Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/456/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcov: 1/ R. Q., I.. XX.XX.XXXX, Z. F. XXX/X, XXX XX N., 2/ W. L., I.. XX.X.XXXX, Z. Ž. X, XXX XX N., prechodne bytom Č. XX, N., obaja zastúpení JUDr. Rudolfom Maníkom, Phd, MBA, MHA, advokátom Advokátskej kancelárie Masarykova 2, 040 01 Košice, proti žalovaným: 1/ W. M., I.. XX.X.XXXX, Z. W.M. XXX, I. W., 2/ M., M..L..T.. M. M. W. XXX, I. W., R.T.: XX XXX XXX, obaja zastúpení JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom Advokátskej kancelárie Szakkayho 1, Košice, 3/ Komunálna poisťovňa a.s. Vienna Insurance Groupe so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpená JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom Advokátskej kancelárie Felix Neupauer & partners so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422, 4/ Wüstenrot poisťovňa a.s., Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, zastúpená JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Floriánska 19, Košice, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných v 1., 2., 3. a 4.rade proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie č.k. 11C/4/2013 zo dňa 22.5.2017

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozhodol tak, že žalovaní 1/ - 4/ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobkyni 1/ sumu 10 000 €, žalobcovi 2/ sumu 10 000 € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť v rozsahu plnenia ostatných žalovaných, do 3 dní po právoplatnosti rozsudku (výrok I.). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalovaní 1/ - 4/ sú povinní uhradiť žalobcom 100% trov tohto konania (výrok III.). Súd prvej inštancie (ďalej len súd) vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, obsahom pripojeného spisu 5T/81/2011 a zistil tento skutkový stav veci. Dňa 22.7.2011 v čase o 14.20 hod. viedol W. M., žalovaný 1/ v smere jazdy od Hviezdoslavovej ulice v Košiciach osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Passat, EČ: N. XXX H. a pri prechádzaní Bačíkovou ulicou nerešpektoval zvislú dopravnú značku „Stoj, daj prednosť v jazde“ a vošiel do jazdného koridoru osobného motorového vozidla značky Toyota Avensis, EČ: N. XXX K., ktoré viedol vodič L. W. po Bačíkovej ulici, v smere jazdy od Moyzesovej ulici na Hlavnú ulicu po ceste označenej dopravnou značkou „Hlavná cesta“, čím došlo k zrážke uvedených vozidiel, v dôsledku ktorej bolo osobné motorové vozidlo značky Toyota Avensis, EČ: N. XXX K., ktoré viedol vodič L. W. odhodené a pravou stranou zachytilo v tom čase cez priechod pre chodcov prechádzajúcu chodkyňu O. L., ktorú nárazom vozidla odhodilo do kontajnerov pre komunálny odpad a utrpela ťažké zranenia, a to pomliaždenie mozgu v čelovej oblasti, tržnú ranu na nose, zlomeninu nosa, pomliaždenie pľúc obojstranne, viacnásobnú zlomeninu rebier vpravo, zlomeninu krížovej kosti, zlomeninu acetabula obojstranne, zlomeninu hrboľa stehennej kosti vľavo, oderky na lakti a na členku, tržnú ranu na dorze nohy vľavo, v dôsledku ktorých

dňa 1.8.2011 po šokových zmenách pľúc v dôsledku mnohopočetných poranení hlavy, trupu a končatín došlo k úmrtiu poškodenej O. L.. Rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 5T/81/2011-171 zo dňa 21.3.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.3.2012, bol žalovaný 1/ uznaný vinným za uvedený skutok, nakoľko z nedbanlivosti spôsobil smrť závažný spôsobom konania, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 2 písm.a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov, trest bol odložený a zároveň mu bol uložený probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe 48 mesiacov. Taktiež mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 60 mesiacov. Podľa znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy R.. V. W., PhD. č. 87/2011, ktorý bol podaný v trestnom konaní bolo zistené, že technika jazdy žalovaného 1/, ktorý viedol osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Passat, EČ: N. XXX H. bola z technického hľadiska nesprávna. Za nesprávny prvok jeho techniky jazdy pokladal znalec skutočnosť, že pred vjazdom do križovatky nereagoval na dopravné značenie a nedal prednosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste. Uvedený nesprávny prvok techniky jazdy menovaného vodiča pokladal za bezprostrednú príčinu vzniku dopravnej nehody. Techniku jazdy vodiča L. W., ktorý viedol osobné motorové vozidlo značky Toyota Avensis, EČ: N. XXX K. pokladal z hľadiska technického za neodporujúcu okolnostiam vo veci včasnosti jeho reakcie, nakoľko táto plne zodpovedala jeho výhľadovým možnostiam a možnostiam rozpoznať, že vozidlo Volkswagen Passat nezastaví a vojde do križovatky, t.j. zodpovedala skutočnostiam, ktoré mal možnosť v danom čase vnímať a predvídať. Za nesprávny prvok technickej jazdy menovaného vodiča pokladal skutočnosť, že sa pohyboval rýchlosťou 52 až 57 km/hod., ktorú skutočnosť však nepokladal za príčinu vzniku dopravnej nehody. Techniku pohybu chodkyne O. L. pokladal z hľadiska technického za neodporujúcu okolnostiam a táto zodpovedala skutočnostiam, ktoré mala chodkyňa možnosť v danom čase vnímať a predvídať. Osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Passat, EČ: N. XXX H. bolo ku dňu 22.7.2011 povinne zmluvne poistené zo zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou v spoločnosti Wüstenrot na základe zmluvy 606/256940-7 a tiež v Komunálnej poisťovni a.s. na základe zmluvy 6808957355/5. Obaja žalovaní 3/ a 4/ nepopreli tieto skutočnosti a potvrdili, že poistné zmluvy boli v čase platné a účinné. Súd citoval § 421, § 427 O.z., § 4 zák. č. 281/2001 Z.z. ako aj § 11 - § 13 ods.1, 2, 3 O.z. a dôvodil, že žalobcovia 1/, 2/ sú síce plnoleté deti nebohej O. L., s nebohou tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Z jej nečakanej smrti prežívali a doposiaľ prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, stratili možnosť viesť s ňou súkromný život odo dňa jej smrti. Túto stratu prekonali s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Nebohá bola nápomocná synovej rodine nielen v čase jeho nezamestnanosti, ale vypomáhala mu aj s opaterou jeho syna a žalobkyňu 1/, ktorá nemala deti, nič neobmedzovalo v starostlivosti o jej matku. Analogické použitie ustanovenia § 420 a § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka sa uplatní pri určení osoby zodpovednej za zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný osobitnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov. Pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti sa postupuje podľa § 13 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie) ako občiansko-právna sankcia za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Súd sa nestotožnil s hore uvedenými námietkami nedostatku vecne pasívnej legitimácie žalovaných v konaní. Pasívna legitimácia žalovaného 3/, 4/ je daná v ust. § 823 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 15 ods. 1 a § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z. Súčasťou náhrady škody ujmy spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a podobne), ale aj nemajetkové ujmy na základe vysloveného znenia zákona, akými sú bolesti, sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória prisudzuje zmysel škody aj ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej, než majetkovej sféry poškodeného, teda ujmám i materiálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občiansko-právnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach (smernica Rady č. 72/166/EHS, smernica Rady č. 90/232/EHS) sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, obvykle sa nachádzajúcich na jeho území, bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí nehôd. S použitím eurokonformného výkladu pojmov náhrada škody, škoda na zdraví v citovaných ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti po dopravnej nehode

(ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Čo sa týka rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 Haasová v zmysle uvedeného rozhodnutia sa čl. 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS a čl. 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Takouto vnútroštátnou úpravou sú vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Pri stanovení výšky peňažnej náhrady súd prihliadal na úzke a citové väzby žalobcov k nebohej matke, ktorá mala v čase smrti 65 rokov, viedla aktívny život, zabezpečovala starostlivosť o vnuka, ktorý bol na ňu veľmi citovo naviazaný a obaja žalobcovia mali s ňou veľmi dobrý a úprimný vzťah, nakoľko ich otec zomrel ešte v roku 2005 a matka bola ich jediným žijúcim rodičom. Ďalej súd prihliadal na okolnosti vzniku smrteľnej nehody, že zo strany žalovaného 1/ nešlo o úmyselné konanie, ale nebohá svojim správaním nezavinila túto nehodu. Na základe vyššie uvedeného súd vlastnou úvahou ustálil výšku nemajetkovej ujmy tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a považoval ju za primeranú a dostatočnú, pričom zohľadnil aj tú skutočnosť, že išlo o odškodnenie nemajetkovej ujmy len u dvoch osôb. V prevyšujúcej časti súd návrh na priznanie náhrady nemajetkovej umy v peniazoch zamietol ako nedôvodný. Žalobcovia mali v tomto konaní úspech, ale tento úspech bol nie v požadovanej výške, nakoľko ide o prípad, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu, preto súd priznal náhradu trov konania žalobcom v plnej výške.

2. V podanom odvolaní žalovaný v 4.rade, že súd prvej inštancie v samotnom napádanom rozsudku v bode 5. konštatuje, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, obsahom pripojeného spisu 5T/81/2011 pričom na základe vykonania týchto dôkazov zistil skutkový stav vec, na základe ktorého rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Takto vykonané dokazovanie pokladá odvolateľ za nedostatočné, nakoľko neposkytuje konajúcemu súdu dostatočné skutkové zistenia pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolateľ v ďalšom texte poukáže na najzávažnejšie chyby v rozsudku prvoinštančného súdu. Ako bolo uvedené v napádanom rozsudku, odvolateľ nenapáda skutkové závery vyplývajúce z pripojeného trestného spisu sp. zn. 5T/81/2011. Body 1-7 napádaného rozsudku preto odvolateľ nepovažuje za sporné. V ďalších častiach odôvodnenia rozsudku sa však prvoinštančný súd dopustil pochybení v procese vyhodnocovania prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku, ako aj pochybení v správnosti právneho posúdenia otázok relevantných pre toto civilné sporové konanie, ktoré mali súhrnne za následok vznik odvolacích dôvodov tak, ako ich charakterizoval odvolateľ v čl. I tohto odvolania. Nesprávneho vyhodnotenia obsahu spisu, a dotvorenia reálneho obsahu dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena žalobcov sa súd prvej inštancie dopustil v napádanom rozsudku na viacerých miestach, pričom v odôvodnení napádaného rozsudku si osvojil za preukázané viaceré právne skutočnosti, ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie mali právnu relevanciu pre rozhodnutie vo veci samej, avšak v samotnom civilnom sporovom konaní neboli tieto skutočnosti zo strany žalobcov žiadnym právnym relevantným spôsobom preukázané. V bode 8. napádaného rozsudku prvoinštančný súd konštatuje, že žalobcovia v 1.a 2. rade s nebohou tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Súd konštatuje, že z jej nečakanej smrti prežívali a doposiaľ prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku a stratili možnosť viesť s ňou súkromný život odo dňa jej smrti. Ďalej sa konštatuje, že žalobcovia túto stratu prekonali s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Odvolateľ však musí v rámci odvolacej argumentácie konštatovať, že tieto skutočnosti sa v samotnom konaní prebehnutým dokazovaním žiadnym spôsobom nepreukázali, pričom odvolateľ má za to, že žalobcovia tieto skutočnosti žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali. Prvoinštančný súd sa na tomto mieste bez akejkoľvek aktivity vo vzťahu k vykonaniu dokazovania v zmysle navrhovaných dôkazov zo strany žalobcu - vypočutím žalobcov

- stotožnil s argumentáciou žalobcov o stratách, ktoré utrpeli žalobcovia na základe úmrtia svojej matky. Na základe uvedeného je preto nutné konštatovať, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko samotné dokazovanie ani nevykonal a vychádzal zo skutočností, ktoré v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané, pričom sa stotožnil s argumentáciou žalobcov. Na základe takto vykonaného myšlienkového úsudku prvoinštančného súdu

nevzal do úvahy argumentáciu žalovaného IV. (a rovnako aj žalovaných 1-3.) o tom, že žalobcovia tieto skutočnosti o vzájomnom vzťahu medzi žalobcami a zosnulou matkou žiadnym právne relevantným spôsobom, okrem žalobnej argumentácie, nepreukázali. Na strane prvoinštančného súdu tak došlo podľa názoru odvolateľa ku chybe v úsudku a ku chybe vo vyhodnocovacom procese, nakoľko okruh podľa súdu v konaní preukázaných skutočností - v konaní reálne preukázaný nebol, a aj napriek absencii preukázania týchto skutočností tieto považoval súd za preukázané. Rovnako v bode 22 napádaného rozsudku súd prvej inštancie spomína „úplnú deštrukciu úzkej rodinnej väzby usmrtením člena rodiny, avšak existencia úzkej rodinnej väzby medzi žalobcami v I. a II. rade a zosnulou matkou v konaní zo strany žalobcov žiadnym právne relevantným spôsobom preukázaná nebola, pričom žalobcovia doplnenie dokazovania vo vzťahu k výsluchu strany v konaní ani nenavrhli. V bode 24. napádaného rozsudku súd konštatuje, že „V konaní bolo preukázané, že žalobcovia s nebohou matkou O. L. mali úzky kruh rodiny s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami. Je potom samozrejmé, že neočakávaná náhla smrť matky bola citeľným zásahom do sféry ich súkromného a citového života. Jej smrťou stratili možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a ú túto sféru prirodzených vzťahov sú ochudobnení, pričom ide o nenávratný stav. Túto stratu prekonávali s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami...Žalobcom vzniknutá strata je neodstrániteľná. Smrťou nebohej došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb, a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných práv, práva na súkromie, rodinný život, za ktoré nie je postačujúca morálna satisfakcia a nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôvodný.“ Z pohľadu odvolateľa ide aj v tomto prípade o akési dotváranie skutkových zistení konania zo strany súdu, pretože tieto skutočnosti mimo žalobnej argumentácie žalobcovia žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali. Vo vzťahu k samotným odvolacím návrhom, máme za to, že dokazovanie je potrebné doplniť vtom rozsahu, v ktorom sa bude súd zaoberať otázkou, či skutočne došlo k narušeniu rodinných väzieb smrťou p. L., aké vzťahy mali s dotyčnou osobou pozostalí pred nehodou, ako často sa navštevovali, aké sociálne a psychologické väzby medzi nimi v čase úmrtia dotyčnej existovali a pod. V zmysle judikatúry (NS SR sp.zn. 5Cdo 235/2010) nie je možné pokyn na doplnenie dokazovania považovať za právny názor nadriadeného súdu, avšak odvolateľ má za to, že vo vzťahu ku tomuto konaniu sú splnené podmienky na zrušenie rozsudku, jeho vrátenie súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie. Odvolateľ rovnako vo svojich skorších podaniach, ako aj v samotných prednesoch na pojednávaniach argumentoval premlčaním nároku uplatňovaného žalobcami. Ak súd vo svojom rozhodnutí použil výklad pojmu škoda spôsobom, ktorý zahŕňa nemajetkovú ujmu, potom v súlade s viackrát prezentovaným názorom žalovaného v IV. rade ak má byť nemajetková ujma krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako časť škodových nárokov, žalovaný v IV. rade je toho názoru, že na premlčanie týchto nárokov sa vzťahuje režim ustanovenia § 106 OZ. Ak došlo podaním žaloby dňa 24.7.2014 k uplatneniu nárokov žalobcov, vo vzťahu k nárokom plynúcim z úmrtia žalovanej dňa 1.8.2011, potom je podstatným argument o premlčaní predmetného nároku. Žalovaný sa nestotožňuje s argumentom súdu uvedeným v bode 22. Napádaného rozhodnutia v ktorom súd prvej inštancie tvrdí, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka). V tomto rozsahu žalovaný v IV. rade odvolaním napáda právne posúdenie tejto otázky, pričom má za to, že súd prvej inštancie túto právnu otázku nesprávne právne posúdil. Máme za to, že súd sa v tomto rozsahu dostatočne nevysporiadal s tým, prečo neprijal a argumentačne vylúčil argumentáciu žalovaného v IV. rade o premlčaní pred súdom uplatňovaných nárokov. Uvedenie myšlienkovej konštrukcie súdom je postačujúce iba v prípade, ak sa konajúci súd vysporiada rovnako s argumentáciou strany sporu, to detailným uvedeným mechanizmu - postupu alebo aplikácie všeobecne záväzného právneho predpisu, na základe ktorej dospel ku vylúčeniu argumentácie strany sporu. V napádanom rozsudku súdu prvej inštancie sa však takéto vysporiadanie sa s argumentáciou žalovaného v IV. rade nenachádza. Odvolateľ rovnako počas celého konania namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, to na základe argumentácie uvedenej jednak vo vyjadrení k žalobe, ako aj na základe odkazov na príslušné súdne rozhodnutia najvyšších súdnych autorít. Vo vzťahu k tzv. eurokonformnému výkladu, ktorý využil pri svojom rozhodnutí súd prvej inštancie odvolateľ nemá záujem nehospodárne opisovať a opakovať svoju skoršiu argumentáciu, ktorá sa nachádza v samotnom súdnom spise vo vlastnom obsahu ním podaných podaní, avšak považuje za potrebné vyjadriť sa k najvážnejším chybám v procese právneho posúdenia skutočností relevantných pre rozhodnutie vo veci samej, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie. Súd sa v tomto rozsahu vo svojej argumentácii odvolal prioritne na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 Hassová, avšak nezohľadnil časť predmetného rozhodnutia, ktorá uvádza, že

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať (nie kryje) aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vo vzťahu k systematike začleňovania nárokov uplatňovaných v tomto konaní žalobcami - teda náhrady nemajetkovej ujmy - sa žalovaný v IV. rade rovnako vyjadril a to spôsobom, že právny poriadok Slovenskej republiky striktne odlišuje nárok na náhradu škody na zdraví spôsobenej pri prevádzke motorového vozidla titulom povinného zmluvného poistenia (ustanovenie § 4 ods. 1 a 2 zák.č. 381/2001 Z.z.) a náhradu nemajetkovej ujmy (prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako subsidiárnom nároku v prípade, ak náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrená inak ako v peniazoch nie je postačujúca), ktorá má právny základ v ustanovení § 11 v spojení s ustanovením § 13 OZ. Z uvedeného plynie logický záver, že slovenský zákonodarca v stave, v akom sa nachádza právny poriadok Slovenskej republiky v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania nezaviedol a právny poriadok neobsahuje ustanovenie zákona, ktorý by zakladalo pravidlo, že povinné zmluvné poistenie kryje aj nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaný v IV. rade na podporu svojich argumentov rovnako uviedol odkazy na judikatúru najvyšších súdnych autorít, ktorá uvedené vecné a argumentačné závery potvrdzuje (rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 168/2009, sp.zn. 4Cdo 139/2011). Žalovaný v IV. rade rovnako poukázal na relatívne nové rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo 301/ 2012, v ktorom sa NS SR priamo vysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej pozostalých blízkych osôb po obeti dopravnej nehody so záverom, že pasívna vecná legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z.z. nie je v zmysle účinného právneho poriadku Slovenskej republiky daná. Podotýkame, že tento názor prijal NS SR v čase po prijatí rozhodnutia SDEU vo veci Hassová, čo je prejavom skutočnosti, že NS SR v rozhodnutí reflektoval a aplikoval stav právneho poriadku de lege lata, to aj napriek požiadavke, ktorý bola vyslovená v rozhodnutí Hassová o tom, že PZP by malo pokrývať tieto nároky za situácie, že tak aj konkrétny zákonodarca konkrétneho členského štátu legislatívnymi opatreniami učinil. K rovnakým záverom dospel aj Krajský súd v Žiline (sp. zn. 9Co/176/2016.). Predpoklady rozhodnutia SDEU vo veci Hassová - a teda že „vnútroštátne právo uplatniteľné v spore upravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci nároku na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou“

- nie sú v zmysle účinného právneho poriadku Slovenskej republiky naplnené. Žalovaný v IV. rade má za to, že súd predmetnú vec a predmetnú právnu otázku v uvedenom rozsahu nesprávne právne posúdil, čo malo za následok formuláciu nesprávnych vecných zistení aplikovaných na konkrétny, prejednávaný prípad a to všetko v súhrne malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Zotrvávame preto aj v zmysle odvolacej argumentácie na nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v IV. rade stým, že žalobcovia si uplatnené nároky môžu de lege lata uplatniť jedine vo vzťahu k vodičovi, ktorý smrť p. L. svojím konaním spôsobil. Rovnako žalovaný v IV. rade sa vyjadril k aplikácii smernice Rady 72/166/EHS a smernice Rady č. 90/232/EHS, ktoré nemajú priamy ani subsidiárny účinok na národnú právnu úpravu odškodňovania obetí dopravných nehôd a zaväzujú iba členské štáty. Túto argumentáciu však súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy a žiadnym právne relevantným spôsobom sa s ňou nevysporiadal. Mali za to. že ak sa odvolací súd stotožní s argumentáciou žalovaného v IV. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v IV. rade odôvodňuje to vyhoveniu prvého odvolacieho návrhu, ktorý formulujeme v čl. III. tohto odvolania. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v IV. rade, máme za to, že aj v tejto situácii je potrebné odvolaním napadnúť predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie, na základe čoho navrhujeme konajúcemu odvolaciemu súdu, aby rozhodol o odvolaní v súlade s druhým odvolacím návrhom žalobcu a vyhovel jeho obsahu. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ani v otázke duplicity zmluvných dojednaní povinného zmluvného poistenia, pričom ako je z obsahu súdneho spisu známe, žalobcovia uzatvorili dve zmluvy z dvoma poisťovňami - to jednak so žalovaným v III. rade, ako aj so žalovaným v IV. rade. Existencia duplicity týchto zmlúv vytvorila situácia, že žalobcovia boli v zmysle PZP poistení duplicitne, čo by inak znamenalo, že v prípade povinnosti plnenia zo strany takto za zmluvnených poisťovní by došlo k povinnosti na plnenie zo strany každej z nich, čo by logicky mohlo znamenať duplicitu prípadných plnení. Na základe tejto nezrovnalosti v prístupe žalobcu k PZP v konaní vystupujú poisťovne dve, aj keď v štandardnom priebehu sporu s obdobnou charakteristikou by v konaní vystupovala iba poisťovňa jedna. Žalovanému v IV. rade doposiaľ nie je jasné, prečo sú žalované obe poisťovne - teda tak žalovaný v III. ako aj v IV. rade.

Vo vzťahu k skutočnosti, že žalovaný v IV. rade rozsahom podaného odvolania napáda aj výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie odvolateľ uvádza, že výrok o povinnosti náhrady trov konania žalovaným I. až IV. vydal súd prvej inštancie v zrejmom rozpore s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Predmetné ustanovenie de lege lata neupravuje situáciu, v ktorej by súd mal možnosť priznať náhradu trov konania strane, ktorá bola v konaní sčasti neúspešná v prípadoch, v ktorých záviselo rozhodnutie súdu od voľnej úvahy súdu. Na základe uvedených skutočností považujeme rozhodnutie súdu prvej inštancie za rozhodnutie, ktoré aj v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo ma za následok nesprávne rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Navrhli, aby súd zmenil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie a žalobu zamietol, priznal náhradu trov konania, ako alternatívne rozhodnutie v prípade nestotožnenia sa s argumentáciou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 4.rade navrhol zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, čo sa týka I. a III. výroku rozsudku (nesprávne uvedené v odvolaní, že má byť zrušené rozsudkom a nie uznesením, poznámka odvolacieho súdu).

3. V odvolaní žalovaného v 2.rade ten poukázal tak ako v celom konaní na nesprávne právne posúdenie, lebo záver o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných v 1. a 2.rade je nesprávny a nezákonný, žalobcom nemala byť obom priznaná rovnaká nemajetková ujma (obaja žalobcovia sú deťmi nebohej).

4. V odvolaní žalovaného v 3.rade sa vytýka zistený skutkový stav odvolateľom ako aj nesprávny právny výklad, súkromné právo členského štátu je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z platného právneho stavu zakotveného v zákone o PZP a v OZ. Z rozsudku Európskeho súdneho dvora (ESD) z 24.10.2013 vo veci C-22/12 vyplýva, že bol podaný výklad práva Únie z odpovede ESD je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrýval aj náhradu nemajetkovej ujmy. AK jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Samotný Rozsudok ESD teda žiadnym spôsobom nestanovil, že pasívna vecná legitimácia poisťovateľov podľa Zákona o PZP je v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých automaticky daná, ale iba upresnil, že by tomu tak bolo, pokiaľ by toto bolo obsahom úpravy vnútroštátneho práva. Vo vzťahu k Žalovanému 3/ a vo všeobecnosti v otázke poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je toto predmetom Zákona o PZP. Zohľadňujúc Rozsudok ESD sa s vyššie uvedeným v plnom rozsahu stotožnil aj NS SR v rozsudku 3Cdo/301/2012 zo dňa 31.03.2016, kde inter alict uvádza, že „Keďže slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy (...) v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v zmysle rozsudku (Rozsudku ESD, pozn. Žalovaného v 2. rade) zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia.“ OS bol v čase svojho rozhodovania oboznámený s predmetným rozsudkom NS SR, ale s uvedeným rozsudkom sa vôbec nezaoberal a nijako nevyporiadal. OS sa obmedzil len na konštatovanie, že: „S použitím eurokonformného výklad pojmov náhrada škody, škoda na zdraví v citovaných ustanoveniach zákona č. 381.2001 Z.z. a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti po dopravne j nehode (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods.2 a 3 O Z, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z.“ Vzhľadom na uvedené považujeme ignorovanie rozhodovacej činnosti NS SR za neudržateľné, súčasne s poukazom na nižšie uvedenú argumentáciu za nesprávne právne posúdenie predmetnej veci. Vzhľadom na závery ESD v danej veci je preto nevyhnutné prihliadať jedine na vnútroštátnu právnu úpravu a (česko)slovenskú judikatúru, v ktorej je za súčasného platného právneho stavu (v rámci SR), historicky a aj teoreticko-právne nesporne a jednoznačne vyriešená otázka diferenciácie pojmov (ich významu aj účelu) náhrady škody (resp. škody na zdraví) a nemajetkovej ujmy. Vnútroštátne právo v Zákone o PZP de lege lata upravuje náhradu majetkovej, ako aj nemajetkovej ujmy, avšak výlučne v rozsahu § 444 - § 449 OZ, pričom v § 444 pokrýva zodpovednosť za nemajetkovú ujmu na zdraví vo forme náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v rozsahu nárokov podľa osobitného právneho predpisu. Nároky z titulu ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. však do okruhu pôsobnosti Zákona o PZP nezahŕňa. Vnútroštátne právo upravujúce rozsah poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo svojich ustanoveniach § 4 ods.

2 Zákona o PZP stanovuje, že Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v ustanovení § 4 ods. 2 Zákona o PZP podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému krytiu, a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody v Občianskom zákonníku ustanovenou v § 442 a nasl. vrátane ust. § 444 OZ. Pod takto vymedzenú škodu Zákon o PZP neumožňuje subsumovať náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z ust. § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne v poistnej zmluve. Pokiaľ aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nižších stupňov prekvapujúco nepanuje zhoda v otázke možnosti subsumovať pod pojem „škoda na zdraví“ v zmysle Zákona o PZP aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. OZ, je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS zo dňa 20.01.2011, IV. ÚS 60/2010, v ktorom uvádza: „Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6.decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. (...) K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej zjednocovaniu sa už ústavný súd opakovane vyslovil (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010), keď uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu“. Okrem iného aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/168/2009, 4Cdo/193/2011 ako aj 3Cdo/18/2013 pri výklade danej problematiky mali vysokú vecnú autoritu, a preto argumentácia súdu v odôvodnení rozsudku je nesprávna (vec C-22/12 vo veci Katarína Hassová proti R. Petríkovi). Dôvody v rozsudku OS Košice-okolie, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v 3.rade je daná v § 832 (nesprávne uvedené 8323 OZ, poznámka odvolacieho súdu) v spojení s § 15 ods.1 a § 4 ods.2 zákona o PZP, je nesprávna a nemôže obstáť. Nemožno to vykladať na ťarchu žalovaného v 3.rade. Pri nemajetkovej ujme a príčinnej súvislosti z rozsudku NS SR sp.zn. 3Cdo/32/2007 vyplýva, že poistnou udalosťou je dopravná nehoda a zásah do osobnostných práv žalobcov, ktorý mal nastať v dôsledku ich reakcie na následky tejto dopravnej nehody sprostredkovane, neexistuje v prítomnom vzťahu k žalobcom a uplatňovanej nemajetkovej ujme priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v zmysle Zákona o PZP. Preto navrhol odvolaciemu súdu so zreteľom na ustálenú judikatúru NS SR, čo do otázky výkladu pojmov škode a nemajetkovej ujmy zmeniť rozsudok tak, že žalobu zamietne a priznať trovy konania.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcovia žiadali priznať trovy konania v rozsahu 100% a potvrdiť rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu. Týmto žalobcovia podávajú negatívne vyjadrenie k odvolaniu žalovaných proti rozhodnutiu prvostupňového súdu z 22.5.2017 o vyhovení návrhu v časti á 10 000 € pre každého zo žalobcov a to z nasledovných dôvodov. V prvom rade súd podľa žalobcov dostatočne zistil skutkový a správne posúdil právny stav veci, keď návrh zamietol. Žalobcovia v predmetnom konaní na základe vykonaného dokazovania uniesli dôkazné bremeno, ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti ich nároku, predovšetkým sa tak žalobcovia domnievajú, že v predmetnej veci sú splnené podmienky na vyhovenie žalobe. Svoje zamietavé stanovisko k odvolaniu žalovaných odôvodňujú aj tým, že žalovaní v 1. a 2. rade nedôvodné namietajú svoju pasívnu legitimáciu, keď z povahy sporu voči nim ako vodičovi a majiteľovi auta, ktorým bola usmrtená matka žalobcov, smeruje žaloba oprávnene. Navyše žalobcovia dostatočne preukázali, že smrťou ich matky, s ktorou sa takmer denne od narodenia stretávali, ktorá ich vychovala a žalobcovi

v 1. rade (s ktorého rodinou bývala) aj poskytovala pomoc pri starostlivosti o jeho syna i peňažnú sumu na bývanie aj služby spojené s bývaním, im bola spôsobená citeľná a dodnes trvajúca bolesť, trauma i značná ujma. toto bola jasne na rozdiel od tvrdenia odvolateľa - žalovaného v 4. rade preukázané výsluchmi žalobcov. Suma, ktorú požadujú, pritom je nižšia než bežne uplatňovaná min. 13 000 € ) či v zahraničí priznávaná (min. 150 000 € na súde v Miláne). K námietke právnych zástupcov žalovaných v 3. a 4. rade z ich odvolaní ohľadom pasívnej legitimácie uvádzame, že žaloba smeruje proti nim, lebo títo žalovaní boli poisťovňami predmetného motorového vozidla v čase usmrtenia matky žalobcov, preto žaloba smeruje aj proti nim a to solidárne vzhľadom na neexistenciu delenia zodpovednosti všetkých žalovaných za ujmu, ktorá žalobcom vznikla a nevedomosť žalobcov o obsahu poistných zmlúv uzatvorených žalovaným v 2. rade so žalovanými v3. a 4. rade. Výklad práva v podmienkach „Slovenskej republiky má byť ústavnokonformný aj eurokonformný, preto zaviazanie poisťovne na náhradu nemajetkovej ujmy je v súlade aj s publikovaným rozhodnutím Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 sp.zn. C-22/12 vo veci Katarína Haasová c/a Rastislav Petrík a Blanka Holingová. Rovnako je zaviazanie poisťovne na náhradu nemajetkovej ujmy v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR z 11.10.2016 sp. zn. 111. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého sa za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z. z. považuje aj nemajetková ujma. Poukazovanie na dávno prekonaný judikát Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 301/2012 odvolateľnú - žalovaným v 3. i 4. rade je teda irelevantné. Žalobcovia podávajú negatívne vyjadrenie k odvolaniu žalovaných.

6. Rozsudok bol odvolaním napadnutý, preto bol aj v celom rozsahu odvolacom konaní preskúmavaný.

7. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, na čom nič nemení ani odvolanie.

8. Uplatnené odvolacie dôvody nie sú dané.

9. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP.

10. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu.

11. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

12. Odvolací súd k dôvodom rozsudku dopĺňa z hľadiska právneho záveru súdu prvej inštancie len to, že v súlade s ustálenou súdnou praxou (judikatúra Najvyššieho súdu SR, napr. uznesenie sp.zn. 7Cdo/17/2014) sa ustálila na tom, že ak zistil odvolací súd pri odvolacom prieskume, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku a je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádza aj ako daný spor pri zistení skutkového stavu právne posúdil, toto konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom treba chápať ako jeden celok a určujúca

spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvárajú ich organickú jednotu, čo jednoznačne takýto prístup judikatúry reflektuje aj v ustálenej judikatúre ESĽP.

13. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou nemateriálnej škody a má slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzení v živote. Už samo základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia je vo svojej podstate náhradou za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Primerané zvýšenie základného počtu bodov umožnené už touto zákonnou úpravou a to až na dvojnásobok. Primerané zvýšenie podľa tohto ustanovenia predpokladá existenciu skutočností umožňujúcich záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. A však postup podľa tohto ustanovenia je svojou povahou výnimočný, lebo kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom dôvody hodné osobitného zreteľa, ktorými môžu byť zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia celoživotného cieľa alebo snaženia alebo podstatné obmedzenie uspokojovania životných potrieb. Dôvody hodné osobitného zreteľa nie sú v právnych predpisoch definované, ani taxatívne alebo demonštratívne uvedené, a teda ide o neurčitý pojem, ktorého obsah aj rozsah sa mení v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Posúdenie, či v konkrétnej veci je potrebné použiť O.z. závisí od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, pričom rozsah, intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v prípadoch hodných osobitného zreteľa podstatne prevyšuje rozsah a intenzitu. Súd (okrem § 420 O.z.) musí skúmať, aké mal poškodený predpoklady pre životné a spoločenské uplatnenie pred vzniknutou ujmou a vo výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa môže sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov, ktorými bolo sťaženie spoločenského uplatnenia v posudku hodnotené, zvýšiť až o 50 %, ak sú možnosti poškodeného veľmi výrazne obmedzené alebo úplne stratené v porovnaní s úrovňou jeho osobných, kultúrnych, športových a iných aktivít v dobe pred vznikom škody.

14. K výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie je treba uviesť nasledovné:

15. Podľa čl. 17 zák. č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu ani osôb.

16. Súd prvej inštancie priznal žalobcom 1., 2. spolu 20 000 € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť v rozsahu plnenia ostatných žalovaných a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a zákonne v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

17. Okrem toho priznal žalobcom 1., 2., aby im nahradili žalovaní 1., 2., 3., 4. trovy konania v stopercentnom rozsahu, toto rozhodnutie je zákonné, správne a predovšetkým korektné. Žalobcovia 1., 2. sú už síce plnoleté deti nebohej O. L., avšak s touto nebohou tvorili plne fungujúcu famíliu s vynikajúco vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, z tejto nečakanej smrti oni prežívali aj doteraz prežívajú traumy, úzkosti, zúfalstva, smútku a šoku, nemá ich kto viesť v živote, poradiť sa a tak stratili možnosť viesť spoločný súkromný život a to už od jej smrti. Túto stratu pomaličky a postupne prekonávali s výraznými aj zdravotnými ťažkosťami, pričom nebohá bola nápomocná synovej rodiny nielen v čase jeho nezamestnanosti, ale mu pomáhala aj pri opatere jeho syna a žalobkyne v 1. rade, ktorá nemala deti a nič pritom neobmedzovalo pri starostlivosti o jej matku. So zreteľom na znalecký posudok znalca z odboru cestnej dopravy R.. V. W., B.. č. 87/2011, ktorý je založený v trestnom spise a bol podaný v trestnom konaní, vyplýva nepochybne technika jazdy žalovaného v 1. rade, ktorý viedol osobné motorové vozidlo značky Volkswagen Passat, a táto jazda bola z technického hľadiska nesprávna. Uvedený nesprávny prvok techniky jazdy tohto vodiča sa pokladá za bezprostrednú a bezvýnimočnú príčinu vzniku dopravnej nehody. Technika jazdy vodiča L. W., ktorý viedol osobné motorové vozidlo značky Toyota Avenzis sa pokladala z hľadiska technického za neodporujúcu okolnostiam vo veci včasnosti jeho reakcie, pretože táto plne zodpovedala jeho výhľadovým možnostiam a možnostiam rozpoznať, že vozidlo Volkswagen Passat nezastaví a vojde do križovatky, t. j. zodpovedala skutočnostiam, ktoré mali možnosť v danom čase vnímať a predvídať. Toto sú odpovede na námietky o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Žalobcovia nepožadovali oveľa vyššiu sumu ako bežne uplatňované sumy, t. j. 13.000 € či v zahraničí súdmi priznávanej minimálne 150.000 € na Milánskom súde. Žaloba smeruje proti žalovaným v 1. a 2. rade, ale aj proti v 3. a 4. rade, lebo títo boli poisťovňami predmetného motorového vozidla v čase

usmrtenia matky žalobcov, a to so zreteľom na neexistenciu delenia zodpovednosti všetkých žalovaných za ujmu, ktorá žalobcom vznikla a nevedomosť žalobcov o obsahu poistných zmlúv uzatvorených žalovaných v 2. rade so žalovanými v 3. a 4. rade, v podmienkach právneho štátu Slovenskej republiky je toto rozhodnutie zákonné a výklad práva ústavnokomformný a aj čo sa týka rozsahu výkladu v súlade s judikatúrou Európskej únie. Súd prvej inštancie citoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-22/2012 vo veci Katarína Haasová správne a vyslovenie povinnosti poisťovne na náhradu nemajetkovej ujmy je v súlade s nálezom Ústavného súdu III.ÚS/666/2016 z 11.10.2016 (porovnaj aj ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012).

18. Z týchto podstatných dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu (t. j. okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá (tento výrok napadnutý nebol)) a vo výroku o náhrade trov konania.

19. Výrok o trovách odvolacieho konania sa odôvodňuje § 396 CSP, lebo už vo vyjadrení k odvolaniam žalobcovia neuviedli nič nové, čo by mohlo ozrejmiť právny základ nároku žalobcov, prípadne iné výkladové pravidlá pre výšku nemajetkovej ujmy žalobcov.

20. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.