvolania o absencie právnych záverov súdu k ust. § 42b ods. 3 aj s poukazom na nález I ÚS 327/2010.

5. Žalovaný v 2. rade v duplike uviedol, že posúdenie vzťahu dvoch osôb ako blízkych je vecou právnou a medzi ním a žalovaným v 1. rade nie je blízky vzťah v zmysle ust. § 116 OZ. Tvrdenie o údajnej ujme je taktiež bezvýznamné; žalobca nevysvetlil, prečo by žalovaný v 1. rade (neúspešný v konaní) mal ešte v dôsledku prípadného jeho neúspechu v konaní utrpieť ujmu, keď by neúčinnosť sporého úkonu bola len vo vzťahu k nemu, nie inej osobe. Žalobca dokonca na pojednávaní uviedol, že vzťah medzi strýkom a synovcom nie je vzťahom blízkych osôb v zmysle § 116 OZ. V súvislosti s § 42b ods. 3 uviedol, že žalobca zrejme nechápe obsah, zmysel a účel tejto právnej normy a jej vzťah k všeobecnej zásade odporovateľnosti právneho úkonu, podľa ktorej sa veriteľ môže domáhať výlučne neúčinnosti dlžníkových právnych úkonov. Zotrval na názore, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, čo vyplýva aj z nálezu III ÚS 72/2010. Vyslovil, že hypotetická možnosť veriteľa odporovať aj dvojstranným právnym úkonom takých osôb, z ktorých ani jedna nie je dlžníkom veriteľa, by nedôvodne preferovala záujmy veriteľa nad právami a záujmami takých osôb a spôsobovala by vážne zásahy do právnej istoty týchto osôb, ktoré s veriteľom nie sú v žiadnom vzťahu. Potreba ochrany veriteľa nemôže byť bezbrehá a nemôže ísť na úkor práv a záujmov iných osôb nad rámec výslovne vymedzený zákonom.

6. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,362 ods.1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.1 , pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti nie je dôvodné. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním napadnutý nebol, preto nadobudol právoplatnosť.

7. Podľa § 470 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP"). Nová

právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP. Zároveň však uvedený právny predpis v ustanovení § 470 ods. 2 stanovuje výnimky z tohto základného pravidla. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Predmetom konania je žaloba, podaná na súde prvej inštancie dňa 19. 08. 2014, ktorou sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy, uzatvorenej dňa 14.02.2013 medzi ručiteľom zo zmenky úverového dlžníka jeho právneho predchodcu - V. I. a žalovaného v 1. rade, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. území L., vo výroku rozsudku špecifikovaným. Po prípustní zmeny žaloby a vstupu žalovaného v 2. rade do konania žiadal určiť aj neúčinnosť záložnej zmluvy k totožným nehnuteľnostiam, ktorú uzatvoril v priebehu konania žalovaný v 1. rade so žalovaným v 2. rade. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti určenia neúčinnosti darovacej zmluvy a v časti neúčinnosti záložnej zmluvy žalobu zamietol.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi preskúmal všetky významné námietky uvádzané v odvolaní a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú v prevažnej miere totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Žalobca namietal inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie.

11. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CP , že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP, ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu napr. pri dokazovaní, pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní strán sporu a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti, ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom tieto vady nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv strany sporu, v dôsledku ktorého jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napr. o nedostatok vyrozumenia o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a pod., neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia alebo poučenia o dôkaznej povinnosti, aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, aj keď pre to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz nebol vykonaný zákonným spôsobom, účastníkovi v rozpore so zákonom nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, a pod. Odvolací dôvod je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016).

12. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

13. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo aby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozbor, prípadne, aby výsledok jeho

hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 až § 205 alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 . Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa najmä aplikácie ust. § 42b ods. 3 veta za bodkočiarkou odvolací súd uvádza, že ani s prihliadnutím na nález III ÚS 72/2010 sa odvolací súd nestotožňuje s názorom žalobcu o dôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa neúčinnosti záložnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v 1. a 2. rade.

14. Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach §§ 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Z hľadiska jej systematiky treba rozlišovať medzi aktívnou vecnou legitimáciou na uplatnenie odporovateľnosti (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka), podmienkami odporovateľnosti (§ 42a ods. 2 až 5 Občianskeho zákonníka), spôsobom uplatnenia odporovateľnosti (§ 42b ods. 1 Občianskeho zákonníka), pasívnou vecnou legitimáciou (§ 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka) a právnymi následkami spojenými s úspešným odporovaním právnemu úkonu (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka).

15. Zmyslom odporovacej žaloby z pohľadu žalujúceho veriteľa je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkov právny úkon, ktorý skracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu rozhodnutia (exekučného titulu) vydaného proti dlžníkovi domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie voči dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V prípade, ak uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ - namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu - domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Odporovacia žaloba je právnym prostriedkom slúžiacim na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľov v konaní o výkon rozhodnutia (exekučnom konaní), a to postihnutím veci, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu.

16. K podaniu odporovacej žaloby v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka zásadne je aktívne vecne legitimovaný veriteľ, ktorého pohľadávka voči dlžníkovi je vymáhateľná, ak dlžníkov právny úkon ukracuje jej uspokojenie. Veriteľom je ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku (či už splatnú alebo nesplatnú, prípadne budúcu). Vymáhateľnou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciu, t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť exekúciu.

17. Podľa § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom možno voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovateľného úkonu dlžníka prospech. Pasívne vecne legitimovaná je zásadne osoba, ktorá majetok odporovateľným úkonom získala, nie však dlžník veriteľa, ktorý sám pasívne legitimovaným nie je. Zákon podľa § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka predpokladá u odporovacej žaloby pasívnu legitimáciu výlučne u osoby, ktorá samotným odporovateľným úkonom majetok od dlžníka získala, alebo z neho mala prospech (napr. kupujúci u kúpnej zmluvy s dlžníkom).

18. Pasívna legitimácia u odporovacej žaloby je upravená v § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Podľa ods. 3 právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi.

18.1. Uvedené ustanovenie upravuje pasívnu legitimáciu strany sporu, čo ale neznamená, že je prípustné odporovateľnosť právnemu úkonu uzatvorenému medzi pôvodným nadobúdateľom (s ktorým dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril) a ďalšou osobou, na ktorú bol majetok prevedený. Žaloba o určenie, že dlžníkov právny úkon je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný v 2. rade s dlžníkom (žalobcu) záložnú zmluvu neuzatvoril, preto žalobu voči žalovanému v 2.rade správne zamietol. Požiadavka žalobcu pristúpiť k odlišnému výkladu ust. § 42 ods. 3 nie je dôvodná, pretože rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré žalobca poukazuje, má základ v právnych vzťahoch dotknutých rozhodnutiami vydanými v období režimu a politickej situácie v Československej republike po februári 1948, kedy štát postupne ovládaný KSČ a KSS vytesňoval z verejného života politických a ideových oponentov, vrátane spoločenských organizácií, spolkov a združení. V konaní pred Ústavným súdom sa domáhal ochrany práv práve jeden z takýchto subjektov. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že právne významné pre posúdenie danej veci bolo, že odporovaný právny úkon , t..j. záložnú zmluvu, neuzatvoril dlžník veriteľa, V. I.., so žalovaným v 2. rade, čo je základnou podmienkou úspešnosti odporovateľnej žaloby tak, ako je uvedené vyššie. Navyše, súd prvej inštancie žalobu nezamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2. rade, z čoho zrejme žalobca vychádza, ale z dôvodu, že nie je daný základ nároku - odporovateľnosti podľa hmotného práva, pretože záložnú zmluvu uzatvorili subjekty odlišné od dlžníka. Reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd ešte dodáva, že záložná zmluva je zabezpečovací inštitút, čiže uzatvorením tejto zmluvy nedošlo k prevodu majetku na tretiu osobu bez zodpovedajúceho protiplnenia, preto nie je splnená ani podmienka, že namietaným právnym úkonom došlo k skráteniu uspokojenia veriteľovej, v danom prípade žalobcovej pohľadávky. Otázka sťaženia vymožiteľnosti pohľadávky zaťaženej záložným právom, na ktorú žalobca poukazuje, nie je z hľadiska právneho posúdenia veci právne významná. Je potrebné zvážiť iné právne kroky na dosiahnutie žalobcom sledovaného účelu týkajúceho sa vymoženia pohľadávky.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti a výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

20. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému v 2. rade odvolací súd priznal proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP.)

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .