Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/30/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: P. A., J.. XX.XX.XXXX, G. K. XX, právne zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom v Stropkove, na Námestí SNP č. 7, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom v Bratislave, na Mlynských Nivách 49, právne zastúpenému De minimis, spol. s r. o., Lovinského 22, 811 04 Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 27. marca 2018, č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XXX a proti uzneseniu č. k. XXCsp/XXX/XXXX-XXX z 12.3.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 260,40 €. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v bode 4. zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.08.2013 predstavujúca povinnosť spotrebiteľa zaplatiť pevnou sumou poplatok za garantovanú službu vo výške 128,64 € v znení, ktoré súd prvej inštancie odcitoval, je neprijateľná. Zároveň za neprijateľnú určil zmluvnú podmienku uvedenú v zmluve o zabezpečení splátok úveru zo dňa 26.08.2013 v bode 1.2 „Zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa ods. 1. 1 zaplatí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 329,60 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60 pravidelných splátkach, a to v 59 týždenných splátkach (okrem poslednej splátky) vo výške 5,49 € a poslednú splátku vo výške 5,69 € počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odmena je splatná v hotovosti pri prevzatí splátky poskytovateľom. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzavretí tejto zmluvy...“ Vyslovil, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi stranami sporu bola dňa 26.08.2013 uzatvorená formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere. Na jej základe žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver podľa ust. zákona č. 129/2010 Z.z. vo výške 640 € za administratívny poplatok vo výške 128,64 € s dohodnutou úrokovou sadzbou 22,38 %. Žalobca sa tak zaviazala žalovanému zaplatiť sumu 860,80 €, a to v 60 týždenných splátkach 3. V ten istý deň, teda dňa 26.08.2013 obe strany sporu uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, podľa ktorej sa žalovaný zaviazal za odmenu vo výške 329,80 € počas platnosti zmluvy poskytovať službu spočívajúcu v preberaní splátok. Túto odmenu sa žalobca zaviazal splácať v 60 týždenných splátkach počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

4. Žalobcovi bol nepochybne poskytnutý spotrebiteľský úver v zmysle ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Prejudiciálne sa preto muselo posúdiť, či úver poskytnutý žalobcovi sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a to v dôsledku absencie náležitosti zmluvy vyplývajúcej z ust. § 9 ods. 2 písm. f) tohto právneho predpisu. 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že „...je nesporné, že zmluva o úvere neobsahuje obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúcu sa konečnej splatnosti úveru v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Je potrebné si uvedomiť, že zákon o spotrebiteľských úveroch je nutné vnímať ako právny predpis slúžiaci na ochranu spotrebiteľa ako slabšieho účastníka právneho vzťahu. Súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok (v danom prípade 7. deň šesťdesiateho týždňa po uzavretí zmluvy). Inak by zákonodarca neuviedol ako ďalšiu povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere aj počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ by mal mať presne určené do kedy má úver splácať a ponechať to na počítanú mnohých (ako v danom prípade 60 týždňov) nie je naplnením účelu spomínaného zákonného ustanovenia. Navyše je komplikovanejšie počítanie lehôt podľa týždňov, ako bežné určenie splátok úveru podľa mesiacov. Nepochybne teda zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu splátok, pretože inak by sa uspokojil s už so spomínanou ďalšou náležitosťou podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z., kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a preto termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline XCo XXX/XX zo dňa 27.5.2014).

Rovnako tak je potrebné konštatovať, že v zmluve je nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov, pretože poplatok za zabezpečenie správy úveru nebol zarátaný do výpočtu RPMN, čo skresľuje celkový pohľad spotrebiteľa na výhodnosť/nevýhodnosť úveru, čo napokon do značnej miery ovplyvňuje rozhodnutie o vstupe do zmluvného vzťahu, všetko vo svetle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy.

Vyššie uvedené závery teda znamenajú, že žalobca by mal žalovanému vrátiť len sumu poskytnutého úveru t.j. 640 Eur a keďže doposiaľ mu zaplatil 900,40 Eur, žalovanému vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške 260,40 Eur. V danom prípade teda bezdôvodné obohatenie je plnením bez právneho dôvodu...

Vo vzťahu k neprijateľným zmluvným podmienkam súd prvej inštancie uvádza nasledovné: V danom prípade žalobcovi bol poskytnutý úver 640 Eur so splatnosťou 60 týždňov (viac ako rok) s poplatkom za garantovanú službu vo výške 128,64 eur. Zo zmluvy síce vyplýva, čo tento poplatok zahŕňa, pričom vo všeobecnosti možno tento poplatok vnímať ako poplatok za správu úveru, avšak ide len o praktiku dodávateľa rozložiť úrok do „služieb“ bez ohľadu na to, či ich spotrebiteľa využije. Súdu je však z jeho činnosti známe z iných súdnych konaní, že tak výška poplatku za garantovanú službu (v niektorých zmluvách označovaný aj ako administratívny poplatok) ako aj výška odmeny za zabezpečenie splátok úveru sa odvíjala od výšky poskytnutého úveru.

Poplatok za garantovanú službu, ktorý má pokryť náklady na správu úveru však nemôže byť ovplyvnený výškou úveru a to vedie k záveru o tom, že žalovaný týmto pomerne sofistikovaným spôsobom sa snažil opticky vyvolať dojem výhodnosti úveru pre nízku úrokovú sadzbu, aj keď v skutočnosti je to poplatok odvíjajúci sa od výšky úveru vo svojej podstate predstavuje úrok. Poplatok 128,64 Eur predstavuje 20,10 % z úveru. Išlo by nepochybne o dohodu o úrokoch v rozpore s dobrými mravmi, čo by spôsobovalo jej neplatnosť zo zákona s poukazom na § 39 a 3 ods. 1 OZ. Zrejme to bolo motívom pre žalovaného vyhnúť sa takémuto posúdeniu cez stanovenie poplatku za garantovanú službu. Súd zdôrazňuje, že to, že poplatky za správu úveru boli zakázané až od 10.6.2013 neznamená, že dovtedy mohli byť v neprimeranej výške tak, ako je tomu v danom prípade. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe č. M. XXUXXX/XXXX z 3.5.2010, ktorý dospel k záveru o neprijateľnosti podstatne nižšieho administratívneho poplatku v rozsahu 2% z úveru za posudzovanie bonity klienta s tým, že nie je to v záujme spotrebiteľa, ale veriteľa. ..

Pokiaľ ide o zmluvu o zabezpečení splátok úveru, táto síce formálne predstavuje samostatnú zmluvu, ale z pohľadu posúdenia neprijateľnej zmluvnej podmienky a vylúčenia súdnej kontroly je potrebné prijať logický záver o tom, že aj v tomto prípade súdna kontrola nemôže byť vylúčená. Ide o akcesorickú zmluvu nadväzujúcu na úverovú zmluvu, keďže jej obsahom je len spôsob splácania dohodnutého úveru. Hlavným predmetom plnenia je teda stále poskytnutie úveru za úrok. Iný výklad pripúšťajúci vylúčenie

súdnej kontroly takejto zmluvy by bol v rozpore s ratio legis ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, dodávateľ by totiž mohol základnú (úverovú) zmluvu rozčleniť na viaceré samostatné zmluvy, ktoré by upravovali samostatne jednotlivé zmluvné podmienky a to by znamenalo, že v každej takejto zmluve by zmluvná podmienka bola hlavným predmetom plnenia, čo by znemožňovalo posúdenie jej neprijateľnosti. Takýto výklad nepochybne by bol v rozpore so sledovaným účelom citovanej právnej úpravy.

Pokiaľ ide o poplatok za garantovanú službu, ako aj o poplatok za hotovostný výber splátok, súd má za to, že ich neprijateľnosť je daná z presvedčivého dôvodu, a teda, že tieto sú závislé od výšky poskytnutého úveru, a teda iné pre každého spotrebiteľa, na základe hľadiska, ktoré inak relevantné nemôže byť. Nie je žiadnym spôsobom racionálne a v súlade s odbornou starostlivosťou dodávateľa ospravedlniteľné, prečo by za garantovanú službu, alebo za hotovostný výber splátok mal vyššiu sumu pri poskytnutí totožnej služby zaplatiť ten, kto dostal vyšší úver.

Neprijateľnosť poplatku za garantovanú službu ďalej spočíva v tom, že spotrebiteľ vopred musí zaplatiť za niečo, čo nemusí dostať. ..

Neprijateľnosť poplatku za hotovostný výber splátok súd prvej inštancie vidí ďalej v tom, že zmluvné ustanovenia uvádzajú, že za hotovostný výber splátok je spotrebiteľ povinný platiť aj v prípade, ak sa hotovostný výber splátok z akýchkoľvek dôvodov neuskutoční...

Zároveň má súd za to, že zmluvu o zabezpečení splátok úveru (o hotovostnom výbere splátok) treba považovať za zmluvnú podmienku napriek tomu, že je formulovaná ako osobitná zmluva. Nemožno pripustiť obídenie ochrany spotrebiteľa tým, že forma splácania úveru, ktorá je vždy integrálnou súčasťou úverových zmlúv, sa vyčlení do samostatnej zmluvy a tváriť sa, že ide o samostatnú zmluvu so samostatnou cenou, ktorá by práve preto, že nie je súčasťou textu úverovej zmluvy alebo jej obchodných podmienok, nemala podliehať kontrole v rámci ochrany spotrebiteľa.

Zmluvu o zabezpečení splátok teda vzhľadom na jej akcesoritu k hlavnému vzťahu nemožno posudzovať samostatne. Uvedená skutočnosť znamená, že do RPMN mala byť zahrnutá aj odmena podľa tejto zmluvy, ako to vyplýva z § 2 písm. g/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Podľa tohto ustanovenia do celkových nákladov spotrebiteľského úveru patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Údaj o RPMN je najdôležitejším údajom pre spotrebiteľa z hľadiska jeho rozhodovania o výhodnosti či nevýhodnosti príslušného úveru. Pokiaľ takýto údaj je uvedený v nižšej hodnote ako v skutočnosti je, nepochybne tým dochádza ku klamaniu spotrebiteľa. Zákaz klamania spotrebiteľa je upravený v § 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (opäť v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) a tiež pri nekalých obchodných praktikách v zmysle §7 a § 8 zákona č. 250/2007 Z. z.. ..

Nezahrnutie odmeny zo zmluvy o zabezpečení splátok do RPMN možno teda považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zo zákona zakázaná a preto aj z toho dôvodu je potrebné žalobe o vyslovenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky vyhovieť.

Tak zmluva o zabezpečení splátok úveru ako aj úverová zmluva sú formulárovými zmluvami, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Preto ich nie je možné považovať za individuálne dojednané. Odmena za výber splátok predstavuje viac ako 50 % poskytnutého úveru (329,60 eur zo 640 eur predstavuje presne 51,50 %) a výrazne presahuje dohodnutý úrok a poplatok. Ide o zmluvnú podmienku dohodnutú zjavne v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa, pretože takúto službu si nevymienil a ponúkol (nanútil) mu ju žalovaný, pričom výška odmeny je neprimeraná, nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Aj pri tejto odmene súd poukazuje na závery ako pri tomto poplatku/odmene o snahe žalovaného skryť skutočný účel tejto odmeny, ktorej výška sa tak isto odvíja od výšky úveru. Pri tom len 5 % z každej inkasovanej týždňovej splátky predstavovalo reálne náklady žalovaného s realizáciou výberov vo forme provízie pre obchodného zástupcu. Odplata bola vo výške 51,50 % zo sumy poskytnutého úveru bez ohľadu na prejdenú trasu obchodného zástupcu, čo taktiež podporuje tézu o získaní finančných prostriedkov od spotrebiteľa v priamej úmere od výšky poskytnutého úveru a nie od reálnych nákladov žalovaného. Súd preto považoval za právne dôvodné žalobe o vyslovenie neprijateľných zmluvných podmienok vyhovieť.“

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), § 11 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 451, § 456 Občianskeho zákonníka a vyslovenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky zdôvodnil § 298 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

7. Výrok o trovách konania bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 CSP. 8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby žaloba žalobcu bola zamietnutá alebo rozhodnutie bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Odvolanie právne zdôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. a),b), d), e), f), h) CSP. 9. Namietal, že súd prvej inštancie nijako neposúdil procesnú obranu žalovaného, čím sa rozsudok stal nepreskúmateľným. 10. Odvolateľ vyslovil nesúhlas aj so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie vo vzťahu k tzv. administratívnemu poplatku. Mal za to, že takýto poplatok nikdy nebol predmetom konania. Za nesporné považoval vyjadrenie termínu konečnej splatnosti úveru, a to aj s poukazom na niektoré rozhodnutia súdov prvej inštancie a rozhodnutie Súdneho dvora ES sp. zn. U. XX/XX. Trval na tom, že vyjadrenie konečnej splatnosti úveru podľa týždňov je dostatočne určitým a pre zákazníka zrozumiteľným. 11. Za zavádzajúce považoval žalovaný konštatovanie súdu prvej inštancie o nezarátaní poplatku za zabezpečenie správy úveru do RPMN a pre takýto postup nevidel zákonný dôvod. 12. Žalovaný v ďalšej časti odvolania namietal, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje znenie, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil vo výroku II ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žiadna pevná suma sa v zmluve o úvere nespomína, preto nie je zrejme, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že suma 128,64 € za poplatok za garantovanú sumu by nemala byť v primeranej výške. Zdôraznil, že je len právom oprávneného, či danú službu využije alebo nie. Nesprávny postup súdu prvej inštancie videl odvolateľ aj v tom, že tento posudzoval výhodnosť spotrebiteľského úveru podľa úrokovej sadzby, hoci výhodnosť spotrebiteľského úveru sa neposudzuje cez parciálnu veličinu, ktorou je aj napr. úroková sadzba, ale cez komplexnú veličinu - RPMN. 13. Vo vzťahu k výroku III žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie neakceptovateľným spôsobom zasiahol do jeho zmluvnej slobody, kedy z odplatnej zmluvy urobil zmluvu bezodplatnú. Zdôraznil, že zmluva o zabezpečení splátok úveru nemá žiaden vplyv na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže táto zmluva nevytvára a ani nemení miesto alebo spôsob plnenia záväzku. Vytkol súdu prvej inštancie, že tento prehliadol záver ustanovenia § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. , hoci má pre posúdenie veci zásadný význam. Žalobca nemusel zaplatiť žalovanému žiadne iné náklady zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, iba tie, ktoré sú v nej jasne uvedené, a to istinu, úrok a poplatok za garantovanú službu. Rozpor v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie videl žalovaný v tom, že na jednej strane tvrdil, že odmena zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru je neplatná a zároveň, že žalovaný bol povinný túto odmenu zahrnúť do RPMN. Nesúhlasil s právnou argumentáciou súdu založenou na porovnaní predmetu jednej zmluvy s porovnaním odmeny dojednanej v úplne inej zmluve, s úplne odlišným predmetom. 14. Rozsudok považoval odvolateľ za arbitrárny aj z dôvodu, že sa nevyporiadal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania. Tento prejav vôle žalovaného bol jednoznačný, určitý a zrozumiteľný a súd prvej inštancie mal preveriť dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania. 15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 30.5.2018. Stotožnil sa s rozsudkom súdu prvej inštancie a tento navrhol potvrdiť ako vecne správny. 16. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené. 17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 18. V zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Jedným z prostriedkov súdnej ochrany je i žaloba na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú a teda neplatnú, priamo vyplýva z ust. § 298 a z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Preto aj za súčasného stavu žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je opodstatnená a majúca oporu v ust. § 137 písm. d) CSP. Právo spotrebiteľa domáhať sa na súde ochrany svojho práva proti porušiteľovi tiež vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.

19. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného je potrebné poukázať na skutočnosť, že o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu sa žalobca dozvedel od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v marci 2015, kedy sa na združenie obrátil so žiadosťou o poradenstvo. V súlade s ust. § 107 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka tak nedošlo k premlčaniu práva žalobcu, keďže žaloba bola podaná na súd 17.10.2016. 20. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pri tom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 21. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku. 22. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. 23. Tvrdenie o premlčaní uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je tvrdením žalovaného, a preto povinnosťou žalovaného bolo toto svoje tvrdenie hodnoverným spôsobom preukázať. Žalovaný v tomto smere bol počas celého konania nečinný. Žalovanému v priebehu konania namietajúcemu premlčanie nič nebránilo predložiť dôkazy o premlčaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. 24. Oporu vo vykonanom dokazovaní majú i výroky určujúce neprijateľnosť zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere a v zmluve o zabezpečení splátok úveru. 25. Pokiaľ ide o administratívny poplatok, tento mal zahŕňať ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takáto špecifikácia nákladov je neurčitá, a teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie súdnej kontrole z hľadiska prijateľnosti dohodnutej zmluvnej podmienky. Obdobne to platí aj pri odmene za službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru dohodnutej v bode 1.2 zmluvy o zabezpečení splátok úveru. 26. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ako aj zmluva o zabezpečení splátok úveru, sú listiny formulárové, používané žalovaným pri uzatváraní zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy a odmeny za poskytnutie služby mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sa v závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalovaný výšku týchto nákladov a odmeny za službu odvádza od výšky úveru je zrejmé, že týmto dojednaním sledoval ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom vyhnúť sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. 27. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. 28. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vydaný vo veci U.-XX/XX. 29. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú. 30. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť. 31. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci U.-XX/ XXXX potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 32. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 33. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. 34. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere účinný osobitný právny predpis a to zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 upravoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Toto ustanovenie obsahovo rozsiahle nie je a medzi náležitosťami zmluvy uvádza i termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Táto náležitosť je tak významná, že s jej neuvedením zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a/ spájal sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. 35. Dôsledkom prijatia plnenia bez právneho dôvodu je vznik povinnosti žalovaného vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v zmysle zásad uvedených v ust. § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný z titulu poskytnutého úveru mal žalovanému vrátiť len istinu 640 €. Celkovo však žalobca zaplatil 900,40 €, a preto rozdiel medzi touto sumou a istinou úveru vo výške 640 € predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré musí žalobcovi vydať.

36. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1, 2 rozsudok ako vecne správny potvrdil.

37. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vydal uznesenie v znení: „Žalovaný je p o v i n n ý pre účely zabezpečenia budúceho výkonu rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi zložiť do úschovy na Okresnom súde Prešov peňažnú sumu vo výške 630 Eur do 7 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia.“ 38. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 324 až 326, § 328 odsek 1, § 329 odsek 1, § 332 odsek 1 CSP. 39. Mal za preukázané, že žalobca osvedčil v dostatočnej miere na účely rozhodovania o neodkladnom opatrení dôvodnosť a trvanie žalovaného nároku. Predložené listinné dôkazy a žalobcom uvádzané tvrdenie o absencii obligatórnych náležitostí v spotrebiteľskej zmluve považoval za dostatočné na účely posúdenia dôvodnosti a trvania nároku pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia. Zároveň poukázal na dočasný charakter neodkladného opatrenia, keďže až v rozhodnutí vo veci samej budú s konečnou platnosťou vyriešené otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, priznania žalovaného nároku ako aj určenia zmluvných podmienok za neprijateľné. V súvislosti so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú nariadenie neodkladného opatrenia súd prvej inštancie poukázal na výročnú správu žalovaného za rok 2016, tiež na to, že spoločnosť prestala od 18.12.2015 poskytovať nové úvery a bolo prijaté rozhodnutie o ukončení úverového portfólia v rokoch 2016 a 2017. Žalovaný doposiaľ ako obchodná spoločnosť síce nezanikol, avšak je evidentné, že sú pravdivé tvrdenia žalobcu, že žalovaný pozastavil a výrazne obmedzil svoju činnosť. Vlastné imanie žalovaného je vo výrazne v záporných hodnotách a vysoko prevyšuje hodnotu základného imania spoločnosti. Uvedené skutkové okolnosti považoval za dostačujúce za účelom osvedčenia obavy žalobcu, že exekúcia bude ohrozená. 40. Proti uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne, eventuálne aby ho zrušil. Zdôraznil, že nie je v úpadku, pretože nie je platobne neschopný a nie je ani predĺžený. Ku koncu účtovného obdobia 2016 bola hodnota majetku žalovaného v sume 43.981.745 Eur a hodnota jeho záväzkov 25.286.259 Eur. Uviedol tiež, že ku koncu účtovného obdobia 2016 dosiahol zisk 11.956.972 Eur, má tiež hmotný majetok v sume 3.055.659 Eur a na účtoch v banke sumu 5.678.394 Eur. Poukázal na to, že je dcérskou spoločnosťou britskej spoločnosti International Personal Finance Investments Limited pôsobiacou v 12-tich štátoch, svoje záväzky si splnil riadne a včas a žalobca neosvedčil, že by žalovaný reálne vykonával akékoľvek úkony smerujúce k znižovaniu majetku. Žalovaný taktiež neukončil podnikanie na území Slovenskej republiky. 41. Odvolací súd ,príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené. 42. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. 43. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza nasledovné. 44. Podľa ustanovenia § 325 odsek 1 CSP, neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. 45. Podľa ustanovenia § 326 odsek 1 CSP, v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa § 132 uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. 46. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že v rámci konania o nariadenie neodkladného opatrenia je rozsah „dokazovania“ (osvedčovanie) podstatne zúžený. Osvedčovanie na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodovanie o návrhu na neodkladné opatrenie. Výsledkom takéhoto postupu je to, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia pravdepodobné. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. XCdo XXX/XXXX, XCdo XXX/XXXX) 47. Pri nariaďovaní neodkladného opatrenia musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou jej riešenia. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie

neodkladného opatrenia sa posudzuje tak podľa obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových okolností z nich vyplývajúcich, ale aj dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci. Účelom neodkladného opatrenia je totiž rýchle a pružné riešenie tej situácie, ktorá vyžaduje okamžitý zásah súdu. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XMCdo X/XXXX) 48. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnom konaní sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 260,40 € a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. 49. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vyplýva, že u žalovaného došlo k zmene obchodného mena na Endepro, s.r.o., ako aj to, že žalovaný je v likvidácii. Jediným predmetom činnosti žalovaného sú administratívne služby. 50. Likvidácia spoločnosti je jedným zo zákonných spôsobov, ktorý predchádza zániku spoločnosti, a to na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zrušení likvidáciou (bez právneho nástupníctva) podľa ustanovení § 68 a nasl. Obchodného zákonníka. Likvidácia spoločnosti predstavuje dobrovoľné zrušenie spoločnosti (okrem likvidácie na základe rozhodnutia súdu). 51. Z výročnej správy spoločnosti Provident Financial, s.r.o. za rok končiaci sa 31. decembra 2016, ktorú predložil žalobca vyplýva, že spoločnosť v roku 2016 neposkytla žiadne úvery v dôsledku legislatívnych zmien v decembri 2015. Zmena legislatívy, ktorú prijal parlament bez konzultácií so zainteresovanými spoločnosťami v decembri 2015 zásadne zmenila právny rámec pre poskytovateľov spotrebných úverov. Spoločnosť prestala od 18. decembra 2015 poskytovať nové úvery a bolo prijaté rozhodnutie o ukončení úverového portfólia v rokoch 2016 a 2017. Táto skutočnosť ovplyvnila výsledky za rok 2015 a 2016 a tiež ovplyvní nastavenie súčasného obchodného modelu. V dôsledku obmedzenia podnikateľskej činnosti bolo počas roka 2016 zatvorených 5 regionálnych pobočiek. K 31. decembru fungovalo 6 pobočiek. Od roku 2015, kedy mala spoločnosť 276 zamestnancov, došlo k zníženiu ich počtu na konci roka 2016 na 108 zamestnancov. 52. Z predmetnej výročnej správy ďalej vyplýva, že vlastné imanie žalovaného je na úrovni mínusu, konkrétne 16.205.010 Eur (2015: záporné vlastné imanie vo výške 28.161.982,- eur). Z uvedeného vyplýva, že záporné vlastné imanie spoločnosti vysoko prevyšuje hodnotu jej základného imania. 53. Na webovej stránke spoločnosti Provident Financial s.r.o. je uverejnené oznámenie, že spoločnosť od 18.12.2015 neposkytuje spotrebiteľské úvery. (Pozri https://www.provident.sk/) 54. Na základe vyššie uvedeného má odvolací sú za preukázané, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol v čase jeho podania dôvodný. Žalobca osvedčil, že konanie žalovaného smeruje k ukončeniu jeho podnikateľskej činnosti. Celkové konanie žalovaného svedčí v prospech záveru, že v danom prípade, vzhľadom na doposiaľ uvedené skutočnosti ide o také konanie žalovaného, ktorého dôsledkom je znižovanie hodnoty jeho majetku, ktorý možno výkonom rozhodnutia postihnúť, alebo iné konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery, čo žalobca osvedčil. (Pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XObo/XXX/XX) 55. K výške peňažnej sumy, ktorú bol žalovaný povinný zložiť do úschovy odvolací súd uvádza, že suma, ktorú mal žalovaný zložiť do úschovy v sebe zahŕňa aj výšku trov konania, na ktorú by mal žalobca v prípade úspešnosti vo veci samej potenciálny nárok. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je preto dôvodný aj čo do zabezpečenia trov konania. S úspechom žalobcu vo veci samej je totiž v zásade spätá aj úspešnosť v nároku na náhradu trov konania. 56. Majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd s osvojením si dôvodov, uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia v zmysle ustanovenia § 387 odsek 1 a 2 ako vecne správne potvrdil. 57. Zároveň úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie. 58. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 .