Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

NM-10Csp/23/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Novom Meste nad Váhom, pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobcu: E. P.Á., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XX, proti žalovanému: H., J..S..Z.., so sídlom H. XX, XXX XX T., IČO: XX XXX XXX, o ochranu práv spotrebiteľa, takto

rozhodol:

Konanie v časti, že spotrebiteľské zmluvy č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 uzavreté medzi žalobcom a žalovaným, sú neplatné a že úvery zo spotrebiteľských zmlúv č. č.XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov, sa sčasti zastavuje.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.451,87 Eur do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti sa návrh zamieta.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podaním došlým súdu dňa 01.02.2017 domáhal, aby súd určil, že spotrebiteľské zmluvy č. č.XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 uzavrené medzi žalobcom a žalovaným, sú neplatné, že úvery zo spotrebiteľských zmlúv č. č.XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 uzavrená medzi žalobcom a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov. Žalovaný je povinný vydať žalobcovi zo spotrebiteľských zmlúv č. č.XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.451,87 Eur a žalovaný je povinný vyplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500.-Eur poštovou poukážkou na jeho adresu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh odôvodnil tým, že žalobca ako spotrebiteľ je v pozícii slabšej zmluvnej strany oproti žalovanému ako dodávateľovi a má preto právny záujem na určení neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy č.XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.11.2013 a č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014 so žalovaným. Jeho nároky sú odôvodnené aj s cieľom európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, ktorých zmyslom a cieľom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali (najmä Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Právne úkony Žalovaného pri uzavieraní zmluvy spôsobili vady v zmluve, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť zmluvy. Právne úkony Žalovaného boli neurčité a nezrozumiteľné. Žalobca nemal nikdy vôľu uzavrieť takú zmluvu ktorej dôsledkom malo byť nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Dôvod absolútnej neplatnosti je i nedostatok vážnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka. Zmluva je vadná pre nespočetné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, v rozpore zo zákonom a prieči sa dobrým mravom a tak je neplatná od počiatku. Spotrebiteľ

má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami, ale zákon explicitne právo na plnenie priznáva právnickej osobe určenej na ochranu kolektívnych práv spotrebiteľov. Ide o transpozičné ustanovenie vyššie citovaného §, čo má za následok neplatnosť právneho úkonu §39 Občianskeho zákonníka. Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať', aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav . Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Na veci mám naliehavý právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 pism. c). Moja podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, ktorou sa má dosiahnuť odstránenie spornosti práva a vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu. Bez tohto určenia je moje právo žalobcu ohrozené a bez tohto určenia je moje právne postavenie neistým ( porovnaj R 17/1972). Moja žaloba je prípustná aj napriek tomu, že je možná ( prípadne ) iná žaloba ( viď. rozhodnutie NS SR publikované v časopise Zo súdnej praxe pod ě. 40/1996). Bez určenia súdu či tu právo je alebo nie je a či tu právny vzťah je alebo nie je, je moje právo ohrozené. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené zmluvy o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorých žalovaný poskytol spotrebiteľské a revolvingové úvery: č. zmluvy č.8208700211 uzavretej dňa 29.11.2013 vo výške 500,-Eur, č. zmluvy č.8208700270 uzavretej dňa 04.02.2014 vo výške 200,-Eur. Žalovaný poskytuje ako podnikateľ služby aj spotrebiteľom tým, že poskytuje úvery. Pozri Obchodný register. V danej právnej veci bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá spotrebiteľská zmluva. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ustanovenie §53 ods. 1, veta druhá predstavuje cestu na širšiu súdnu ochranu spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. Ustanovenie §53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky. ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. Pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulovaných zmlúv, ktoré sú uzatvorené na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. Vzhľadom na charakter sporu, je potrebné uviesť, že práve spotrebiteľské právo je na efektívne zamedzenie používania neprijateľných podmienok. Žalovaný postupoval voči žalobcovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Jeho spotrebiteľské práva boli porušené najmä tým, že žalovaný použil v zmluve početné neprijateľné zmluvné podmienky. Ide najmenej o tieto neprijateľné zmluvné podmienky: Podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona č. 129/2010 0 spotrebiteľských úveroch, ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkovú čiastku, ktorý musí spotrebiteľ zaplatiť a je vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ide o základný údaj, uvedenie ktorého je predpísané v spotrebiteľských zmluvách a neuvedenie tohto údaju je sankciované tým, že úver je bezúročný bez poplatkov. Uvádzanie dvoch rozdielnych údajov týkajúcich sa výšky RPMN v spotrebiteľskej zmluve považujeme za zavádzanie spotrebiteľa, resp. klamanie spotrebiteľa a jeho porušenie povinnosti dodávateľa § 4 ods. 5, § 5 ods. 1 Zákona ě.

250/2007 0 ochrane spotrebiteľa a podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože neboli mu dané k dispozícii správne informácie, resp. nepravdivé. Sme presvedčení, že postup odporcu pri uzatváraní Zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako nekalú obchodnú praktiku v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď obchodní mandatári odporcu neposkytli navrhovateľke náležité informácie, nepristupovali k spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi. Takéto konanie odporcu považujeme za nekalé obchodné praktiky a klamlivé konanie v zmysle § 7,8 Zákona 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a každá nekalá praktika sa považuje za neprijateľnú voči spotrebiteľovi. - neprimerane vysoké zmluvné pokuty v prípade omeškania splátok - z povahy §517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že kogentne je ustanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. - rozhodcovská doložka vo svojich dôsledkoch predstavuje veľmi výrazný zásah do práv a povinnosti medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pretože nie súd, ale - rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch a výsledkom je nový kvalifikovaný záväzok. Dávam súdu do pozornosti: rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 9.8.2011, spisová zn. 10Co/326/2010, v ktorom súd konštatoval : Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj rozhodcovská doložka, ktorá formálne žalobcovi umožňuje výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, a to z dôvodu, že možnosť iniciovania sporu spotrebiteľom je iba akademická. Takáto rozhodcovská doložka nie je spôsobilá eliminovať hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. - prednosť úpravy právnych vzťahov podľa Obchodného zákonníka -zmluva medzi stranami má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa §52 ods. 1 Obč. zákonníka. Nebankovka (žalovaný) vystupuje ako podnikateľ a žalobca ako spotrebiteľ, ktorý nemá postavenie podnikateľa a nemohol ovplyvniť obsah zmluvy. Dávam súdu do pozornosti: rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.3.2012, číslo spisu 24Co/130/2011, v ktorom Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu, ktorý v časti zamietol žalobu nebankovej spoločnosti TELERVIS PLUS, a.s., proti spotrebiteľovi a priznal jej výhradne nesplatenú časť istiny úveru, ktorý spoločnosť poskytla spotrebiteľovi. Dohodu uvedenú v zmluve o úvere o uplatnení Obchodného zákonníka súd prvého stupňa vyhodnotil ako neplatnú podľa §53 ods.5 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Z tohto dôvodu súd posúdil ako neplatné aj všetky ostatné dojednania v zmluve a v obchodných podmienkach, vychádzajúce z dohody o voľbe obchodného práva a z tohto dôvodu nebankovej spoločnosti nepriznal zmluvnú pokutu vo výške 43,21 EUR za každý mesiac omeškania, ani zmluvnú paušálnu náhradu nákladov v sume 165,96 EUR. Krajský súd na odvolanie nebankovej spoločnosti odmietol argumenty o tom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, a preto nie je možné dohodu o použití Obchodného zákonníka vyhlásiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd uzavrel, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o úvere je nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. Absolútny obchod (§26 1 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na uvedené je nevyhnutné spotrebiteľský právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať vždy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a nie podľa všeobecnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Už na prvý pohľad ide o veľmi úžerný poplatok, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Naviac na stránke Min. spravodlivosti SR sa nachádza rozhodnutie nemeckého súdu o tom, že administratívny poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy je neprijateľný. Takýto poplatok predstavuje 2/3-iny z predmetného poplatku. Žalobca neposkytol reálne plnenie za takýto poplatok a preto je podľa § 53 ods. 1 Obč. zákonníka neprijateľný. Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou má dopad na platnosť administratívneho poplatku. Do pozornosti súdu dávame rozsudok: Okresného súdu v Prešove zo dňa 13.09.2013. č. k. 11 C/42/2012 potvrdené Krajským súdom v Prešove zo dňa 21.08.2014. ě. k. 5 Co/219/2013 ktorý rozhodol .citujeme" - administratívny poplatok predstavuje 20% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. V tejto súvislosti možno poukázať na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe sp. zn. AZ17U 192/2010 zo dňa 3.5.2010. v ktorom sa konštatuje záver, že poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru sú neprijateľné: „Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru. poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijate inému vedľajšiemu dojednaniu o cene... Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery,

ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru Vrchní krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom zaujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok. Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí úveru poskytne zadarmo. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia: Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný vystavil žalobcu (spotrebiteľa) hrubo nemorálnych a zneužívajúcich zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Samotné zmluvy o revolvingovom úvere už len v kontexte uvedených neprijateľných a nekalých podmienok svojim obsahom ako aj účelom jednak odporujú zákonu a ako celok sa priečia dobrým mravom. Podľa §9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Pokiaľ v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tak ako tomu bolo v tomto prípade, uvedený nedostatok spôsobuje následok uvedený v §11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a spotrebiteľský úver sa považuje ako bezúročný a bez poplatkov. Zmluvy o revolvingovom úvere uvádzajú len údaj o výške mesačnej splátky vrátane úrokov ako jednu sumu z ktorej nie je zrejmé akú časť z nej predstavuje istina a akú časť úrok počet takto určených splátok. Nepostačuje, že akú časť zo splátky predstavuje istina a akú časť úrok je uvedené v splátkovom kalendáre, nakoľko uvedená listina nie je podpísaná dlžníkom ani dodávateľom, pričom zákon jasne ustanovuje, že tieto skutočnosti musia byť obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Dávam súdu do pozornosti: Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 3.7.2013, spisová zn. 11Co/141/2012. v ktorom súd ustálil : ak zákon ako vyslovenú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, tak jednoznačne tento údaj v zmluve musí byť uvedený, nie je prípustné, aby sa účastník zmluvy k tomuto údaju dopracovávať výkladom a výpočtom. Ak sa takýto údaj jednoznačne uvedený dátumom nenachádza, tak treba považovať zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.4.2015, spisová zn. 15( 20 /223 / 2015 , v ktorom súd ustálil : Úvahy aké vysvetlil navrhovateľ vo svojom odvolaní, že termín konečnej splatnosti úveru možno logicky vyvodiť' z dohodnutého počtu splátok úveru, ktorých počet je v zmluve dohodnutý na 42 splátok, nezodpovedajú dikcii ust. §9 ods. 2. písm. D cit. Zákona a nie sú správne. Uvedený nedostatok zmluvy nemožno obhájiť ani tvrdením navrhovateľa, že konečná splatnosť úveru je uvedená v tzv. Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 9.7.2010, hoci by aj boli odporcovia (spotrebitelia) s podmienkami v oznámení oboznámení, pretože ide o jednostranne, iba navrhovateľom, podpísaný dokument. Na tomto závere nič nemení ani to, že v čl.7 ods. 7.1 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., ktoré dojednania majú charakter všeobecných zmluvných podmienok dodávateľa a ktoré taktiež nie sú účastníkmi podpísané, je uvedené, že uvedené oznámenie tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Správne je rozhodnutie okresného súdu aj v závere o neprijateľnosti a neplatnosti ustanovenia o zmluvnej pokute, ktorá nie je stanovená jednoznačne a ani nebola uzavretá písomne. Žiadam vo veci samej o vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktoré sa žalovaný obohatil, keďže spotrebiteľská zmluva neobsahovala zákonné náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje sa za bezúročnú a bez poplatkov. Spotrebiteľský úver č . 8208700211 Výška úveru : 500,- EUR Zaplatené celkom : 1.730,34 EUR - pozri výkaz o úhrade. 1.730,34€ - (mínus) 500,-€ = 1.230,34€ Bezdôvodné obohatenie : 1.230,34 EUR Spotrebiteľský úver č . 8208700270 Výška úveru : 200,- EUR Zaplatené celkom : 421,53 EUR - pozri výkaz o úhrade. 421,53€ - (mínus) 200,-€ = 221,53 € Bezdôvodné obohatenie : 221,53 EUR

2. Žalovaný v podaní došlým súdu dňa 24.03.2017 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že je toho názoru, že žalobca na určení bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy nemá naliehavý právny záujem. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) CSP: „Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je. ak je no tom naliehavý právny záujem". V zmysle uvedeného ustanovenia žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva v čase rozhodovania súdu má naliehavý právny záujem. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení úveru za bezúročný a bez poplatkov. Obdobne bola posudzovaná otázka bezúročnosti a bezpoplatnosti zmluvy Okresným súdom Bratislava II. ktorý zamietol návrh na začatie konania v konaní vedenom pod sp. zn. 52C/135/2014 rozhodnutím zo dňa 25.05.2016, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Vo svojom odôvodnení uviedol nasledovné „Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej

príslušnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v časopise zo súdnej praxe pod č. 40/1996)." Žalovaný uvádza, že tvrdenie žalobcu o celkovej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je mylné. Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platí, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. To znamená, že súd môže určiť za neplatné jednotlivé neprijateľné podmienky, avšak toto ustanovenie neumožňuje súdu určiť neplatnosť celej zmluvy pre existenciu neprijateľných podmienok. Navyše, podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto Časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Podľa komentára k Občianskeho zákonníka záver o oddeliteľnosti sa musí opierať o náležitý výklad právneho úkonu v súlade s pravidlami interpretácie uvedenými v § 35. Súčasne sa musí v celom rozsahu brať do úvahy vôľa konajúcich. Výklad sa musí urobiť v kontexte s celým právnym úkonom, s prihliadnutím na každú zložku jeho obsahu. (R.. P.: Komentára k Občianskemu zákonníku 40/1964 Zb.: § 41, ASPI). Ďalej je treba uviesť, že z hľadiska výkladu právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Úmyslom zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel je potrebné pri výklade právneho úkonu chrániť. V súvislosti s návrhom na vyslovenie neplatnosti zmluvy o úvere ako celku, ktorej sa domáha žalobca svojím návrhom si žalovaný dovoľuje poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 15.3.2012 v prejudiciálnom konaním vo veci C-453/10 H., H. proti SOS financ, spol. s r.o. (ďalej len „rozsudok"), ktorý je plnom rozsahu aplikovateľný aj na predmetný spor. Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku zaoberal dvoma prejudiciálnymi otázkami Okresného súdu Prešov. Pričom prvá prejudiciálna otázka sa vzťahovala k rámcu ochrany spotrebiteľa podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica"), a to v tom zmysle, či čl. 6 ods. I Smernice pri zistení nekalých zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, umožňuje urobiť záver, že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. Súdny dvor Európskej únie vo vzťahu k prvej prejudiciálnej otázke rozhodol nasledovne: „Článok 6 ods. / Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje Jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bez uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd, ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa." Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zároveň uviedol, že „cieľom sledovaným normotvorcom Únie v rámci Smernice je nastoliť rovnováhu zmluvných strán, pričom sa má v zásade zachovať platnosť zmluvy ako celku, a nie vyhlásiť za neplatné všetky zmluvy, ktoré obsahujú nekalé podmienky." Súdny dvor Európskej únie sa v rozsudku taktiež zaoberal aj kritériami, ktoré umožňujú posúdiť, či zmluva môže naďalej existovať bez nekalých podmienok, pričom uviedol, že „tak znenie článku 6 ods. 1 Smernice, ako aj požiadavky týkajúce .ta právnej istoty ekonomických činností hovoria v prospech objektívneho prístupu pri výklade tohto ustanovenia, takže... situáciu jednej zo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa, nemožno považovať za rozhodujúce kritérium pre budúci osud zmluvy." Vo vzťahu k odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú prejudiciálnu otázku žalovaný uvádza, že rozsudok jasne a jednoznačne potvrdil, že cieľom čl. 6 ods. l Smernice nie je povinnosť členských štátov nariadiť neplatnosť celej zmluvy. Práve naopak. Európske právo podľa rozsudku a to aj s odkazom na čl. 6 ods. 1 Smernice v zásade obmedzuje nezáväznosť pre spotrebiteľa na konkrétnu podmienku, pričom zmluva ako taká existuje ďalej. Navyše, pri určovaní, Či zmluva môže existovať bez nekalých podmienok je súd v zmysle rozsudku povinný prihliadať výlučne na objektívne kritériá. V tomto smere je teda podľa európskeho práva irelevantné, či by prípadné vyhlásenie neplatnosti zmluvy ako celku bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to. že vyhlásenie neplatností celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje žalobca nemá žiadnu oporu v ustanoveniach vnútroštátneho a ani európskeho práva. Poukazujeme na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú predstavuje existencia veci rozhodnutej, na ktorú je súd

povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania. O platnosti jednotlivých časti zmluvy o úvere č. 208700270 (teda či zmluva je bezúročná a bez poplatkov alebo nie) už bolo rozhodnuté dňa 01.03.2016. rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadený pri Asociácií pre arbitráž. so sídlom na Vansovej 2. 811 03 Bratislava, sp. zn. SRSAspA 06399/15, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Podľa ustanovenia § 161 ods. 1 ,Ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú .splnené podmienky, za ktorých može konať a rozhodnúť (ďalej len procesné podmienky):". ods. 3 „Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na Jeho odstránenie. Pritom .spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví." Z uvedeného vyplýva, že ak sa v konaní vyskytnú neodstrániteľné nedostatky konania, súd nemôže vo veci konať a rozhodnúť, ale musí konanie zastaviť v akomkoľvek štádiu konania. Teda uvedené ustanovenie súdu ukladá skúmať podmienky konania v trvaní celého konania. Medzi neodstrániteľné nedostatky v konaní sa okrem iného považuje aj res íudicata. Podľa ustanovenia § 230 „Ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova." Nie je pritom rozhodujúce, že skoršie rozhodnutie je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa ustanovenia S 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní „Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ^ 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle." Súd neraz rozhodoval o námietke veci rozhodnutej až dospel k nasledujúcim záverom: Žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Nejvyššího soudu ČR, sp.zn. 29Cdo 2254/2011 zo dňa 27.06.2013. v ktorom sa uvádza, že „pravomocný rozhodčí nález má účinky pravomocného soudního rozhodnutí a vytváŕí tudíž prekážku věci pravomocné rozhodnuté (rei iudicatae). Okolnost, že rozhodčí nález je prípadné věcné nesprávný (ba dokonce zmatečný), mu účinky pravomocného soudního rozhodnutí vytvářejícího prekážku veci pravomocné rozhodnuté neodnímá." V súvislosti s vyššie uvedeným žalovaný poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2002, sp. zn. 3 Cdo 100/01, v ktorom sa uvádza, že „právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah Je alebo nie Je, vychádzajúcej z rovnakého .skutkového základu (z rovnakého skutku)." Obdobný názor zaujal Najvyšší súd SR aj vo svojom Uznesení sp. zn. 3 Cdo 42/2006, v ktorom sa uvádza, že „právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je alebo nie Je bola (musela byť) posúdená pri /rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva." Uznesením Krajský súd v Prešove zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. lCo/9/2011 uviedol v spore o plnenie, v ktorom žalovaný vystupoval na strane žalovanej, rozhodol odvolací súd tak. že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil z dôvodu absolútnej ignorácie skúmania podmienky konania v podobe absencie prekážky právoplatne rozsúdenej veci (Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. JCo/79/2011). V inom konaní, v ktorom taktiež na strane žalovanej vystupoval žalovaný, rozhodol Uznesením Krajský súd v Košiciach zo dňa 03.05.2012, 5Co/43/2012>207 o potvrdení rozhodnutia prvostupňového súdu, ktorým tento súd prerušil konanie vo veci ochrany spotrebiteľa do právoplatného skončenia konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Krajský súd v Košiciach okrem iného uviedol, že „...žalobkyňa podala na Okresnom súde Bratislava 11 žalobu, ktorou .sa domáha zrušenia uvedeného rozsudku rozhodcovského súdu, lebo rozhodcovská doložka, ktorou bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Je neplatná. Pretože žalobkyňa podanou Žalobou domáha sa okrem iného určenia neplatnosti úverovej zmluvy podľa 80 písm. c) O.s.p. treba mať naliehavý právny záujem na takomto určení, lebo ide o určovaciu žalobu. Žalovaný podal proti žalobkyni žalobu na plnenie povinnosti vyplývajúce z úverovej zmluvy (§ 80 pism. b) O.s.p.) a tento rozhodcovský rozsudok až do prípadného zrušenia zaväzuje účastníkov konania a vytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 O.s.p., lebo zahŕňa v sebe aj riešenie otázky existencie práva a právneho vzťahu, ktorého sa návrh žalobkyne týka." Rovnaký názor zaujal aj Okresný súd Bratislava I, ktorý Uznesením vedeným pod sp. zn. 17C/35/2014 zo dňa 03.06.2014 zastavil konanie a uviedol nasledovné „Tým, že rozhodcovský súd právoplatne rozhodol rozsudkom na plnenie, súd je povinný vychádzať z premisy, že rozhodcovský súd musel (mal posúdiť), aj platnosť zmluvy o úvere a zmluvných dojednaní v nej obsiahnutých. Vychádzajúc z ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, upravujúceho účinky rozhodcovského rozsudku, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu." Právna povaha rozhodcovského rozsudku sa stala aj predmetom aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR, Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. septembra 2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 - ide o

súdne rozhodnutie vo veci. v ktorej na strane oprávneného vystupoval žalovaný; R 46/2012; Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011; všetky rozhodnutia sú publikované na webovskej stránke www.nsud.sk). NS SR jednoznačne potvrdil povahu rozhodcovského rozsudku ako res iudicata a uviedol nasledovné: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustné uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Vyplýva to z § 159 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku Je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány. To isté platí aj v prípade, ak ide o rozsudok rozhodcovského orgánu. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné právo. Ako vyplýva z rozhodnutia ESD vo veci Asturcom (ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského rozhodnutia), smernica Č. 93/13/EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd Členského štátu, aby pristúpil k opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie sa európskeho práva, čo súdny dvor potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Podľa tohto rozhodnutia sa pri posudzovaní, či je vecná kontrola rozhodcovských rozhodnutí exekučným súdom potrebná alebo nie, má aplikovať vnútroštátna úprava pri zohľadnení izv. zásady procedurálnej autonómie členských štátov. Rozhodnutia rozhodcovských súdov s účinkami právoplatných rozsudkov sa tak podľa súdneho dvora majú kontrolovať iba v tom rozsahu, v akom to pripúšťa vnútroštátne právo. Z uvedeného vyplýva, že smernica č. 93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na to, aby exekučný súd podrobil rozhodcovský rozsudok kontrole vecnej správnosti. Podľa rozhodnutia ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione deU'Economia a delle Finanze právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých rozhodnutie získava právoplatnosť (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Žalovaný podotýka, že zásada res iudicata je jednou zo základných zásad akéhokoľvek procesného práva (v trestnom práve ide o zásadu ne bis in idem) v celoeurópskom meradle. Táto zásada nie je v slovenskom procesnom práve uplatňovaná lak vo vzťahu k akémukoľvek prípadu (nedochádza leda k odlišnému prístupu v závislosti na prípade) a ani nesťažuje uplatnenie práva Spoločenstva, keď žalovaný v rozhodcovskom konaní predsa môže použiť prostriedky obrany v exekučnom konaní. Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicaia je naviac jednou zo základných zásad rozhodcovského konania akceptovateľnou v medzinárodnou meradle (Chovancova, K.: Res uudícata v medzinárodnej arbitrážnej praxi. Bulletin slovenskej advokácie, 2008, č. 9 • 10). Poňatie rozhodcovského rozsudku ako res iudicaia plne rešpektuje aj judikaiúra ESD. Podľa názoru žalovaného ten istý predmet konania je daný vtedy ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých osôb, pričom nie je rozhodujúce či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie, t. j. či len, kto v skoršom konaní vystupoval ako odporca má v novom konaní postavenie navrhovateľa. Z Rozhodcovského rozsudku je jasne zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil Zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobcovi plnenie. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z hľadiska res iudicaia je prípadná nesprávnosť Rozhodcovského rozsudku irelevantná a aj v takomto prípade res iudicata naďalej existuje. S poukazom na uvedené, je žalovaný toho názoru, že ak procesné podmienky nie sú splnené, konanie vykazuje nedostatky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, tvorí výrok takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný v rozsudku na plnenie a preto by súd mal konanie zastaviť pre neodstrániteľný nedostatok konania. 1/ zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.02.2014. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov Je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 396,00 EUR, ak nie je dohodnuté inak do 17.01.2015 na účet veriteľa špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené so zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 17.01.2015." Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 396.00 EUR s termínom splatnosti dňa 17.01.2015. Následne však dlžník požiadal v ten istý deň o možnosť využitia

splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 04.02.2014 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 33.00 EUR. vždy k 17. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 17.02.2014. Žalovaný si individuálne dohodol podmienky Zmluvy o úvere, s tým že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal na základe vyplnenia formuláru o overení klienta boli dojednané podmienky poskytnutia úveru a k tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej bonity klienta. Žalobca tvrdí, že uvedenie RPMN a priemernej RPMN v predmetnej zmluve o úvere je pre spotrebiteľa zavádzajúce. Toto tvrdenia nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Žalobca na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložil žiaden relevantný dôkaz (aj keď v tejto časti znáša dôkazné bremeno). Žalovaný má zato, že žalobca nepreukázal nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosť konkrétne nezdôvodnil v Rozsudku ani Súd prvého stupňa (t.j. v Čom je výpočet nepravdivý, kde je výpočet chybný a aký správny výpočet má byť). Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 309,86 %. Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 98 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 309.86 %, dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru. Čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. 2/ zmluva o spotrebiteľskom úvere Č, XXXXXXXXX zo dňa 29,11.2013 Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX) na prednej strane je uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 984,00 EUR, ak nie Je dohodnuté inak do 17.11.2014 na účet veriteľa .špecifikovaný vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o .spotrebiteľskom úvere a termín konečnej .splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 17.11.2014." Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno, hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 984,00 EUR s termínom splatnosti dňa 17.11.2014. Následne však dlžník požiadal v len istý deň o možnosť využitia splátkového kalendára - Dohody o plnení v splátkach. Dlžník bol dňa 29.11.2013 s predmetnou Dohodou oboznámený, na znak Čoho ju podpísal, a preto mal vedomosť aj o existencii náležitosti, ktoré v nej následne boli uvedené. Spotrebiteľ sa zaviazal uhradiť celkovú čiastku v 12 pravidelných mesačných splátkach vo výške 82,00 EUR. vždy k 17. kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom 17.12.2013. Žalovaný si individuálne dohodol podmienky Zmluvy o úvere, s tým že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonal na základe vyplnenia formuláru o overení klienta boli dojednané podmienky poskytnutia úveru a k tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej bonity klienta. Žalobca tvrdí, že uvedenie RPMN a priemernej RPMN v predmetnej zmluve o úvere je pre spotrebiteľa zavádzajúce. Toto tvrdenia nemôže obstáť, nakoľko tak výpočet RPMN uvedený v zmluve o úvere, ako aj výpočet uvedený v dohode o splátkach zodpovedá skutočnosti. Žalobca na preukázanie tvrdenej nepravdivosti nepredložil žiaden relevantný dôkaz (aj keď v tejto časti znáša dôkazné bremeno). Žalovaný má zato, že žalobca nepreukázal nepravdivosť výpočtu RPMN a túto nepravdivosť konkrétne nezdôvodnil v Rozsudku ani Súd prvého stupňa (t.j. v čom je výpočet nepravdivý, kde je výpočet chybný a aký správny výpočet má byť). Podľa dohody o splátkach spotrebiteľ berie na vedomie, že výška ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a je vo výške 304,10 Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak, ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých logicky vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN vo výške 96,80 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru v jednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 304.10 %, dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Vzorec výpočtu RPMN je naviac

jasne a zreteľne uvedený vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru. Výška RPMN je taktiež v dokumente Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol klient oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojím vlastnoručným podpisom a je rovnaká ako v samotnej zmluve o úvere č. XXXXXXXXX. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytla klientovi pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. Žalovaný žiada, aby súd vo veci aplikoval rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie č. C-26/13 vo veci Árpád Kásler, Hajnalka Káslemé Rábai ./. OTP Jelzálogbank Zrt zo dňa 30.04.2014 v spojení s dispozitívnym ustanovením § 502 Obchodného zákonníka. Podľa odbornej literatúry totiž Kromě podstatných částí bude v praxi smlouva o úvěru zpravidla obsahovat i úpravu rady dalších otázek, jsou to napr. zpúsob a lhúta poskytnutí penežních prostredkú účel úvěru. výše úroku, lhúta k vrácení úvěru, smluvní pokuta za porušení povinností dlužníkem. V této souvislosti je třeba zdúraznit, že k podstatným částem smlouvy o úvěru nepatri dohoda o výši úroku. (ŠTENGLOVÁ, !., PLÍVA, S.. TOMSA, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentár. 12. vydání. Praha : C. H. Beck 2009, s. 1078-1079). Ujednání o termínu poskytnutí úvěru, termínu vrácení úvěru ani sjednání výše úroku nejsou podstatní náležitostí smlouvy (ELIÁŠ, K., DVOŔÁK, T. a kol. Obchodní zákoník. Praktické poznámkové vydání s výběrem z judikatury od roku 1900. 5. prepracované a rozšírené vydaní. Praha : Linde 2006, s. 783). Dohoda o výši úroku nemusí být ve smlouvé obsažena, protože zákon má dispozitivní pravidlo v § 502 (PELIKÁNOVÁ. L; Komentár k obchodnímu zákoníku. 4. díl. Praha : Linde 1997, s. 375), K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk, čo jedle vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto Je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. i 2 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčii, J.. Škárová, M.. Hulmák. M. a kol. Občanský zákoník í. § I až 459. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. júnom 2014. odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31. mája 2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Navyše by bol však v súlade so súčasnou právnou úpravou, keďže by nedošlo k prekročeniu dvojnásobku priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Klient uzatvoril zmluvu o úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Slovenská právna úprava v oblasti úverov „účtovaniu" poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totiž výslovne spomína niektoré poplatky: za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru, poplatok za vedenie účtu atď.. V prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o.i. aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Je potrebné zopakovať, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty

znáša žalobca, a nie žalovaný. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy o úvere išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov (tak ako žalovaný). Pokiaľ sa žalobca, dovoláva údajov výlučne bánk, koná tak v priamom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, i.j. nie len bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Treba uviesť, že definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného do 31.10.2008 (Ak je v spotrebiteľskej zmluve predmetom záväzku poskytnutie peňažných prostriedkov za neprimeranú odplatu, súd môže odplatu znížiť; prihliadne pritom najmä na odplaty poskytované bankami pri spotrebných úveroch. Ak súd rozhodne o znížení odplaty za poskytnuté peňažné prostriedky a spotrebiteľ splnil svoj záväzok vo väčšom rozsahu, ako bol podľa rozhodnutia súdu povinný, dodávateľ je povinný bez zbytočného odkladu vrátiť spotrebiteľovi plnenie, ktoré presahuje výšku poskytnutých peňažných prostriedkov a primeranej odplaty.) alebo do 31.05.2010 (Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, tak nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery v mieste bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy.). Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je. samozrejme, nižšia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac prevýšenie takejto odplaty je možné a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. K uvedenému je potrebné poukázať na záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami. Podľa Vrchného súdu v Prahe je u nebankových subjektov potrebné postupovať inak. V týchto prípadoch sú kedykoľvek poskytované pôžičky alebo úvery osobám, ktoré by pôžičku či úver od banky nedostali pre isté riziko spojené s osobou dlžníka. Je nutné vziať do úvahy, že v prípade týchto peňažných prostriedkov je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov sú vybavované omnoho pružnejšie, ako tomu býva u konzervatívnejších bánk. čo je ale vzhľadom na ich zameranie pochopiteľné. Preto je logické, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švesika, J.. Spáčil. J.. Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákonik I. § 1 až 459. Komeniáŕ. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 67-68: pričom ireba zdôrazniť, že ide o najuznávanejší komentár v ČR. ktorého autormi sú sudcovia NS ČR). Ani s týmto názorom sa Súd prvého stupňa nevysporiadal. Žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž ..veriteľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona 18a) alebo o osobitnú službu, ktorá nieje podmienkou úverového vzťahu a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa." Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Už len z toho dôvodu je Rozhodnutie nepoužiteľné. Naproti tomu si žalovaný dovolí poukázať na aplikovateľné rozhodnutie Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššie postaveného súdu v sústave všeobecných súdov NSR (ktorý je inštančne nadriadeným súdom aj pre Vrchný krajinský súd v Karlsruhe). ktoré je aktuálnejšie, ako žalobcom uvádzané rozhodnutie. V predmetnom rozhodnutí Spolkový súdny dvor (Bundesgcrichlshof) výslovne judikoval, že poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení je prípustný (rozhodnutie je dostupné na http://www.dnoti.de/DOC/2012/l lzr3_10.pdf. sp. zn. XI ZR 3/10 zo dňa 07.12.2012). Naviac, v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy poukazuje žalovaný na novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 132/2013 Z.z. účinný od 10.06.2013. Žalovaný zotrváva na svojich tvrdeniach, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 9 ods. 10 novelizovaného Zákona o spotrebiteľských úveroch sa totiž „veriteľovi zakazuje požadovať

od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu. na ktorom je vedený spotrebiteľský úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo poskytnutia spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného zákonníka, osobitného zákona 18a) alebo o osobitnú službu, ktorá nie je podmienkou úverového vzťahu .a ktorej podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa." Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úveru. resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. Žalovaný rázne odmieta, že zmluvná podmienka, t.j. „administratívny poplatok za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou" je neprijateľná zmluvná podmienka. Článok 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné." Z uvedených ustanovení vyplýva, že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Spotrebiteľovi nie je a ani nemôže byť odňatá možnosť slobodnej voľby, či určité služby za určitú cenu prijme, alebo službu nevyužije. Žalovaný v tejto súvislosti odkazuje na stanovisko generálnej advokátky Veriaci Trstenjak v konaní pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-484/08, ktorá sa podrobne zaoberá podstatou výnimky uvedenej v článku 4 odsek 2 Smernice: Článok 4 ods.2 smernice ako kľúčová oblasť autonómie vôle 61.Z historického vývoja smernice 93/13 vyplýva, že pôvodný návrh Komisie(25) neobsahoval porovnateľné ustanovenie. Bolo teda zavedené pri výkone úprav, ktoré Rada uskutočnila v rámci legislatívneho procesu.(26) 62. V odbornej literatúre je Jeho neskoršie zaradenie do návrhu smernice kvalifikované ako kodifikačné rozhodnutie zákonodarcu Spoločenstva, ktorého cieľom je ochrana autonómie vôle.(27) Autori sa zhodujú v tom, že legislatívnym cieľom tohto ustanovenia je obmedziť súdnu kontrolu nekalej povahy podmienok zakotvených v zmluvách, ktoré boli uzatvorené so spotrebiteľmi, aby sa uprednostnila sloboda strán nezávisle upraviť svoje vzťahy v záujme fungujúceho trhu založeného na konkurencii cien a plnení.(28) 63.V právnej náuke sa zastáva názor, že z dôvodu úvah súvisiacich s trhovým hospodárstvom článok 4 ods. 2 smernice 93/13 obmedzuje rozsah kontroly zmluvných podmienok. V súlade so základnými zásadami liberálneho hospodárskeho poriadku zmluvné strany samostatne definovali plnenie a protiplnenie, na ktorých výmenu uzatvárajú zmluvu. Táto sloboda je v súlade so zákonmi trhu a hospodárskej súťaže, ktoré by boli čiastočne ochromené, ak by bolo treba preskúmať primeranosť alebo ekvivalenciu plnenia a protiplnenia, čo by predajcom alebo dodávateľom bránilo, aby na trhu uplatnili plánované správanie, ktoré by bolo upravené v súlade s vyššie uvedenými zákonmi.(29) 64.Z tohto ustanovenia možno vyvodiť, že zákonodarca Spoločenstva chcel, aby povinnosti súvisiace s hlavným plnením, ako aj primeranosť vzťahu cena plnenie zásadne upravovala dohoda strán a ponuka na trhu.(30) Toto ustanovenie určitým spôsobom odráža napätý vzťah medzi autonómiou vôle a potrebou právneho zásahu v prospech ochrany spotrebiteľa. Právna náuka zakladá svoj výklad článku 4 ods. 2 na skutočnosti, že toto ustanovenie svojím normatívnym obsahom v podstate zodpovedá právnym pravidlám, ktoré boli platné v právnych poriadkoch niektorých členských štátov už pred prijatím smernice 93/13 a ktoré by mohli slúžiť ako vzor.(31) 66.Základné pravidlo, ktoré možno z tohto ustanovenia vyvodiť, je. že nekalá povaha jasných a zrozumiteľných podmienok, ktoré stanovujú cenu alebo rozsah povinností súvisiacich s hlavným plnením, nepodlieha kontrole podľa článku 3 smernice 93/13. Toto ustanovenie leda v zásade vyníma z kontroly nekalej povahy najmä špecifikáciu plnenia a vzťah primeranosti, ktorý si strany zmluvne stanovili.(33)... Citované závery generálnej advokátky Trstenjak týkajúce sa výkladu článku 4 ods. 2 Smernice, pritom tiež vyplývajú zo základných cieľov EÚ stanovených v článku 3 odsek 3 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého Európska únia sa usiluje o trvalo udržateľný rozvoj Európy založený okrem iného na sociálnom trhovom hospodárstve s vysokou konkurencieschopnosťou. Pri dojednaní Protokolu (č. 27) o vnútornom trhu a hospodárskej súťaži, pripojenému k Zmluve o fungovaní Európskej únie, vzali Vysoké zmluvné strany tiež do úvahy, že podľa článku 3 Zmluvy o Európskej únii vnútorný trh zahŕňa systém zabezpečujúci, že hospodárska súťaž nebude narušená. Z uvedených ustanovení európskeho primárneho práva tak celkom jednoznačne vyplýva, že efektívny trh založený na voľnej súťaži cien a súťaži služieb, rovnako ako trhové hospodárstvo založené na autonómii vôle zmluvných strán, patrí medzi základné princípy európskeho práva. Aj z tohto dôvodu potom nemožno pripustiť, aby rozširujúca aplikácia práva na ochranu spotrebiteľa vylúčila princíp autonómie vôle pri dojednávaní základných prvkov zmluvného vzťahu, akými sú predmet plnenia a jeho cena. Vyššie citované znenie smernice bolo do nášho právneho

poriadku implementované prostredníctvom ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka: ..Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané." Z citovaného textu Občianskeho zákonníka vyplýva, že vyššie uvedená argumentácia vychádzajúca zo znenia smernice, je v celom rozsahu aplikovateľná aj na právny poriadok Slovenskej republiky. Predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny. Ak by takýto prieskum bo! prípustný, dochádzalo by k neprimeraným a extrémnym zásahom do trhu a v konečnom dôsledku k regulácii cien všetkých tovarov a služieb. Taká regulácia cien by bolo v priamom rozpore s čl. 55 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého hospodárstvo Slovenskej republiky je postavené na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Žalobcom navrhovaná aplikácia ustanovení o ochrane spotrebiteľa by nad prípustnú mieru zasiahla do základných hybných síl nášho a európskeho hospodárstva. Z uvedeného vyplýva, že zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní, je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na ust. § 53 ods. I Občianskeho zákonníka ako aj článku 4 odsek 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania. Pri otázke neplatnosti zmluvy ako celku žalovaný uvádza, že v predmetnom prípade nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, keďže podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Podľa tohto ustanovenia by teda bola neplatná len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a žalovaný by mal naďalej nárok na ostávajúcu primeranú odplatu. Žalobca teda nemôže dosiahnuť neplatnosť celej Zmluvy z dôvodu neprimeranej výšky odplaty, keďže neexistuje zákonné ustanovenie, na ktoré by sa mohol odvolať. Koncepciu celkovej neplatnosti Zmluvy nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva a ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej Zmluvy. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Ako už judikoval Súdny dvor Európskej únie vo veci č. C-453/10 Perenič. Pereničová./. S.O.S. financ: Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že pri posudzovaní otázky, či zmluva uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá obsahuje jednu alebo viacero nekalých podmienok, môže bez uvedených podmienok naďalej existovať, sa súd. ktorý o veci rozhoduje, nemôže opierať len o prípadnú výhodnosť vyhlásenia neplatnosti dotknutej zmluvy ako celku pre jednu zo zmluvných strán, v tomto prípade spotrebiteľa. ... Konštatovanie nekalosti takej obchodnej praktiky predstavuje jeden z prvkov, na ktorých príslušný súd môže podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 založiť svoje posúdenie nekalosti zmluvných podmienok týkajúcich sa nákladov na úver poskytnutý spotrebiteľovi. Také konštatovanie však nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti uzavretej zmluvy o úvere podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13. To leda znamená, že aj Súdny dvor EÚ akcentoval princíp zachovania platnosti (zvyšku) spotrebiteľskej zmluvy a naviac uviedol, že nekalá obchodná praktika nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti zmluvy o úvere. Zásada zachovania platnosti zmluvy je napokon zohľadnená aj v aktuálnom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-26/13 z 30. apríla 2014 (Á. Kásler a H. Káslemé Rábai). Žalovaný žiada, aby Súd tieto rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci aplikoval a pre prípad, že sa s nimi nestotožní, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ako sa s nimi vysporiadal. Napokon treba spomenúť aj ústavnoprávny princíp zachovania platnosti zmluvy, podľa ktorého základním principem výkladu smluv je priorita takového výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy pred lakovým výkladem. který neplatnost smlouvy zakládá. jsou-li možné oba dva výklady (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.04.2005, sp. zn. I ÚS 625/03). K bezdôvodnému obohateniu. V zmysle § 451 kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobca plnil na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Žalovaný súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. K Dohode o zrážkach zo mzdy. Žalovaný

v žiadnom prípade nesúhlasí s tvrdením súdu, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná a už vôbec nesúhlasí aby ju žalobca nepodpísal. To, že Dohoda predstavuje samostatný dokument je rovnako v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa, v ktorej zákonodarca pripustil možnosť zabezpečenia uspokojenia pohľadávky alebo splnenia záväzku vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a iných príjmov, ak táto dohoda je uzatvorená vo forme osobitnej listiny. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé, že by žalobca preukázal, že by nebol o následkoch uzavretia tejto Dohody osobitne poučený. Inštitút zrážok zo mzdy upravuje § 551 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a predstavuje legitímny prostriedok slúžiaci veriteľovi na zabezpečenie jeho dlhu. Ide o dohodu zmluvných strán, ktorú uzatvoria na základe ich dobrovoľnosti. Možnosť zabezpečenia záväzku je esenciálnou zložkou každého zmluvného vzťahu, na základe ktorého je veriteľ, resp. záujem veriteľa chránený pred zlou platobnou disciplínou dlžníka. Zabezpečenie záväzkov v zmluvných vzťahoch slúži k zvýšeniu právnej istoty veriteľa a zároveň prispieva k stabilite týchto vzťahov. Dohoda o zrážkach zo mzdy spĺňa základné náležitosti, a to 1. písomnú formu. Zákon vyžaduje, aby dohoda o zrážkach zo mzdy a iných príjmov bola uzatvorená písomne. Jednostranným príkazom veriteľa platiteľovi mzdy (pravidelného príjmu) takáto dohoda nemôže vzniknúť. Jej obsahom je totiž súhlas dlžníka s tým, aby platiteľ jeho mzdy alebo iného príjmu (ktorý nie je účastníkom tejto dohody) realizoval zrážky v dohodnutej výške a zrazené sumy vyplácal veriteľovi. Práve takýto súhlas bol daný podpisom na dohode, a prelo ide o dvojstranný právny úkon, s ktorým sa spájajú následky zabezpečovacieho prostriedku. 2. súhlas dlžníka s dohodou, na znak čoho bola Dohoda podpísaná. 3. uvedenie rozsahu vykonávaných zrážok vo výške 82 EUR zo zmluvy č. 208700211 a zo zmluvy č. 208700270 vo výške 33 EUR. Uzavretím dohody vzniká veriteľovi právo, aby mu po uplynutí doby splatnosti pohľadávky boli prevedené sumy zrazené na základe tejto dohody zo mzdy alebo iného príjmu dlžníka. V dohode musí byť uvedené, v akom rozsahu sa majú vykonávať zrážky zo mzdy. V nijakom prípade nesmú byť zrážky vyššie, než ako ich ustanovuje Občiansky súdny poriadok pre výkon rozhodnutia (§ 276 až S 281 OSP a § 866 . Dohoda o vyšších zrážkach by odporovala zákonu, a preto by bola v časti prevyšujúcej dovolené zrážky neplatná (pozri § 41 QZJ. Z toho jasne vyplýva, že celková výška, ktorá sa má zraziť nie je obligatórna náležitosť Dohody o zrážkach zo mzdy. Obligatórna náležitosť je výška mesačnej zrazenej sumy. 4. V prípade dohody o zrážkach zo mzdy sa veriteľ dostáva do majetkovoprávneho styku s ďalším subjektom, ktorý nie je priamym účastníkom dohody o zrážkach zo mzdy, t. j. s platiteľom mzdy. Preto v dohode musí byť platiteľ mzdy náležité identifikovaný, ako to je uvedené v spornej dohode. Presné označenie platiteľa mzdy je potrebné už z toho dôvodu, že platiteľ musí mať spoľahlivý doklad o tom. že zrážky vykonáva oprávnene. Z vyššie uvedeného nie je možné ju vyhlásiť za neplatnú. Vyplnením Dohody o zrážkach zo mzdy mala možnosť klient Dohodu individuálne dohodnúť, teda znemožňuje to aby šlo iba o formulárovú listinu ktorú možno buď prijať alebo odmietnuť Klient sa svojim pričinením podujal k jej podpisu, prijatiu, ovplyvneniu obsahu, a preto nemožno hovoriť o absencii individuálneho dojednania zabezpečovacieho prostriedku. Navyše poukazujeme aj na ustanovenie § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z. z. „Ak ďalej nie Je ustanovené inak, veriteľ nesmie sám alebo prostredníctvom tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie vzájomne závislej zmluvy, ktorá súvisí so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a najmä ktorej predmetom je čo aj len sčasti plnenie, ktoré je veriteľ podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti povinný poskytovať spotrebiteľovi aj bez uzavretia takejto zmluvy. Získanie spotrebiteľského úveru nemožno podmieniť uzavretím vzájomnej závislej zmluvy, s výnimkou poistnej zmluvy alebo zmluvy o zabezpečení záväzku spotrebiteľa ručením, zrážkami zo mzdy a z iných príjmov alebo záložným právom dojednaných za podmienok ustanovených zákonom, ak je to primerané vzhľadom na spotrebiteľský úver a okolnosti jeho poskytnutia: ustanovenia tohto zákona alebo osobitného predpisu o zákaze alebo neprijateľnosti zabezpečenia záväzku spotrebiteľa týmto nie sú dotknuté." Súd prvého stupňa absolútne nezdôvodnil v čom spočíva neplatnosť Dohody o zrážkach zo mzdy, ale snaží sa upriamiť pozornosť na zníženú bdelosť klientky pri jej podpise. Radi by sme poukázali, že okrem navrhovateľky a pracovníka obchodnej služby nikto nevie v akom stave sa navrhovateľka nachádzala, a ponímanie súdu o zníženej bdelosti považujeme za absolútne irelevantný argument, ktorý zakladá neodôvodnené rozhodnutie súdu, ktoré nemá žiadnu právnu oporu. To, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola so žalobcom individuálne dojednaná, dosvedčuje aj existencia dodatku k zmluve o úvere, v súvislosti s ktorou bola dohoda uzavretá, a síce dodatok precizujúci použitie žalovaným poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon zamestnania žalobcu. Jedná sa o dodatok vlastnoručne vyplnený a podpísaný žalobcom, ktorý opätovne nie je a nemôže byť uniformné uzatváraným. Zároveň nie je pravdou, že v prípade dohody o zrážkach zo mzdy môže dôjsť k nekontrolovanému konaniu zo strany veriteľa, pretože: a) právny predpis (§ 551 ods. I Občianskeho zákonníka) obsahuje zákonný limit výšky vykonávaných zrážok tým, že zrážky zo mzdy nesmú byť väčšie, ako by boli v prípade výkonu rozhodnutia; b) predbežným opatrením súdu možno

uložiť aj povinnosť platiteľa mzdy nevykonávať zrážky podľa účastníkmi dohodnutej dohody o zrážkach zo mzdy (R 47/1974) a c) ak by sa stalo, že platiteľ mzdy by zrazil dlžníkovi zo mzdy viac než hol oprávnený a povinný zraziť, a tieto sumy by poukázal veriteľovi, veriteľ by sa na úkor dlžníka bezdôvodne obohatil, a preto by musel tieto sumy vrátiť (Lazar, J. a kol. Občianske právo hmotné. 2. diel. 3. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, IURA EDITION 2006. s. 79). Žalovaný považuje Dohodu o zrážkach zo mzdy platnú, a teda má za to, že nedošlo k naplneniu § 451 „kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov."

3. Žalobca na nariadenom pojednávaní zo dňa 19.10.2017 vzal návrh v časti určovacích výrokov sčasti späť a súd v tejto časti podľa § 145 ods. 2 C.s.p. konanie čiastočne zastavil.

4. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, spisovým materiálom tunajšieho súdu sp.zn.: 6Er/211/2017, pričom zistil nasledovný skutkový stav veci:

5. Dňa 29.11.2013 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX a Dohodu o splnení v splátkach, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a vo VOP, a to vo výške úveru 500,- Eur za administratívny poplatok vo výške 288,25 Eur s ročným úrokom vo výške 39,15 %. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v 12-tich pravidelných splátkach vo výške 82,- Eur od 17.12.2013 do 17.11.2014. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na splátkach celkovo uhradil 1.730,34 Eur. V zmluvách boli uvedené dve percentuálne miery nákladov a to 96,80 % a 304,10 %. V zmluve nebolo uvedené čo na splátkach tvorí istinu a čo úroky.

6. Dňa 04.02.2014 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX a Dohodu o splnení v splátkach, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru za podmienok uvedených v zmluve a vo VOP, a to vo výške úveru 200,- Eur za administratívny poplatok vo výške 117,70 Eur s ročným úrokom vo výške 39,15 %. Žalovaný sa zaviazal úver splácať v 12-tich pravidelných splátkach vo výške 33,- Eur od 04.02.2014 do 17.01.2015. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný na splátkach celkovo uhradil 421,53 Eur. V zmluvách boli uvedené dve percentuálne miery nákladov a to 98,00 % a 309,86 %. V zmluve nebolo uvedené čo na splátkach tvorí istinu a čo úroky.

7. Tunajší súd uznesením č.k. 6Er/211/2017-88 zo dňa 20.10.2017 exekúciu zastavil vo veci exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, sp. zn.: SRSAspA 06399/15 vydaného dňa 01.03.2016, ktorý sa zaoberal plnením zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 208700270 uzavretej dňa 04.02.2014. Súd po zvážení všetkých okolností dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva nebola osobitne dojednaná. Z dikcie ustanovenia § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že individuálne nedojednaná zmluvná podmienka je taká, s ktorou sa spotrebiteľom pred podpisom zmluvy nemal možnosť oboznámiť, a teda ani nemohol ovplyvniť jej obsah, resp. taká, s ktorou sa spotrebiteľ síce mohol oboznámiť, ale jej obsah ovplyvniť nemohol. V danom prípade súd pri posúdení, či ide o osobitne dojednanú zmluvnú podmienku, vzal do úvahy niekoľko okolností. Súd poukazuje v prvom rade na to, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi predložená súčasne s Dohodou o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, v ten istý deň a na tom istom mieste, teda možno povedať, že na tom istom rokovaní. Ako zmluva o úvere, tak aj Dohoda o uznaní záväzku, i samotná rozhodcovská zmluva, má charakter formulárovej zmluvy. Formulár umožnil pracovníkovi oprávneného dopísať len údaje identifikujúce dlžníka, dátum vyhotovenia a označenie osoby, konajúcej v mene a na účet veriteľa (oprávneného). Okrem toho formulár obsahuje už len miesto na podpis dlžníka. Všetky ostatné údaje, vrátane určenia rozhodcovského súdu, sú v zmluve vopred predtlačené. Dlžník, ktorému je predložená takáto zmluva, nemá reálnu možnosť ovplyvniť obsah zmluvy. Rozhodcovská zmluva bola navyše povinnému predložená súčasne (v ten istý deň) s Dohodou o uznaní záväzku, a teda povinný mohol ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých listín a v konečnom dôsledku ani nemusel vedieť o tom, že uzatvára rozhodcovskú zmluvu, napriek tomu, čo bolo na konci zmluvy deklarované. Z predložených listinných dôkazov teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení výslovne vymienil povinný a vzhľadom na charakter zmluvy možno len ťažko predpokladať, že by povinný mal možnosť do obsahu zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať. Z uvedených dôvodov súd podľa § 57 ods. 2

Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní exekúciu ex offo zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.11.2017.

8. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňal náležitosti exekučného titulu a nie je pre strany sporu záväzný, súd konštatuje, že nie sú následne splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 161 C.s.p. v spojitosti s § 230 C.s.p.

9. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

10. Podľa § 456 cit. zák. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

11. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného v rozhodnom čase, na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

12. Podľa § 53 ods. 1 cit. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

13. Podľa ods. 6 cit. zák. ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

14. Podľa § 39 cit. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

15. Podľa § 37 ods. 1 cit. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

16. Podľa § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

17. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodný. Žalobca ako dlžník so žalovaným ako veriteľom uzatvoril dva spotrebiteľské úvery na sumu 200,- a 500,- Eur, ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť do jedného rola od poskytnutia úveru. V zmluvnej dokumentácii sú uvedené dve rôzne priemerné percentuálne miery nákladov, čo súd považoval za neurčité a pre spotrebiteľa za zavádzajúce, keď na jednom zmluvnom dokumente sa uvádza výška 98,00 % (resp. 96,80 %) a na ďalšom 309,86 % (resp. 304,10 %). Za nekalú obchodnú praktiku súd považuje aj konanie veriteľa, ktorý ponúka úver so splatnosťou na jeden rok s jednou splátkou s výhodnou priemernou percentuálnou mierou nákladov a následne predkladá dlžníkovi zmluvnú dokumentáciu, v ktorej umožňuje dlžníkovi dlh splatiť v splátkach, kde je uvedená už reálna priemerná percentuálne miera nákladov. Žalovaný v konaní nepreukázal, že spotrebiteľ si mohol vybrať akým spôsobom splatí dlh, žalovaný nepreukázal, že má obdobné prípady, kde sa spotrebiteľ rozhodol dlh vyplatiť v jednej splátke a nie v splátkach.

18. Súd vlastnou činnosťou zistil, že dohodnuté úroky vo výške 39,15 % ročne sú neprimerane vysoké s poukazom na priemerné úroky v rámci eurozóny v posudzovanom období, ktoré podľa štatistík NBS boli vo výške 8,52 % ročne, resp. 6,99 %. Úroková sadzba, ktorá bola dojednaná vo výške 39,15 %, je v rozpore s dobrými mravmi, v rozpore s právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, pretože súdna prax v zásade považuje za primerané úroky v percentuálnej výške, ktorá nepresahuje trojnásobok priemernej úrokovej sadzby. Z výpisu Národnej banky Slovenska na priemerné úrokové miery zo spotrebiteľských úverov vyplýva, že priemerná úroková miera bola v novembri 2013 vo výške 8,52 % a vo februári 2014 vo výške 6,99 %, teda za primerané úroky by sa podľa názoru tohto súdu považovali úroky, ktoré by nepresiahli 25,56 %, resp. 20,97 % ročne. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že úroky boli dojednané neplatne a úver je možné považovať za bezúročný.

19. Žalobca namietal neprimerane vysoký administratívny poplatok vo výške 288,25 Eur, resp. 117,70 Eur vzťahujúci sa k poskytnutým úverom. Z povahy administratívneho poplatku je zrejmé, že sa jedná o paušálny poplatok, ktorý slúži na výdavky súvisiace s poskytnutím úveru žalovanému. Ustanovenie o administratívnom poplatku nie je neplatné pre svoju neurčitosť s poukazom na § 37, pretože z názvu administratívny poplatok je zrejmé, že tento poplatok slúži na administratívnu činnosť v súvislosti s poskytnutím úveru žalovanému, jedná sa o súvislé a zrozumiteľné ustanovenie zmluvy (por. rozsudok Okresného súdu Nitra, č.k. 12C/299/2012-323 zo dňa 29.01.2014). Zo zmluvy nevyplýva, čím je odôvodnená jeho výška. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za to, že v úverovej zmluve dojednanie poplatku, tvoriaceho podstatnú časť odplaty za poskytnutý úver, bez bližšieho popisu funkcie a dôvodnosti tohto poplatku, je právnym úkonom neplatným, z dôvodu rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka. Výška úrokov a odplaty, dojednaných pri pôžičke alebo úvere, musí byť v súlade s dobrými mravmi. Dojednanie vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku, ako je tomu v uvedenom prípade, nie je ničím iným, ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Výška administratívneho poplatku je pre žalovaného nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o časť právneho úkonu, zabezpečujúcu žalovanému dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku nižšia (por. rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn.: 41Cob/139/2012 zo dňa 27.06.2013). Úrok bol dohodnutý vo výške 195,75 Eur (resp. 78,30 Eur) a poplatok vo výške 288,25 Eur (resp. 117,70 Eur). Na základe týchto nákladov bola RPMN vypočítaná vo výške 96,80 %, de facto 304,10 %, teda o 253,19 % presahovala priemernú RPMN (50,91 %) v obdobnom prípade v posudzovanom čase, teda i s prihliadnutím na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že odmena žalovaného bola neprimerane vysoká. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že zmluva o úvere je v tejto časti neplatná, a preto ak žalobca na splátkach uhradil viac ako si od žalovaného reálne požičal, na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca uhradil na splátkach celkovo 2.151,87 Eur (1.730,34 Eur + 421,53 Eur), teda po odpočítaní istín výška bezdôvodného obohatenia je 1.451,87 Eur (2.151,87 Eur - 700,- Eur). Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkom zaviazal na úhradu dlžnej sumy.

20. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Nárok na zaplatenia finančného zadosťučinenia žalobca riadne nezdôvodnil, okrem uvedenia sumy v podstate neuviedol nič iné, ujmu nijako nekonkretizoval, nepreukázal, že by mu žalovaný spôsobil nejakú závažnú ujmu, preto súd nevidel žiadny dôvod na to, aby žalobcovi priznal nejakú kompenzáciu vo forme finančného zadosťučinenia. Ak žalobca uvádzal, že v dôsledku správania žalovaného bol psychiatricky liečený a musel byť práceneschopný, tak takéto tvrdenie objektívne nepreukázal, napr. stanoviskom lekára alebo výsluchmi svedkov. Skutočnosť, že žalobca bol v konaní úspešný a bolo preukázané porušovanie práv spotrebiteľa žalovaným, to ešte neznamená automaticky priznanie finančného zadosťučinenia. Každý jeden prípad je potrebné posudzovať individuálne, konkrétne okolnosti daného prípadu nijako nenasvedčujú tomu, že by bola žalobcovi spôsobená nejaká ujma, a preto súd návrh žalobcu v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia zamietol ako nedôvodný, nepreukázaný a neodôvodnený, pretože finančné zadosťučinenie je na mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy, vzniknutej spotrebiteľovi, v konkrétnej situácii, čo v predmetnej veci nebolo preukázané (por. rozsudok Okresného súdu Nitra, č.k. 12C/299/2012-323, zo dňa 29.01.2014). V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že žalobca opakovane uzatváral spotrebiteľské úvery, teda nešlo o spotrebiteľa, ktorý sa dostal do takej životnej situácie, že konal pri uzatváraní úverovej zmluvy unáhlene a nepremyslene. Navyše z dokazovania vyplynulo, že žalobca si riadne neplnil svoje povinnosti, bol so splátkami v minulosti v omeškaní.

21. Vzhľadom na čiastočný úspech strán sporu vo veci vo veci súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca navyše zavinil čiastočne zastavenie konania podľa § 256 ods. 1 C.s.p.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).