Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/255/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu X., zastúpeného M. proti žalovanej Y., do 30.6.2016 zastúpenej opatrovníkom (súčasne v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovanej): U., zastúpeným T., o zaplatenie 986,69 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 24. júna 2016, č.k. 5C/296/2014-86, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, p o t v r d z u j e .

Výrok o trovách prvoinštančného konania m e n í tak, že žalovaná a občianske združenie U. m a j ú voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal vedľajšiemu účastníkovi a opatrovníkovi žalovanej náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 17.09.2002 uzavrela L., a.s. so žalovanou zmluvu o bežnom účte, následne dňa 30.09.2002 uzavreli zmluvu o vydaní a používaní bankovej karty, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá hotovosť vo výške 500,- Sk (165,99 eur). Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 27.06.2013 L., a.s. postúpila svoju pohľadávku voči žalovanej s príslušenstvom na žalobcu. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky je zrejmé, že úver bol splatný, zostatok pohľadávky bol 985,21 eur, pričom žalovaná bola v omeškaní so splátkami ku dňu postúpenia 781 dní. V článku IV bode 4.2 písm. d) zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 postupca výslovne vyhlásil, že pohľadávky spĺňajú zákonné predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie odkazom na ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 48 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2 prvá veta, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 103, § 107 ods. 1, § 121 ods. 1, ods. 3, § 451 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Podľa posúdenia súdom prvej inštancie, právny predchodca žalobcu, L., listom zo dňa 05.05.2011 odstúpil od zmluvy, teda žalobcovi vzniklo právo len na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalobca nepreukázal, kedy jeho právny predchodca doručil odstúpenie od zmluvy žalovanej, ale je zrejmé, že list, oznamujúci žalovanej odstúpenie od zmluvy, bol vyhotovený dňa 05.05.2011, teda musel byť žalovanej doručený najneskôr do konca mája 2011, teda od 01.06.2011 začala plynúť dvojročná premlčacia lehota podľa § 107 ods. l Občianskeho zákonníka a uplynula 01.06.2013, pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 11.04.2014, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva.

Súd preto dospel k záveru, že nárok je premlčaný. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

2. Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie vecne zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade odstúpenia od zmluvy vzniká veriteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa neho je potrebné na odstúpenie od zmluvy v tomto prípade aplikovať ustanovenie § 344, § 349 ods. 1, § 394 a § 397 Obchodného zákonníka, z čoho vyplýva, že pri odstúpení od zmluvy dochádza k zániku záväzku ex nunc, pričom premlčacia doba plynie odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 30.09.2002, pričom v tom čase sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti a v § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach, sp. zn. 2MCdo/3/2011, sp. zn. 6MCdo/4/2012 a sp. zn. 7MCdo/9/2014. Pokiaľ ide o trovy vedľajšieho účastníka, žalobca v odvolaní uviedol, že považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za neúčelné, preto nemožno priznať trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, prípadne bola na mieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. (resp. § 257 z dôvodu zneužívania inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo/5/2013 ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 78/03 a dôvodil, že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže jeho účelom je kolektívna ochrana spotrebiteľov a zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní. Reálne musí disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Žalobca zdôraznil, že združenie na ochranu spotrebiteľa ako vedľajší účastník vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, žiada o zasielanie žaloby a navrhuje priznanie trov, pričom nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Len na základe skutočnosti, že žalovaný je spotrebiteľ, bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania, nie je možné pripraviť sa na zastupovanie vo veci, a teda naplniť podstatu úkonu právnej služby „príprava a prevzatie právneho zastúpenia“. Paušálny vstup združenia, zastúpeného advokátom, do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiaden dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že jeho cieľom je získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Podobne žalobca namietal trovy právneho zastúpenia opatrovníka. Podľa neho nemožno hovoriť o trovách účastníka konania a už vôbec nie o účelne vynaložených trovách na uplatnenie alebo bránenie práva. Žalobca nevidí význam a účel v právnom zastúpení opatrovníka, najmä, ak je ním združenie, ktorého hlavnou činnosťou je ochrana spotrebiteľa. Žalobca pripúšťa, že za určitých okolností je právne zastúpenie opatrovníka možné, avšak priznanie náhrady trov právneho zastúpenia opatrovníka voči druhej strane nemá oporu v § 137 O.s.p., keďže sa nejedná o trovy strany konania. Priznaním náhrady trov právneho zastúpenia opatrovníka dochádza k nehospodárnosti konania, na čo mal súd prvej inštancie prihliadať aplikovaním ustanovenia § 150 O.s.p.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Občianske združenie U. (do 30.06.2016 v procesnom postavení opatrovníka žalovanej a súčasne vedľajšieho účastníka na strane žalovanej) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu okrem iného uviedlo, že súd prvej inštancie na daný vzťah správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže ide o spotrebiteľský vzťah. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je špeciálnou právnou úpravou vo vzťahu k právnej úprave § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide

o ustanovenie procesné, preto argumentácia žalobcu o zákaze spätnej účinnosti zákona je z povahy veci vylúčená, keďže ide o povinnosť súdu prihliadnuť v čase rozhodovania na premlčanie uplatneného nároku aj bez námietky premlčania. K vlastným trovám občianske združenie uviedlo, že z logiky veci vyplýva, že až vstupom do konania sa združenie môže oboznámiť s konaním a vec právne posúdiť. Iba oboznámením sa s predmetnou vecou je možné posúdiť, či sa dá spotrebiteľovi pomôcť v spore, pričom súčasťou vstupu je oboznámenie sa s podstatnými okolnosťami prípadu. Žalobca využil svoje zákonné právo a je zastúpený advokátskou kanceláriou, avšak toto právo upiera vedľajšiemu účastníkovi, čo je v priamom rozpore s čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Občianske združenie má za to, že trovy právneho zastúpenia boli účelne vynaložené a boli dostatočne preukázané. Napokon uviedlo, že vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase účinnosti O.s.p. Pokiaľ súd ďalej vec prejednáva za účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v zmysle § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.

5. Po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie, pred podaním odvolania žalobcom, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/12963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval právne účinky úkonov, ktoré nastali pred 01.06.2016 podľa ustanovení O.s.p., avšak procesne postupoval podľa nových procesných ustanovení CSP.

6. K tvrdeniu občianskeho združenia U. (ktoré nepriamo vyplýva z vyjadrenia občianskeho združenia k odvolaniu), že by malo naďalej v konaní vystupovať v pozícii osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1 CSP, odvolací súd uvádza, že podstatným spôsobom zmenil koncepciu vstupu združení na ochranu spotrebiteľa do súdnych konaní týkajúcich sa spotrebiteľov oproti predtým existujúcemu ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p. Inštitút osobitného subjektu podľa § 95 ods. 1 preto nemožno chápať ako (premenované) pokračovanie vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p. Táto zmena je zjavná okrem iného aj z toho, že kým podľa predchádzajúcej úpravy bol vstup vedľajšieho účastníka do konania automatický, bez potreby rozhodovania osobitným uznesením (rozhodovalo sa len na návrh), podľa § 95 ods. 1 musí o pribratí osobitného subjektu do konania rozhodnúť súd (uznesením), pričom podmienkou je, aby s tým strana, na ochranu práv ktorej má osobitný subjekt vystupovať, súhlasila. So stratou účinnosti O.s.p. a nástupom účinnosti (od 01.07.2016) inštitút vedľajšieho účastníctva zanikol a subjekty, ktoré dovtedy mali procesné postavenie vedľajšieho účastníka, nemožno automaticky považovať za osobitné subjekty podľa § 95 ods. 1 CSP. To však neznamená, že by sa nemalo prihliadať na úkony, ktoré vedľajší účastník do 30.06.2016 v konaní urobil. Práve naopak, ako bolo uvedené vyššie, podľa § 470 ods. 2 právne účinky týchto úkonov zostávajú zachované. Odvolací súd vychádzal z toho, že právo občianskeho združenia na náhradu trov konania za obdobie do 30.06.2016, teda v čase, keď toto združenie bolo účastníkom konania, je potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení O.s.p. Právo na náhradu trov konania síce vzniká až úspešnej strane sporu (súdnym rozhodnutím, ktorým sa rozhodne o nároku na náhradu trov konania), avšak už so vstupom strany (resp. do 30.06.2016 účastníka konania) do konania je spojené právo, aby súd rozhodol o jej trovách (pričom toto rozhodnutie o trovách nemôže byť len formálne, zdôvodnené nedostatkom procesnej úpravy, ale strana/účastník má právo na vecné rozhodnutie o jeho trovách). Hoci súčasná procesná úprava nepozná inštitút vedľajšieho účastníctva, do 30.06.2016 bolo združenie legitímnym (vedľajším) účastníkom konania a vznikol mu nárok na vecné posúdenie jeho trov a na rozhodnutie o jeho trovách. Tento nárok (ako dôsledok jeho vstupu do konania) zostal zachovaný aj po nadobudnutí účinnosti CSP. Bolo preto potrebné aj po 01.07.2016 rozhodovať o trovách občianskeho združenia, ktoré mu vznikli ako vedľajšiemu účastníkovi do 30.06.2016.

7. To isté čo o vedľajšom účastníkovi, v zásade platí aj o procesnom opatrovníkovi podľa § 29 ods. 2 O.s.p. Na rozdiel od § 29 ods. 1 O.s.p., ktorý upravoval procesné opatrovníctvo osoby neschopnej pred súdom samostatne konať, v § 29 ods. 2 O.s.p. išlo o procesné opatrovníctvo osoby, ktorej pobyt nie je známy, alebo ktorej sa nepodarilo doručiť súdne zásielky. Kým procesné opatrovníctvo osoby, ktorá nemôže samostatne konať pred súdom, zostalo zachované aj v (§ 69 , procesné opatrovníctvo osoby s pobytom na neznámom mieste, resp. osoby, ktorej sa nepodarilo doručiť, nepozná. Je tomu tak v dôsledku novej koncepcie doručovania, keď rozšíril fikcie doručovania

tak, že každú súdnu zásielku za splnenia vymedzených podmienok možno považovať za doručenú, takže opatrovník len z dôvodu nedoručenia súdnej zásielky nie je potrebný. Aj tu podľa odvolacieho súdu platí, že inštitút procesného opatrovníka tohto typu zanikol dňom nadobudnutia účinnosti (a stratou účinnosti O.s.p.), avšak právo opatrovníka, ktorý bol ustanovený podľa vtedy účinného § 29 ods. 2 O.s.p., na náhradu trov vzniknutých do 30.06.2016, zostalo zachované.

8. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny vo výroku vo veci samej (zamietnutie žaloby). Odvolací súd však právne posúdil vec inak než súd prvej inštancie, preto obom stranám zaslal oznámenie podľa § 382 s výzvou, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Aj keď súd prvej inštancie toto ustanovenie v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval, z odôvodnenia rozsudku nevyplývalo, ako ho aplikoval na zistený skutkový stav (a zamietajúce rozhodnutie vo veci samej založil súd prvej inštancie na aplikácii iných právnych noriem), preto mal odvolací súd za to, že je potrebné (znova) umožniť stranám, aby sa k aplikácii tohto ustanovenia vyjadrili.

9. Žalovaná sa k aplikácii § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách nevyjadrila.

10. Žalobca v odpovedi na výzvu odvolacieho súdu, aby sa vyjadril k možnému použitiu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, uviedol, že jeho právny predchodca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ukladalo toto ustanovenie. Žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a bol právnym predchodcom žalobcu vyzvaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou označenou ako „Odstúpenie od zmluvy“ zo dňa 05.05.2011. Žalobca ďalej poukázal na to, že v konaní predložil oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanej, pričom relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01). Žalobca zastáva názor, že prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže toto ustanovenie nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je podľa žalobcu zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Aj podľa dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. V ustanovení § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy zákonodarca jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, pričom v poznámke pod čiarou tento osobitný právny predpis zároveň definoval odkazom na ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca teda pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale na § 524 Občianskeho zákonníka. S poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo viac ako rok, zastáva žalobca názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Žalovaný tiež upozornil na to, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení zákona, pričom v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním písomnej výzvy.

11. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o premlčaní pohľadávky žalobcu, ku ktorému prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky). Ústavný súd Slovenskej republiky v zjednocujúcom stanovisku pléna z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06 okrem iného konštatoval, že

hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd nemal ex offo zisťovať, či pohľadávka žalobcu bola premlčaná.

12. Odvolací súd však napriek tomu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné vo veci samej potvrdiť, a to z iných právnych dôvodov - pre nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom pre toto konanie.

13. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/2001, ktoré citoval v odvolaní žalobca. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 a najnovšie tiež sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 03.07.2012, č.k. IV. ÚS 337/2012-19.

14. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

15. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Pokiaľ žalobca odkazoval na dôvodovú správu, je potrebné pripomenúť, že táto dôvodová správa sa týkala pôvodného znenia citovaného ustanovenia, avšak novelou zákona o bankách zákonom č. 132/2013 Z. z. bol nadpis štrnástej časti (do ktorej patrí aj § 92) zmenený z „Bankové tajomstvo“ na „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“, čo tiež nasvedčuje tomu, že účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách

je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo.

16. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo potrebné zistiť, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné. Žalobca síce predložil súdu Odstúpenie od zmluvy, vyhotovené jeho právnym predchodcom dňa 05.05.2011, ktoré by podľa obsahu bolo možné považovať za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, avšak nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky túto výzvu žalovanej doručila, resp. aspoň odoslala. Výzva podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je jednostranným právnym úkonom, adresovaným druhej strane, ktorého účinky pôsobia až od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Preto výzvu, ktorej doručenie nie je preukázané, nemožno považovať za splnenie predpokladu postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pohľadávky voči žalovanej. Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa

- banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o vydaní a používaní bankovej karty z 30.09.2002, ktorú uzavrela žalovaná so L., a.s.

17. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

18. Pokiaľ žalobca argumentoval názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).

19. Poznámka pod čiarou nie je právne záväznou súčasťou zákona, preto je argument žalobcu, odkazujúci na poznámku pod čiarou k § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, irelevantný. Práve naopak, pokiaľ citované ustanovenie zákona výslovne uvádzalo, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, podľa odvolacieho súdu neexistuje dôvod, prečo by sa za osobitný predpis vo vzťahu k tomuto ustanoveniu nemohol považovať aj zákon o bankách.

20. Napokon k argumentu žalobcu, že žalovaná už vo Všeobecných obchodných podmienkach banky (bod 18.14) súhlasila s postúpením pohľadávky banky, odvolací súd uvádza, že aj keby takéto ustanovenie bolo súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli riadne inkorporované do zmluvy, a s ktorými bol spotrebiteľ riadne oboznámený, išlo by o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), keďže banka ako dodávateľ je podľa tejto zmluvnej podmienky oprávnená kedykoľvek postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi (spotrebiteľovi) na tretiu osobu aj bez súhlasu klienta (klient na to vopred dáva súhlas už podpisom zmluvy, ktorej súčasťou sú

Všeobecné obchodné podmienky), avšak klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Takáto neprijateľná zmluvná podmienka je podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.

22. Pokiaľ ide o výrok o trovách prvoinštančného konania, odvolacie konanie nezmenilo nič na tom, že žalobca bol v konaní vo veci samej neúspešný, a teda plný úspech v konaní mala žalovaná. Odvolací súd však považoval za potrebné zmeniť výrok o trovách v časti, v ktorej súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania občianskemu združeniu U. ako procesnému opatrovníkovi žalovanej. Náhrada trov totiž nepatrí zástupcovi účastníka konania (strany), ale samotnému účastníkovi (strane), aj keď bola v konaní zastúpená inou osobou (v tomto prípade opatrovníkom). Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že by trovy vzniknuté tým, že za účastníka konajúci opatrovník sa nechá zastúpiť advokátom, neboli trovami účastníka konania. Ide síce o vzťah sprostredkovaný (prostredníctvom opatrovníka), ale v konečnom dôsledku zvolený advokát v konaní zastupuje záujmy účastníka a neexistuje dôvod rozlišovať, či si advokáta zvolil samotný účastník (keby nebol na neznámom mieste), alebo ho zvolil jeho opatrovník. O účelnosti trov účastníka, ktorému súd ustanovil za procesného opatrovníka občianske združenie na ochranu spotrebiteľa platí to isté, čo je uvedené nižšie k trovám občianskeho združenia vystupujúceho v procesnom postavení vedľajšieho účastníka.

23. Výrok o trovách prvoinštančného konania v časti trov občianskeho združenia U. v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (do 30.06.2016) odvolací súd ako vecne správny potvrdil (aj keď kvôli zjednodušeniu toto rozhodnutie formálne zahrnul do výroku zmeňujúceho). Ako už odvolací súd uviedol vyššie, toto občianske združenie malo do 30.06.2016 postavenie vedľajšieho účastníka a má právo, aby sa rozhodlo o jeho trovách (bod 6 tohto odôvodnenia).

24. Žalobca namietal, že vedľajšiemu účastníkovi nie je možné priznať náhradu trov konania, nakoľko ako občianske združenie, zriadené na účel zastupovania spotrebiteľov, má byť samo spôsobilé plniť tento účel a poskytovať právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Odvolací súd uvádza, že vedľajší účastník, vstupujúci do konania do 30.06.2016, tak ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, mal právo zvoliť si advokáta. Toto jeho právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, článok 47 ods. 2. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.) nedošlo k žiadnej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.). Ani samotná právna úprava inštitútu vedľajšieho účastníctva problematiku náhrady trov konania neupravovala. Neexistoval tak žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia, keď existovalo len vedľajšie účastníctvo podľa § 93 ods. 1 O.s.p., teda pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplývala z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenia § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ktoré boli účinné v čase vstupu vedľajšieho účastníka do konania a v čase vykonávania procesných úkonov vedľajším účastníkom, neviazali právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladali uvedené ustanovenia povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostal treťou osobou, mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní mal rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania.

25. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade žalobcom

namietaná skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, preto by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani O.s.p. a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučovali a ani neobmedzovali vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/71/2010 z 09.06.2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Cdo/176/2015 zo 14.10.2015). Z týchto dôvodov ani nemôže ísť o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, ako uviedol žalobca v odvolaní. Iný dôvod pre aplikovanie § 150 ods. 1 O.s.p. (resp. § 257 , t. j. pre nepriznanie trov z dôvodov hodných osobitného zreteľa žalobca neuviedol, a ani odvolací súd žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa nezistil.

26. Pokiaľ ide o účelnosť jednotlivých úkonov občianskeho združenia, vykonaných v postavení vedľajšieho účastníka, tú posúdi súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady trov. Rovnako súd prvej inštancie vezme do úvahy, že ten istý právny zástupca v konaní zastupoval viacerých účastníkov (žalovanú prostredníctvom jej opatrovníka a súčasne vedľajšieho účastníka; § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). K účelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, však považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že občianske združenie vstúpilo do konania podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 17.09.2014. Občianske združenie síce v tom čase vstupovalo do konania pravdepodobne bez znalosti veci, o čom svedčí aj skutočnosť, že súčasne so vstupom do konania žiadalo súd o doručenie žaloby s prílohami, takýto postup bol však v súlade s vtedy účinným procesným predpisom. Po doručení žaloby s prílohami však občianske združenie - už v procesnom postavení vedľajšieho účastníka - predložilo súdu vo svojich podaniach vecnú argumentáciu (pričom okrem iného namietalo aj nesplnenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a z toho dôvodu nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu), je teda zrejmé, že postupovalo v konaní už so znalosťou veci, nešlo len o všeobecne formulované námietky, ani o všeobecné odkazy na spotrebiteľské právo. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia sa nemusí vzťahovať len na okamih udelenia plnej moci advokátovi, kedy advokát ešte nemusí byť (plne) oboznámený s podstatou veci, ale týka sa prípravy právneho zastúpenia a stratégie účastníka konania kedykoľvek, keď sa advokát oboznámi s vecou, v ktorej má klienta zastupovať.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania občianskemu združeniu U. podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

28. V odvolacom konaní mala plný úspech žalovaná, teda v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 by mala voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Keďže odvolacie konanie celé prebehlo už za účinnosti CSP, občianske združenie U. už v odvolacom konaní nemalo postavenie ani procesného opatrovníka žalovanej, ani vedľajšieho účastníka, preto odvolací súd o trovách občianskeho združenia nerozhodoval.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .