Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-10-2018.pdf
PDF · 136.21 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/10/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, proti žalovanému: Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o., so sídlom Košická 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 407 470, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Michalom Krnáčom, LL.M., advokátom, so sídlom I. Y. XXX/ XX, XXX XX L., o zaplatenie 20.665,97 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v podaní zo dňa 10.08.2017 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017 okresný súd ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ,,okresný súd") v poradí I. výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 20.665,97 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 20.665,97 Eur od 15.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 22.950,73 Eur od 07.06.2015 do 02.11.2015, zo sumy 25.237,85 Eur od 15.07.2015 do 02.11.2015 a zo sumy 23.865,52 Eur od 07.08.2015 do 02.11.2015, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. okresný súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania a to tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj len ,,OBZ" alebo ,,Obchodný zákonník"), § 262 ods. 1 OBZ, § 269 ods. 2 OBZ, § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj len ,,OZ" alebo ,,Občiansky zákonník"), § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) (ďalej aj len ,,zák. č. 135/1961 Zb." alebo ,,Cestný zákon"), § 3d ods. 3 Cestného zákona, § 4b ods. 1, 2 Cestného zákona, § 43a ods. 1, ods. 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj len ,, zák. č. 50/1976 Zb." alebo ,,Stavebný zákon"), § 6 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej aj len ,,Katastrálny zákon" alebo ,,zák. č. 162/1995 Z.z."), § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom do 31.01.2013, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 (ďalej aj len ,,NV SR č. 87/1995 Z.z.") a § 10c NV SR č. 87/1995 Z.z. mal okresný súd preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 11.02.2008 Dohodu o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcu sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v znení Dodatkov č. 1, 2 a 3 (ďalej aj len „Zmluva") a to v
písomnej forme, ktorá nadväzovala na obsah Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003.
3. Okresný súd zvýraznil, že z hľadiska obsahových náležitostí predmetnú Zmluvu posúdil ako nepomenovanú inominátnu zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, a to napriek v nej používanej terminológii typickej pre nájomnú zmluvu. V tejto spojitosti dôvodil, že posudzovaná zmluva neobsahuje podstatné prvky nájomnej zmluvy, ktorými je dočasné prenechanie veci do užívania za dohodnuté nájomné, keďže jej obsahom je prenechanie správy parkovísk a poskytovanie služieb pri ich prevádzke za dohodnutú odmenu, ktorá predstavuje rozdiel zinkasovaného nájomného od tretích osôb a sumy vyplatenej žalobcovi ako vlastníkovi nehnuteľnosti - miestnych komunikácií. Žalovaný „predmet nájmu" neužíval, ale spôsobom dohodnutým v zmluve participoval, vo forme odmeny za výkon svojej prevádzkovej činnosti, na príjmoch získaných z užívania tohto predmetu tretími osobami, rozdelením získaného príjmu medzi stranami zmluvy, a to v pomere 60 % pre žalobcu a 40 % pre žalovaného. Zmluva zo dňa 06.06.2003 bola uzatvorená medzi žalobcom ako subjektom verejného práva a žalovaným ako podnikateľom, pričom v čl. VI bod 6.2. zmluvy zmluvné strany dohodli výslovnú voľbu Obchodného zákonníka (č.l. 50 - 56 spisu).
4. Okresný súd ďalej uviedol, že z obsahu dohody vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému za odplatu do užívania plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel definované v zmluve s tým, že žalovaný sa žalobcovi zaviazal z týchto plôch vyberať za dočasné parkovanie motorových vozidiel a trvalé parkovanie motorových vozidiel cenu za parkovanie, ktorá je príjmom žalovaného ako prevádzkovateľa. Zároveň sa žalovaný zaviazal uhrádzať žalobcovi nájomné zodpovedajúce 50 % ceny za parkovanie do 30.06.2008 a 60 % ceny za parkovanie od 01.07.2008. Z obsahu takto vymedzených vzájomných práv a povinností zmluvných strán vyplývalo, že predmetom záväzku bolo zabezpečiť výber parkovného za parkovanie motorových vozidiel, ktoré bolo príjmom žalovaného ako prevádzkovateľa a súčasne podnikateľského subjektu s povinnosťou hradiť „nájomné" žalobcovi odvíjajúce sa od výšky vybratého parkovného za príslušný kalendárny mesiac. Vzhľadom na uvedené okresný súd posudzoval záväzkovo-právny vzťah strán s prihliadnutím na vykonanú voľbu práva ako obchodnoprávny.
5. Okresný súd súčasne poukázal na predmet konania, ktorým bolo zaplatenie dohodnutej odmeny za mesiace august 2014 a apríl, máj a jún 2015 vyúčtovanej žalobcom samostatnými faktúrami so stanovenou lehotou splatnosti. Podkladom pre vystavenie jednotlivých faktúr bolo oznámenie žalovaného o výbere parkovného z parkovacích automatov a z predaja parkovacích kariet za príslušné mesiace, na základe čoho žalobca vystavil jednotlivé faktúry a fakturoval sumy „nájomného". V priebehu konania vedeného pod sp. zn. 10Cb/435/2015 žalovaný zaplatil istinu vo výške 72.054,10 Eur, v dôsledku čoho žalobca v časti o zaplatenie istiny vzal žalobu späť a trval na zaplatení úrokov z omeškania z tejto časti žalovanej istiny od splatnosti jednotlivých faktúr do vykonania úhrady dňa 02.11.2015. Okresný súd zvýraznil, že ťažisko procesnej obrany žalovaného spočívalo v tvrdení, že žalovaný vyberal parkovné aj na mieste (parc. č. KN 1945/1, k.ú. L.), ktoré vlastnícky patrí tretiemu subjektu SIRS - Development, a.s. so sídlom v Žiline. V tejto súvislosti okresný súd posudzoval, či v dôsledku prevodu vlastníckeho práva k pozemkovej nehnuteľnosti parcela č. KN 1945/1 zastavaná plocha v k.ú. L. z vlastníctva žalobcu ako predávajúceho spoločnosti SAD Žilina, a.s. ako kupujúcemu zo dňa 23.04.2004, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 17.05.2004 a následne do vlastníctva spoločnosti SIRS - Development, a.s., Žilina, ako vyplýva z LV č. XXXX pre k.ú. L., zaniklo žalobcovi právo na platenie nájomného za túto časť spornej komunikácie. Pre posúdenie procesnej obrany žalovaného okresný súd za určujúcu považoval špeciálnu úpravu vyplývajúcu zo zák. č. 135/1961 Zb. a to § 1 ods. 2, 3 zák. č. 135/1961 Zb., ktorý definuje, čo tvorí pozemnú komunikáciu, § 4b ods. 1, 2 Cestného zákona, ktorý vymedzuje miestnu komunikáciu a účel siete miestnej komunikácie a § 3d ods. 3 Cestného zákona, ktorý určuje vlastnícky režim miestnych komunikácií tak, že vlastníkom miestnej komunikácie je obec. Podľa vyššie citovanej právnej úpravy vlastníckeho režimu miestnych komunikácií bolo možné konštatovať, že aj v prípade prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, v situácii, ak súčasne nedošlo k zmene vlastníckeho práva k telesu pozemnej komunikácie - miestnej komunikácie v rozsahu presahujúcich častí určených na parkovanie a miestna komunikácia vrátane parkovacích miest ako cestné teleso v zmysle právnej úpravy vyplývajúcej z § 1 ods. 3 Cestného zákona patrila žalobcovi, zmena vlastníckeho práva k parcele č. 1945/1 v k.ú. L. nemohla mať dopad na práva a povinnosti strán vyplývajúce zo Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 a následnej Dohody o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcich sa Zmluvy zo dňa 11.02.2008. Podľa okresného súdu stavba miestnej komunikácie a parkovacích
miest, ktoré zasahujú na pozemok tretieho subjektu, v danom prípade spoločnosti SIRS - Development, a.s., má samostatný právny režim nezávislý od právneho režimu pozemku, na ktorom je vybudovaná. Uvedený záver vyplýval i z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 28Cdo 3466/2008, na ktoré poukázal žalobca, a ktorého právna veta sa vzťahuje k prípadu, ak je pozemok, na ktorom sa stavba nachádza so stavbou funkčne spojený. Pokiaľ miestna komunikácia, ktorá je tvorená celým telesom tejto miestnej komunikácie vrátane jej presahu na pozemok spoločnosti SIRS - Development, a.s., t.j. parcelu č. KN 1945/1 je samostatnou vecou v právnom zmysle slova, podlieha samostatnému režimu nezávislému od vlastníckeho režimu pozemku, na ktorom je umiestnená. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi nesporne preukázal vlastnícke právo k miestnej komunikácii - Ulici 1. mája vrátane presahu na parc. SIRS - Development, a.s., a to protokolom o prevode vlastníctva veci, postúpením majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí (ďalej aj len ,,zák. č. 138/1991 Zb.). Vo väzbe na uvedené konštatovania okresný súd námietku žalovaného, ktorá sa týkala presahu cestného telesa miestnej komunikácie na parcelu tretieho subjektu, vyhodnotil ako irelevantnú. Verejnoprávna úprava, ktorá je obsahom zák. č. 50/1976 Zb. bola určujúca pre vymedzenie miestnej komunikácie ako inžinierskej stavby podľa Stavebného zákona, ktoré sa v zmysle úpravy podľa § 6 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z. v katastri nehnuteľností neevidujú. Tieto stavby sa zobrazujú na katastrálnej mape parcelným číslom pozemku, na ktorom je stavba postavená alebo mapovou značkou a sú označené kódom druhu pozemku a kódom spôsobu využívania pozemku. Ako vyplývalo z osobitnej právnej úpravy miestna komunikácia nie je súčasťou pozemkovej nehnuteľnosti, na ktorej je umiestnená a podlieha samostatnému právnemu a vlastníckemu režimu. Preto aj v situácii, ak táto komunikácia zasahovala do nehnuteľnosti tretieho subjektu, uvedená skutočnosť podľa okresného súdu nemala za dôsledok nedostatok oprávnenia žalobcu dohodnúť so žalovaným práva a povinnosti strán pri prevádzke parkovísk a poskytovaní parkovacích služieb Zmluvou strán zo dňa 06.06.2003 v znení jej Dodatkov a Dohodou zo dňa 11.02.2008 a na základe takejto dohody vyberať parkovné spôsobom dohodnutým v zmluve.
6. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia okresný súd vyhodnotil žalobu ako skutkovo a právne dôvodnú, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Okresný súd priznal žalobcovi právo na zaplatenie zmluvnej pohľadávky v rozsahu tak ako vyplývalo z výrokovej časti rozsudku pri zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby, titulom zmluvného nároku - z inominátnej zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka.
7. V závere napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom konania po čiastočnom späťvzatí návrhu v časti uplatnenej istiny ostali pohľadávka z titulu istiny vo výške 20.665,97 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 20.665,97 Eur od 15.10.2014 do zaplatenia a vo výške 8,05 % ročne zo sumy 22.950,73 Eur od 07.06.2015 do 02.11.2015, zo sumy 25.237,85 Eur od 15.07.2015 do 02.11.2015 a zo sumy 23.865,52 Eur od 07.08.2015 do 02.11.2015. Okresný súd konštatoval, že počiatok omeškania žalovaného s úhradou jednotlivých faktúr tak, ako bol vymedzený žalobcom, zodpovedá dojednaniu zmluvných strán v čl. 1 bod 4 Dohody, v zmysle ktorej sa nájomné bude uhrádzať mesačne na základe vystavenej faktúry so splatnosťou 15 dní od jej doručenia. Pri zohľadnení dátumu preukázaného doručenia jednotlivých faktúr žalovanému tak, ako to vyplývalo z pripojených listinných dôkazných prostriedkov, ktoré sú súčasťou spisu, okresný súd dospel k záveru o dôvodnosti uplatneného nároku žalobcom, pričom priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v časti nezaplatenej istiny až do zaplatenia a v ostatnej časti do dňa preukázanej úhrady žalovanej istiny zo strany žalovaného. Pokiaľ išlo o sadzbu úrokov z omeškania, táto bola uplatnená žalobcom ako sadzba zákonných úrokov z omeškania v obchodno-záväzkových vzťahoch a to s prihliadnutím na vykonanú voľbu práva.
8. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj len ,,CSP") v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP. V tejto spojitosti okresný súd uviedol, že vzhľadom na dôvody čiastočného späťvzatia žaloby po začatí konania, t.j. v dôsledku vykonanej úhrady žalovaným po podaní žaloby, žalovaný nesie procesné zavinenie na zastavení konania a je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania. Vo väzbe na procesné zavinenie žalovaného a plný úspech žalobcu v ostatnej časti predmetu konania, okresný súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania (v rozsahu 100%).
9. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v podaní právneho zástupcu zo dňa 10.08.2017 (č.l. 161 spisu), s poukazom na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1
písm. f) CSP. V podanom odvolaní žalovaný poukázal na predmet žalobného nároku, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že je sporná ulica 1. mája s parkovacími automatmi č. 214 a č. 215. V roku 2004 (rok po uzavretí zmluvy) žalobca predal nehnuteľnosti na ulici 1. mája, a to konkrétne parcelu č. 1945/1 zapísanú na LV č. XXXX spoločnosti Slovenská autobusová doprava. Uvedené sa nepremietlo do obsahu Zmluvy a Dohody a žalobca naďalej poberal odplatu za výber parkovného aj z tejto ulice. Slovenská autobusová doprava, akciová spoločnosť, následne nehnuteľnosť v roku 2007 predala spoločnosti SIRS - Development, a.s. Žalovaný podľa Zmluvy a Dohody aj naďalej poukazoval vybraté peňažné prostriedky žalobcovi, ktorý však už nebol vlastníkom celej nehnuteľnosti. Podľa žalovaného tento stav je neakceptovateľný, a preto od roku 2013 prestal poukazovať plnenie z parkovacích automatov č. 214 a č. 215 žalobcovi až do vyriešenia vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom Zmluvy a Dohody. Podľa žalovaného žalobca nemôže očakávať odplatu za výber parkovného, pokiaľ ide o výber parkovného zo stavby na cudzom pozemku. Nehnuteľnosti, na ktorých má žalovaný vyberať parkovné na ulici 1. mája nepatria žalobcovi a tento preto nie je oprávnený prenajímať ich žalovanému a tým ani brať za ne odplatu, s čím sa nevysporiadal okresný súd. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 17.2.2010 vo veci sp. zn. I. ÚS 1737/08, ktorého vybranú časť aj následne citoval. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca preukazoval vlastnícke právo delimitačným protokolom, záverečnou správou pasportizácie nepremenných parametrov, z ktorej vyplýva, že ulica 1. mája je široká 8,5 m a dlhá 5.525,0 m a povrch je betónový. Žalovaný vykonal kontrolné meranie šírky pozemnej komunikácie a zistil, že šírka cesty je 8,23 m a krajnica meria 0,37 m, čo spolu zodpovedá šírke 8,5 m, avšak bez parkovacích plôch. Parkovacie plochy na ulici 1. mája preto preukázateľne ležia na parc. č. 1945/1, ktorá nie je vo vlastníctve mesta. Okresný súd preto nemohol bez ďalšieho dokazovania posúdiť vlastnícke právo k parkovacím plochám rovnakým princípom ako k pozemnej komunikácii na ulici 1. mája, a to ani s ohľadom na charakteristiku v zmysle § 3d ods. 3 Cestného zákona.
10. Žalovaný namietal, že ďalšou spornou otázkou, ktorú bolo potrebné vyriešiť je nie zriedkavo judikovaný záver, že v prípade líniovej stavby nejde o samostatnú vec. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 52/2002, rozhodnutie sp. zn. 22 Cdo 737/2002. Podľa tejto judikatúry líniová stavba nie je samostatnou vecou, ale súčasťou príslušného pozemku ako jeho povrchová úprava. Hoci existujú aj rozhodnutia, ktoré zastávajú názor, že miestna komunikácia, prípadne parkovacia plocha je stavbou a samostatnou vecou z hľadiska občianskeho práva, nie je podľa žalovaného možné prijať explicitný záver, ale je potrebné vždy skúmať stavebno-technickú a konštrukčnú povahu takejto miestnej komunikácie, ako aj to, kde končí stavba a kde začína pozemok. Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej republiky vyplýva, že len spracovanie a stvárnenie povrchu pozemku nie je postačujúce pre to, aby takáto líniová stavba bola považovaná za samostatnú vec v právnom slova zmysle. Žalovaný zvýraznil, že pokiaľ by bolo aj pripustené, že pozemná komunikácia je v rozpore s ustálenou judikatúrou, je samostatnou stavbou, naďalej ide o stavbu na cudzom pozemku a výberom parkovného na predmetnej nehnuteľnosti bez ohľadu na to, či už ide o stavbu v pravom slova zmysle alebo nie, ide o privlastňovanie si úžitkovej hodnoty z cudzej veci. Žalovaný podporne poukázal na zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Cieľom tejto zákonnej úpravy bola potreba usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, ktoré prešli v rámci reformy verejnej správy na obce a vyššie územné celky a ktoré neboli, resp. nie sú doposiaľ usporiadané. Žalovaný zvýraznil, že líniovú stavbu komunikácie a vlastníctvo pozemku pod ňou nemožno oddeľovať a takúto stavbu nemožno bez ďalšieho považovať za samostatnú vec. Na základe uvedeného preto na strane mesta dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Podľa žalovaného je tu dôvodná pochybnosť na priznanie nároku žalobcovi, pokiaľ ide o plnenie z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný mal za to, že nemožno priznať ani celé právo žalobcovi, pretože ide o nájomné za parkovacie plochy, ktorých časť je na pozemku spoločnosti SIRS - Development, a.s. Žalovaný je preto v postavení osoby s lepším právom k „ušlým" majetkovým hodnotám, pretože táto osoba môže byť aj osoba odlišná od vlastníka. Ak má byť faktúra účtovný doklad, tak musí byť na nej uvedená správna výška fakturovanej sumy. Žalovaný v závere podaného odvolania uviedol, že ak parkovacie automaty č. 214 a č. 215 sa nachádzajú na ulici 1. mája a im zodpovedajúce parkovacie státie sa v prevažnej miere nachádza na pozemku parc. č. 1945/1 zapísanom na LV č. XXXX vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. a v menšej časti zasahujú do pozemku vo vlastníctve žalobcu parc. č. 5790 a žalovaný nevie jednoznačne určiť, v akom rozsahu sa parkovanie realizuje na pozemku vo vlastníctve spoločnosti SIRS - Development, a.s. a v akom rozsahu na pozemku žalobcu, tak považoval žalovaný za relevantné vykonať navrhnuté geodetické zameranie za účelom určenia miery, v ktorej parkovacie státie zasahuje na súkromný pozemok a v tejto časti nárok žalobcu považovať za
nedôvodný. Vo zvyšnej časti žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pretože nárok vznikne až na základe riadne vystavenej faktúry, ktorú žalobca doposiaľ žalovanému nedoručil, a tým mal za to, že ide o predčasnú žalobu. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017 zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žalovaný žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.
11. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril v podaní zo dňa 13.09.2017 (č.l. 170 spisu). V podanom vyjadrení žalobca poukázal na obsah Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v spojení s dodatkom č. 1, č. 2 a č. 3, ako aj na obsah dohody o úprave vzájomných práv a povinností. Žalobca poukázal na čl. 1 bod 4 Zmluvy, z ktorého vyplýva, že plochy určené na účely parkovania a státia, pri ktorých fyzické a právnické osoby sú povinné uhrádzať cenu za parkovanie, tak ako sú špecifikované v Zmluve, sú predmetom nájmu, pričom v tomto vzťahu je mesto, prevádzkovateľ je v právnom postavení nájomcu a doba trvania nájmu je doba trvania Zmluvy. Zmluva bola so žalovaným uzavretá za účelom dosiahnutia a zabezpečenia čo najlepšieho využitia verejných parkovísk, verejných komunikácií a ostatných verejných priestranstiev na parkovanie a státie tak, aby bola zabezpečená čo najkomplexnejšia využiteľnosť plôch, plynulosť dopravnej premávky. Neoddeliteľnú súčasť Zmluvy tvorila príloha č. 1, ktorá obsahuje zoznam ulíc, na ktoré sa vzťahuje táto Zmluva a ktoré sú určené na zriadenie parkovísk a miest na státie. K obrane žalovaného v odvolaní žalobca poukázal na to, že predmetom výberu parkovaného sú plochy určené na parkovanie a státie, teda komunikácie a priestranstvá, ktoré sú v zmysle slovenskej právnej úpravy považované za samostatné veci a ktoré boli zároveň presne definované v prílohe č. 1 Zmluvy v znení jednotlivých dodatkov, ako aj Dohody o úprave vzájomných práv a povinností, označené ako menný zoznam ulíc. Vo vzťahu k plneniu si zmluvných povinností bolo preto bezpredmetné, či a koho je vlastníctvo nehnuteľností - pozemku pod parc. č. 1945/1 zapísanom na LV č. XXXX. Žalobca predloženými listinnými dôkaznými prostriedkami, a to Protokolom o prevode vlastníctva veci, postúpením majetkových práv a záväzkov zo dňa 01. decembra 1991 v spojení s jeho prílohami a Záverečnou správou z pasportizácie nepremenných parametrov z januára 2009 v nadväznosti na príslušné ustanovenia Cestného zákona dostatočne preukázal, že cestné teleso na ulici 1. mája v Žiline je miestnou komunikáciou vo vlastníctve žalobcu - obce tak, ako to predpokladá § 3d ods. 3 Cestného zákona. Podľa § 1 ods. 3 Cestného zákona pozemnú komunikáciu, pod ktorý pojem sa v zmysle § 1 ods. 2 písm. c) Cestného zákona zaraďujú aj miestne komunikácie, tvorí cestné teleso a jej súčasti. Plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žilne, vo vzťahu ku ktorým je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a 215, sú súčasťou pozemnej komunikácie vo vlastníctve obce (mesta) tak, ako to predpokladá § 3d ods. 3 Cestného zákona. Z tohto ustanovenia možno jednoznačne dôvodiť, že vlastníctvo je oddelené od vlastníctva pozemku, na ktorom sa predmetná pozemná (miestna) komunikácia nachádza a prevod vlastníckeho práva pod pozemnou (miestnou) komunikáciou na tretí subjekt by nemal vplyv na vlastnícke právo k miestnej komunikácii, vrátane miest určených na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré sú jej súčasťou. S poukazom na § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobca uviedol, že tým dochádza k tomu, že stavba a pozemok sú dve rôzne veci a napriek faktickému spojeniu jedna nie je právne spojená s druhou a každá z nich môže mať samostatný osud. Spoločnosť SIRS - Development, a.s. je teda vlastníkom pozemku a vlastníkom miestnej komunikácie ul. 1. mája je Mesto Žilina, teda dve rozdielne osoby, ktoré sú vlastníkmi dvoch samostatných nehnuteľností. Stavba je samostatnou nehnuteľnosťou a nie je súčasťou pozemku.
12. Žalobca v podanom vyjadrení ďalej poukázal na § 6 ods. 2 Katastrálneho zákona, § 43a ods. 3 zák. č. 50/1976 Zb. Podľa žalobcu bolo v priamom logickom rozpore aj tvrdenie žalovaného, že dôvodom na prijatie zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo-právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami bol záver, že líniová stavba - komunikácia je v zmysle zásady „superficies solo cedit" v širšom slova zmysle spoločnou vecou. Podľa žalobcu a contrario existencia zákona č. 66/2009 Z.z. preukazuje skutočnosť, že miestne komunikácie sú samostatné veci nezávislé od pozemku, na ktorom sa nachádzajú a práve uvedený zákon pomáha odstrániť a vyriešiť majetkovo-právne problémy súvisiace s ich vzájomným usporiadaním. Pokiaľ by bol prijatý nesprávne interpretovaný záver žalovaného, že miestna komunikácia nie je samostatná vec, zákon č. 66/2009 Z.z. by celkom isto pre jeho neopodstatnenosť neexistoval. Ak žalovaný poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 52/2002, 22 Cdo 737/2002, tak podľa žalobcu z nej nie je možné vychádzať, pretože tieto prípady nie sú použiteľné na skutkové okolnosti danej sporovej právnej veci. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sú nepoužiteľné pre daný prípad, pretože úprava pozemných komunikácií v Českej republike je odlišná od právnej úpravy pozemných komunikácií v
Slovenskej republike (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 48/2012). Je tu odlišnosť českej a slovenskej úpravy. Predovšetkým slovenské verejnoprávne predpisy jednoznačne a jasne stanovujú, že miestna komunikácia je inžinierska stavba podľa § 43a ods. 3 Stavebného zákona a rovnako jasne stanovujú, že plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, vo vzťahu ku ktorým je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a č. 215, sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve obce (mesta) tak, ako to predpokladá § 3d ods. 3 Cestného zákona, čo je rozdiel oproti českému právnemu poriadku, v ktorom sa uvádza, že pozemné komunikácie sú pozemkami (§ 58 ods. 2 písm. c) českého zákona č. 183/2006 Sb., príloha vyhlášky č. 190/1996 Sb.). Žalobca sa stotožnil so záverom okresného súdu a navrhol rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10 Cb 157/2015 zo dňa 21.4.2017 (poznámka krajského súdu: žalobca mal zrejme na mysli č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017) v celom rozsahu potvrdiť s priznaním náhrady trov odvolacieho konania.
13. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 09.10.2017 (č.l. 174 spisu) bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené žalovanému (do rúk jeho zvoleného právneho zástupcu) v zmysle doručenky na č.l. 173 spisu, pričom žalovaný do momentu konania a rozhodovania krajským súdom nevyužil možnosť a nevyjadril sa v lehote 10 dní.
14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/157/2015-148 zo dňa 21. apríla 2017 podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/10/2018-183 zo dňa 03.07.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1,2 CSP v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.
16. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
17. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. Primárne krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
21. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, obsiahnutých v podaní právneho zástupcu zo dňa 10.08.2017 (č.l. 161 spisu), krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Nie je namieste ani argumentácia žalovaného, že by sa okresný súd nevysporiadal s podstatou námietky žalovaného uskutočnenej pred okresným súdom, a to, že nehnuteľnosti, na ktorých má žalovaný vyberať parkovné na ulici 1. mája nepatria žalobcovi, a tým podľa žalovaného žalobca nebol oprávnený ich prenajímať žalovanému a ani brať za ne odplatu. K tomuto odvolaciemu dôvodu krajský súd poukazuje na celý rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým sa tento žalovaným namietaný odvolací dôvod v konaní pred súdom prvej inštancie riešil, aj vyhodnocoval, a to nielen vo vzťahu k vyjadreniu vlastníctva miestnej komunikácie nachádzajúcej sa na ulici 1. mája, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel, kde sú umiestnené parkovacie automaty č. 214 a č. 215, ale aj v úzkej väzbe so založeným zmluvným vzťahom medzi žalobcom a žalovaným na základe uzavretej Dohody o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcej sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2003, Dodatku č. 2 zo dňa 03.05.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 11.09.2006, datovanej 11.02.2008 (ďalej len „Dohoda") v spojení so Zmluvou o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk uzavretej na základe § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi žalobcom a žalovaným dňa 06.06.2003 (ďalej len „Zmluva") za dôrazu obsahu vzájomne vyjadrených práv a povinností pre žalobcu a žalovaného. Práve pre charakter založeného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným Zmluvou a Dohodou, preukázaného vlastníctva žalobcu k miestnej komunikácii nachádzajúcej sa na ulici 1. mája v Žiline, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie, potom nebolo určujúce, resp. bolo bez vplyvu vlastníctvo nehnuteľnosti pod miestnou komunikáciou, čo namietal žalovaný tak pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom. K uvedenému sa dostatočne určitým spôsobom vyjadril okresný súd v odôvodnení (odsek 31 až 33 rozsudku).
22. Odvolací súd ďalej uvádza, že založený záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným na základe Zmluvy, Dohody, úprava práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným, riešil režim prevádzky parkovísk zriadených na majetku patriaceho žalobcovi, t.j. na miestnych komunikáciách, u ktorých je nepochybné, že tieto v zmysle § 3d ods. 3 Cestného zákona sú vo vlastníctve obce (mesta). Súčasťou vlastníctva žalobcu, do ktorého patrili miestne komunikácie, bola zaradená aj ulica 1. mája, vo vzťahu ku ktorej miestnej komunikácii plocha určená na parkovanie a státie motorových vozidiel bola obsahom úpravy práv a povinností žalobcu a žalovaného pri výbere parkovného parkovacími automatmi č. 214 a č. 215. Krajský súd kladie dôraz na obsah vyjadrených zmluvných práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným podľa uzavretej Zmluvy a Dohody, vo vzťahu ku ktorým bolo určujúce, čo aj bolo preukázané, že majetkom žalobcu, jeho vlastníctvom je miestna komunikácia, súčasťou ktorej sú plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája v Žiline, ku ktorým, ak je vyberané parkovné parkovacími automatmi č. 214 a č. 215, tak potom uzavretá Zmluva a Dohoda medzi žalobcom a žalovaným zakladá zmluvný záväzok, a to povinnosť žalovaného odvádzať Zmluvne a Dohodou dojednanú časť vybraného parkovného žalobcovi ako vlastníkovi miestnej komunikácie, pretože na takomto zmluvnom záväzku sa žalobca a žalovaný dohodli. Pokiaľ zmluvným nárokom žalobcu a oproti tomu stojacemu zmluvnému záväzku žalovaného bolo odvádzať žalobcovi časť zmluvne dohodnutú z výberu parkovného, tak pri posudzovaní tohto uplatneného nároku nebolo určujúce vlastníctvo pozemku pod miestnou komunikáciou na ulici 1. mája. Zmluvný záväzok žalovaného pri odvádzaní časti výberu parkovného sa týkal a mal väzbu k plochám určeným na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré plochy boli súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve žalobcu, čo bolo preukázané listinnými dôkazmi vykonanými pred okresným súdom.
23. Krajský súd sa stotožnil aj s vyhodnotením Zmluvy a Dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, a to so závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku okresného súdu (odsek 27 a 28), keď žalovaný vo vzťahu k plochám určených na parkovanie a státie motorových vozidiel nebol v postavení nájomcu, ale žalovaný mal vyberať od fyzických a právnických osôb prostredníctvom parkovacích automatov cenu za využívanie plôch na parkovanie a státie a pre takto vymedzený obsah práv a povinností bolo preto
určujúce vlastníctvo miestnej komunikácie, súčasťou ktorej boli plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel na ulici 1. mája, ktorá bola vo vlastníctve žalobcu. Žalovaný zabezpečoval výber parkovného a za túto činnosť mu podľa Zmluvy a Dohody patrila odplata zodpovedajúca dohodnutému percentu vybratého parkovného, ktoré žalovaný nebol povinný žalobcovi zaplatiť. Opätovne krajský súd v zhode so záverom okresného súdu vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu žalovaného zvýrazňuje, že nebolo dôležité vlastníctvo pozemku pod miestnou komunikáciou na ulici 1. mája v Žiline, ale to, že miestna komunikácia na ulici 1. mája v Žiline, ktorej súčasťou boli plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel bola vo vlastníctve žalobcu, vo vzťahu ku ktorej miestnej komunikácii - dotknutých plôch určených na parkovanie a státie motorových vozidiel boli dohodnuté zmluvné záväzky medzi žalobcom a žalovaným.
24. Krajský súd v zhode s vysloveným záverom okresného súdu v odseku 31 napadnutého rozsudku sa stotožňuje s tým, že plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel, ktoré sú súčasťou miestnej komunikácie na ulici 1. mája, vo vzťahu ku ktorým parkovné je vyberané parkovacími automatmi č. 214, č. 215, ak bolo preukázané, že tieto plochy sú súčasťou miestnej komunikácie vo vlastníctve žalobcu ako mesta tak, ako to predpokladá § 3d ods. 3 Cestného zákona, ktoré vlastníctvo je oddelené od vlastníctva pozemku, na ktorom sa predmetná komunikácia nachádza, potom prípadný prevod vlastníckeho práva pod touto miestnou komunikáciou na tretí subjekt nemal vplyv na vlastnícke právo žalobcu k miestnej komunikácii, a tým ani vplyv na opodstatnený nárok žalobcu súvisiaci s odvádzaným vybratým parkovným za plochy určené na parkovanie a státie, ktoré tvorili súčasť miestnej komunikácie na ulici 1. mája. Odvolací súd k návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania geometrickým zameraním za účelom určenia miery, v ktorej parkovacie státie zasahuje na súkromný pozemok, konštatuje, že tento návrh nepovažoval za relevantný v prejednávanej veci. V tejto spojitosti len pre úplnosť je potrebné dať do pozornosti žalovaného § 154 CSP, ako aj samotný obsah zápisnice z pojednávania, konaného dňa 21.04.2017 (č.l. 136 spisu), kedy strany konania, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie nemali, v dôsledku ktorej skutočnosti okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené (§ 182 CSP). Krajský súd poukazuje aj na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu v zmysle § 153 CSP (č.l. 86, 101 a 134 spisu). Odvolací súd v tejto súvislosti zvýrazňuje, že ak v zmysle § 3d ods. 3 Cestného zákona v spojení s § 4b ods. 1 Cestného zákona, vlastníctvo miestnej komunikácie, ktoré bolo preukázané na strane žalobcu, je oddelené od vlastníctva pozemku, súčasťou ktorej miestnej komunikácie boli plochy určené na parkovanie a státie, tak tým nebolo určujúce vlastníctvo tretej osoby k pozemku (nehnuteľnosti) pod týmito plochami, čo zodpovedá aj uzavretej Dohode medzi žalobcom a žalovaným, ak táto sa týka prevádzky parkovísk a poskytovania služieb pri prevádzke parkovísk, t.j. týka sa plôch určených na parkovanie a státie motorových vozidiel. Je potrebné zvýrazniť to, že predmetom sporu je plnenie si záväzkových povinností prevzatých žalovaným a pri ich uplatnení žalobcom nebolo zistené, že by odporovali dohodnutým zmluvným právam a povinnostiam podľa uzavretej Zmluvy a Dohody. V rámci vyvolaného súdneho sporu preto bolo nevyhnutné poskytnúť súdnu ochranu takto uplatneným oprávneným zmluvným nárokom žalobcu voči žalovanému.
25. Na doplnenie krajský súd uvádza, že pokiaľ žalovaný poukazoval na české rozhodnutia, tak tieto nemohli byť použité nielen z dôvodu záverov prijatých rozhodnutím okresného súdu, ale ani z titulu odlišnosti právnych úprav, na ktorú odlišnosť poukazoval aj žalobca vo vyjadrení zo dňa 13.09.2017 (č.l. 170 spisu), čo nespochybnil žalovaný. Nad rámec odvolací súd len dodáva, že judikatúra českých súdov nie je pre slovenské súdy záväzná. Navyše podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/129/2017 zo dňa 31. októbra 2017 v zmysle ktorého: ,,S prihliadnutím na čl. 3 C. s. p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú."
26. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
27. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvoinštančného konania.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.