Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/68/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Scania Finance Slovak Republic s.r.o., so sídlom Diaľničná cesta 4570/2A, 903 01 Senec, IČO: 43 874 746, právne zastúpeného: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovaným v 1/ rade: MOBI - transport, a.s., so sídlom J. Ťatliaka 6, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 384 968, v 2/ rade: Ing. Miroslav Pápež, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XXX/XX, XXX XX R., v 3/ rade: Igor Pápež, nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXX/XX, XXX XX R., žalovaní v 2/ a v 3/ rade zastúpení právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, so sídlom K. E. XXXX/XX, XXX XX N. L., v konaní o zaplatenie 72.938,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 2/ a v 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 zo dňa 21. apríla 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 zo dňa 21. apríla 2017 v napadnutej časti výroku I., ktorým bola žalovaným v rade 2/ a 3/ uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 38.368,90 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e s tým, že plnením tejto povinnosti jedným zo žalovaných v rade 2/ a 3/ alebo rovnakej povinnosti žalovaným v rade 1/ podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013 vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 z 21. apríla 2017 vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ z r u š u j e .

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 zo dňa 21. apríla 2017 v napadnutej časti výroku I., ktorým bola uložená žalovanému v rade 2/ solidárna povinnosť zaplatiť žalobcovi 34.569,50 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e s tým, že plnením tejto povinnosti žalovaným v rade 2/ alebo rovnakej povinnosti žalovaným v rade 1/ podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013, vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 z 21. apríla 2017 v napadnutej časti výroku I., ktorým bola uložená povinnosť žalovaným v rade 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 EUR od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 397,00 EUR od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných z r u š u j e a v r a c i a na nové konanie a rozhodnutie.

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04. februára 2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 z 21. apríla 2017 v napadnutej časti výroku, ktorým bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu žalovaným v 2/ rade

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 EUR od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 EUR od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 EUR od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 EUR od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 EUR od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 303,00 EUR od 28.03.2009 do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku z r u š u j e a v r a c i a na nové konanie a rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že „žalovaní v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 Eur s úrokom z omeškania:

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 Eur od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 397,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných, zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.891,70 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 371,10 Eur od 29.08.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 4.371,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.316,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.059,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 744,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.691,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.324,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 397,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 482,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 833,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 491,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 950,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 334,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných, zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 303,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných, zmluvnú pokutu vo výške:

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.05.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.966,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 733,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 1.863,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.008,00 Eur od 02.02.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 975,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 969,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 964,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 542,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 536,00 Eur od 02.04.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.570,40 Eur od 13.06.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 2.676,50 Eur od 09.01.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 120,00 Eur od 17.03.2009 do zaplatenia,

- 0,05% denne zo sumy 303,00 Eur od 28.03.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.“ O trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 303 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „ObZ“ alebo „“), § 304 ods. 1, 2 ObZ, § 305 ObZ, § 306 ods. 1, 2 ObZ, § 387 ods. 1, 2 ObZ, § 388 ods. 1 ObZ, § 391 ods. 1 ObZ, okresný súd žalobe vyhovel. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 14.06.2010 sa žalobca domáhal zaplatenia 117.904,12 Eur s príslušenstvom s odôvodnením, že ako leasingový prenajímateľ uzavrel so žalovaným v 1/ rade ako leasingovým nájomcom podľa § 269 ods. 2 zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnej veci č.: SEUT/05/31098, SEUT/05/31099, SEUT/05/31100, SEUT/05/31128, SEUT/05/31129, SETP/105/31015, SETP/105/31016, SETP/105/31017, SEUN/05/32086, SEUTN/006/931051, SEUTP/106/931009, SEUTP/106/931010, SEUTP/106/931011, SEUNN/006/932027, SEUNN/006/932028, SEUNN/006/932029, SEUNN/006/932030, SEUTP/107/931016, SEUTP/107/931017, SEUTP/107/931030, SEUTP/107/931031, SEUNP/107/932006, SEUNP/107/932007, SEUNP/107/932012, SEUNP/107/932013, SEUTP/108/931031, SEUTP/108/931032, SEUTP/108/931059, SEUTP/108/931060, SEUNP/108/932008, SEUNP/108/932009, SEUNP/108/932016, SEUTP/108/932017, ktorých neoddeliteľnú súčasť tvoria Všeobecné zmluvné podmienky finančného prenájmu hnuteľností (ďalej aj len „VOP“). Predmetom zmlúv bol finančný prenájom motorových vozidiel a návesov, ktoré žalovaný v 1/ rade prevzal na základe odovzdávajúceho protokolu, pričom bol povinný zaplatiť žalobcovi počet a výšku splátok podľa zmlúv. Neoddeliteľnou súčasťou zmlúv boli aj splátkové kalendáre, s presným rozpisom jednotlivých splátok, s uvedením výšky splátky, dátumu splatnosti a s uvedením iných skutočností týkajúcich sa mesačných splátok. Žalovaný v 1/ rade si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnil, t.j. neplatil žalobcovi svoje leasingové splátky riadne a včas v zmysle zmluvy na základe žalobcom vystavených faktúr, t.j.: „faktúra č. OFLEURn09/05139 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/05140 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/05271 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 447,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/05272 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/06463 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/06464 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07063 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 447,00 Eur,

faktúra č. OFLEURn09/07064 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07459 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07460 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07461 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07464 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07471 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07472 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07473 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07474 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č.OFLEURn09/07475 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07476 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07477 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07478 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07480 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07481 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07483 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 969,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07484 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 950,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07485 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07486 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07487 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07488 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07489 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07490 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 334,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07491 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07492 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07493 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07500 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 536,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07501 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 975,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07502 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/07503 zo dňa 01.05.2009, splatnou 01.05.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFEUR09/119 zo dňa 29.05.2009, splatnou 12.06.2009 na sumu 10.602,90 Eur, faktúra č. OFEUR09/188 zo dňa 14.08.2009, splatnou 28.08.2009 na sumu 371,10 Eur, faktúra č. OFEUR09/189 zo dňa 14.08.2009, splatnou 28.08.2009 na sumu 412,34 Eur, faktúra č. OFEUR09/190 zo dňa 14.08.2009, splatnou 28.08.2009 na sumu 418,23 Eur, faktúra č. OFEUR09/191 zo dňa 14.08.2009, splatnou 28.08.2009 na sumu 447,68 Eur, faktúra č. OFEUR09/192 zo dňa 14.08.2009, splatnou 28.08.2009 na sumu 453,57 Eur, faktúra č. OFPnEUR08/0001 zo dňa 18.12.2008, splatnou 08.01.2009 na sumu 7.595,00 Eur, faktúra č. OFLEURn08/16171 zo dňa 01.12.2008, splatnou 01.12.2008 na sumu 428,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01547 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.316,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01548 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.316,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01584 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.966,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01614 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 2.059,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01615 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 2.059,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01616 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.691,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01617 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 744,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01619 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.691,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01620 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.691,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/01631 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.324,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02135 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02136 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02137 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.333,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02138 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.333,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02236 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.299,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02237 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.366,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02238 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 447,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02239 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02553 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.266,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02554 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.266,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02555 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009

na sumu 554,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02556 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 554,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02595 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.021,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02596 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.021,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02597 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 428,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02598 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 428,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02912 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 733,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02913 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.863,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02914 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 733,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02915 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 733,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02916 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 733,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02917 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 1.863,00 Eur, faktúra č. OFLEURn09/02920 zo dňa 01.02.2009, splatnou 01.02.2009 na sumu 2.008,00 Eur, faktúra č. OFEUR09/033 zo dňa 02.03.2009, splatnou 16.03.2009 na sumu 107,10 Eur, faktúra č. OFEUR09/031 zo dňa 02.03.2009, splatnou 16.03.2009 na sumu 464,10 Eur, faktúra č. OFEUR09/032 zo dňa 02.03.2009, splatnou 16.03.2009 na sumu 464,10 Eur, faktúra č. OFEURn09/03122 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03123 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03124 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03127 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03134 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03135 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03136 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03137 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03138 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03139 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03140 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03141 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03143 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03144 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03146 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 969,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03147 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 950,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03148 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03149 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03150 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03151 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03152 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03153 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 334,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03154 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03155 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03156 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03166 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 536,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03167 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 975,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03168 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03169 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03601 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03602 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03714 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 447,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/03715 zo dňa 01.03.2009, splatnou 01.03.2009 na sumu 419,00 Eur, faktúra č. OFPnEUR09/0054 zo dňa 20.03.2009, splatnou 27.03.2009 na sumu 1.087,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04663 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 975,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04664 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04665 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 482,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04743 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04744 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04745 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04748 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04755 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 833,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04756 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04757

zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 237,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04758 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04759 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04760 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 491,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04761 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04762 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04764 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04765 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04767 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 969,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04768 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 950,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04769 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 595,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04770 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04771 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 964,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04772 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04773 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 383,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04774 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 334,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04775 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04776 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04777 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 542,00 Eur, faktúra č. OFEURn09/04787 zo dňa 01.04.2009, splatnou 01.04.2009 na sumu 536,00 Eur“. Žalobca zaslal žalovanému v 1/ rade výpovede zmlúv ku dňu 21.04.2009 s tým, že žalovaný v 1/ rade je povinný pristaviť predmety leasingu dňa 28.04.2009 do 12.00 hod. do areálu žalobcu, v mieste jeho sídla. Celková dlhovaná suma z vyššie uvedených faktúr predstavuje čiastku 118.322,12 Eur, ktorú žalovaný v 1/ rade žalobcovi čiastočne zaplatil, a to úhradou zo dňa 01.12.2008 vo výške 418 Eur k faktúre č. OFEURn08/16171. Zvyšnú dlhovanú sumu vo výške 117.904,12 Eur napriek tomu, že faktúry sú po lehote splatnosti doposiaľ neuhradil. Žalovaní v 2/ a 3/ rade sa v zmysle ručiteľských vyhlásení, ktoré tvoria prílohy žaloby zaviazali zaplatiť žalobcovi za záväzky žalovaného v 1/ rade, ktoré vzniknú z uvedených zmlúv. Nezaplatením vyššie uvedených faktúr v lehote ich splatnosti sa žalovaní dostali vo vzťahu k žalobcovi do omeškania podľa § 365 a nasl. ObZ. Podľa bodu 8.2 VOP sú žalovaní povinní zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,05% denne z každej dlhovanej čiastky v zmysle faktúr uvádzaných v petite žaloby a podľa bodu 9.2 VOP sú žalovaní povinní zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z dlžnej čiastky tiež v zmysle jednotlivých faktúr uvádzaných v žalobnom petite. Žalobca má právo od žalovaného v 1/ a 2/ rade na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa petitu žalobného návrhu a od žalovaného v 1/ rade taktiež na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle petitu žalobného návrhu. Súčasťou žalobného návrhu bola notárska zápisnica č. N30/2008 o nepeňažnom vklade, o ktorý sa zvýšilo základné imanie žalobcu ako aj o preberací protokol všetkých práv a povinností spoločnosti Scania Finance CZ spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia spoločnosťou Scania Finance Slovak Republic s.r.o., rozhodnutie jediného spoločníka o zvýšení o hodnotu nepeňažného vkladu z 11.01.2008, zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnosti spolu s opisom predmetov leasingových zmlúv a odovzdávajúcimi protokolmi, splátkové kalendáre k jednotlivým zmluvám, všeobecné zmluvné podmienky finančného prenájmu hnuteľností, vyhlásenia ručiteľa, faktúry na jednotlivé leasingové splátky, vyúčtovanie úrokov z omeškania spolu s penalizačnými faktúrami, faktúry za administratívne poplatky za zmenu v leasingových zmluvách, predsporová výzva z 15.12.2009, výpoveď leasingových zmlúv k 21.04.2009, ktorá bola doručená žalovanému v 1/ rade 23.04.2009.

3. Okresný súd „vo veci rozhodol rozsudkom dňa 09.07.2013 v zmysle návrhu žalobcu, pričom na základe podaného odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade Krajský súd v Žiline rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V rámci dokazovania sa súd zameral na vyslovený právny názor odvolacieho súdu a vo veci vykonal ďalšie dokazovanie.“

4. Právny zástupca žalovaných v 2/ a 3/ rade uviedol, že podľa jeho právneho názoru neexistuje listina

- vyhlásenie o vklade, ktorá by bola spôsobilá preukázať, že došlo ku platnému prevodu pohľadávky, ktorá tvorí predmet konania na terajšieho žalobcu a ten preto nie je aktívne vecne v spore legitimovaný. Žalovaní v 2/ a v 3/ rade ďalej uviedli, že vyhláseniu o vklade došlo len v rovine rozhodnutia a predložené doklady nespôsobili ten následok, ktorý chcel zakladateľ dosiahnuť, a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky podľa § 60 a nasl. ObZ. „Čo sa týka rozhodnutia NS ČR 23Cdo 3019/2009 tak ten pojednáva o tom, že pohľadávka nemusí byť identická pri vyhlásení o vklade,

nemusí byť individuálne špecifikovaná pri zmluve o predaji časti podniku, avšak takáto zmluva musí byť prenesená do listiny, teda vyhlásenia o vklade, pretože nepostačuje len zápis v obchodnom registri, keďže obchodný register nekonštituuje vznik práva, a preto zápis v obchodnom registri možno skúmať rovnako ako zápis v katastri nehnuteľností pri povolení vkladu, pričom pri námietke absolútnej neplatnosti je súd ex offo povinný tieto skutočnosti skúmať a predbežne ich vyhodnotiť. Trvá na tom, že neexistuje zmluva o predaji časti podniku, teda neexistuje vyhlásenie o listinách - vyhlásenie o vklade, tiež nie je možné aplikovať rozhodnutie 23Cdo/3019/2009 NS ČR, pretože v tejto konkrétnej veci neexistuje zmluva o predaji časti podniku.“

5. V tejto časti tvrdení právneho zástupcu žalovaných v 2/ a 3/ rade okresný súd poukázal na argumentáciu „odvolacieho súdu, ktorý má za to, že závery, ktoré boli prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR 32Cdo 1513/2011 z 18.10.2011 poukazujú na skutočnosť, že podstatnými časťami zmluvného typu upraveného v § 476 (zmluva o predaji podniku) je záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku a záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. k tomu, aby išlo o zmluvu o predaji podniku, nevyžaduje, aby záväzky, ktoré sa kupujúci zaväzuje prevziať, boli v zmluve konkretizované, pričom špecifikácia týchto záväzkov nie je podmienkou platnosti takejto zmluvy. Na kupujúceho tak bez ohľadu na to, či zmluva výpočet záväzkov obsahuje alebo nie, prechádzajú všetky záväzky, ktoré s predávaným podnikom súvisia. K prechodu všetkých záväzkov súvisiacich s predávajúcim podnikom z predávajúceho na kupujúceho preto dochádza v intenciách ustanovení § 477 ods. 1 zo zákona a nie aby súčasne bolo nutné tieto záväzky akokoľvek v zmluve zmieňovať alebo inak identifikovať. V rozsudku sp.zn. 23Cdo 3019/2009 Najvyšší súd ČR dovodil, že na pohľadávky ako súčasť prevádzaného prípadne vkladaného podniku (jeho časti) nemožno vzťahovať judikatúrne závery stanovujúce požiadavky na identifikáciu pohľadávky zo zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka. Pri predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka je predmetom predaja podnik ako ucelený súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podniku. Práva, na ktoré sa predaj vzťahuje v zmysle § 477 ods. 1 sú teda mimo inými tiež pohľadávky, ktoré sú ku dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku súčasťou podniku. Krajský súd ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého pre zmluvu o predaji časti podniku platí bez akejkoľvek výnimky rovnaký právny režim ako pre zmluvu o predaji podniku, čo bolo zdôraznené v rozsudku sp.zn. 21Cdo 1323/2000, v ktorom Najvyšší súd ČR zdôraznil, že ak nie je predmetom zmluvy podnik ako celok, či časť podniku ako samostatná organizačná jednotka, nemá zmluva povahu zmluvy o predaji podniku, jeho časti, ale je len zmluvným typom upraveným v obchodnom zákonníku. V prejednávanej veci však krajský súd skonštatoval, že na základe zmluvy o predaji podniku došlo k prechodu záväzkov súvisiacich s predávaným podnikom z predávajúceho na kupujúceho zo zákona, aj keď tieto záväzky nie sú v zmluve identifikované. Rovnako krajský súd skonštatoval, že nebol vytvorený priestor na spochybnenie naplnenia § 60 ods. 2 a vo väzbe na to potom i na skutočnosti vyplývajúce z obchodného registra vo vzťahu ku žalobcovi.“

6. Právny zástupca žalovaných v 2/ a 3/ rade ďalej namietal, že žalobný petit nezodpovedá tomu, čo je uvedené v ručiteľských vyhláseniach žalovaných v 2/ a 3/ rade a predchádzajúci rozsudok prvostupňového súdu bol vydaný v rozpore s tým, akou povinnosťou sa zaviazali v ručiteľských vyhláseniach žalovaní v 2/ a 3/ rade. Konkrétne poukázal na vyhlásenie ručiteľa na č.l. 397, 398, 403, 404, 406, 408, 410, 412, 413, 414, 415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401, 402, 400, 399, z ktorých vyplýva, že ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník sám, a to do 10 dní odo dňa doručenia písomného vyzvania veriteľom. Pokiaľ teda neexistuje písomná výzva veriteľa, potom nevie zistiť, z čoho žalobca vychádzal pri formulácii žalobného petitu, keď nepozná, akú sumu uplatnil voči ručiteľovi výzvou, ktorú mu mal doručiť. V zmysle jednotlivých vyhlásení ručiteľa na číslach listov, ako bolo uvádzané, neexistujú v spise výzvy veriteľa na plnenie. Preto suma uvádzaná v prípadnej písomnej vyzve veriteľa, ktorá má byť doručená do 10 dní, by mala korešpondovať s rovnakou sumou, ako je vyhlásenie ručiteľa, čo v danom prípade preukázané nebolo. Poukázal na doručenku zo dňa 17.12.2009, ktorá bola zasielaná Ing. Miroslavovi Pápežovi a nazvaná ako predsporová výzva, s tým že túto žalovaný v 2/ rade neprevzal, prevzal ju jeho otec. Pri porovnaní originálov doručeniek z toho istého dňa a doručených 17.12.2009 podľa podpisov sa jedná o podpisy totožné, z čoho je zrejmé, že aj predsporovú výzvu pre žalovaného v 3/ rade prevzal jeho otec. Čo sa týkalo prevzatia predsporovej výzvy žalovanému v 1/ rade, resp. splnomocnencom za žalovaného v 1/ rade, tak toto doručenie nespochybnil.

7. Právny zástupca žalobcu k tejto argumentácii uviedol, že samotné doručenie žaloby žalovaným v 1/ až 3/ rade je výzvou na plnenie a čo sa týka jednotlivých súm, ktoré by mali korešpondovať s vyhláseniami ručiteľa, tak tieto sumy boli odvodené od nároku voči dlžníkovi - žalovanému v 1/ rade a tieto boli konkrétne uvádzané v jednotlivých leasingových zmluvách a presná špecifikácia určená ku dňu ukončenia leasingových zmlúv.

8. Okresný súd v tejto súvislosti na návrh právneho zástupcu žalovaných v 2/ a 3/ rade vypočul svedka p. Ing. W. D.,. ktorému bol k nahliadnutiu predložený spisový materiál, konkrétne č.l. 626 spisu, pričom tento uviedol, že podpis na doručenke označenej krížikom s dátumom prevzatia 17.12.2009 s označením splnomocnenec nie je jeho. Ostatné podpisy na doručenkách na tomto č.l. sú jeho. Ďalej uviedol, že doručené listiny svojim synom neodovzdal, chodili vždy neskoro z práce, niekde sa tie obálky potulovali a potom ich už nevedel nájsť. V roku 2009 nemal od žalovaných v 2/ a 3/ rade splnomocnenie na preberanie pošty. V obchodnej spoločnosti MOBI - transport a.s. nikdy nebol konateľom, bol spoločníkom.

9. Právny zástupca žalobcu okresnému súdu predložil predsporové výzvy adresované „Igorovi Pápežovi a Miroslavovi Pápežovi zo dňa 15.12.2009, vzhľadom na podpisy na doručenkách zo dňa 17.12.2009 žalobca považoval predsporové výzvy za doručené obom žalovaným. V zmysle ručiteľských vyhlásení bolo povinnosťou žalobcu len oznámiť žalovaným v 2/ a 3/ rade prehľad záväzkov a prechod pohľadávok.“

10. K tejto časti tvrdení žalovaných v 2/ a 3/ rade okresný súd uzatvoril, že žalovaní v 1/ až 3/ rade nespochybnili doručenie písomných výziev počas celého konania, takáto obrana nebola vznesená ani v podanom odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu, práve naopak, v podaní zo dňa 14.07.2011 žalovaní v 2/ a 3/ rade „namietali nároky žalobcu z titulu náhrady škody vo výške 13.741,12 Eur a poukazovali na ich postavenie ručiteľov za záväzky žalovaného v 1/ rade voči navrhovateľovi z titulu leasingových zmlúv, kedy im nevyplýva zodpovednosť za akékoľvek nároky nad rámec leasingových splátok. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v podaní z tohto dňa namietali neoprávnenosť vystavenia tam uvedených faktúr, ako aj neoprávnenosť nárokov z týchto faktúr vyplývajúcich. V rámci odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade bolo týmito taktiež konštatované, že prvostupňový súd zaviazal žalovaného v 2/ rade na zaplatenie žalovanej sumy v rozsahu a za záväzky, ktoré prekračujú rámec vyhlásenia o ručení zo dňa 26.10.2005 a žalovaného v 3/ rade za záväzky, ktoré prekračujú rámec vyhlásení o ručení, ktoré žalobca predložil do konania. Podľa názoru žalovaného v 2/ rade je zrejmé, že návrh voči nemu môže byť dôvodný len a výlučne vo vzťahu k neuhradeným faktúram za prenájom vyplývajúcim z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129. Žalovaní v 2/ a 3/ rade vzniesli námietku premlčania vo vzťahu k celému uplatnenému nároku žalobcu, a to podľa § 387 a nasl. v spojení s § 100 Občianskeho zákonníka, s poukazom na skutočnosť, že zmluvy o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnej veci, ktoré obsahovali splátkové kalendáre s rozpisom jednotlivých splátok, s uvedením výšky splátky a dátumu splatnosti, boli uzatvorené v období rokov 2006, pričom žaloba bola podaná 14.06.2010. Žalovaní tu práve argumentovali možnou právnou neistotou, resp. hrozbou, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas úspešnej žalobe zo strany veriteľa, pričom ani raz nenamietal skutočnosť, že by výzvy na plnenie neboli žalovanými v 2/ a 3/ rade doručené riadne v zmysle ručiteľských vyhlásení.“ Takúto argumentáciu použili na pojednávaní konanom dňa 19.11.2015, kedy argumentovali, že neexistuje písomná výzva veriteľa na plnenie, do vlastných rúk ju neprevzali, žalobu v tomto smere považovali za predčasnú, pretože žalobca nepreukázal doručenie výziev v zmysle vyhlásení ručiteľa. Bolo taktiež zistené, že námietku nedoručenia výziev zo strany žalobcu žalovaní v 2/ a 3/ namietali už v odpore proti platobnému rozkazu.

11. Právny zástupca žalovaných v 2/ a 3/ rade nenamietal prevzatie výzvy žalovaným v 1/ rade, pričom okresný súd dal do pozornosti, že v čase doručovania výzvy bol štatutárnym orgánom žalovaného v 1/ rade žalovaný v 2/ rade, a pokiaľ aj došlo k prevzatiu výziev pre žalovaných v 2/ a 3/ rade ich otcom (minimálne na doručenke č.l. 626 - pre žalovaného v 2/ rade je pod podpisom v zátvorke otec), nemožno výpoveď svedka p. W. D. o tom, že predmetné výzvy žalovaným v 2/ a 3/ rade neodovzdal, považovať za vierohodnú vzhľadom na časový odstup a tiež vzhľadom na vek a zdravotné ťažkosti uvedeného svedka. Žaloba bola na okresný súd podaná 14.06.2010, pričom faktúry v žalobnom návrhu uvádzané vystavené žalovanému v 1/ rade boli splatné od 01.12.2008 po 28.08.2009. Podľa vyhlásení ručiteľa od č.l. 397 a nasl. spisu je zrejmé, že v zmysle § 303 a nasledujúcich Obchodného zákonníka ručiteľ ručí

za záväzok MOBI - transport a.s. Dolný Kubín, pričom ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník sám a to do 10 dní odo dňa doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí, oprávňuje veriteľa po b) na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa. Z č.l. 594 rub spisového materiálu vyplývalo, že žalobný návrh s prílohami, ako aj platobný rozkaz prevzal žalovaný v 1/ rade 10.08.2010, žalovaný v 2/ rade 10.08.2010 a žalovaný v 3/ rade 13.08.2010.

12. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 <aspi://module='aspi'&link='513/1991%20Zb.%2523P306'&ucin-k-dni='30.12.9999'> Obchodného zákonníka (R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená žalovaným v 2/ rade 10.08.2010 a v 3/ rade 13.08.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u žalovaného v 2/ rade 20.08.2010 a u žalovaného v 3/ rade 23.08.2010. Žalovanému v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626 spisu).

13. S poukazom na § 391 ods. 1 ObZ, v zmysle ktorého pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, okresný súd ustálil, že nárok žalobcu v čase podania žaloby a jej doručenia žalovaným v 2/ a 3/ rade nie je premlčaný, taktiež vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade.

14. K argumentácii žalovaných v 2/ a 3/ rade ohľadne námietky nesprávnosti výšky žalovaného nároku, ktorú vzniesli podaním zo dňa 14.07.2011 okresný súd konštatoval, že žalovaní v 2/ a 3/ rade mali za to, že nie sú splnené podmienky pre vznik zodpovednosti za uplatnený nárok, pričom žalobcovi žiadna škoda nevznikla. Argumentovali tým, že základným predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je porušenie povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu (§ 373 , pričom žalovaní v 2/ a 3/ rade neporušili žiadnu povinnosť, ktorá by mohla zakladať vznik ich zodpovednosti za škodu. Žalovaní v 2/ a 3/ rade nepovažovali za dôvodné nároky z faktúr týkajúcich sa parkovného, po tom, ako boli predmety leasingu odstavené na miesto určené žalobcom a nemôžu niesť zodpovednosť za to, že na mieste určenom žalobcom boli predmety leasingu po neurčitú dobu, na ktorej dĺžku nemá žalovaný v 1/ rade žiaden vplyv a zo znenia ručiteľských listín je zrejmé, že žalovaní v 2/ a 3/ rade prevzali len zodpovednosť za nároky vyplývajúce z leasingovej zmluvy a z tohto ich subsidiárneho záväzku nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ich zodpovednosť za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaného v 1/ rade. Okresný súd citoval § 373 ObZ, v zmysle ktorého, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

15. Zodpovednosť za škodu v Obchodnom zákonníku je upravená len ako zodpovednosť za porušenie povinnosti zo záväzku. Za škodu zodpovedá ten, kto poruší povinnosť zo záväzku, a to z obchodných záväzkov tak, ako sú vymedzené v § 261 a v § 262 ObZ. Záväzková zodpovednosť za škodu je rozšírená aj na porušenie inej právnej povinnosti ako povinnosti zo záväzku. Zodpovednosť za škodu je objektívnou zodpovednosťou, kde pre vznik zodpovednosti sa nevyžaduje zavinenie. Predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinností zo záväzku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti. Existenciu týchto predpokladov musí preukázať poškodený. Škodou sa rozumie skutočná škoda ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu oproti majetkovému stavu pred škodnou udalosťou a ušlý zisk, ako zisk, ktorý by bol poškodený dosiahol, keby nebola nastala škodná udalosť. Zodpovednosť je daná len vtedy, keď vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinností.

16. V danom prípade, podľa okresného súdu, žalobcovi vznikla škoda súvisiaca s odobratím predmetov leasingu, parkovným až do predaja vozidiel tretím osobám, čo znamená, že žalovaný v 1/ rade porušil povinnosti vyplývajúce z jeho záväzkového vzťahu (z leasingovej zmluvy) a žalovaní v 2/ a 3/ rade sa v rámci ručiteľských vyhlásení zaviazali ručiť za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy. Ak teda z textu vyhlásenia ručiteľa vyplývalo, že ručiteľ vyhlasuje, že ručí za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy, tak je tomu aj ohľadne záväzkov vyplývajúcich následne z vysporiadania leasingovej zmluvy, teda odobratie predmetu leasingu, prípadne náhrada škody súvisiaca s parkovným, resp. iné súvisiace nároky. Okresný súd mal preukázanú príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti v tom, že žalovaný v 1/ rade porušil povinnosti zo záväzku (platenie leasingových splátok), čím došlo k výpovedi leasingovej

zmluvy a následným nákladom žalobcu na vysporiadanie leasingovej zmluvy v súvislosti s odobratím predmetu leasingu, parkovným a následne odpredajom predmetu leasingu tretej osobe.

17. Okresný súd k argumentácii žalovaných v 2/ a v 3/ rade, že z postavenia ručiteľov za záväzky žalovaného v 1/ rade voči žalobcovi z titulu leasingových zmlúv nevyplývala zodpovednosť žalovaných v 2/ a 3/ rade za akékoľvek nároky nad rámec leasingových splátok, resp. nárokov vyplývajúcich z leasingových zmlúv uviedol, že vyhlásenia ručiteľov sa vzťahujú na záväzky z jednotlivých leasingových zmlúv vo vyhláseniach presne špecifikovaných a „do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej“ jednotlivé tam uvedené maximálne sumy. Pokiaľ sa teda vyhlásenia ručiteľov vzťahujú na záväzky z jednotlivých leasingových zmlúv, je tomu tak nielen v súvislosti s úhradou splátok nájomného za predmet leasingu, ale aj v súvislosti s úrokom z omeškania a zmluvnou pokutou, vyplývajúcimi zo Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré tvorili neoddeliteľnú časť leasingovej zmluvy.

18. Ku argumentácii ohľadne nezákonnosti nároku žalobcu na zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradami faktúr s nárokom na náhradu škody s tým, že uvedený nárok žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom, okresný súd uviedol, že žalobca si okrem splátok nájomného za obdobie, počas ktorého boli predmety leasingov v dispozícii žalovaného v 1/ rade, uplatnil aj nároky z faktúr, ktoré znejú na náhradu škody, „ktorá žalobcovi vznikla predčasným ukončením leasingových zmlúv (OFEUR09/119 zo dňa 29.05.2009 splatná 12.06.2009 na sumu 10602,90 Eur, OFEUR09/188 zo dňa 14.08.2009 splatná 28.08.2009 na sumu 371,10 Eur, OFEUR09/189 zo dňa 14.08.2009 splatná 28.08.2009 na sumu 412,34 Eur, OFEUR09/190 zo dňa 14.08.2009 splatná 28.08.2009 na sumu 418,23 Eur, OFEUR09/191 zo dňa 14.08.2009 splatná 28.08.2009 na sumu 447,68 Eur, OFEUR09/192 zo dňa 14.08.2009 splatná 28.08.2009 na sumu 453,57 Eur, OFEUR09/031 zo dňa 02.03.2009 splatná 16.03.2009 na sumu 464,10 Eur, OFEUR09/032 zo dňa 02.03.2009 splatná 16.03.2009 na sumu 464,10 Eur, OFEUR09/033 zo dňa 02.03.2009 splatná 16.03.2009 na sumu 107,10 Eur), pričom faktúrou OFEUR09/119 boli žalovaným refakturované náklady žalobcu, ktoré mu vznikli uhradením faktúry č. 49021 zo dňa 12.05.2009, splatnej 26.05.2009 na sumu 10602,90 Eur, ktorú žalobcovi vystavila spoločnosť ALPHA CORP-SK s.r.o. za poskytnutie služieb súvisiacich s odobratím všetkých predmetov leasingov žalovanému v 1/ rade, pričom žalobca predmetnú faktúru uhradil 29.05.2009.“ Faktúrou č. OFEUR 09/188 žalobca refakturoval žalovanému náklady, „ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetom leasingu z leasingovej zmluvy č. SEUN/05/32086, pričom išlo o uhradené parkovné spoločnosti Truck Commerce s.r.o. v ktorej priestoroch predmet leasingu s ŠPZ: DK-611 YB bol pristavený odo dňa jeho odobratia žalovanému v 1/ rade až po jeho odpredaj tretej osobe. Parkovné bolo pôvodne navrhovateľovi fakturované faktúrou č. 2901331, faktúrou č. 2901412 a faktúrou č. 2901485, pričom podkladom pre navrhovateľom vystavenú faktúru č. OFEUR 09/188 je faktúra č. 2901331 v rozsahu sumy 123,70 Eur, faktúra č. 2901412 v rozsahu sumy 176,71 Eur a faktúra č. 2901485 v rozsahu sumy 70,68 Eur t.j. spolu 371,10 Eur. Faktúry č. 2901412 a č. 2901485 žalobca uhradil dňa 16.7.2009 a dňa 17.8.2009 a faktúra č. 2901331 bola vysporiadaná v dôsledku započítania, ktoré bolo vykonané medzi žalobcom a spoločnosťou Truck Commerce s.r.o. dňa 16.6.2009. Faktúrou č . OFEUR 09/189 žalobca refakturoval žalovaným náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetom leasingu z leasingovej zmluvy č. SEUNP/108/932008, pričom ide o uhradené parkovné spoločnosti Truck Commerce s.r.o. v ktorej priestoroch predmet leasingu s ŠPZ: DK - 878 YA bol pristavený odo dňa jeho odobratia žalovanému v 1/ rade až po jeho odpredaj tretej osobe. Parkovné bolo pôvodne žalobcovi fakturované faktúrou č. 2901331, faktúrou č. 2901412 a faktúrou č. 2901485 pričom podkladom pre žalobcom vystavenú faktúru č. OFEUR 09/189 je faktúra č. 2901331 v rozsahu sumy 123,70 Eur, faktúra č. 2901412 v rozsahu sumy 176,71 Eur a faktúra č. 2901485 v rozsahu sumy 111,91 Eur, t.j. spolu suma 412,34 Eur. Faktúrou č. OFEUR 09/190 žalobca žalovaným refakturoval náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetom leasingu z leasingovej zmluvy č. SEUNP/108/932017, pričom ide o uhradené parkovné spoločnosti Truck Commerce s.r.o. v ktorej priestoroch predmet leasingu s ŠPZ: DK-151YB bol pristavený odo dňa jeho odobratia žalovanému v 1/ rade až po jeho odpredaj tretej osobe. Parkovné bolo pôvodne žalobcovi uhradené faktúrou č. 2901331, faktúrou č. 2901412 a faktúrou č. 2901485, pričom podkladom pre žalobcom vystavenú faktúru č. OFEUR 09/190 je faktúra č. 2901331 v rozsahu sumy 123,70 Eur, faktúra č. 2901412 v rozsahu sumy 176,71 Eur a faktúra č. 2901485 v rozsahu sumy 117,81 Eur t.j. spolu: 418,23 Eur. Faktúrou č. OFEUR 09/191 žalobca žalovaným refakturoval náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetom leasingu z leasingovej zmluvy č. SEUTP/108/931060, pričom ide o uhradené parkovné spoločnosti Truck Commerce s.r.o. v ktorej priestoroch predmet leasingu s ŠPZ: DK-106 AK bol pristavený odo dňa jeho odobratia žalovanému v 1/ rade až po jeho odpredaj tretej osobe. Parkovné bolo pôvodne žalobcovi

uhradené faktúrou č. 2901329, faktúrou č. 2901412 a faktúrou č. 2901485, pričom podkladom pre navrhovateľom vystavenú faktúru č. OFEUR 09/191 je faktúra č. 2901329 v rozsahu sumy 153,15 Eur, faktúra č. 2901412 v rozsahu sumy 176,71 Eur a faktúra č. 2901485 v rozsahu sumy 117,81 Eur t.j. spolu: 447,68 Eur. Faktúra č. 2901329 bola vysporiadaná v dôsledku započítania, ktoré bolo vykonané medzi žalobcom a spoločnosťou Truck Commerce s.r.o. dňa 16.6.2009. Faktúrou č. OFEUR 09/192 žalobca žalovaným refakturoval náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s predmetom leasingu z leasingovej zmluvy č. SEUNP/108/932009, pričom ide o uhradené parkovné spoločnosti Truck Commerce s.r.o. v ktorej priestoroch predmet leasingu s ŠPZ: DK-002 YB bol pristavený odo dňa jeho odobratia žalovanému v 1/ rade až po jeho odpredaj tretej osobe. Parkovné bolo pôvodne žalobcovi uhradené faktúrou č. 2901331, faktúrou č. 2901412 a faktúrou č. 2901486, pričom podkladom pre žalobcom vystavenú faktúru č. OFEUR 09/192 je faktúra č. 2901331 v rozsahu sumy 123,70 Eur, faktúra č. 2901412 v rozsahu sumy 176,71 Eur a faktúra č. 2901486 v rozsahu sumy 153,15 Eur t.j. spolu: 453,57 Eur. Faktúrou č. OFEUR 09/031, faktúrou č. OFEUR 09/032 a faktúrou č. OFEUR 09/033 boli žalobcom refakturované administratívne poplatky v splátkových kalendároch a na každej z týchto faktúr je uvedené, o zmeny splátkových kalendárov ktorých leasingových zmlúv ide.“ K zmenám splátkových kalendárov došlo vždy na základe žiadosti žalovaného v 1/ rade.

19. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že zmluvná pokuta je v praxi často dojednaná pre prípad „omeškania“ so splnením určitého záväzku niečo dať alebo urobiť. V tomto prípade vznikne záväzok zaplatiť zmluvnú pokutu tak v prípade oneskoreného plnenia, ako aj v prípade včasného plnenia, majúceho však už v čase plnenia vady, no nie v prípade včasného plnenia, u ktorého sa vady vyskytnú až po plnení. Ako neprimeraná nebola v súdnej praxi posúdená zmluvná pokuta vo výške 1 % z hodnoty zabezpečovaného záväzku za každý deň omeškania. Ďalej bolo judikované, že neprimeranosť zmluvnej pokuty alebo dokonca jej rozpor zo zásady poctivého obchodného styku, či dokonca s dobrými mravmi, nemožno odvodiť iba zo skutočnosti, že zmluvnou pokutou je zabezpečené len plnenie zmluvnej povinnosti jednou stranou zmluvy (rozsudok NS SR sp.zn. 4Obdo 4/99). Z uvedených dôvodov okresný súd považoval zmluvnú pokutu a jej výšku za platne dojednanú v rámci VOP, ktoré tvoria prílohu k leasingovej zmluve.

20. K námietke žalovaných v 2/ a 3/ rade ohľadne zaplatenia žalovanej sumy v rozsahu a za záväzky z faktúr, ktoré prekračujú rámec vyhlásenia o ručení zo dňa 26.10.2005 a žalovaného v 3/ rade v rozsahu a za záväzky, ktoré prekračujú rámec vyhlásení o ručení, ako aj nesprávnosť výpočtu dlžných súm okresný súd konštatoval, že z vyhlásenia ručiteľa zo dňa 23.12.2005 (č.l. 397) vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur. Z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 398 spisu vyplývalo, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31128 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur. Z vyhlásenia ručiteľa na č.l. 399 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUTN/006/931051 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 114.314,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 400 spisu vyplývalo, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUTP/106/931009 „do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 116.246,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 401 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUTP/106/931010 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 108.428,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 402 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUTP/106/931011 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 108.428,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 403 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31098 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 98.891,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 404 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31099 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 98.891,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 405 (namietané vyhlásenie ručiteľa - žalovaného v 2/ rade zo dňa 26.10.2005) vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31017 do celej

výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 406 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31017 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 407 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31100 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.701,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 408 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31100 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.701,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 409 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31015 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 410 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31015 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 411 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31016 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 412 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SETP/105/31016 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 81.227,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 413 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31128 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 414 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31128 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 415 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 416 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 97.398,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 417 vyplýva, že žalovaný v 2/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUN/05/32086 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 35.771,50 Eur, z vyhlásenia ručiteľa z toho istého dňa na č.l. 418 vyplýva, že žalovaný v 3/ rade ručí za záväzok žalovaného v 1/ rade vyplývajúci z leasingovej zmluvy č. SEUN/05/32086 do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúci z výšky leasingovej zmluvy, avšak nepresahujúcej 35.771,50 Eur. Z uvedeného vyplýva, že zaplatenie žalovanej sumy sa týka záväzku z faktúr, ktoré neprekračujú rámec vyhlásení o ručení.“

21. Nezaplatením faktúr uvedených vo výrokovej časti rozsudku v lehote ich splatnosti, sa žalovaní vo vzťahu k žalobcovi dostali do omeškania. S poukazom na § 365 ObZ, § 369 okresný súd k nárokom ohľadne úroku z omeškania a zmluvnej pokuty poukázal „na bod 8.2 9.2 všeobecných zmluvných podmienok z ktorého vyplýva, že podľa bodu 8.2 nájomca sa zaväzuje platiť nájomné vo výške a spôsobom ustanoveným v leasingovej zmluve (ďalej len LZ) a v splátkovom kalendári, t.j. celkovú čiastku k úhrade vrátane DPH. Nájomné je zaplatené riadne a včas, ak je vo výške ustanovenej splátkovým kalendárom pripísané na bankový účet prenajímateľa najneskôr v deň, ustanovený splátkovým kalendárom ako deň splatnosti nájomného. Nájomca sa zaväzuje pri oneskorení zaplatiť prenajímateľovi úrok z omeškania vo výške 0,05% dlžnej čiastky za každý deň omeškania z každej dlžnej čiastky podľa LZ. Okrem toho sa nájomca zaväzuje uhradiť prenajímateľovi administratívny poplatok vo výške nákladov a hotových výdavkov, ktoré vzniknú v súvislosti s omeškaním nájomcu. Tento administratívny poplatok sa ustanovuje v závislosti od aktuálnej výšky dlžnej čiastky ku dňu výpočtu penále pri dlžobe do 2.300 Eur je to 34 EUR, pri dlžobe do 5.000 Eur je to 68 Eur a nad 5.000 Eur je to 130 Eur. Podľa bodu 9.2 všeobecných zmluvných podmienok porušenie povinností nájomcu vyplývajúcich z LZ alebo z týchto podmienok zakladá právo prenajímateľovi na zmluvnú pokutu.“ Ak nie je v LZ ustanovené inak, je zmluvná pokuta pri porušení povinnosti platiť včas splátky nájomného v dohodnutej

výške alebo uhradiť dohodnutú cenu v prípade kúpy prenajatej veci 0,05% dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Podľa bodu 9.3 VZP porušenie povinnosti LZ zo strany nájomcu má okrem zmluvných pokút za následok tiež povinnosť nahradiť škody, to neplatí, ak by bolo dokázané, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Podľa bodu 12.2 VZP prenajímateľ je oprávnený ukončiť zmluvu výpoveďou, ak a) nájomca podstatným spôsobom porušuje leasingovú zmluvu, najmä ak je v omeškaní s úhradou splátky nájomného po dobu dlhšiu ako 30 dní. Podľa bodu 12.3 VZP ukončenie leasingovej zmluvy musí byť uskutočnené v písomnej forme a bez zbytočného odkladu od vzniku dôvodov na tieto opatrenia. Výpoveď je účinná písomným doručením tejto výpovede nájomcovi. Podľa bodu 12.4 VZP ukončenie leasingovej zmluvy prenajímateľom nezbavuje nájomcu povinnosti uhradiť prenajímateľovi všetky nezaplatené splátky nájomného za dobu, na ktorú bola leasingová zmluva uzatvorená, výdavky prenajímateľa spojené s ukončením leasingovej zmluvy, zmluvné pokuty a náhradu škody. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní konania rozhodne o nich do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

22. Žalovaní v 2/ rade a 3/ rade (ďalej aj len „odvolatelia“) podali odvolanie proti rozsudku Okresného súd Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04.02.2016, ktorým vo výroku I. uložil žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 Eur s príslušenstvom

- úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tam uvedených súm a za tam uvedené obdobia, a tiež zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z tam uvedených súm a za tam uvedené obdobia, ďalej do výroku II. uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 34.569,50 Eur s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tam uvedených súm a za tam uvedené obdobia, a tiež zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z tam uvedených súm, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku III. si okresný súd rozhodnutie o trovách vyhradil na 30 dní od právoplatnosti rozsudku s poukazom na § 151 ods. 3 OSP. Odvolanie podali „žalovaný v rade 2/ a v rade 3/ v časti proti výroku I. a žalovaný v rade 2/ v časti proti výroku II. v zákonom stanovenej lehote“. Prvostupňový súd opätovne v celom rozsahu vyhovel žalobnému návrhu žalobcu, keď prijal záver o tom, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatnenému nároku a tiež o tom, že návrh je dôvodný, pričom na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že je nesporné, že účastníci (žalobca a žalovaný v 1/ rade) uzatvorili predmetné leasingové zmluvy podľa § 269 ods. 2 ObZ, pričom žalovaný v rade 2/ a žalovaný v rade 3/ prevzali v zmysle § 303 ručenie za záväzky vyplývajúce z predmetných leasingových zmlúv a súčasne všetky náležitosti u vyhlásení ručiteľa boli dodržané v tom, že bola riadne určená výška pohľadávky, právny titul, presná identifikácia jednotlivých subjektov ako aj dodržanie obsahovej stránky vyhlásenia, teda záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku dlžníkom.

23. Prvostupňový súd považoval námietky žalovaných v 2/ rade a 3/ rade ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k uplatňovanému nároku, ako aj jeho námietky ohľadom neurčitosti ručiteľských vyhlásení a námietky vo vzťahu k výške uplatňovanej pohľadávky za nedôvodné. S týmto záverom prvostupňového súdu sa však v žalovaní v 2/ rade a 3/ rade nemohli stotožniť, pretože napadnutý rozsudok podľa nich vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím mali byť dané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), písm. f) OSP a v zmysle § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP.

24. K nesprávnosti napadnutého rozsudku žalovaní v 2/ rade a 3/ rade uviedli, že prvostupňový súd zaviazal žalovaných v 1/ rade až 3/ rade, resp. v 1/ rade a 2/ rade k úhrade súm, príslušenstva z týchto súm, a zmluvných pokút, ktoré sú špecifikované vo výroku I. napadnutého rozsudku spoločne a nerozdielne, a to napriek tomu, že na strane žalovaných neexistuje pasívna solidarita vo vzťahu k uplatňovanému nároku. Podľa žalovaného v 2/ rade a 3/ rade vzťah ručenia za záväzky žalovaného 1/ rade, ktorý má podľa záveru prvostupňového súdu existovať medzi žalobcom a žalovanými v rade 2/ a 3/ rade nezakladá totiž medzi účastníkmi konania vzťah pasívnej solidarity. Vzťah ručenia nanajvýš umožňuje, aby sa žalobca domáhal zaplatenia žalovanej sumy od ručiteľov tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V danom prípade ustanovenia Obchodného zákonníka o ručení (§ 303 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníkom a ručiteľom solidaritu. Preto medzi dlžníkmi na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho hľadiska o

nerozlučné procesné spoločenstvo. Ak teda prvostupňový súd zaviazal žalovaných 1/ až 3/ rade, resp. 1/ a 2/ rade k úhrade súm, príslušenstva z týchto súm a zmluvných pokút, ktoré sú špecifikované vo výroku I. napadnutého rozsudku spoločne a nerozdielne, vychádzalo jeho rozhodnutie z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. V odvolaní odvolatelia namietali, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou predčasnosti podania žaloby voči žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku prijal záver podľa ktorého doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 (R 11/2001). „V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená žalovanému 2/ rade 10.08.2010 a v 3/ rade 13.08.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u žalovaného v 2/ rade 20.08.2010 a u žalovaného v 3/ rade 23.08.2010. Žalovaný v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009“ (č.l. 626 spisu). S takýmto záverom sa však odvolatelia nestotožnili. „Žalobca totiž v konaní nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným 2/ a 3/ ako ručiteľom, ktorá výzva je potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/ a 3/ plniť žalobcovi. Vo vzťahu k tejto námietke poukazujeme na skutočnosť, že každé z ručiteľských vyhlásení založených na č.l. 397, 398, 403, 404,406, 408, 410, 412, 413, 414,415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401,402, 400 a 399 obsahuje zhodný text a síce: Ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník a to do 10 dní od doručenia písomného vyzvania veriteľom. Ak tak neurobí oprávňuje veriteľa b) na vymáhanie pohľadávky od ručiteľa.“ Citované ustanovenie ručiteľských vyhlásení upravuje práve moment vzniku možnosti žalobcu vymáhať pohľadávku od žalovaných v rade 2/ a 3/ ako ručiteľov, pričom tento moment je vo vyhláseniach upravený odlišne ako v § 306 ods. 1 „nakoľko jazykovo-gramatickým výkladom citovaného textu je možné dospieť k záveru, že vôľou žalovaných 2/ a 3/ pri daní ručiteľského vyhlásenia bolo to, aby žalobca ako veriteľ mohol od nich vymáhať pohľadávku uvedenú v ručiteľskom vyhlásení až po márnom uplynutí 10 dní po tom, ako žalovaných 2/ a 3/ ako ručiteľov písomne vyzve na splnenie záväzku dlžníka.“ Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku predostrel podľa odvolateľov nesprávny výklad § 306 ods. 1 a ods. 2 ObZ, nesprávne právne posúdil vec, keď priznal účinky kvalifikovanej výzvy žalobcu na plnenie od ručiteľov podanej žaloby, ktorá skutočnosť má za následok nesprávnosť rozhodnutia. Ustanovenie § 306 ods. 1 má tzv. dispozitívny charakter, čo znamená, že právnym úkonom sa môže modifikovať. Z toho vyplýva, že pre všeobecnú platnosť záveru o vzniku práva veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, uvádzaného v predchádzajúcich dvoch ods. treba dodať, že sú relevantné len ak neboli stranami modifikované (porovnaj § 263 . Úprava ich znenia by mohla byť napríklad taká, že veriteľovi vznikne právo domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len po neúspešnej exekúcii voči dlžníkovi.

26. Odvolatelia v odvolaní zdôraznili, že ručenie je jednostranný prejav vôle ručiteľa voči veriteľovi. Aj pri jednostranných právnych úkonoch je potrebné skúmať obsah vôle, ktorý je zachytený v písomnom prejave. Žalovaní v 2/ rade a 3/ rade pri podaní ručiteľských vyhlásení mali za to, že ich povinnosť plniť a možnosť žalobcu vymáhať pohľadávky uvedené v ručiteľských vyhláseniach nastane až márnym uplynutím lehoty 10 dní od doručenia písomnej výzvy veriteľa. Túto skutočnosť potvrdili žalovaní v 2/ a 3/ rade vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 14.01.2016. Citovaný text ručiteľských vyhlásení upravuje moment vzniku možnosti žalobcu domáhať sa splnenia pohľadávky voči ručiteľom odlišne ako je to v § 306 ods. 1 ObZ, pričom odchýlenie sa od doslovného znenia § 306 ods. 1 v zmysle § 263 ods. 1 nevylučuje. Takáto zmluvná úprava zabezpečenia záväzku ručením nie je podľa § 303 a nasl. vylúčená. Ručenie je v citovaných ustanoveniach Obchodného zákonníka upravené ako inštitút komplexne a pre obchodný záväzkový vzťah založený ručením podľa citovaných ustanovení nemožno použiť § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka o ručení. Ak táto úprava nezakazuje obmedziť ručiteľský záväzok tak, že ručenie vzniká až márnym uplynutím 10 dňovej lehoty od doručenia výzvy na plnenie ručiteľom, nie je v rozpore s touto zákonnou úpravou, ani ju neobchádza (ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka), ak je vznik možnosti veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa obmedzený práve na márne uplynutie 10 dňovej lehoty od doručenia výzvy nie dlžníkovi ale ručiteľom. Aplikačná prax sa už zaoberala otázkou, či je možné ručiteľské vyhlásenie obmedziť, resp. určiť podmienky vzniku ručenia pričom v konaní Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 667/2001 dospela k názoru, že je to možné. Uvedenému výkladu tohto textu nasvedčuje aj následné správanie sa žalobcu, ktorý doručoval žalovaným 2/ a 3/rade „nejakú výzvu, ktorej doručenie majú preukazovať doručenky nachádzajúce sa na č.l. 626 spisu. Podľa ust. § 266 ods. 1 Obch. zák. prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy. Podľa ust. § 266 ods. 3 Obch. zák. Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa

vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.“ Toto ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môžu vzniknúť pochybnosti, pre tento prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré súdu ukladajú, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom, a to najmä gramatickým, logickým a systematickým. Mimo toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa účastníkov v čase uzavretia právneho úkonu. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom nemôže nahradzovať alebo meniť uskutočnené prejavy vôle. Použitie zákonných výkladových pravidiel a zisťovanie skutočnej vôle účastníkov smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami bol zistený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase vzniku právneho úkonu. Súd pri úsudku o skutočnej vôli účastníkov prihliadne najmä na okolnosti, za ktorých k úkonu došlo a tiež na následné chovanie účastníkov. „Prvostupňový súd absolútne pochybil, keď prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka Ing. W. D. s poukazom na jeho vek a časový odstup od skutočností, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Výpoveď svedka Ing. W. D. len potvrdila skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce, že žiadna výzva žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom tak, ako to predpokladajú samotné ručiteľské vyhlásenia doručená nebola.“

27. V odvolaní odvolatelia namietali, že prvostupňový súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovanému nároku. Prvostupňový súd v zhode s tvrdením žalobcu v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. 15 uvádzal, že vzhľadom na skutočnosť, že správca vkladu spoločnosti Scania Finance Cech Republik spol. s r.o. je zároveň aj vkladateľom vyššie uvedeného nepeňažného vkladu, funkciu zmluvy o správe vkladu plní samotná spoločenská zmluva či zakladateľská listina a že vyhlásením o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti absenciu ktorého žalovaní v 1/ a 2/ rade namietali, sú listiny, ktoré žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa 06.03.2013. Uvedený právny názor však nemá podľa odvolateľov podklad v právnych predpisoch Slovenskej republiky. „Listiny predložené žalobcom totiž svojou povahou a obsahom nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako to vyžaduje ust. § 59 ods. 5 Obch. zák. a ust. § 60 ods. 2 Obch. zák..“ Odvolatelia citovali § 59 ods. 5 ObZ, § 60 ods. 2 ak je nepeňažným vkladom nehnuteľnosť alebo podnik, prípadne časť podniku, ktorého súčasťou je nehnuteľnosť, je vkladateľ povinný odovzdať správcovi vkladu písomné vyhlásenie podľa odseku 1 pred podaním návrhu na zápis spoločnosti do obchodného registra. Odovzdaním tohto vyhlásenia správcovi vkladu sa vklad považuje za splatený. „Pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky spoločnosti Scania Finance CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, ICO 36 064 467, vyplývajúca z leasingovej zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu a tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku.“ Podľa § 59 v znení účinnom ku dňu spísania notárskej zápisnice N30/2008, Nz 18865/2008, NCRls 18674/2008 zo dňa 06.05.2008 vkladom spoločníka je súhrn peňažných prostriedkov a iných peniazmi oceniteľných hodnôt, ktoré sa spoločník zaväzuje vložiť do spoločnosti a podieľať sa ním na výsledku podnikania spoločnosti. Nepeňažným vkladom sa rozumie aj pohľadávka, a to bez ohľadu na to, či ide o peňažnú, alebo nepeňažnú pohľadávku. Odvolatelia citovali § 5 ObZ, v zmysle ktorého podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

28. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že v prípade, ak predmetom nepeňažného vkladu spoločníka do obchodnej spoločnosti je pohľadávka, na jej vklad do spoločnosti sa vzťahujú primerane § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúci postúpenie pohľadávky za súčasnej aplikácie § 60 ods. 2 ObZ. V posudzovanom prípade však písomné vyhlásenie spoločníka - obchodnej spoločnosti Scania Finance CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, o vklade nepeňažného vkladu do spoločnosti žalobcu neexistuje a „doposiaľ nebolo v konaní predložené. Písomné dokumenty, ktoré boli zo strany žalobcu predložené svojím obsahom a charakterom nezodpovedajú požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti.“ Notárska zápisnica sp.zn. N30/2008, sp.zn. Nz 18865/2008, sp.zn. NCRls 18674/2008 zo dňa 06.05.2008, ktorú predložil žalobca, neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka ani prejav vôle nadobúdateľa a scudziteľa pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania. Oznámenie o prechode pohľadávok a prevzatí záväzkov nie je právnym úkonom, medzi scudziteľom a nadobúdateľom pohľadávky, ktorá tvorí predmet

tohto konania, na základe ktorého by došlo k založeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v tomto konaní. Ide o právny úkon spoločnosti Scania Finance CZ spol. s.r.o., organizačná zložka Slovakia, smerujúci voči dlžníkom a nie voči žalobcovi, preto jeho obsah nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti. Rovnako predložené úplné znenie zakladateľskej listiny nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dikcia § 60 ods. 2 vyžaduje, aby vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu tvorilo samostatnú listinu, čo však v súdenom prípade nebolo naplnené. Skutočnosť, že nepeňažný vklad organizačnej zložky do spoločnosti žalobcu bol zapísaný do obchodného registra neznamená, podľa odvolateľov, že ku vkladu nepeňažného vkladu do spoločnosti došlo platne. V tejto súvislosti žalovaní v 2/ rade a 3/ rade opätovne poukazovali na rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 4C/539/96 zo dňa 12.09.1996 a právny záver o neplatnosti vyhlásenia spoločníkov o vklade, ktoré bolo predložené na pojednávaní vo veci dňa 19.05.2011.

29. Prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je podľa odvolateľov naplnený odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) OSP, pretože sa nesprávne vysporiadal aj s námietkou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových zmlúv. Prvostupňový súd na str. 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku uzatvára, že v jednotlivých zmluvách o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnosti je v bode VII. Ďalšie dohovory uvedené, že prenajímateľ a nájomca podpisom leasingovej zmluvy potvrdili, že sa zoznámili s textom VOP a vyjadrili svoj súhlas s tým, že sa VOP stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy. Rovnako účastníci prehlásili, že zmluvné vzťahy medzi zmluvnými stranami sa riadia VOP finančného prenájmu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou každej zmluvy.

30. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní uviedli, že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, „že nejaký dokument (Podmienky) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho neznamenajú, že tieto reálne tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, jeho určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale všeobecné obchodné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení (o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca) Je obsah takéhoto právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný. V uvedenom smere žalobca odkazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorý viackrát judikoval, že určitosť právneho úkonu treba posudzovať z pohľadu nezávislej - tretej osoby, ktorá nebola účastníkov právneho úkonu.“

31. Namietali žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní, že prvostupňový súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s ich námietkou ohľadom nesprávnosti výšky žalovaného nároku, ktorú žalovaní v 2/ a 3/ rade v konaní „kvalifikovane“ vzniesli podaním zo dňa 14.07.2011, na ktoré žalovaní v 2/ a 3/ rade „na tomto mieste poukazujú“. Žalovaní v 2/ a 3/ rade majú za to, že nároky žalobcu, ktoré uplatnil podanou žalobou a ktoré sú odlišné od splátok nájomného, ktoré nároky mali vzniknúť žalobcovi z titulu náhrady škody vo výške spolu 13.741,12 Eur s príslušenstvom sú v celom rozsahu nedôvodné. Žalovaní v 2/ a 3/ rade majú za to, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaných v 2/ a 3/ rade za uplatnený nárok a žalobcovi ani žiadna škoda nevznikla. Základným predpokladom pre vznik zodpovednosti za škodu je porušenie povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu (§ 373 Obchodného zákonníka). Žalovaný v 2/rade ani žalovaný v 3/ rade neporušili žiadnu povinnosť, ktorá by mohla zakladať vznik ich zodpovednosti za škodu. Z postavenia ručiteľov za záväzky žalovaného v 1/ rade voči žalobcovi z titulu leasingových zmlúv nevyplýva zodpovednosť žalovaných v 2/ a 3/ rade za akékoľvek nároky nad rámec leasingových splátok, resp. nárokov vyplývajúcich z leasingových zmlúv. Zo znenia ručiteľských listín je zrejmé, že žalovaní v 2/ a 3/ rade prevzali len zodpovednosť za nároky vyplývajúce z leasingovej zmluvy, z tohto ich subsidiárneho záväzku nemožno bez ďalšieho vyvodzovať zodpovednosť žalovaných v 2/ a 3/ rade za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaného v 1/ rade. Preto žalovaní v 2/ a 3/ rade nie sú vo vzťahu k akýmkoľvek nárokom, ktoré žalobca uplatňuje titulom náhrady škody, pasívne vecne legitimovaní.

32. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali, že prvostupňový súd nesprávne rozhodol aj vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu. Žalobca sa totiž domáhal zaplatenia tak úroku z omeškania vo výške 0,05% denne, ako aj zmluvnej pokuty v rovnakej výške. Prvostupňový súd mu úrok z omeškania a

zmluvnú pokutu priznal s poukazom na § 365 z ustanovenia VOP. Odvolatelia zdôraznili, že „Úrok z omeškania vo výške 0,05% denne bol však v zmysle bodu 8.2 VOP dohodnutý len vo vzťahu k dlžnému nájomnému, a žalobca teda podľa žalovaných 2/ a 3/rade nemôže požadovať úrok z omeškania v tejto výške aj z penalizačných faktúr a už vôbec nie z faktúr, ktorými si uplatňuje náhradu škody.“

33. V odvolaní žalovaní v 2/ a 3/ rade uviedli, že v podaní zo dňa 14.07.2011 namietali neoprávnenosť vystavenia tam uvedených faktúr, ako aj neoprávnenosť nárokov vyplývajúcich z tam uvedených faktúr. Ďalej namietali, že žalobca si neoprávnene uplatňoval zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradou aj tých súm, ktoré nemajú charakter dlžného nájomného. Podľa bodu 9.2 VOP zmluvná pokuta vo výške 0,05% denne bola dohodnutá len pri porušení povinnosti platiť včas splátky nájomného. Mali za to, že neoprávnený a podľa ich názoru aj nezákonný je tiež uplatnený nárok na zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradami faktúr s nárokom na náhradu škody. Takáto požiadavka bola v rozpore s poctivým obchodným stykom, v posudzovanom prípade VOP ani neobsahujú dojednanie o zmluvnej pokute pri omeškaní s náhradou škody, takže táto požiadavka je neoprávnená. Prvostupňový súd sa však s touto námietkou žalovaných v 2/ a 3/ rade v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal.

34. Žalovaní v 1/ a 2/ rade namietali v odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v konaní o riadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP, je nepreskúmateľný. Jedným z princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležité odôvodniť (I. ÚS 242/07), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (III. ÚS 36/2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 62/06, III. ÚS 127/2010), každý má právo na to, aby sa v jeho veci pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky, alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom, zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávnených záujmov účastníkov konania (napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torria C. Španielsko z 9. decembra 1994, Hiro Balany c. Španielsko z 9. decembra 1994). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu absolútne chýba logické vysvetlenie, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. V odôvodnení

napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Neuviedol, ako dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo vyšlo za konania najavo a ako vec právne posúdil (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 48/2012 z 27. júna 2012).

35. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaní v 1/ a 2/ rade mali za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu nie je v súlade s § 157 ods. 2 OSP, čo podľa žalovaných v 2/ a 3/ rade napĺňalo dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu odňatia možnosti žalovaných konať pred súdom. Na takúto zistenú vadu prvostupňového konania odvolací súd musí prihliadať, a to ex offo.

36. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní do pozornosti odvolacieho súdu dali skutočnosť, že prvostupňový súd zaviazal žalovaného 2/ Ing. Miroslava Pápeža na zaplatenie žalovanej sumy v rozsahu a za záväzky (faktúry), ktoré prekračujú rámec vyhlásenia o ručení zo dňa 26.10.2005 a žalovaného 3/ Igora Pápeža v rozsahu a za záväzky, ktoré prekračujú rámec vyhlásení o ručení, ktoré žalobca predložil do konania. Vo vzťahu k žalovanému 2/ je toto pochybenie zrejmé porovnaním žalobného návrhu a výroku I. napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalovaného 2/ je zrejmé, že návrh voči žalovanému 2/ môže byť dôvodný, len a výlučne vo vzťahu k neuhradeným faktúram za prenájom vyplývajúcim z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129 a určite nie v takom rozsahu na aký ho zaviazal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.

37. Namietali žalovaní v 2/ a 3/ rade, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s námietkou premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku žalobcu v zmysle § 387 a nasl. v spojení s § 100 Občianskeho zákonníka s poukazom na skutočnosť, že nesprávne právne posúdil otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Žalovaní v 2/ a 3/ rade mali za to, že aj právo uskutočniť právny úkon - podať výzvu ručiteľom tak, ako to predpokladá obsah ručiteľských vyhlásení (t.z. podľa podmienok obsiahnutých v ručiteľských vyhláseniach) podlieha premlčaniu. „Nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľom, žalovaný v rade 2/ a 3/ majú za to, že toto právo žalobcu sa premlčalo a z uvedeného dôvodu nie je žalobca oprávnený požadovať plnenie od žalovaných v rade 2/ a 3/ ako ručiteľov.“ Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu je zrejmé, že námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku je možné vzniesť aj v rámci konania na odvolacom súde. Účelom právnej úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je, aby oprávnený subjekt (veriteľ) pod hrozbou sankcie premlčania uplatnil (vykonal) svoje právo v stanovenej premlčacej dobe - teda včas. Účinné vznesenie námietky premlčania práva znamená, že súd oprávnenej osobe nemôže premlčané právo priznať, keďže vznesením námietky premlčania zaniká nárok na autoritatívnu vynútiteľnosť uplatneného práva. Tento inštitút poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vnáša do záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt (že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že právo patrí bdelým).

38. Vzhľadom na vyššie uvedené „skutkové a právne okolnosti žalovaní 2/ a 3/ navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 04.02.2016 zmenil tak, že návrh voči žalovaným v rade 2/ a 3/ zamietne, alt. aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 7.074,- Eur (súdny poplatok za podané odvolanie) a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 801,01 Eur za jeden úkon právnej služby po 658,93 Eur - odvolanie vo veci samej zo dňa 22.02.2016 + 8,58 Eur režijný paušál rok 2016 + 133,50 Eur - 20% DPH z VZ: 667,51 Eur a zaviazal žalovaného na ich úhradu na účet právneho zástupcu žalovaných 2/ a 3/ č.ú.: XXXXXXXXX/XXXX VS: 911810.“

39. K doručenému odvolaniu žalovaných sa vyjadril žalobca, ktorý zdôraznil, že žalovanému v 1/ rade, 2/ rade a žalovanému v 3/ rade boli riadne a v zmysle ručiteľských vyhlásení zaslané výzvy na uhradenie dlžnej sumy. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní na predmetné výzvy nijako nereagovali, žalobca podal na Okresný súd Dolný Kubín žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 31.3.2010. Žalobca zdôraznil, že žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade boli obaja v tom období členmi predstavenstva spoločnosti žalovaného v 1/ rade, na základe čoho má žalobca za to, že už pri doručení

výzvy žalovanému v 1/ rade mali žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade pri odbornej starostlivosti vedieť, že žalobcovi vzniká nárok na uhradenie dlžnej sumy. V prípade, ak žalovaní namietajú tieto skutočnosti, tak žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo 248/98, v ktorom sa konštatuje, že „Podmienka písomnej výzvy je splnená tiež v prípade, ak je dlžníkovi doručená žaloba, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku súčasne od dlžníka aj od ručiteľa.“ Žalobca má za to, že žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade boli na základe žaloby s návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 31.3.2010 ako ručitelia riadne vyzvaní na úhradu predmetného dlhu.

40. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že odmieta akékoľvek špekulácie zo strany žalovaných v 2/ a 3/ rade, že výzvy prevzal ich otec, ktorý ich zahodil do smetného koša a podobne, a taktiež skutočnosť, že žalovaný v 2/ rade a žalovaný v 3/ rade nepovažujú žalobu s návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 31.3.2010 za výzvu ručiteľom, považuje žalobca za irelevantnú.

41. Ak žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že sa prvostupňový súd nesprávne vysporiadal s námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovaného nároku, tak žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015, ktorý v uvedenej veci konštatuje nasledovné: „Krajský súd za podstatné považuje poukázať len primerane a podporne z eurokonformného prístupu potom na závery, ktoré boli prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky 32Cdo 1513/2011 z 18. októbra 2011, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že v rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 30/1997 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd vyložil, že podstatnými časťami zmluvného typu upraveného v § 476 a obchodného (zmluva o predaji podniku) je záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku, a záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. V rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky nadviazal záverom, že k tomu, aby išlo o zmluvu o predaji podniku, nevyžaduje, aby záväzky, ktoré sa kupujúci zaväzuje prevziať, boli v zmluve konkretizované, pričom špecifikácia týchto záväzkov nie je podmienkou platnosti takejto zmluvy. Na kupujúceho tak bez ohľadu na to, či zmluva výpočet záväzkov obsahuje alebo nie - prechádzajú všetky záväzky, ktoré s predávajúcim podnikom súvisia. K prechodu všetkých záväzkov súvisiacich s predávajúcim podnikom, z predávajúceho na kupujúceho preto dochádza v intenciách ustanovení § 477 ods. 1 zo zákona a nie, aby súčasne bolo nutné tieto záväzky akokoľvek v zmluve zmieňovať alebo inak identifikovať. V rozsudku zo dňa 27. septembra 2011 sp. zn. 23Cdo 3019/2009 Najvyšší súd Českej republiky dovodil, že na pohľadávky ako súčasť prevádzaného, poprípade vkladaného podniku (jeho časti) nemožno vzťahovať judikatúrne závery stanovujúce požiadavky na identifikáciu pohľadávky zo zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka. Pri predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka je predmetom prevodu podnik ako ucelený súbor hmotných, ako aj osobnostných a nehmotných zložiek podniku (ako vec hromadná - § 5 ods. 2 Obchodného zákonníka), k nemu patria (sú jeho súčasťou medzi inými práva, tiež pohľadávky patriace podnikateľovi, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku alebo vzhľadom k svojej povahe majú tomuto účelu slúžiť (§ 5 ods. 1 a § 476 ods. 1 . Práva, na ktoré sa predaj vzťahuje, v zmysle § 477 ods. 1 sú teda mimo inými tiež pohľadávky, ktoré sú ku dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku (popríklade vkladu podniku do základného kapitálu obchodnej spoločnosti) súčasťou podniku. Pohľadávky, ktoré pri predaji podniku či jeho časti prechádzajú na kupujúceho, teda v zmluve identifikované byť nemusia, to tiež platí pre vklad podniku či jeho časti do základného kapitálu obchodnej spoločnosti.“

42. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že z dôkazov predložených súdu ako aj z úplného výpisu z Obchodného registra Slovenskej republiky je zjavné, že k nepeňažnému vkladu, ktorý sa uskutočnil rozhodnutím zriaďovateľa dňa 11.1.2008 na strane žalobcu skutočne došlo. Podmienky pre takýto nepeňažný vklad skúma registrový súd, pričom ten zjavne po tom, ako zistil, že sú splnené všetky zákonné podmienky, takúto zmenu aj do registra zapísal. Žalobca mal za to, že ako prvostupňový, tak aj druhostupňový súd v uvedenej veci rozhodol správne.

43. Pokiaľ žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali platnosť ručiteľských vyhlásení a neurčitosť obsahu leasingových zmlúv, tak žalobca tieto tvrdenia považoval za nepravdivé a účelové. Žalobca trval na skutočnosti, že podpisy na ručiteľských vyhláseniach sú pravé a patria žalovanému v 2/ rade a žalovanému v 3/ rade. Uviedol, že v jednotlivých zmluvách o finančnom prenájme s následnou kúpou prenajatej hnuteľnosti bolo uvedené, že žalobca a žalovaní vyjadrili svoj súhlas so znením Všeobecných

zmluvných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Všeobecné zmluvné podmienky reálne aj tvorili súčasť každej zmluvy, tvrdenia žalovaných teda odmietol a považoval ich za zavádzajúce. Žalobca považoval vyjadrenia žalovaných za účelové, zavádzajúce a špekulatívne, s cieľom predĺžiť dobu súdneho procesu a žalobca sa plne stotožnil s napadnutým rozhodnutím Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 2Cb/36/2010 zo dňa 4.2.2016 a jeho odôvodnením.

44. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa žalovaní v 2/ rade a 3/ rade nevyjadrili (doručenka č.l. 1326 spisu).

45. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 v spojení s § 378 ods. 1 rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti výroku I., ktorým bola žalovaným v rade 2/ a 3/ uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 38.368,90 Eur s príslušenstvom s tým, že plnením tejto povinnosti jedným zo žalovaných v rade 2/ a 3/ alebo rovnakej povinnosti žalovaným v rade 1/ podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013 vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť ostatných žalovaných a v napadnutej časti výroku I., ktorým bola uložená žalovanému v rade 2/ solidárna povinnosť zaplatiť žalobcovi 34.569,50 Eur s príslušenstvom s tým, že plnením tejto povinnosti žalovaným v rade 2/ alebo rovnakej povinnosti žalovaným v rade 1/ podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013, vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zanikne v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie a rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti výroku I., ktorým bola uložená povinnosť žalovaným v rade 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu špecifikovanú vo výroku tohto rozhodnutia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších žalovaných cez úpravu v § 389 ods. 1 písm. b) CSP, zrušil a v zmysle v § 391 vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie rozhodnutie, rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením v časti výroku I, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému v 2/ rade zaplatiť zmluvnú pokutu špecifikovanú vo výroku tohto rozsudku cez úpravu v § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vrátil v zmysle § 391 CSP, rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zrušil v zmysle úpravy § 380 ods. 2 v spojení s § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

46. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď odvolacie konanie začalo podaním odvolania žalovaného osobne dňa 22.02.2016 (č.l. 1289 spisu), bolo v odvolacom konaní od 01.07.2016 postupované podľa zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý zrušil zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.06.2016 (§ 473 . Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

47. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

48. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

49. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

50. Podľa § 389 ods. 1 písm. a, b CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

51. Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania odvolateľov v podaní zo dňa 22.2.2016 (č.l. 1289 a nasl. spisu). V rámci podaného odvolania žalovaní teda aj namietali, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery“ (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/121, 122, 123 2016 z 23. júna 2016). Súčasne odvolatelia vytýkali okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom vo vecno-právnej rovine napádali vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotnoprávneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu).

52. Žalovaní v podanom odvolaní namietali nesprávnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré podľa nich spočívali v tom, že na strane žalovaných neexistuje pasívna solidarita vo vzťahu k uplatňovanému nároku, preto ak okresný súd zaviazal žalovaných v 1/ - 3/ rade k úhrade súm príslušenstva z týchto súm a zmluvných pokút, ktoré sú špecifikované vo výroku 1. napadnutého rozsudku spoločne a nerozdielne, tak podľa žalovaných v 2/ a v 3/ rade ide o nesprávne posúdenie veci. Je zrejmé, že uvedenú argumentáciu žalovaní v 2/ a 3/ rade v rovnakom znení podali i v odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013, ktorý bol vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade odvolacím súdom zrušený. Žalovaní túto argumentáciu teda použili i v odvolaní zo dňa 24.7.2013 (č.l. 1023 spisu) tak isto pod písmenom a) (č.l. 1024 spisu). Bolo teda zrejmé z odvolania žalovaných v 2/ a 3/ rade, že rozsudok okresného súdu napádajú z vecno- právnych dôvodov, čím bol teda daný rozsah prieskumu odvolacieho súdu, teda v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania žalovanými v 2/ a 3/ rade, ktorým bol podľa § 380 ods. 1 odvolací súd viazaný. K uvedenému sa javí odvolaciemu súdu ako potrebné poukázať i na tzv. dobrovoľné spoločenstvo účastníkov na žalovanej strane, ktoré bolo dané okruhom žalovaných, a to podanou žalobou žalobcu. Aj keď bola vyjadrená solidarita žalovaných v rámci žalovaného a okresným súdom priznaného plnenia voči žalobcovi ako veriteľovi v rovine procesného statusu v danom konaní, išlo u žalovaných v 1/, 2/ a 3/ rade o samostatné účastenstvo (nie nerozlučné), podľa ktorého podľa § 75 (účinný k momentu rozhodovania odvolacieho súdu) na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov. Z uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že ak je žalobcov alebo žalovaných v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba. Keďže odvolanie proti rozsudku okresného súdu podali len žalovaní v 2/ a 3/ rade, účastníkmi odvolacieho konania boli teda žalobca a žalovaní v 2/ a 3/ rade. Voči žalovanému v rade 1/ rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť, a to rozsudok okresného súdu č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015. Ak žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že § 303 Obchodného zákonníka nezakladá solidaritu, tak odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd založil solidaritu svojím rozhodnutím, ktorý postup nie je v rozpore s platnou právnou úpravou. Rozhodnutím okresného súdu, teda odvolateľmi namietaným výrokom nedošlo k duplicite priznania plnenia, ktoré požadoval žalobca. Odvolací súd uvádza, že je teda zrejmé, že okresný súd tak rozhodol so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým plnením, hoci jedného na základe plnenia z dlžoby a druhého na základe plnení z ručiteľských vzťahov, týmto okresný súd vyjadroval povinnosť žalovaných. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že obsahuje osobitne úpravu o ručení, na ktorú poukázali i samotní žalovaní v odvolaní v § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. obsahuje pri ručiteľskom záväzku osobitnú úpravu, ktorá určuje vzájomné vzťahy dlžníka a ručiteľov voči veriteľovi, z hľadiska plnenia záväzku dlžníka alebo ručiteľa voči veriteľovi dochádza však k situácii, ktorá vzniká pri plnení záväzku niektorého zo solidárnych dlžníkov. Krajský súd v tomto smere pripomína, že veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát od dlžníka i od ručiteľa. Bolo preto potrebné jasne vyjadriť aj povahu záväzku, najmä z hľadiska toho, či sú dlžník a ručitelia povinní plniť celú pohľadávku, resp. či splnením pohľadávky jednej z nich zanikne povinnosť druhého. Výrok okresného súdu, teda prípadné pochybnosti odstraňuje tým, že „plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ďalších odporcov“. Krajský súd na tomto mieste akcentuje, že práve táto časť výroku rozsudku, tak ako už uviedol v tomto rozsudku, bráni tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté

plnenie dvakrát, odstraňuje pochybnosti, ktoré by inakšie mohli nastať pri výkone rozhodnutia, lebo takto v základnom konaní o veci samej sa riešia hmotno-právne otázky základu nároku. Pri uvedenej formulácii nezakladá súdne rozhodnutie v rozpore s hmotno-právnym základom dva samostatné výroky povinnosti dlžníka a ručiteľa zaplatiť veriteľovi rovnakú sumu s príslušenstvom. V tomto smere len primerane a podporne poukazuje odvolací súd na rozhodnutie publikované pod R 2/1975, v zmysle ktorého „súčasne je potrebné pre úplnosť vyjadrenia hmotno-právnych vzťahov medzi účastníkmi konania potrebné, aby súd z dôvodov rozhodnutia uviedol, že určitú sumu, ktorú pri výroku prisúdil spolu s príslušenstvom je jeden zo žalovaných povinný zaplatiť ako dlžník veriteľa druhý ako ručiteľ dlžníka. Nie je totiž vhodné, aby výrok rozsudku obsahoval také skutočnosti, ktoré svojou povahou patria do odôvodnenia rozhodnutia. Je pritom samozrejmé, že z odôvodnenia rozsudku musí byť zrejmé, že všetky hmotno-právne podmienky na uplatnenie nároku tak voči dlžníkovi ako aj ručiteľovi, boli splnené.“ Len primerane a podporne a z erurokonformného prístupu sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 26Odo 786/2006 zo dňa 20.12.2007. Z uvedených dôvodov preto vyjadril odvolací súd vo výrokovej časti tohto rozhodnutia i prepojenie rozsudkov vo vzťahu k žalovanému 1/ rade, čoby dlžníkovi, ktorý už nadobudol právoplatnosť, vo vzťahu k žalovanému 1/ rade a k rozsudku okresného súdu v časti, ktorá bola odvolacím súdom po vykonaní odvolacieho prieskumu potvrdená rozhodnutím odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade, ručiteľom.

53. Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali predčasnosť podania žaloby vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom s tým, že sa nestotožnili so závermi súdu prvého stupňa, ktorý mal za to, že došlo k naplneniu § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka cez poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu R 1/2001 s tým, že okresný súd konštatoval, že žaloba bola riadne doručená žalovanému v 2/ rade 10.8.2010 a žalovanému v 3/ rade 13.8.2010 a v tejto súvislosti s vyjadreným nesúhlasom poukazovali na to, že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, ktorá bola potrebná na vznik povinnosti žalovaných 2/ a 3/ rade plniť žalobcovi. Poukázali tiež na ručiteľské vyhlásenia v spise, a to na č.l. 397, 398, 403, 404, 406, 408, 410, 412, 413, 414, 415, 416, 417, 418, 411, 409, 407, 405, 401, 402, 400 a 399 a citovali z nich text, pričom práve tento text upravený vo vyhláseniach bol podľa nich odlišný ako v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorý má dispozitívny charakter. Zároveň žalovaní poukazovali na § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka a zdôraznili, že okresný súd pochybil, ak prijal záver o nedôveryhodnosti výpovede svedka p, Ing. W. D., s poukazom na jeho vek a časový odstup od skutočnosti, ktoré mali byť preukázané jeho výpoveďou. Podľa žalovaných, výpoveď svedka p. Ing. W. D. len potvrdila skutočnosti, ktoré vyplývali z obsahu doručeniek založených na č.l. 626 spisu a síce, že žiadna výzva žalovaným v 2/ a 3/ rade ako ručiteľom, tak ako to predpokladajú samotné ručiteľské vyhlásenia, doručená nebola. V súvislosti s touto argumentáciou odvolateľov poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom okresný súd práve vo vzťahu k doručeniu výziev v zmysle ručiteľských vyhlásení žalovaných v 2/ a 3/ rade vyhodnocoval i ručiteľský záväzok, ktorý vyplýva z vyhlásení ručiteľa „ručiteľ týmto vyhlásením berie na seba povinnosť uspokojiť veriteľa voči dlžníkovi, ak tak neurobí dlžník sám, a to do 10 dní odo dňa doručenia písomného vyzvania veriteľom“ (napr. č.l. 407 spisu). V tomto smere pre odvolací súd bol relevantný dostatočne odôvodnený záver okresného súdu na č.l. 13 rozsudku (jeho citácia nižšie v tomto odseku). Len pre úplnosť odvolací súd uvádza vo väzbe na skutočnosti, vyplývajúce z vyhlásení ručiteľa, že vyhlásenie ručiteľa osobitne neupravuje spôsob, akým by bolo potrebné uvedenú výzvu zo strany veriteľa realizovať, preto nebol vytvorený priestor pre odvolací súd na odklon od záverov súdu prvého stupňa, v zmysle ktorých „..Súd poukazuje na skutočnosť, že doručením žaloby, ktorou sa veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, dlžníkovi, je splnená podmienka písomnej výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka (R 11/2001). V danom prípade ako bolo uvedené vyššie, žaloba s prílohami bola riadne doručená odporcom 2/ rade 10.8.2010 a v 3/ rade 13.8.2010. Uvedené malo za následok, že lehota 10 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy uplynula u odporcu v 2/ rade 20.8.2010 a u odporcu v 3/ rade 23.8.2010. Odporcovi v 1/ rade bola výzva doručená 17.12.2009 (č.l. 626)“. Za danej situácie odvolací súd nemohol konštatovať relevanciu uvedenej odvolacej námietky žalovaných v 2/ a 3/ rade pod bodom b) ich odvolania.

54. Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali v odvolaní závery okresného súdu v rovine nimi uplatnenej námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatňovanému nároku. Je zrejmé, že v rámci tejto odvolacej námietky citovali § 59 ods. 5 Obchodného zákonníka, § 60 ods. 2 Obchodného zákonníka a konštatovali, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky Scania Finance CZ, spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, vyplývajúca z leasingovej zmluvy, sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu a tento nie

je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. Uvedená odvolacia argumentácia žalovaných je zhodná s argumentáciou v odvolaní, ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 26.7.2013 (č.l. 1023 a nasl. spisu) a tam pod označením písm. b), pričom v odvolaní zo dňa 22.2.2016 (č.l. 1289 spisu), ktoré bolo doručené Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 22.2.2016 je pod označením písm. c). Už v súvislosti s argumentáciou žalovaných v pôvodne podanom odvolaní, teda dňa 24.7.2013, ktoré bolo doručené dňa 26.7.2013 odvolací súd zaujal stanovisko k uvedenej argumentácii a konštatuje odvolací súd v tomto odvolacom konaní, že nebol dôvod na odklon od záverov už prijatých odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015. Je zrejmé, že v napadnutom rozsudku, ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania, okresný súd čerpal z týchto záverov odvolacieho súdu. Odvolací súd preto na tomto mieste cituje závery vyplývajúce zo svojho rozhodnutia sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015, od ktorých sa nemal dôvod odkloniť a zotrváva na nich. „...Žalovaní v 2/, 3/ rade v odvolaní podanom prostredníctvom ich právneho zástupcu namietali, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s ich vznesenou námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu k uplatnenému nároku, pričom zvýraznili, že namietali listiny, ktoré žalobca predložil ako prílohu podania zo dňa 06.03.2013, argumentovali primárne tým, že uvedené listiny nespĺňajú náležitosti vyhlásenia o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti tak, ako to vyžaduje § 59 ods. 5 a § 60 ods. 2 OBZ. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu odôvodňovali tým, že pohľadávka, ktorá bola pôvodne majetkom organizačnej zložky, Scania Finance CZ, spol. s.r.o. organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, vyplývajúca z leasingovej zmluvy sa nikdy nestala majetkom súčasného žalobcu, a preto tento nie je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatňovanému nároku. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade považuje krajský súd za potrebné uviesť, že „Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.“(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). Odvolací súd uvádza, že každú sporovú vec je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na skutkovú situáciu, ktorá je v tej ktorej veci a následne z toho hodnotený právny stav. V prejednávanej veci žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Tento nedostatok odvodzovali argumentáciou cez úpravu v § 59 ods. 5 a s poukazom na potrebu aplikácie § 524 OZ, ktorý upravuje postúpenie pohľadávky, s tým že písomné „dokumenty“ predložené žalobcom nezodpovedali požiadavke právneho úkonu vyhlásenia spoločníka o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti. Konkretizovali to pri notárskej zápisnici N 30/2008, Nz 18665/2008, NCR1s 18674/2008 zo dňa 06.05.2008, ktoré predložil žalobca, a zdôraznili, že tieto neobsahujú náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. OZ, preto ani prejav vôle nadobúdateľa a scudziteľa pohľadávky, ktorá tvorí predmet tohto konania. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných krajský súd považuje za podstatné konštatovať, že sa nemohol stotožniť s uvedenou argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade, a to aj napriek tomu, že sa s ňou dôsledne oboznámil. Považuje krajský súd za podstatné poukázať len primerane a podporne z eurokonformného prístupu potom na závery, ktoré boli prijaté v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky 32Cdo 1513/2011 z 18. októbra 2011, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že v rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 30/1997 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyšší súd vyložil, že podstatnými časťami zmluvného typu upraveného v § 476 a obchodného (zmluva o predaji podniku) je záväzok predávajúceho previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku, a záväzok kupujúceho prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. V rozsudku, ktorý bol uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk, Najvyšší súd Českej republiky nadviazal záverom, že k tomu, aby išlo o zmluvu o predaji podniku, nevyžaduje, aby záväzky, ktoré sa kupujúci zaväzuje prevziať, boli v zmluve konkretizované, pričom špecifikácia týchto záväzkov nie je podmienkou platnosti takejto zmluvy. Na kupujúceho tak bez

ohľadu na to, či zmluva výpočet záväzkov obsahuje alebo nie - prechádzajú všetky záväzky, ktoré s predávaným podnikom súvisia. K prechodu všetkých záväzkov súvisiacich s predávajúcim podnikom, z predávajúceho na kupujúceho preto dochádza v intenciách ustanovení § 477 ods. 1 zo zákona a nie, aby súčasne bolo nutné tieto záväzky akokoľvek v zmluve zmieňovať alebo inak identifikovať. V rozsudku zo dňa 27. septembra 2011 sp.zn. 23Cdo 3019/2009 Najvyšší súd Českej republiky dovodil, že na pohľadávky ako súčasť prevádzaného, poprípade vkladaného podniku (jeho časti) nemožno vzťahovať judikatúrne závery stanovujúce požiadavky na identifikáciu pohľadávky zo zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka. Pri predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka je predmetom prevodu podnik ako ucelený súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podniku (ako vec hromadná - § 5 ods. 2 Obchodného zákonníka) k nemu patria (sú jeho súčasťou medzi inými práva, tiež pohľadávky patriace podnikateľovi, ktoré slúžia k prevádzkovaniu podniku alebo vzhľadom k svojej povahe majú tomuto účelu slúžiť (§ 5 ods. 1 a § 476 ods. 1 . Práva, na ktoré sa predaj vzťahuje, v zmysle § 477 ods. 1 sú teda mimo inými tiež pohľadávky, ktoré sú ku dňu účinnosti zmluvy o predaji podniku (popríklade vkladu podniku do základného kapitálu obchodnej spoločnosti) súčasťou podniku. Pohľadávky, ktoré pri predaji podniku či jeho časti prechádzajú na kupujúceho, teda v zmluve identifikované byť nemusia, to tiež platí pre vklad podniku či jeho časti do základného kapitálu obchodnej spoločnosti. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali, že úplné znenie zakladateľskej listiny nemožno považovať za vyhlásenie o vklade nepeňažného vkladu do obchodnej spoločnosti, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade považuje krajský súd za podstatné poukázať primerane a podporne a vzhľadom na eurokonformný prístup na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorým sa stotožnil, v zmysle ktorého, pre zmluvu o predaji časti podniku preto platí bez akejkoľvek výnimky rovnaký právny režim ako pre zmluvu o predaji podniku, čo bolo zdôraznené v rozsudku zo dňa 25. mája 2001 sp.zn. 21Cdo 1323/2000 uverejnenom v súbore pod č. C 546, zošit 6, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky zdôraznil, že ak nie je predmetom zmluvy podnik ako celok či časť podniku ako samostatná organizačná jednotka, nemá zmluva povahu zmluvy o predaji podniku, jeho časti, ale je len zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku. V prejednávanej veci však krajský súd konštatuje, že v danom prípade i podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, Oddiel: Sro, Vložka č. 49899/B vyplýva pod ďalšími skutočnosťami, že „Spoločnosť bola založená zakladateľskou listinou zo dňa 23.11.2007 v zmysle príslušných ustanovení z.č. 513/1991 Zb. . Notárska zápisnica N 30/2008, Nz 18865/2008, NCRls 18674/2008 napísaná dňa 6.5.2008 notárkou JUDr. Soňou Böhmovou. Scania Finance Slovak Republic s. r. o. preberá na základe § 59 ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov všetky práva a povinnosti Scania Finance CZ, spol. s r.o. - organizačná zložka Slovakia, so sídlom Pestovateľská 10, 821 04 Bratislava, IČO: 36 064 467, zapísanej v OR Okresného súdu Bratislava I, odd. Po, vl. č. 1041/B, ktoré sú súčasťou podniku.“. Krajský súd v tomto smere opäť len primerane a podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo 4193/2011 z 29.07.2013, v zmysle ktorého na základe zmluvy o predaji podniku dochádza k prechodu záväzkov súvisiacich s predávaným podnikom z predávajúceho na kupujúceho zo zákona, aj keď tieto záväzky nie sú v zmluve identifikované, napr. porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 5. október 2005 sp.zn. 35Odo 653/2004, uverejnený pod č. 84/2006 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk). K argumentácií žalovaných v 2/ rade a 3/ rade v rovine § 60 ods. 2 OBZ, krajský súd zvýrazňuje a poukazuje na to, že pokiaľ došlo k zápisu do obchodného registra, ktorého predpokladom je splnenie zákonných podmienok, tak potom len pre prípadné pochybnosti žalovaných v 2/rade a 3/ rade a ich vyjadrený nesúhlas, nebol podľa krajského súdu vytvorený dostatočný priestor na spochybnenie naplnenia § 60 ods. 2 a vo väzbe na to potom i na samotné skutočnosti vyplývajúce z Obchodného registra vo vzťahu ku žalobcovi“. Žiada sa odvolaciemu súdu na tomto mieste uviesť, že ak zotrvali žalovaní na uvedenej odvolacej argumentácii, pričom už poznali závery odvolacieho súdu v tejto rovine, keďže vyplývali z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré im bolo doručené, napriek tomu mali pochybnosti o ich správnosti, tak vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu dňa 30.3.2015 k dátumu rozhodnutia v tejto veci okresným súdom dňa 4. februára 2016 mali vytvorený dostatočný priestor na produkovanie argumentácie v rovine tejto odvolacej námietky, ktorá by bola reálne spôsobilá vytvoriť priestor na odklon od už konštatovaných záverov odvolacieho súdu vyslovených v rozhodnutí zo dňa 30.3.2015, k čomu však nedošlo, keďže zotrvali bez ďalšieho na pôvodnej argumentácii. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že „Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné.“ „Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že

hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Javí sa preto krajskému súdu ako potrebné práve v tejto súvislosti poukázať na časť vyplývajúcu z odôvodnenia rozhodnutia ESĽP Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, v zmysle ktorej teda „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ V danom prípade rozhodnutie okresného súdu bolo v súlade s § 157 ods. 2 OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu) a poskytovalo dostatočné odpovede, ktoré sa vyžadovali vzhľadom na skutkový a právny stav veci v tejto časti.

55. V rámci podaného odvolania žalovaní pod písm. d) spochybňovali závery okresného súdu a zotrvali na argumentácii ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahu leasingových zmlúv. Táto odvolacia argumentácia bola žalovanými použitá už v odvolaní, ktoré podali žalovaní v podaní zo dňa 24.7.2013 (č.l. 1023 spisu), a to pod písm. c). Je zrejmé, že odvolací súd i k tejto uvedenej argumentácii žalovaných sa vyjadril vo svojom rozhodnutí č.k. 14Cob/269/2013-1133 zo dňa 30.3.2015, v ktorom konštatoval „...Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali, že okresný súd sa nesprávne vysporiadal s ich námietkou ohľadom neurčitosti a neplatnosti ručiteľských vyhlásení a neurčitosti obsahov leasingových zmlúv a mali za to, že samotné prehlásenie účastníkov právneho úkonu o tom, že „nejaký dokument (PODMIENKY) sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy bez ďalšieho neznamenajú, že tieto reálne tvoria neoddeliteľnú súčasť právneho úkonu. Ak je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, jeho určitosť je daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný. Ak ale všeobecné obchodné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv, o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca, je obsah právneho úkonu neurčitý a z tohto dôvodu je právny úkon neplatný.“ Zároveň žalovaní v 2/ a 3/ rade poukázali na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý judikoval, že určitosť právneho úkonu treba posudzovať z pohľadu nezávislej tretej osoby, ktorá nebola účastníkom právneho úkonu. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaných v 2/ rade a 3/ rade a k ich argumentácii poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008, v zmysle ktorého „Interpretácia zmlúv ako prejavu autonómnej normotvorby účastníkov súkromno- právnych vzťahov je zásadne úlohou všeobecných súdov, to však len potiaľ, pokiaľ všeobecné súdy nerozhodujú v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu alebo v rozpore s princípom spravodlivosti, či arbitrárne. Tento postup by potom bolo možné označiť za svojvôľu, ktorou sa porušuje ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces“. Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008 ďalej vyplýva, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t.j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu. Interpretácia zmluvy má v porovnaní s interpretáciou zákona celý rad špecifík. Kým tzv. vôľa zákonodarcu je koncepcia teoreticky problematická, lebo zákonodarca v modernej demokratickej spoločnosti nie je individuálnou osobou, ale kolektívnym orgánom, hrá vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní a jej interpretácii zásadnú úlohu. Kým v prípade zákonodarcu možno predpokladať, čo sa týka výsledkov jeho činnosti, teda zákona, systematický a koherentný celok právneho predpisu, lebo zákon, rovnako ako iné právne predpisy, sú vytvárané profesionálnymi právnikmi (legislatívcami), v prípade zmlúv (hoci často aj písaných právnikmi) je nutné zohľadniť, že ich autori koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie ani systematického usporiadania často nie sú schopní. Na základe toho právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Poslednej z uvedených úvah zodpovedajú tiež direktívy, ktoré dáva zákonná úprava sudcovi pri výklade zmluvných ustanovení, keď sa jednoznačne stanoví priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad formálnym prejavom tejto vôle. Aj podľa platného Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale hlavne tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Text zmluvy je len prvotným priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím

konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže, ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán. Ak vôľa zmluvných strán smeruje k inému významu a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových a právnych otázok ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi formulovanej zmluvy. Vôľa je vnútorným stavom konajúcej osoby, ktorý nie je bezprostredne prístupný interpretovi právneho úkonu a nie je interpretom tohto právneho úkonu poznateľný. Z vonkajších okolností, spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu preto treba hľadieť hlavne na vôľu, ako aj na okolnosti spojené s podpisom zmluvy a následné konanie účastníkov po podpise zmluvy. Porušenia ústavou zaručených základných práv sa teda orgán verejnej moci dopustí aj vtedy, ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére (porov. napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07). V súvislosti s posudzovanou argumentáciou žalovaných v 2/ rade a 3/ rade krajský súd vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisového materiálu konštatuje, že nie je dostatočne zrejmé, že by predmetné všeobecné zmluvné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotných leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení v rozhodnom období, o čom v konečnom dôsledku svedčil aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca, preto nebol rozhodne priestor na to, aby tieto úkony, na základe tejto argumentácie žalovaných v 2/ rade a 3/ rade boli vyhodnotené ako neurčité a neplatné, z ktorého dôvodu, nebol vytvorený priestor na to, aby sa odvolací stotožnil s argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade. Nemohlo zostať neprehliadnutým a bez významu, že žalovaní v 2/ a 3/ rade predsa svojím podpisom potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok, vyjadrili svoj súhlas s tým, že sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou leasingovej zmluvy a v konaní pred súdom prvého stupňa tiež predsa netvrdili, a v konečnom dôsledku ani nepreukázali, že by uvedené predložené všeobecné zmluvné podmienky, ktoré doložil žalobca, boli podmienkami, s ktorými by sa neboli oboznámili, resp., že sú to nie tie podmienky, ktorých oboznámenie potvrdili svojím podpisom na leasingovej zmluve. V konečnom dôsledku však žalovaní v 2/ a 3/ rade, pokiaľ tvrdili, že všeobecné zmluvné podmienky netvorili neoddeliteľnú súčasť, avšak svojím podpisom predsa potvrdili, že sa zoznámili s textom podmienok a vyjadrili súhlas s nimi, tak potom bolo na nich, aby preukázali, svoje tvrdenia v rovine aplikovanej obrany. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno- právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Ak, ale žalovaní v 2/ a 3/ rade tvrdili, že všeobecné zmluvné podmienky reálne netvorili neoddeliteľnú súčasť jednotlivých leasingových zmlúv alebo ručiteľských vyhlásení, potom nie je zrejmé, prečo došlo k podpisu uvedených listín zo strany žalovaných a v konečnom dôsledku pred súdom prvého stupňa ani nespochybnili obsah uvedených listín, teda nenamietali, že uvedené všeobecné zmluvné podmienky nepoznajú, resp., že im neboli predložené pri podpise zmluvy. Nemožno v tomto smere opomínať skutočnosť, že k uvedeným tvrdeniam neposkytli žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ak svoje tvrdenia preukazovali opäť len tvrdením „o čom svedčí aj obsah leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení, ktoré do konania doložil žalobca“, tak potom nemožno z takto predložených listín žalobcom pred súdom prvého stupňa dovodzovať, že uvedené listiny netvorili súčasť leasingových zmlúv a ručiteľských vyhlásení v rozhodnom období, kde treba mať podľa krajského súdu na pamäti, že účastníci tieto listiny podpísali. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6M Cdo 15/2010)“. Vzhľadom k tomu, že argumentácia žalovaných v odvolaní v prejednávanej veci bola teda zhodná s tou, ktorá už bola posudzovaná odvolacím súdom v rozhodnutí odvolacieho súdu č.k. 14Cob/269/2013-1133 zo dňa 30.3.2015 a žalovaní neposkytli ďalšiu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá na odôvodnený odklon od už prijatých a citovaných záverov odvolacím súdom v uvedenej rovine (v tomto odseku), tak odvolací súd zotrval na už vyjadrenom citovanom (v tomto odseku

tohto rozhodnutia) právnom názore vo vzťahu k tejto odvolacej námietke a nemohol ju vyhodnotiť ako relevantnú a základ pre stotožnenie sa s odvolacou argumentáciou odvolateľov.

56. V podanom odvolaní pod bodom e) žalovaní namietali, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s námietkou ohľadom nesprávnosti výšky žalovaného nároku, ktorú žalovaní v 2/ a 3/ rade podľa žalovaných „kvalifikovane“ vzniesli podaním zo dňa 14.7.2011, na ktoré poukazovali. V súvislosti s touto argumentáciou odvolací súd sa oboznámil s podaním, na ktoré poukazovali žalovaní zo dňa 14.7.2011 (č.l. 1031 spisu), z ktorého vyplýva, že žalovaní sa vyjadrovali k podaniu žalobcu, v ktorom žalobca preukazoval dôvodnosť nárokov odlišných od splátok nájomného, ktoré mali vzniknúť žalobcovi z titulu náhrady škody vo výške 13.741,- Eur, a namietali, že nie sú splnené podmienky pre vznik ich zodpovednosti za takto uplatnený nárok a žalobcovi „ani žiadna škoda nevznikla“, tvrdili, že neporušili žiadnu povinnosť, ktorá by mohla zakladať ich zodpovednosť za škodu. Odvolací súd podľa obsahu celého tohto podania zo dňa 14.7.2011 konštatuje, že žalovaní sa v ňom vyjadrovali k uplatnenému nároku na náhradu škody žalobcom, k uplatnenému úroku z omeškania a k zmluvnej pokute, ktorú argumentáciu potom vyhodnocoval vo vzťahu k odvolaniu vo väzbe na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a na ním prijaté závery v tejto rovine. Je zrejmé, že okresný súd sa uvedenou argumentáciou žalovaných zaoberal, čo vyplývalo z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Okresný súd sa primárne venoval všeobecným predpokladom zodpovednosti za porušenie povinnosti zo záväzku, ktoré povinnosti vyhodnocoval vo vzťahu ku konaniu žalovaných. Konštatoval teda vznik škody, osobitne venoval pozornosť atribútom náhrady škody, tak v skutkovej, ako i v právnej rovine, ktorá bola požadovaná žalobcom a poukázal na to, že žalovaní 2/ a 3/ rade sa v rámci ručiteľských vyhlásení zaviazali ručiť za záväzok vyplývajúci z leasingovej zmluvy do celej výšky záväzkov dlžníka voči veriteľovi vyplývajúcich z výšky leasingovej zmluvy. Zároveň poukázal okresný súd na text vyhlásenia ručenia a konštatoval naplnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody v konkrétnej posudzovanej veci. Len pre úplnosť a pre odstránenie akýchkoľvek pochybností odvolací súd práve vo väzbe na argumentáciu žalovaných v 2/ a 3/ rade, poukazuje i na Článok 9. bod 9.3 Všeobecných zmluvných podmienok, v zmysle ktorého porušenie povinnosti tejto zmluvy zo strany nájomcu má okrem zmluvných pokút za následok tiež povinnosť nahradiť škody a z ručiteľských vyhlásení vyplýva, že ručitelia prevzali ručenie za záväzky z leasingových zmlúv, teda aj za náhradu škody. Z uvedeného preto nebol priestor na stotožnenie sa so závermi uvádzanými v odvolaní žalovanými, že zo znenia ručiteľských listín je zrejmé, že žalovaní v 2/ a 3/ rade prevzali len zodpovednosť za nároky, vyplývajúce z leasingovej zmluvy a že z tohto subsidiárneho záväzku nemožno bez ďalšieho vyvodzovať zodpovednosť žalovaných 2/ a 3/ za škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť konaním žalovaného v 1/ rade. Odvolací súd nemal na základe tejto odvolacej argumentácie žalovaných dôvod na odklon od záverov súdu prvej inštancie v tejto rovine, ktoré považoval za vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Nemožno podľa krajského súdu opomínať, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011) .

57. Pod písm. f) odvolania dávali žalovaní v 2/ a 3/ rade do pozornosti odvolacieho súdu skutočnosť, že prvostupňový súd zaviazal Ing. Miroslava Pápeža na zaplatenie žalovanej sumy v rozsahu a za záväzky faktúry, ktoré prekračujú rámec vyhlásenia o ručení zo dňa 26.10.2005 a žalovaného 3/ Igora Pápeža v rozsahu a za záväzky, ktoré prekračujú rámec vyhlásení o ručení, ktoré žalobca predložil do konania, pričom poukazoval na porovnanie žalobného návrhu a výroku 1. napadnutého rozsudku. Podľa žalovaného v 2/ rade je zrejmé, že návrh voči nemu môže byť dôvodný len a výlučne vo vzťahu k neuhradeným faktúram za prenájom vyplývajúcim z leasingovej zmluvy č. SEUT/05/31129 a nie v takom rozsahu, na aký ho zaviazal prvostupňový súd. V súvislosti s touto argumentáciou žalovaných považuje odvolací súd za podstatné konštatovať, že uvedená odvolacia námietka zostáva vo všeobecnej rovine, bez bližšej konkretizácie výšky prekročenia rámca vyhlásení o ručení zo dňa 26.10.2015, ako i bez ďalšej argumentácie žalovaných, keďže okresný súd vo vzťahu k tejto argumentácii dostatočne ozrejmil skutkový základ svojho rozhodnutia a jeho právne vyhodnotenie a z obsahu spisového materiálu vyplýva, že zo strany žalovaných boli podpísané vyhlásenia ručiteľa nielen s dátumom, na ktorý poukazoval

právny zástupca žalovaných v odvolaní, a to konkrétne vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade viažuce sa na leasingovú zmluvu č. SEUT/05/31129 v sume 97.398,50 Eur, vo vzťahu ku ktorému v odvolaní uviedol „určite nie v takom rozsahu, na aký ho zaviazal prvostupňový súd v napadnutom rozsudku“. Keďže bližšie nekonkretizoval túto námietku, neuviedol k nej bližšie skutočnosti napriek podrobnému odôvodneniu okresného súdu v tejto časti, tak odvolací súd sa konkrétne oboznámil s uvedeným vyhlásením ručiteľa žalovaného v 2/ rade Ing. Miroslava Pápeža zo dňa 23.12.2005, tak ako sa nachádza v spise na č.l. 415 spisu, kde k tej istej zmluve bolo podpísané i vyhlásenie ručiteľa Igora Pápeža zo dňa 23.12.2005 (č.l. 416 spisu) na tú istú sumu a viažuce sa k záväzku vyplývajúcemu z tej istej leasingovej zmluvy, avšak obsah spisu tvoria i ďalšie vyhlásenia ručiteľa Ing. Miroslava Pápeža, napr. k leasingovej zmluve č. SEUN/05/32086 zo dňa 25.10.2015 (č.l. 417 spisu) a to vo vzťahu k sume 35.771,50 Eur. Ing. Miroslav Pápež ďalej podpísal napr. i vyhlásenie ručiteľa vo vzťahu k leasingovej zmluve č. SEUT/05/31128 zo dňa 23.12.2005 v sume 97.398,50 Eur (č.l. 413 spisu) a tak isto vyhlásenie ručiteľa Ing. Miroslava Pápeža zo dňa 26.10.2005 suma 81.227,50 Eur (č.l. 411 spisu) k leasingovej zmluve SETP/105/31016 (č.l. 411 spisu a obdobne i na č.l. 409 spisu), ktorým však už odvolatelia nevenovali pozornosť ani sa bližšie k nim nevyjadrili, a to práve vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku žalobcu, na ktorý síce v odvolaní poukazovali pri porovnaní výšky ručiteľských záväzkov a uplatneného nároku žalobcom, avšak bližšie svoje myšlienkové pochody v tomto smere neozrejmili. Z uvedených dôvodov potom nebolo možné bez ďalšieho sa stotožniť s argumentáciou žalovaných, že žalobou uplatnený nárok prekračuje rámec vyhlásenia o ručení zo dňa 26.10.2005 u žalovaného v 2/ rade, a prekračuje rámec vyhlásení o ručení, ktoré žalobca predložil do konania, ak boli predložené vyhlásenia ručiteľov s rôznymi dátumami a k rôznym výškam a viazali sa k viacerým leasingovým zmluvám a ak žalobcom uplatnená žalobou suma ako celok, nemá základ len v jednom ručiteľskom vyhlásení, na ktoré odvolatelia poukazovali. Uvedený záver sa vzťahuje i na odvolaciu argumentáciu žalovaného v 3/ rade v odvolaní. Z uvedených dôvodov nebolo možné ani túto odvolaciu námietku žalovaných v 2/ a 3/ rade vyhodnotiť ako relevantnú. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom, krajský súd len primerane a podporne poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010 sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

58. Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania žalovanými poukázali v odvolaní pod písm. g) žalovaní v 2/ a 3/ rade na závery okresného súdu, ktorý vyhodnocoval nimi vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k celému žalobou uplatnenému nároku v spojení s poukazom na § 100 Občianskeho zákonníka, mali za to, že nesprávne posúdil otázku predčasnosti podanej žaloby voči žalovaným v 2/ a 3/ rade. Je potrebné zvýrazniť, že pre okresný súd bol rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku, ak zotrvali na argumentácii, že žalobca nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v 2/ a 3/ rade, tak v tomto smere odvolací súd poukazuje na závery okresného súdu v rovine vyhodnocovania včasnosti doručenia kvalifikovaných výziev. Je zrejmé, že žalovaní sa v odvolaní obmedzili len na všeobecnú argumentáciu, pričom zdôraznili však, že môžu námietku premlčania uplatniť aj v rámci konania na odvolacom súde, s čím sa odvolací súd samozrejme stotožňuje, že je možné ju uplatniť i v rámci odvolacieho konania, avšak nemožno opomenúť, že zodpovednosť za takto vznesenú námietku znáša sporová strana, ktorá ju vzniesla. V tejto rovine poukazuje odvolací súd na závery vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, tak ako bola už vyhodnocovaná odvolacím súdom v rozhodnutí sp.zn. 14Cob/249/2013 zo dňa 30.3.2015, kde zdôraznil odvolací súd, že na ňu prihliada, ak bola relevantne vznesená účastníkmi konania, nie z úradnej povinnosti, preto okrem všeobecných východísk, ktoré poskytli žalovaní v odvolaní, však neposkytli argumentáciu, na základe ktorej by bolo možné vyhodnotiť takto vznesenú námietku žalovaných za dôvodnú. Ak zotrvali na stanovisku „do dnešného dňa“, nepreukázal žalobca doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným ako

ručiteľom, z ktorého dôvodu sa malo právo žalobcu premlčať, tak tento dôvod nebolo možné vyhodnotiť ako taký, ktorý by mal vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, keďže tento konštatoval v napadnutom rozsudku doručenie výzvy žalovaným spolu s prílohami žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a v 3/ rade 23.8.2010. V rovine námietky premlčania vznesenej žalovanými v 2/ a 3/ rade a námietkami predčasnosti žaloby odvolací súd zvýrazňuje závery okresného súdu, ktoré zo stali bez povšimnutia odvolateľov, a to že žalovaný v 1/ rade prevzal výzvu žalobcu dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu), ktorú skutočnosť žalovaní v 2/ a 3/ rade nenamietali a nespochybnili. Okresný súd uvedenú skutočnosť uviedol na č. 13 napadnutého rozsudku. Zároveň okresný súd uviedol, že faktúry v žalobe vystavené žalovanému v 1/ rade boli splatné od 1.12.2008 do 28.8.2009, ktorú skutočnosť odvolatelia tiež nespochybnili (v rozsudku okresného súdu uvedené na č.l. 12). Napriek doručenej výzve na plnenie žalovanému v 1/ rade dňa 17.12.2009 (č.l. 626 spisu) žalovaný v 1/ rade žalobcovi dlžnú sumu neuhradil. Ak okresný súd potom ustálil, že doručenie žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010 a žalovanému v 3/ rade dňa 23.8.2010 plnilo funkciu písomnej výzvy, tak s dôrazom na doručenie výzvy žalovanému v 1/ rade, čo odvolatelia nespochybnili dňa 17.12.2009, podľa odvolacieho súdu, s poukazom na citáciu v ručiteľských vyhláseniach (ktoré v odvolaní zdôrazňovali odvolatelia), keď žaloba bola doručená žalovanému v 2/ rade dňa 20.8.2010, žalovanému v 3/ rade dňa 23.8.2010 za stavu, že bolo preukázané, že žalovaný v 1/ rade žalobcovi neplnil, tak uvedený právny záver okresného súdu bol správny právny záver, bol súladný so skutkovými závermi, vyplývajúcimi z dokazovania vykonaného okresným súdom a zo skutočností, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Len pre úplnosť odvolací súd v tejto rovine uvádza, že pre okresný súd bol záväzný stav v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku okresným súdom, z ktorého bolo zrejmé, že uvedené výzvy boli riadne postupom uvádzaným okresným súdom doručené a tiež, že v ručiteľských výzvach stanovená lehota 10 dní, ktorú zdôrazňovali odvolatelia v podanom odvolaní, bola dodržaná. Z týchto dôvodov nebolo možné, aby sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou žalovaných v 2/ a 3/ rade pod písm. g) ich odvolania a nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaných, že nárok žalobcu sa premlčal, keďže odvolací súd sa nestotožnil s ich argumentáciou „nakoľko žalobca do dnešného dňa nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy na plnenie žalovaným v rade 2/ a 3/ ako ručiteľa“ (č.l. 1293 spisu). Zo strany žalovaných nebola poskytnutá žiadna ďalšia argumentácia konkrétneho charakteru špecifikovaného žalovanými, preto nebol priestor pre odvolací súd, aby sa ingeroval do tejto argumentácie žalovaných, resp. aby suploval žalovaných tým, že by iniciatívne sám v skutkovej rovine vyhľadával skutočnosti svedčiace v prospech tejto všeobecnej argumentácie a následne aby tieto skutočnosti vyhodnocoval. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 M Cdo 15/2010). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech, ak teda žalovaní zotrvali na vznesenej námietke premlčania, tak vzhľadom na všetky skutočnosti uvedené v tomto odseku, odvolací súd nemohol vyhodnotiť túto ich argumentáciu ako relevantnú.

59. Odvolací súd vo vzťahu k výroku svojho rozhodnutia, ktorým rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 4. februára 2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 z 21. apríla 2017 vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade zrušil, poukazuje na § 161 CSP, v zmysle ktorého má súd kedykoľvek počas konania povinnosť prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). Podľa § 161 ods. 2 ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Preskúmaním napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, za situácie uzavretého skutkového stavu v prvoinštančnom konaní, bolo potrebné rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 4. februára 2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-1327 z 21. apríla 2017 vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zrušiť. Keďže išlo o procesnú situáciu v rozpore s § 161 CSP, kedy bol zistený nedostatok podmienok konania, pre ktoré muselo byť rozhodnutie okresného súdu v dotknutej časti zrušené. Je zrejmé, že podmienkami konania podľa je právomoc súdu, litispendencia, res iudicata, spôsobilosť byť účastníkom konania. Odvolací súd uvádza, že súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dovodiť, že

procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jedine umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. K procesným podmienkam potom nevyhnutne patrí tiež neexistencia vecných prekážok v konaní. Na strane súdu patria k procesným podmienkam, tak ako už bolo vymenované, také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09. júla 2013, ktorým okrem iného zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 38.368,90 Eur s úrokom z omeškania, zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z tam uvedených súm, žalovaným v 1/ a 2/ rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 34.569,50 Eur s 0, 05% úrokom z omeškania z tam uvedených súm a zmluvnú pokutu vo výške 0,05% denne z tam uvedených súm, žalovanému v 1/ rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44.965,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške, žalovanému v 1/ rade uložil zaplatiť žalobcovi sumu 44.965,72 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05% z tam uvedených súm. Odvolací súd zároveň uvádza, že pred odstránenie prípadných pochybností sa odkazuje na výrokovú časť rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 9. júla 2013. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalovanými v 2/ a 3/ rade, rozhodol uznesením sp.zn. 14Cob 249/2013 zo dňa 30. marca 2015, tak že „Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/36/2010-995 zo dňa 09. júla 2013 vo vzťahu k žalovaným v 2/ a 3/ rade zrušuje a vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“ Vzhľadom na uvedené, potom nebol dôvod, aby okresný súd opäť rozhodoval v napadnutom rozsudku o povinnostiach žalovaného v 1/ rade. Je zrejmé, že prekážka veci rozhodnutej je takou prekážkou, ktorá predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, a to vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ a povinnostiam jemu uloženým v rozsudku č.k. 2Cb/36/2010-1270 zo dňa 4. februára 2016, z ktorých dôvodov bol napadnutý rozsudok v predmetných častiach zrušený cez úpravu v § 380 ods. 2 v spojení s § 389 ods. 1 písm. a) CSP.

60. K odvolaciemu dôvodu žalovaných v 2/ a 3/ rade, že nesprávne rozhodol okresný súd vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu, vo výške 0,05 % denne, pričom poukazoval na bod 8.2 VOP a konštatoval, že tento bol dohodnutý len vo vzťahu k dlžnému nájomnému, z ktorého dôvodu nie je potom možné požadovať tento úrok z omeškania aj z penalizačných faktúr, odvolací súd poukazuje na citáciu okresného súdu v napadnutom rozsudku, a to vo vzťahu k Článku 8 bodu 8.2, z ktorého je zrejmé, že „Nájomca zaväzuje pri oneskorení zaplatiť prenajímateľovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % dlžnej čiastky za každý deň omeškania z každej dlžnej čiastky podľa leasingovej zmluvy“, ktoré dojednanie a záver okresného súdu nebol osobitne v konaní žalovanými namietaný a spochybnený. Ak teda žalovaní v 2/ a 3/ rade aplikáciu tohto citovaného znenia ako základu uplatneného nároku žalobcu nenamietali, tak práve v rovine viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi nemal odvolací súd vytvorený dostatočný priestor na odchýlenie od týchto záverov konštatovaných okresným súdom. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nemožno odhliadnuť od toho, že jeden z ručiteľov, bol zároveň i štatutárnym orgánom žalovaného v rade 1/, pričom uvedenie vyplývajúce z VOP nenapadol a ani nenamietal. Z obrany žalovaných, a to i vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade, voči ktorému bol nárok uplatnený žalobcom priznaný právoplatne, ktorý nepoužil žiadnu obranu, teda len za tvrdení žalovaných v 2/ a 3/ rade nebolo možné vyvodzovať spochybnenie dojednania Článku 8 bod 8.2 ako uvádzali odvolatelia. Pokiaľ napádali právne posúdenie výkladu zmluvných ustanovení, tak je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci ide i o skutkové závery, avšak opätovne je potrebné zdôrazniť, že v rámci podaného odvolania zo strany žalovaných v 2/ a 3/ rade uvedené dojednanie vyplývajúce z Článku 8. bodu 8.2 osobitne namietané nebolo „nájomca sa zaväzuje pri oneskorení zaplatiť prenajímateľovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % dlžnej čiastky za každý deň omeškania z každej dlžnej čiastky podľa tejto zmluvy“. V rovine výkladu Všeobecných zmluvných podmienok Článku 8. bod 8.2 potom odvolací súd s poukazom na odvolacie dôvody použité žalovanými v podanom odvolaní zvýrazňuje závery Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. apríla 2015 sp.zn. I. ÚS 640/2014, z ktorého vyplýva „prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdnej právnej veci a interpretácii relevantných právnych úkonov nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy (prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti) ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasných preferencií výkladu v prospech platností a nie neplatnosti právneho úkonu.“ Preto odvolací súd uvádza, že tak dlžník, ako aj ručitelia pri vynaložení primeranej miery odbornej starostlivosti si museli byť vedomí obsahu záväzkov, ku ktorým sa zaviazali, veď v konečnom dôsledku sa ani nedomáhali neplatnosti tohto dojednania. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nemohol stotožniť s odvolateľmi a

ich argumentáciu vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu v tejto časti.

61. V rámci podaného odvolania žalovaní v 2/ a 3/ rade ďalej namietali, že žalobca si neoprávnene uplatňoval zmluvnú pokutu za omeškanie s úhradou aj tých súm, ktoré nemali charakter dlžného nájomného. Podľa Článku 9 bodu 9.2 VOP zmluvná pokuta vo výške 0,05 % bola dohodnutá len pri porušení povinnosti platiť včas splátky nájomného. Uvedená argumentácia žalovaných bola predmetom posúdenia i predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/249/2013. Okresný súd k tejto argumentácii v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal i na nároky z faktúr, ktoré zneli na náhradu škody, konštatoval všeobecné východiská pre posudzovanie zmluvnej pokuty, všeobecné východiská pre posúdenie výšky zmluvnej pokuty. Vyslovil závery vo vzťahu k zásadám poctivého obchodného styku, ktoré spojil s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konštatoval, že z týchto východísk považoval zmluvnú pokutu a jej výšku za platne dojednanú v rámci VOP, ktoré tvoria prílohu k leasingovej zmluve. Vo vzťahu k tejto argumentácii okresného súdu, vo väzbe na odvolacie dôvody, nemohol odvolací súd vyhodnotiť tieto závery okresného súdu ako dostatočné.

62. Nepochybne z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu, zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dokazovania strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Nevyžaduje sa, aby na každý argument účastníka sporového konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. mája 2011, sp.zn. 8Sžo/122/2010 v inej veci, na ktoré krajský súd poukazuje len podporne a primerane sa uvádza, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (okrem iného veci G.R. proti Š. rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúceho sa sťažnosti č. 30544/96 judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky napr. sp.zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.5.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.6.2004, sp.zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.6.2006, sp.zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.8.2006), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú odvolateľmi, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti. Pokiaľ v predmetnej veci okresný súd bez toho, aby zákonnými prostriedkami vyložil zmluvnú povinnosť žalovaných, zabezpečenú zmluvnou pokutou, posudzoval nárok žalobcu, tak o tejto otázke rozhodol predčasne. Podľa posúdenia krajského súdu sa okresný súd dostatočne nezaoberal otázkami jednotlivých funkcií zmluvnej pokuty ani ich naplnenia v podmienkach v sporovej právnej veci. Bez náležitého posúdenia a zodpovedania Článku 9. bod 9.2 v rovine argumentácie odvolateľov, potom nebolo možné posúdiť dôvodnosť uplatňovaného nároku žalobcu ako ani obrany žalovaných v 2/ a 3/ rade v rovine žalobcom uplatnenej zmluvnej pokuty. Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší podľa § 389 ods.1 písm. b) CSP. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu ničím neodôvodnený, resp. nedostatočne odôvodnený záver súdu prvej inštancie, namiesto, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie založené na tomto závere ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým zásadu dvojinštančnosti konania a v konečnom dôsledku i rovnosť účastníkov konania. Uvedenými dôvodmi sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, čo malo dopad na jeho neúplné a predčasné skutkové a na to viažuce sa právne závery. Súčasne pri konštatovanom zistení nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov k aplikovanému Obchodnému zákonníku aj Občianskemu zákonníku odvolací súd konštatoval nesúlad danej časti napadnutého rozsudku s § 220 CSP, čo naplnilo dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez úpravu v § 389 ods. 1 písm. b) CSP, v časti uvedenej vo výroku tohto rozhodnutia, t.j. z dôvodu odňatia možnosti odvolateľov konať pred súdom a cez úpravu v § 391 pre vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

63. Pre ďalšie konanie okresného súdu vo veci samej krajský súd predbežne, podľa výsledkov doterajšieho dokazovania, poukazuje na Všeobecné zmluvné podmienky, ktorých relevanciu okresný súd už vyhodnotil. Bude však úlohou okresného súdu v rámci ďalšieho konania opätovne posúdiť a vyložiť obsah záväzku zabezpečeného zmluvnou pokutou vo vzťahu k obrane odvolateľov, teda primárne sa zameria okresný súd na otázku výkladu zmluvného Článku 9 bodu 9.2 s tým, že bude

aplikovať i výkladové pravidlá § 266 OBZ. Krajský súd dáva do pozornosti tzv. teóriu vôle, ktorá platí pre súkromno-právne úkony. V tomto smere krajský súd zvýrazňuje kritérium výkladu podľa spoločného úmyslu zmluvných strán. Prednosť má vôľa zmluvných strán pred prejavom, t.j. textom zmluvy, ale ak takýto úmysel nemožno zistiť, potom sa zmluva vykladá podľa významu, ktorý by jej za tých istých okolností prikladali rozumné osoby v tom istom postavení ako zmluvné strany. Okresný súd za vyššie uvedených východísk opätovne vec prejedná, rozhodne, pričom dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku na zmluvnú pokutu spočíva na žalobcovi a vo vzťahu k obrane proti žalobe na odvolateľoch. Pri novom rozhodnutí vo veci okresný súd dodrží náležitosti rozsudku podľa § 220 CSP. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa, keďže došlo k zrušeniu napadnutej časti prvostupňového rozsudku a k vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

64. Podľa § 391 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

65. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.