Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/62/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: Z., proti žalovanej: D., o zaplatenie sumy 1.357,67 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 21.septembra 2017, č.k. 5Csp/66/2017-93, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie zamietol žalobu s tým, že tiež určil, že dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach č. XXXXXXX zo dňa 27. 12. 2016 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. u) Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 30.03.2017 doručil žalobca súdu žalobu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1.357,67 eur s úrokom z omeškania vo výške 202,94 eur, s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.097,49 eur od 25.11.2014 do zaplatenia, ktorá pozostávala z neuhradenej istiny úveru vo výške 1.097,49 eur, neuhradeného riadneho úroku vo výške 3,88 eur, neuhradeného úroku z omeškania vo výške 162,17 eur, neuhradených poplatkov vo výške 94,13 eur a trov konania dôvodiac, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 13.12.2012 medzi postupcom B. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanej. Postupca a žalovaná dňa 12.01.2006 uzavreli zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX/X/X, súčasťou ktorej boli aj všeobecné obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu. Dňa 12.01.2006 bola uzavretá medzi B. a žalovanou zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX/X/X, ktorou sa žalovaná zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Žalovaná si túto zmluvnú povinnosť nesplnila, čím sa dostala do omeškania s úhradou dlžnej sumy a ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky dlhovala sumu 1.487,67 eur, ktorá pozostávala z istiny 1.227,49 eur, riadneho úroku 3,88 eur, úroku z omeškania v sume 162,17 eur a poplatkov 94,13 eur v súlade so zmluvou o postúpení. Žalobca si uplatňuje v tomto konaní úrok z omeškania za obdobie od 14.12.2012 do 24.11.2014 v sume 202,94 eur a 8,75% úrok z omeškania zo sumy 1.097,49 eur od 25.11.2014 do zaplatenia. Žalobu tiež dôvodil tým, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka, t.j. je tzv. absolútnym obchodom, preto sa vzťahy zo zmluvy o úvere spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov, pričom všeobecná úprava premlčania je obsiahnutá v § 387 a nasl. Obchodného zákonníka a na daný vzťah je potrebné preto aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z výsluchu žalovanej vyplynulo, že výzva na plnenie právnym predchodcom žalobcu jej bola asi doručená, čo si s odstupom času nepamätá, zmluvu o kontokorentnom úvere riadne podpísala, podpis na zmluve je jej vlastnoručným podpisom,

úver riadne prevzala. Dohodu na č.l.11 spisu podpísala medzi dverami pri schránkach činžovného domu, lebo jej kuriér volal, že jej doručil zásielku a že to má podpísať, nevedela, že ide o uznanie záväzku, nemala vedomosť o premlčaní nároku, nemala možnosť sa s týmto dokumentom oboznámiť. Pokiaľ ide o žiadosť o splátkový kalendár, predložený právnym zástupcom žalobcu, ktorý nie je nikým podpísaný, tak tento ona neposielala, ale jej syn to poslal ako reakciu na dopis, ktorý obdržala.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 1.062,21 eur /32.000,- Sk/ s premenlivou úrokovou sadzbou 11,65% ročne pri splatnosti úrokov k poslednému dňu v mesiaci pri konečnej splatnosti úveru 11.01.2007, súčasťou ktorej sú obchodné podmienky právneho predchodcu žalobcu. Žalovaná podľa žaloby zaplatila na úver 130,- eur po 10,- eur mesačne. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 13.12.2012 s prílohami č.l.18-21 spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu postúpil spornú pohľadávku na žalobcu. Z dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa XXXXXXX zo dňa 27.12.2016 vyplýva, že žalobca uzavrel so žalovanou dohodu podľa § 110 ods.1 v tom zmysle, že táto uznáva záväzok voči veriteľovi vo výške 1.097,49 eur, ostatné príslušenstvo 260,18 eur, úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 1.227,49 eur za dobu od 14.12.2012 do splatnosti poslednej splátky podľa tejto dohody (úrok bude vypočítaný pri vystavení splátkového kalendára resp. po zaplatení istiny a nákladov v 30-ich mesačných splátkach k 10. dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky 10.01.2017). Z oznámenia o postúpení pohľadávky (č.l.12 spisu) vyplýva, že predchodca žalobcu oznámil dlžníkovi, že došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Doručenie výzvy na plnenie právnym predchodcom žalobcu (č.l.23 spisu) žalovaná nenamietala. Z pokusu o zmier zo dňa 07.03.2017 č.l.24 spisu vyplýva, že žalovaná bola žalobcom vyzvaná na zaplatenie sumy 1.769,35eur, ktorá pozostávala z neuhradeného úveru 1.097,49 eur, zmluvného úroku 261,68 eur, riadneho úroku 3,88 eur, úroku z omeškania vo výške 27,01 eur, zmluvného úroku 135,16 eur, nákladov klienta 94,13 eur a nákladov inkasného konania v sume 150,- eur.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 497 Obch. zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 53 ods. 4, 5, § 39, § 37 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 Obč. zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 3, § 2 písm. a/, b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, s odkazom na ktoré právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o úvere zo dňa 12.01.2006 posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý dopadajú normy spotrebiteľského práva, na ktorý zároveň dopadá aj aplikácia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Posúdil, že v danom prípade v zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12.01.2006 absentuje RPMN, čo je obligatórna náležitosť v zmysle § 4 ods.2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda úver je bezúročný a bez poplatkov. V zmluve bol určený úverový limit 1.062,21 eur /32.000,- Sk /, premenlivý úrok 11,65% ročne a konečná splatnosť úveru do 11.01.2007. Právny predchodca žalobcu nemohol riadne zosplatniť úver. Žalobca predložil súdu výzvu na plnenie právnym predchodcom žalobcu, ktorého doručenie žalovaná nenamietala, ale nepreukázal samotné zosplatnenie úveru, pričom k zosplatneniu úveru ani nemohlo dôjsť, lebo konečná splatnosť úveru nastala už 11.01.2007, ktorá vzájomnou dohodou zmluvných strán predĺžená nebola, teda po konečnej splatnosti úveru, už nemohlo dôjsť k zosplatneniu úveru, čo je v príkrom rozpore s obsahom zmluvy zo dňa 12.01.2006, teda konečná splatnosť úveru nastala 11.01.2007, pričom premlčacia doba uplynula dňa 11.01.2010. Až po viac ako šiestich rokoch po premlčaní záväzku, dňa 27.12.2016 žalobca uzavrel so žalovanou dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach a to tak, že ju žalovanej doručil prostredníctvom kuriéra a pri schránkach na prízemí činžového domu ju nútil, aby dohodu podpísala, lebo sa ponáhľa, nemala možnosť sa s ňou oboznámiť a nevedela čo podpisuje, nevie čo je premlčanie záväzku, nemala to tom vedomosť a nevedela, že záväzok je premlčaný. Súd považuje takúto dohodu za absolútne neplatnú, resp. neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorou žalobca chcel dosiahnuť plnenie z dávno premlčaného dlhu, pričom absentuje prejav vôle spotrebiteľa takúto dohodu uzavrieť v zmysle § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súd konštatoval, že uplatnený nárok je premlčaný v celom rozsahu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. Námietky žalobcu, že v danom prípade išlo o uznanie práva podľa § 110 Občianskeho zákonníka a nie o uznanie dlhu neobstoja z dôvodu, že súd posúdil túto dohodu ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a tiež ide o nekalú obchodnú praktiku v snahe vymáhať dlh, ktorý je už 10 rokov premlčaný v zmysle § 7 zákona č. 250/2007 Z. z. na ochranu spotrebiteľa. Súd prihliadol na premlčanie nároku ex offo a žalobu zamietol. O náhrade trov konania žalovanej súd rozhodol podľa § 255 ods.1 tak, že žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, lebo jej žiadne trovy nevznikli.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené a žalovaná bude zaviazaná nahradiť mu trovy konania. Namietajúc nesprávne skutkové a právne závery, čím uplatnil dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku. Poukázal na to, že v čl. I. zmluvy si zmluvné strany dojednali konečnú splatnosť úveru ku dňu 11.01.2007, zároveň si však v čl. III. bodoch 1 a 2 dojednali predĺženie doby trvania zmluvy s tým, že súčasne sa splatnosť úveru predlžuje o dobu, o ktorú bola predĺžená účinnosť zmluvy, t.j. o jeden rok. Úver by sa teda stal splatným 11.01.2007 len vtedy, ak by žalovaný v lehote 1 mesiac pred uplynutím konečnej splatnosti oznámil postupcovi, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy. Úver sa tak nemohol stať splatným 11.01.2007. Žalovaná čerpala finančné prostriedky až do splatnosti úveru, teda do 20.04.2014, pričom žalobca (pred postúpením postupca) by si nemohol svoj nárok uplatniť pred tým, ako došlo k ukončeniu záväzkového vzťahu. Pred jeho ukončením by takáto žaloba bola zamietnutá ako predčasne podaná, nakoľko žalovaná mohla naďalej čerpať finančné prostriedky do výšky úverového limitu a rovnako splácať pohľadávku spôsobom dojednaným v zmluve. Podľa jeho názoru, teda aj k začatiu plynutia premlčacej doby mohlo dôjsť až dňa 20.04.2014, kedy došlo k dovŕšeniu splatnosti úveru. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.03.2017, svoje právo si nesporne uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, nakoľko táto by bola uplynula až dňa 20.04.2017. Nestotožnil sa tiež so záverom súdu prvej inštancie, že úver je bez úrokov a bez poplatkov, s poukazom na absenciu obligatórnej náležitosti uvedenej v § 4 ods. 2 písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z. (absencia RPMN). Keďže v čase uzavretia zmluvy nebolo zrejmé, aké výbery a prevody bude dlžník vykonávať, nebolo možné určiť ani výšku RPMN, resp. ostatné náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pri iných druhoch spotrebiteľských úveroch. Predmetný úver zákonodarca vylúčil spod úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch, teda nemožno naň aplikovať ustanovenia daného zákona. Je síce možno podľa jeho názoru aplikovať ustanovenie § 3 ods. 6 uvedeného zákona, ukladajúceho veriteľovi povinnosť informovať spotrebiteľa o parametroch zmluvy, absencia nedodržania tohto postupu, však nie je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Žalobný nárok nemožno považovať za premlčaný, a to aj s poukazom na uznanie záväzku zo strany žalovanej. Nestotožňuje sa s názorom súdu prvej inštancie, že uznanie záväzku možno posúdiť ako neprijateľnú podmienku. Rozhodnutím súdu dochádza k úplnému popretiu procesnej zásady rovnosti strán sporu a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa, vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti za plnenie svojich povinností.

6. Žalovaná nevyužila svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 aj náležitosti podľa § 363 s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP.

9. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (§ 389 ods. 1 písm. b/ je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv.

10. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

11. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu SR je potrebné vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)

- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

12. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

13. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou (ku ktorému ako vyplýva z obsahu výpovede žalovanej doposiaľ kvalifikovaným spôsobom z jej strany nedošlo), by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo.

14. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania, nie v celej miere uplatneného práva žalobcu.

15. Keďže súd prvej inštancie dôkazné prostriedky s ohľadom na tento aspekt nevyhodnotil, pričom tento nedostatok nemožno v rámci zachovania dvojinštančnosti súdneho konania napraviť v konaní pred odvolacím súdom, uvedená skutočnosť nemohla mať za následok iné, ako v celom rozsahu zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . 16. Povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude vyvodiť z vykonaného dokazovania skutkové zistenia v takom rozsahu, aby mohli byť po ich právnom posúdení podkladom pre rozhodnutie o celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu, a opätovne vo veci rozhodnúť. Z úradnej povinnosti tiež bude potrebné sa zaoberať aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu z hľadiska zákonných predpokladov daných ust. § 92 ods. 8 ZoB. Pred novým rozhodnutím vo veci bude súd postupovať v súlade tiež s prípadnými procesnými návrhmi strán sporu, rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad uvedených v ust. § 191 ods. 1 CSP, pričom sa vysporiada so všetkými námietkami produkovanými stranami v konaní a tiež uvedenými v odvolaní a vo veci opätovne rozhodne. Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný odôvodniť v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 (§ 391 ods. 3 .

17. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP.

18. Podľa § 396 ods. 3 rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí aj o náhrade trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .