Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Cb/213/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Lenkou Müllerovou, PhD., v právnej veci žalobcu: KONSTRUKTOR BIS Sp. z o. o., spółka komandytowa, so sídlom Pana Tadeusza 4, 30-727 Kraków, Poľská republika, IČO (REGON): 351021295, právne zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanému: W.. Š. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX XXX XX O., právne zastúpený: JUDr. JUDr. Václav Jarošiak, advokát, so sídlom Martina Rázusa 1240/14, 010 01 Žilina, o zaplatenie 9.324,57 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 21.05.2014 domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi spolu sumu 9.324,57 eur s úrokom z omeškania špecifikovaným v žalobe a náhradou trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že žalobca uzavrel so žalovaným v rámci svojej podnikateľskej činnosti viaceré kúpne zmluvy, ktorých predmetom bolo dodanie tovaru špecifikovaného na každej faktúre jednotlivo, na základe čoho žalobca vystavil žalovanému faktúry s označením ich čísla, dátumu vystavenia, splatnosti a fakturovanej sumy, a to faktúru č. 1246/11/ VAT zo dňa 28.03.2011, splatnú 11.04.2011 na sumu 2.155,25 eur, faktúru č. 1329/11/VAT zo dňa 31.03.2011, splatnú 14.04.2011 na sumu 177,- eur, faktúru č. 1325/11/VAT zo dňa 31.03.2011, splatnú 14.04.2011 na sumu 1.413,95 eur, faktúru č. 1447/11/VAT zo dňa 08.04.2011, splatnú 22.04.2011 na sumu 455,75 eur, faktúru č. 1484/11/VAT zo dňa 11.04.2011, splatnú 25.04.2011 na sumu 983,21 eur, faktúru č. 1585/11/VAT zo dňa 15.04.2011, splatnú 29.04.2011 na sumu 1.740,16 eur, faktúru č. 1665/11/ VAT zo dňa 19.04.2011, splatnú 03.05.2011 na sumu 1.149,35 eur, faktúru č. 1688/11/VAT zo dňa 20.04.2011, splatnú 04.05.2011 na sumu 461,90 eur, faktúru č. 2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011, splatnú 03.06.2011 na sumu 788,- eur.

2. K jednotlivým faktúram žalobca uviedol, že žalovaný prevzal tovar uvedený na faktúre, čo potvrdil svojim podpisom na faktúrach, vystavených CMR dokladoch a v niektorých prípadoch dokladom s označením „wydanie WZ“. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný dňa 06.12.2011 písomne uznal svoj záväzok voči žalobcovi aj v časti sporných faktúr, pričom strany sa dohodli vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar tak, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť uznanú sumu spolu so zákonným úrokom do dňa 31.12.2012 v troch splátkach, pričom žalovaný zaplatil iba jednu splátku dňa 17.08.2012 v sume 2.000,- eur, ktorá bola započítaná na najskôr splatné faktúry. Vo väzbe na citované ustanovenie čl. 2 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (tzv. Brusel I), čl. 4 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Rím I) žalobca uviedol, že rozhodným právom v prejednávanej veci je právo poľské, a preto na úpravu zmluvného vzťahu sa použije poľský občiansky zákonník, t. j. zákon zo dňa 23.04.1963 v znení neskorších predpisov, ktorý obsahuje úpravu kúpnej zmluvy. V nadväznosti na citované zákonné ustanovenie čl. 535 poľského občianskeho zákonníka žalobca uviedol, že žalovaný si svoj záväzok zaplatiť dlžnú sumu napriek výzve žalobcu zo dňa 19.03.2013 nesplnil, a preto žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie dlžnej istiny spolu s úrokmi z omeškania v sadzbe vyplývajúcej z rozhodnutia ministra financií zo dňa 04.12.2008, ktorým sa stanovila výška úrokov z omeškania od 15.12.2008 vo výške 13% ročne.

3. S podanou žalobou žalobca pripojil do obsahu spisového materiálu listinné dôkazy vyhotovené v poľskom jazyku, a to jednotlivé faktúry označené v žalobe, medzinárodné nákladné listy, dodacie listy, Dohodu vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar zo dňa 06.12.2011 a Uznanie dlhu zo dňa 06.12.2011 spolu s prílohou č. 1, ktorá obsahuje špecifikáciu jednotlivých faktúr a dlžnej sumy spolu vo výške 50.615,86 PLN, poslednú výzvu na zaplatenie pohľadávky pred podaním žaloby na súd zo dňa 19.03.2013 spolu s doručenkou zo dňa 21.03.2013, rozhodnutie Rady ministrov zo dňa 04.12.2008.

4. V zmysle žaloby a predložených listinných dôkazov Okresný súd Žilina platobným rozkazom č. k. 11Rob/181/2014-51 zo dňa 07.08.2014 žalobe v celom rozsahu vyhovel.

5. V zákonom stanovenej 14-dňovej lehote podal proti vyššie označenému platobnému rozkazu žalovaný odpor, ktorý odôvodnil tým, že žalobcom fakturovaný tovar žalovaný neprevzal a tento nebol žalovanému ako podnikateľskému subjektu dodaný. Žalobcom uplatnený nárok žalovaný neuznáva a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Žalovaný súčasne z opatrnosti vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Včasným a vecným odôvodnením podaného odporu došlo zo zákona k zrušeniu platobného rozkazu podľa v tom čase platného a účinného ustanovenia § 174 ods. 2 OSP.

6. V písomnom vyjadrení k podanému odporu zo dňa 30.09.2014 žalobca označil tvrdenia žalovaného za nepravdivé. Uviedol, že všetky faktúry označené v žalobnom návrhu sú žalovaným vlastnoručne podpísané a opatrené pečiatkou firmy žalovaného. Taktiež prevzatie tovaru, ktoré bolo predmetom dodávok žalobcu, je opatrené podpisom a pečiatkou žalovaného. Žalobca poukázal na dohodu strán vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar a písomné uznanie dlhu žalovaným zo dňa 06.12.2011, na základe ktorého žalovaný zaplatil žalobcovi čiastočne prvú splátku na dlžnú sumu v prepočte 2.000,- eur, ktorá bola započítaná na najskôr splatné faktúry. V poznámke elektronického prevodu žalovaný uviedol „uznanie“. Námietku premlčania žalobca označil za nedôvodnú a to s poukazom na premlčaciu lehotu 4 rokov. Navrhol žalobe v celom rozsahu vyhovieť v znení žalobného návrhu zo dňa 20.05.2014. Spolu s písomným vyjadrením k veci žalobca pripojil do obsahu spisového materiálu výpis z účtu žalobcu zo dňa 17.08.2012 k vykonanej čiastočnej úhrade.

7. V posudzovanej právnej veci žalobca uplatňuje svoj peňažný nárok voči žalovaného z kúpy a predaja tovaru medzi podnikateľmi v rámci členských krajín Európskej únie, keď na strane žalobcu ako predávajúceho vystupuje obchodná spoločnosť so sídlom v Poľskej republike a na strane žalovaného fyzická osoba podnikateľ (k okamihu začatia konania) s registrovaným miestom podnikania na území Slovenskej republiky. Primárne súd posudzoval otázku, ktorý súd je príslušný na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu, pričom základným a určujúcim predpisom, ktorý upravuje určovanie súdnej príslušnosti pri cezhraničnom predaji tovaru medzi štátmi členských štátov únie, je Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, známe ako „Nariadenie Brusel I“.

8. Nariadenie Brusel I (ďalej len „nariadenie“) ustanovuje systém jurisdikcie, ktorej priraďuje právo rozhodovať o cezhraničných sporoch medzi súdmi jednotlivých členských štátov. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi zmluvy nedošlo k dohode, aby určitý súd, alebo súdy členského štátu mali právomoc na riešenie akýchkoľvek sporov, súd posudzoval právomoc konať v predmetnej veci podľa pravidiel nariadenia Brusel I. Podľa kapitoly II oddiel 1 Čl. 2 bod 1/ Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodnoprávnych veciach, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo, žalujú na súdoch tohto členského štátu. Na základe citovaného zákonného

ustanovenia a s poukazom na skutočnosť, že miesto podnikania žalovaného k okamihu začatia konania dňa 21.05.2014, keď žalovaný aktuálne ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 28.02.2017, sa nachádzalo na území Slovenskej republiky, súd konštatuje, že je daná právomoc Okresného súdu Žilina na prejednanie veci.

9. Vzhľadom na charakter sporu s medzinárodným prvkom, súd ďalej posudzoval použitie príslušnej právnej normy na daný skutkový stav. Z predložených listín vyplýva, že k vzniku záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu malo dôjsť v roku 2011. S prihliadnutím na okamih tvrdeného uzavretia zmluvy a na jeho základe realizovaných dodávok tovaru, súd na daný skutkový stav aplikoval Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru publikovaný ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 160/1991 Zb. (ďalej len „CISG“, „Dohovor“ alebo „Viedenský dohovor“). Viedenský dohovor je medzinárodnou zmluvou, ktorá obsahuje právne normy priamo aplikovateľné v národných právnych systémoch, a ktoré sa vzťahujú na medzinárodnú kúpnu zmluvu s tým, že jej medzinárodný prvok je daný v tom, že kupujúci a predávajúci majú miesta podnikania v rôznych štátoch, ktoré sú zmluvnými štátmi Dohovoru. Vzhľadom na uvedené súd primárne aplikoval na daný skutkový stav Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, a v prípade, ak niektoré otázky neboli výslovne Dohovorom upravené, súd aplikoval príslušnú kolíznu normu, určenú podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (tzv. Rím I). Nariadenie sa uplatní na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom a je záväzné pre všetky členské štáty a vzťahuje sa na zmluvné záväzky v prípade, ak zmluvné strany nevykonali výslovnú voľbu aplikovateľného práva. V takom prípade nariadenie Rím I ustanovuje v čl. 4 určité prezumpcie pre jednotlivé zmluvné typy, a to v prípade zmluvy o predaji tovaru sa táto spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu predajcu, v posudzovanej právnej veci právom žalobcu.

10. Podľa tvrdení uvedených v žalobe medzi žalobcom a žalovaným malo dôjsť k uzavretiu kúpnych zmlúv hnuteľných vecí. Žalobca ako aj žalovaný majú miesta podnikania v rôznych štátoch, ktoré sú členskými štátmi EÚ. Medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, bola uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 160/1991 Zb., a preto na právny vzťah strán založený kúpnou zmluvou súd vzhľadom na prítomnosť medzinárodného prvku primárne aplikoval Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (CISG) ako priamu normu (ďalej len „Viedenský dohovor“ alebo tiež „Dohovor“).

11. Podľa čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo dňa 17. júna 20008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) toto nariadenie sa vzťahuje na zmluvy uzavreté od 17.12.2009.

12. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia Rím I toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkov v občianskych a obchodných veciach.

13. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, zmluva o predaji tovaru sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu

14. V súlade s citovanými ustanoveniami Nariadenia Rím I sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným uzavretím kúpnej zmluvy v otázkach výslovne neupravených Dohovorom CISG (Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru) spravuje podporne právnym poriadkom strany, na území ktorej je obvyklý pobyt predajcu, t.j. v posudzovanej právnej veci registrované sídlo žalobcu. Obvyklý pobyt predajcu, t. j. žalobcu sa nachádza v Poľskej republike, a preto na vzťah medzi stranami sporu je potrebné podporne aplikovať hmotné právo Poľskej republiky.

15. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (ďalej len „Dohovor“) tento Dohovor upravuje zmluvy o kúpe tovaru medzi stranami, ktoré majú miesta podnikania v rôznych štátoch, a) ak tieto štáty sú zmluvnými štátmi, alebo b) ak podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného sa má použiť právny poriadok niektorého zmluvného štátu.

16. Podľa čl. 53 Dohovoru kupujúci je povinný zaplatiť za tovar kúpnu cenu a prevziať dodávku v súlade so zmluvou a týmto Dohovorom.

17. Podľa čl. 78 Dohovoru, ak sa strana oneskorí s platením kúpnej ceny alebo inej peňažnej sumy, má druhá strana nárok na úroky z omeškania bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek nároky na náhradu škody podľa čl. 74.

18. Podľa ustanovenia čl. 481 § 1 Občianskeho zákonníka Poľskej republiky, ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného záväzku, veriteľ môže žiadať úrok z omeškania, aj keď nevznikla žiadna škoda, a aj keď omeškanie bolo spôsobené okolnosťou, za ktorú dlžník nenesie zodpovednosť.

19. Podľa ustanovenia čl. 481 § 2 Občianskeho zákonníka Poľskej republiky, ak nebola sadzba úrokov z omeškania vopred dohodnutá, vychádza zo zákonných úrokov.

20. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha voči žalovanému peňažného nároku z titulu zaplatenia kúpnej ceny na základe uzatvorených kúpnych zmlúv a žalobcom dodaného tovaru žalovanému, pričom žalobca dôvodnosť svojho nároku opiera o obsah predložených listinných dôkazov, a to faktúr potvrdených žalovaným, obsah CMR listov a najmä dohodu o splátkovom kalendári a uznanie dlhu spolu s vykonanou čiastočnou úhradou pohľadávky žalobcu žalovaným v sume 2.000,- eur, kde ako predmet platby žalovaný označil pojem „uznanie“, z čoho žalobca dovodzuje vedomosť žalovaného o existencii záväzku voči žalobcovi. Obranu žalovaného žalobca označil za účelovú v snahe oddialiť plnenie záväzku voči žalobcovi a vykonávanie prípadných ďalších dôkazov žalobca označil za nehospodárne.

21. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na spochybnení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnení si žalovaného práva s poukazom na označenie subjektu predávajúceho na predložených faktúrach a CMR listinách a v konaní vystupujúceho žalobcu . Žalovaný poprel pravosť podpisu, ktorým sú opatrené za kupujúceho jednotlivé listinné dôkazy predložené žalobcom v konaní. K odtlačkom pečiatky použitej na predložených dokladoch žalovaný uviedol, že v minulosti pečiatku stratil a pripustil možnosť, že túto okolnosť zneužívala tretia osoba v rámci obchodovania, ktorej boli známe vzájomné podnikateľské aktivity strán, teda skutočnosť odoberania tovaru žalovaným od žalobcu v minulosti. Žalovaný rovnako poprel pravosť podpisov na dohode vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar a uznaní záväzku a súčasne spochybnil aj pravdivosť žalobcom predložených listín. Uviedol, že ku dňu podpísania Dohody vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar mal záväzok žalovaného podľa tvrdení žalobcu predstavovať sumu 50.615,86 PLN, pričom uvedená suma má vyplývať z obsahu faktúr špecifikovaných v prílohe č. 1 zo dňa 23.09.2011, ktorá má tvoriť integrálnu súčasť predmetnej dohody strán. Žalovaný namietol, že žiadna príloha č. 1 zo dňa 23.09.2011 nie je k dohode pripojená. Rovnako namietol, že podľa vystavených faktúr tieto zneli na menu EUR a teda z obsahu listinných dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, akým spôsobom bola v dohode vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar vyčíslená suma 50.615,86 PLN. V prípade listiny o uznaní dlhu ako jednostranného právneho úkonu jej integrálnou súčasťou má byť príloha, ktorá by preukazovala výšku záväzku žalovaného v sume 50.615,86 PLN. K prílohe č. 1, ktorú žalobca predložil do obsahu spisového materiálu, a ktorá obsahuje dátum výstupu ku dňu 06.12.2011, žalovaný namietol, že predmetná listina je vyhotovená v slovenskom jazyku a je preto sporné, akým spôsobom je možné zabezpečiť interný doklad z účtovníctva žalobcu ako poľskej firmy v slovenskom jazyku. Žalovaný namietol nepreskúmateľnosť žalovanej pohľadávky v uplatnenej sume 10.649,34 eur a to vo väzbe na list právneho zástupcu žalobcu zo dňa 19.03.2013 označený ako „Posledná výzva na zaplatenie pohľadávky pred podaním žaloby na súd“, kde právny zástupca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 10.649,34 eur s tým, že vymedzuje vo výzve jednotlivé faktúry, ktoré majú predstavovať sumu žalovanej istiny. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že po tzv. uznaní mal žalovaný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- eur v auguste roku 2012, a preto ak by uvedená platba mala smerovať na úhradu pohľadávok žalobcu, tak suma žalovanej istiny predstavujúca súčet pohľadávok podľa jednotlivých faktúr by mala byť ponížená o sumu 2.000,- eur. Žalobca však žaluje čiastku 9.324,57 eur s príslušenstvom, čo nezohľadňuje tvrdenú úhradu 2.000,- eur. Žalovaný rozporoval dôvodnosť nároku aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca v jednom prípade uplatňuje nárok na zaplatenie kúpnej ceny tovaru, ktorého odberateľom podľa predložených dôkazov je osoba odlišná od žalovanej strany. Žalovaný súčasne namietol premlčanie žalovanej pohľadávky.

22. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov procesných strán, listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, a to v žalobe označenými faktúrami, CMR listinami, výdavkovými dokladmi, dohodou vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar zo dňa 06.12.2011, uznaním dlhu zo dňa

06.12.2011 spolu s prílohou č. 1 zo dňa 06.12.2011, výzvou na zaplatenie pohľadávky zo dňa 19.03.2013 spolu s doručenkou, obsahom poľského práva a výpisom z účtu žalobcu zo dňa 28.08.2013.

23. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáha voči žalovanému nároku z titulu zmluvného plnenia, a to na základe kúpnych zmlúv, ktoré mali procesné strany uzatvoriť v ústnej forme a na základe ktorých mal žalobca dodať žalovanému tovar, súd posudzoval, či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie zmluvného plnenia v žalovanej sume, a primárne dôvodnosť v konaní vznesenej námietky premlčania žalovaného nároku.

24. Pri hodnotení miery, do akej žalobca splnil svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, súd prihliadal na procesnú obranu žalovaného. Za medzi stranami ako sporné súd hodnotí tvrdenie žalobcu o uzavretí viacerých kúpnych zmlúv, na základe ktorých mali byť uskutočnené dodávky tovaru žalovanému, ktorých zaplatenia sa žalobca predmetnou žalobou domáha. Žalovaný namietol nielen existenciu záväzkovo-právneho vzťahu z kúpnych zmlúv a na ich podklade uskutočnenie plnenia, namietajúc pravosť podpisu, ktorým sú opatrené listinné dôkazy predložené žalobcom - faktúry, nákladné listy, prípadne dodacie listy a tiež dohodu vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar a uznanie dlhu zo dňa 06.12.201, ale súčasne aj premlčanie žalovaného nároku. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že mohlo dôjsť k zneužitiu pečiatky žalovaného inou neoprávnenou osobou v dôsledku odcudzenia pečiatky žalovaného, ktorou sú opatrené žalobcom vystavené faktúry a listiny CMR. Na uvedenú pochybnosť žalovaný naviazal námietku nedostatku vecnej legitimácie, keď žalobca faktúrou č. 2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011 žalovanému vyfakturoval dodávku tovaru, ktorého odberateľom podľa pripojeného dodacieho listu je N. C. D.-A. I.. N.. D.., E. E. XXX, O..

25. Pokiaľ žalobca v podanej žalobe uviedol, že záväzkovo-právny vzťah medzi procesnými stranami vznikol na základe ústne uzavretej kúpnej zmluvy, tak procesnou povinnosťou žalobcu bolo takéto tvrdenie v konaní preukázať. Žalovaný v konaní potvrdil skutočnosť, že v minulosti bol odberateľom žalobcu, a to na základe písomných alebo e-mailových objednávok. Žalovaný tak poprel, že by na základe ústnej objednávky v minulosti vznikol medzi stranami obchodný vzťah. Napriek tomu, že žalobca formuloval dôkazný návrh výsluchom svedkov, ktorí mali potvrdiť sporné skutočnosti k okolnostiam uzavretia zmluvy a uskutočneným dodávkam tovaru, od tohto dôkazného návrhu napokon žalobca upustil poukazujúc na zásadu hospodárnosti konania a ďalej skutočnosť, že osoby, ktoré mienil v konaní navrhnúť ako svedkov, už nie sú aktuálne zamestnancami žalobcu. Napriek tomu, že žalovaný v rámci svojej procesnej obrany neoznačil žiadne dôkazné návrhy, súd prvej inštancie hodnotil, do akej miery vo vzťahu k procesnej povinnosti žalobcu dôvodnosť uplatneného nároku tvrdiť a spoľahlivo preukázať z pohľadu zhromažďovania dôkazov ovplyvňuje popretie skutkových tvrdení stranou žalovaného. Súd posudzoval koreláciu bremena tvrdenia žalobcu s bremenom popretia tvrdení protistrany. V súlade s dodržaním základných princípov Civilného sporového poriadku súd hodnotil žalobcom uvádzané tvrdenia v kontexte všetkých v konaní vykonaných dôkazov, a to z pohľadu, či vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti umožňujú súdu prijať spoľahlivý záver, že žalovaný nárok na strane žalobcu vznikol z titulu zmluvného plnenia v uplatnenej výške, a či žalobcom uplatnené právo je súdne vymáhateľné. Pokiaľ žalovaný v konaní spochybňuje existenciu záväzkovo-právneho vzťahu a z neho vzniknutý nárok na zaplatenie zmluvného plnenia, je procesnou povinnosťou žalobcu uviesť základné skutočnosti a k týmto označiť dôkazy k okolnostiam uzavretia sporných zmlúv a uskutočnených dodávok tovaru. Žalobca uviedol, že k uzavretiu zmlúv došlo v ústnej forme, pričom bližšie okolnosti ich vzniku neuviedol a tak jeho tvrdenia zostali v tejto časti len na úrovni všeobecných tvrdení, čo ovplyvnilo možnosť žalovaného v konaní sa relevantne brániť a na takéto tvrdenia reagovať.

26. Vykonané listinné dôkazy podporujú tvrdenia žalobcu o existencii záväzkovo-právneho vzťahu strán, keďže žalovaný napriek ich spochybneniu neoznačil žiaden dôkazy na preukázanie svojej procesnej obrany. Primárne však súd posudzoval námietku premlčania žalovaného nároku vznesenú žalovaným v konaní, keď premlčanie možno charakterizovať ako kvalifikované uplynutie zákonom stanoveného času, ktorého následkom je nemožnosť veriteľa domáhať sa premlčaného práva súdnou cestou, pokiaľ dlžník vznesie tzv. námietku premlčania. Premlčacia doba predstavuje zákonom stanovený časový úsek, počas ktorého sa veriteľ môže domáhať svojho práva voči dlžníkovi súdnou cestou. Na to, aby bolo možné určiť, či k premlčaniu práva skutočne došlo, je okrem dĺžky príslušnej premlčacej doby potrebné skúmať aj pravidlá súvisiace so začatím jej plynutia a trvaním.

27. Premlčanie nárokov v zmysle poľského občianskeho zákonníka upravuje čl. 117 § 1, podľa ktorého s výnimkami uvedenými v zákone majetkové nároky podliehajú premlčaniu, pričom podľa čl. 118 pokiaľ osobitný predpis neurčuje inak, premlčacia lehota predstavuje 10 rokov a pre nároky s periodickým plnením a nároky spojené s vykonávaním živnostenskej činnosti je premlčacia lehota 3 roky, ktorá začína plynúť dňom vymáhateľnosti nároku (čl. 120 § 1). Zákonná úprava v čl. 123 § 1 upravuje prerušenie plynutia premlčacej doby uplatnením nároku na súde alebo iného príslušného orgánu, uznaním nároku dlžníkom, príp. prostredníctvom začatia mediácie. Podľa čl. 124 § 1 po každom prerušení premlčania premlčacia doba začína plynúť odznova. V prípade prerušenia plynutia premlčacej doby uplatnením nároku na súde alebo pred iným príslušným orgánom, v prípade začatia zmierovacieho konania, mediáciou, premlčacia doba nezačína plynúť odznova, pokiaľ toto konanie nebude ukončené.

28. Z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že splatnosť kúpnej ceny podľa pripojených faktúr, ktorú žalobca učinil predmetom konania, nastala v čase od 14.04.2011 do 04.05.2011 a v jednom prípade 03.06.2011, pričom žalobca uplatnil svoj nárok na súde podaním žaloby dňa 21.05.2014. S výnimkou poslednej zo žalovaných faktúr č. 2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011 splatnej 03.06.2011 splatnosť ostatných žalovaných faktúr nastala 3 roky pred podaním žaloby v prejednávanej veci. Premlčaním síce nedochádza k zániku práva ako takého, ale k zániku tzv. právneho nároku, čo znamená, že právo žalobcu nezaniká, avšak oslabuje sa jeho vymáhateľnosť, nakoľko sa z neho stáva tzv. naturálne právo. Pokiaľ dlžník vznesie v rámci súdneho konania námietku premlčania, premlčané právo súd nemôže veriteľovi priznať. Právnym následkom uplynutia zákonom stanovenej premlčacej doby v prípade, že dlžník sa dovolal premlčania, je povinnosť súdu na námietku premlčania prihliadať a ak je právne opodstatnená, súd nemôže veriteľovi premlčané právo priznať, pričom súd sa už ďalej nezaoberá dôvodnosťou žaloby. Súd preto posudzoval, či nastali účinky premlčania žalovaného práva, a či uznaním dlhu zo dňa 06.12.2011, príp. čiastočným plnením žalovaného došlo k začatiu plynutia novej premlčacej doby s dôsledkom nedôvodne uplatnenej námietky premlčania.

29. Vo vzťahu k listinnému dôkazu uznania dlhu a dohody vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar žalovaný namietol pravosť podpisu, ktorým sú opatrené za stranu dlžníka predmetné listiny a rovnako skutočnosť, že Príloha č. 1, ktorá obsahuje identifikáciu pohľadávky, ku ktorej sa uznanie a dohoda vzťahuje, netvorí integrálnu súčasť týchto právnych úkonov. V prípade, ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tej procesnej strane, ktorá zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.02.2010, sp. zn. 4Cdo 13/2009). V zmysle vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu u súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t. j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Pri hodnotení dôkazov súd postupoval v zmysle ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ani všeobecné popretie pravdivosti súkromnej listiny nemôže mať za následok oslabenie dôkaznej sily takejto listiny a preto aj osoba, ktorá popiera pravdivosť tohto dôkazného prostriedku, musí uviesť, prečo listinu označuje za nepravdivú a k svojim tvrdeniam je povinná označiť dôkazy. V situácii, ak je pravosť podpisu na súkromnej listine spochybnená, a teda nie je možné prijať spoľahlivý záver, že listina pochádza od toho, kto ju podpísal, nemožno dovodiť ani záver, že to, čo je v listine podpísané, zodpovedá skutočnosti.

30. Napriek spochybneniu pravosti podpisu žalovaného na listine o uznaní dlhu a na dohode vo veci úhrady pohľadávok za dodaný tovar zo dňa 06.12.2011 žalobca dôkazný návrh k pravosti predložených listín v konaní neoznačil a bližšie okolnosti vzniku týchto právnych úkonov neobjasnil.

31. Z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 28.08.2013 vyplýva vykonanie čiastkovej úhrady žalovaným v sume 1.324,77 eur na faktúru č. 1830/11/VAT, kde ako typ operácie je označené bez ďalšieho „uznanie“, pričom z ostatných žalobcom predložených listinných dôkazov vyplýva, že predmetnou úhradou žalovaný zaplatil na účet žalobcu faktúru, ktorá je uvedená v sumári faktúr tvoriacich prílohu č. 1 zo dňa 06.12.2011 vyjadrenú v súpise pohľadávok žalobcu sumou 5.213,25 PLN. Súd ďalej posudzoval právne dôsledky spojené s úkonom takejto úhrady žalovaného. Napriek vykonanej úhrade jednej z faktúr zahrnutých do prílohy č. 1 nemožno z čiastkového plnenia žalovaného dovodiť dôsledky uznania ostatnej časti dlhu,

príp. jej právne účinky k ostaným žalobcom evidovaným pohľadávkam, keďže takéto právne dôsledky právna úprava Občianskeho zákonníka Poľskej republiky nepredpokladá a žalovaný k čiastkovej úhrade neuviedol žiadne tvrdenia a vysvetlenia. Z úhrady jednej z žalobcom evidovaných faktúr pri spornosti podpisu, ktorým sú opatrené listiny uznania, dohody a prílohy č. 1, nemožno dôvodiť dôsledky uznania všetkých ostatných pohľadávok žalobcu aj vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že pohľadávky žalobcu špecifikované v podanej žalobe na podklade faktúr s poradovým č. 1 až 8, ktorých splatnosť nastala do 04.05.2011, boli v čase začatia konania uplatnené po zákonom vymedzenej premlčacej dobe a pokiaľ žalobca v konaní spoľahlivo nepreukázal uznanie celej žalovanej pohľadávky s dôsledkom začatia plynutia novej premlčacej lehoty, súd námietku premlčania vznesenú žalovaným súd vyhodnotil za dôvodnú, na základe čoho nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať.

33. Vo vzťahu k poslednej zo žalovaných faktúr č. 2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011, ktorej splatnosť mala nastať dňa 03.06.2011 znejúcej na sumu 788,- eur, súd poznamenáva, že ako odberateľ tovaru k predmetnej faktúre (č. l. 365 a nasl.) je označený subjekt N. C. D.-A., I..N..D.., E. E. XXX, O.. Napriek námietke žalovaného v tejto časti žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného a teda skutočnosť, že žalovaný je nositeľom žalovanej povinnosti zaplatiť za uskutočnenú dodávku tovaru kúpnu cenu žalobcovi. K uvedenej námietke žalovaného napriek obsahu predložených listinných dôkazov žaloba neuviedol relevantné právne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť spoľahlivý záver, že žalobcovi vznikol nárok voči žalovanému na zaplatenie kúpnej ceny na podklade faktúry č. 2189/11/VAT zo dňa 20.05.2011 v žalovanej sume 788,- eur, teda skutočnosť, že žalovaný je nositeľom žalovaného práva v tejto časti.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Ostatné námietky žalovaného by mali právnu relevanciu za predpokladu, že by súd prijal záver o vymáhateľnosti žalovaného nároku a súčasne, ak by žalovaný bol vo vzťahu k poslednej z žalobcom uplatnenej pohľadávke na podklade faktúry č. 2189/11/AT nositeľom žalovanej povinnosti, čo v konaní preukázané nebolo, a preto sa súd z dôvodov procesnej ekonómie ostatnými námietkami žalovaného v dôvodoch zamietajúceho rozhodnutia bližšie nezaoberal.

35. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

37. Nakoľko súd žalobu voči žalovanému v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol, súd priznal žalovanému voči žalobcovi v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 náhradu trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ustanovením § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).