Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

18Co/33/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Diany Vlčkovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 923 130, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1./ S. S., D.. XX.XX.XXXX, N. F. XX, 2./ O. S., D.. XX.XX.XXXX, N. F.G. XX, 3./ A. S., D.. XX.XX.XXXX, N. G., B. X, o zaplatenie 4 011,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 15C/227/2014-152 zo dňa 09.01.2018 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Nárok na náhradu trov odvolacieho konania stranám sporu nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dňa 17.01.2005 bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovanými zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej im bol poskytnutý úver vo výške 150 000 Sk ako spotrebný a bezúčelový úver, pričom žalovaní sa tento zaviazali splácať zmluvne dohodnutou splátkou k 20. dňu v mesiaci. S poukazom na vyššie uvedené je predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, ktorú je potrebné posudzovať v režime Občianskeho zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy zákona č. 258/2001 Z.z., ako aj zákona o bankách. Bolo preukázané, že k predčasnej splatnosti jednotlivých splátok úveru zo strany pôvodného veriteľa nedošlo, preto bolo potrebné ustáliť, čo bolo predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že na postúpenie pohľadávok je potrebné aplikovať všeobecné zákonné ustanovenie § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, avšak pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať aj ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovo-právnom vzťahu z bankového úveru. Dospel k záveru, že v zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka, alebo jej časť, ktoré sú už splatnými. Z dôvodovej správy k zákonu o bankách, k ustanoveniu § 92 vyplýva, že v ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Podľa názoru súdu prvej inštancie mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Tento záver vyplýva z gramatického ale aj logického výkladu znenia citovaného ustanovenia. Pod formuláciou pohľadávka zodpovedajúca tomuto peňažnému záväzku, treba rozumieť nesplácaný zročný dlh. Pripustením argumentácie žalobcu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90-tich dní omeškania dlžníka splácať zročné splátky, by bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že banka týmto

spôsobom môže postúpiť akýkoľvek živý úver po uplynutí relatívne krátkej doby v porovnaní s dobou, na ktorú sa úverové vzťahy bežne uzatvárajú. Tento postup by taktiež mohol byť v rozpore s požiadavkou vynakladania náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so Smernicou o nekalých obchodných praktikách. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, ale pre takýto postup je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 13.12.2012 bolo neexistujúca pohľadávka, preto je cesia neplatnou. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 tak, že žalobcovi ako neúspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal a úspešným žalovaným tento nárok nepriznal z dôvodu, že im žiadne trovy konania nevznikli.

2. Proti uvedenému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania poukázal na znenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, z ktorého nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane prísl., tak by už banka nemala čo postupovať a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať. Predpokladom postúpenia pohľadávky nie je jej splatnosť, nakoľko aj v prípade, že pohľadávka veriteľa nie je splatná nepochybne existuje a preto môže byť predmetom postúpenia. Splatnosť pohľadávky podľa názoru žalobcu nemožno zamieňať s jej existenciou. Nepochybne totiž existuje aj pohľadávka, ktorá už splatná nie je a aj takáto pohľadávka môže byť predmetom postúpenia.

3. V dôvodoch odvolania ďalej poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, v zmysle ktorého banka si so svojim klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného právneho predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov.

4. Podľa bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu, výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.

5. Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona.

6. Vzhľadom na uvedené, možno konštatovať, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky.

7. Zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenia možnosti pohľadávku postúpiť.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379-381 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

9. Súd prvej inštancie založil svoje odmietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovaným z pôvodného veriteľa - banky. Konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky túto vyhlásil za predčasne splatnú a písomne vyzval žalovaných na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru.

10. Už v predchádzajúcej rozhodovacej praxi, od ktorej odvolací súd nevidí dôvod sa odkloniť, bol k aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách v obdobných prípadoch zaujatý nižšie uvedený názor. Podľa neho aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou súdneho konania. Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi ale je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/210/2001, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku zo dňa 28.01.2009 pod sp. zn. 1Cdo/76/2007 , podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je súd povinný prihliadať k úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu- zmluvy o postúpení pohľadávky. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. IV.ÚS 337/2012 zo dňa 03.07.2012.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 v znení účinnom k 13.12.2012, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Citované ustanovenie neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky a stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak pohľadávky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon by bol absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd prihliadať ex offo.

13. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým úverom, ktorý splatný nie je, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.

14. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie, výzva musí byť písomná, musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutne pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.

16. Vychádzajúc z obsahu spisu je potrebné konštatovať, že žalobca nepredložil súdu dôkaz, žeby banka úver zosplatnila riadnou a doručenou výzvou tak, ako to predpokladá ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka. Naviac sám žalobca v konaní uvádza, že k vyhláseniu splatnosti úveru došlo dňa 04.02.2013 (č. listu 12), teda až po postúpení pohľadávky a to žalobcom a nie jeho právnym predchodcom. Keďže právny predchodca žalobcu pred postúpením pohľadávky úver nezosplatnil spôsobom predpokladaným § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a preto bez splatného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu ani dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať pohľadávku.

17. Zároveň žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienky, že zo strany jeho právneho predchodcu bola realizovaná písomná výzva banky postupom podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca síce súdu predložil výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. zo dňa 21.12.2009 adresovanú výlučne žalovanému v 1. rade, aby v lehote 10 dní uhradil omeškané splátky vo výške 285,69 eur avšak nepreukázal, že uvedená výzva bola podaná na poštovú prepravu a nepreukázal ani doručenie tejto výzvy. Je pri tom procesnou povinnosťou sporovej strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Správne preto súd prvej inštancie uzavrel, že pohľadávka nebola platne postúpená a žalobca preto nemá v konaní vecnú aktívnu legitimáciu.

18. K zhodným záverom dospel aj NS SR v rozsudku 1Cdo147/2017 a 7Cdo26/2017.

19. Ďalšou odvolacou námietkou bolo poukázanie na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktoré pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje, pričom ustanovenie §92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov a zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona v bode 19.16 všeobecných obchodných podmienok.

20. Z ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách vyplýva, že banka aj klient si môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z poznámky zákona 72c, ale vyplýva, že odchýlna právna úprava práv a povinností z obchodov nesmie odporovať § 2 ods. 3 a § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

21. V zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. b.) Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve, sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa.

22. Ako podnikateľ, tak aj spotrebiteľ musia mať adekvátnu možnosť sa s obsahom obchodných podmienok oboznámiť, to však neznamená, že tak skutočne urobia. Obchodné podmienky, na ktoré zmluva odkazuje, a ktoré sú k nej pripojené alebo sú zmluvným stranám známe, nemusia byť samostatne

podpisované účastníkmi zmluvného vzťahu. V pochybnostiach však musí ten, kto sa ich dovoláva preukázať, že boli k zmluve pripojené alebo, že boli druhej strane známe. Ak tento výklad platí pre obchodno-právne vzťahy, ktoré vo všeobecnosti vykazujú vyššiu mieru dispozitívnosti, tým skôr musia platiť aj pre spotrebiteľské vzťahy.

23. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú. Pokiaľ tak aj napriek tomu dodávateľ urobí, nespráva sa v právnom vzťahu poctivo, a takémuto dojednaniu nemožno priznať právnu ochranu (nález Ústavného súdu ČR z 11.11.2013 pod sp. zn. I. ÚS/3512/11).

24. Pokiaľ ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení uvedeného zákona, táto nesmie odporovať právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v zmysle ustanovenia § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Odchýlna právna úprava postúpenia bankovej pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v ustanovení bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok nesmie byť zmluvným dojednaním odporujúcim ustanoveniu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

25. Ustanovenie bodu 19.16 všeobecných obchodných podmienok nielenže odporuje ustanoveniu §53 ods. 4 písm. b.) Občianskeho zákonníka, ale ide o zmluvné dojednanie pre spotrebiteľa nevýhodné oproti právnej úprave v § 92 ods. 8 zákona o bankách, a preto jeho začlenením do všeobecných obchodných podmienok tomuto, s poukazom na vyššie citovaný nález Ústavného súdu ČR nemožno poskytnúť právnu ochranu.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom podľa § 387 potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bola rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s ustanovením § 255 tak, že žiadnej zo sporových strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a úspešným žalovaným trovy odvolacieho konanie nevznikli.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .